Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_16Er-1705-2007.pdf
PDF · 130.21 KB
Case nature
Area
Subarea
16Er/1705/2007
Uznesenie
Okresný súd Prievidza v exekučnej veci oprávneného: UniCredit Bank Czech Republik and Slovakia, a.s., IČO: 649 48 242, so sídlom Želetavská 1525/1, Praha 4 - Michle, Česká republika, pôsobiaci v Slovenskej republike prostredníctvom organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia a.s., pobočka zahraničnej banky, IČO: 47 251 336, so sídlom Šancová 1/A, Bratislava (predtým UniCredit Bank Slovakia, a.s., IČO: 00 681 709), proti povinnému: P. J., nar. X.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, Y., o vymoženie istiny vo výške 758,92 eur (22.863,09 Sk) s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Exekúciu súd vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e .
Oprávnený je p o v i n n ý nahradiť poverenému súdnemu exekútorovi JUDr. Martinovi Hermanovskému, Exekútorský úrad so sídlom Moskovská 18, Bratislava, trovy exekúcie vo výške 113,17 eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Právny predchodca oprávneného (UniCredit Bank Slovakia, a.s.) sa návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 30.7.2007 domáhal proti povinnému vykonania exekúcie pre vymoženie istiny vo výške 22.863,09 Sk s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov sp.zn. II/2006-358 zo dňa 8.1.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.2.2007 a vykonateľnosť dňa 22.2.2007. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo tunajším súdom udelené súdnemu exekútorovi JUDr. Martinovi Hermanovskému dňa 17.8.2007.
Dňa 25.7.2011 predložil súdny exekútor podnet na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, z dôvodu nemajetnosti povinného.
Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní (zákon č. 244/2002 Z.z.):
(1) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
(2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Po preskúmaní pripojeného exekučného titulu a Zmluvy o vydaní Úverovej karty a o úverovom rámci č. 111/2004/065 zo dňa 20.10.2004, súd aj bez návrhu exekúciu zastavil po tom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, súd opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Dňa 20.10.2004 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá Zmluvy o vydaní Úverovej karty a o úverovom rámci č. 111/2004/065 (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej čerpal povinný úver do výšky poskytnutého úverového rámca.
Súd ďalej preskúmal zmluvu spolu s rozhodcovskou doložkou na základe, ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu.
Podľa čl. V bod 9 Záverečných ustanovení: "Zmluvné strany sa dohodli, že spory z obchodov podľa Zákona o bankách medzi zmluvnými stranami budú rozhodované v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka (účinný ku dňu uzatvorenia zmluvy), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinnými ako dlžníkom.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetné zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z tohto dôvodu sa považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť jej obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov, čo má súd preukázané z viacerých konaní vedených
na tunajšom súde (napr. 9Er/2659/2010). Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že povinný v tomto vzťahu vystupuje ako spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní zmluvy nevystupoval v rámci svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Súd dospel k záveru, že predmetná zmluva je spotrebiteľská zmluva (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (právnym predchodcom oprávneného) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinný ku dňu uzatvorenia zmluvy), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (účinný ku dňu uzatvorenia zmluvy), neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (účinný ku dňu uzatvorenia zmluvy), zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa čl. 2 písm. a) Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica „Rady 93/13/EHS“), na účely tejto smernice „nekalé podmienky“ znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3.
Podľa čl. 3 ods. 1-3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
Podľa bodu 1 písm. q) prílohy k Smernici Rady 93/13/EHS (podmienky uvedené v článku 3 ods. 3), za nekalé podmienky možno považovať podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je: neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.
Podľa čl. II zák. č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá Smernica Rady č. 93/13/EHS. Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.6.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže
dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení zmluvy.
V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku V. bod 9 zmluvy, kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok.
Preskúmaním článku V. bod 9 zmluvy, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.
Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia.
V danom prípade bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom konaní jednostranná, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Nekalú povahu má samotné znenie rozhodcovskej doložky podľa ktorej, spory z obchodov podľa Zákona o bankách medzi zmluvnými stranami budú rozhodované v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk, čím došlo k vylúčeniu riešiť prípadný spor pred všeobecným súdom. Daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/EHS), a to najmä citované ustanovenia,
ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným a miesto rozhodcovského konania nebolo v bydlisku povinného.
Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu rozhodcovskému súdu, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných dohôd zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, najmä s odkazom na výber riešenia sporov veriteľom.
V predmetnej veci vydal dňa 8.1.2007 rozhodcovský rozsudok rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu Asociácie bánk so sídlom v Bratislave. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd, ktorých si vyberá oprávnený je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa.
Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro, C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25).
Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dáva súd do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku
vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.
Podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok je možné za podmienok ustanovených v ustanoveniach § 40 - 43 tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Veriteľ tak môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia dohody), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia dohody). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 1.1.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia.
S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Podaním návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vzniklo právo na náhradu trov exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 27a vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení, v exekučných konaniach začatých do 30. apríla 2008 patrí súdnemu exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov.
