Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/737/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, proti odporcovi: H. H., bytom Q., O. XXX/XX, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou GOLIÁŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom v Trenčíne, Piaristická 707/25, IČO: 47 234 679, o neúčinnosť právneho úkonu, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 14. apríla 2014, č. k. -380, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa v celom rozsahu a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil s poukazom na ust. § 42a ods. 1, 2, 3, § 42b ods. 2, 4, § 37 ods. 1, § 39 a § 22 Občianskeho zákonníka, ako aj výsledkami vykonaného dokazovania, keď mal preukázané, že navrhovateľ ako veriteľ a odporca spolu s vtedajšou manželkou G. B., ako dlžníci uzatvorili dňa 10.07.2007 zmluvu o splátkovom úvere č. 0274345567, na základe ktorej im bol poskytnutý splátkový úver vo výške 146.053,24 eur (4.400 000 Sk). Na zabezpečenie tejto pohľadávky navrhovateľ ako záložný veriteľ a odporca ako záložca uzatvorili 14.08.2007 zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnu zmluvu, ktorou sa zriadilo záložné právo k nehnuteľnostiam, zapísaným na LV č. XXXX v k. ú. O., a to pozemok CKN parcela XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 337 m2, pozemok CKN parcela XXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 163 m2 a stavba - rodinný dom, súp. č. XXX, postavený na parcele XXX/X. Vklad záložného práva k nehnuteľnostiam bol povolený Správou katastra Trenčín dňa 24.08.2007. Navrhovateľ ako veriteľ a odporca ako dlžník uzatvorili tiež dňa 18.08.2006 zmluvu o úvere č. 0273312034/2/1 v znení dodatku č. 1 zo dňa 17.05.2007, dodatku č. 2 zo dňa 17.06.2008 a dodatku č. 3 zo dňa 18.06.2009, na základe ktorej poskytol navrhovateľ odporcovi úver vo forme kontokorentu vo výške 73.000 eur. Na zabezpečenie tejto pohľadávky navrhovateľ ako záložný veriteľ a odporca ako záložca uzatvorili 17.06.2008 zmluvu o zriadení záložného práva a mandátnu zmluvu, ktorou sa zriadilo záložné právo k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam. Vklad záložného práva k nehnuteľnostiam bol povolený Správou katastra Trenčín 18.08.2008. V oboch uvedených záložných zmluvách sa odporca ako záložca zaviazal nepreviesť bez predchádzajúceho písomného súhlasu navrhovateľa ako záložného veriteľa záloh na inú sumu, až do času úplného zaplatenia pohľadávky. Napriek tejto povinnosti, na ktorú sa odporca zaviazal v záložných zmluvách tento ako darca 19.04.2010 previedol predmetné nehnuteľnosti na obdarovanú F. Z., ktorá bola sestrou jeho vtedajšej manželky G. B.. Odporca ako záložca nepožiadal o súhlas s prevodom predmetu zálohu navrhovateľa ako záložného veriteľa. Vklad vlastníckeho práva na obdarovanú bol povolený Správou katastra Trenčín 07.06.2010. Práve uvedená zmluva bola predmetom konania Okresného súdu Trenčín sp. zn. , v ktorom súd riešil otázku jej neúčinnosti voči veriteľovi H.. L. P.. V uvedenom konaní bol 27.05.2011

vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrh ohľadom tejto darovacej zmluvy zamietol z dôvodu, že F. Z. previedla uvedené nehnuteľnosti na tretiu osobu a nebola v konaní už pasívne legitimovaná. Uvádzaný prevod vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam bol realizovaný prostredníctvom darovacej zmluvy, ktorú uzavrel odporca ako splnomocnený zástupca F. Z. dňa 16.08.2010 so svojou sestrou W. R.. Vklad vlastníckeho práva na obdarovanú bol povolený Správou katastra Trenčín dňa 26.08.2010. W. R. bola zapísaná ako vlastník predmetných nehnuteľností aj v čase rozhodovania súdu. Dňa 16.09.2010 došlo medzi ňou ako vlastníčkou a povinnou z vecného bremena a odporcom a jeho vtedajšou manželkou G. B. ako oprávnenými z vecného bremena k uzavretiu zmluvy o zriadení vecného bremena, spočívajúceho v práve doživotného užívania týchto nehnuteľností. Vklad vecného bremena bol povolený dňa 05.10.2010. Po začatí konania dňa 06.09.2013 došlo medzi W. R. a už bývalou manželkou odporcu G. B. k uzavretiu zmluvy o zrušení vecného bremena, spočívajúceho v práve doživotného užívania nehnuteľnosti. Vklad zrušenia vecného bremena bol povolený dňa 06.11.2013. Vzhľadom na uvedené, návrh voči G. B. ako odporkyni v 2. rade bol zo strany navrhovateľa vzatý späť a konanie samostatným uznesením voči nej zastavené. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.06.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 04.07.2011 bolo manželstvo odporcu a G. B. rozvedené, do dňa rozhodovania súdu neboli pohľadávky navrhovateľa z vyššie uvedených úverových zmlúv v celosti uhradené. Keďže pohľadávky z uzavretých úverových zmlúv sa stali splatnými, navrhovateľ pristúpil k ich uspokojovaniu výkonom záložného práva k nehnuteľnostiam, pričom listom z 21.11.2012 oznámil p. W. R. ako nadobúdateľovi zálohu začatie výkonu záložného práva na nehnuteľnosti formou predaja zálohu na dražbe podľa zákona 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. K dobrovoľnej dražbe do dňa rozhodovania súdu nedošlo. Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. bol na majetok odporcu ako úpadcu s označením H. H., miesto podnikania O. XXX/XX, Trenčín, IČO: 40 497 445 vyhlásený konkurz, pričom uznesenie bolo publikované v Obchodnom vestníku dňa 09.04.2013 a nasledujúcim dňom nadobudlo právne účinky. Dňa 16.12.2013 boli nehnuteľnosti vo vlastníctve W. R. zapísané na uvádzanom LV č. XXXX, zapísané do súpisu oddelenej podstaty v predmetnom konkurznom konaní. V rámci konkurzného konania bola pohľadávka navrhovateľa voči odporcovi z vyššie uvedených zmlúv zistená, a to v rozsahu, v akom bola uplatnená v prihláške. Zo svedeckej výpovede F. Z. mal súd preukázané, že táto nemala nikdy úmysel darovať predmetné nehnuteľnosti W. R., a preto právny úkon urobený prostredníctvom zástupcu nemôže byť platný, keďže tento nevykonával vôľu konajúceho subjektu. Z predloženého plnomocenstva síce vyplýva, že odporca bol splnomocnený na uzavretie zmluvy o prevode nehnuteľného majetku, ale ako sa vyjadrila svedkyňa, táto vôľu previesť nehnuteľnosti na sestru odporcu nemala. Podľa názoru súdu, zástupca má vykonávať vôľu zastúpeného; aj napriek tomu, že existovalo plnomocenstvo na prevod nehnuteľností, jeho existencia neznamenala, že zástupca má právo rozhodnúť sa, či k prevodu nehnuteľností, kedy a na akú osobu dôjde. Na platný prevod nehnuteľností na tretiu osobu v prejednávanom prípade podľa názoru súdu nemôže postačovať vyjadrenie p. Z. ako vlastníka, že sa chce zbaviť vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, pretože sa jej niekto vyhráža tak, ako to uviedol vo výpovedi odporca, pretože v danom prípade nešlo o slobodný prejav vôle p. Z., o čom mal odporca vedomosť. Podľa názoru súdu, vedomosť odporcu o tom, že F. Z. nechce previesť nehnuteľnosti na jeho sestru, vyplýva aj zo skutočností, za akých okolností, najmä časových bola zmluva uzatvorená (táto bola uzatvorená v čase, keď sestra F. nebola na území Slovenskej republiky, a preto nemohla svoju sestru o prevode nehnuteľností ani informovať, o tomto prevode darcu p. Z. neinformoval ani samotný odporca, ktorý tvrdil, že na p. F. Z. nemal ani len telefonický kontakt, pričom prebiehalo konanie o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorým vlastníctvo nadobudla F. Z.). Rovnako je súd toho názoru, že zástupca dlžníka nekonal v súlade so záujmom zastúpeného pri uzatváraní darovacej zmluvy. Súd preto považoval právny úkon - darovaciu zmluvu uzatvorenú 18.08.2010 za absolútne neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť k zmene vlastníka nehnuteľností, a preto W. R. nebola oprávnená na uzavretie zmluvy o zriadení vecného bremena, na ktorú bol oprávnený jedine vlastník predmetných nehnuteľností. Súd ďalej uviedol, že