Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6T-63-2011.pdf
PDF · 135.41 KB
Case nature
Area
Subarea
6T/63/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad, samosudca JUDr. Pavol Roth, v trestnej veci obžalovaného F. Q., trestne stíhaného pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom na Okresnom súde Poprad dňa 17. júna 2015, takto
rozhodol:
Obžalovaný
F. Q. R. J. T. Z. H. V. Q. A. Ý. , nar. XX. X. XXXX v X. - Q. Q., okres X., trvale bytom X., R.. XX. T. Č.. XXX/XX, bez zamestnania,
j e v i n n ý , ž e
že dňa 8. 6. 2010 v byte na ul. L. č. XXXX/XX V. X., dal podpísať P. I., nar. XX. XX. XXXX, ktorá bola vlastníkom osobného motorového vozidla zn. J. K., červenej farby, VIN: V., EV. č.: X. XXX B., splnomocnenie k odhláseniu a prihláseniu uvedeného vozidla na Okresnom dopravnom inšpektoráte, pričom o predmetnom splnomocnení tvrdil, že je to jej súhlas k používaniu vozidla pre účely taxislužby, ktoré v tom čase aj používal na základe ich vzájomnej dohody, vozidlo dňa 9. 6. 2010 prepísal na Okresnom dopravnom inšpektoráte v Poprade na svoje meno a následne toto vozidlo dňa 25. 8. 2010 predal P. B., nar. X. X. XXXX, bytom X., R.. I. Č.. XXXX/X, za sumu 3.000,- eur, čím takto P. I. uviedol do omylu a spôsobil jej škodu vo výške 4.017,- eur, t e d a
na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu,
č í m s p á c h a l
prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Z a t o m u s ú d u k l a d á :
Podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) mesiacov.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu výkon trestu podmienečne odkladá.
Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu určuje skúšobnú dobu na 18 (osemnásť) mesiacov.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej P. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X., R.. L. Č.. XXXX/XX škodu vo výške 3.167,- eur.
Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku poškodenú P. I.Ú., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom X., R.. L. Č.. XXXX/XX so zvyškom nároku na náhradu škody odkazuje na občiansko-súdne konanie.
odôvodnenie:
Prokurátor Okresnej prokuratúry v Poprade dňa 18. 5. 2011 podal na tunajšom súde obžalobu 2 Pv 815/10 zo dňa 16. 5. 2011 na obvineného F. Q. pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, ako to uviedol v samotnej obžalobe. Súd vo veci dňa 27. 6. 2011 vydal trestný rozkaz, proti ktorému obvinený v zákonnej lehote podal odpor, a preto nariadil vo veci ďalej hlavné pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie, z výsledkov ktorého zistil nasledovné.
Obžalovaný F. Q. spáchanie trestnej činnosti poprel. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 24. 10. 2011 uviedol, že na základe ústnej dohody s vlastníčkou vozidla J. K. ev. č. X. XXX B. - P. I. začal niekedy od apríla alebo mája 2010, užívať toto vozidlo pre účely taxislužby. Za používanie predmetného vozidla mal tejto platiť splátky podľa zárobku raz do týždňa. O niekoľko dní na to sa s menovanou dohodol, že vozidlo od nej odkúpi za 3.300,- eur, pričom túto sumu jej bude postupne splácať. Poškodenej v období od 14. 6. 2010 do 21. 8. 2010 zaplatil sumu 2.450,- eur. Vzhľadom k tomu, že vozidlo používal na taxislužbu a toto nebolo prepísané na jeho meno, mal problémy cestovať s ním do zahraničia, prípadne mal problémy s policajtmi, a preto jej navrhol, aby vozidlo bolo prepísané na neho, s čím poškodená súhlasila. Vzhľadom k tomu, že poškodená má zdravotné problémy, požiadal pracovníčku mestského úradu, aby prišla k nej domov, čo sa aj stalo, a táto overila podpis pani I. na splnomocnení k prepisu vozidla. Uvedenú pracovníčku on nepoznal. Keď v auguste 2010 sa vrátil z dovolenky, zarazilo ho, že prišli za ním policajti s tým, že mal neoprávnene používať vozidlo. Je si vedomý toho, že voči poškodenej má dlh, pretože tejto neuhradil všetky peniaze za predaj vozidla, ale vzhľadom k tomu, že poškodená začala tvrdiť to, čo tvrdí a tak isto vzhľadom k tomu, že chce od neho vyššiu sumu než 3.300,- eur, na ktorej sa dohodli, jej tieto peniaze doposiaľ nevyplatil, aj keď ich mal pre ňu pripravené. Peniaze jej nevyplatil z toho dôvodu, že bol na všetko nahnevaný. Ďalej uviedol, že on nemal žiaden zámer poškodenú podviesť, ani sa na ňu nehnevá. Pokiaľ poškodená tvrdí niečo iné, tak je to z toho dôvodu, že si dobre nepamätá na to, ako sa dohodli, alebo si dohodu vysvetľuje inak. Poukázal na to, že s poškodenou sa spoznal prostredníctvom jej syna. Už pred tým, než začal užívať predmetné vozidlo, chodieval k nej do bytu jej pomáhať, nosil jej jedlo, na jej požiadanie jej odniesol niekedy aj nejaké veci do záložne, a to zlato, pričom všetky peniaze jej vrátil. Niekedy v septembri alebo októbri 2010, predmetné vozidlo predal, lebo mal s tým autom haváriu, auto bolo v oprave a nemohol vykonávať činnosť taxikára. Taxislužba si zohnala iného taxikára, on mal ponuku práce v zahraničí, a preto vozidlo nepotreboval. Časť peňazí z predaja vozidla chcel použiť na vyplatenie pani I. a zvyšok si nechal. Auto predal možno deň - dva, predtým než ho zobrali policajti. Poslednú splátku poškodenej zaplatil 29. 7. 2010. Nevie si vysvetliť, prečo poškodená na neho podávala trestné oznámenie dňa 11. 8. 2010, keď dva týždne predtým jej uhradil časť peňazí, možno to bolo z toho dôvodu, že bol vtedy na dovolenke, mal vypnutý telefón, nebol v kontakte s poškodenou a poškodená si možno ani neuvedomovala, že vozidlo je už prepísané na neho. Keďže jej potom nedoniesol peniaze, mohla nadobudnúť pocit, že ju akože chcel podviesť a že jej už viac peňazí nedá. Vo vzťahu k poškodenej sa vyjadril, že v podstate od počiatku čo ju poznal, všimol si na nej, že si mnohé veci nepamätá, poškodená si pamätala, čo bolo pred 30 rokmi, ale nepamätala si, čo bolo deň predtým. Pri dohode, ktorú uzavrel s poškodenou, že vozidlo odkúpi a že ho bude postupne splácať, nebol nikto iný. K otázke, prečo neuzavrel písomnú dohodu s poškodenou, resp. prečo si nepribral na dohodu nejakého svedka, pokiaľ vzhľadom na jeho tvrdenie, ktoré uvádzal a ktoré súvisí s problémami poškodenej s pamäťou, sa vyjadriť nevedel. V tomto smere doplnil, že za poškodenou chodieval prakticky každý deň a táto všetky vecí, ktoré sa týkali peňazí, si písala do zošita. Úhrady, ktoré mal poškodenej dávať, obžalovaný zdokladovať nevedel, nevedel sa vyjadriť ani k tomu, prečo si nenechával od poškodenej potvrdzovať prevzatie peňazí s tým, že v tom čase všetko pociťoval ináč, lebo chodieval každodenne za ňou, ona stále hovorila to isté a on bol rád, keď od nej odchádzal. Na druhej strane mu však bolo poškodenej ľúto, lebo aj keď pomáhal jej, ona vlastne s tým autom pomohla jemu. Potom neskôr sa však ich vzťah nejako zvrtol, keď poškodená ho začala obviňovať.
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18. 11. 2013 v rámci konfrontácie s poškodenou P. I. uviedol, že s poškodenou hneď na začiatku sa dohodol, že auto od nej odkúpi za sumu 3.300,- eur a že auto jej bude postupne splácať, s čím táto súhlasila. Táto dohoda bola ústna a došlo k nej hneď v prvý alebo v druhý
deň po tom, čo poškodená mu sama ponúkla, aby vozidlo používal pre účely taxislužby. Je pravdou, že poškodená najprv chcela, aby auto len užíval a platil jej za užívanie, ale on jej navrhol, že auto odkúpi, a že jej ho bude bezúročne splácať, s čím poškodená súhlasila. Vozidlo jej následne začal splácať, aj keď je pravdou, že doposiaľ ho nezaplatil v celom rozsahu s tým, že mu zostáva zaplatiť ešte nejakých 600,- eur. Pri dohodnutej cene 3.300,- eur už poškodenej zaplatil sumu 2.700,- eur. Predložil k nahliadnutiu poštové poukážky, z ktorých vyplynulo, že poškodenej dňa 17. 6. 2013 zaslal sumu 55,- eur, dňa 20. 6. 2013 sumu 40,- eur, dňa 26. 6. 2013 sumu 45,- eur a dňa 13. 11. 2013 sumu 60,- eur (spolu 200,- eur) s tým, že iné preukázateľné doklady o zaplatení zvyšku kúpnej ceny nemá. Ďalej uviedol, že s poškodenou neboli dohodnutí na tom, v akej sume a dokedy jej bude vozidlo splácať, malo to byť podľa zárobku. Otázku prepisu vozidla na dopravnom inšpektoráte na jeho osobu neriešili, neriešili ani otázku, či k tomuto prepisu dôjde hneď alebo až zaplatením poslednej splátky. Všimol si však, že poškodená začala nejakým spôsobom navyšovať cenu vozidla, a to aj napriek tomu, že sa dohodli na sume 3.300,- eur, a preto mal záujem, aby k tomuto prepisu došlo čím skôr a navrhol jej, aby mu podpísala splnomocnenie, ktoré súvisí s jeho trestným stíhaním. Skutočnosť, že s poškodenou neuzavrel písomnú kúpnu zmluvu, aj keď sa dohodli na takomto úkone, ktorej súčasťou by boli dohodnuté zmluvné podmienky a ktorá by ho napokon oprávňovala aj k vykonaniu úkonov na dopravnom inšpektoráte, označil ako chybu. Takisto potvrdil, že vozidlo predal v deň, keď ho zobrali policajti, ale bola to iba zhoda náhod, pričom vozidlo predal asi po mesiaci a pol, po tom, čo bolo na neho prepísané. Doplnil, že napriek tomu, že predajom vozidla získal peniaze, tieto poškodenej nedal preto, lebo by to bolo málo a ona by chcela stále viac a viac. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 17. 6. 2015 dokladoval, že poškodenej v období od 15. 12. 2014 do 13. 6. 2015 v splátkach ďalej uhradil ďalšiu sumu v celkovej výške 650,- eur.
