Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1S-24-2014.pdf
PDF · 102.36 KB
Case nature
Subarea
1S/24/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu A. B. C. - GreenAdvice, adresa miesta činnosti podniku zahraničnej osoby Karpatská 754/7, Svidník, IČO: 46 216 693, právne zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom v Prešove, Masarykova 2 proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, za účasti A. B., bytom XXXXX D., B. XXX/A, A. E. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej zo dňa 4. februára 2014 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA, na základe správnej žaloby v sociálnych veciach, takto
rozhodol:
I. Žalobu o d m i e t a .
II. Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Stručný obsah napadnutého rozhodnutia
1. Napadnutým rozhodnutím žalovaná ako odvolací orgán odvolanie žalobcu zo dňa 8.10.2013 proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočky Košice zo dňa 9.9.2013 číslo: XXXXX-X/XXXX-KEM zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.
2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia poukázala na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorý podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodol tak, že pánovi A. B. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi u zamestnávateľa A. B. C. od 1.8.2011 do 31.7.2012 podľa slovenskej legislatívy. Konštatovala, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podal zamestnávateľ odvolanie v ustanovenej lehote kvôli nedostatočne zistenému skutkovému a právnemu stavu veci s poukazom na bod 11, 15 a 17, čl. 11 bod 3 písm. a) a čl. 13 bod 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Bližšie konštatovala jednotlivé odvolacie argumenty, v ktorých zamestnávateľ okrem iného poukazoval aj na diskriminačný postup pobočky žalovanej voči zamestnancom občanom Poľskej republiky. V rozhodnutí žalovaná citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1., § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a uviedla, že zamestnankyňa bola vedená v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec žalobcu od 01.08.2011 do 30.9.2012. Žalobca vykonáva (l) činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a v registri zamestnávateľov je vedený od 01.06.2011. Žalovaná konštatovala, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú koordinačné nariadenia ( základné a vykonávacie nariadenie) ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou je zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Citovala článok 11 ods. 3, článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného nariadenia a poukázala na vzájomnú spoluprácu, informovanosť o relevantných skutočnostiach príslušných inštitúcií
členských štátov v zmysle čl. 76 základného nariadenia, na určovanie uplatniteľnej legislatívy v istých prípadoch spôsobom podľa čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorých cieľom nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v Poľskej republike. V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Košice zistila, že v registrovanom sídle žalobcu (Palárikova 16, Košice , neskôr zmenené na Svidník, Karpatská 754/7) sa nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa. Do Sociálnej poisťovne sa dňa 06.03.2013 dostavil F. G. H. ako splnomocnený vedúci podniku zahraničnej osoby a poskytol zamestnancom vykonávajúcim kontrolu súčinnosť pri zisťovaní údajovo zamestnávateľovi. O výsledku kontroly bol spísaný záznam zo dňa 06.marca 2013. Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou adresou. Riadiacou osobou je žalobca a spoločné stretnutia so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby F. G. H. sa konajú na adrese I. XXX, B.. Záznamy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú. Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária vedúceho podniku zahraničnej osoby ako aj účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Zamestnávateľ riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska z Poľskej republiky. Práce prideľuje ústnou formou. Výkon práce zamestnancov je viazaný na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná. Na základe uvedeného dospela Sociálna poisťovňa k záveru, že spoločnosť žalobcu nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.
3. Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať ani to, že sa na zamestnanca A. B. v období od 01.08.2011 do 31.7.2012 vzťahovala slovenská legislatíva, preto prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že tomuto zamestnancovi v uvedenom období nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy.
II.
Argumenty žalobcu v podanej žalobe
4. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I. písm. a), článok 11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4, § 210 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení. Namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. V konkrétnom prípade bola podľa žalobcu porušená zásada dvojinštančnosti konania. Namietal, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné, arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutiach vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobca dozvedel až z preskúmavaných rozhodnutí, žalobcovi boli odňaté jeho procesné práva brániť sa. Poukázal na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.07.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom, t. j. bez náležitého zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu aj žalovanej spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, lebo žalobca zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade zamestnancov žalobcu, občanov Poľskej republiky. Okrem toho sú rozhodnutia nezákonné a nepreskúmateľné, lebo prvostupňový správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole nebolo objektívne možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnancov a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre zákonné rozhodnutie. Žalobca má ďalej za to, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce
a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u žalobcu kontrolu, pričom nezistil žiadne pochybenie alebo nedostatky. Za tejto situácie bol správny orgán viazaný zisteniami Inšpektorátu práce a bol povinný ich rešpektovať. Žalobca v priebehu kontroly riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Zároveň je nutné poukázať, že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia zamestnanca. Toto je v rozpore aj so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva. Žalobca v tejto súvislosti aj citoval podstatné časti tejto príručky a vyvodil z nej, že je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázal na to, že spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania
- administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov. V tomto ponímaní mal žalobca za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie jeho zamestnancov, je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnanca za minulé obdobie. Žiadal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vrátil jej vec na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu boli nahradené trovy konania.
