Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_5Co-80-2022.pdf
PDF · 102.6 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/80/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobkyne: P. G., Q.. XX.XX.XXXX, U. M. XXX, zast. JUDr. Alexejom Ivankom, advokátom, so sídlom Nám. osloboditeľov 73, Michalovce, proti žalovanej: D. Y., Q.. XX.XX.XXXX, U. J. XXXX/XX, J., zast. JUDr. Mikulášom Pavlíkom st., advokátom, so sídlom Š. Kukuru 14, Michalovce, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 26. októbra 2021, č. k. 24C/109/2018-204
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Michalovce (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že právny úkon, ktorý urobila so žalovanou dňa 23.10.2018 je absolútne neplatný.
2. Súd po odcitovaní § 63 ods. 2 písm. a) bod 1 Notárskeho poriadku, § 80 písm. c) O.s.p. a tiež § 137 písm. c) a d) CSP uviedol, že predmetom konania je určenie neplatnosti právneho úkonu - prehlásenia v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. a) bod 1 Notárskeho poriadku, ktorý podľa žaloby mala urobiť žalobkyňa so žalovanou dňa 23.10.2018.
3. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v katastrálnom území Zbudza, a to pozemku v zastavanom území obce na liste vlastníctva č. XXXX (ďalej „LV“) parcely registra C KN s parcelným číslom 528 - záhrady o výmere 1397 m2, aj titulom Notárskej zápisnice o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnostiam napísanej dňa 29.10.2018 JUDr. T. J., notárkou so sídlom v Strážskom, N 773/2018, Nz 37295/2018, NCRls 37932/2018. Na predmetnom LV č. XXXX bola žalovaná zapísaná ako vlastníčka pod B2 v podiele 45/960 a pod B3 v podiele 45/960. Ako vlastníci podielov, ktoré navrhla osvedčiť vo svoj prospech na LV č. XXXX boli zapísaní žalobkyňa, P. G., N.. U. pod B1 v podiele 9/48, pod B4 v podiele 9/48 a pod B5 v podiele 6/96 (611,87 m2), A. A., rodený A. pod B9 v podiele 3/32 (130,97 m2), J. S., N. A. pod B12 v podiele 3/32 (130,97 m2). Ako doklad žalovaná predložila notárke potvrdenie Obecného úradu v Zbudzi, že žalovaná má v držbe vyššie uvedenú nehnuteľnosť a písomné, úradne overené prehlásenia formálnych spoluvlastníkov - žalobkyne, P. G., Q.. XX.XX.XXXX, A.X. A., Q.. XX.XX.XXXX, J. S., Q.. XX.XX.XXXX, že na parcelu registra C KN s parcelným číslom 528 si nečinia žiadne nároky, nemajú výhrady k vydaniu notárskeho osvedčenia o vlastníctve ich podielov z parcely registra C KN s parcelným číslom 5285 v prospech žalovanej. Predmetnou notárskou zápisnicou žalovaná zároveň splnomocnila notárku JUDr. T. J. na podanie návrhu na zápis vlastníckeho práva záznamom do katastra nehnuteľností. Pričom s
uvedeným korešponduje súčasný stav v katastri nehnuteľností, kde podľa Informatívneho výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre okres J., obec M., kat. úz. M. vyhotovený prostredníctvom katastrálneho portálu Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností žalovaná. Z uvedeného jednoznačne vyplýva a uvedené je nepochybné, že prehlásenie žalobkyne, ktoré urobila dňa 23.10.2018, a ktorého určenia neplatnosti sa žalobkyňa domáha, bolo dokladom v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. a) bodu 1 Notárskeho poriadku, na základe ktorého bolo vydané osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vo forme notárskej zápisnice.
4. Žalobu o určenie platnosti, neplatnosti právneho úkonu je potrebné pre účely § 137 CSP vnímať ako žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP. Zákon zásadne nepripúšťa žaloby o určenie právnej skutočnosti s výnimkou, že to vyplýva z osobitného právneho predpisu. Takýmto právnym predpisom je napr. Zákonník práce (žaloba o neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77), zákon o dobrovoľných dražbách (žaloba o neplatnosť dražby podľa § 21 ods. 2), Občiansky zákonník (žaloba o neplatnosť výpovede z nájmu bytu podľa § 711 ods. 6). Pre tieto výnimky je spoločné, že priamo osobitný právny predpis priznáva oprávnenej osobe domáhať sa na súde určenia tejto právnej skutočnosti. Právo domáhať sa určenia neplatnosti prehlásenia z dôvodu, že je neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, však zákon neustanovuje. Žiadny právny predpis neoprávňuje ani neukladá povinnosť inému podať žalobu o neplatnosť prehlásenia z uvedeného dôvodu. Právo domáhať sa určenia neplatnosti prehlásenia pre rozpor s dobrými mravmi z osobitného predpisu nevyplýva, a preto súd dospel k záveru o procesnej neprípustnosti žaloby, na základe čoho žalobu zamietol.
5. K argumentácii žalovanej - nepreukázanie naliehavého právneho záujmu uviedol, že podľa § 80 písm. c) O.s.p. bolo možné domáhať sa žalobou rozhodnutia o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, na základe čoho boli podávané žaloby o určenie platnosti, resp. neplatnosti určitej zmluvy. V dôsledku rekodifikácie civilného procesu bol pôvodný § 80 písm. c) O.s.p. rozdelený na dve samostatné písmená, a to znením § 137 CSP, kedy podľa písm. c) sa žalobou možno domáhať rozhodnutia o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem s tým, že naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, pokiaľ vyplýva z osobitného predpisu a písm. d) CSP, kedy sa žalobou možno domáhať rozhodnutia o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Týmto zákonodarca chcel vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností (akým je aj prehlásenie zo dňa 23.10.2018), ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu určovacej žaloby. Žaloby o určenie právnej skutočnosti sú tak v súčasnosti prípustné iba vtedy, pokiaľ ich pripúšťa osobitný predpis.
6. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalovaná bola v konaní úspešná a preto jej súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
7. Proti predmetnému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 CSP, pokiaľ ide o písm. b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolateľka nesprávne uvádza odvolací dôvod podľa písm. e), poznámka odvolacieho súdu) a h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľka vytkla súdu, že sa v odôvodnení nezaoberal okolnosťami súvisiacimi s prehlásením, vo vzťahu ku ktorému žiadala určiť neplatnosť. Opätovne uviedla skutkové okolnosti, ktoré predbiehali predmetnému prehláseniu so záverom, že podpisom predmetného prehlásenia sa vzdala svojich podielov na LV č. XXXX parc. registra CKN č. 528 - záhrady o výmere 1397 m2 umiestnené v k. ú. M. pod B1 v podiele 9/48, pod B4 v podiele 9/48 a pod B5 v podiele 9,96, teda spolu 611,19 m2. Uviedla, čo je základnou podmienkou vydržania a akým spôsobom sa posudzuje oprávnenosť držby so zreteľom na § 130 OZ. Opätovne zdôraznila, že úkon, ktorý urobila dňa 23.10.2018 je absolútne neplatný, keďže sa prieči dobrým mravom, na základe čoho vydané osvedčenie zo dňa 29.10.2018 o vydržaní vlastníckeho práva bez jej osobnej prítomnosti. Dala do pozornosti, že záver, ktorý zmluvné strany sledovali ohľadom prehlásenia za účelom vydržania nebol zo strany žalovanej dobromyseľný a pokiaľ teda obsah právneho úkonu nezodpovedá slobodnému prejavu vôle žalobkyne, takýto úkon nespĺňa požiadavku podľa § 37 ods. 1 OZ. Tiež podotkla, že na pojednávaní poukázala na to, že naliehavý právny záujem na predmetnej žalobe odvodzuje od článku 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čo však v rozsudku nie je uvedené. Navrhla preto odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
8. Žalovaná vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že s dôvodmi uvedenými v odvolaní nesúhlasí a to na základe skutočností, ktoré uviedla vo svojom písomnom podaní z 15.4.2019, ktoré sú obsiahnuté pod bodom 5. odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktorých tvrdeniach súčasne trvá. Vyjadrila súhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie uvedenom v bodoch 14. až 20. odôvodnenia rozsudku, kde je dostatočným spôsobom zdôvodnené napadnuté rozhodnutie. Navrhla preto odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
9. Odvolateľka vo svojom nasledujúcom podaní uviedla, že trvá na odvolaní a tiež jeho dôvodoch v celom rozsahu. Podotkla, že vyjadrenie žalovanej neobsahuje žiaden dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že spornú nehnuteľnosť nadobudla v dobrej viere a notárske osvedčenie z 23.10.2018 bez osobnej účasti žalobkyne nezodpovedá jej slobodnému prejavu vôle a preto takýto úkon nemá oporu v zmysle § 37 ods. 1 OZ.
10. Žalovaná vo svojom nasledujúcom podaní uviedla, že trvá na doterajších vyjadreniach v spore a k argumentácii žalobkyne o tom, že notárske osvedčenie nemá oporu v zmysle § 37 ods. 1 OZ uviedla, že k osvedčeniu notárom nie je, ani nebola potrebná osobná účasť žalobkyne, pretože táto svojím prehlásením a overením jej podpisu deklarovala svoje vyjadrenie a preto nebolo potrebné skúmať ani slobodu jej prejavu.
11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
12. Odvolateľka podala odvolanie z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t. j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
13. Podľa názoru odvolacieho súdu, tieto odvolacie námietky nie sú dôvodné.
14. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku, súd zamietavým spôsobom rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu zo dňa 23.10.2018, keď súd prvej inštancie konštatoval, že týmto právnym úkonom je prehlásenie žalobkyne, ktoré urobila dňa 23.10.2018 a súčasne, že predmetné prehlásenie bolo dokladom v zmysle § 63 ods. 1 písm. a) bodu 1. Notárskeho poriadku, na základe ktorého bolo vydané osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vo forme notárskej zápisnice (notárkou JUDr. T. J. zo dňa 29.10.2018).
15. Súd prvej inštancie zhodnotil, že žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu je potrebné pre účely § 137 CSP vnímať ako žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP s tým, že právo domáhať sa určenia neplatnosti predmetného prehlásenia nevyplýva zo žiadneho osobitného predpisu ako podmienky prípustnosti žaloby o určenie právnej skutočnosti v zmysle Civilného sporového poriadku, na základe čoho dospel k právnemu záveru o procesnej neprípustnosti takejto žaloby.
16. Uvedené závery považuje odvolací súd za správne.
17. Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
18. Pôvodná právna úprava zakotvená v Občianskom súdnom poriadku neobsahovala všeobecné ustanovenie, ktoré by expressis verbis upravovalo prípustnosť žalobného návrhu na určenie právnej
skutočnosti. Právna teória v tejto otázke nebola jednotná. Prevažovali názory, že žaloba na určenie právnej skutočnosti je prípustná iba za predpokladu, že jej prípustnosť vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). V praxi sa však žaloby na určenie právnej skutočnosti (zvyčajne) pripúšťali vo všeobecnej rovine, ak žalobca preukázal na určení právnej skutočnosti naliehavý právny záujem. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami (§ 2 ods. 1 OZ). Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Z opísaných dôvodov nová právna úprava Civilného sporového poriadku pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu (najmä z hmotného práva). (Veľké komentáre, Števček a kol., 2016, Civilný sporový poriadok, Nakladatelství C. H. Beck, str. 505).
19. Podobne, z právnej úpravy Civilného sporového poriadku vyplýva, že zákonodarca zakotvil novú koncepciu určovacích žalôb, keď rozlišuje klasickú určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) a žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d). Zákonodarca uviedol, že jeho záujmom bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti, resp. platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej. (Civilný sporový poriadok, Komentár, Edmund Horváth - Andrea Andrášiová, Wolters Kluwer, 2015, str. 294).
20. Z vyššie uvedeného vyplýva, že podľa aktuálneho znenia Civilného sporového poriadku predmetná žaloba, ktorá bola podaná už v čase účinnosti Civilného sporového poriadku, spadá pod typ žaloby podľa § 137 písm. d), pretože predmetom konania je určenie neplatnosti právneho úkonu ako určenie právnej skutočnosti v jeho negatívnom zmysle. Pokiaľ zákonná konštrukcia § 137 písm. d) CSP hovorí o tom, že žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu, otázku prípustnosti žaloby uplatnenej podľa § 137 písm. d) CSP súd už neskúma z pohľadu naliehavého právneho záujmu, ale z hľadiska zistenia, či požadované určenie vyplýva z osobitného predpisu.
21. Odvolací súd zhodne s vysloveným záverom súdu prvej inštancie má za to, že zo žiadneho osobitného predpisu nevyplýva prípustnosť podania takejto žaloby a takýmto osobitným predpisom nie je ani v odvolaní označený čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zakotvuje, že každý má právo vlastniť majetok, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, že majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva a že dedenie sa zaručuje.
22. Napriek tomu, čo doteraz bolo uvedené, súdu prvej inštancie nemožno vytknúť to, že sa zaoberal tiež otázkou naliehavého právneho záujmu, pretože tak najmä reagoval na argumentáciu žalovanej spočívajúcu v nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanej žalobe.
23. V kontexte uvedeného súd v bode 19. napadnutého rozsudku správne zhodnotil, že otázka platnosti či neplatnosti prehlásenia zo dňa 23.10.2018 je iba predbežnou, prejudiciálnou otázkou vo vzťahu k existencii práva alebo právneho vzťahu (vlastníckeho práva), a preto nie je daný naliehavý právny záujem na určení takejto predbežnej otázky, pretože je vždy možné žalovať aj priamo na určenie existencie vlastníckeho práva. Platí teda, že, pokiaľ je možné žalovať o určenie vlastníckeho práv, nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti prehlásenia, ktoré sa tohto práva alebo právneho vzťahu dotýka. Relevantným bolo tiež poznamenanie zo strany súdu, že napriek uvedenému žalobkyňa nežiadala o určenie existencie jej vlastníckeho práva, čo v podanom odvolaní ani nespochybnila.
24. Súd prvej inštancie korektným spôsobom navyše ozrejmil, že v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. bolo možné sa žalobou domáhať tiež určenia platnosti, resp. neplatnosti určitej zmluvy (právneho úkonu), ale v dôsledku rekodifikácie civilného procesu v súčasnosti sú žaloby o určenie právnej skutočnosti prípustné len vtedy, ak to pripúšťa osobitný predpis, keď predmetný výklad je zaužívaný aj praxou, čo badať aj v rozhodnutiach súdu, napr. v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/15/2017, 6Cdo/30/2018, 5Obo/12/2018 a 4Cdo/17/2019.
25. Z uvedeného vyplýva, že v predmetnom konaní, ktorého predmetom je žaloba o určenie právnej skutočnosti, nebolo relevantným sa zaoberať existenciou naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe. Súd prvej inštancie, pokiaľ žalobu zamietol, učinil tak z dôvodu neprípustnosti žaloby podľa § 137 písm. d) CSP.
26. Bezpredmetná je potom odvolacia námietka odvolateľky, ktorou mala za to, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu odvodzuje z čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a že v rozsudku naliehavý právny záujem s odkazom na čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je uvedený.
27. Napokon nedôvodná je odvolacia námietka, ktorou odvolateľka vytýka súdu prvej inštancie, že v rozsudku neuvádza, ako to skutočne bolo s prehlásením, napriek tomu, že to podrobne opísala na pojednávaní.
28. Dôvod, pre ktorý súd žalobu zamietol nevyžadoval zo strany súdu, aby sa v odôvodnení rozsudku osobitným spôsobom zaoberal a hodnotil okolnosti, ktoré mali predchádzať predmetnému právnemu úkonu - prehláseniu z 23. októbra 2018 a v tej súvislosti skúmaním, či sa žalobkyňa podpisom prehlásenia vzdala svojich podielov zapísaných na LV č. XXXX/ kat. úz. M. a tiež podmienkami dobromyseľnej držby veci nevyhnutnej pre vydržanie.
29. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní plne úspešná, preto má nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalobkyni. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP) zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).