Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_8Co-356-2014.pdf
PDF · 115.01 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/356/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ H. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, XX XX Y., 2/ Q. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, XX XX Y. o zaplatenie 16.006,73 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 27.08.2014 č.k. 7C/166/2014-65 takto jednohlasne
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o lehote plnenia.
Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným sa ich náhrada n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu vo výške 11.213,21 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 11.353,21 Eur od 05.10.2013 do 23.01.2014, zo sumy 11.213,21 Eur od 24.01.2014 do zaplatenia a trovy konania vo výške 403,20 Eur a to všetko sa im povoľuje splácať v mesačných splátkach po 111 Eur počnúc právoplatnosťou rozsudku vždy do 30-teho dňa toho ktorého mesiaca pod následkom straty výhody splátok. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobca a žalovaní ako dlžníci uzavreli dňa 23.04.2010 zmluvu o mimoriadnom medziúvere č. 2853521202 a stavebnom úvere č. 2853521501. V zmysle zmluvy žalobca ako veriteľ poskytol dlžníkom mimoriadny medziúver na základe uzatvorenej zmluvy o stavebnom sporení. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie medziúveru vo výške 15.000 eur, ktorý sa po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení a súčasne pri dodržaní všetkých zmluvných podmienok mal zmeniť na stavebný úver pod číslom 2853521501 vo výške 9.000 eur.
Žalobca si svoj záväzok riadne splnil a poskytol žalovaným dohodnutý mimoriadny medziúver, čo vyplýva aj z predloženého výpisu z účtu medziúveru podľa ktorého bol žalovaným poskytnutý medziúver vo výške 14.867,40 Eur ako to vyplýva z výpisu z účtu na čl. 33-34 spisu.
Žalovaní však svoj záväzok riadne a včas neplnili, a s jeho plnením sa dostali do omeškania.
Keďže nastali podmienky predpokladané v zmluve tým, že dlžník podstatne porušil zmluvu, žalobca listom zo dňa 24.09.2013 od zmluvy odstúpil a zároveň žiadal o okamžité vrátenie celého zostatku úveru.
Súd vec právne posúdil podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a dospel k nasledovným záverom.
Predmetný právny vzťah súd posudzoval ako spotrebiteľskú zmluvu v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o zmluvu, ktorú uzatváral žalobca ako dodávateľ a žalovaní ako spotrebitelia, pričom obsah zmluvy s dodatkom, ako aj Všeobecných podmienok bol daný žalobcom bez možnosti žalovaných privodiť akúkoľvek zmenu.
Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.
Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.
Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len „smernica“).
Dôležitým rozhodnutím je rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Océano Grupo Editorial SA a Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades a spol., spojené prípady C-240/98 a C-244/98, z ktorého je zrejmá aj obligatórnosť zásahu súdu proti nekalej podmienke: ,,Cieľ Článku 6 Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nečestnej povahe takých podmienok. V sporoch, kde zahrnuté sumy sú často obmedzené, môžu byť právnické poplatky vyššie než vložená čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol použitie nečestnej podmienky. V počte členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom brániť sa v takých konaniach a je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní
podmienku prednesenú proti nemu. Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu na svoj vlastný návrh“.
Aj napriek tomu, že ide o úverovú zmluvu, ktorá sa riadi režimom Obchodného zákonníka, ako už súd uviedol vyššie, v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral právny predchodca navrhovateľa ako dodávateľ a odporcovia ako spotrebitelia, pričom obsah zmluvy bol daný predchodcom navrhovateľa bez možnosti odporcov privodiť akúkoľvek zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, úprava ktorých je v Občianskom zákonníku pre spotrebiteľa výhodnejšia.
Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia ( §457 Občianskeho zákonníka).
Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmlúv dohodnutých medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku.
Žalovaní ako spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú pokiaľ sú vo svojich dôsledkoch nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty, dôvery v objektívne občianske právo). Ide o akúsi jednostrannú kogentnosť ustanovení Občianskeho zákonníka v záujme vyššej ochrany pri štandardných typových zmluvách (Kristián Csach, Štandardné zmluvy, Vydavatelství Aleš Čeněk, 2009, str. 178).
Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej len smernica). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Je však potrebné uviesť, že ak sa neberie do úvahy výber sumy úveru a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy. Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v ustanovení § 54 Občianskeho zákonníka.
Aj napriek tomu, že úverová zmluva je absolútny obchod a je nutné na ňu aplikovať Obchodný zákonník, prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.
Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 01.01.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na vadnosť právneho úkonu vrátane odstúpenia v spotrebiteľsko-právnej, a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšiu (porov. tiež Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5MCdo20/09).
Nebol dôvod považovať obchodnoprávnu úpravu za výhodnejšiu ani z pohľadu možnosti splácania úveru pri zachovaní zmluvy, keďže úprava zmluvnej klauzuly o odstúpení predpokladala zároveň zosplatnenie úveru.
Na predmetnú spotrebiteľskú vec v časti vadnosti právneho úkonu (odstúpenie od zmluvy) dopadá teda právna úprava občianskeho práva. V danej súvislosti súd poukazuje aj na názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.11.2013 sp.zn. 6Co/2/2013, prípadne na ďalšie rozhodnutia, v ktorých bola použitá na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v úverovom právnom vzťahu právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku napr. sp.zn. 6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný ( napr. vec I. ÚS 402/2013), pričom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická právna úprava odstúpenia a premlčania). Sám zákonodarca pri spotrebiteľských úveroch, medzi ktoré patria aj úvery, neodkázal pri odstúpení od zmluvy na úpravu Obchodného zákonníka, ale odkazovou poznámkou pod č. 19 pri § 5 zákona č. 258/2001 Z.z. odkázal na právnu úpravu v Občianskom zákonníku, aj keď za spotrebiteľské úvery sa považujú aj úvery ako absolútne obchody a Obchodný zákonník má vlastnú úpravu odstúpenia od zmluvy. Aj keď podľa legislatívnych pravidiel vlády nemajú odkazové poznámky normatívnu povahu, uvedený odkaz zákonodarcu názory o absolútnej prednosti právnej úpravy obchodného práva na spotrebiteľské úverové vzťahy relativizuje.
Dodávateľ, ktorý naformuloval štandardnú typovú zmluvu, dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata výhody splátok).
Ustanovenie čl. VII zmluvných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy je upravené pre žalovanú nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení s § 54 ods. 1,5 a § 457 Občianskeho zákonníka.
Súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod ani dôvodnosť aplikácie Obchodného zákonníka. Prednosť však majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľské zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskeho zákonníku, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
V zmysle čl. VII. bod 1. zmluvy „veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo skutočností uvedených v čl. XIX. Všeobecných podmienok.“
Podľa čl. VII. Zmluvy bod 6 „ odstúpením od tejto zmluvy nezaniká právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.“
Ako vyplýva z čl. VII. zmluvy bod 10, v prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII. tejto zmluvy.
Ako vyplýva zo znenia zmluvnej podmienky o odstúpení, táto zmluvná podmienka nie je vyvážená, naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje postavenie žalovanej spotrebiteľky. Slovami zákona ( §54 ods. 1 Občianskeho zákonníka) ide o
„odchýlenie sa v neprospech spotrebiteľa“, ktoré je jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva všetky jeho práva. Veriteľ pritom nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné inštitúty súkromného práva.
Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovaných platiť úroky aj za obdobie, ktoré má ešte len nastať v budúcnosti. Teda odstúpením od zmluvy má veriteľ zachované všetky svoje práva, kým spotrebiteľ žiadne.
Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou Poplatky si žalobca započítal z plnení už na začiatku právneho vzťahu. Formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca ich navyšovanie po odstúpení od zmluvy odporuje aj kogentnému ustanoveniu § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania.
Odstúpenie od úverovej zmluvy má účinky ex tunc, teda spätne ku dňu uzavretia zmluvy, úverová zmluva by sa tak od začiatku zrušila, pričom v súlade s ust. § 457 Občianskeho zákonníka ak by bola zmluva zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
Dôsledkom plnenia zo zrušenej zmluvy je tak povinnosť účastníkov zmluvy navzájom si vrátiť všetko, čo plnením z takejto zmluvy nadobudli (teda vzájomná reštitučná povinnosť zmluvných strán), ako výslovne stanovuje § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý je špeciálnou úpravou bezdôvodného obohatenia z predmetného záväzkového vzťahu so žalovaným.
V danej veci mal súd za preukázané, že žalovaným bol poskytnutý úver v sume 14.867,40 eur, pričom títo do odstúpenia od zmluvy uhradili sumu 3.514,19 eur a po odstúpení od zmluvu sumu 140 eur. Vyššie uvedené sumy sú zrejmé z písomného vyjadrenia žalobcu, ako aj výpisu z úverového účtu, ktorého správnosť potvrdili žalovaní. Žalobca poskytol žalovaným finančné prostriedky vo výške 14.867,40 eur, pričom žalovaní mu uhradili k predmetnej úverovej zmluve sumu spolu 3.654,19 eur. Keďže pri zrušení zmluvy si účastníci majú vrátiť len navzájom poskytnuté plnenie, žalovaní majú žalobcovi vrátiť rozdiel týchto súm, t.j. sumu 11.213,21 ( 14.867,40-3.654,19), preto súd zaviazal žalovaných na úhradu tejto sumy a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Žalovaní sa s plnením svojho peňažného záväzku dňom nasledujúcim po dni, ktorý im žalobca v odstúpení od zmluvy poskytol, dostali do omeškania, preto ich súd zaviazal zaplatiť aj úrok z omeškania v súlade s príslušným ustanovením Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády a ako to požadoval žalobca to vo výške 5 % ročne dňom nasledujúcom po uplynutí lehoty poskytnutej žalovaným v odstúpení od zmluvy, t.j. od 5.10.2013 / odstúpenie bolo doručené 27.9.2013 + 7 dní/ zo sumy 11.353,21 od 5.10.2013 do 23.01.2014 a zo sumy 11.213,21 od 24.01.2014 do zaplatenia ako ju súd ustálil vyššie z dôvodu, že po odstúpení od zmluvy žalovaní uhradili žalobcovi dňa 24.01.2014 sumu 140 Eur.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Žalobca mal v konaní úspech v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel, t.j. v časti 11.213,21 Eur ale aj v časti kapitalizovaných úrokov vo výške 5 % ročne zo sumy 11.353,21 Eur od 5.10.2013 do 23.01.2014 vo výške 172,63 Eur a zo sumy 11.213,21 od 24.01.2014 do 31.01.2014, t.j. do podania žaloby vo výške 12,28 Eur, spolu vo výške 184,91 Eur.
Teda žalobca mal úspech v konaní v časti, ktorej súd žalobe vyhovel v sume 11.213,21 eur ako aj v časti kapitalizovaných úrokov 184,91 Eur ako to súd uviedol vyššie, teda spolu v sume 11.398,12 eur, čo predstavuje 71% úspechu a žalovaní mali úspech v časti 29 % a takto vznikol žalobcovi ako úspešnejšiemu účastníkovi konania nárok na náhradu trov konania v pomere 42%, pričom žalobca si uplatnil iba náhradu iných trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku z návrhu na začatie konania v sume 960 eur, preto mu súd priznal náhradu iných trov konania v sume 403,20 eur, na zaplatenie ktorých zaviazal žalovaných.
Vzhľadom na osobné, sociálne a majetkové pomery žalovaných povolil súd v súlade s ust. § 160 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Súd povolil žalovaným splácať dlh v splátkach z dôvodu starostlivosti o neplnoletého syna, do 13.08.2014 poberali s manželkou dávku v hmotnej núdzi vo výške 267 Eur, aj keď od 14.08.2014 uzavreli obaja pracovný pomer na skúšobnú dobu 3 mesiacov.
Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Žalobca v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd v prevyšujúcej časti, v ktorej žalobu zamietol rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Podľa názoru odvolateľa súd prvého stupňa postupoval nesprávne, ak zamietol žalobu v časti zaplatenia sumy 4.793,52 Eur, 6,49 % p.a. úroku zo sumy 15.549,55 Eur od 01.02.2014 do zaplatenia a 5% p.a. úroku z omeškania zo sumy 4.336,34 Eur od 01.02.2014 do zaplatenia. Napokon žalobca napadol aj výšku splátky s tým, že voči nemu nie je spravodlivá a jednostranne zohľadňuje záujem odporcov.
Žalobca ďalej uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom súdu, že po odstúpení od zmluvy o úvere žalobca nemá nárok na úrok dohodnutý v zmluve a že po odstúpení od zmluvy si majú účastníci zmluvy navzájom vrátiť všetko, čo plnením z takejto zmluvy nadobudli.
Podľa názoru žalobcu úpravu zmluvy o úvere ako zmluvného typu sa do zohľadu na prevahu účastníkov bude spravovať príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože ide o absolútny obchodný záväzkový vzťah a to i v prípade, že je subjektom právneho vzťahu spotrebiteľ. Navrhovateľ ako banka nemal na výber typ zmluvy, resp. možnosť zmluvne dohodnúť/zvoliť právny režim, podľa ktorého uzavrie zmluvu o úvere a teda na tento právny vzťah sa nevzťahuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Navrhovateľ postupoval podľa podmienok daných Obchodným zákonníkom. Súd nemôže preto posudzovať podmienky určené ex lege a vylúčiť použitie ustanovení Obchodného zákonníka. Takýto výklad práva neumožňuje ani Smernica Rady 93/13/EHS a rozhodnutie súdu nie je v súlade s platnou legislatívou.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
K odvolacím námietkam žalobcu sa žiada uviesť nasledovné.
V tejto veci, aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnenou námietka žalobcu, že súd prvého stupňa nepostupoval pri posudzovaní účinkov odstúpenia od zmluvy podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, ale na danú vec aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, je zrejmé, že ak by odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (ako to považuje odvolateľ) musel by súd prvého stupňa vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 01.05.2004 (podľa čl. IV. zákona č. 151/2014 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže novelizované ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudlo účinnosť 01.04.2015) a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudku napadnutého odvolaním by súd prvého stupňa opäť posudzoval právne účinky odstúpenia od zmluvy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka tak, ako ich posudzoval v napadnutom rozhodnutí.
Odvolací súd má za to, že z dôvodov uvedených žalobcom nie sú podmienky na zrušenie napadnutej časti rozsudku.
Čo sa týka námietky vo vzťahu k lehote plnenia, z tejto nie je zrejmá predstava odvolateľa, splátku v akej výške by považoval za spravodlivú. K tejto námietke preto odvolací súd nemôže zaujať žiadne stanovisko. Samotné konštatovanie, že finančné a sociálne pomery žalovaných sa môžu v priebehu času zmeniť, resp. žalovaní by mali vyvinúť maximálne úsilie na ich zmenu, na správnosti napadnutého rozhodnutia v tejto časti nič nemení.
Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
O trovách konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovaným sa ich náhrada nepriznáva, keďže o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.