III.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
5. Žalovaná v úvode vyjadrenia poukázala na platný legislatívny stav v oblasti koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia v rámci EÚ, citovala niektoré ustanovenia príslušných nariadení, poukázala na inštitút určovania uplatniteľnej legislatívy, v súvislosti s touto konkrétnou vecou na vykonané kontroly zamerané na zistenie skutočností vyžadovaných pri aplikácii európskeho práva, konštatovala konkrétne kontrolné zistenia, oboznámila s komunikáciou medzi ňou a spolupracujúcou poľskou organizáciou sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava ohľadom zisteného fenoménu práce štátnych príslušníkov európskych krajín na území inej členskej krajiny a využívania princípu podliehania právnej úprave sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu vo vlastný prospech týmito zamestnancami - živnostníkmi, v závere opätovne poukázala na zistenia v tejto veci ohľadom konkrétneho zamestnanca - poľského štátneho príslušníka majúceho pracovať na území SR v zamestnaneckom pomere a vzhľadom na nepreukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnanca na území SR bolo rozhodnutie pobočky potvrdené žalovanou správne založené na správne zistenom skutkovom a právnom stave. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť.
IV.
Posúdenie skutkových a právnych skutočností
6. V priebehu konania najskôr rozsudkom sp. zn. 1S/20/2014-31 zo dňa 23.9.2014 krajský súd po spojení viacerých vecí uznesením do tohto jedného konania žaloby zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.
7. Na základe odvolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 9Sžso/99/2014-59 zo dňa 28.6.2016 rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1S/20/2014-31 zo dňa 23.09.2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že ďalší zamestnanci žalobcu, ktorí boli účastníkmi správneho konania by mohli byť v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. pribratí do konania.
8. Po zrušení veci krajský súd najskôr uznesením zo dňa 19.1.2017 prerušil konanie do doručenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v konaní o prejudiciálnych otázkach vo veci č. C-89/16, v konaní pokračoval na základe uznesenia zo dňa 13.6.2018 a následne uznesením č. k. 1S/20/2014-200 zo dňa 18.11.2020 zrušil uznesenie zo dňa 23.9.2014 ktorým boli spojené veci 1S/20/2014 až 1S/24/2014, 1S/38/2014 a 1S/39/2014.
9. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP).
10. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.
12. Vzhľadom na uvedené, aj keď v danej veci začalo konanie podľa piatej časti OSP (zákon č. 99/1963 Zb.), t.j. predo dňom nadobudnutia účinnosti SSP, dokončí sa podľa SSP.
13. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
14. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
15. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
16. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
17. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, správny súd opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, a pritom prednostne skúmal súvis medzi napadnutým rozhodnutím a obsahom správnej žaloby v odkaze na § 97 a § 98 ods. 1 písm. e) SSP a § 2 ods. 2 SSP a dospel k záveru, že žalobu je potrebné odmietnuť.
18. Predmetom preskúmania bolo rozhodnutie žalovanej, ktorým potvrdila prvostupňové rozhodnutie o tom, že osobe A. B. v istom období nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie, povinné poistenie v nezamestnanosti. V prvom rade správny súd potrebuje za potrebné zdôrazniť, že táto osoba bola zamestnancom žalobcu, pričom je zásadné, že táto osoba sama správnu žalobu nepodala. Z výroku a obsahu napadnutého rozhodnutia žalovanej tak ako bolo uvedené vyššie vyplýva, že rozhodnutie sa vzťahuje výhradne na práva a právom chránené záujmy osoby zamestnanca, keďže enunciát rozhodnutia pojednáva výlučne o poistnom vzťahu tejto osoby.
19. Uvedená skutočnosť mala rozhodujúci význam pre rozhodnutie správneho súdu vzhľadom na to, že správne súdnictvo zabezpečuje ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb s dôrazom na to, že aktívnu procesnú legitimáciu priznáva len takým osobám, ktorých subjektívne práva a právom chránené záujmy boli napádaným rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté, pričom tieto okolnosti vyplývajú z hmotnoprávneho predpisu.
20. Práve ustanovenie § 177 ods. 1 a § 178 ods. 1 SSP ( predtým § 250 ods. 2 O.s.p. ) upravuje, že žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmov. Správnou žalobou sa takýto žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu
orgánu verejnej správy, teda výlučne za podmienky, že bol ukrátený na svojich subjektívnych právach, čo znamená, že ten kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne.
