Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_1C-52-2008.pdf
PDF · 185.83 KB
No categories available
1C/52/2008
Rozhodnutie
Okresný súd Bardejov samosudkyňou JUDr. Katarínou Krochtovou v právnej veci žalobcov 1. T. O., Z.. XX.XX.XXXX, B. B. XX, XXX XX O., 2. X. O., Z.. XX.XX.XXXX, B. B. XX, 3. F. P., Z.. XX.XX.XXXX, B. B. XXX, 4. P. O., Z.. XX.XX.XXXX, C., XXX XX K., zast. Mgr. Peter Pihorňa, advokát, Cyklistická 15, 040 01 Košice, proti žalovanému P. A., Z.. XX.XX.XXXX, B. B. XX, XXX XX O., zast. Eva Petránová Advokátska kancelária s.r.o., Puškinova 16, 080 01 Prešov, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalobcovia v 1. až 4. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 3 273,22 € na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Eva Petránová Advokátska kancelária s.r.o., Puškinova 16, 080 01 Prešov, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podali pôvodne žalobca v 1. rade, F. O., Z.. XX.XX.XXXX, I. XX.XX.XXXX a žalobca v 2. rade. V žalobe uviedli, že žalobca v 1. rade a F.J. O. sú užívateľmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, k. ú. B., parcela č. 131/1, 131/2, 132/1 a 132/2 a vlastníkom týchto nehnuteľností je žalobca v 2. rade. Žalovaný je vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XX, k. ú. B., parcela č. 140/1, 140/2, 141 a 142. Žalobcovia ďalej dôvodili tým, že parcela EN č. XXX dlhé roky slúžila ako prístupová cesta k nehnuteľnostiam, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu v 2. rade, predtým vo vlastníctve žalobcu v 1. rade a F. O.. Parcela č. 140 slúžila ako prechod pre užívateľov troch rodinných domov, a to M. Q., F. Č. a žalobcu v 1. rade. Zo Správy katastra Bardejov sa žalobcovia dozvedeli, že vlastníkom parciel č. XXX/X T. XXX/X je žalovaný, hoci vlastníkom bol podľa nich žalobca v 2. rade. Tieto zmeny boli prevedené na základe rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Bardejov č. 3/2004/00343-034 zo dňa 17.01.2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.02.2005. Základom rozhodnutia bol podľa žalobcov Geometrický plán č. 40210-02/04 zo dňa 21.10.2004, overený dňa 02.11.2004. Žalobcovia uviedli, že toto rozhodnutie spolu s Geometrickým plánom im ako spoluvlastníkom nehnuteľností - parciel č. 131/1, 131/2, 132/1 a 132/2 nikdy neboli doručené. Podľa názoru žalobcov pri zápise parcely č. KN 140 na žalovaného došlo k situácii, že bol zamedzený dlhodobo užívaný prechod po parcele KN č. 140, v súčasnej dobe parcela č. 140/1 a 140/2. Žalobcovia tvrdili, že predmetnú parcelu č. KN 140 dlhodobo a nerušene užívali, a preto k nej vydržali vlastnícke právo. Na základe toho žiadali, aby súd určil, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi, každý v 1/3, nehnuteľností zapísaných na LV č. XX, k. ú. B., a to parcela č. 140/1 o výmere 58 m2 a parcela č. 140/2 o výmere 266 m2. Zároveň žiadali o náhradu trov konania.
Dňa 23.11.2012 žalobcovia doručili súdu návrh na zmenu petitu žaloby. V návrhu uviedli, že doterajším dokazovaním bolo preukázané, že cez sporné nehnuteľnosti prechádzali až do času, kým im v tom začal brániť žalovaný. Na základe toho navrhli, aby súd pripustil zmenu žaloby v tomto znení: „Súd určuje, že vlastníci, ich právni následníci a užívatelia rodinného domu č. XX postaveného na parcele CKN č.
XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 690 m2 a parcely CKN č. XXX - záhrady o výmere 263 m2 zapísané na LV č. XXX, k. ú. B., majú právo prechodu peši a motorovým vozidlom po parcelách parcelné číslo CKN č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2 a parcely CKN č. XXX/X
- zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2 tak, ako sú tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX, A.. Ú.. B.“. Súd zmenu petitu pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 29.11.2012.
Po zmene právneho zástupcu žalobcovia podali v danej veci vyjadrenie, ktoré bolo súdu doručené dňa 24.11.2014. Uviedli, že na preukázanie rozhodných skutočností osvedčujúcich potrebu vzniku vecného práva k cudzej veci navrhli ako svedkov vypočuť X. R., M. X. T. F. J.. Vyslovili názor, že aktívna legitimácia žalobcov je v danom prípade daná, keďže žalobca v 1. rade je vlastníkom nehnuteľností, o prístup ku ktorým ide a žalobca v 2. rade nehnuteľnosť reálne užíva a stará sa o žalobcu v 1. rade (svojho otca). Uviedli, že bez prístupu motorovým vozidlom cez sporné parcely nie je možné riadne fungovanie domácnosti. Podľa nich je daná aj aktívna legitimácia žalobcov v 3. a 4. rade, keďže títo sú spolu so žalobcom v 2. rade právni následníci žalobcu v 1. rade. Zároveň uviedli, že je pravdou, že k nehnuteľnosti je prístup z obidvoch strán, ale prístup k parcele CKN č. XXX cez parcelu CKN XXX je možný len pre jednu osobu, a to aj len vtedy, ak nenesie žiaden náklad. Prechod medzi parcelou CKN č. 134, na ktorej je postavený rodinný dom a susediacim pozemkom CKN č. XXX/X je nepraktický pre akékoľvek činnosti okolo domu. Dodali, že parcely CKN č. XXX/X T. XXX/X boli v minulosti využívané viacerými generáciami ako prechod k parcele CKN č. 134 a že túto skutočnosť nevyvracal ani žalovaný.
Žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal dňa 02.05.2012 protinávrh, ktorým žiadal, aby súd určil, že on je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. Beloveža zapísaných na LV č. XX - parcela registra „C“ č. 140/1 o výmere 58 m2 - zastavané plochy a nádvoria, v podiele 1/1, parcela registra „C“ č. 1402 o výmere 266 m2 - zastavané plochy a nádvoria , v podiele 1/1. Na pojednávaniach dňa 05.06.2012 a 16.06.2015 právny zástupca žalovaného uviedol, že tento návrh bol podaný z opatrnosti a žiadal, aby ho súd vnímal len ako procesnú obranu vo vzťahu k žalobe žalobcov, ktorí sa v danom čase domáhali určenia vlastníckeho práva. Žalovaný súčasne podal aj vyjadrenie vo veci samej, a to dňa 23.05.2012, v ktorom sa odvolával na vyjadrenie Správy katastra Bardejov zo dňa 14.09.2011, z ktorého podľa neho vyplýva, že parcely CKN č. 140/1 a 140/2 sú totožné s pôvodnou parcelou č. 140 a pôvodnými mpč. 9/a a 9/b a mpč. 9/1 a 9/2, ktoré boli totožné s parcelným číslom 105/11, pričom vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol žalovaný. Tiež uviedol, že vlastníctvo jeho právnych predchodcov preukazuje Notárska zápisnica č. Z. XX/XX, Z. XX/XX zo dňa 26.01.1965. Podľa tejto notárskej zápisnice mpč. 9/a a 9/b z pozmenkoknižnej zápisnice nadobudla do vlastníctva T. A.. Okrem toho žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 15.06.2012 reagoval na tvrdenia žalobcov o tom, že je potrebné nariadiť znalecké dokazovanie za účelom zistenia, z ktorých mpč. parciel boli vytvorené parcely č. 140/1 a 140/2. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 127/2008 zo dňa 12.03.2009, podľa ktorého nepresné zameranie parciel registra „C“ môže byť predmetom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem na určení vecného bremena, podľa právnej zástupkyne žalovaného žalobcovia v 2. až 4. rade nepreukázali naliehavý právny záujem na určení, pretože títo nie sú vlastníkmi súvisiacich parciel. Vlastníkom je len žalobca v 1. rade. Tento názor vyslovila v podaní doručenom súdu dňa 13.12.2012. V podaní zo dňa 11.06.2013 právna zástupkyňa poukázala na kópiu z katastrálnej mapy a vyslovila názor, že žalobcovia majú na svoj pozemok prístup zo štátnej cesty evidovanej ako parcela č. XXX cez parcely č. 131/1 alebo 131/2, ktoré sú vo vlastníctve žalobcu. Na svoj pozemok majú podľa nej prístup aj z obecnej cesty evidovanej ako parcela č. 598 cez parcelu č. 135. Okrem toho poukázala na závery ohliadky na mieste samom a na zlé susedské vzťahy medzi žalobcami a žalovaným, o čom ako dôkaz predložila rozhodnutia z r. 2010 a 2012 vydané v rámci priestupkového konania. V podaní doručenom súdu 12.01.2015 právna zástupkyňa žalovaného opätovne zdôraznila, že žalobcovia v 2. až 4. rade nie sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby a na určovacej žalobe nemajú naliehavý právny záujem. Aktívne legitimovaný by mohli byť, ak by právo z vecného bremena nadobudli „in personam“, čo však netvrdili. Podľa jej názoru žalobcovia neuviedli žiadne bližšie okolnosti vzniku vecného bremena, keďže tvrdia, že sa domáhajú určenia, že vecné bremeno vzniklo vydržaním, nepreukázali začatie plynutia vydržacej doby, ani svoju dobromyseľnosť. Tiež poukázala na to, že dobromyseľnosť žalobcov vylučuje aj tá skutočnosť, že až do novembra 2012 sa domáhali určenia vlastníckeho práva k predmetným parcelám. Okrem toho právna zástupkyňa tvrdila, že k nehnuteľnosti žalobcu v 1. rade je možný aj iný prístup, a nielen po parcelách vo vlastníctve žalovaného.
Súd v danej veci nariadil pojednávania a vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby, jej prílohami, návrhom na zmenu petitu žaloby, súvisiacimi LV č. 29, 220 a 297, A.. Ú.. B., písomnými podaniami účastníkov konania, prednesmi ich právnych zástupcov, výsluchmi účastníkov konania a svedkov, ohliadkou na mieste samom, spisom tunajšieho súdu sp. zn. 4D 87/2009, vyjadrením Správy katastra Bardejov zo dňa 14.09.2011, rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Bardejove zo dňa 17.01.2005, zápisnicou zo dňa 13.10.1981 vo veci sp. zn. 6C 75/80, listinnými dôkazmi svedčiacimi o tom, že žalovaný je právnym nástupcom vlastníkov súčasnej parcely č. 140/1 a 140/2, zapísanej na LV č. 29, k. ú. Beloveža, ako aj s ďalšími s vecou súvisiacimi listinnými dôkazmi.
Právny zástupca žalobcov v čase, keď predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na pojednávaní uviedol, že nesúhlasí s tým, aby parcely č. 140/1 a 140/2 vznikli z pôvodných parciel č. 9/1 a 9/2, pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že aj z výpovede svedkyne Č. vyplýva, že aj ich rodina sa cíti byť vlastníkom časti týchto parciel. Okrem toho uviedol, že aj z ohliadky na mieste samom vyplynulo, že prístup k nehnuteľnosti žalobcov nie je možný z iných častí nehnuteľností, pretože sa tam nachádza stodola, nie je tam možný prístup autom. Tiež uviedol, že žalobcovia pociťujú ako krivdu to, že boli vylúčení z rozhodovania Obvodného pozemkového úradu, pretože podľa ich názoru im dané rozhodnutie malo byť doručené. Tiež uviedli, že znaleckým dokazovaním je potrebné preveriť, či parcela EKN č. 5 sa po grafickej oprave nachádza na mieste parcely CKN č. 146 a 147. V prípade, ak to znalec potvrdí, žalobcovia zvážia úpravu petitu a budú sa domáhať určenia práva prechodu cez parcely č. 140/1 a 140/2. Po pripustení zmeny petitu žaloby právny zástupca žalobcov na pojednávaní uviedol, že žalobcovia preukázali splnenie predpokladov pre vznik vecného bremena vydržaním a dodal, že žalobca v 1. rade je vlastníkom rodinného domu, žalobca v 2. rade s ním žije a stará sa oňho a pokiaľ ide o žalobcov v 3. a 4. rade, títo podľa neho nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti, o právo prístupu ku ktorej sa žalobcovia domáhajú. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že v období od roku 1982 do roku 1992 nebolo možné vydržať vlastnícke právo, ale ak osoba počas tohto obdobia vydržala vlastníctvo pre štát, tak táto doba sa jej podľa jeho vedomostí započítala do vydržacej doby. Argumentoval rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 260/2008 a dodal, že oprávnenosť držby je potrebné skúmať nielen z objektívneho hľadiska, ale aj z hľadiska subjektívneho presvedčenia. Uviedol, že už po 2. svetovej vojne právni predchodcovia žalobcu v 1. rade a potom aj žalobca v 1. rade využívali súčasne parcely č. 140/1 a 140/2 na prechod k svojmu pozemku hlavne motorovým vozidlom. O ich dobromyseľnosti svedčí aj to, že na svojom pozemku vykonali prístavbu a ten, kto by nebol dobromyseľný, by určite tak nepostupoval, pretože by si znemožnil prístup k svojmu domu. O tom, že žalovanému patrí vlastnícke právo k parcelám č. 140/1 a 140/2, sa žalobcovia dozvedeli až v priebehu tohto konania, pričom bolo preukázané, že za prístupovú cestu žalobcovia platili v minulosti daň z nehnuteľnosti. Podľa neho pozemok využívali už štyri generácie na strane žalobcov a bolo to podľa jeho tvrdení preukázané svedeckými výpoveďami bývalých starostov, ktorí mali prehľad o vzťahoch v dedine. Potvrdil, že dom žalobcov je na parcele postavený najneskôr od roku 1976.
Žalobca v 1. rade na pojednávaní dňa 29.11.2012 po pripustení zmeny žaloby uviedol, že prístupová cesta stále patrila O., Č.H. T. Q.. Na prístupovej ceste kúpili dve rúry a stále platil za túto cestu, po ktorej chodili štyri generácie, už jeho prarodičia chodili po tejto ceste. Tiež uviedol, že žalovaný prehral v 70- tych rokoch súdny spor na súde v Košiciach, „keď chcel do cesty hradiť“. Tento pozemok žalovaný ohradil až v roku 1986, keď on bol na zájazde v Taliansku. Za pozemok žalobca v 1. rade stále platí daň, nemôže naň doviezť drevo a tiež sa tam nemohla dostať sanitka, keď potrebovala pomoc jeho žena, ktorá potom zomrela. Uviedol, že v konaní sa domáha toho, aby mohol po ceste chodiť, že je vlastníkom rodinného domu postaveného na parcele CKN č. 134. Na otázku právnej zástupkyne žalovaného uviedol, že za domom sa nachádza bránička, ale tadiaľ sa nikdy nechodievalo. Ďalej uviedol, že túto bráničku využíva len sporadicky, keď ide napr. do kostola. Uviedol, že sa narodil v roku 1935 a na prístup stále využíval parcelu č. 140/1 a 140/2 a že iný prístup k domu nemá.
Žalobca v 2. rade na pojednávaní vyslovil, že nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného o tom, že parcely č. 140/1 a 140/2 vznikli z parcely č. 9. Súčasne uviedol, že na základe darovacej zmluvy mu F. O. darovala svoj podiel na parcele č. 5, ktorá bola zapísaná na LV č. XXXX. Nesúhlasil s postupom Obvodného pozemkového úradu o tom, že parcela č. 9/1 a 9/2 patrí umiestnením na miesto parcely č. 5. Okrem toho v konaní predložil stanovisko Záchrannej zdravotnej služby zo dňa 17.03.2010, z ktorého vyplýva, že dňa 27.12.2009 bola do obce B.Ž. Č.. XX privolaná záchranka, ktorá mala sťažený prístup, pretože príjazdová cesta nebola prejazdná. Tiež uviedol, že stav na parcelách č. 140/1 a 140/2 je taký, že je tam navozený štrk, a tým pádom majú znemožnený prístup k svojej nehnuteľnosti. Po pripustení zmeny petitu žaloby žalobca v 2. rade uviedol, že v rodinnom dome postavenom na parcele č. 134, ktorý je vo vlastníctve jeho otca, býva od narodenia, od roku 1965 a po predmetnej ceste chodí aj v súčasnosti. Zadnou bránou nechodí, pretože tam je len úzka cesta. Uviedol, že do svojho domu má kadiaľ chodiť, len nemá kadiaľ doviezť drevo. Poukázal na to, že keď jeho mama potrebovala pomoc, sanitka sa nemala k nim ako dostať, pretože tam bol navozený štrk, ktorý tam navozil žalovaný. Zároveň dodal, že oni nemajú ako chodiť po parcele č. 132/1 a poukázal na to, že na parcely č. 140/1 a 140/2 dávali rúry so súhlasom žalovaného. Na pojednávaní predložil rovnopis geometrického plánu č. 762-0091-73 vyhotoveného dňa 23.08.1973, na ktorom je podľa neho vyznačený prechod po terajšej prístupovej ceste. Predložil aj potvrdenie Obce B.T. zo dňa 07.12.2007 o tom, že žalobca v 1. rade si od roku 1993 platí daň z nehnuteľností za parcelu KN č. 140, a to za 213 m2, pričom za 106 m2 tejto parcely platil daň toho času už nebohý P. Č..
Žalobkyňa v 3. rade na pojednávaní uviedla, že v rodinnom dome bývala od svojho narodenia, od roku 1956 a počas jej mladosti túto cestu zametala, používala ju na prechod, dokonca v roku 1977 po nej išla na svoju svadbu. Uviedla, že má trvalý pobyt v B. XXX a spoluvlastnícky podiel na parcelách CKN č. 134 a 135 nemá.
Žalobca v 4. rade na pojednávaní dňa 29.11.2012 uviedol, že žiadajú, aby súd rozhodol o tom, že majú právo prechodu cez parcely č. 140/1 a 140/2, pretože tieto parcely stále slúžili na prechod. K jeho návrhu sa pripojili aj ďalší žalobcovia v 1 až 3. rade. Na pojednávaní dodal, že v dome býval od roku 1959 do roku 1982, keď sa odsťahoval. Predmetné parcely používali na prístup k domu peši aj autom, ale v súčasnej dobe nemá prístup autom k domu svojho otca (žalobcu v 1. rade). Uviedol, že trvalý pobyt má v K. a nemá spoluvlastnícky podiel na parcelách CKN č. 134 a 135.
Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že parcely č. 140/1 a 140/2 zapísané na LV č. XX, A.. Ú.. B. vznikli z pôvodných parciel označených ako 9/a a 9/b a potom to boli parcely č. 9/1 a 9/2. Tiež uviedol, že vlastnícke právo žalovanému svedčí titulom dedenia, keď po svojej matke, ktorá zomrela dňa 06.03.1969, zdedil parcely č. 9/a a 9/b. Okrem toho poukázal aj na konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 6C 75/80, keď žalobca v 1. rade na pojednávaní dňa 13.10.1981 uviedol, že sa necíti byť podielovým spoluvlastníkom parcely č. 140. V tomto konaní podľa právneho zástupcu išlo zrejme o právo vecného prechodu cez túto parcelu. Okrem toho uviedol, že žalobca v 1. rade a pôvodná žalobkyňa v 2. rade F. O., odkúpili aj iné nehnuteľnosti, a tak si zabezpečili prístup k svojim parcelám. K podaniu protinávrhu žalovaného uviedla, že išlo len o opatrnosť, keďže žalobcovia zneisťujú vlastnícke právo žalovaného. Podľa nej žalobcovia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným parcelám. Potom, čo žalobcovia navrhli zmenu petitu, právna zástupkyňa žalovaného namietala, že v súčasnom štádiu súdneho konania takúto zmenu nemožno pripustiť, keďže žalobcovia uznali vlastnícke právo žalobcu k predmetným parcelám a odrazu sa domáhajú určenia úplne odlišného práva, ako v čase podania žaloby. Súčasne uviedla, že žalobcovia v 2. až 4. rade nie sú aktívne legitimovaní na podanie tejto žaloby, keďže nie sú vlastníkmi nehnuteľnosti, ku ktorej sa domáhajú práva prístupu. Okrem toho uviedol, že žalobcovia nepreukázali počiatok a koniec uplynutia vydržacej doby. V tejto súvislosti poukázal na právnu úpravu do roku 1950, podľa ktorej bola vydržacia doba vo vzťahu k nehnuteľnostiam 32 rokov, následne od roku 1964 do roku 1983 Občiansky zákonníka nepoznal inštitút vydržania. Až zákonom č. 131/1982 bolo stanovené, že nepretržitou 10- ročnou oprávnenou a dobromyseľnou držbou pozemku vydržala fyzická osoba vlastnícke právo k pozemku pre štát a sama nadobudla len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní. Až zákonom č. 509/1992, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.1992, bol opätovne zavedený inštitút vydržania. Podľa neho žalobcovia nepreukázali právny titul, na základe ktorého odvodzujú právo vecného bremena a nepreukázali ani svoju dobromyseľnosť, keďže od roku 1976 je vlastníkom sporných parciel č. 140/1 a 140/2 žalovaný. Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného aj zo stanoviska Správy katastra Bardejov zo dňa 14.09.2011 vyplýva, že už od roku 1965 bol právny predchodca žalovaného vlastníkom sporných nehnuteľností. Taktiež poukázal na prehlásenie pozemnoknižných spoluvlastníkov zo dňa 23.01.1965 o tom, že otec matky žalovaného bol vlastníkom týchto nehnuteľností už po 1. svetovej vojne. Tiež argumentoval tým, že parcely č. 140/1 a 140/2 sú pôvodné parcely EKN č. X/X T. X/X, J.. M. Č.. X. Argumentoval aj rozhodnutím v dedičskom konaní sp. zn. D 219/1969 a rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo 568/1996 a dodal, že držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu dohodu nemôže viesť k vydržaniu. V tejto súvislosti vyslovil názor, že vzhľadom na to, že žalobcovia nepredložili právny titul, navrhol žalobu zamietnuť. Okrem toho poukázal aj na to, že medzi účastníkmi konania sú dlhodobo konflikty, čo bolo preukázané aj svedeckými výpoveďami, a preto nemožno hovoriť o dobromyseľnosti žalobcov. O nedobromyseľnosti žalobcov svedčí aj Znalecký posudok z roku 1979, ktorý v konaní predložil žalovaný a ktorý si dal vyhotoviť z obavy o svoje vlastnícke právo.
Žalovaný na pojednávaní uviedol, že dedičské konanie po jeho matke T. A., J.. U.j, sa viedlo na Štátnom notárstve v Bardejove pod sp. zn. D 219/69. Predmetom tohto konania bolo prejednanie parcely označenej už ako 105/11, zapísanej na LV č. XX, A.. Ú.. B.. Jeho matka vlastnila 3 tejto parcely a zvyšnú 1 nadobudol darovaním od tety I. U.. Na LV č. XX bola pôvodne zapísaná parcela č. 105/11, potom z nej vznikla parcela č. 140 v celku a potom parcely č. 140/1 a 140/2. Parcela č. 105/11 vznikla z pôvodnej parcely č. 9/a a 9/b. Časťou pôvodnej parcely č. 9/a a 9/b boli aj súčasné parcely č. 130/1, 130/2, 132/1 a 132/2. Všetky parcely, ktoré sú zapísané na LV č. XXX T. XX vznikli z pôvodných parciel č. 9/a a 9/ b. Podľa žalovaného žalobcom nemôže svedčať vlastnícke právo na pôvodných parcelách č. 9/a a 9/b, pretože ich parcely vznikli z pôvodnej parcely č. 10. Žalovaný nesúhlasil s vecným bremenom v prospech žalobcov. Podľa neho títo mali možnosť v roku 2009 si zriadiť prístupovú cestu, keď opravovali humno. Uviedol, že títo majú možnosť prístupu k svojmu domu cez parcely č. 131/1, 132/1 a 133/1. Podľa neho si môžu na týchto parcelách zriadiť cestu, ktorá vedie priamo z hlavnej cesty B. - O.. Tiež uviedol, že aj on vždy chodieval po parcelách č. 140/1 a 140/2. Okrem toho poukázal na konanie vo veci sp. zn. 6C 75/80, v rámci ktorého žalobca v 1. rade uviedol, že na parcele EN č. 140 nemá žiaden spoluvlastnícky podiel. Tiež uviedol, že spory medzi ním Hamarčakovcami trvajú už dlhodobo, od roku 1976 a ich rodiny, resp. ich predchodcovia sa nikdy nemali radi.
Svedkyňa D. Č. na pojednávaní uviedla, že nepochádza z B., ale že sa tam v roku 1971 vydala, ale po troch rokoch sa presťahovali do B. Z. V.. Pokiaľ ide o parcely č. 140/1 a 140/2, vie, o ktoré parcely ide. Uviedla, že vedľa rodinného domu žalobcov sa nachádza rodinný dom rodičov jej manžela, ktorí sa volali F. T. F. Č.. Podľa jej vyjadrenia aj rodičia jej manžela využívali parcely č. 140/1 a 140/2 ako prístupovú cestu k svojmu rodinnému domu a tieto parcely podľa nej užíval aj žalobca v 1. rade ako prístupovú cestu k svojmu rodinnému domu. Pamätá si tiež, a to z čias, keď tam ešte bývala alebo neskoršie, keď šla navštíviť svokrovcov, že tieto parcely slúžili ako prístupová cesta, neboli oplotené, boli voľné. Pamätá si tiež, že žalobca v 1. rade a jej svokrovci sa skladali na nejakú rúru, ktorú bolo treba na tej parcele umiestniť. Nevie o tom, aby sa o tú parcelu zaujímal žalovaný. Tiež nemala vedomosť o tom, aby ohľadom prístupovej cesty vznikali nejaké spory. O tom, že žalovaný je vlastníkom uvedených parciel, sa dozvedela až v súčasnej dobe a bola prekvapená, keďže asi pred 5 rokmi bol za jej nebohým manželom syn žalovaného, ktorý si žiadal súhlas na plynovú prípojku na tejto parcele. Ak teda žalovaný bol vlastníkom týchto parciel, nerozumie, z akého dôvodu si pýtal súhlas. Podľa nej istá časť týchto parciel, asi 2m by mala vlastnícky patriť jej svokrovcom, ale nevedela uviesť, z akého právneho dôvodu. Tiež uviedla, že aj ľudia v B.i sú prekvapení, že tieto parcely patria vlastnícky žalovanému, pretože vždy slúžili ako prístupová cesta.
Zástupkyňa Správy katastra Bardejov JUDr. Cecília Cichá na pojednávaní uviedla, že z LV č. XX vyplýva, že vlastníkom parciel č. 140/1 a 140/2 je žalovaný v pomere 1/1. Tieto parcely boli zapísané na LV na základe Výkazu zmien č. 75/2007 - zapísal sa geometrický plán č. 40210-02/2004, pričom dňa 22.10.2007 bolo zapísané vlastnícke právo pod č. zmeny 75/2007. Ako prílohy boli predložené geometrický plán, rozhodnutie o dedičstve sp. zn. D 219/69, prehlásenie pod č. N 26/65, dotazník, čestné prehlásenie a žiadosť Obvodného pozemkového úradu o zámenu grafického umiestnenia, parcely EKN č. 5, CKN 140/1 a 140/2 vznikli podľa údajov z mpč. 9/a - pozemková kniha 290 a mpč. 9/b - pozemková kniha 287, následne to bola parcela EKN č. 5 a potom parcela č. 140.
Svedkyňa M. X. na pojednávaní dňa 09.01.2013 vypovedala, že niekedy vykonávala v obci B. funkciu starostky a má vedomosť o tom, že medzi účastníkmi konania sa dlhé roky vedú spory ohľadom prístupovej cesty. Uviedla, že má 58 rokov a v obci B. žije od narodenia a od kedy si pamätá, táto cesta slúžila ako prístupová cesta pre tri rodiny, a to O., Č. T. Q.. Od roku 1993 tieto rodiny platili za predmetnú nehnuteľnosť aj daň. Najskôr cesta nebola vlastnícky vyporiadaná, ale potom sa jedným z podielových spoluvlastníkov cesty stal otec v súčasnej dobe už nebohej manželky žalobcu v 1. rade P. Č. a v prospech rodiny O. sa dali vypísať viacerí rodinní príslušníci.
Svedok X. R. na pojednávaní dňa 09.01.2013 uviedol, že má 64 rokov, narodil sa a býva v obci B. a 22 rokov pracoval v orgánoch samosprávy obce. Uviedol, že spornú parcelu vždy používala ako prístupovú cestu rodina O., Č. T. Q. a týmto rodinám nikdy nikto nebránil vo využívaní tejto cesty. Keď sa dávali dokopy podklady pre platenie dane z nehnuteľností v roku 1992, podklady k tejto nehnuteľnosti predložili len uvedené tri rodiny, rodina A. žiadne doklady nepredložila. Taktiež rodina O., Č.M. T. Q. podali priznanie k dani z nehnuteľností. Keď sa v roku 1993 rozbehol projekt plynofikácie obce, bolo potrebné využiť aj spornú parcelu a on sám žiadal na tento účel súhlas rodiny O., Č. T. Q.. Ani ho nenapadlo pýtať súhlas od žalovaného, pretože podľa neho tento sa necítil byť vlastníkom sporných parciel. Vyslovil tiež, že drvivá väčšina obyvateľov obce B.Ž.a zdieľa totožný názor ako on. Poukázal aj na Notársku záspisnicu Z. XXX/XXXX, Z. XXXXX/XXXX (č. l. 94 spisu) a uviedol, že vyjadrenia T. X., J.. Č. T. P. L. nie sú pravdivé. Uviedol, že v orgánoch obce pracoval od 01.09.1980 a starostom bol až do 31.12.1994. Na otázku právnej zástupkyne žalovaného uviedol, že si nepamätá, na základe akých konkrétnych listín žalobcovia osvedčili vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, keď podávali daňové priznanie, ale dodal, že vtedy priniesli všetky podklady a po porovnaní so stavom geodézie to sedelo. Tiež po predložení listinných dôkazov zo strany právnej zástupkyne žalovaného o tom, že žalovaný dňa 19.08.1993 ohlásil drobnú stavbu Obecnému úradu B.a, svedok uviedol, že v záujme zachovania dobrých susedských vzťahov to povolil, ale učinil tak so súhlasom žalobcu v 1. rade. Tiež dodal, že pozemky, ktoré si žalovaný oplotil, tento nikdy neužíval.
Svedok F. J. na pojednávaní uviedol, že o spore účastníkov konania má vedomosť, keďže od 01.07.2011 do 01.12.2014 zastával funkciu zástupcu starostu obce a neskôr funkciu starostu obce. O tomto spore má vedomosť až odvtedy, čo bol starostom obce. Uviedol, že nie je rodák z B., žije tam od roku 1993, ale pokiaľ vie z rozprávania ľudí, tak cesta pre O. tam stále bola. Nevedel uviesť časové obdobie užívania sporných parciel žalobcami, ale že mu vraveli, že to bolo vždy, od kedy tam stojí dom O.. Svedok uviedol, že iný prístup motorovým vozidlom k domu žalobcov nie je možný, len cez sporné parcely. Na otázku právnej zástupkyne žalovaného svedok potvrdil, že pri vstupe do obce B. po štátnej ceste sa napravo nachádzajú parcely č. 140/1 a 140/2 a susedná parcela, kde stojí dom žalovaného a ak sa odbočí po štátnej ceste vpravo po obecnej ceste, dostanú sa k domu žalobcu v 1. rade, kde je bránička. Svedok potvrdil, že cez túto bráničku sa dá prejsť peši k domu žalobcu v 1. rade, ale motorovým vozidlom sa tam prejsť nedá, pretože je tam sad, ktorý patrí zrejme žalobcovi v 1. rade. Ak by sa ten sad odstránil, dostal by sa žalobca v 1. rade ďalej autom, ale len po stodolu. Nevie však posúdiť, či pri zväčšení otvoru v stodole, by sa dalo dostať autom aj ďalej. Na otázku žalovaného svedok potvrdil, že ak by žalobca v 1. rade dal rúru do rigolu, mohol by prechádzať na svoj pozemok, ale keďže ide o štátnu cestu, potreboval by na to povolenie príslušných orgánov.
Zo zápisnice o ohliadke na mieste samom zo dňa 11.05.2009 vyplýva, že parcela č. 140/1 a 140/2 je jediným možným prístupovým miestom na parcelu č. 134 a takisto na parcelu č. 137, na ktorej sa nachádza rodinný dom súpisné č. 42, ktorý je v súčasnosti neobývaný. V čase vykonania ohliadky boli parcely č. 140/1 a 140/2 zatarasené, ale na základe predbežného opatrenia nariadeného uznesením tunajšieho súdu zo dňa 05.12.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 13Co 10/2012-222 zo dňa 21.02.2012, bola žalovanému uložená povinnosť tento násyp odstrániť. Žalobcovia na ohliadke uviedli, že parcely č. 131/2, 132/2, 133/2 a 133/1 odkúpili od pani F., ktorá na ohliadke uviedla, že na parcele č. 132/2 stál rodinný dom, ktorý je zbúraný a prístupová cesta k domu viedla od nepamäti po parcelách, ktoré sú predmetom sporu. To potvrdila aj sestra pani F., X. Z., ktorá sa žalovaného opýtala, akým spôsobom chodili jej predchodcovia na parcelu č. 133/2 a 133/1. Ten uviedol, že chodili cez parcely, ktoré sú predmetom sporu, ale tie boli v jeho vlastníctve a oni chodili po jeho pozemku. Bývalý starosta obce X. R. potvrdil, že prístupová cesta, ktorá je predmetom tohto sporu, slúžila ako prístupová cesta rodine O., Q. T. Č., ktorí po roku 1992 platili za ňu daň. P. P. na ohliadke uviedol, že ako sedemročný v roku 1952 spolu so svojim otcom prenášali na koňoch mláťačku na pozemok O., Č. T. Q. a išli po ceste, ktorá je predmetom sporu. Žalobkyňa v 3. rade uviedla, že v detstve túto prístupovú cestu zametala. P. P., ktorý je bratrancom pôvodnej žalobkyne v 2. rade (zomrelej dňa 27.12.2009) uviedol, že má 56 rokov a minimálne 50 rokov táto cesta slúžila ako prístupová cesta na pozemky O.T., Q. T. Č.. Aj žalobca v 4. rade túto skutočnosť potvrdil. Tiež F. P.H., sestra žalobcu v 1. rade uviedla, že cez túto cestu chodili na pozemok žalobcov pešo, s kravami, ako aj s vozmi a nikto im v tom nebránil. Súd na ohliadke ďalej zistil, že na hranici parcely č. 135 sa nachádza plot, bránka a vstupná brána pre motorové vozidlo, ale vstup na túto parcelu cez bránku nie je možný, pretože za bránkou sa nenachádza prístupová cesta k parcele č. 134. Je tam pooraná pôda a posadené plodiny. Na ľavej polovici parcely č. 135 sa nachádzajú ovocné stromy a v prípade vyklčovania týchto stromov by bol možný prístup k parcele č. 134.
Súd ďalej zistil tento skutkový stav:
Z LV č. XXX, A.. Ú.. B., obec B.T., H. B. vyplýva, že žalobca v 1. rade je vlastníkom parcely č. 133/1 - trvalé trávnaté porasty o výmere 185 m2, parcely č. 133/2 - trvalé trávnaté porasty o výmere 123 m2, parcely č. 134 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 690 m2 a parcely č. 135 - záhrady o výmere 263 m2.
Z LV č. XXX, A.. Ú.. B., H. B., okres B. vyplýva, že žalobca v 2. rade je vlastníkom parcely č. 131/1 - záhrady o výmere 120 m2, parcely č. 131/2 - záhrady o výmere 31 m2, parcely č. 132/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 292 m2 a parcely č. 132/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 125 m2.
Z LV č. XX, A.. Ú.. B., H. B., H. B. vyplýva, že žalovaný je vlastníkom parcely č. 140/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 58 m2, parcely č. 140/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 266 m2, parcely č. 141 - trvalé trávnaté porasty o výmere 638 m2 a parcely č. 142 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 658 m2.
Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Bardejove č. k. 3/2004/00343-034 zo dňa 17.01.2005 bolo o návrhu žalovaného rozhodnuté tak, že parcela EKN 9/1 a 9/2 patrí umiestnením na miesta súčasnej parcely EKN č. 5 tak, ako je to uvedené v Geometrickom pláne č. 40210-02/04 zo dňa 22.10.2004.
Na základe návrhu žalovaného zo dňa 03.01.2005 došlo dňa 22.10.2007 k zápisu rozhodných skutočností do katastra nehnuteľností, a to na základe Rozhodnutia D 219/69, Prehlásenia N 26/65 a Dotazníku a čestného prehlásenia. Podľa prehlásenia N 26/65 zo dňa 23.01.1965 T. A., J.. U. je výlučnou vlastníčkou 1 nehnuteľností, ktoré sú zapísané v pozemnoknižnej zápisnici č. 287, mpč. 9/ b, ktoré nehnuteľnosti sú totožné s parcelou EN č. 105/11. Pozemnoknižní spoluvlastníci P. A., M. A., J.. Č., I. G., J.. U. uznávajú a nemajú námietky, aby ich podiely pod B 3, 5, 9/a, b boli prevedené na T. A.X., pretože táto, resp. jej otec ich ihneď po 1. svetovej vojne z tohto „funduša“ vyplatili. Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Bardejove sp. zn. D 219/69 zo dňa 15.05.1969 po T. A., J.. U., zomrelej L. XX.XX.XXXX, zdedil jej syn - žalovaný na základe dedičskej dohody „intravilan t. j. funduš so záhradou spolu s domom t. j. nehnuteľnosť vedenú na OMS v Bardejove, na LV č. XX, v EN: pod čís. 105/11, ako aj 3 zo všetkých poľnohosp. nehnuteľností“. Z Dotazníka a čestného prehlásenia vyplýva, že F. Č. previedol na nadobúdateľov P. A. T. T. A.X., J.. U., vlastníctvo k parcele EN č. 105/11.
Na základe návrhu žalovaného zo dňa 15.06.2007 Správa katastra Bardejov dňa 22.06.2007 zapísala do katastra nehnuteľností rozhodné skutočnosti na základe Notárskej zápisnice - Osvedčenie o vydržaní vlastníckeho práva sp. zn. Z. XXX/XXXX, Z. XXXXX/XXXX, NCR1s 23617/2007. Podľa tejto notárskej zápisnice žalovaný prehlásil, že splnil podmienky vydržania podľa § 130 a § 134 Občianskeho zákonníka k nehnuteľnostiam v k. ú. B., a to LV č. XXXX, parcela EKN 9/1 a LV č. 1117, parcela EKN 9/2.
Podľa Notárskej zápisnice Štátneho notárstva v Bardejove sp. zn. N 31/65, Nz 35/65 zo dňa 26.01.1965 vyplýva, že I. G., J.. U.Á. T. T. A., rod. U. prehlásili, že ešte pred 2. svetovou vojnou si vzájomne rozdelili spoločné „funduše“ takto: „a.) funduš s rodinným domom s príslušenstvom, ktorý je vedený v kat. území B. v poz. kniž. zápisnici číslo 290 pod mpč. 9/a, t. j. podiel pod B 2/d vedený na I. U., K. V. G. pripadol do vlastníctva T. A.X. J. U. súčasne s podielom z parcely mpč. 9/b v poz. kniž. záp. č. 287 pod B 3 ...“.
Z odpisu zápisnice zo dňa 13.10.1981 vo veci sp. zn. 6C 75/80 vyplýva, že v danom prípade bol navrhovateľom žalovaný, ktorý uviedol, že parcela EN 140 je jeho vlastníctvom. Žalobca v 1. rade bol v označenom konaní odporcom a uviedol, že v parcele EN 140 nevlastní žiaden podiel a že predmetná nehnuteľnosť slúžila ako cesta a že nie je ochotný sa za peňažnú náhradu zriecť práva prechodu, pretože na svoju nehnuteľnosť by sa nemohol dostať.
Správa katastra Bardejov v stanovisku zo dňa 14.09.2011 uviedla, že po prešetrení stavu týkajúceho sa danej veci zistila, že parcely CKN č. 140/1 a 140/2 sú totožné s pôvodnou parcelou CKN 140 a pôvodnými parcelami mpč. 9/a, 9/b a mpč. 9/1 a 9/2, ktoré boli totožné s parcelným číslom 105/11. Vlastnícke právo k týmto parcelám nadobudol žalovaný.
Pôvodná žalobkyňa v 2. rade F. O., Z.. XX.XX.XXXX, I. L. XX.XX.XXXX. Podľa potvrdenia Notárskeho úradu JUDr. Jána Hamaru, na základe výsledkov predbežného šetrenia sú oprávnení dediť deti poručiteľky: pôvodne žalobca v 3. rade (v súčasnosti v 2. rade, t. j. X. O.), žalobkyňa v 3. rade (F. P.) a žalobca v 4. rade (P. O.), ako aj manžel poručiteľky, a teda žalobca v 1. rade (T. O.). Podľa vyjadrenia Záchrannej zdravotnej služby NsP Sv. Jakuba, n. o., Bardejov zo dňa 17.03.2010, bola dňa 27.12.2009 privolaná záchranná zdravotná služba k F. O., B. Č.. XX. K menovanej bol sťažený prístup, keďže príjazdová cesta bola neprejazdná pre sanitné vozidlo ZZS.
Podľa § 80 písm. c) OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa § 151n ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe. Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa.
Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/20151101> tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.
Podľa § 151p ods. 4 Občianskeho zákonníka ak právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí určitej osobe, vecné bremeno zanikne najneskôr jej smrťou alebo zánikom.
Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Súd primárne musel skúmať, či žalobcovia v 1. až 4. rade sú aktívne vecne legitimovaní na podanie tejto žaloby a či na určení, že vecné bremeno vzniklo vydržaním majú naliehavý právny záujem. V tomto ohľade bol pre súd určujúci petit žaloby (po pripustení zmeny): „Súd určuje, že vlastníci, ich právni následníci a užívatelia rodinného domu č. XX postaveného na parcele CKN č. 134 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 690 m2 a parcely CKN č. 135 - záhrady o výmere 263 m2 zapísané na LV č. 220, k. ú. B., majú právo prechodu peši a motorovým vozidlom po parcelách parcelné číslo CKN č. 140/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 58 m2 a parcely CKN č. 140/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 266 m2 tak, ako sú tieto nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX, A.. Ú.. B.. Pre súd bola súčasne významná aj argumentácia samotných žalobcov viažúca sa k tomuto petitu.
Je nepochybné, že žalobcovia sa domáhali určenia, aby vlastníci, právni následníci a užívatelia konkrétnej nehnuteľnosti mali právo prechodu peši a motorovými vozidlami po parcelách vo vlastníctve žalovaného. Súd mal nesporne preukázané, že vlastníkom nehnuteľnosti, a teda rodinného domu v B. Č.. XX postaveného na parcele č. 135, zapísanej na LV č. 220, k. ú. B., je žalobca v 1. rade. Ten podľa názoru súdu má nepochybne naliehavý právny záujem na určení, že vecné bremeno - právo prechodu cez cudzí pozemok - k nehnuteľnosti v jeho vlastníctve, vzniklo vydržaním. Na tomto mieste považuje súd za potrebné poznamenať, že práva z vecných bremien sa delia na vecné bremená, ktoré sú spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti (pôsobia in rem), pričom z týchto bremien je oprávnený každý vlastník tejto nehnuteľnosti. Oprávnenia prechádzajú na každého ďalšieho vlastníka na základe univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Do tejto kategórie patrí aj vecné bremeno, ktorému zodpovedá právo cesty - prechodu alebo prejazdu cez cudzí pozemok. To znamená, že žalobca v 1. rade ako vlastník rodinného domu, o prechod ku ktorému cez cudzí pozemok usiluje, je aktívne vecne legitimovaný na podanie tejto určovacej žaloby a zároveň na určení má naliehavý právny záujem, keďže vo všeobecnosti platí, že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo kde by bez tohto určenia sa stalo právne postavenie žalobcu neistým. Naopak, vecné bremená, ktoré sú viazané na konkrétnu osobu (pôsobia in personam), tejto osobe slúžia, pričom ich nemožno zmluvne prevádzať a ani neprechádzajú na inú osobu. Z tohto pohľadu žalobcovia v 2. až 4. rade nie sú aktívne vecne legitimovaní na podanie tejto žaloby, pretože títo už v samotnom petite argumentovali, že určenia práva sa domáhajú pre vlastníkov, právnych nástupcov a užívateľov rodinného domu postaveného na parcele č. 135. Ako už súd uviedol, z vecného bremena in rem je oprávnený každý vlastník tejto nehnuteľnosti, to znamená, že aj právny nástupca. Ak teda žalobcovia v 2. až 4. rade tvrdili, že ako deti žalobcu v 1. rade sú aktívne legitimovaní na podanie tejto žaloby, súd dodáva, že súčasný status quo ich tvrdenia vylučuje, keďže nenastali skutočnosti, ktoré predpokladá zákon a na základe ktorých by právnymi nástupcami v aktuálnom čase boli. Neobstojí teda ich tvrdenie, že k tomu dôjde v budúcnosti. Pokiaľ ide o časť petitu, v ktorom sa domáhali tohto určenia pre užívateľov rodinného domu, z ich výpovedí je zrejmé, že užívateľom (okrem žalobcu v 1. rade) je len žalobca v 2. rade, ktorý spolu so žalobcom v 1. rade v predmetnom rodinnom dome žije. Podľa názoru súdu ani v jeho prípade nie je z tohto titulu daná aktívna vecná legitimácia na podanie tejto žaloby. Totiž v priebehu konania vôbec netvrdil, aby sa domáhal určenia vecného bremena in personam a navyše vecné bremeno, ktorého sa žalobca v 2. rade v tomto konaní domáha, svojim obsahom a podstatou by malo slúžiť na účelnejšie a prospešnejšie využívanie nehnuteľnosti patriacej vlastnícky oprávnenému. Žalobca v 2. rade však vlastníkom rodinného domu č. XX postaveného na parcele č. XXX, I.Q. Z. E. Č.. XXX, k. ú. B. nie je. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žalobcovia v 2. až 4. rade nie sú aktívne vecne legitimovaní na podanie tejto žaloby. Tým je len žalobca v 1. rade ako vlastník rodinného domu.
Súd súčasne poznamenáva, že na základe oznámenia Notárskeho úradu JUDr. Jána Hamaru po nebohej F.J. O. (pôvodne žalobkyňa v 2. rade) boli oprávnení dediť všetci žalobcovia v 1. až 4. rade (žalobca v 1. rade - manžel poručiteľky a ostatní žalobcovia - deti poručiteľky). Dedičské konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 4D 87/2009 bolo dňa 15.04.2010 zastavené, keďže poručiteľka nezanechala po sebe žiaden majetok a ani závet. Súd teda nerozhodoval o pripustení ďalších účastníkov do konania na strane žalobcov, a teda žalobkyne v 3. rade a žalobcu vo 4. rade, keďže na pojednávaní dňa 29.11.2012 rozhodol o pripustení zmeny petitu žaloby, kde žalobcovia boli definovaní ako vlastníci, právni následníci a užívatelia nehnuteľnosti - rodinného domu č. XX postaveného na parcele CKN č. 134 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 690 m2 a parcely CKN č. 135 - záhrady o výmere 263 m2 zapísané na LV č. 220, k. ú. B.. Pripustenie zmeny petitu žaloby v uvedenom znení konzumovalo prípadné rozhodnutie súdu o pripustení ďalších účastníkov do konania na strane žalobcov, ktorí v konečnom dôsledku súhlasili so svojim účastníctvom, keď k veci vypovedali na pojednávaní.
V súvislosti s prejednávanou vecou súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3MCdo 7/2008 zo dňa 14.01.2010, v ktorom najvyšší súd okrem iného vyslovil, že „nevyhnutnou podmienkou vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je (medziiným) existencia právneho dôvodu, z ktorého subjekt so zreteľom na všetky okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere, že v určitom právnom vzťahu (v skutočnosti len domnelom) jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a niekto iný je nositeľom povinnosti trpieť výkon tohto práva. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou tohto spôsobu nadobudnutia práva je, aby oprávnený subjekt toto právo po zákonom určenú dobu nerušene aj fakticky vykonával a bol počas celého plynutia tejto doby dobromyseľný v tom, že je jeho oprávneným vykonávateľom. Predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je presvedčenie, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Toto jeho presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu oprávňujú. Oprávnený držiteľ práva zodpovedajúceho vecnému bremenu musí byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že sa stal oprávneným subjektom práva na základe zákonom predpokladaného spôsobu vzniku vecného bremena, teda že právo, ktoré k cudzej veci vykonáva, mu patrí, lebo riadne vzniklo alebo na neho riadne prešlo.“
Tento právny názor rozvinul najvyšší súd aj v ďalšom svojom rozhodnutí - uznesení sp. zn. 4Cdo 110/2010 z 26.04.2012, v ktorom okrem iného konštatoval: „Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu takéto právo patrí. ... V prípade práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré spočíva v prechádzaní cez cudzí pozemok, treba k vydržaniu tohto práva, aby držiteľ obsah práva vykonával v ospravedlniteľnom omyle, že mu svedčí oprávnenie z vecného bremena. Ak bude v presvedčení (posudzovanom z objektívneho hľadiska), že pozemok, cez ktorý prechádza, je jeho, môže byť len oprávneným držiteľom.“
Pokiaľ ide o dobrú vieru osoby, ktorá tvrdí, že jej patrí právo zodpovedajúce vecnému bremenu, v tomto kontexte Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 2Cdon 431/1996 z 18.02.1999 judikoval: „Pokiaľ sa nadobúdateľ nehnuteľnosti uspokojí iba s ústnym oznámením prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, pričom táto okolnosť nie je uvedená v zmluve o prevode nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o existencii tohto práva nepresvedčí, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu toto právo patrí, pretože pri normálnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, by si existenciu tohto práva, prípadne právneho titulu, ktorý mal za následok jeho vznik, overil.“
Súd teda konštatuje, že nevyhnutnými predpokladmi vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je 1. Existencia právneho dôvodu, z ktorého subjekt vzhľadom na všetky okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere, že v určitom právnom vzťahu (v skutočnosti len domnelom) mu toto právo patrí, 2. Skutočný a nepretržitý výkon tohto práva po zákonom stanovenú dobu, 3. Dobromyseľnosť, ktorá sa posudzuje z objektívneho hľadiska, ako aj z pohľadu vnútorného presvedčenia dotknutej osoby.
Pokiaľ ide o prvý z uvedených dôvodov, súd k nemu uvádza, že skutočnosť, že sa niekto správa spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ešte neznamená, že je držiteľom tohto práva. Takýto držiteľ musí byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu právo patrí. Bude to napríklad v prípadoch, ak oprávnený subjekt uskutočňuje výkon tohto práva na základe neplatného právneho úkonu, pričom ani pri zachovaní všetkej možnej a obvyklej opatrnosti o neplatnosti právneho úkonu nevie. Môže to byť aj v prípadoch, ak výkon tohto práva uskutočňuje na základe domnelého právneho dôvodu držby, hoci tento titul tu vôbec nie je, ale oprávnený subjekt je v dobrej viere, že taký titul tu je.
Žalobca v 1. rade v priebehu konania netvrdil, z akého titulu mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo vydržaním. Obmedzil sa len na konštatovanie, že prechod cez parcely žalovaného (súčasne parcely č. 140/1 a 140/2) patril jemu a jeho právnym predchodcom stále. Z čoho však toto svoje právo vyvodzoval, žalobca v 1. rade neuviedol a nepreukazujú to ani viaceré svedecké výpovede obyvateľov obce B. (D. Č., M. X., X. R., F. J.), ktorí tvrdili, že rodine žalobcov právo prechodu stále patrilo. Ak sa teda žalobca v 1. rade odvoláva aj na uvedené svedecké výpovede, teda výpovede ľudí znalých pomerov v obci, je namieste poukázať aj na prehlásenie pozemnkonižných spoluvlastníkov P. A., M. A. T. I. G., K. H. B. zo dňa 23.01.1965 o tom, že otec matky žalovaného nehnuteľností zapísané v pozemnoknižnej zápisnici č. 287, mpč. 9/b (totožné s parcelou EN č. 105/11) užíval v období po 1. svetovej vojne a z týchto nehnuteľností ich vyplatil a že títo pozemnoknižní spoluvlastníci súhlasia, aby podiely pod B 3, 5, 9/a, b boli prevedené na matku žalovaného. Uvedené len potvrdzuje, že niektorí obyvatelia obce B. mali už v 60-tych rokoch minulého storočia poznatky o tom, kto je vlastníkom týchto nehnuteľností a otázkou teda ostáva, či aj žalobca v 1. rade, resp. jeho právni predchodcovia nemohli o tejto skutočnosti pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť a túto skutočnosť si overiť. Potom sa ale natíska otázka, z čoho vyvodzovali právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a teda právo prechodu cez cudzí pozemok, ak pri náležitej opatrnosti mohli vedieť, komu nehnuteľnosť patrí. Túto skutočnosť žalobca v 1. rade v priebehu konania neozrejmil.
V nadväznosti na uvedené súd poukazuje na to, že viacerí svedkovia obce B. vypovedali, že rodina žalobcu v 1. rade prístupovú cestu (parcely č. 140/1 a 140/2) k svojmu rodinnému domu využívala dlhú dobu. Z uvedených výpovedí však nemožno určiť počiatok, od kedy tomu tak bolo. Žalobca v 1. rade tvrdil, že tento pozemok využívali štyri generácie, avšak z výpovedí svedkov či už M. X. T. X. R. takéto zistenie nevyplýva. Neobstojí ani tvrdenie P. P., ktorý pri ohliadke na mieste samom uviedol, že touto cestou v roku 1952 prevážali mláťačku na pozemok O.. Totiž z tohto tvrdenia nevyplýva, aby sa využívanie prístupovej cesty dialo nepretržite, išlo len o jeho jednorazovú skúsenosť. Taktiež neobstojí ani tvrdenie P. P., ktorý v roku 2009 uviedol, že prístupovú cestu využívala rodina žalobcu minimálne 50 rokov. Písal by sa tak rok 1959, pričom Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v pôvodnom znení vydržanie neupravoval. Preto je potrebné vychádzať z toho, že po 01.04.1964 nebolo možné nadobudnúť vecné bremeno vydržaním, a to ani vtedy, ak vydržacia doba začala plynúť pred 01.04.1964, t.j. za účinnosti predchádzajúceho občianskeho zákonníka.
Aj keď počiatok plynutia prípadnej vydržacej doby nemožno s určitosťou stanoviť, súd predsa len poukazuje na rozhodné skutočnosti majúce vplyv na dobromyseľnosť žalobcu v 1. rade, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Totiž samotný žalobca v 1. rade na pojednávaní uviedol, že už v 70-tych rokoch mal spor so žalovaným, keď tento „chcel do cesty hradiť“. Aj zo zápisnice sp. zn. 6C 75/80 zo dňa 13.10.1981 vyplýva, že medzi účastníkmi konania sa viedol súdny spor, predmetom ktorého boli okolnosti súvisiace s parcelou č. 140. Uvedené skutočnosti podľa názoru súdu vyvracajú dobromyseľnosť žalobcu v 1. rade vydržať právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Na uvedenej skutočnosti nemení nič ani zistenie, že svedkovia - bývalí starostovia obce B. potvrdili, že žalobca v 1. rade platil od roku 1993 daň z nehnuteľností za sporné parcely. Táto skutočnosť sama o sebe podľa názoru súdu nepreukazuje jeho dobromyseľnosť, a to s poukazom na vyjadrenie žalobcu v 1. rade v spomínanej zápisnici zo dňa 13.10.1981, keď uviedol že na parcele č. 140 nemá žiaden spoluvlastnícky podiel, zatiaľ čo žalovaný tvrdil, že je vlastníkom uvedenej parcely. Aj keď podľa § 2 ods. 2 zákona č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení účinnom v rozhodnom období (v roku 1993) mohla byť daňovníkom aj osoba, ktorá skutočne nehnuteľnosť užíva, vzhľadom na vedomosť žalobcu v 1. rade o presvedčení žalovaného, že je vlastníkom parcely č. 140 a nesúhlasí s právom prechodu, je dobromyseľnosť žalobcu v 1. rade opätovne spochybnená. Navyše žalovaný v priebehu konania tvrdil, že s rodinou žalobcu v 1. rade sa nikdy nemali radi a nemali sa radi ani ich predkovia. Túto okolnosť žalobca v 1. rade nerozporoval a o dlhodobých sporoch medzi účastníkmi konania vypovedala aj svedkyňa M. X., či svedok F. J..
Žalobca v 1. rade, ktorému svedčí aktívna vecná legitimácia, sa svojou pôvodnou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k parcelám č. 140/1 a 140/2, ktoré vlastnícky patria žalovanému. V priebehu konania navrhol spolu s ďalšími žalobcami, aby súd pripustil zmenu petitu žaloby, ktorou sa domáhal určenia, že právo prechodu cez parcely vo vlastníctve žalovaného, mu vzniklo vydržaním. Žalovaný sa v konaní bránil práve s poukazom na zmenu petitu žaloby a tvrdil, že naznačený postup žalobcov vylučuje ich dobromyseľnosť.
V tejto súvislosti súd konštatuje, že vo všeobecnosti vnútorné presvedčenie účastníka konania o držbe vlastníckeho práva ku konkrétnym nehnuteľnostiam nevylučuje jeho prípadnú dobromyseľnosť ohľadom vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Takéto ponímanie vnútorného presvedčenia účastníka konania je podľa názoru súdu v súlade s myšlienkou materiálneho právneho štátu, keď logický výklad musí ustúpiť hodnotovému výkladu. Preto sa súd zaoberal skúmaním oprávnenosti držby žalobcu v 1. rade.
Pokiaľ ide o dobromyseľnosť žalobcu v 1. rade, k tejto otázke sa súd už vyjadril v predchádzajúcom texte tohto rozhodnutia. Je však potrebné poznamenať, že vnútorné presvedčenie žalobcu v 1. rade musí vychádzať z konkrétnych skutočností. Žalobca v 1. rade v priebehu konania neprodukoval žiadne dôkazy a neuvádzal tvrdenia, na ktorých je založené toto jeho vnútorné presvedčenie. Navrhol vypočuť svedkov, ktorí mali potvrdiť, že jeho rodina, t. j. aj jeho právni predchodcovia využívali sporné parcely na prechod k domu. Títo svedkovia uviedli, že žalobca v 1. rade dlhú dobu užíval sporné parcely na prechod k svojej nehnuteľnosti. Nielen žalobca v 1. rade, ale aj ostatní žalobcovia tvrdili, že tieto parcely (vo vlastníctve žalovaného) boli nútení využívať na prechod k domu, pretože iná cesta neexistuje. Výpoveď žalovaného, ako aj závery ohliadky na mieste samom svedčia o opaku. Bolo zistené, že k domu žalobcu sa dá dostať aj z inej strany a pokiaľ ide o prístup k domu motorovým vozidlom, toto by bolo možné v prípade vyklčovania stromov nachádzajúcich sa na susediacej parcele č. 135 taktiež vo vlastníctve žalobcu v 1. rade, čo zistil súd pri ohliadke na mieste samom a marginálne to potvrdil aj svedok F. J.. Taktiež aj žalobca v 1. rade, aj žalobca v 2. rade tvrdili, že k domu sa dá dostať peši cez zadnú bráničku, ale túto nevyužívajú. Žalobca v 2. rade potvrdil, že k domu existuje prístup, ale nevie tam doviezť drevo. Podobne aj žalobca vo 4. rade uviedol, že autom sa k svojmu otcovi nevie dostať. Z uvedeného vyplýva, že žalobca v 1. rade má prístup peši k svojmu domu aj iným spôsobom, než len cez parcely vo vlastníctve žalovaného. Okrem toho by sa pri vykonaní konkrétnych úprav dokázal k svojmu domu dostať aj motorovým vozidlom (v prípade vyklčovania stromov na svojom pozemku). Uvedené zistenia potvrdzujú, že žalobca v 1. rade má možnosť zriadiť si prístupovú cestu k domu, čo podľa názoru súdu zoslabuje jeho vnútorné presvedčenie, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré malo vzniknúť vydržaním, patrí.
Súd tiež poznamenáva, že pokiaľ žalobcovia poukazovali na úmrtie v rodine v decembri roku 2009, keď sa k F. O. nevedela dostať sanitka, v tom čase bol na spornej nehnuteľnosti (parcely č. 140/1 a 140/2) vytvorený násyp, ktorý však bol na základe predbežného opatrenia nariadeného uznesením tunajšieho súdu zo dňa 05.12.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 13Co 10/2012-222 zo dňa 21.02.2012, žalovaný povinný odstrániť.
Keďže žalobca v 1. rade v konaní nepreukázal existenciu titulu, z ktorého vyvodzuje, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo alebo že naňho prešlo a nebola preukázaná ani jeho dobromyseľnosť, resp. dobromyseľnosť jeho právnych predchodcov, a to vzhľadom aj na nemožnosť určenia počiatku plynutia vydržacej doby, súd sa už z tohto dôvodu ani nezaoberal relevanciou plynutia vydržacej doby podľa príslušných ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedených skutočností súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP zohľadňujúc zásadu úspechu účastníka v konaní. Keďže v celom rozsahu úspešný žalovaný si trovy konania uplatnil, súd mu náhradu trov konania priznal.
Právna zástupkyňa žalovaného vyčíslila trovy právneho zastúpenia v podaní doručenom súdu dňa 22.06.2015 zaslanom na poštovú prepravu dňa 18.06.2015 v celkovej sume 10 634,59 €, ako aj iné trovy vo výške 166,63 € za spracovanie geometrického plánu, za ktoré žalovaný uhradil sumu 5 020 Sk (166,63 €).
Právna zástupkyňa žalovaného vyčíslila trovy právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby v roku 2009 v sume 53,49 €, v roku 2010 v sume 55,49 €, v roku 2011 v sume 57,00 €, v roku 2012 v sume 58,69 €, v roku 2013 v sume 60,07 €, v roku 2014 v sume 61,87 € a v roku 2015 v sume 64,54 €. K tomu si uplatnila režijný paušál ku každému úkonu, a to za rok 2009 v sume 6,95 €, za rok 2010 v sume 7,21 €, za rok 2011 v sume 7,41 €, za rok 2012 v sume 7,63 €, za rok 2013 v sume 7,81 €, za rok 2014 v sume 8,04 € a za rok 2015 v sume 8,39 € takto: Príprava a prevzatie zastúpenia, príprava a prevzatie zastúpenia Eva Petránová Advokátska kancelária, s.r.o. zo dňa 14.09.2011 Účasť na pojednávaniach v dňoch 09.03.2009, 15.04.2009, 21.04.2010, 01.04.2011, 23.05.2011, 05.06.2012, 03.09.2012, 07.11.2012, 29.11.2012, 31.10.2014, 09.04.2015, 09.06.2015 v čase od 13.15 do 16.43 hod. a dňa 16.06.2015 od 15.00 do 17.05 hod. Účasť na ohliadke na mieste samom 11.05.2009. Štúdium spisu na Okresnom súde Bardejov v dňoch 21.09.2011, 25.06.2014 a štúdium spisu na Krajskom súde v Prešove dňa 03.02.2014. Odvolania žalovaného zo dňa 19.12.2011 proti uzneseniu sp. zn. 1C 52/2008 zo dňa 05.12.2011, zo dňa 14.06.2012 proti uzneseniu sp. zn. 1C 52/2008 zo dňa 05.06.2012 o zamietnutí návrhu žalobcu na vydanie PO, zo dňa 14.12.2012 proti uzneseniu zo dňa 23.11.2012, zo dňa 25.01.2013 proti uzneseniu zo dňa 09.01.2013. Návrhy na zrušenie predbežného opatrenia zo dňa 30.12.2011 vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 2C 1/2008 zo dňa 26.02.2008, 28.03.2012 vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 2C 1/2008 zo dňa 26.02.2008 a uzneseniu sp. zn. 1C 52/2008 zo dňa 05.12.2011, 27.04.2012 vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 2C 1/2008 zo dňa 26.02.2008 a uzneseniu sp. zn. 1C 52/2008 zo dňa 05.12.2011, 11.06.2013 vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 2C 1/2008 o nariadení PO zo dňa 26.02.2008, 09.04.2015 vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 1C 52/2008 zo dňa 26.02.2008. Žiadosti o konanie vo veci, resp. o vytýčenie termínu pojednávania zo dňa 28.03.2012, 24.04.2012, 26.01.2015. Protinávrh o určenie vlastníckeho práva zo dňa 27.04.2012. Vyjadrenie vo veci samej, resp. návrh vo veci samej, resp. doplnenie dôkazov zo dňa 18.05.2012, 14.06.2012 -2x, 17.10.2012, 27.11.2012, 18.12.2012, 09.01.2013, 08.03.2013, 12.01.2015. Žiadosť o doručenie písomných vyjadrení a listinných dôkazov zo dňa 31.07.2012. Vyčíslenie trov konania a žiadosť o priznanie trov konania podľa § 147 OSP zo dňa 11.12.2012, 18.10.2013. Návrh na postup podľa § 147a OSP, resp. doplnenie návrhu zo dňa 31.10.2014 a zo dňa 03.11.2014. Návrh na rozhodnutie o trovách konania zo dňa 17.01.2013. Návrh na prerušenie konania zo dňa 08.01.2013. Vyjadrenia k zápisnici o pojednávaní, resp. k odročeniu pojednávania zo dňa 11.01.2013 a 09.04.2015.
K trovám, ktoré právna zástupkyňa vyčíslila ohľadom úkonov právnej služby súd poznamenáva, že tieto vyčíslila štyrikrát, to znamená vo vzťahu žalovaný a každý jeden žalobca a následne aplikovala § 13 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a tieto sumy v každom jednom vzťahu žalovaný a žalobca v 1. až 4. rade krátila o 50 %.
Okrem toho si právna zástupkyňa žalovaného uplatnila aj cestovné náhrady v sume 346,21 €, (suma bez DPH) a to za cestu na pojednávania z Prešova do Bardejova a späť, resp. za účasť na ohliadke na mieste samom v B., ktoré absolvovala osobným motorovým vozidlom zn. Suzuki Swift s priemernou spotrebou benzínu 6,2 l na 100 km v dňoch 09.03.2009 (v sume 22,10 €), 15.04.2009 (v sume 22,32 €), 11.05.2009 (v sume 26,15 €), 21.04.2010 (v sume 23,51 €), 01.04.2011 (v sume 24,53 €), 23.05.2011 (v sume 24,74 €), a ktoré absolvovala osobným motorovým vozidlom zn. Honda CR-V s priemernou spotrebou benzínu 7,4 l na 100 km v dňoch 05.06.2012 (v sume 25,87 €), 03.09.2012 (v sume 26,32 €), 07.11.2012 (v sume 26,14 €), 29.11.2012 (v sume 26,06 €), 31.10.2014 (v sume 25,08 €), 09.04.2015 (v sume 24,40 €), 09.06.2015 (v sume 24,54 €) a 16.06.2015 (v sume 24,45 €).
Tiež si právna zástupkyňa uplatnila aj náhradu za stratu času na ceste Prešov - Bardejov a späť, resp. Prešov - B. a späť v celkovej sume 710,68 € (suma bez DPH) za účasť na 2 pojednávaniach a jednej ohliadke na mieste samom v roku 2009, na 1 pojednávaní v roku 2010, na 2 pojednávaniach v roku 2011, na 4 pojednávaniach v roku 2012, na 1 pojednávaní v roku 2014 a na 3 pojednávaniach v roku 2015.
Pri náhrade trov právneho zastúpenia právna zástupkyňa žalovaného vyčíslila tieto trovy zvýšené o 20 % DPH.
Okrem toho si žalovaný uplatnil aj náhradu iných trov vo výške 166,63 € za spracovanie geometrického plánu vo veci majetkovoprávneho vyporiadania parcely mpč. 9/a, b, c - KN 140 a časti 131, 132 a 133, k. ú. Beloveža, a to na základe Zmluvy o dielo o dodávke geodetických prác uzavretej medzi objednávateľom - žalovaným a zhotoviteľom Geodézia, a.s. Prešov, pobočka Bardejov zo dňa 17.06.1996.
Súd o trovách konania rozhodol podľa § 1 ods. 3, § 9 ods.1, § 11 ods.1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), b) a c), § 14 ods. 3 písm. a), b), § 14 ods. 5 písm. b), § 14 ods. 8 (v znení účinnom do 30.06.2013), § 13a ods. 1 písm. c), d) a g), § 13a ods. 2 písm. a), § 13a ods. 5 (v znení účinnom od 01.07.2013), § 15, § 16 ods. 3, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách.
Na základe uvedeného súd priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia takto: za rok 2009: 2 úkony právnej služby po 53,49 €, za účasť na pojednávaní dňa 15.04.2009 1 z 53,49 €, t. j. 13,37 €, k tomu 3x režijný paušál 6,95 €, za úkon účasť na pojednávaní dňa 09.03.2009 súd trovy nepriznal, pretože právny zástupca na pojednávaní nebol prítomný, za rok 2010: 1 úkon právnej služby po 55,49 €, k tomu 1 x 7,21 € ako režijný paušál, za rok 2011: 3 úkony právnej služby po 57,00 €, za účasť na pojednávaní dňa 01.04.2011 1 z 57,00 €, odvolanie žalovaného proti uzneseniu týkajúceho sa predbežného opatrenia (ďalej len „PO“) a návrh na zrušenie PO, t. j. 2 x 1 z 57,00 €, k tomu 6 x 7,41 € ako režijný paušál, za rok 2012: 8 úkonov právnej služby po 58,69, €, keďže pojednávanie dňa 29.11.2012 trvalo viac ako dve hodiny, k tomu ešte 1 x 58,69 €, za úkony návrh na zrušenie PO + 2 x odvolanie žalovaného proti uzneseniu týkajúceho sa PO - t. j. 3 x 1 z 58,69 €, za účasť na pojednávaní dňa 07.11.2012 1 z 58,69 €, t. j. 14,67 €, k tomu režijný paušál 12 x 7,63 €, za úkony žiadosť o konanie vo veci, žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania, žiadosť o doručenie písomných vyjadrení, súd trovy nepriznal, nakoľko nešlo o podania vo vzťahu k veci samej, za účasť na pojednávaní dňa 03.09.2012 súd trovy nepriznal, pretože pojednávanie sa neuskutočnilo, bolo odročené z dôvodu podania odvolania, za vyjadrenie zo dňa 27.11.2012 súd trovy nepriznal, nakoľko išlo o opakovanie argumentácie tak ako v podaní zo dňa 17.10.2012, za návrh na zamietnutie žaloby zo dňa 18.12.2012 súd trovy nepriznal, pretože takéto podanie sa v spise nenachádza. S rovnakým dátumom sa v spise nachádza podanie - odvolanie právnej zástupkyne proti rozhodnutiu súdu o uložení poriadkovej pokuty. Za takéto podanie si však právna zástupkyňa trovy nevyčíslila. za rok 2013: 1 úkon právnej služby po 60,07 €, 4 úkony právnej služby po 30,04 €, t. j. 1 z 60,07 € za úkony právnej služby návrh na prerušenie konania, odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí tohto návrhu, doplnenie odvolania proti tomuto uzneseniu, návrh na zrušenie PO, k tomu 5 x 7,81 € ako režijný paušál, za úkony vyjadrenie a pripomienky k zápisnici, návrh na rozhodnutie o trovách konania súd trovy konania nepriznal, nakoľko tieto úkony nesúviseli s vecou samou a taktiež nepriznal trovy za žiadosť o priznanie trov konania podľa § 147, pretože tento úkon považoval za neúčelný, za rok 2014: súd priznal trovy len za účasť na pojednávaní dňa 31.10.2014 po 61,85 € (a nie 61,87 € ako vyčíslila právna zástupkyňa), k tomu 1 x 8,04 € ako režijný paušál, za ostatné úkony štúdium spisu na okresnom súde a krajskom súde súd trovy nepriznal, pretože tieto považoval za neúčelné, keďže nedošlo k prevzatiu nového právneho zastúpenia, ktoré si vyžaduje náležité oboznámenie sa so súdnym spisom (na rozdiel od štúdia spisu zo dňa 21.09.2011, keď právna zástupkyňa študovala spis po prevzatí právneho zastúpenia), za návrh na postup podľa § 147a OSP + za doplnenie tohto návrhu súd trovy nepriznal, nakoľko nešlo o úkony vo veci samej a navyše pojednávanie zo dňa 31.10.2014, s ktorým tieto návrhy súviseli, sa uskutočnilo a nebolo zmarené, za rok 2015: za 4 úkony právnej služby po 64,54 €, ale keďže pojednávania v dňoch 09.06.2015 (právna zástupkyňa nesprávne uviedla 10.06.2015, pozn.) a 16.06.2015 trvali viac ako dve hodiny, tak k tomu ešte 2 x 64,54 € a 4 x 8,39 € ako režijný paušál, za žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania a vyjadrenie k odročeniu pojednávania súd trovy nepriznal, nakoľko tieto úkony nesúviseli s vecou samou a neboli účelné, za úkon účasť na pojednávaní dňa 09.04.2015 súd trovy nepriznal, keďže ešte dňa 07.04.2015 na oficiálnu e-mailovú adresu zaslal právnej zástupkyni oznámenie o odročení pojednávania na základe žiadosti právneho zástupcu protistrany, právna zástupkyňa žalovaného aj napriek tomu na pojednávanie došla, čo však súd považoval za neúčelné.
Súd konštatuje, že právna zástupkyňa nesprávne aplikovala § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., keď úkony právnej služby vyčíslila štyrikrát, a to žalovaný versus žalobca v 1. až 4. rade, pričom takto vyčíslené trovy znížila o 50 %. Takýto postup prichádza do úvahy len pri zastupovaní dvoch alebo viacerých klientov. Právna zástupkyňa žalovaného zastupovala však len jedného účastníka konania, pričom na tejto skutočnosti nemení nič ani to, že na strane žalobcov vystupovali štyria účastníci konania.
Vychádzajúc z uvedeného patrí žalovanému náhrada trov právneho zastúpenia zvýšená o 20 % DPH v celkovej sume 2 307,68 €.
Okrem toho právna zástupkyňa vyčíslila aj náhradu cestovných nákladov v sume 346,21 € (suma bez DPH), ale súd jej nepriznal náhradu za cestu na pojednávanie dňa 09.03.2009, pretože na ňom nebol prítomný právny zástupca, za cestu na pojednávanie dňa 03.09.2012, pretože toto sa neuskutočnilo z dôvodu podania odvolania, ani za účasť na pojednávaní dňa 09.04.2015, keďže o odročení pojednávania bola právna zástupkyňa žalovaného upovedomená, ale aj napriek tomu sa na pojednávanie dostavila. Na základe toho súd priznal žalovanému trovy konania titulom cestovných náhrad právnej zástupkyne v sume 296,47 € vrátane 20 % DPH.
Právna zástupkyňa žalovaného vyčíslila aj náhradu za stratu času v sume 710,68 € (suma bez DPH), ale súd jej nepriznal náhradu za stratu času cestou na pojednávanie dňa 09.03.2009, pretože na ňom nebol prítomný právny zástupca, náhradu za stratu času cestou na pojednávanie dňa 03.09.2012, pretože toto sa neuskutočnilo, ani náhradu za stratu času cestou na pojednávanie dňa 09.04.2015, keďže o odročení pojednávania bola právna zástupkyňa žalovaného upovedomená, ale aj napriek tomu sa na pojednávanie dostavila. Na základe toho súd priznal žalovanému trovy konania titulom náhrady za stratu času právnej zástupkyne v sume 669,07 € vrátane 20 % DPH.
Súd nepriznal žalovanému ani náhradu iných trov v sume 166,63 € za spracovanie geometrického plánu vo veci majetkovoprávneho vyporiadania parcely mpč. 9/a, b, c -KN a časti 131, 132 a 133, k. ú. Beloveža, za čo bola žalovanému vystavená faktúra na sumu 5 020,00 Sk (166,63 €) dňa 11.02.1997, splatná dňa 26.02.1997. Tieto trovy súd nepovažoval za trovy tohto konania v zmysle § 137 OSP, ktoré by žalovaný v jeho priebehu účelne vynaložil, keďže išlo o sumu za úhradu faktúry vystavenej a splatnej 20 rokov pred začatím konania.
Žalovaný súčasne navrhol, aby pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z § 147 OSP. Súd však konštatuje, že nezistil dôvod na postup podľa citovaného zákonného ustanovenia, ale vychádzal zo zásady úspechu účastníka v konaní a rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP, pričom v odôvodnení rozsudku odôvodnil náhradu ktorých trov právneho zastúpenia a iných trov konania nepriznal.
Na základe uvedeného súd uložil žalobcom v 1. až 4. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému trovy konania (trovy právneho zastúpenia) v celkovej výške 3 273,22 € na účet jeho právnej zástupkyne (§ 149 ods.1 OSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresný súd Bardejov.
1, V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
2, Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
3, Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.