Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-681-2014.pdf
PDF · 104.96 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/681/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Ferkovej a sudcov JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Táni Veščičikovej, v právnej veci žalobcov: 1. S. K., J.. XX. XX. XXXX, G. I. I., X. Č.. XXX, X. Ľ. K., J.. XX. XX. XXXX, G. I. I., X. Č.. XXX, obaja zastúpení JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom so sídlom v Rožňave, Cyrila a Metoda č. 4, proti žalovaným: 1. Obec Vlachovo, so sídlom vo Vlachove, Letná č. 71, 2. Q. K., J.. XX. XX. XXXX, G. I. I., X. Č.. XXX, X. E. K., J.. XX. XX. XXXX, G. I. I., X. Č.. XXX, zastúpení JUDr. Františkom Hadušovským, advokátom so sídlom v Rožňave, Akademika Hronca č. 3, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam patriacim do dedičstva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 11. 04. 2014 č.k. 10C/93/2012-76 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Rožňava (ďalej len "súd prvého stupňa") rozsudkom žalobu žalobcov v 1. a 2. rade zamietol. Zaviazal žalobcov v 1. a 2. rade uhradiť žalovaným v 1. až 3. rade náhradu trov konania vo výške 528,96 eur trov právneho zastúpenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku platbou u právneho zástupcu žalovaných v 1. až 3. rade JUDr. Františka Hadušovského.
Rozhodol tak o žalobe žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti zapísané na Katastrálnom úrade Košice, Správa katastra V. J. X. Č.. XXX H..Ú.. I., K.. Č.. XXXX/X - L. Q. I. XXX S.X M. J. X. Č.. XXX H..Ú.. I. M. K.. Č.. XXXX/X - L. K. M. J. Q. I. XXX S.X, patria v podiele jedna polovica do dedičstva po nebohom S. K., L. O. XX. XX. XXXX a v podiele jedna polovica do dedičstva po nebohej M. K., V.. E., L. O. XX. XX. XXXX.
Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci podľa § 115, § 116, § 143, § 144, § 145 a § 146 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žaloba žalobcov nie je dôvodná, preto ju zamietol. Pokiaľ sa žalobcovia domáhali určenia, že nehnuteľnosti nimi uvedené patria v podiele jedna polovica do dedičstva po nebohom S. K. a v podiele jedna polovica do dedičstva po nebohej M. K., súd prvého stupňa uzavrel, že žalobcovia preukázali naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení. Podľa ich tvrdení totiž sporné parcely nadobudli vydržaním v zmysle Stredného občianskeho zákonníka z roku 1950 rodičia žalobcu v 1. rade, avšak tieto sú zapísané vo vlastníctve žalovaných v 1. až 3. rade. Pri skúmaní aktívnej legitimácie žalobcu v 1. rade zistil, že táto je daná, keďže sa domáhal určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho nebohých rodičoch. Pokiaľ však ide o aktívnu legitimáciu žalobkyne v 2. rade, táto podľa názoru súdu prvého stupňa nie je daná, nakoľko aj
v prípade vyhovenia takejto žalobe by sa jej právne postavenie nijakým spôsobom nezmenilo. Táto by totiž neprichádzala do úvahy ako dedička po poručiteľoch S. K. M. M. K.. Preto vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade zamietol žalobu pre nedostatok jej aktívnej legitimácie v konaní.