Svedkyňa poškodená Jolana Zubatá na hlavnom pojednávaní dňa 5. 12. 2011 vypovedala, že s obžalovaným sa spoznala prostredníctvom syna P. L., ktorý ho priviedol k nej domov asi pred dvoma rokmi. Potom keď kúpil auto, začal za jej synom chodiť veľmi často, prilepil sa na jej syna, ktorého kamaráti mu hovorili, že príde o auto. Auto kúpila dňa 17. 9. 2009 za sumu 4.500,- eur. Auto bolo kupované na jej meno, kupovala ho však pre syna, aby mohol robiť taxikára. Ten s vozidlom potom prevádzkoval taxislužbu asi tri mesiace, no dňa 31. 5. 2010 mu policajti zobrali vodičský preukaz kvôli alkoholu v krvi. V ten deň, keď zobrali policajti synovi vodičák, obžalovaný sa podujal, že sa postará o vozidlo, zobral od syna kľúče, vozidlo jej však nedoniesol domov, ale prišiel až dňa 14. 6. 2010 s tým, že ju požiadal, aby mu umožnila používať toto vozidlo na účely taxislužby, že vozidlo bude používať on a že jej bude platiť 10,- eur denne, s čím súhlasila majúc za to, že si privylepší k dôchodku. Svoju dohodu však obžalovaný nedodržal, neplatil jej tak, ako boli dohodnutí, pričom všetky platby z jeho strany si zapisovala do zošita. Od 14. 6. 2010 do 19. 7. 2010 jej zaplatil celkovo 85,- eur a potom jej zaplatil až dňa 21. 8. 2010 sumu 20,- eur. Potvrdila, že v uvedenom období ju obžalovaný navštevoval v byte, pretože je nevládna. Vždy, keď potrebovala nejaký nákup, tak ho zavolala, on aj prišiel a nakúpil jej. Keď sa ho pýtala, prečo jej neplatí tak, ako sa dohodli, hovorieval jej, aby sa nebála, že on jej všetko zaplatí. Niekedy po 19. 7. 2010 prišiel za ňou obžalovaný s tým, že nemajú žiadnu písomnú dohodu o tom, že on je oprávnený užívať toto vozidlo a požiadal ju, aby mu na tento účel dala splnomocnenie pre prípad nejakej cestnej kontroly. Potom prišiel aj s pracovníčkou, ktorá overuje podpisy, predložil jej doklad na podpis, z ktorého si prečítala len úvod a keďže veľmi súril, aby to podpísala s tým, že sa ponáhľajú, tak tento doklad podpísala. Doklad podpisovala s tým, že ide o splnomocnenie pre obžalovaného na to, aby mohol s vozidlom bez problémov prevádzkovať taxislužbu. Až neskôr, keď na polícii si prečítala text tohto splnomocnenia, zistila, čo vlastne podpísala. Niekedy v auguste chcela ísť so svojou známou na prechádzku do Kvetnice, potrebovala sa tam odviezť, a preto volala obžalovanému, aby jej pristavil vozidlo za týmto účelom s tým, že s vozidlom pôjde jej známa. Keď to povedala obžalovanému, obžalovaný uviedol, že on ju odvezie. Napokon však auto vôbec nedoviezol a ani sa neohlásil. Vzhľadom na to, ako reagoval na jej požiadavku, telefonicky potom kontaktovala políciu, ktorej uviedla, že obžalovaný po dohode s ňou užíva vozidlo, ale po tom, čo ho vyzvala, aby jej vozidlo doniesol, neurobil tak. Neskôr sa dozvedela, že po tom, čo obžalovaný zistil, že sa policajti o neho zaujímajú, vozidlo ihneď predal za 3.000,- eur a viac za ňou neprišiel, ani sa neukázal. Vyjadrila sa, že obžalovaný v minulosti chcel od nej, aby mu vozidlo predala za 3.000,- eur, ona mu však povedala, že mu vozidlo nepredá, lebo má iného kupca, ktorý by auto kúpil za 4.500,- eur. Tomuto kupcovi však nemohla vozidlo predať, lebo obžalovaný jej ho nedoniesol. Aj v tomto prípade kontaktovala obžalovaného, aby jej doniesol vozidlo s tým, že má kupca, no ani vtedy jej vozidlo nevrátil. Poprela, aby s obžalovaným mala dohodu ohľadom odkúpenia vozidla. Upresnila, že na začiatku vzťahu s obžalovaným tento od nej chcel, aby mu umožnila auto iba užívať, pričom za každý deň mal platiť 10,- eur a až v priebehu
ďalšieho obdobia začal obžalovaný hovoriť o tom, že by auto odkúpil za 3.000,- eur. Ona mu však povedala, že mu auto nepredá, lebo ona kupca má. V čase, keď obžalovaný začal hovoriť, že auto od nej odkúpi, tak jej neplatil ani tých dohodnutých 10,- eur denne za používanie vozidla. Za 79 dní, počas ktorých auto používal, jej mal celkovo zaplatiť 790,- eur. Navyše ani nevidela dôvod, prečo by mu mala zľaviť 1.000,- eur. Uviedla aj meno záujemcu o kúpu vozidla. Dodala, že po tom, čo auto kúpila od pôvodného majiteľa, toto zhodnotila, keď dokúpila do vozidla výbavu v súvislosti s prevádzkou taxislužby, pričom len vysielačka, taxameter a svetlo na taxík stáli 750,- eur. Vo vzťahu ku svojmu zdravotnému stavu dodala, že aj policajti, ktorí vyšetrovali celú vec, sa zaujímali o to, či nemá sklerózu, v tomto smere si zabezpečili aj lekársku správu. Ona v minulosti prekonala v súvislosti so svojím zdravotným stavom viacero operačných zákrokov, má viacero zdravotných problémov, pričom bolo zistené, že nemá zvápenatené cievy, čo by mohlo mať vplyv na sklerózu. Aj keď má viacero zdravotných problémov, jej pamäť je veľmi dobrá, dokonca chcela študovať univerzitu tretieho veku.
Na hlavnom pojednávaní dňa 18. 11. 2013 ohľadom skutočností, kedy prišiel za ňou obžalovaný s tým, že nemajú žiadnu písomnú dohodu ohľadom auta uviedla, že na to si už presne nepamätá, pamätá si, že jej synovi bol zobratý vodičák koncom mesiaca máj 2010, pričom 14. 6. 2010 mal už obžalovaný splnomocnenie na používanie motorového vozidla. Kedy presne prišiel za ňou, aby mu takéto splnomocnenie podpísala, to ona už nevie. Dňa 14. 6. 2010 jej zaplatil prvých 10,- eur, pretože tento údaj má zaznamenaný v zošite. V oboznámených predchádzajúcich výpovediach svedkyňa v tejto otázke vypovedala odlišne, keď v prípravnom konaní tvrdila, že obžalovaný prišiel za ňou koncom júna alebo začiatkom júla 2010 a na hlavnom pojednávaní dňa 5. 12. 2011 tvrdila, že to bolo po 19. 7. 2010. Svedkyňa k týmto rozporom uviedla, že je možné, že sa v týchto dátumoch vo svojich výpovediach pomýlila s tým, že ona sklerózu nemá, ale nefixuje všetky dátumy v pamäti. V období od 31. 5. 2010 do 14. 6. 2010 obžalovaný vozidlo používal bez jej vedomia a vie, že taxikárčiť začal až 14. 6. 2010 práve kvôli tomu, že v zošite má záznam o prvej platbe 10,- eur z uvedeného dátumu. V tomto smere ďalej uviedla, že obžalovaného sa ešte aj pýtala, či nepotrebuje nejaký papier na používanie vozidla, na čo jej tento povedal, že áno, a potom prišiel za ňou kvôli splnomocneniu, z ktorého si prečítala len 3 riadky. Zároveň na ňu naliehal, aby to rýchle čítala. Je možné, že s tým splnomocnením za ňou prišiel niekedy v júli 2010, ale to presne uviesť nevie. Obžalovanému podpisovala iba jeden papier, a to za prítomnosti pracovníčky mestského úradu. Vo svojej výpovedi ďalej popísala stav vozidla a jeho výbavu v čase, keď vozidlo kupovala, takisto popísala rozsah a hodnotu dodatočnej výbavy vozidla, za ktorú tiež zaplatila. V priebehu konfrontácie s obžalovaným na hlavnom pojednávaní dňa 18. 11. 2013 poprela tvrdenia obžalovaného ohľadom dohody o kúpe vozidla za sumu 3.300,- eur s tým, že od začiatku mala kupca pána Majerčáka, ktorý bol ochotný auto kúpiť za sumu 4.500,- eur. O žiadnom odkúpení vozidla s obžalovaným sa nedohodla, takisto sa s ním nedohodla o žiadnych bezúročných splátkach, ich dohoda bola iba v tom smere, že obžalovaný chcel vozidlo používať na účely taxislužby, za čo jej bude platiť. Obsahom ich dohody bolo, že obžalovaný bude vozidlo užívať počas služby, medzi nimi teda šlo o nájom, ináč vozidlo má odstaviť a doniesť jej kľúče, čo nerobil, aj napriek tomu, že ho o to žiadala. Keďže medzi nimi žiadna kúpna zmluva nebola, obžalovaný platil len za nájom vozidla počas doby, keď toto užíval. V mesiaci jún 2010 jej z tohto titulu zaplatil 80,- eur, v mesiaci júl 2010 jej zaplatil 85,- eur a za mesiac august 2010 jej zaplatil 20,- eur. Žiadne ďalšie sumy jej neuhradil, okrem platieb, na ktoré poukazoval vo svojej výpovedi, ktoré boli z obdobia pred odvolacím konaním na Krajskom súde v Prešove a z obdobia pred hlavným pojednávaním zo dňa 18. 11. 2013. Poukázala na skutočnosť, že keď za obžalovaným prišli príslušníci kriminálnej polície po jej trestnom oznámení, vozidlo mal už predané a mal aj za neho peniaze, pričom 2 týždne sa skrýval.
Svedok P. B. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že obžalovaného pozná od mladosti. Spolu vyrastali, majú kamarátsky vzťah. K okolnostiam odkúpenia vozidla J. K. od obžalovaného uviedol, že mal vedomosť o tom, že obžalovaný v minulosti pracoval pre konkurenciu, keď s uvedeným vozidlom prevádzkoval taxislužbu. On potom oslovil obžalovaného, či nechce s taxíkom jazdiť pre neho, s čím obžalovaný súhlasil. Asi dva týždne po tom, čo obžalovaný pre neho jazdil, prišiel tento za ním s tým, že už ho jazdenie nebaví a či nechce od neho odkúpiť predmetné vozidlo, s čím súhlasil, keďže vozidlo bolo vybavené na prevádzkovanie taxislužby. Vozidlo od obžalovaného odkúpil za 3.000,- eur. Obžalovaný bol evidovaný na dopravnom inšpektoráte ako vlastník vozidla, a preto nemal dôvod ho podozrievať, že uvedené vozidlo mohol získať podvodným konaním.
Svedkyňa F.. F. U. na hlavnom pojednávaní vypovedala, že obžalovaného nepozná. Tento prišiel za ňou na mestský úrad s požiadavkou, aby šla overiť podpis k jednej pani do bytu, ktorá je imobilná, pričom jej aj predložil občiansky preukaz pani I.. Údaje z tohto preukazu si potom zapísala do overovacej knihy, nepamätá si už, či samotná listina, na ktorej sa mal overovať podpis, bola už na úrade, alebo do styku s listinou prišla až pri overovaní podpisu. Tak isto si nepamätá, či samotné overenie podpisu vykonala v ten istý deň alebo až na ďalší deň. Za pani I. šla s obžalovaným, zobrala si so sebou aj overovaciu knihu. Pani I. potom listinu podpísala. Pred podpisom sa obligatórne pýta, či osoba, ktorá listinu podpisuje, si prečítala jej obsah, pričom pani I.Á. povedala, že áno. Či pred podpisom menovaná listinu čítala, alebo ju rovno podpísala, na to si už nepamätá. Pani I. sa javila úplne normálne, pokiaľ by mala nejaké pochybnosti o jej duševnom zdraví, podpis by neoverila. K výhradám poškodenej, že žiaden občiansky preukaz predtým obžalovanému neposkytla, svedkyňa uviedla, že si nepamätá, či obžalovaný občiansky preukaz poškodenej doniesol už na úrad, alebo údaj z občianskeho preukazu si zapisovala až v byte poškodenej. V prípravnom konaní svedkyňa tvrdila, že občiansky preukaz vrátane listiny predložil pán Q. už na mestskom úrade. K tomuto vyjadreniu svedkyňa na hlavnom pojednávaní uviedla, že ani v prípravnom konaní si nebola celkom istá, či naozaj tieto doklady boli predložené už na mestskom úrade alebo až u poškodenej doma v byte. Pravdou však je, že údaje do osvedčovacej knihy zapisovala 7. 6. 2010. Tieto údaje mohli byť zapísané len čiastočne, pričom až na druhý deň prebehlo overenie podpisu a údaje sa mohli do overovacej knihy doplniť.
Svedok P. L. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že poškodená je jeho matka. S obžalovaným sa pozná asi 40 rokov, v podstate sú kamaráti. Uviedol, že po tom, čo nemal prácu, po vzájomnej dohode s mamou sa dohodli, že bude robiť taxikára a za týmto účelom jeho mama zakúpila motorové vozidlo J. K.. Činnosť taxislužby prestal vykonávať keď mu policajti kvôli alkoholu zobrali vodičský preukaz, pričom následne sa dohodol s obžalovaným, že tento namiesto neho bude robiť taxikára, o čom povedal aj mame. Jeho mama s tým súhlasila, pričom došlo k dohode, že obžalovaný bude za každý deň užívania vozidla vyplácať 10,- eur. V podstate šlo o štandardnú dohodu, ktorá sa uplatňuje vo všetkých taxislužbách, keď z tržby taxikár 10,- eur denne odovzdáva na dispečingu a 10,- eur platí za používanie vozidla, pokiaľ nemá svoje auto. Po tom, čo prišiel o vodičák, sa zdržal doma ešte asi 2 dni a následne odišiel na liečenie. Čo sa stalo s autom, to nevie, pretože po návrate z liečenia sa už domov nevrátil, ale odišiel si hľadať prácu mimo Popradu. Akú dohodu mala jeho mama s obžalovaným, to takisto nevie, on bol dohodnutý s obžalovaným, že tento bude robiť namiesto neho taxikára, kým mu policajti nevrátia vodičský preukaz. V neskoršom období si všimol obžalovaného, ako s vozidlom jazdil pre inú taxislužbu, potom videl, ako na tom aute jazdí iný človek. Keď sa obžalovaného na tieto záležitosti pýtal, ten mu povedal, že má vozidlo v prenájme. Nič mu nehovoril o kúpe. O aute s mamou sa nebavil, lebo ani nebol doma. Vrátil sa až začiatkom decembra 2011. Raz, keď stretol obžalovaného, po tom, čo sa dozvedel, že mama mu mala vozidlo predať, keď sa ho na to pýtal, tak mu tento povedal, že sa nemá o to starať, lebo ide o dohodu medzi ním a ňou. Obžalovaného stretol aj neskôr, pričom ten mu povedal, že bol práve na kriminálke kvôli tomu autu. Obžalovaný bol vtedy nahnevaný a uviedol mu, aby odkázal mame, že kvôli tomu autu už viac peňazí od neho neuvidí. Vo vzťahu k pamäťovým problémom poškodenej uviedol, že je jasné, že táto nemá 30 rokov, ale 70, takže sa u nej stáva, že keď sa jej niečo pýta a pritom myslí na niečo iné, tak nezareaguje hneď, ale keď sa jej to spýta opätovne, tak zareaguje normálne.
Svedok F. F. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že obžalovaného nepozná. Poškodenú pozná asi 3 roky, ide o kamarátku jeho mamy. Má vedomosť o tom, že poškodená vlastnila vozidlo J. K. červenej farby, pričom mu aj telefonovala, že by toto vozidlo chcela predať. Bolo to niekedy na prelome jari - leta pred dvoma rokmi. Hovorila, že synovi zobrali vodičák a že auto jej nič nevyrába. O uvedenom vozidlo vedel, že má najazdených pomerne málo kilometrov. Mala celkom dobrú cenu, a preto rozmýšľal, že vozidlo kúpi pre priateľku. Keď chcel ísť vozidlo pozrieť, volal poškodenej, tá mu však povedala, že auto nemá doma, a preto sa dohodli, že si príde auto pozrieť, keď auto doma bude. V ďalšom telefonáte mu poškodená uviedla, že auto už nemá, že jej ho zobrali, nepamätá si čo bližšie v tomto smere uvádzala. Boli dohodnutí, že vozidlo kúpi za 4.500,- eur, ktorá suma aj vzhľadom na vek vozidla a najazdený počet kilometrov bola dobrá cena.
Svedok V. U., ktorý bol vo veci vypočutý na hlavnom pojednávaní dňa 18. 11. 2013 na hlavnom pojednávaní vypovedal, že v minulosti poškodenej P. I. predal osobné motorové vozidlo J. K., pričom sa
s ňou súdil aj ohľadom nevyplatenia dohodnutej kúpnej ceny, ktorý súd však prehral. Vo svojej výpovedi sa ďalej vyjadroval k stavu a výbave vozidla v čase, keď toto poškodenej predával.
Vo vzťahu k posúdeniu intelektovej schopnosti poškodenej a schopnosti vnímania javov a dejov, schopnosti zapamätania si a správneho reprodukovania prežitých skutočností súd vo veci prípravného konania pribral znalca z odboru psychológie PhDr. Karin Štiffelovú, ktorý znalec vo veci podal znalecký posudok a na hlavnom pojednávaní uviedol, že intelektové schopnosti poškodenej P. I. sa pohybujú v pásme nadpriemeru, jej pamäťové schopnosti sú priemerné bez zjavných patologických prejavov. Takisto u nej neboli zistené fabulačné a konfabulačné tendencie, ani sklony k nevedomej lži. Boli zistené len poruchy učenia a opakovania, ktoré skôr svedčia o neistote v prežívaní poškodenej a jej možnú zvýšenú motiváciu k súdnoznaleckému vyšetreniu, nejde však o nejaké závažné poruchy. Vo všeobecnosti s prihliadnutím poškodenej, t. j. vek vysokej staroby, je možná u nej ovplyvniteľnosť.
Vo vzťahu k hodnote osobného motorového vozidla J. K., evidenčného číslo X. XXX B. bol vo veci podaný znalecký posudok znalcom z odboru cestnej dopravy, Ing. Štefanom Žákom, ktorý znalec tak v podanom znaleckom posudku, ako aj na hlavnom pojednávaní konštatoval, že všeobecná hodnota vozidla vrátane mimoriadnej výbavy vozidla taxislužby predstavovala ku dňu 8. 6. 2010 hodnotu 4.017,- eur vrátane DPH.
Súd ďalej vykonal dokazovanie obsahom listinných dôkazov, a to najmä zápisnice o trestnom oznámení, dokladov súvisiacich s nadobudnutím vozidla poškodenou, splnomocnenia udeleného poškodenou obžalovanému, na základe ktorého bola vykonaná zmena vlastníka vozidla, odborného vyjadrenia k hodnote vozidla, evidencií obžalovaného a poškodenej súvisiacich s platením splátok za vozidlo, lekárskej správy o zdravotnom stave poškodenej, z obsahu ktorej je konštatované, že psychický stav menovanej je dobrý, je orientovaná primerane veku, poštových poukážok o platbách obžalovaného poškodenej v celkovej hodnote 850,- eur (do hlavného pojednávania dňa 18. 11. 2013 v celkovej sume 200,- eur a v období od 15. 12. 2014 do 13. 6. 2015 v sume 850,- eur), evidenčnej karty vozidla, charakteristík a registra trestov obžalovaného, výpisu z evidencie priestupkov týkajúceho sa obžalovaného a ďalších listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu.
Na základe takto vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti mal súd preukázané, že skutok sa stal tak, ako to súd uviedol v skutkovej vete výroku tohto rozsudku, že tento skutok má znaky trestného činu a že tento skutok spáchal práve obžalovaný F. Q..
Obranu obžalovaného mal súd vyvrátenú vykonaným dokazovaním, predovšetkým výpoveďou vypočutej svedkyne poškodenej P. I., ktorá tak na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní opísala okolnosti, za ktorých sa skutok stal. Poškodená vo svojej výpovedi potvrdila, že obžalovaný na základe predchádzajúcej dohody užíval vozidlo patriace poškodenej, za toto vozidlo jej mal uhrádzať dohodnuté denné splátky, ktoré jej však riadne neplatil. Vylúčila, aby s obžalovaným uzavrela dohodu ohľadom odkúpenia vozidla za cenu 3.300,- eur tak, ako to tvrdil obžalovaný s tým, že túto sumu jej zaplatí v splátkach. Z výpovede poškodenej na hlavnom pojednávaní súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že poškodená má problém orientovať sa v prežitých skutočnostiach, naopak poškodená na hlavnom pojednávaní vypovedala plynulo, ucelene, vnútorne logicky. Naopak obrana obžalovaného vo viacerých smeroch vykazovala znaky nelogickosti, viaceré svoje tvrdenia tento nevedel vysvetliť. V tomto smere súd poukazuje v prvom rade na tvrdenie samotného obžalovaného, že už od počiatku čo prišiel do styku s poškodenou, registroval, že táto má problémy s pamäťou, a preto ani v súčasnosti si nepamätá okolnosti skutku presne, resp. určité dohody si zle vysvetľuje. Aj keď vykonané dôkazy tieto tvrdenia obžalovaného nepodporujú, je potrebné potom poukázať na to, že by to bol potom samotný obžalovaný, ktorý uzatváral dohodu ohľadom kúpy veci - vozidla s osobou, o ktorej vedel, že jej prejav vôle uzavretím právneho úkonu by nebol ani slobodný, ani vážny, pretože poškodená by nerozumela obsahu samotného úkonu. Napriek tomu s ňou uzatváral dohody v ústnej forme, bez svedkov, čo nepochybne by vyvolávalo obavu o riadnom plnení si svojich povinností z takto uzavretých dohôd. Tak isto je nelogické, aby obžalovaný rozsah platieb, ktoré poskytoval poškodenej a ktoré súviseli s predmetným vozidlom, za takejto situácie si nenechával nijakým spôsobom potvrdzovať, čím by preukázateľne deklaroval, že svoje záväzky si riadne plní. Taktiež obžalovaný v priebehu celého trestného konania nedokázal logicky zdôvodniť, prečo doposiaľ nezaplatil poškodenej zvyšok kúpnej ceny, na ktorej boli podľa jeho tvrdenia s poškodenou
dohodnutí, a to aj napriek tomu, že podľa svojho tvrdenia peniaze mal pripravené a že si je vedomý svojho záväzku. Vo vzťahu k takejto obrane obžalovaného je potrebné poukázať aj na samotnú listinu, ktorá bola podkladom pre prevod vlastníckeho práva z poškodenej na obžalovaného (nachádzajúcej sa na čl. 80), keď podľa tvrdenia obžalovaného podkladom pre prevod vozidla bola práve kúpna zmluva, no samotná listina, ktorú svojím podpisom overila aj poškodená, takouto zmluvou nie je, ale ide o splnomocnenie k prevzatiu osvedčenia o evidencii a prihláseniu uvedeného vozidla na okresnom dopravnom inšpektoráte, na základe ktorej listiny potom obžalovaný nasledujúceho dňa požiadal dopravný inšpektorát o vykonanie zmeny držiteľa motorového vozidla z osoby poškodenej na seba. Aj forma samotného úkonu, na základe ktorého došlo v evidencii držiteľov motorového vozidla k uvedenej zmene, nasvedčuje tvrdeniu poškodenej, že táto žiadnu kúpnu zmluvu s obžalovaným neuzatvárala, ale mala za to, že podpisuje splnomocnenie pre obžalovaného na to, aby tento mohol vozidlo nerušene užívať v súlade s predchádzajúcou ústnou dohodou týkajúcou sa užívania vozidla obžalovaným, čo potvrdzoval tak obžalovaný, ako aj poškodená. Podpis samotného splnomocnenia inicioval obžalovaný, pripravil obsahovú stránku dokladu, zabezpečil prítomnosť požadovanej osoby pri overení podpisu zo strany poškodenej. Z výpovede svedkyne F.. U. vyplynulo, že táto nepotvrdila jednoznačne, aby poškodená pred podpisom splnomocnenia, ktorý podpis overovala, si preštudovala dôkladne obsah listiny, ktorú podpisuje. Je nepochybné, že forma, ktorú zvolil obžalovaný v súvislosti s podpisom takejto listiny poškodenou, mohla u tejto vzbudiť uistenie, že naozaj podpisuje takú listinu, o ktorej bola presvedčená, že zodpovedá obsahu požiadavky obžalovaného (splnomocnenie oprávňujúce obžalovaného užívať motorové vozidlo vo vlastníctve poškodenej). V prípade pokiaľ by obžalovaný pripravil listinu, obsahom ktorej by bola kúpna zmluva, poškodenej by muselo byť zjavné, že z obsahovej stránky táto listina smeruje k prevodu vlastníctva vozidla na obžalovaného, na čom táto podľa vlastného vyjadrenia nikdy nemala záujem. Z vyššie uvedeného konania obžalovaného je potom zrejmé, že tento navodil situáciu so zámerom uviesť poškodenú do omylu v súvislosti s právnym úkonom, ktorý urobila, na základe ktorého omylu by potom získal majetkový prospech. Skutočnosti, že poškodená nemala záujem previesť motorové vozidlo na obžalovaného, nasvedčuje aj výpoveď svedka F., ktorý potvrdil, že v rovnakom období mal záujem o kúpu vozidla od poškodenej, a to dokonca za cenu vyššiu (o 1.200,- eur) než tvrdil obžalovaný čo vo vzťahu k dohodnutej kúpnej cene. Tento svedok potvrdil, že v súvislosti s kúpou vozidla ho oslovila samotná poškodená, on o vozidlo mal vážny záujem a to za cenu, o ktorej sa dohadoval s poškodenou, vozidlo však nekúpil z toho dôvodu, že poškodená mu ho nemohla ukázať, pretože podľa vyjadrenia poškodenej táto ho stratila z vlastnej dispozície. Ani skutočnosť, že obžalovaný po tom, čo poškodená podala vo veci trestné oznámenie, a po tom, čo o záležitosť sa začala zaujímať polícia, vozidlo ihneď previedol na ďalšiu osobu, nesvedčí o právnej čistote právneho úkonu, ktorý uzavrel s poškodenou, ale skôr nasvedčuje zámeru obžalovaného sťažiť pozíciu poškodenej v súvislosti so získaním vozidla naspäť a prenesením zodpovednostného vzťahu na ďalšiu osobu. Podľa vyjadrenia svedka B. vozidlo od obžalovaného nadobudol na základe tej skutočnosti, že ho oslovil obžalovaný s tým, že stratil záujem prevádzkovať s vozidlom taxislužbu, vozidlo mu ponúkol na predaj a keďže vozidlo poznal, bolo vhodné na taxislužbu a na dopravnom inšpektoráte ako vlastník vozidla bol evidovaný obžalovaný, nemal problém vozidlo od tohto dňa 25. 8. 2010 kúpiť za sumu 3.000,- eur. Vo vzťahu k tvrdeniam obžalovaného, že s poškodenou bol dohodnutý na uzavretí kúpnej zmluvy, súd poukazuje aj na doklady o prevzatých resp. poskytnutých splátkach, ktoré si vyhotovovali (každý sám pre seba) tak obžalovaný, ako aj poškodená (doklady na čl. 95, 96 spisu) a na tvrdenie obžalovaného, že s poškodenou najprv uzavrel dohodu o používaní vozidla (10,- € denne) s tým, že pár dní po začatí používania vozidla sa s poškodenou dohodol, že vozidlo odkúpi a že jej ho bude splácať. Pre porovnanie čo vo vzťahu k obidvom vlastným evidenciám o platbách súd poukazuje na to, že dátumovo sú tieto evidencie do dňa 6. 7. 2010 takmer identické s tým rozdielom, že obžalovaný vo svojej evidencii si vykazoval desaťnásobne vyššie úhrady splátok, než ich evidovala poškodená. Tvrdenia obžalovaného o existencii kúpno-predajnej zmluvy medzi ním a poškodenou vo vzťahu k predmetnému vozidlu nepodporujú žiadne ďalšie vykonané dôkazy, keďže táto zmluva mala byť uzatváraná ústne bez prítomnosti svedkov. Prihliadajúc na osobu poškodenej, na jej osobnostnú štruktúru tak, ako bola prezentovaná znalcom, prihliadajúc aj na jej výpovede a vystupovanie pred súdom, ale aj jej pedantnosť spojenú s precíznym zaznamenávaním si časových údajov a preberaných hotovostných platbách od obžalovaného (podľa vlastného vyjadrenia súvisiaceho s platbami za užívanie - nájom vozidla), je nelogické, aby poškodená uzatvárala s obžalovaným kúpno-predajnú zmluvu iba ústnou formou bez špecifikácie podstatných náležitostí takéhoto typu zmluvy, najmä čo vo vzťahu ku kúpnej cene, spôsobu a doby úhrady tejto kúpnej ceny, keď podľa vyjadrenia obžalovaného, dohodnutá kúpna cena vo výške 3.300,- eur mala byť splácaná v nešpecifikovaných splátkach počas nešpecifikovanej doby, a to navyše za situácie, keď poškodená mala iného kupca na vozidlo, ktorý bol pripravený toto
kúpiť, a to dokonca za vyššiu cenu. Rovnako nelogické sú aj ďalšie skutočnosti vyplývajúce z tvrdenia obžalovaného, keď tento na jednej strane uvádzal, že s poškodenou pri uzavretí kúpnej zmluvy sa nijako nedohadoval, ani ohľadom skutočnosti súvisiacich s prepisom vozidla a súčasne tvrdil, že po tom, čo zistil, že poškodená sa snažila dohodnutú kúpnu cenu navyšovať, rozhodol sa urýchliť podpísanie splnomocnenia, ktoré ho oprávňovalo vykonať zmeny v osobe držiteľa a vlastníka motorového vozidla na dopravnom inšpektoráte, pričom poškodená (ktorá nemala byť s kúpnou cenou spokojná) toto splnomocnenie bez výhrad podpísala. Je potrebné poukázať na to, že zo strany obžalovaného takisto nebolo preukázané, že by tento kúpnu cenu za vozidlo uhradil. Podľa vlastného tvrdenia obžalovaný mal poškodenej v období od 14. 6. 2010 do 21. 8. 2010 celkovo uhradiť sumu 2.450,- eur, ktorú skutočnosť však žiadnym spôsobom nezdokladoval, pričom obžalovaný poškodenej cenu vozidla neuhradil ani po tom, čo vozidlo predal ďalšej osobe, napriek tomu, že mu kúpna cena za toto vozidlo v celkovej sume 3.000,- eur bola vyplatená. Aj takéto správanie svedčí o podvodnom úmysle obžalovaného obohatiť sa na škodu cudzieho majetku uvedením iného do omylu. Je pravdou, že obžalovaný v ďalšom období zaslal poškodenej úhrady, z časového hľadiska súd poukazuje na to, že takéto úhrady boli zaslané v obdobiach, ktoré súviseli už s jeho trestným stíhaním, a to keď v období pred odvolacím konaním po pôvodnom rozhodnutí vo veci súdom I. stupňa dňa 23. 1. 2012 zaslal poškodenej sumu v celkovej výške 200,- eur a v následnom období od 15. 12. 2014 do 13. 6. 2015 tejto zaslal ďalšiu sumu 650,- eur. Celková suma 850,- eur predstavuje jediné preukázateľné platby zo strany obžalovaného poškodenej, pričom úhradu týchto súm súd považoval za dodatočnú čiastočnú náhradu spôsobenej škody.
Hodnotiac vyššie uvedené dôkazy a z nich vyplývajúce skutkové zistenia potom súd mal za to, že obrana obžalovaného bola vyvrátená a jeho trestná činnosť bola v dostatočnom rozsahu preukázaná. Vo vzťahu k tvrdeniam poškodenej súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by vyvolávali obavu o jej hodnovernosti, a to ani z hľadiska pamäťových schopností poškodenej. Je nepochybné, že poškodená je osobou vyššieho veku, no napriek tejto skutočnosti neboli zistené žiadne také skutočnosti, ktoré by na strane súdu vyvolávali pochybnosti o správnom vnímaní a reprodukovaní prežitých okolností poškodenou. Súd v tomto smere poukazuje aj na lekársku správu - výpis zo zdravotnej dokumentácie poškodenej, z ktorého dôkazu je potrebné konštatovať jej dobrý psychický stav a jej orientáciu primeranú veku. Ani z výpovede svedka L. - syna poškodenej nevyplynuli také skutočnosti, ktoré by vzbudzovali na strane súdu obavu čo vo vzťahu k pamäťovým schopnostiam poškodenej. Tieto úvahy súdu potvrdzujú aj závery znaleckého dokazovania, v zmysle ktorého boli u poškodenej zistené intelektové schopnosti v pásme nadpriemeru, pričom jej pamäťové schopnosti sú primerané. Takisto u poškodenej neboli zistené ani fabulačné, či konfabulačné tendencie, ani sklony k nevedomej lži. Vo všeobecnosti bola konštatovaná možnosť ovplyvniteľnosti zo strany iných osôb s prihliadnutím na vek vysokej staroby. Na uvedených záveroch nemenia nič ani určité rozpory v tvrdeniach poškodenej na hlavnom pojednávaní čo vo vzťahu k časovým obdobiam, kedy poškodená sa mala s obžalovaným dohadovať ohľadom užívania vozidla, či podpisovania splnomocnenia pre potreby dopravného inšpektorátu, čo samotná poškodená odôvodňovala tým, že jednotlivé dátumy nefixuje.
Z hľadiska právnej kvalifikácie skutku súd konanie obžalovaného kvalifikoval ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona, pretože obžalovaný na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu. Výšku škody v danej veci mal súd ustálenú na základe odborného vyjadrenia, ktoré jej súčasťou spisového materiálu. Z hľadiska veku a príčetnosti je obžalovaný plne trestne zodpovedným subjektom. Trestnej činnosti sa dopustil zavinene vo forme priameho úmyslu. Objektom uvedeného trestného činu je ochrana majetkových hodnôt iných subjektov. Medzi protiprávnym konaním obžalovaného a spôsobeným následkom existuje vzájomná kauzalita.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu súd prihliadol na základné zásady ukladania trestov vyplývajúce predovšetkým z represívneho charakteru trestu, ale aj z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie, prihliadajúc pri tom aj na skutočnosť, že trest má predstavovať morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. K osobe obžalovaného súd zistil, že tento bol síce v minulosti súdne trestaný pre majetkovú trestnú činnosť, toto odsúdenie z časového hľadiska je takého charakteru, že sa ne neho hľadí, ako keby nebol odsúdený. Vo vzťahu k priestupkovým konaniam obžalovaného je potrebné konštatovať, že tento od roku 2007 má v evidencii štyri záznamy, a to pre priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, resp. proti majetku. Vo všetkých štyroch prípadoch však priestupkové konanie neskončilo potrestaním obžalovaného. Z vyžiadanej charakteristiky obžalovaného súd nezistil k jeho osobe žiadne bližšie skutočnosti. Vo vzťahu k existencii poľahčujúcich či priťažujúcich okolností súd
nekonštatoval žiadnu okolnosť v zmysle § 36, resp. § 37 Trestného zákona. Obžalovanému za takýto trestný čin hrozil trest odňatia slobody na 1 až 5 rokov. S prihliadnutím na uvádzané zákonné kritériá rozhodné pre ukladanie trestu bol súd toho názoru, že na mieste je uloženie trestu odňatia slobody pri spodnej hranici zákonom určenej trestnej sadzby vo výmere 15 mesiacov. Súčasne mal súd za to, že účel trestu je možné dosiahnuť aj jeho hrozbou počas primeranej skúšobnej doby, a preto trest vyslovil ako podmienečný a obžalovanému určil skúšobnú dobu na 18 mesiacov.
Vo vzťahu k uplatnenému nároku poškodenej na náhradu škody súd rozhodol tak, že obžalovaného zaviazal k náhrade spôsobenej škody poškodenej v celkovej výške 3.167,- eur, keď za základ tejto škody zobral hodnotu vozidla tak, ako bola ustálená znalcom z odboru dopravy ku dňu spáchania skutku na sumu 4.017,- eur, zohľadňujúc pri tom výšku čiastočnej úhrady spôsobenej škody zo strany obžalovaného v celkovej sume 850,- eur. Pri určení tejto povinnosti viažucej sa k náhrade spôsobenej škody súd vychádzal predovšetkým zo skutočností, že aj keď predmetné vozidlo naďalej reálne existuje, hmotno-právny vzťah k tomuto vozidlu má iná osoba, ktorá toto vozidlo nerušene užíva po dobu viac ako 3 rokov, pričom charakter dobromyseľnosti nadobudnutia vlastníctva tohto vozidla zo strany tejto ďalšej osoby nebol nejakým spôsobom negovaný. Keďže poškodená si uplatnila nárok na náhradu škody v širšom rozsahu, než jej bol priznaný zo strany súdu, so zvyškom uplatneného nároku bola potom odkázaná na občiansko-súdne konanie. na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho oznámenia, prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.