Podľa § 14 ods. 1, 2, 3 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (účinná do 30.4.2008) (ďalej len "vyhláška"), odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti na určuje:
a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu,
b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.
Základná hodinová sadzba podľa odseku 1 písm. a) je 6,64 eura (200,- Sk) za každú aj začatú hodinu a podľa odseku. Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura (100,- Sk).
Podľa § 15 ods. 1 vyhlášky, paušálnou sumou sa odmeňujú tieto úkony exekučnej činnosti:
a) získanie poverenia na vykonanie exekúcie,
b) doručenie príkazu na začatie exekúcie,
c) doručenie upovedomenia o začatí exekúcie,
d) doručenie exekučného príkazu,
e) doručenie upovedomenia o spôsobe exekúcie,
f) doručenie rozhodnutia súdu vydaného v exekučnom konaní,
g) každé zisťovanie bydliska povinného,
h) každé zisťovanie platiteľa mzdy povinného,
i) každé zisťovanie účtu povinného,
j) každé ďalšie zisťovanie majetku povinného.
Podľa § 22 ods. 1 vyhlášky, súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti; táto náhrada zahŕňa najmä cestovné náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky.
V predmetnej veci si poverený súdny exekútor uplatnil trovy exekúcie spolu vo výške 288,51 eur. Tieto trovy pozostávajú z odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 86,32 eur za 13 hodín exekučnej činnosti po 6,64 eur - spracovanie návrhu a vypracovanie žiadosti na súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (0,5 hod.); vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie (1,5 hod.); vypracovanie výzvy na vyhlásenie o majetku (0,5 hod.); vypracovanie 13 príkazov na začatie exekúcie
prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 8.12.2010 a vypracovanie 13 príkazov na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 20.2.2008 (6 hod.); vypracovanie 6 žiadostí o súčinnosť
- 1x MÚ, 3x SP, 1x DÚ, 3x ODI, 2x Register obyv., 2x Generálne riaditeľstvo (3 hod.); vyčíslenie nákladov (1,5 hod.); z paušálnej odmeny vo výške 139,44 eur za 42 úkonov exekučnej činnosti po 3,32 eur - získanie poverenia na vykonanie exekúcie, 2x doručovanie upovedomenia o začatí exekúcie (oprávnený, povinný), 13x doručovanie príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 8.12 2010 (banky) a 13x doručovanie príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 20.2 2008 (banky), 13x zisťovanie majetku povinného (1x MÚ, 3x SP, 1x DÚ, 3x ODI, 2x Register obyv., 2x Generálne riaditeľstvo + výzva na vyhlásenie majetku) a z náhrady hotových výdavkov vo výške 17,60 eur (§ 22 cit. vyhlášky - poštovné za doručovanie: žiadosti o udelenie poverenia - 1,00 eur; 2x upovedomenia o začatí exekúcie, výzvy - 3,20 eur, 12x žiadosti o súčinnosť
- 1x MÚ, 3x SP, 1x DÚ, 3x ODI, 2x Register obyv., 2x Generálne riaditeľstvo - 12,00 eur; vyčíslenia trov exekúcie - 1,40 eur). Nakoľko je súdny exekútor platcom DPH, k odmene si uplatnil aj 20% DPH vo výške 45,15 eur (§ 196 Exekučného poriadku).
Z popisu jednotlivých úkonov uplatnených v špecifikácii, ako aj z pripojeného exekučného spisu EX 1098/07 dospel súd k záveru, že súdnemu exekútorovi prináležia trovy exekúcie v celkovej výške 113,17 eur.
Počet hodín účelne vynaložených na exekúciu je súdny exekútor povinný odôvodniť časovou špecifikáciou jednotlivých úkonov. Súd priznal súdnemu exekútorovi berúc do úvahy aj časovú a obsahovú náročnosť jednotlivých úkonov odmenu najviac za 5 hodín exekučnej činnosti, ktoré považuje za účelne vynaložený čas na vykonanie úkonov smerujúcich k vymoženiu exekúcie. Súd pritom vychádzal aj z praxe ostatných súdnych exekútorov a prisúdil každej činnosti čas potrebný na jej vykonanie (tzn.: spracovanie návrhu a vypracovanie žiadosti na súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie - 30 min.; vypracovanie upovedomenia o začatí exekúcie - 30 min.; vypracovanie výzvy na vyhlásenie o majetku - 30 min.; vypracovanie 13 príkazov na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 8.12.2010 a vypracovanie 13 príkazov na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 20.2.2008 - 60 min; vypracovanie 6 žiadostí o súčinnosť - 1x MÚ, 3x SP, 1x DÚ, 3x ODI, 2x Register obyv., 2x Generálne riaditeľstvo - 120 min.. Súdny exekútor pri výpočte odmeny podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu nesprávne postupoval, keď pri každom úkone si účtoval odmenu ako za celú hodinu exekučnej činnosti. Z rozsudku NS SR z 28.5.2007 sp.zn. 1MCdo 7/2006 vyplýva, že časové trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti je potrebné sčítať a na základe tohto súčtu určiť odmenu podľa § 14 ods. 2 vyhlášky, ktorá je v súlade s jej ustanovením § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Sčítaním súd zistil, že časové trvanie jednotlivých úkonov (po ich krátení) bolo 270 minút, čo je 5 začatých hodín, za ktoré súd súdnemu exekútorovi priznal odmenu.
Súd musí konštatovať, že z popisu jednotlivých úkonov, ako to urobil súdny exekútor vo svojom vyúčtovaní trov podľa § 14 ods. 2 cit. vyhlášky vyplýva, že časť činností, ktoré pokladá za úkony exekučnej činnosti v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky predstavujú administratívne práce, vykonávané v súvislosti s exekučnou činnosťou (§ 25 cit. vyhlášky). Za takýto úkon je potrebné považovať vyčíslenie nákladov (1,5 hod.), a to z dôvodu, že tento priamo nesúvisí s účelom exekúcie. Náhrada administratívnych úkonov je zahrnutá v odmene súdneho exekútora.
Z pohľadu účelnosti súd považuje postup súdneho exekútora, ktorý vyhotovil 13 príkazov na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke z dňa 20.2.2008 a 13 príkazov na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke z dňa 8.12.2010 a tieto doručil všetkým bankám aj napriek zisteniu, že povinný má vedený účet len vo Všeobecnej úverovej banke, a.s., za nesprávny a nehospodárny. V zmysle § 95 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekútor prikáže banke, ktorá vedie účet povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zablokovala sumu vo výške pohľadávky a jej príslušenstva z účtu povinného. Podľa názoru súdu súdny exekútor má doručiť príkaz na začatie exekúcie len tej banke, v ktorej po predchádzajúcom zistení má preukázané, že vedie účet povinného. Je takmer vylúčené, aby povinný mal účet v každej banke, a na druhej strane takéto konanie neprimerane zaťažuje bankové subjekty, ktoré častokrát príkazy vracajú späť s tým, že povinný účet v banke zriadený nemá. Z exekučného spisu EX 1098/07 je zrejmé, že súdny
exekútor zisťoval účty povinného v peňažných ústavoch prostredníctvom Daňového úradu, na základe čoho zistil, že povinný má vedený účet vo Všeobecnej úverovej banke, a.s.. Súd preto priznal súdnemu exekútorovi odmenu 1x za doručenie príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 20.2.2008 a 1x za doručenie príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 8.12.2010 a nie za každý jednotlivý prípad doručenia týchto príkazov, pretože tieto úkony boli neúčelné a neefektívne.
V § 15 ods. 1 cit. vyhlášky sú taxatívne určené jednotlivé úkony exekučnej činnosti, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou 3,32 eur. Podľa názoru súdu súdnemu exekútorovi neprináleží paušálna odmena 2x 3,32 eur v zmysle § 15 ods. 1 písm. c) cit. vyhlášky (doručenie upovedomenia o začatí exekúcie) z dôvodu, že ide o jeden úkon exekučnej činnosti doručovaný všetkým účastníkom konania bez ohľadu na počet doručení.
Vyčíslené hotové výdavky za poštovné boli súdnemu exekútorovi priznané v celkovej výške 5,60 eur. Súd súdnemu exekútorovi nepriznal poštovné za doručovanie 12x žiadosti o súčinnosť - 1x MÚ, 3x SP, 1x DÚ, 3x ODI, 2x Register obyv., 2x Generálne riaditeľstvo vo výške 12,00 eur, nakoľko poštovné v tejto výške nemal súd z exekučného spisu preukázané (v exekučnom spise sa nenachádzajú doručenky preukazujúce doručenie).
Na základe vyššie uvedených skutočností, súd priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v celkovej výške 113,17 eur, ktoré pozostávajú z odmeny vo výške 33,20 eur za 5 hodín účelne vynaloženej exekučnej činnosti (podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky), z paušálnej odmeny vo výške 56,44 eur za vykonaných 17 úkonov exekučnej činnosti (podľa § 15 ods. 1 vyhlášky), z náhrady hotových výdavkov vo výške 5,60 eur (§ 22 vyhlášky) a z uplatnenej 20% DPH z priznanej odmeny vo výške 17,93 eur (podľa § 196 Exekučného poriadku).
S poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, k náhrade nevyhnutných trov exekúcie súd zaviazal oprávneného, pretože tento zavinil zastavenie exekúcie, keď porušil, resp. obišiel vyššie citované zákonné ustanovenia chrániace spotrebiteľa, pričom pri podávaní návrhu podľa Exekučného poriadku musel predpokladať, že súdnemu exekútorovi vzniknú trovy.
Poučenie:
V zmysle § 58 ods. 5 Exekučného poriadku proti výroku o zastavení exekúcie možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia uznesenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, v troch vyhotoveniach.
V zmysle § 58 ods. 6 Exekučného poriadku v stave účinnom do 31.10.2013, možno proti výroku o trovách exekúcie podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia uznesenia, cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, v troch vyhotoveniach. V zmysle § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak. Podľa § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.
V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.