ako ďalší dôvod pre zamietnutie návrhu navrhovateľa je skutočnosť, že W. R. nemá postavenie dlžníka navrhovateľa. Navrhovateľ na vysvetlenie postavenia p. R. ako dlžníka uviedol, že p. R. je aktuálne záložcom, pretože na základe darovacej zmluvy nadobudla nehnuteľnosti zaťažené záložným právom. Nadobúdateľ zálohu, voči ktorému pôsobí záložné právo, je pritom povinný strpieť výkon záložného práva a vzťahujú sa na neho práva a povinnosti záložcu. Preto je ako nadobúdateľ zálohu pre účely § 42a Občianskeho zákonníka zároveň dlžníkom navrhovateľa a tak z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazaná z titulu zabezpečenia záväzku uspokojiť pohľadávku navrhovateľa. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky so záverom, že v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka je potrebné považovať za dlžníka veriteľa nielen osobu, ktorá je zaviazaná splniť veriteľovi vlastný dlh, t. j. hlavný dlžník, ale aj ďalšie osoby, ktoré sú z

dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané uspokojiť pohľadávku veriteľa. Ide o tzv. náhradných dlžníkov. Súd konštatoval, že ani jedno z citovaných rozhodnutí českých súdov neriešilo vo svojich odôvodneniach, či takéto postavenie má aj záložca. Rozhodnutia sa zaoberali len postavením ručiteľa, či zmenečného ručiteľa, aj keď právna veta obsahuje aj označenie ďalšej osoby, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané. Uvedené osoby (ručiteľ či zmenkový ručiteľ) sú povinné plniť veriteľovi za podmienok uvedených v zákone. Na rozdiel od nich je záložca podľa § 151h ods. 2 Občianskeho zákonníka povinný strpieť výkon záložného práva, nie je povinný aktívne niečo za záložného dlžníka plniť. Zákon síce hovorí, že sa na záložcu vzťahujú práva a povinnosti záložcu, avšak myslí tým práva a povinnosti zo zmluvy o zriadení záložného práva a nie zmluvy, na základe ktorej vznikla záložnému dlžníkovi povinnosti plniť veriteľovi. To, že česká judikatúra nemala na mysli záložcu pod pojmom ďalšie osoby, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané, vyplýva aj z chápania pojmu vymáhateľnej pohľadávky, keďže dlžníkov právny úkon musí ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Kým zákonnému pojmu vymáhateľná pohľadávka podľa judikatúry slovenských súdov zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, podmienkou uplatnenia odporovateľnosti teda nie je právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré je vykonateľné; podľa českej judikatúry je vymáhateľnou pohľadávkou pohľadávka priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa ktorého možno nariadiť výkon rozhodnutia. Takže podmienka Českej republiky, kým veriteľ proti ručiteľovi môže získať exekučný titul z titulu zmluvy, na základe ktorej vznikla hlavnému dlžníkovi povinnosť plniť veriteľovi v spojení s ručiteľským vyhlásením, zmluva uzavretá medzi veriteľom a hlavným dlžníkom nemôže byť titulom pre vydanie exekučného titulu voči záložcovi. Voči tomuto z titulu jeho postavenia ako záložcu môže veriteľ získať exekučný titul, ale z iných dôvodov, napríklad náhrady škody, ale v tomto prípade má záložca postavenie hlavného dlžníka veriteľa a jeho povinnosť plniť nemožno odvodiť bez ďalšieho od jeho postavenia záložcu. Ak teda navrhovateľ tvrdil, že má voči záložcovi vymáhateľnú pohľadávku z titulu uzavretých úverových zmlúv s hlavným dlžníkom, toto sa nezakladá na pravde, nakoľko v takomto konaní by záložca v osobitnom konaní nebol pasívne legitimovaný. Je pravdou, že ak by záložca vykonával úkony, ktoré by znehodnocovali záloh alebo by porušoval záväzky uvedené v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, mal by veriteľ právo na náhradu škody alebo ako je to podľa uzavretej záložnej zmluvy zo 17.06.2008, napríklad právo na zmluvnú pokutu. Avšak existenciu takejto pohľadávky navrhovateľ nepreukázal a dokonca ani netvrdil. Keďže navrhovateľ napáda právny