Žalobcovia v 1. a 2. rade tvrdili, že právni predchodcovia žalobcu v 1. rade S. K. M. M. K. nadobudli vlastnícke právo k uplatňovaným nehnuteľnostiam najneskôr k 01. 01. 1961 v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka z roku 1950, nakoľko nehnuteľnosti užívali na základe kúpnej zmluvy č.d. XXX/ XX zo dňa XX. XX. XXXX, keď kúpili pozemky za účelom výstavby rodinného domu. Súd prvého stupňa mal za preukázanú tú skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcu v 1. rade žiadosťou zo dňa 11. 05. 1946 požiadali ONV v Rožňave o pridelenie pozemku zo štátnych majetkov v k.ú. I. na stavbu novej budovy. Podľa výmeru zo dňa 15. 09. 1947 otcovi žalobcu v 1. rade bola povolená stavba na parcele č. XXXX/X H..Ú.. I.. Z obsahu tejto listiny podľa názoru súdu prvého stupňa bolo jednoznačné, že právny predchodca žalobcu mal právo stavby na parcele 1909/3, z čoho však nevyplýva, že by mal akékoľvek vecné právo aj k iným parcelám. Z geometrického plánu zo dňa XX. XX. XXXX č. XXXXXXXXX-XXX vyplynulo, že parcela č. XXXX/X mala pôvodne výmeru XXXX S.X, bola zapísaná na LV č. XXX, druh pozemku pastva. Z uvedenej parcely boli vytvorené nové parcely č. XXXX/X - L. Q. I. XXX S.X M. Č.. XXXX/X - O., O. Q. I. XXX S.X. Žiadané parcely označené pod č. XXXX/X M. XXXX/X boli týmto geometrickým plánom vytvorené z pôvodnej parcely č. XXXX/X Q. I. XXXXX S.X, L. J. X. Č.. XXX ako pastva. Z uvedeného súdu prvého stupňa vyplynulo, že žalobcovia v 1. a 2. rade nepreukázali, že by rodičia žalobcu v 1. rade mali akýkoľvek právny titul na užívanie uplatnených nehnuteľností, ktoré boli vytvorené z pôvodnej parc. č. XXXX/X. Títo mali právny titul (len) na užívanie parciel, ktoré boli vytvorené z pôvodnej parc. č. XXXX/X. Právni predchodcovia žalobcu v 1. rade preto mohli byť dobromyseľní len v užívaní parcely č. XXXX/X, ale dobromyseľní nemohli byť v užívaní parc. č., pôvodne vedenej ako parc. č. XXXX/X, resp. po vyhotovení geometrického plánu z roku 1982, parc. č. XXXX/X M. XXXX/X. Stavebné povolenie bolo vydané na parc. č. XXXX/X, rovnako ako aj stavebné povolenie na prestavbu nehnuteľností zo 04. 10. 1983. Právni predchodcovia žalobcov začali nehnuteľnosti užívať v roku 1947, (vyplýva to zo žaloby v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/161/2004), keď si odkúpili pozemok parc. č. XXXX/X a na parcele si postavili rodinný dom. V tom čase mali záujem odkúpiť aj pozemky, ktoré boli predmetom tohto konania, avšak za socializmu sa to nedalo, nakoľko najprv boli vo vlastníctve urbariátu a potom v užívaní JRD. Vlastníci nehnuteľností nemali námietky, aby právni predchodcovia žalobcov predmetné pozemky užívali. Ešte otec žalobcu v 1. rade požiadal bývalé JRD o odkúpenie predmetných pozemkov, pričom listom zo dňa 12. 04. 1975 mu bolo oznámené, že JRD nemá námietky voči užívaniu jarku pri jeho záhrade. Aj z týchto zistených skutočností súdu vyplynulo, že právni predchodcovia žalobcov mali vedomosť o tom, že odkúpili (len) parcelu č. 1909/3, pričom následne sa domáhali odkúpenia aj ďalších parciel, ktoré síce užívali, avšak nemohli byť dobromyseľní v tom, že vykonávajú oprávnenú držbu, na základe ktorej by mohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Jednoznačne mali vedomosť o tom, že im uvedené nehnuteľnosti nepatria, ale sú vo vlastníctve iných. Túto okolnosť potvrdzuje aj prejednávanie dedičstva po rodičoch žalobcu v 1. rade, keď ani v dedičskom konaní nebolo spomínané, že by títo mali byť vlastníkmi žiadaných parciel titulom vydržania. Ďalšou okolnosťou, ktorá svedčí o tom, že právni predchodcovia žalobcu v 1. rade nemohli nadobudnúť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam na základe vydržania je okolnosť, že kúpnou zmluvou registrovanou pod V.