Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_17CoP-48-2015.pdf
PDF · 108.08 KB
No categories available
17CoP/48/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti C.: D., nar. XX.XX.XXXX a R., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpené opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom, deti rodičov: B. W., bytom C. B. XXX a C. C., bytom C. B. X, právne zastúpený Mgr. Ivetou Gavačovou, advokátkou v Starej Turej, Družstevná 2, o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom, na odvolanie matky maloletých detí proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 17. apríla 2015, č. k. 9P/93/2014-53, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, vo výroku o určení výživného a o úprave styku p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Rozsudkom zo dňa 17.04.2015 okresný súd zveril maloletú D. a R. do osobnej starostlivosti matky s tým, že zastupovať a spravovať ich majetok v bežných veciach budú obaja rodičia. V ďalšom výroku okresný súd upravil styk otca s mal. deťmi tak, že tento je oprávnený sa stýkať s deťmi počas každého párneho víkendu od piatka od 17.00 hod. do nedele 17.00 hod., počas letných školských prázdnin od 15.07. od 09.00 hod. do 31.07. do 18.00 hod. každého roka a následne od 15.08. od 09.00 hod. do 31.08. do 18.00 hod. každého roka, počas zimných školských prázdnin v párnom roku od 26.12. od 09.00 hod. do 30.12. do 18.00 hod. a v nepárnom roku od 28.12. od 09.00 hod. do 02.01. (párneho roka) do 18.00 hod., ďalej počas jarných školských prázdnin vždy od piatka predchádzajúceho prázdninám od 17.00 hod. do nasledujúceho utorka do 17.00 hod. v každom roku. V období letných, zimných a jarných školských prázdnin neplatí úprava styku podľa bodu I (teda počas každého párneho víkendu od piatka do nedele). Súd ďalej vyslovil, že matka detí je povinná deti pripraviť a odovzdať v určený čas otcovi detí v mieste svojho bydliska a otec detí je povinný deti vrátiť v určenom čase matke v mieste jej bydliska. Zároveň súd otcovi mal. detí určil vyživovaciu povinnosť, a to na mal. D. v sume 100 Eur mesačne a na mal. R. v sume 100 Eur mesačne s tým, že otec má povinnosť platiť výživné vždy do 20. dňa v každom mesiaci vopred k rukám matky maloletých počnúc dňom 02.04.2015. Zároveň súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil s poukazom na príslušné ustanovenia Zákona a rodine, a to pokiaľ sa týka zverenia detí do výchovy jednému z rodičov a ohľadne úpravy styku poukázal na ust. § 36 ods. 1, § 24 ods. 3, 4, 5 Zákona o rodine. Súd konštatoval, že rodičia detí sa v zásade dohodli na zverení detí do osobnej starostlivosti matky, táto ich osobnú starostlivosť v plnej miere zabezpečuje, deti sa u nej cítia isto, majú u matky stabilné prostredie, keďže matka nepracuje, je doma a plne sa tak môže venovať deťom. Otec detí je pracovne vyťažený, je preto zrejmé, že s deťmi trávi menej času. Na základe týchto skutočností súd deti zveril do osobnej starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia sú schopní deti v bežných veciach