úkon urobený W. R., pričom túto osobu súd nepovažuje za dlžníka navrhovateľa, ani za ďalšiu osobu, ktorá z dôvodu akcesorickej či subsidiárnej povinnosti by bola zákonom zaviazaná a nakoľko v zmysle zákona odporovať možno len úkonom dlžníka, súd návrh navrhovateľa zamietol v celom rozsahu. Vzhľadom na vyslovený právny názor súdu sa súd ďalšími podmienkami pre vyslovenie odporovateľnosti právneho úkonu nezaoberal, a preto návrhy na doplnenie dokazovania vznesené zo strany účastníkov zamietol. V súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. súd vyslovil, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia návrhu, prípadne zrušenia veci a vrátenia na ďalšie konanie. Uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. , teda že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že zriadenie vecného bremena bolo výsledkom série právnych úkonov, ktorým sa sledovalo znehodnotenie nehnuteľnosti, prípadne sťaženie výkonu záložného práva, a to až do tej miery, že nehnuteľnosti sú podľa skúseností navrhovateľa nepredajné. Existenciu súvislostí medzi týmito úkonmi, t.j. medzi darovacou zmluvou, medzi odporcom a F. Z., darovacou zmluvou medzi F. Z. a W. R. a zmluvou o zriadení vecného bremena W. R. v prospech odporcu potvrdila svedkyňa G. B., ktorá uviedla, že tieto úkony boli vykonané ako príprava na konkurz odporcu, aby o nehnuteľnosti neprišli. Po nadobudnutí nehnuteľnosti F. Z. 07.06.2010 došlo k ďalšiemu prevodu nehnuteľnosti na W. R., a to darovacou zmluvou zo 16.08.2010, pričom pri tomto úkone zastupoval F. Z. odporca na základe generálnej plnej moci zo dňa 11.06.2010. Úkon podľa svedkyne Z. odporca vykonal bez jej vedomia a predchádzajúceho pokynu. Po nadobudnutí nehnuteľnosti svedkyňou R., táto zriadila bezodplatne vecné bremeno v prospech odporcu a G. B. zmluvou zo 16.09.2010. Javí sa, že zavŕšením prípravy na konkurz odporcu bolo práve zriadenie vecného bremena, keďže záložné právo navrhovateľa pri oboch prevodoch zostalo zachované a nesťažovalo speňaženie či neznižovalo hodnotu nehnuteľností. Je nesporné, že vecné bremeno zriadené v prospech odporcu znižuje hodnotu nehnuteľností. Navrhovateľ má voči odporcovi splatné pohľadávky v celkovej výške 261.191,99 eur. K zamietnutiu žaloby došlo z dôvodu, že súd nemal za splnenú podmienku odporovateľnosti právnemu úkonu, podľa ktorej

musí byť právny úkon ukracujúci uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa vykonanie dlžníkom navrhovateľa. Navrhovateľ uvedené tvrdenie odmieta, keďže vecné bremeno zriadil priamy dlžník navrhovateľa. Je nesporné, že na zriadení vecného bremena sa podieľal samotný priamy dlžník navrhovateľa, ktorým je odporca. S touto skutočnosťou sa súd nezaoberal a nijakým spôsobom ani nevyporiadal. Možno konštatovať, že dlžník - odporca vykonal právny úkon - zmluvu o zriadení vecného bremena, ktorý ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa - navrhovateľa. Je zrejmé, že tento právny úkon vykonal odporca s osobou jemu blízkou, ku ktorej sa úmysel ukrátiť navrhovateľa predpokladá. Naviac má navrhovateľ za to, že popri priamom dlžníkovi je navrhovateľovým dlžníkom aj svedkyňa R., pretože ako záložca má záväzok uspokojiť navrhovateľa. Súd v rozsudku ďalej uviedol, že ak by zmluvu nepovažoval za neplatnú, návrh by zamietol z dôvodu, že W. R. ako záložca nemá postavenie dlžníka navrhovateľa, a podľa súdu ju nemožno považovať ani za osobu, ktorá je z dôvodu akcesorickej, či subsidiárnej povinnosti zaviazaná plniť pohľadávku veriteľa. Navrhovateľ má za to, že pri príliš formalistickom výklade pojmu dlžník v zmysle ust. § 42a Občianskeho zákonníka by sa veriteľom odoprela účinná ochrana a dlžníci by tým vo všeobecnosti našli zákonný postup, ako paralyzovať výkon záložného práva. Navrhovateľ za účelom preukázania podmienky odporovateľnosti právneho úkonu, spočívajúcej v tom, že právny úkon ukracujúci uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky bol vykonaný dlžníkom - záložcom, poukázal na ustálenú dlhodobú judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, podľa ktorej je v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka potrebné považovať za dlžníka veriteľa nielen osobu, ktorá je zaviazaná splniť veriteľovi vlastný dlh, t. j. hlavný dlžník, ale aj ďalšie osoby, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané, najmä z titulu zabezpečenia záväzku uspokojiť pohľadávku veriteľa. Ide o tzv. náhradných dlžníkov. S týmto výkladom sa stotožnil aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. . Poukázal na ust. § 79 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, z ktorého je zrejmé, že záložca je povinný na aktívne peňažné plnenie v sume hodnoty zabezpečeného majetku (najviac však dohodnuté pohľadávky veriteľa), inak dôjde k speňaženiu zabezpečeného majetku v rámci konkurzu. Dodal, že má za to, že konaním odporcu a W. R. došlo k naplneniu aj ostatných zákonných predpokladov k tomu, aby sa navrhovateľ ako veriteľ mohol domáhať neúčinnosti úkonu, ktorým došlo k zriadeniu vecného bremena, a to, že navrhovateľ má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, pričom vymáhateľnú pohľadávku má navrhovateľ súčasne aj voči W. R. - vymáhateľná pohľadávka voči záložcovi predstavuje hodnotu zálohu do výšky, do ktorej je záložným právom zabezpečená pohľadávka obligačného dlžníka. Ďalším zákonným predpokladom je skutočnosť, že k povoleniu vkladu vecného bremena do katastra nehnuteľností došlo 05.10.2010, t. j. právny úkon bol urobený v posledných troch rokoch pred podaním žaloby; vznikom vecného bremena došlo k právnemu a ekonomickému znehodnoteniu zálohu, čím došlo k ukráteniu uspokojenia navrhovateľovej vymáhateľnej pohľadávky; vecné bremeno bolo zriadené zmluvou, ktorej účastníkmi boli odporca a W. R., ktorí sú ako súrodenci osoby navzájom blízke. Vedomosť W. R. aj odporcu o úmysle ukrátiť navrhovateľa sa preto predpokladá.

K podanému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril aj odporca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že zriadenie vecného bremena bolo výsledkom série právnych úkonov, ktorým sa sledovalo znehodnotenie nehnuteľností, prípadne sťaženie výkonu záložného práva, a to až do tej miery, že nehnuteľnosti sú podľa skúsenosti navrhovateľa nepredajné. V prvom rade zdôrazňuje a tvrdil to aj počas celého konania, že predmetom sporu bolo zrušenie vecného bremena. Navrhovateľ nežaloval neplatnosť inej série právnych úkonov, ako ich nazýva. Súd sa podľa jeho názoru ani platnosťou predchádzajúcich právnych úkonov nemal zaoberať, keďže je viazaný návrhom, tak ako ho podal navrhovateľ. Pokiaľ ide o údajné skúsenosti navrhovateľa s nepredajnosťou nehnuteľností, ide o ničím nepodložené tvrdenie navrhovateľa. Navrhovateľ sa doposiaľ ani nepokúsil o predaj predmetných nehnuteľností, či už dobrovoľnou dražbou alebo iným ponukovým konaním. Jediné, čo navrhovateľ súdu predložil, bol rozsudok súdu prvého stupňa v Prievidzi, kde vystupoval navrhovateľ v obdobnom spore. Jediným dôkazom tvrdením navrhovateľa o znehodnotení nehnuteľnosti bol neprávoplatný rozsudok súdu prvého stupňa v spore, kde na strane odporcu bol subjekt, ktorý sa súdneho konania ani nezúčastnil, a teda ani nevie argumenty obrany odporcu. Taktiež nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že svedkyňa G. B. potvrdila existenciu právnych úkonov odporcu ako prípravu na konkurz odporcu, aby o nehnuteľnosti neprišli. Výpoveď svedkyne G. B. a jej sestry F. Z. považuje za zaujatú s jediným cieľom osobne sa mu pomstiť. H. B. je jeho bývalou manželkou, pričom ich vzťahy sú vážne narušené. On čelí zo strany bývalej manželky a jej rodiny neustálym atakom , dokonca aj fyzickým, obvineniam a trestným oznámeniam. Vzhľadom k tejto skutočnosti nemožno ani očakávať, že by p. B. a je sestra p. Z.

