Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Sa-19-2022.pdf
PDF · 113.82 KB
Case nature
Area
Subarea
3Sa/19/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Janou Raganovou, v právnej veci žalobcu: mal. C. D., nar.: XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Turecká republika, trvale bytom Turecko, bez platného cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zákonný zástupca žalobcu: K. D., nar.: XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Turecká republika, trvale bytom Turecko, bez platného cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce - žalobca zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, ul. Regrútska 4, Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 21.10.2022, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA5-1278-013/2022-AV zo dňa 21.09.2022, takto
rozhodol:
I. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bol žalobca: mal. Eymen KARABAGA, nar. 25.03.2018, štátna príslušnosť Turecká republika, trvale bytom Turecko, bez dokladov totožnosti, toho času miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 21.10.2022 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA5-1278-013/2022-AV zo dňa 21.09.2022, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.12.2022 na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Zároveň bol žalobca umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov.
2. V žalobe poukázal na to, že samostatnými rozhodnutiami boli zaistení aj rodičia žalobcu: K. D., nar.: XX.XX.XXXX, N. D., nar.: XX.XX.XXXX ako aj súrodenci - maloletá sestra W. D., nar.: XX.XX.XXXX, maloletá sestra W. D., nar.: XX.XX.XXXX a maloletý brat F. D., nar.: XX.XX.XXXX, ktorí taktiež ako žalobca podali na súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia o ich zaistení.
3. S napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nesúhlasil v celom jeho rozsahu a má za to, že je nezákonné pre jeho nepreskúmateľnosť a domáha sa svojho prepustenia zo zaistenia.
4. Má za to, že rozhodnutie o zaistení je odôvodnené formalisticky citáciou zákona o pobyte cudzincov avšak bez vlastnej správnej úvahy žalovaného vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletých osôb, detí žalobcu ako zraniteľných osôb v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke prípustnosti jeho zaistenia z pohľadu § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov a zároveň z pohľadu
dodržania medzinárodného princípu najlepšieho záujmu dieťaťa a túto právnu úvahu nezaujal ani v iných rozhodnutiach o zaistení rodičov a detí, čo mu bolo vytýkané rozhodovacou praxou krajského súdu, konkrétne napr. v rozhodnutiach Krajského súdu v KE sp. zn: 5Sa/8/2022 zo dňa 07.06.2022, sp. zn.: 10Sa/8/2022 z 08.06.2022, sp. zn.: 3Sa/9/2022 z 07.06.2022, sp. zn.: 8Sa/9/2022 z 07.06.2022. Má za to, že zaistenie žalobcu a zaistenie jeho maloletých súrodencov a rodičov nemožno posudzovať bez vzájomných súvislostí, a preto v záujme zachovania celistvosti rodiny a v súlade s čl. 8 Dohovoru žalobca navrhol, aby správne súdy posudzovali zaistenie žalobcu a jeho maloletých súrodencov a rodičov vo vzájomných súvislostiach. Žalovaný ani napriek tomu, že sa výkon administratívneho vyhostenia žalobcu a jeho zaistenia nerozlučne dotýka aj práv a záujmov maloletých cudzincov v nízkom veku, k tejto skutočnosti nezaujal žiadnu právnu úvahu v spojitosti s relevantnými právnymi predpismi na ochranu maloletých osôb, ktorá by odôvodňovala zaistenie maloletej osoby. Na prejednávanú vec neaplikoval ani Dohovor o právach dieťaťa majúci prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Poukázal na rozsudok KS v KE sp. zn.: 9Sp/19/2016 v odôvodnení ktorého súd uviedol, že: „V prípade ak by z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že boli rozhodnutiami zaistené aj maloleté deti žalobcu, bolo by povinnosťou žalovaného v napadnutom rozhodnutí vysporiadať sa aj s touto skutočnosťou. Teda zohľadniť ich postavenie a posudzovanie ich prípadu zo strany odporcu z hľadiska medzinárodných dohovorov týkajúcich sa práv dieťaťa, zohľadnenie ich postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov ako aj zdôvodnenie možných alternatív zaistenia.“ Z napadnutého rozhodnutia vzhľadom na daný nedostatok nevyplýva, že by sa žalovaný zaoberal aj dopadom svojho rozhodnutia na záujem maloletých detí a ako tento vo svojom rozhodnutí zohľadnil. Keďže žalovaný nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletých detí žalobcu, ktorý je logicky nerozlučne spojený s obmedzením jeho osobnej slobody a tým nesplnil jednu zo základných podmienok pre ich zaistenie. Preto je jeho rozhodnutie nespreskúmateľné a nezákonné a z tohto dôvodu sa žalobca domáha prepustenia zo zaistenia. Má za to, že jeho zaistenie, zaistenie jeho rodičov a jeho troch maloletých súrodencov nie je v najlepšom záujme maloletých detí a je v rozpore s čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa.