zastupovať a spravovať ich majetok. Ďalej súd uviedol, že v danom prípade bolo medzi účastníkmi sporné aj to, v akom rozsahu sa má otec detí podieľať na výchove detí. Otec poukazoval na skutočnosť, že matka mu bráni v styku s deťmi, deti mu samému nechce dať. Uviedol, že je schopný si svoje pracovné povinnosti zariadiť tak, aby sa o deti mohol osobne starať, chcel, aby matka mohla pracovať, že bude deti aj ráno vodiť do škôlky a školy, s čím však matka nesúhlasila. Z výsluchu svedkýň W. C. a R. X. (matky rodičov detí) vyplýva, že obaja rodičia sú schopní sa o deti starať, otec je schopný sa o deti samostatne postarať, vzťah detí k nemu je v poriadku, k deťom sa správa pekne, pričom dokáže s deťmi tráviť aj dlhší čas. Podľa názoru súdu je potrebné, aby deti boli v styku s oboma rodičmi. Ako uviedla svedkyňa C., každý z rodičov má v sebe niečo dobré, čo môže deťom dať. Rodičia sa však na styku s deťmi neodkázali dohodnúť, na jednej strane matka detí preferovala, aby styk nebol upravený a vždy sa rodičia dohodli podľa aktuálnych potrieb detí, na druhej strane však nedokázala akceptovať, že by otec strávil s deťmi napríklad celý víkend, tvrdiac, že otec si doteraz čas na deti nikdy nenašiel. V skutočnosti však z výsluchu účastníkov a svedkov vyplýva, že otec síce strávil s deťmi menej času, avšak záujem o deti má a je ochotný sa im prispôsobiť úpravou svojho pracovného času. Súd preto upravil styk otca tak, aby sa aj on mohol podieľať na starostlivosti a rozsah styku potom upravil tak, aby deti s otcom mohli realizovať voľnočasové aktivity. Pokiaľ ide o úpravu styku v čase letných prázdnin, rodičia detí budú môcť obaja rovnocenným spôsobom tráviť s deťmi voľné chvíle, realizovať prípadne aj dovolenku mimo miesta svojho obvyklého pobytu a pokiaľ sa týka Vianoc, súd uviedol, že zatiaľ neurčil styk na obdobie Štedrého dňa, a to s ohľadom na vek detí a doterajšiu prevažnú časť osobnej starostlivosti zo strany matky. Pokiaľ ide o rozhodnutie ohľadne vyživovacej povinnosti otca na maloleté deti, súd poukázal na ust. § 62 ods. 1 - 6, § 65 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine a na tú skutočnosť, že pri určení výživného vychádzal z potrieb detí a z možností a schopností oboch rodičov podieľať sa na ich výžive, keď mal. D. navštevuje prvý ročník základnej školy a mal. R. navštevuje materskú školu a obe deti majú výdavky primerané svojmu veku. Súd konštatoval, že matka mal. detí je nezamestnaná, evidovaná na úrade práce a nepoberá žiadne dávky, pričom nezamestnanou je od skončenia materskej dovolenky (13.11.2013). Uviedla, že do práce je pre ňu ťažké nastúpiť z dôvodu, že nemá ako vypraviť deti ráno do školy a škôlky. Otec detí však uviedol, že ponúkal matke detí možnosť, že deti bude chystať ráno sám, avšak matka túto možnosť nevyužila. Súd mal za to, že matka detí bude musieť vyvinúť väčšiu iniciatívu v hľadaní zamestnania, nakoľko jej príjem nebude postačovať na uspokojovanie svojich potrieb a potrieb detí. Pokiaľ ide o otca, súd konštatoval, že tento je živnostníkom, podľa daňového priznania mal v roku 2014 príjem vo výške 8.764,42 Eur, výdavky vo výške 5.783 Eur. Vo výdavkoch mal zahrnuté výdavky na materiál. Podľa vlastného vyjadrenia spláca vo výške 100 až 150 Eur mesačne auto, ktoré používa, zaň platí aj poistku vo výške 73 a 155 Eur ročne. Uviedol, že jeho reálny čistý príjem je vo výške asi 500 až 550 Eur mesačne. Súd mal však za to, že jeho reálny príjem bude vyšší, keďže sám uviedol, že platí náklady na bývanie vo výške 300 Eur mesačne a na stravu prispel od júla 2014 vo výške 1.600 Eur, t.j. asi 177 Eur mesačne. Na základe týchto skutočností súd potom určil výživné na každé dieťa vo výške 100 Eur mesačne. Z takto určeného výživného je matka detí schopná uspokojovať všetky nevyhnutné potreby detí, ktoré nie sú momentálne vysoké. Náklady na škôlku sa pohybujú od 30 do 40 Eur