vypovedali pravdivo a už vôbec nie v jeho prospech. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie p. B., že celú konštrukciu prevodov mala navrhnúť jeho právna zástupkyňa. Bola to práve p. B., ktorá oslovila jeho právnu zástupkyňu, aby jej pripravila zmluvy na prevod majetku z odporcu na jej sestru p. Z.. V období vyhotovenia zmlúv o prevode majetku celú firmu PEGA Trenčín s.r.o. a majetok manželov ovládala a riadila p. B.. On ako technik v doprave prenechal všetku agendu firmy a majetku manželov v dobrej viere na manželku p. B.. Ako bolo preukázané, on po prevode majetku na svoju švagrinú, ale aj svoju sestru splácal svoje záväzky voči navrhovateľovi. Až po troch rokoch od prvého prevodu majetku na sestru svojej ženy oslovil iného právneho zástupcu, aby mu vypracoval návrh na konkurz. Pokiaľ by aj mal vymyslenú konštrukciu prevodu majetku za účelom následného konkurzu, rozhodne by neprevádzal majetok na blízke osoby. Pokiaľ ide o ďalšie tvrdenie navrhovateľa, že on previedol na základe generálnej plnej moci F. Z. bez jej vedomia majetok na svoju sestru p. R., pričom p. Z. sa vyjadrila, že ona ani nerozumela prevodom majetku, toto sa nezakladá na pravde. P. Z. bola dokonale informovaná o všetkých prevodoch jej majetku práve svojou sestrou, ale aj ním samotným. Keďže p. Z. v tej dobe končila štúdium právnickej fakulty, len ťažko uveriť jej tvrdeniu, že nechápala prevodom majetku. Sama svedkyňa p. Z. požiadala odporcu, aby previedol jej majetok na niekoho iného, dôvodom žiadosti a pokynu p. Z. previesť majetok bola skutočnosť, že sa jej osobne vyhrážal p. P., ktorý bol synom veriteľa L. P., od ktorej si v minulosti obaja manželia H. požičali peniaze. Nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa (aj odôvodnenia súdu), že pôvodná darovacia zmluva medzi p. Z. podpísaná na základe plnej moci odporcom a p. R. zo dňa 16.08.2010 je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže p. Z. vlastne ani nechcela previesť svoj majetok. P. Z. až do pojednávania nikdy nenamietala a nespochybňovala uzatvorenie darovacej zmluvy. Ak teda p. Z. bola oklamaná ním, mala takmer 4 roky, aby podala na súd žalobu o určenie vlastníckeho práva alebo zrušenie darovacej zmluvy. Toto však nespravila. P. Z. prišla podporiť svoju sestru p. B. na jedno pojednávanie, kde ju súd iba náhodou vypočul. Tu sa p. Z. vyjadrila samozrejme pod tlakom negatívnych emócií voči nemu. Sudkyňa túto výpoveď nahnevanej švagrinej zobrala ako jediný argument, aby vyslovila absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy. Súd nezisťoval, či darkyňa nevyzvala aspoň ústne alebo písomne obdarovanú p. R. na vrátenie daru a nezisťoval, či darca nepodal žalobu alebo sa inak nedomáhal ochrany svojho vlastníckeho práva. H. navrhovateľ v odvolaní spochybňuje vyjadrenia p. R., ktorá je po prevodoch majetku v pozícii záložcu a podľa jeho názoru je aj jeho dlžníkom, z ktorého dôvodu podľa názoru navrhovateľa mal návrhu vyhovieť, k tomuto uvádza, že svedkyňa R. sa vyjadrila jasne, prečo prijala vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, nebolo to z nejakého špekulatívneho dôvodu, ako uvádza navrhovateľ. Svedčí o tom skutočnosť, že aj po prevode nehnuteľností na p. R. obaja vtedy ešte manželia H. úver voči navrhovateľovi splácali. Aj po rozvode manželov odporca splácal svoje záväzky voči navrhovateľovi. Je pravdou, že splátky neboli v dohodnutej výške a neboli splácané včas, a až keď úhrady voči navrhovateľovi boli pre neho neúnosné, požiadal o vypracovanie návrhu na vyhlásenie konkurzu JUDr. H.. Dodal, že súd ani navrhovateľ sa v konaní vôbec nezaoberal tým, že on predmet zálohu zveľaďoval a zhodnotil. Navrhovateľ nepreukázal, že práve zriadením vecného bremena sa stáva nehnuteľnosti nepredajnou, odporca v predmetnej nehnuteľnosti býva so svojou rodinou, dvoma maloletými deťmi a svojou ťažko chorou matkou. Vecné bremeno tak slúži stále účelu, na ktorý bolo zriadené.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a) až f) citovaného zákonného ustanovenia. Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy, prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

V danej veci súd prvého stupňa správne vyložil citované ustanovenia Občianskeho zákonníka a správne ich aplikoval na danú vec.

