Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11C/56/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v právnej veci žalobcu: Q.. V. F., W.., N.. XX.X.XXXX, A. W., B. XX, p r o t i žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31320155, o zaplatenie 566,78 Eur a prísl. takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 37,60 Eur v lehote 3 dní od jeho právoplatnosti.

odôvodnenie:

Žalobca žalobou zo dňa 13.2.20123 sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 566,78 Eur, ktoré má predstavovať zaplatené jednorazové poplatky za poskytnutie úveru zmluvami zo dňa 17.9.2007 a 18.9.2012, a mesačné poplatky za správu úveru. Žalobca mal za to, že dohoda o týchto poplatkoch je v rozpore s dobrými mravmi a preto je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), v časti poplatku za správu úveru aj pre § 37 OZ, keďže nie je zrejmé, čo je obsahom spravovania úveru a za uvedený poplatok navyše nie je žalobcovi poskytovaná zo strany žalovaného žiadna služba. Dohodnutie sporných poplatkov považoval za neplatné aj podľa § 52 a násl. a poukázal aj na rozhodnutie Spolkového súdneho dvora sp. zn. XI ZR 388/10 zo dňa 7.6.2011.

Písomným podaním zo dňa 18.12.2013 na výzvu súdu upresnil, že predmetom žaloby sú mesačné poplatky za správu úveru za obdobie od 17.9.2007 do 20.10.2011, konkrétne za 50 mesiacov po 2,99 Eur ako aj jednorazový poplatok za poskytnutie úveru vo výške 210,81 Eur z prvej zmluvy a z druhej zmluvy predmetom žaloby je len jednorazový poplatok za poskytnutie úveru vo výške 200 Eur a dva mesačné poplatky za správu úveru za obdobie od 18.9.2012 po 3,30 Eur.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Pôvodne namietal aj nedostatok právomoci súdu vzhľadom na uzavretú rozhodcovskú doložku, v priebehu konania však túto námietku zobral späť.

Argumentáciu s odkazom na rozhodnutie nemeckého súdu považoval žalovaný za nesprávnu, z ničoho totiž nevyplýva aplikovateľnosť jeho právnych záverov súdmi v Slovenskej republike. Navyše posúdenie primeranosti zmluvných podmienok v spotrebiteľských vzťahoch prináleží výlučne vnútroštátnym súdom ako to vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora. Navyše rozhodnutie nemeckého súdu vychádza z vnútroštátnej úpravy (§ 307 BGB), ktorý nie je výsledkom transpozície smernice 93/13/EHS a nevylučuje kontrolu ceny zmluvy, na rozdiel od citovanej smernice, ktorá v článku 4 ods. 2 vylučuje z možnosti preskúmania nekalej povahy hlavný predmet zmluvy a cenu, čo bolo prevzaté aj do § 53 ods. 1 nášho právneho poriadku. Žalobca sa teda domáha preskúmania ustanovení zmluvy, ktorými bola dohodnutá cena, čo je v zmysle § 53 ods. 1 vylúčené zo súdnej kontroly. Oba poplatky sú totiž

súčasťou ceny za dojednaný úver. Podstatné je, či ujednanie o cene je určité, jasné a zrozumiteľné, čo v danom prípade bolo splnené v čl. 12 zmlúv a špecifikácii v prílohe k zmluve. Žalovaný teda postupoval transparentne, čo vyvracia tvrdenie žalobcu o tom, že konal v omyle. Nanajvýš mohlo ísť o nedbanlivosť žalobcu, ktorý má právnické vzdelanie a mal preto konať s obvyklou mierou opatrnosti.

Žalovaný zdôraznil, že ani predpisy na ochranu spotrebiteľa neodstránili zásadu pacta sunt servanda. Iný výklad by umožňoval spotrebiteľovi uzatvárať úverovú zmluvu s tým vedomím, že po získaní úveru môže spochybniť akékoľvek ustanovenia zmluvy, ktoré mu nevyhovujú, čo dáva priestor špekuláciám.

Žalovaný poukázal tiež na to, že žalobca mal a mohol zvážiť, či úver s danými vlastnosťami a cenovými nákladmi príjme alebo nie. Žalovaný postupoval s bežnou dohodnutou praxou pri stanovení poplatkov, s ktorými ráta aj náš právny poriadok (§ 75 ods. 4 písm. b/ zákona č. 483/2001 Z.z., § 4 ods. 1 písm. i/ a § 9 ods. 2 písm. n/ zákona č. 129/2010 Z.z., tiež § 499 Obchodného zákonníka). Zároveň vzniesol aj námietku premlčania nároku na vrátenie jednorazového poplatku z prvej úverovej zmluvy ako aj poplatkov za správu úveru.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, zmluvou o financovaní bývania č. XXX/XXXXXX/ XX-XXX/XXX a jej prílohou, zmluvou o poskytnutí flexi hypotéky č. XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX a jej prílohou, písomnými vyjadreniami účastníkov a zistil tento skutkový stav:

Dňa 17.9.2007 žalobca s manželkou F.. V. F. uzavreli ako dlžníci so žalovanou ako veriteľom zmluvu o financovaní bývania pod č. XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX. Konkrétne podmienky poskytnutého úveru boli uvedené v prílohe tejto zmluvy, z ktorej vyplýva, že dlžníkom bol poskytnutý hypotekárny úver vo výške 1.900.000 Sk a spotrebný úver vo výške 509.999 Sk s úrokovou sadzbou 5,44 % p.a. a výslednou úrokovou sadzbou zníženou o príspevok banky vo výške 4,44% p.a. Splatnosť úveru bola stanovená na 30 rokov a v časti 6 prílohy zmluvy sú vymenované prehľadnou formou jednotlivé poplatky, ktoré konkretizujú článok 12 zmluvy. Prehľadnou formou je v tejto časti uvedený poplatok za poskytnutie úveru vo výške 6351,- Sk a poplatok za vedenie úverového účtu a správu úveru vo výške 90,- Sk mesačne.

Neskôr a to 18.9.2012 tí istí dlžníci uzavreli so žalovanou zmluvu o poskytnutí flexi hypotéky pod č. XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX a opäť základné podmienky úveru sú uvedené v prílohe k tejto zmluve. Z nej vyplýva, že dlžníkom bol poskytnutý úver za účelom nadobudnutia nehnuteľnosti vo výške 15.000 Eur s úrokovou sadzbou 3,49% p.a. na dobu 30 rokov. Tou istou formou sú špecifikované v bode 6 aj poplatky a to konkrétne za poskytnutie úveru vo výške 200 Eur a poplatok za vedenie úverového účtu a správu úveru vo výške 3,30 Eur mesačne.

Podľa § 53 ods. 1 v znení účinnom od 1.5.2004 do 31.12.2007 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej „neprijateľná zmluvná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.

Podľa § 53 ods. 1 v znení účinnom od 1.7.2011 do 31.5.2014 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľné alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

V danom prípad bolo potrebné posúdiť, či sporné poplatky (jednorazový za poskytnutie úveru a mesačný za správu úveru a vedenie účtu) sú vylúčené zo súdneho prieskumu ich primeranosti. Nepochybne

kladná odpoveď by nasledovala vtedy, ak by príslušné zmluvné podmienky týkajúce sa spomínaných poplatkov boli individuálne dojednané, čo však rozhodne nie je tento prípad. Zmluva totiž bola formulárová, vopred pripravená bankou, bez možnosti spotrebiteľa (žalobcu) meniť stanovené zmluvné podmienky. Prípady vylúčenia súdnej kontroly nekalosti zmluvných podmienok sú konkretizované v § 53 ods. 1 vete druhej OZ, ktorý je transpozíciou článku 4 ods. /EHS. Pojmom „hlavný predmet zmluvy“ sa už zaoberali viaceré rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, ktoré ho vyložili tak, že ide o zmluvné podmienky, ktoré neboli individuálne dojednané a opisujú základné plnenia zmlúv uzavretých medzi podnikateľom a spotrebiteľom (rozsudok C-484/08 Caja De Ahorroz y Monte De Piedad De Madrid).

Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby vzhľadom na povahu, všeobecnú štruktúru a ustanovenia úverovej zmluvy, ako aj jej právne a skutkové súvislosti posúdil, či preverovaná zmluvná podmienka predstavuje podstatný prvok plnenia dlžníka spočívajúceho vo vrátení sumy poskytnutej veriteľom (rozsudok C-26/13 zo dňa 30.4.2014 vo veci Arpad Kásler, Hajnalka Caslerne Rabai proti OTP Jlzalogbank Zrt).

Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov súd preto vyhodnotil sporné poplatky ako nie podstatný prvok plnenia dlžníka z úverovej zmluvy a teda dospel k záveru, že tieto poplatky nepredstavujú hlavný predmet zmluvy.

Druhý prípad vylúčenia súdnej kontroly sú zmluvné podmienky týkajúce sa primeranosti ceny. Žalobca síce jasne nenastolil otázku neprimeranosti, keďže vytýkal len neurčitosť poplatkov a to, že za poplatky za správu úveru nedostal žiadne protiplnenie. Napriek tomu súd a to v kontexte s európskou judikatúrou sa zaoberal primeranosťou poplatkov za poskytnuté služby ako protiplnenie. Poplatok za poskytnutie úveru jasne definuje protiplnenie banky - poskytnutie úveru, pričom daný poplatok je súčasťou odplaty za úver. S uvedeným poplatkom počíta aj v § 499, podľa ktorého za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Pri posúdení primeranosti tohto poplatku nie je možné prehliadnuť, že v prípade prvej zmluvy pri úvere v celkovej výške 1.699.999 Sk tento poplatok predstavoval len 6.351 Sk a pri druhom úvere poskytnutom vo výške 15.000 eur predstavoval len 200 Eur. Rozhodne teda nemožno dospieť k záveru o neprimeranosti výšku tohto poplatku.

Vylúčenie súdnej kontroly oboch druhov zmluvných podmienok však nastáva len za predpokladu splnenia ďalšej zákonnej podmienky, ktorou je, že sú formulované jasne a zrozumiteľne (hlavný predmet zmluvy a cena). Rozhodujúce pri tomto probléme je to, či zmluva transparentným spôsobom uvádza dané zmluvné podmienky, či spotrebiteľ bol riadne o nich informovaný pred uzavretím zmluvy, či spotrebiteľ mohol na základe jasných a zrozumiteľných kritérií predpokladať hospodárske dôsledky, ktoré z neho pre neho vyplývajú (rozsudok C-26/13 zo dňa 30.4.2014 vo veci Aprád Kásler proti OTP Jlzalogbank Zrt).

Žalobca spochybňoval určitosť a zrozumiteľnosť poplatku za správu úveru a to, že žalovaný nevysvetlil, aké služby sú za neho poskytované.

Prejav vôle pri uzavretí úverovej zmluvy je potrebné vykladať podľa § 35 OZ, podľa ktorého prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Záver o neplatnosti právneho úkonu pre jeho neurčitosť či nezrozumiteľnosť je opodstatnený iba vtedy, ak pochybnosti o jeho obsahu nie je možné odstrániť ani výkladom za použitia interpretačných pravidiel stanovených v § 35 ods. 2, 3 OZ. Žiada sa zdôrazniť, že podľa súdnej praxe má prioritu taký výklad, ktorý nevedie k záveru o neplatnosti zmluvy, ak je takýto výklad možný (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 14.4.2005).

Poplatky za vedenie účtu alebo správu úveru sú úplne bežnou praxou v bankovom svete (u nás sú už zakázané zákonom č. 132/13 od 10.6.2013). Význam pojmu „správa úveru“ alebo „ vedenie účtu“ je všeobecne známy a musel byť známy aj žalobcovi zvlášť, ak má právnické vzdelanie. Je to zrejmé aj zo skutočnosti, že žalobca niekoľko rokov tento poplatok platil bez výhrad.

Požiadavku určitosti konkrétneho zmluvného dojednania pritom nie je možné posudzovať izolovane, ale len v kontexte celej zmluvy. Správu úveru možno vykladať ako činnosť úverového veriteľa, ktorá nie je krytá inými dohodnutými platbami (úrokom ako cenou poskytnutého kapitálu a ostatnými poplatkami

za konkrétne služby), a ktorú veriteľ poskytuje na základe úverovej zmluvy - napr. poradenstvo, klientsky servis, informácie o úverovom vzťahu, zmeny zmluvy, vydávanie rôznych potvrdení a pod. Výklad výrazu „správa úveru“ a paušálny charakter poplatku za správu úveru nevyžadujú pre naplnenie požiadavky určitosti právneho úkonu taxatívny výpočet činností, za ktoré je poplatok dohodnutý (stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR CPJN 200/2014 zo dňa 23.4.2014).

Pri vyslovení tohto právneho názoru možno poukázať, že je v súlade so zásadami „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria bdelým) ako aj „pasca sunt servanda“ (zmluvy sa majú dodržiavať). Je potrebné si uvedomiť, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje hranice a požiadavku zvýšenej starostlivosti pri rozhodovaní spotrebiteľských sporov nie je možné zamieňať s požiadavkou meritórneho rozhodovania v prospech spotrebiteľov. Spotrebiteľské právo má za cieľ umožniť spotrebiteľovi sa na základe jasných a úplných informácii rozhodnúť a nie chrániť ho pred neuváženým rozhodnutím.

K problematike bankových poplatkov zaujal názor aj Ústavný súd ČR v náleze zo dňa 10.4.2014, ktorým bola zamietnutá ústavná sťažnosť neúspešného spotrebiteľa, ktorý sa domáhal od banky vrátenia poplatkov za správu úveru. Ústavný súd poukázal na to, že postavenie „silnejšej“ strany právneho vzťahu (v danom prípade banky) nemožno považovať za niečo protiprávne, je tiež založené právom v zmysle ústavy, konkrétne úsilím o dosiahnutie zisku pri poskytovaní úveru. Dôležitá je totiž zmluvná sloboda a princíp autonómie vôle chránený v článku 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Princíp autonómie vôle sa hodnotí aj z ohľadom na princíp ochrany spotrebiteľa, z ktorého plynie požiadavka transparentnosti zmluvných dojednaní, ktoré sú klientovi predkladané na podpis. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne zaťaženie žiadateľa o úver. Klient musí byť dostatočne informovaný tak, aby po zrelej úvahe akceptoval alebo odmietol ponúknuté podmienky. Ústavný súd sa pritom stotožnil so záverom súdu, že taxatívna špecifikácia služieb, ktoré sú poskytované za paušálny poplatok nie je potrebná. Ide totiž o bežný paušálny poplatok hradený vedľa dohodnutých úrokov v rámci komplexného právneho vzťahu a nie je možné požadovať, aby ku každej jednotlivej povinnosti bola synalagmaticky naviazaná povinnosť druhej zmluvnej strany. Je potrebné si uvedomiť, že banka pri uzatváraní úverovej zmluvy kalkulovala s tým, že jej výnos bude tvorený úrokom a paušálnym poplatkom, ak by počítala iba s príjmom z úrokov, nepochybne by sa to premietlo do výšky úrokovej sadzby.

V danom prípade boli oba sporné poplatky žalobcovi známe pri uzatvorení zmluvy, keďže boli zreteľne a prehľadne uvedené medzi najdôležitejšími údajmi úveru, čo napokon potvrdil vo svojej výpovedi aj sám žalobca a teda nemohlo dôjsť k jeho oklamaniu ako spotrebiteľa. Žalobca napriek transparentnosti spomínaných poplatkov sa rozhodol pre uzavretie úverovej zmluvy a akceptoval konkrétne podmienky, za ktorých mu bol úver ponúknutý. Nemožno preto považovať za poctivé, ak po niekoľkých rokoch tento poplatok spochybňuje, keďže možno predpokladať, že ak by poplatky dohodnuté neboli, banka by stanovila vyšší úrok. Oba poplatky súd považuje za primerané, pričom nemožno dospieť k záveru, že úver s vyšším úrokom a s nulovými poplatkami by bol pre spotrebiteľa ekonomicky výhodnejší ako úver s nižším úrokom a poplatkami.

Žalobca argumentoval nemeckým rozsudkom, ktorý dospel k záveru, že poplatok za správu úveru ako vedľajšie cenové dojednanie podlieha súdnej kontrole a je neprimeraný. Súd dodáva, že ide o rozsudok Spolkového súdneho dvora sp. zn. XI. ZR 388/10 zo dňa 7.6.2011. Tento rozsudok však vyvolal u odbornej verejnosti veľkú polemiku. Zároveň však existuje britský rozsudok s opačným záverom o nepreskúmateľnosti bankového poplatku ako súčasti dohody o cene, ktorá nepodlieha súdnej kontrole (rozsudok Najvyššieho súdu Spojeného kráľovstva z 25.11.2009 vo veci The Office of Fair Trading (respodents) v.ABBY National plc and Others (applends).

Možno teda uzavrieť, že oba poplatky - jednorazový za poskytnutie úveru a mesačné poplatky za vedenie účtu a správu úveru boli v zmluvách uvedené jasne, zrozumiteľne, čo napokon potvrdil aj sám žalobca. Žalobca ako spotrebiteľ mohol tak na základe presných a zrozumiteľných kritérií predpokladať hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú. Zrejmý je aj účel daných poplatkov a ich protihodnota plnenia a ich výšku súd považoval za primeranú. Súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Úspešnému žalovanému bola v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. priznaná náhrada trov konania, nakoľko súd nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 150 O.s.p., ktoré možno použiť len vo výnimočných prípadoch. Žalovaný uplatnil nárok na náhradu za použitie motorového vozidla jeho zamestnankyňou na

pojednávanie z Bratislavy do Prešova a späť vo výške 48,07 Eur. Žiadnym spôsobom však nepreukázal účelnosť použitia motorového vozidla a preto súd priznal náhradu cestovného len vo výške cestovného verejným hromadným dopravným prostriedkom, ako to vyplýva z § 73 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z.z.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove. Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.