mesačne, náklady na školu sú obdobné. Z ostatných prostriedkov môže matka uhrádzať náklady na stravu a bývanie. Treba tiež zdôrazniť, že otec detí sa bude musieť aj v rámci styku s deťmi podieľať na uspokojovaní ich potrieb. Matka detí by navyše mala vyvinúť oveľa väčšiu iniciatívu pri hľadaní zamestnania. Aj obe staré matky detí deklarovali spoluprácu pri starostlivosti o deti, teda jej zabezpečenie by nemuselo byť iba na matke detí. Pokiaľ ide o počiatok vyživovacej povinnosti, súd túto určil od 02.04.2015. Je zrejmé, že až do tejto doby sa otec detí podieľal na nákladoch týkajúcich sa detí, keď platil všetky náklady spojené s bývaním, nakupoval pre deti stravu. Toto potvrdili obe staré matky detí, pričom nešlo o minimálne výdavky. Robil aj väčšie nákupy. Ťažko predpokladať, že stravu deťom financovala ich matka, keď minimálne od skončenia materskej dovolenky je bez akéhokoľvek príjmu. Poukázala síce na skutočnosť, že jej bolo vyplatené stavebné sporenie v sume 3.000 Eur, vo výške 1.500 Eur jej bola vyplatená poistka a otec detí jej vyplatil za spotrebiče sumu 2.165 Eur, avšak treba uviesť, že tieto prostriedky matka detí nemohla reálne použiť na stravovanie a uspokojovanie potrieb detí. Z výpovede svedkyne R. X., t. j. matky matky detí vyplýva, že rekonštrukciu domu, v ktorom momentálne matka s deťmi býva, financovali spolu s dcérou v jednej polovici, náklady na rekonštrukciu boli vo výške 300.000 Kč. Je tak zrejmé, že získané prostriedky išli do rekonštrukcie nehnuteľnosti a možno minimálna suma mohla byť použitá na uspokojovanie potrieb detí. Súd preto vychádzal zo skutočnosti, že otec detí až do 02.04.2015 sa reálne na nákladoch na deti podieľal, a to finančne v prevažnej výške. Určenie výživného za dobu od podania návrhu tak podľa názoru súdu nie je v danom prípade odôvodnené. Keďže výživné je splatné vždy do 20. dňa v mesiaci, určením výživného od 02.04.2015 ešte nevznikol otcovi žiaden nedoplatok na výživnom. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 146 ods. 1
O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu.
Proti tomuto rozsudku, vo výroku o určení vyživovacej povinnosti a úprave styku podala včas odvolanie matka mal. detí. Uviedla, že v rozsudku nie sú uvedené viaceré podstatné skutočnosti. Uviedla, že návrh na úpravu práv a povinností podala v máji 2014 s tým, že s otcom detí sa predbežne dohodli na výživnom na každé z detí v sume po 100 Eur, rovnako aj na skutočnosti, že spoločne obývaný byt prenechá otec deťom a sám bude bývať inde. Otec detí ani takmer po roku dohodu nedodržal, spoločný byt neopustil a začal vyhadzovať ich. Často proti nej používal fyzické násilie, a to aj v prítomnosti detí, preto na jeseň 2014 začala s rekonštrukciou staršieho rodinného domu, ktorý je vo vlastníctve jej matky a tá jej aj pomáhala. Rekonštrukciu dokončila v marci 2015 a od 02.04.2015 tam má s deťmi aj trvalý pobyt. Spoločne obývaný byt otcovi detí prenechala aj so zariadením. Na zaistenie nového bývania pre seba a deti použila všetky nasporené finančné prostriedky (stavebné sporenie a životnú poistku) a finančne jej pomohla aj jej matka. Nie je pravdou, ako sa uvádza v rozsudku, že pre rekonštrukciu domu iba v minimálnej miere mohla uspokojovať potreby detí. Tie v uvedenom čase nijako netrpeli, boli riadne zaopatrené, platila všetky potrebné výdavky a podporovala deti aj v aktivitách. Uviedla ďalej, že si riadne hľadá zamestnanie, spolupracuje s úradom práce, avšak skutočnosť, že je slobodnou matkou 2 maloletých detí, je na trhu práce veľkým hendikepom. Otec detí jej počas materskej dovolenky ani po jej skončení žiadnou hotovosťou neprispieval, ona nikdy nepoberala sociálne dávky z dôvodu, že ich životná úroveň bola dobrá. Rodinné prídavky, ktoré poberal otec detí, jej vypláca necelý rok, avšak každý mesiac vždy až po opakovanom vyzvaní. Táto suma však nestačí na zaplatenie školy a škôlky, ako sa uvádza v rozsudku. Pokiaľ sa v rozsudku uvádza, že budú aj staré matky spolupracovať s otcom detí pri výchove mal. detí, takáto spolupráca je nereálna, keďže otec detí s deťmi nebýva, matka otca detí je zamestnaná a stará sa o svoju domácnosť a matka z jej strany býva v Českej republike; teda pomoc starých matiek je možné chápať len ako občasnú a nepravidelnú. V čase, keď absolvovala plánovanú operáciu v nemocnici v Trenčíne v novembri 2014, o deti sa starala jej matka, otec detí v tom čase nebýval v spoločnej domácnosti a do spoločného bytu chodil asi 2x až 3x týždenne, často vo večerných a nočných hodinách a pod vplyvom alkoholu. Podľa nej je nereálne, aby pri takýchto občasných návštevách prispieval na stravu v sume 170 Eur mesačne, ako sa uvádza v rozsudku. Náklady na bývanie vo výške 300 Eur mesačne v byte v osobnom vlastníctve sú podľa nej taktiež nadhodnotené. Ďalej uviedla, že situácia doma a správanie otca spôsobilo, že sa deťom odcudzil, už na prvom pojednávaní v auguste 2014 predložila zdravotnú dokumentáciu mal. D., ktorá v tom čase trpela psychosomatickými vyrážkami, odchod a nezáujem otca u nej spôsoboval aj ďalšie zdravotné ťažkosti. Agresívne výpady otca a stresové situácie ťažko znášala. Po odsťahovaní sa situácia u detí upravila, zdravotný aj psychický stav detí je viditeľne lepší. Otcovi detí opakovane ponúkala styk s deťmi dohodou, keďže jeho pracovný a súkromný život pravidelný styk neumožňuje. Má za to, že pre deti je teraz častejší a kratší styk s otcom lepší, nakoľko narušené vzťahy je treba opravovať postupne. Pokiaľ je v rozsudku uvedené, že svedkyne vypovedali, že otec detí je schopný sa o deti samostatne postarať, absentuje tam, že obidve svedkyne uviedli, že najprv si musí zrovnať vlastné priority. Je presvedčená, že pokiaľ sa otec nebude vyhrážať súdnym rozsudkom a hroziť odvedením deti, je šanca na postupnú nápravu a vytvorenie si spoločných aktivít. Hoci otec trval na úprave styku tak, ako ho určil súd na pojednávaní, rozhodnutie súdu ignoruje. Dodala, že jej nie je jasné zastupovanie a správa majetku detí v bežných veciach. Deti žiaden majetok nevlastnia, dcéra R. má založené stavebné sporenie, na ktoré prispievajú s otcom spoločne, ona doteraz sumou 1.200 Eur. Po uplynutí doby sporenia predpokladá, že peniaze dostane dcéra R. na účet. Dcéra D. žiadne finančné prostriedky nevlastní a je tým znevýhodnená. Poukázala ďalej na to, že opatrovník na pojednávaní navrhol výživné na deti vo výške 150 Eur na každé dieťa. Má za to, že finančné a majetkové pomery otca detí túto sumu umožňujú platiť, keďže sám vedie nákladnejší súkromný život. Zároveň žiadala, aby súd prihliadol k tomu, že funkčnú spoločnú domácnosť s otcom detí nevedú už od mája 2014, a preto žiadala výživné určiť od podania návrhu. Taktiež žiadala, aby súd zmenil úpravu styku otca s deťmi na dohodu. Nepovažuje za správne, aby boli všetky zúčastnené strany zaviazané povinnosťou, ktorá nerešpektuje ich potreby. Najmä pre psychiku detí je podľa nej dôležité, aby všetko prebiehalo nenásilne a postupne.