Ako správne uviedol súd prvého stupňa, účelom odporovateľnosti ako inštitútu občianskeho práva je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľov. Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe, čo znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, ako by k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Predmetom odporovateľnosti sú také právne úkony, ktorými sa zhoršuje možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky. Odporovať možno iba úkonom dlžníka, iba dlžník totiž môže ukrátiť nároky veriteľa. Ak iná osoba než dlžník, urobí úkon, ktorým by sa ukrátili práva veriteľa, nemá to za následok vznik odporovateľnosti.

Predmetom konania v danej veci je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha určenia, že právny úkon

- zmluva o zriadení vecného bremena uzatvorená medzi W. R. a odporcom, na základe ktorej bolo v prospech odporcu zriadené vecné bremeno - právo doživotného užívania nehnuteľnosti, zapísaný na LV č. XXXX k. ú. O., je voči navrhovateľovi neúčinný. Súd prvého stupňa v danej veci po vykonanom dokazovaní správne uzavrel, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. Úkon, ktorý napáda navrhovateľ bol urobený W. R., ktorá nie je dlžníčkou navrhovateľa a nepovažuje sa za dlžníka navrhovateľa, ani za ďalšiu osobu, ktorá by z dôvodu akcesorickej či subsidiárnej povinnosti bola zákonom zaviazaná. Právnemu úkonu, ktorým bolo zriadené vecné bremeno, nie je možné samostatne odporovať. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, poukaz navrhovateľa na rozhodnutia českých súdov nie je správny, keďže sa netýkajú obdobnej veci. Uvedené rozhodnutia sa zaoberali postavením ručiteľa alebo zmenečného ručiteľa, ale neriešili , či takéto postavenie má aj záložca. V danom prípade nie je teda pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že má voči záložcovi vymáhateľnú pohľadávku z titulu uzavretých úverových zmlúv s hlavným dlžníkom.

Odvolací súd sa predovšetkým stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa o neplatnosti právneho úkonu - darovacej zmluvy uzavretej 18.08.2010, ktorou mala F. Z. v zastúpení odporcu darovať predmetné nehnuteľnosti W. R.. Zhodne so súdom prvého stupňa bol aj odvolací súd toho názoru, že F. nemala v skutočnosti úmysel darovať predmetné nehnuteľnosti W. R.. Je potrebné zdôrazniť okolnosti, za ktorých došlo k vyjadreniu p. Z., že už nechce vlastniť predmetné nehnuteľnosti, pričom tento prejav vôle nemožno vyhodnotiť inak ako neslobodný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Uvedený právny úkon, ktorý uskutočnil za F. Z. odporca na základe plnej moci, je absolútne neplatným právnym úkonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), na základe ktorého teda nemohlo dôjsť k zmene vlastníka nehnuteľností, a preto súd prvého stupňa správne uvádza, že W. nebola následne oprávnená na uzavretie zmluvy o zriadení vecného bremena, na ktorú bol oprávnený jedine vlastník predmetných nehnuteľností.

Súd prvého stupňa vyslovil správny právny názor o tom, že odporovať možno len platnému právnemu úkonu, podrobne sa zaoberal otázkou platnosti dotknutých právnych úkonov a vyvodil z vykonaného dokazovania o tejto otázke správny záver.

Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa správne skonštatoval nedôvodnosť podaného návrhu a tento zamietol a odvolací súd stotožňujúc sa s uvedeným rozhodnutím súdu prvého stupňa predmetný rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, a to s prihliadnutím na ust. § 224 ods. 4 O.s.p. , pretože súd prvého stupňa využil možnosť ustanovenú v § 151 ods. 3 O.s.p., preto o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .