Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-678-2014.pdf
PDF · 112.6 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/678/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Márie Malíkovej, v právnej veci žalobkyne: R. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. Y. č. XX, proti žalovanému: INTERAGROS s.r.o., so sídlom Levice, Námestie Šoltésovej č. 14, IČO: 36 534 986, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 07. 05. 2014 č. k. 11C/186/2009-599, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach, týkajúcich sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a v časti priznanej náhrady mzdy žalobkyni p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni listom zo dňa 02. 06. 2009 je neplatné. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 06. 07. 2009 do 06. 07. 2010 v sume 4.122,48 eura brutto a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne zamietol. Zároveň vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku.
Výsledkami vykonaného dokazovania mal za preukázané, že účastníci konania uzatvorili dňa 02. 07. 2004 pracovnú zmluvu s nástupom práce 06. 07. 2004, s miestom výkonu práce v G. s tým, že pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 31. 12. 2004 a druh práce v písomnej pracovnej zmluve uvedený nebol. Písomným dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 01. 04. 2004 došlo k zmene pracovnej zmluvy okrem iného tak, že pracovný pomer bolo dohodnutý na dobu neurčitú od 01. 09. 2004. Dňa 02. 06. 2004 žalovaný okamžite zrušil pracovný pomer so žalobkyňou podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorý vzhliadol v tom, že žalobkyňa minimálne nedbanlivostným konaním v súvislosti s výkonom práce dôsledne nevykonávala kontrolu pri zúčtovaní vynaložených peňažných prostriedkov na nákup pohonných hmôt u zamestnanca T., ktorý podľa predložených dokladov čerpal pohonné hmoty v rozpore so záujmami zamestnávateľa pre vlastnú potrebu v čase jeho pracovnej neschopnosti, dovolenky alebo cez dni pracovného pokoja a nedôsledne vykonávala kontrolu spotreby pohonných hmôt v súlade so skutočne vykonanými prepravami, nakoľko vykázané spotreby pohonných hmôt boli vo väčšom rozsahu ako potreba pre pracovné cesty, čo bolo možné zistiť jednoznačne dôslednou kontrolou v účtovných dokladoch a faktúr, čím by preventívne došlo k zamedzeniu škody na majetku zamestnávateľa, ktorá sa odhaduje na cca. 66.800 eur. Účinky doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru u žalobkyne nastali podľa § 38 ods. 4 vety druhej Zákonníka práce dňa 02. 06. 2009, kedy žalobkyňa odmietla okamžité skončenie pracovného pomeru prevziať. Právne vec posúdil podľa § 47 ods. 1, § 43 ods. 1, § 68 ods. 1, 2, § 70, § 77, § 79 ods. 1, 2, § 81 ods. 1 písm. a/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“) a po zistení, že žalovaný doručil okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne v lehote 1 mesiaca, ktorá mu začala plynúť najskôr 02. 05. 2009 a žalobkyňa v zákonnej lehote podala na súd žalobu
o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu predovšetkým skúmal dohodnutý druh práce, ktorý bola žalobkyňa povinná vykonávať a tomu zodpovedajúce povinnosti ako účastníčky pracovno-právneho vzťahu. V tejto súvislosti uviedol, že druh práce a jeho stručná charakteristika, ktoré tvoria podstatnú náležitosť pracovnej zmluvy, v zmysle § 43 ods. 1 Zákonníka práce v písomne uzavretej pracovnej zmluve medzi účastníkmi konania absentujú, čo však nemá za následok neplatnosť pracovnej zmluvy. Zamestnávateľa, ktorý skončil okamžite pracovný pomer zo zamestnancom pre závažné porušenie pracovných povinností spadajúcich do jeho pracovnej náplne, však zaťažuje v tomto smere dôkazné bremeno na preukázanie nad akúkoľvek pochybnosť, že táto pracovná činnosť patrila do pracovnej náplne zamestnanca, ktorá predstavuje podrobnejší popis prác (pracovných činností), ktoré je povinný zamestnanec vykonávať v rámci dohodnutého druhu práce. Konštatoval, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo ústnou formou k dohode o druhu práce, podľa ktorej žalobkyňa bola zamestnankyňou na úseku dopravy a mala v náplni práce organizovanie jázd prepravy tovaru, výpočet spotreby pohonných hmôt, jej evidenciu a kontrolovanie efektívnosti jázd. Mal za preukázané, že žalobkyňa, pokiaľ ide o spotrebu pohonných hmôt, evidovala len tie pokladničné bloky o natankovaní pohonných hmôt, ktoré jej vodič I. predkladal a len z týchto vypočítavala spotrebu pohonných hmôt, pričom vodič I. žalobkyni neodovzdal všetky pokladničné doklady o natankovaní pohonných hmôt, ale len niektoré. Sporným medzi účastníkmi zostalo, či bolo predmetom pracovnej náplne žalobkyne vykonávať kontrolu spotreby pohonných hmôt na základe porovnávania pokladničných blokov o nákupe pohonných hmôt, ktoré jej vodiči predkladali s faktúrami, ktoré boli žalovanému doručované z čerpacích staníc a či bolo povinnosťou žalobkyne vykonávanie kontroly pri zúčtovaní vynaložených peňažných prostriedkov na nákup pohonných hmôt u zamestnancov žalovaného. Dospel k záveru, že žalovaný nad akúkoľvek pochybnosť nepreukázal, že do pracovnej náplne žalobkyne patrilo vykonávanie kontroly pri zúčtovaní vynaložených peňažných prostriedkov na nákup pohonných hmôt u zamestnanca T. I. a vykonávanie kontroly spotreby pohonných hmôt v súlade so skutočnými prepravami, ktoré v oboch prípadoch mali byť zisťované dôslednou kontrolou predkladaných účtovných dokladov a faktúr. V tejto súvislosti argumentoval, že z písomnej pracovnej zmluvy žalobkyne, ktorá bola zaradená na úsek dopravy, nevyplýva druh práce ani jeho stručná charakteristika, žalobkyňa nemala vyhotovenú písomnú pracovnú náplň a tiež nebolo preukázané, že by konatelia žalovaného dali žalobkyni pokyn alebo jej uložili povinnosť na vykonávanie kontroly pokladničných blokov o nákupe pohonných hmôt, ktoré jej odovzdávali vodiči s faktúrami, ktoré boli žalovanému doručované z čerpacích staníc, keď konateľ žalovaného C.. G. P. uviedol, že jej nedal pokyn, aby kontrolovala efektivitu čerpania pohonných hmôt alebo čerpanie pohonných hmôt s odbernými faktúrami, ani že má porovnávať spotrebu s faktúrami a konateľ žalovaného C.. U. X. nevedel uviesť, kedy dal ústny pokyn žalobkyni, aby spárovala pokladničný doklad s faktúrou a tiež ako jej nadriadení žalobkyni nevysvetlili, aký postup má dodržiavať pri vykonávaní pracovnej činnosti. Naviac žalobkyňa niekoľko rokov vykonávala pracovnú činnosť zaužívaným spôsobom, kontrolu pokladničných dokladov nevykonávala spôsobom porovnávania s faktúrami a takáto kontrola nebola žalovaným od nej ani vyžadovaná. Žalobkyňa neprichádzala ani do styku s faktúrami ktoré boli z čerpacích staníc doručované žalovanému, prebraté pokladničné doklady od vodičov odovzdávala po ukončení kalendárneho mesiaca na ekonomický úsek a pracovníci ekonomického úseku nepostupovali žiadne účtovné doklady žalobkyni pre výkon jej práce. Faktúry z čerpacích staníc boli predkladané ekonomickému úseku alebo priamo zodpovednému pracovníkovi a to U. U., ktorý faktúry od čerpacích staníc i podpisoval. Naproti tomu svedok U. U. uviedol, že nedostal príkaz zo strany žalovaného, že má kontrolovať na faktúrach správnosť fakturovania pohonných hmôt alebo správnosť čerpania pohonných hmôt, od C.. P. dostal príkaz, že má kontrolovať fakturovaný materiál, a preto požiadal ekonomické oddelenie, aby mu faktúry predkladali, tieto odkontroloval, podpisoval a vracal späť na ekonomické oddelenie. Spotrebu nafty nekontroloval čo do množstva, ani pokiaľ ide o značky vozidiel, pretože tieto údaje nemal k dispozícii. Zo svedeckých výpovedí tak vyvodil záver, že ani medzi pracovníkmi žalovaného nebola dostatočná informovanosť o tom, kto má kontrolovať správnosť čerpania pohonných hmôt na základe faktúr. Dospel preto k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že v pracovnej náplni žalobkyne bolo vykonávanie kontroly pri zúčtovaní vynaložených peňažných prostriedkov na nákup pohonných hmôt u zamestnanca spoločnosti T. I. a vykonávanie kontroly spotrebných hmôt v súlade so skutočnými prepravami, ktoré mali byť zisťované dôslednou kontrolou predkladaných účtovných dokladov a faktúr. Poukázal tiež na to, že v okamžitom skončení pracovného pomeru sa bližšie jednotlivo neuvádzajú prípady závažného porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyni, pričom pre posúdenie toho, či sa dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru vzťahuje na ten ktorý prípad závažného porušenia pracovnej disciplíny, je potrebné prihliadať na to, ako je porušenie pracovnej disciplíny v okamžitom skončení pracovného pomeru vymedzené skutkovo. V tomto smere uviedol, že žalobkyňa
v jednom prípade od vodiča I. prevzala pokladničný blok zo dňa 26. 01. 2009, z ktorého je zrejmé, že v uvedený deň natankoval pohonné hmoty 216,51 litra, pričom ich tankoval v čase, keď bol dlhšie práceneschopný, z ktorého dôvodu nemohol v uvedenom čase vykonať žiadnu pracovnú cestu, ktoré čerpanie pohonných hmôt žalobkyňa zaevidovala na prehľade o natankovaní pohonných hmôt za február 2009 osobitne, keď uviedla „január - 26. 01. 09 - 216,51“. Za situácie, že povinnosťou žalobkyne nebolo kontrolovať predložené pokladničné bloky o čerpaní pohonných hmôt s faktúrami došlými žalovanému z čerpacích staníc a že by žalobkyňa mala povinnosť skontrolovať pokladničný blok z 26. 01. 2009 s faktúrou za mesiac január 2009, nevykonaním tejto kontroly nemohla preto porušiť pracovnú disciplínu spôsobom vymedzeným v okamžitom skončení pracovného pomeru. Uzavrel preto, že žalobkyňa neporušila pracovné povinnosti spôsobom uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru pre nepreukázanie nad akúkoľvek pochybnosť, že táto činnosť bola predmetom jej pracovnej náplne, a preto určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni listom zo dňa 02. 06. 2009 je neplatné. Žalobkyni, ktorá si uplatnila nárok na náhradu mzdy vo výške 4.122,48 eura brutto za dobu od 02. 07. 2009 do 02. 07. 2010 a od 02. 07. 2010 vo výške 343,54 mesačne až do právoplatného skončenia pracovného pomeru, priznal náhradu mzdy spravujúc sa ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce za obdobie od 06. 07. 2009, keď doručila žalovanému, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru a trvá na tom, že jej pracovný pomer trvá, až do 06. 07. 2010, t. j. po dobu 12-tich mesiacov. Mal za to, že i keď žalobkyňa v oznámení zo dňa 02. 07. 2009 výslovne neuviedla, že trvá na tom, aby ju žalovaný zamestnával, z obsahu tohto oznámenia to nesporne vyplýva. Za obdobie od 02. 07. 2009 do 05. 07. 2009 náhradu mzdy žalobkyni nepriznal z dôvodu, že toto oznámenie bolo doručené žalovanému až dňa 06. 07. 2009. Pri výpočte priemerného zárobku prihliadol na ust. § 134 ods. 1, 2 a 4 Zákonníka práce a vychádzal z toho, že hrubá mzda žalobkyne za apríl až jún 2009, t. j. v rozhodnom období pre výpočet priemerného zárobku, činila 882,39 eura, priemerný mesačný hodinový zárobok 3,3872 eura a priemerný mesačný hrubý zárobok 589,37 eura, avšak žalobkyňa si náhradu mzdy uplatnila v nižšej sume a to vo výške 343,54 eura mesačne za dobu 12-tich mesiacov, t.j. za obdobie od 06. 07. 2009 do 06. 07. 2010 takto náhrada mzdy činí 4.122,48 eura, ktorú sumu zaviazal žalovaného z titulu náhrady mzdy zaplatiť žalobkyni do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu mzdy jej žalobu zamietol postupujúc podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, keď prihliadol na žiadosť žalovaného nepriznať za čas presahujúci 12 mesiacov žalobkyni náhradu mzdy, ako aj na okolnosť, že žalobkyňa sa zamestnala a po uplynutí 12-tich mesiacov dosahovala mzdu vyššiu, než predstavuje uplatnená náhrada mzdy. Postupujúc v intenciách § 151 ods. 3 OSP vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku.
Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalovaný len v jeho vyhovujúcej časti, t.j. v časti, týkajúcej sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a v časti priznania náhrady mzdy a žiadal v týchto častiach rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť. Poukázal na to, že i napriek rozsiahle a dôkladne vykonanému dokazovaniu súd prvého stupňa vykonané dôkazy nevyhodnotil správne a to predovšetkým v ich vzájomnej súvislosti a vo veci preto nesprávne rozhodol. Mal za to, že nebolo sporným medzi účastníkmi konania, že žalobkyňa bola u žalovaného prijatá do pracovného pomeru na úseku logistiky prepravy a práve v náplni práce mala organizovanie prepravy, evidenciu a kontrolu spotreby nafty pri preprave tovaru a kontrolu efektívnosti jázd pri preprave tovaru, čo bolo potvrdené predovšetkým výsluchom konateľov žalovaného, svedka U. U. a C.. U. F. a pracovníčky C.. C. B.. Druh práce, na výkon ktorého bola žalobkyňa prijatá do pracovného pomeru, bol tak preukázaný bez akýchkoľvek pochybností a aj konkretizácia jej pracovnej náplne a táto bola dostatočne určitá a zrozumiteľná. Prezentoval názor, že výsluchom svedkov bolo preukázané, že to bola výlučne a jedine žalobkyňa, ktorá v súvislosti so svojim výkonom práce preberala od jednotlivých vodičov dokumentáciu, resp. rôzne písomné podklady ako denný záznam o prevádzke motorového vozidla, tachografické kolieska, doklad o čerpaní pohonných hmôt, mala úplnú vedomosť o čerpaní dovoleniek alebo pracovnej neschopnosti vodičov vykonávajúcich prepravu, o celkovom výkone prepravných ciest, vyhotovovala mesačné výkazy, tiež mala k dispozícii všetky účtovné a iné doklady a to predovšetkým tie, ktoré jej bezprostredne doručovali vodiči nákladných áut a to mesačné výkazy o vedení vodidla a kedykoľvek mala možnosť nahliadnuť aj do obsahu zberných faktúr vystavených mesačne na čerpanie pohonných hmôt vodičov nákladných áut, resp. dať si z nich urobiť fotokópiu. Mala tak vytvorené všetky predpoklady na riadne a zodpovedné vykonávanie svojej práce a všetky potrebné listiny a doklady k riadnemu a zodpovednému plneniu si svojich pracovných úloh tak, aby bola schopná posúdiť, či sa s majetkom zamestnávateľa hospodári riadne, v súlade s jeho potrebami a záujmami. Napriek tomu si však svoje pracovné povinnosti plnila nedbalo, bez skutočného záujmu o riadny výkon práce, nedôsledne a nezodpovedne, v dôsledku čoho mu vznikla škoda obrovského rozsahu. Nestotožnil sa preto so záverom
súdu prvého stupňa o tom, že druh práce, resp. pracovná náplň by mala v tejto súvislosti konkretizovať aj spôsob vykonávania pracovnej činnosti, čo je nemysliteľné s ohľadom na počet a rozmanitosť samotných pracovných pozícii zamestnancov a nemožné tiež z pohľadu času a charakteru práce, pričom spôsob vykonávania práce predpokladá všeobecnú inteligenciu, dosiahnuté vzdelanie a lojalitu voči záujmom zamestnávateľa. V tejto súvislosti poukázal na to, že najmenej dvaja iní jeho zamestnanci, ktorí ani neboli v pracovnej pozícii žalobkyne, pochopili a uvedomovali si spôsob výkonu takto zadanej práce. Žalobkyňa potom v minimálne jednom prípade prišla do kontaktu s dokladom o čerpaní pohonných hmôt v čase práceneschopnosti vodiča, ktorá skutočnosť sa jej nezdala ani podozrivá a sama čerpanie týchto pohonných hmôt ani z nepochopiteľných dôvodov nezahrnula do svojich výpočtov spotreby nafty a na uvedenú skutočnosť nikoho neupozornila. Takéto jej správanie je podľa jeho názoru netolerovateľné ako hrubo nedbanlivé a poškodzujúce záujmy zamestnávateľa. Poukázal tiež na ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktoré nedefinuje, ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri posudzovaní porušenia pracovnej disciplíny vychádzať, a že teda ide o normu s relatívne abstraktnou hypotézou a v tejto súvislosti i na publikovanú judikatúru najvyššieho súdu. Uzavrel, že s prihliadnutím na všetky okolnosti, ako aj dikciu zákona súd prvého stupňa nesprávne aplikoval normu hmotného práva, nevzal do úvahy už publikovanú judikatúru, a preto vo veci nesprávne rozhodol.
Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdiť. Stotožnila sa s tým, že žalovaný neuniesol v konaní dôkazné bremeno na preukázanie nad akúkoľvek pochybnosť, že pracovná činnosť vytýkaná jej v okamžitom skončení pracovného pomeru patrila do jej pracovnej náplne. Pokiaľ sa žalovaný vyjadroval k výpovediam jednotlivých svedkov, tieto vety sú vytrhnuté z kontextu výpovedí tak, ako sú zaznamenané v zápisnici a naviac argumenty uvádzané v jeho odvolaní už použil v priebehu konania a v odvolaní neuvádzal žiadne nové skutočnosti.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané jej žalovaným listom zo dňa 02. 06. 2009 je neplatné a že žalovaný je povinný zaplatiť jej náhradu mzdy vo výške 4.122,48 eura brutto za dobu od 02. 07. 2009 do 02. 07. 2010 a od 02. 07. 2010 vo výške 343,54 eura mesačne až do právoplatného skončenia pracovného pomeru. Preskúmavaným rozsudkom súd prvého stupňa v časti určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni listom zo dňa 02. 06. 2009 je neplatné žalobe žalobkyne vyhovel, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy za obdobie od 06. 07. 2009 do 06. 07. 2010 vo výške 4.122,48 eura brutto do 3 dní a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Nakoľko v zamietajúcej časti žiaden z účastníkov odvolanie nepodal, v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť a predmetom odvolacieho konania tak zostali len jeho určovacia časť, týkajúca sa neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a časť, ktorou bola žalobkyni priznaná náhrada mzdy za obdobie od 06. 07. 2009 do 06. 07. 2010 vo výške 4.122,48 eura brutto.
V súdenej veci ide v poradí už o druhé rozhodnutie prvostupňového súdu, keď jeho skorší rozsudok zo dňa 11. 10. 2011 č.k. 11C/186/2009-325, ktorým bola žaloba žalobkyne zamietnutá, bol uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 30. 04. 2012 č.k. 25Co/44/2012-371 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP pre procesné vady. V závere svojho rozhodnutia odvolací súd upriamil pozornosť na aspekty významné pri aplikácii ust. § 68 ods. 1 písm. b/ zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení účinnom do 31. 08. 2009, ktorý na danú vec dopadá (ďalej len „Zákonník práce“) a v tejto súvislosti na potrebu skúmania dohodnutého druhu práce ako atribútu významného pre posúdenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a dôsledky vo vzťahu k dôkaznej povinnosti zamestnávateľa, pokiaľ táto podstatná náležitosť absentuje v pracovnej zmluve. Nakoľko odvolací súd naďalej na týchto svojich záveroch zotrváva ako na stále platných a nie je dôvod od nich sa odkloniť, v ďalšom preto len poukazuje na ne a duplicitne ich preto opakovať nebude.
Podľa § 59 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť okamžitým skončením.
Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu (§ 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce).
Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 3 a 4.
Okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť (§ 70 Zákonníka práce).
Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Ako vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení, okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Z ust. § 15 Zákonníka práce vyplýva, že prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Platnosť právnych úkonov (vrátane pracovnoprávnych úkonov vedúcich ku skončeniu pracovného pomeru) je potrebné posudzovať so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený.
Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. K splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí. Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, keby sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite skončený.
K samotnému porušeniu pracovnej disciplíny uvedenému v okamžitom skončení pracovného pomeru odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovenými právnymi predpismi (najmä ust. § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník
práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie) je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. 1 písm. b/ a § 63 ods. 1 písm. e/ časť vety pred bodkočiarkou Zákonníka práce). Tieto pojmy napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a podobne. Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca a to aj z nedbanlivosti a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Z uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinenie svojej povinnosti z pracovného pomeru, ak dosiahlo jeho konanie po zohľadnení všetkých rozhodujúcich okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny.
Vo svetle vyššie popísaných zákonných ustanovení a hľadísk súd prvého stupňa v prejednávanej veci i dôsledne postupoval a vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie na zistenie skutkového stavu v náležitom rozsahu. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 OSP, z nich ustálil správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Keďže správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, odvolací súd sa s nimi v celom rozsahu stotožňuje a využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov, ktoré výstižne, presvedčivo a vyčerpávajúco objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia a tiež poskytujú odpoveď i na námietky žalovaného uvádzané v jeho odvolaní. Napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa tak nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo alebo že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré vykonaným dokazovaním boli preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok ním vykonaného hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 OSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil a tiež nebola zistená ani iná vada konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a tiež reagujúc na námietky žalovaného uvádzané v jeho odvolaní len zdôrazňuje, že s týmito sa zaoberal a náležitým spôsobom vyporiadal už súd prvého stupňa a správne po zistení, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni žalovaným spĺňa formálne a obsahové náležitosti, že bolo dané žalobkyni v zákonnej lehote a že jeho neplatnosť žalobkyňa uplatnila na súde v zákonnej 2-mesačnej lehote, následne posudzoval, či porušenie pracovných povinností, v ktorých žalovaný vzhliadol dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru, spadá do pracovnej náplne žalobkyne, keďže v pracovnej zmluve druh práce, na ktorý bola žalobkyňa prijatá, absentuje a pre žalobkyňu nebola vyhotovená ani pracovná náplň v písomnej forme. Odvolací súd v zhode s právnym názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade žalovaný nepreukázal nad akúkoľvek pochybnosť, že ním vytýkané porušenie pracovných povinností spadalo do pracovnej náplne žalobkyne. V tomto smere súd prvého stupňa presvedčivým a logickým spôsobom sa vyporiadal s dôkazmi v konaní vykonanými, najmä s výpoveďami konateľov žalovaného, ako aj výpoveďami ďalších vypočutých pracovníkov žalovaného. S ohľadom na protichodné výpovede účastníkov, ako aj svedkov neobstojí tak tvrdenie žalovaného, že v konaní bolo preukázané, že to bola práve výlučne a jedine žalobkyňa, ktorá mala vykonávať kontrolu spotreby pohonných hmôt na základe porovnávania pokladničných blokov o nákupe pohonných hmôt s faktúrami z čerpacích staníc, ako i vykonávanie kontroly pri zúčtovaní vynaložených peňažných prostriedkov na nákup pohonných hmôt u zamestnancov žalovaného. Spochybňuje to predovšetkým dlhodobo zaužívaná prax u žalovaného, kedy pokladničné bloky o čerpaní pohonných hmôt boli predkladané žalobkyni a faktúry z čerpacích staníc ekonomickému úseku, pričom tieto faktúry podpisoval U. U., ktorý u žalovaného pracoval od 28. 03. 2007 na úseku ekonomiky dopravy a bol pracovníkmi žalovaného
považovaný za vedúceho „autodopravy“. Samotný U. U. potvrdil, že bol konateľom žalovaného C.. G. P. poverený metodicky usmerňovať žalobkyňu a „dozrieť“ ako vypočítava spotrebu pohonných hmôt, napriek tomu však nemal v pracovnej náplni kontrolu spotrebných hmôt. Naproti tomu ale bol to výlučne U. U., ktorý bol oprávnený faktúry podpisovať a až na základe jeho odsúhlasenia mohli byť spracované ekonomickým úsekom. Vznikli tak odôvodnené pochybnosti o tom, že v pracovnej náplni žalobkyne bolo práve vykonávanie činnosti vytýkanej jej v okamžitom skončení pracovného pomeru, čo správne ustálil i súd prvého stupňa a v tomto smere vychádzal z neunesenia dôkazného bremena žalovaným. Za danej dôkaznej situácie jej prirodzeným dôsledkom potom bolo určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru požadované žalobkyňou a priznanie i náhrady mzdy za obdobie a vo výške určenej prvostupňovým súdom, ktorý pri jej rozhodovaní o tomto nároku postupoval v intenciách platnej zákonnej úpravy a k zdôvodneniu jeho rozhodnutia aj v tejto časti sa odvolací súd v plnom rozsahu pripája a nemá ho čím doplniť.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Pretože odvolací súd rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 OSP, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 OSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.