-F.-XXX/XX odpredali žalobcom v 1. a 2. rade nehnuteľnosti označené ako parcely XXXX/X o výmere XXX S.X M. XXXX/X Q. I. XXX S.X M. V. O. súpisné číslo nachádzajúci sa na parcele č. XXXX/X, pričom v uvedenom období nie je žiadna zmienka o tom, že by mali byť vlastníkmi aj ďalších parciel, vo vzťahu ku ktorým sa vydržania vlastníckeho práva domáhajú. Na tomto závere nemení nič tá skutočnosť, že v spise sp. zn. 4C/161/2004 predložili geometrický plán, kde boli zamerané parc. č. XXXX/X a XXXX/X. Aj následne správanie žalobcov v 1. a 2. rade jednoznačne preukazuje skutočnosť, že títo mali vedomosť a boli uzrozumení, že vlastnícke právo k uplatneným parcelám im nepatrí. Žiadosťou doručenou Obecnému úradu vo Vlachove zo dňa XX. XX. XXXX totiž žiadali o kúpu parciel označených ako č. XXXX/X a č. XXXX/X v celkovej výmere XXX S.X, pričom zo žiadosti jednoznačne vyplýva, že už vyše 50 rokov tieto parcely sú užívané a už 40 rokov sa dožadujú ich odkúpenia. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa jednoznačne konštatoval, že žalobcovia nepreukázali, že by rodičia žalobcu v 1. rade užívali sporné nehnuteľnosti dobromyseľne, že im vlastnícky patria a že by boli splnené podmienky na vydržanie v zmysle zákona. Navyše sa jednalo o pozemky, ktoré patrili do socialistického vlastníctva a ktoré nebolo možné nadobudnúť vydržaním. Z týchto dôvodov žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným žalovaným v 1. až 3. rade priznal právo na náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia. Tie priznal za prevzatie a prípravu zastúpenia, vyjadrenie vo veci zo dňa 09. 11. 2012, účasť na pojednávaní dňa 25. 02. 2013 a 11. 04. 2014 a obhliadku na mieste samom zo dňa 13. 03. 2014 (2 x 58,69 eur, 60,07 eur a 2 x 61,87 eur) a režijný paušál (2 x 7,63 eur, 7,81 eur a 2 x 8,04 eur). Hodnotu jedného úkonu za zastupovanie upravil v zmysle § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. vzhľadom na zastupovanie troch účastníkov, preto za prvé dva úkony priznal 88,03 eur, za tretí úkon 90,10 eur a za štvrtý a piaty úkon 92,80 eur bez režijného paušálu. Spolu trovy právneho zastúpenia tak činia 451,76 eur + 39,15 eur za režijný paušál. Žalovaným priznal aj náhradu cestovných výdavkov a náhradu za stratu času. Takto im priznal náhradu za pohonné hmoty vo výške 4,66 eur a náhradu za použitie motorového vozidla vo výške 6,59 eur pri dĺžke trasy 36 km tam aj späť, pri priemernej spotrebe 9,6 l / 100 km a hodnote 1 litra nafty vo výške 1,35 eur. Priznal aj náhradu za stratu času 2 x 13,40 eur v súlade s § 17 ods. 1 cit. vyhl. spolu vo výške 26,80 eur. Nezistil dôvody pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p., keď uzavrel, že žalobcovia sa opakovane domáhajú práva, ktoré im nepatrí.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podali odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. a odvolaciemu súdu navrhli, aby rozsudok zmenil a vyhovel žalobe žalobcov. V dôvodoch odvolania nesúhlasili so záverom súdu prvého stupňa vedúcom k zamietnutiu žaloby. Uviedli, že súd prvého stupňa jednostranne hodnotil dôkazy v neprospech žalobcov a takto dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Rozhodnutie súdu bolo ovplyvnené žalobou, podanou v konaní vedenou pod sp. zn. 4C/161/2004 napriek tomu, že žalobcovia uviedli, že v danej žalobe boli nesprávne uvedené skutočnosti na základe toho, čo im poradila právnička. Zo všetkých podaní, ktoré podával žalobca v 1. rade je nepochybné, že mal snahu usporiadať vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Otec žalobcu v 1. rade bol stále dobromyseľný, rovnako matka žalobcu v 1. rade, že pozemky, ktorých určenia do dedičstva sa žalobcovia domáhajú užívali v presvedčení, že im vlastnícky patria. Žalobca v 1. rade podania citované v napadnutom rozsudku písal v snahe usporiadať vlastníctvo rodičov, avšak nemal vedomosť o tom, že je možné nehnuteľnosti nadobudnúť aj vydržaním. Nezávisle na podaniach, ktoré urobil žalobca v 1. rade nepochybne po roku XXXX Z.eho rodičia nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, preto záver súdu prvého stupňa v tomto smere je nesprávny. Predmetné nehnuteľnosti jeho rodičia užívali dobromyseľne, že im vlastnícky patria na základe kúpy z roku XXXX v hraniciach, v prírode vyznačených. Ich dobromyseľnosť a držbu nie je možné spochybňovať listinami, ktoré boli vyhotovené po uplynutí vydržacej doby. Nesprávny je záver súdu prvého stupňa, že rodičia žalobcu neboli dobromyseľní v užívaní predmetných nehnuteľností. Vydanie stavebného povolenia podľa názoru odvolateľa ešte neznamená, že jeho právni predchodcovia nenadobudli vlastnícke právo vydržaním k predmetným nehnuteľnostiam. Parc. č. XXXX/X M. XXXX/X boli vytvorené z pôvodnej parc. č. XXXX, teda ide o pôvodnú parcelu ako celok a nie ako nesprávne uviedol súd prvého stupňa, že pôvodnými parcelami boli parc. č. XXXX/X M. XXXX/X. Na spomínanom stavebnom povolení je uvedená len nehnuteľnosť - parcela, vo vzťahu ku ktorej sa staviteľ, t.j. otec žalobcu v 1. rade domáhal povolenia stavby. Na základe toho potom bolo vydané stavebné povolenie s označením parcely, kde má byť stavba postavená. To, že parc. č. XXXX/X vyjadruje len stavebnú plochu preukazuje nákres (projekt) rodinného domu, ktorého súčasťou je aj kópia z katastrálnej mapy v mierke 1:2880, kde je parc. zakreslená ešte ako celok a parc. č. XXXX. Ide o projekt zo dňa XX. XX. XXXX, potvrdený Štátnym stavebným úradom v Rimavskej Sobote.
Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhli potvrdiť rozsudok ako vecne správny a uplatnili trovy odvolacieho konania. Stotožnili sa so záverom súdu prvého stupňa, jeho rozhodnutie považujú za správne, vyčerpávajúce a logické. Žalobcovia nepreukázali právny titul pre užívanie predmetných nehnuteľností, ničím nepreukázali svoju dobromyseľnosť ako pojmový a nevyhnutný znak inštitútu vydržania. Neuniesli preto dôkazné bremeno. Tvrdenia žalovaných, že všetky podania žalobca v 1. rade písal v snahe usporiadať vlastníctvo rodičov, sú účelové a irelevantné. Práve naopak, z týchto podaní, či už otca žalobcu v 1. rade, ako aj samotného žalobcu v 1. rade jasne, nad všetky pochybnosti vyplynula skutočnosť, že vedel o tom, že vec, ktorú fakticky užíva, nevlastní. Subjektívne pocity o vlastníctve nehnuteľností sú nepostačujúce. Ďalšie tvrdenia, že dobromyseľnosť žalobcov vyplýva z vedomia, resp. nevedomia skutočnosti, že parc. č. XXXX/X M. XXXX/X boli vytvorené z pôvodnej parc. č. XXXX, ktorá v rozhodnom období nebola rozčlenená, sú zavádzajúce. V konaní totiž bolo jednoznačne preukázané, že stavebné povolenie bolo vydané len a výlučne na parc. č. XXXX/X. Navyše išlo o nehnuteľnosti v socialistickom vlastníctve, ktoré nebolo možné vydržať.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu danom v ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je opodstatnené.
Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 10. 06. 2015 o 09.10 hod. č. dv. 227/ II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené dňa 04. 06. 2015 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.
Žalobcovia uplatnili odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil.
Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p.