5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 26.10.2022 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení popísal skutkový stav, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že zaistenie žalobcu bolo oprávnením policajta na naplnenie účelu výkonu právoplatného administratívneho vyhostenia žalobcu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení nebola určená lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. V rozhodnutí o zaistení určil žalovaný zaistenie žalobcu na 3 mesiace, ktorú lehotu považuje žalovaný za lehotu najkratšieho obdobia, počas ktorého sa zabezpečia prípravy na odsun žalobcu z územia Slovenskej republiky. K námietke žalobcu ohľadom zaistenia žalobcu s ohľadom k otázke prípustnosti zaistenia z pohľadu dodržania medzinárodného princípu najlepšieho záujmu dieťaťa a vnímania kontextu so zaistením žalobcu, jeho manželky a dvoch maloletých detí žalovaný uviedol, že s uvedenou situáciou ako aj kontextom zaistenia celej rodiny sa zaoberal a to napríklad tým spôsobom, že rodinu nerozdelil, ale zaistil kompletnú rodinu spolu do Útvaru policajného zaistenia v Sečovciach. V prípade, že by sa kontextom rodiny nezaoberal, bola by napríklad matka žalobca umiestnená v ÚPZC Medveďov a zvyšok rodiny v ÚPZC Sečovce, prípadne by oboch rodičov umiestnil do ÚPZC Sečovce a deti do detského domova. Uvedené žalovaný uviedol len na vysvetlenie, že to, že umiestnil rodinu spolu, je logickým záverom o vysporiadaní sa uvedenej situácie ohľadom zaistenia žalobcu a jeho rodiny a teda niet pochýb o tom, že nereflektoval na zákonnú povinnosť so vzniknutou situáciou sa vysporiadať a bral ju na zreteľ. K článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa žalovaný uvádza, že súhlasí s tvrdením žalobcu vyplývajúcim z tohto článku, ktoré uviedol v žalobe, avšak má za to, že nie je možné sa riadiť iba jedným článkom Dohovoru o právach dieťaťa, ale treba sa zaoberať aj nasledujúcimi bodmi článku 3 a to bodom 2, kde je uvedené, že štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov práve za neho zodpovedných a robia všetky potrebné opatrenia. Taktiež je potrebné sa zaoberať aj bodom 3 tohto článku, kde sa uvádza, že štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali štandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a vhodnosti svojho personálu ako aj kompletného dozoru. Teda žalovaný má za to, že zaistením žalobcu a jeho rodiny, ktorú umiestnil do ÚPZC Sečovce neporušil zákon, nadnárodné a ani medzinárodné právne predpisy, Slovenská republika nezriadila žiadne iné zariadenie do ktorého by mohli byť rodiny s deťmi umiestnené, nie zaistené v prípade, že im bolo vydané právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Zaistenie žalobcu
vychádza zo zisteného skutkového stavu veci a teda z podkladov, ktoré si žalovaný zabezpečil k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Žalovaný považuje zaistenie žalobcu na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené, pretože v prípade žalobcu a uloženého administratívneho vyhostenia je potreba vykonať výkon bez zbytočného odkladu a prieťahov zo strany orgánov Slovenskej republiky a tak zabezpečiť a vykonať výkon administratívneho vyhostenia, ktorý mu bol uložený, avšak v prípade žalobcu to nie je možné vykonať okamžitým vrátením na hranicu ani uložením miernejších donucovacích opatrení (alternatívy zaistenia). Žalovaný preveril aj konanie v IS Migra, kde bolo zistené, že ÚPZC Sečovce kontaktovalo dňa 13.10.2022 ÚPZC Medveďov so žiadosťou o vydanie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu. Je reálny predpoklad, že žalobca bude vyhostený z územia Slovenskej republiky, nakoľko nie je možné zabezpečiť jeho náhradný cestovný doklad potrebný na návrat do domovskej krajiny v krátkom časovom horizonte mesiaca august. Prepustením zo zaistenia by bol zmarený účel zaistenia a teda vykonanie právoplatného rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky a schengenského priestoru, ktoré bolo vydané v zmysle zákona o pobyte cudzincov.
6. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
7. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
8. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
9. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
10. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,
11. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
12. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
13. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
14. Podľa čl. 6 ods. 2 Návratovej smernice od štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu a majú platné povolenie na pobyt, ktoré vydal iný členský štát sa vyžaduje, aby bezodkladne odišli na územie tohto iného členského štátu. Ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny túto požiadavku nedodrží alebo ak sa z dôvodu verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti požaduje jeho bezodkladný odchod, uplatňuje sa odsek 1.
15. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
16. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
17. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
18. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
19. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
20. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
21. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
22. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
23. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
24. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
25. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
26. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
27. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA5-1278-013/2022-AV zo dňa 21.09.2022, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku doby zaistenia
na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21.12.2022 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v ÚPZC Sečovce.
28. Žalobca v konaní namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písmeno d) SSP).
29. V prvom rade sa správny súd zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d/ SSP), keďže táto je základnou prekážkou každého súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017). Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť, a tú následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z vyššie citovaného ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.
30. Po preskúmaní administratívneho spisu žalovaného má súd za to, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-1278-013/2022-AV zo dňa 21.09.2022 je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
31. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je len strohé, formalistické, obsahujúce citáciu ustanovení zákona, ktoré žalovaný aplikoval na prejednávaný prípad bez toho, aby z neho vyplývala správna úvaha žalovaného v kontexte k zistenému skutkovému stavu ako aj správna úvaha, ktorou sa riadil pri stanovení dĺžky doby zaistenia. Z odôvodnenia rozhodnutia taktiež nie je zrejmá ani správna úvaha vo vzťahu k posúdeniu zásahu do práv žalobcu ako maloletého dieťaťa a taktiež aj jeho maloletých súrodencov (maloletá sestra W. D., nar.: XX.XX.XXXX, maloletá sestra W. D., nar.: XX.XX.XXXX a maloletý brat F. D., nar.: XX.XX.XXXX), ktorí boli zaistení spolu so žalobcom a to v kontexte posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. K tomuto súd uvádza nižšie nasledujúce:
32. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
33. Správny súd najmä poukazuje nato, že správna žaloba vo veciach zaistenia sa posudzuje neformálne (§ 206 ods. 3 SSP). Súd poukazuje na to, že žalobca bol zaistený spolu so svojimi rodičmi: K. D., nar.: XX.XX.XXXX, N. D., nar.: XX.XX.XXXX a taktiež aj spolu s maloletými súrodencami (maloletá sestra W. D., nar.: XX.XX.XXXX, maloletá sestra Asjin KARABAGA, nar.: XX.XX.XXXX a maloletý brat F. D., nar.: XX.XX.XXXX) ktorí boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného s tým, že má za to, že je potrebné, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Mal zato, že takýto zásah je aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu, ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
34. Správny súd uvádza, že zaistenie maloletého /rodiča maloletého dieťaťa ktorí boli zaistení spolu nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (jeho zaistenie a zaistenie jeho rodinných príslušníkov) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich
rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.
35. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
36. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
37. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t. j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).
38. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“, v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca. Teda jeho ponechaním v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru má správny súd za to, že žalovaný nepostupoval obozretne pri zaistení maloletého cudzinca a jeho umiestnení v útvare policajného zaistenia.
39. Žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nezaoberal vyššie uvedenými skutočnosťami a zaistenie žalobcu ako maloletého dieťaťa odôvodnil len formalisticky citáciou zákona o pobyte cudzincov bez vlastnej správnej úvahy vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej ako zraniteľnej osoby. Poukázal len na čl. 8 ods. 1 Dohovoru ale neposudzoval túto situáciu v súlade s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Súd po vyhodnotení vyššie uvedeného mal za to, že námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného je dôvodná a zakladá dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písmeno d) SSP).
40. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia - nepreskúmateľnosť rozhodnutia tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
41. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ktoré boli dostatočným dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia sa súd z dôvodu procesnej ekonómie nezaoberal ostatnými žalobnými námietky.
42. Preto správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
43. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.