K podanému odvolaniu matky sa písomne vyjadril otec mal. detí, ktorý žiadal rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že napriek tomu, že matka detí tvrdí, že sa na výživnom vo výške 100 Eur na každé dieťa dohodli, sama voči výške výživného podala odvolanie. V konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že matka detí nepracuje, nebolo teda v jej schopnostiach zabezpečovať výživu mal. detí z vlastných zdrojov. Podľa jeho názoru súd dospel správne k záveru, že
to bol práve on, kto zo svojho príjmu zabezpečoval v prevažnej miere chod domácnosti, t. j. nákupy, náklady spojené s bývaním a ostatnými potrebami detí, matky, aj svojimi. Dokazovanie v tomto smere bolo vykonané podľa jeho názoru v dostatočnej miere a určenie vyživovacej povinnosti s účinnosťou od 02.04.2015 považuje za správne. Nie je pravdou, že by on matku s deťmi vyhadzoval z domácnosti, navrhol jej, aby zostala bývať s deťmi v byte a on sa odsťahuje, čo sa aj stalo. V jeho byte bývala matka s deťmi aj so svojou matkou počas rekonštrukcie rodinného domu, pričom on počas celej tejto doby platil všetky náklady spojené s užívaním bytu, hoci v ňom nebýval. Rodinný dom, ktorý matka rekonštruovala, pritom nie je vo vlastníctve jej, ale jej matky a aj on sa podieľal na rekonštrukcii tohto domu, aby mali deti a matka detí čo najskôr zabezpečené slušné bývanie, pritom za prácu na tomto dome nežiadal žiadnu odmenu. Prepísať byt na deti, tak ako to žiada matka detí, pritom nie je vôbec jednoduché, zvlášť keď na tomto byte viaže hypotéka a považuje to zo strany matky za neznalosť zákona. Byt nadobudol on, spláca aj úver a tento byt nikdy nebol spoločný, ako to uvádza matka detí. Výpoveď starej matky zo strany matky detí považuje za relevantnú a napriek tomu, že ju matka detí spochybňuje, je to zrejme iba z toho dôvodu, že sa jej nepáči, že jej vlastná matka ju často musí krotiť v jej správaní sa k nemu v tom, že často provokuje a vymýšľa dôvody, ako zamedziť jeho styku s deťmi. Pokiaľ ide o operáciu matky detí, o tejto nevedel a pokiaľ by bol zo strany matky detí o tejto riadne informovaný, bol by si aj pracovné veci zariadil v prospech detí. Ďalej uviedol, že nie je pravdou tvrdenie matky detí, že sa deťom odcudzil a že by dcéra D. trpela nejakými psychickými problémami v dôsledku správania sa jeho ako otca. Deti sú v jeho spoločnosti úplne spontánne, tešia sa na neho; je však pre deti stresujúce, ak on má záujem zobrať deti na výlet a deti sa tešia, a matka detí s ich výletom nesúhlasí. Nie je teda pravdou, že by matka detí nikdy nebránila otcovi v styku s deťmi. To, že on navrhol úpravu styku súdnou cestou, je iba logickým vyústením toho, že má snahu zaviesť do styku s deťmi systém, pretože sa na nálady matky detí nedá spoľahnúť. O neznalosti matky detí svedčí aj fakt, že napadla odvolaním rozsudok súdu aj o určení styku, ten teda nie je právoplatný a zároveň o otcovi tvrdí, že rozsudok ignoruje. Dodal, že určenie výživného v sume 150 Eur, ako to navrhuje matka detí, je neprimeraná vzhľadom na vek detí a opodstatnené potreby. V prvom rade je potrebné, aby sa matka detí zamestnala a prestala sa vyhovárať, že nemôže pracovať kvôli deťom. Rovnako nesúhlasí s tým, aby súd ponechal úpravu styku s deťmi na dohodu s matkou detí, keďže uplynula dostatočne dlhá doba, ktorá ukázala, že matka detí síce dohodu deklaruje, ale so žiadnym iniciatívnym návrhom neprišla a ak on prejaví o styk s deťmi záujem, tento sa nikdy neudeje bez nenáležitých poznámok matky detí. Rovnako v danom prípade nie je vôbec potrebné, aby styk s deťmi prebiehal postupne, pretože vzťah medzi ním a deťmi je úplne normálny, obe deti sú rady v jeho spoločnosti.
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky detí písomne nevyjadril.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie matky detí nie je dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.
Odvolaním matky mal. detí bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa iba vo výroku o určení vyživovacej povinnosti a úprave styku, preto odvolací súd preskúmaval iba túto odvolaním napadnutú časť rozsudku súdu prvého stupňa a vo výroku o zverení mal. D. a R. do osobnej starostlivosti matky je rozsudok súdu prvého stupňa právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 206 ods. 2 O.s.p.). Podľa ust. § 36 ods. 1 Zákona o rodine rodičia dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkony rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí mal. dieťa do osobnej starostlivosti.
Ako bolo uvedené, okresný súd rozsudkom zveril mal. deti do osobnej starostlivosti matky, keďže bolo v konaní preukázané, že rodičia mal. detí nežijú v spoločnej domácnosti. V tejto časti odvolaním rozhodnutie okresného súdu nebolo napadnuté, preto nadobudlo právoplatnosť. Sporným zostalo určenie výšky výživného pre mal. deti a rozhodnutie ohľadne úpravy styku, keď voči týmto výrokom podala matka mal. detí odvolanie.