21. V tejto veci podal správnu žalobu žalobca, ktorý nie je osobou, o ktorej poistnom vzťahu bolo napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej správy rozhodnuté, bol iba jej zamestnávateľom. Už z tejto skutočnosti je evidentné, že explicitne jeho práva a právom chránené záujmy napadnutým rozhodnutím neboli porušené, resp. priamo dotknuté. Navyše v obsahu žaloby nebolo možné nájsť také žalobné argumenty, ktoré by smerovali a poukazovali na porušenie jeho subjektívnych práv.
22. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je zjavné, že nemohlo byť zasiahnuté do právnej sféry žalobcu, žalobca namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv zamestnanca.
23. Správny súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v totožných veciach, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžso /88/2015 zo dňa 26.04.2017, z ktorého vyplýva:... „Z obsahu žaloby jednoznačne vyplýva, že žalobca v 1./ rade nenamietal porušenie vlastných subjektívnych práv, ale porušenie práv svojich zamestnancov, keď okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí žiadne porušenie svojich subjektívnych práv netvrdil. Samotné nedodržanie procesných lehôt pri vydaní napadnutých rozhodnutí nemá za následok ich nezákonnosť, keďže prípadným zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1./rade priaznivejšie rozhodnutie vo veci nedosiahol. Záver krajského súdu, že žalobca v 1./rade nebol aktívne hmotnoprávne legitimovanou osobou na podanie žaloby pre absenciu atribútu ukrátenia na právach, sú preto správne. V tomto kontexte odvolací súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV ÚS 228/2011-9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím preskúmania zákonnosti, ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného samostatné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo možné zohľadniť námietku žalobcu v 1./ rade, že postupom žalovanej a jej organizačnej zložky došlo k porušeniu viacerých subjektívnych práv žalobcu, keď vo vzťahu k porušeniu práva na zákonné administratívne konanie, práva na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy, práva na dodržanie základných zásad správneho konania ani nešpecifikoval konkrétne v čom toto porušenie podľa jeho názoru spočívalo. Všeobecné tvrdenia žalobcu v 1/ rade, že došlo aj k porušeniu jeho práva vlastniť majetok, práva podnikať za rovnakých podmienok ako domáce subjekty a práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou, keď v dôsledku vydaných rozhodnutí mal značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov, v dôsledku čoho sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie, lebo pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky dohodnuté s obchodnými partnermi, čím o nich prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a hrozia mu aj sankcie za nesplnenie dojednaných zmlúv a súdne spory, odvolací súd za relevantné nepovažoval, pretože žalobca v 1./ rade argumentoval len okolnosťami vo vzťahu k uchádzačom o zamestnanie, ktorí sú výlučne poľskej štátnej príslušnosti a ktorí odmietajú na území Slovenskej republiky pracovať z dôvodu, že ich príslušné verejnoprávne organizácie odmietajú zaregistrovať pre platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území Slovenskej republiky“.
24. Zároveň správny súd poukazuje, že v obdobnej skutkovej veci žalobcu - zamestnávateľa a ďalších účastníkov konania- zamestnancov, vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp.zn. 3S/33/2014 boli žaloby žalobcu zamietnuté. V tejto veci Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 39 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 52 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 S 33/2014 z 30. apríla 2015 a jemu predchádzajúcim postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9 Sžso 162/2015 z 31. mája 2017 a jemu predchádzajúcim postupom. Ústavný súd SR túto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol.
25. V ďalšom rozhodnutí NS SR sp. zn. 7Sžsk/15/2021 okrem iného uviedol: „Vzhľadom na to, že preukázanie ukrátenia na subjektívnych právach, alebo právom chránených záujmoch je conditio sine qua non v súvislosti s podaním všeobecnej správnej žaloby fyzickou / právnickou osobou, bolo aj s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 178 ods. 1 SSP nevyhnutné, aby žalobca v podanej správne žalobe uviedol konkrétne tvrdenie o tom, že bol nezákonným rozhodnutím orgánu verenej správy ukrátený na svojich právach, alebo právom chránených záujmoch“.
26. Podľa § 97 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
27. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
28. V rozhodnutím sp. zn. 9Sžsk/91/2020 NS SR uviedol: „So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 SSP treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu“ a tiež : „V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Sžr/2/2014, v ktorom najvyšší súd uviedol, že: „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania“.
29. Vyššie odôvodnený nedostatok procesnej podmienky - aktívnej procesnej legitimácie žalobcu spočívajúcej s absencii porušenia jeho subjektívnych práv a právom chránených záujmov napadnutým rozhodnutím je neodstrániteľná podmienka konania a správny súd pri jeho zistení žalobu odmietne.
30. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd nemal inú možnosť ako podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP žalobu odmietnuť.
31. O trovách konania rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak bola žaloba odmietnutá.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).