K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý ma použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, príp., že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Odvolacie námietky žalobcov boli uvádzané už v konaní pred súdom prvého stupňa a s týmito sa súd prvého stupňa náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani skutočnosti uvedené žalobcami v odvolaní neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dopĺňa nasledovné :
V prejednávanej veci po vykonanom dokazovaní správne súd prvého stupňa uzavrel, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno o preukázaní splnenia zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním, preto správne súd prvého stupňa žalobu zamietol.
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona; nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. Nakoľko právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníctva priamo zo zákona (ex lege), treba pri uplatňovaní inštitútu vydržania rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti právnych úprav, ktoré vydržanie upravovali odlišne.
Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31. 12. 1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez vkladu vlastníctva do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť teda musel užívať vo svojom mene, a nie v mene iného, prípadne ako používateľ alebo užívateľ. Vlastníctvo nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť patrí inému. Platila pritom zásada, že zápisom vlastníckeho práva inej osoby do pozemkovej knihy vydržanie sa prerušilo. Výnimku z tejto zásady pripustila súdna prax vtedy, ak skorší dobromyseľný držiteľ užíval nehnuteľnosť naďalej nerušene bez toho, aby sa dozvedel, že vlastníctvo k nim nadobudol vkladom do pozemkovej knihy iný (viď R 27/1999).
Podobné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti stanovil aj Občiansky zákonník č. 141/1950 Sb. v § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145. Podľa týchto ustanovení vlastníctvo nadobudol ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí; v pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Jeho dobromyseľnosť mohla založiť skutočnosť, ktorá mohla v ňom vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti oboch uvedených právnych poriadkov bol rozdiel iba v tom, že obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby a podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby. Pritom tak podľa obyčajového, ako aj podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Sb. platila zásada, že kto nadobudol oprávnene držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu.
Ako správne ustálil súd prvého stupňa k vydržaniu môže viesť len držba oprávnená. Vec môže vydržať len oprávnený držiteľ, teda taký držiteľ, ktorý je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí ako vlastníkovi. Či už je držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí ako vlastníkovi, musí byť zhodnotené nielen subjektívne, ale súčasne aj objektívne. Nestačí teda zamerať dokazovanie len na zistenie subjektívnych predstáv držiteľa, vychádzajúcich len z právneho dôvodu (nadobúdacieho titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva, ale treba vždy zisťovať aj konkrétne objektívne okolnosti, z ktorých sa dá usúdiť, že subjektívne presvedčenie držiteľa, že je vlastníkom, je dôvodné.
V prejednávanej veci takýto originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva sporných nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov nebol preukázaný splnením jednotlivých podmienok vydržania (právny dôvod držby, jej oprávnenosť, nepretržitosť a nerušenosť).
Správne súd prvého stupňa uzavrel, že v prejednávanej veci navrhovatelia nepreukázali užívací titul k predmetným nehnuteľnostiam - sporným parcelám, keďže nedisponovali žiadnym takým dôkazom, ktorý by túto skutočnosť preukázal. Žalobcovia v priebehu celého konania vedeného pred súdom prvého stupňa poukazovali na dobromyseľnosť svojich právnych predchodcov, že užívali sporné nehnuteľnosti od roku 1948 nerušene s vedomím, že im vlastnícky patria, avšak toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom v priebehu konania nepreukázali. Žalobcovia totiž nepredložili žiaden dôkaz o tom, že oni alebo ich právni predchodcovia sa mohli dôvodne domnievať, že im sporné parcely patria. Takýmto dôkazom nie je ani výmer Štátneho stavebného úradu v Rimavskej Sobote zo dňa XX. XX. XXXX, keďže v ňom niet ani zmienky o sporných parcelách.
Zo všetkých uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd stotožnil, odvolací súd napadnutý rozsudok vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p. Žalobcovia boli v odvolacom konaní neúspešní, preto im náhrada trov odvolacieho konania nepatrí. Úspešní žalovaní náhradu trov odvolacieho konania uplatnili, avšak trovy právneho zastúpenia do 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia nevyčíslili, preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v platnom znení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.