Matka mal. detí taktiež v odvolaní poukazovala na nejasnosť ohľadne zastupovania a správy majetku v bežných veciach u mal. detí s poukazom na to, že deti žiaden majetok nevlastnia. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia v rovnakom rozsahu, pričom
je irelevantné, či sú rodičia dieťaťa manželmi alebo nie. Rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k mal. dieťaťu vznikajú priamo zo zákona narodením dieťaťa. Ust. § 28 ods. 1 Zákona o rodine uvádza rozsah rodičovských práv a povinností príkladom a sú nimi najmä sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj mal. dieťaťa, zastupovanie mal. dieťaťa a správa majetku mal. dieťaťa. Zo zákona právna úprava tak predpokladá zachovanie práv a povinností obom rodičom v podobe práva podieľať sa na výkone zastupovania dieťaťa a správy jeho majetku. Sústredenie takýchto práv len na strane jedného z rodičov má byť iba výnimkou z takéhoto pravidla uplatniteľnou iba v prípadoch výslovne predpokladaných zákonom (§ 28 ods. 3 Zákona o rodine), pričom o žiaden z týchto prípadov v danej veci nejde. Zároveň odvolací súd poukazuje na ust. § 35 Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že pri podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností sú rodičia povinní sa dohodnúť. Dohoda by sa v normálne fungujúcom vzťahu medzi rodičmi mala dosiahnuť vo všetkých veciach, nielen v tých, ktoré majú charakter podstatných vecí, avšak pri bežných každodenných veciach dohodu rodičov zákon nevyžaduje, a každý z rodičov bez ohľadu na existenciu či neexistenciu dohody s druhým rodičom môže vykonávať v bežných veciach rodičovské práva a povinnosti sám. Dohoda rodičov však o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, ku ktorej rodičia nemôžu dospieť v zmysle cit. zák. ustanovenia, môže byť nahradená autoritatívnym rozhodnutím súdu.
Uspokojovanie základných potrieb dieťaťa, ale aj iných potrieb nevyhnutných pre jeho telesný a duševný rozvoj si vyžaduje náklady, ktoré má predovšetkým pokryť výživné od rodičov. Výživné má byť také, aby z neho mohli byť uhrádzané potreby dieťaťa súvisiace s jeho zdravotným stavom, výchovou, záujmami a vzdelávaním. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Miera uspokojovania potrieb dieťaťa je limitovaná schopnosťami, možnosťami a majetkovým pomermi jeho rodičov.
Základnými kritériami na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom sú predovšetkým schopnosti, možnosti a majetkové pomery obidvoch rodičov (§ 62 ods. 2 veta prvá Zákona o rodine) s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine). Povinnosť vyživovať dieťa patrí medzi základné povinnosti rodičov. Pri určení jej rozsahu sa teda vychádza zo schopností, možností a majetkových pomerov každého rodiča a prihliada sa aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má pritom prednosť pred inými výdavkami rodiča a súd neberie do úvahy pri skúmaní možností a schopností, ako aj majetkových pomerov povinného rodiča výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o návrhu matky mal. detí, pokiaľ sa týka vyživovacej povinnosti otca na mal. deti, postupoval dôsledne podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine, ktoré v odôvodnení rozsudku aj cituje. Je vyjadrením skutočnosti, že o výživnom súd rozhoduje vždy podľa stavu, ktorý existuje v čase vydania súdneho rozhodnutia.
Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že mal. D. navštevuje 1. ročník základnej školy, mal. R. navštevuje materskú školu, pričom obe majú výdavky primerané svojmu veku. Matka mal. detí je nezamestnaná, evidovaná na úrade práce a nepoberá žiadne dávky, pričom nezamestnanou je od skončenia materskej dovolenky, t. j. od 13.11.2013. Otec detí je živnostníkom, za rok 2014 podľa daňového priznania mal príjem vo výške 8.764,42 Eur, výdavky mal vo výške 5.783 Eur, pričom uvádzal, že jeho reálny čistý mesačný príjem je vo výške okolo 550 Eur. Z tohto príjmu spláca náklady na auto, ktoré používa, a to vo výške do 150 Eur mesačne, hradí zaň ročné poistky. Taktiež otec hradí náklady na bývanie, ktoré uvádzal vo výške 300 Eur mesačne.
Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa po preskúmaní všetkých okolností prípadu, predovšetkým pomerov na strane oboch rodičov a mal. detí, správne považoval za primerané určiť výživné na mal. D. a mal. R. na každú vo výške 100 Eur mesačne. Takto určené výživné zodpovedá odôvodneným potrebám mal. detí, ale aj schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom povinného. V danom prípade neboli v konaní zistené a matkou mal. detí ani preukázané iné, ako bežné odôvodnené potreby mal. detí, ktoré by presahovali obvyklú mieru všetkých potrieb nevyhnutných pre život mal. dcér vo veku 7 a 4,5 roka. Rozhodnutie súdu o výživnom však nie je rozhodnutím nemenným, je nepochybné, že s pribúdajúcim vekom mal. detí, ich odôvodnených hmotných potrieb (jedlo, ošatenie, obuv), ale aj tých, ktoré sú dôležité pre ich výchovu a všestranný vývoj (vzdelanie, kultúrne, športové a iné potreby), budú narastať, čoho si musí byť vedomý aj otec, čo v prípade preukázania podstatnej zmeny pomerov môže viesť aj k zmene rozhodnutia o výške výživného. Súd prvého stupňa taktiež správne určil počiatok vyživovacej povinnosti otca k mal. deťom od 02.04.2015, odkedy rodičia nežijú v spoločnej domácnosti
a otec sa nepodieľa na ich výžive ako dovtedy, keď uhrádzal náklady spojené s bývaním a pravidelne nakupoval pre deti stravu. Je nepochybné, že v tomto smere uvedené skutočnosti potvrdili obe staré matky mal. detí, a preto v tejto časti ani námietky matky mal. detí nie sú dôvodné. Aj odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že v danom prípade nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v súlade s ust. § 77 ods. 1 Zákona o rodine pre priznanie výživného na mal. deti spätne od podania návrhu, tak ako to matka v návrhu aj v odvolaní požadovala. Dôvodom pre určenie výživného spätne nemôže byť iba tá skutočnosť, že od mája 2014 rodičia nevedú funkčnú spoločnú domácnosť. Ako bolo nepochybne preukázané, od tohto obdobia až do apríla 2015 sa otec na nákladoch na výživu mal. detí podieľal vo väčšom rozsahu, ako matka.
Rovnako aj vo výroku ohľadne úpravy styku považoval odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny, keď uvádzaný rozsah úpravy styku je primeraný a zodpovedajúci aj veku maloletých detí. Bolo nepochybne preukázané, že otec má s deťmi blízky vzťah a neustále je s deťmi v pravidelnom styku, deti ho majú rady. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je preto v záujme otca a detí, aby sa otec mohol aj naďalej podieľať na ich výchove. Pre upevňovanie vzájomných vzťahov medzi mal. deťmi a otcom je nevyhnutné, aby bol otcovi umožnený styk s maloletými v čo najširšej miere a aby bol upravený pravidelne, keď je nepochybné, že v realizácii styku sú medzi rodičmi problémy a práve z tohto dôvodu je potrebné upraviť styk súdnou cestou a nie dohodou, ako to v odvolaní požaduje matka. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že rozhodnutím, ktorým je dieťa zverené do starostlivosti jedného z rodičov, sú zachované všetky rodičovské práva a povinnosti aj tomu z rodičov, ktorému mal. dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti. Tento rodič, aj keď je spravidla prevažne vylúčený z bezprostredného výkonu svojich rodičovských práv a povinností, najmä sústavného výchovného pôsobenia na mal. dieťa, nie je pozbavený práva dieťa vychovávať. Je na rodičoch, aby si uvedomili, že je nepochybne v neprospech mal. detí, pokiaľ svoje osobné problémy riešia pred deťmi a vzájomné prieky si robia ešte aj pri realizácii úpravy styku, čo má nepochybne negatívny dopad na psychiku mal. detí.
Z týchto dôvodov Krajský súd v Trenčíne rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t. j. vo výroku o úprave styku otca s mal. deťmi a určení vyživovacej povinnosti otca ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže ide o konanie, ktoré za splnenia zákonných predpokladov mohlo začať aj bez návrhu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .