Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7CoPr-3-2015.pdf
PDF · 87.79 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoPr/3/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd Žilina, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členiek senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci žalobkyne: Mgr. A. Q., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. V., I. XXXX/XX-XX, právne zastúpená Mgr. Romanom Kobellom, advokátom, so sídlom H. V., E. L. XXXX, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Bratislava - Staré Mesto, Špitálska 8, IČO: 30 794 536, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Dolný Kubín, so sídlom Dolný Kubín, Námestie slobody 1, právne zastúpený JUDr.JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., so sídlom Dolný Kubín, M. R. Štefánika 1822, IČO: 36 832 103, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 05.05.2014 a určenie, že štátnozamestnanecký pomer nezanikol a ďalej trvá, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 5Cpr/1/2014-287 zo dňa 04. februára 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým určil, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo strany žalovaného na základe písomného právneho úkonu okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dňom 05.05.2014, ktorý bol doručený žalobkyni dňa 05.05.2014, je neplatné, p o t v r d z u j e .
Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, z o s t á v a n e d o t k n u t ý .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo strany žalovaného dňom 05.05.2014 je neplatné. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o trovách konania si vyhradil rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Vychádzal zo zistenia, že dôvodom okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne u žalovaného bol zverejnený status žalobkyne na Facebooku dňa 25.04.2014 o 19:38 hod. v znení: „Pýtam sa všade, premiéra, ministra, generálneho riaditeľa ústredia práce kedy už začnú riešiť katastrofálnu situáciu (šikanovanie a bossing na ÚPSVaR D. Kubín) a všetci čušia ako vši pod chrasťou!!! Tri smerácke grácie na úrade v Kubíne arogantne šafária a zbavujú sa postupne všetkých, ktorí sú im nepohodlní a skrývajú sa za zmenou organizačnej štruktúry. DOKEDY???“. Z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa, u ktorej neboli zo strany žalovaného tvrdené pred 25.04.2014 žiadne konania napĺňajúce akékoľvek porušenie pracovnej disciplíny, bola vnímaná v rámci kolektívu ako osoba s kritickými názormi vo vzťahu k činnosti jej nadriadených. Do uvedeného dátumu nebolo ani len tvrdené, že by jej kritické názory, ktoré dovtedy prezentovala v rámci svojho pracoviska alebo príslušných organizácií na ktoré sa obracala, presahovali prípustný rámec kritiky a primeraného prezentovania svojich názorov.
Prejav žalobkyne na jej statuse na Facebooku, ktorý bol dôvodom okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, je potrebné hodnotiť aj z pohľadu okolnosti, ktoré mu predchádzali či už bezprostredne alebo v dlhšom horizonte (ako boli podrobne popísané v rozsudku I.stupňového súdu). Žalobkyňa sa nepochybne obracala so svojimi ponosmi na rôzne inštitúcie, v zmysle ktorých zo svojho pohľadu vnímala existujúcu situáciu u žalovaného za prinajmenšom zlú a neakceptovateľnú, a práve preto písala uvedené listy. Vo svojom statuse ju hodnotí ako „katastrofálnu“, ktorý pojem dovysvetľúva text v zátvorke (šikanovanie a bossing u žalovaného), bez bližšej konkretizácie. To, že použitie daných slov nemožno považovať za nenáležité, predstavujúce exces z práva na výkon kritiky, ako súčasti práva na slobodu prejavu, garantovanej Ústavou SR v čl. 26 a aj čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorá ako taká musí byť nevyhnutne poznačená určitou dávkou subjektivizmu, nasvedčuje konanie vo vzťahu k žalobkyni a osobám, ktoré mali byť spolu s ňou v „odbojovej skupine“, nesúcim prvky (možnej) účelovosti. V ďalšej časti je predmet textu žalobkyne pomerne vo všeobecnej rovine, keď sa v ňom zmieňuje o „troch smeráckych gráciách“ (bez konkretizácie konkrétnych osôb). Napokon v závere uvádza, že tieto arogantne šafária a zbavujú sa postupne všetkých, ktorí sú im nepohodlní a skrývajú sa za zmenou organizačnej štruktúry. Minimálne úvod daného textu je pravdivý a záver z vykonaného dokazovania možno vyhodnotiť ako prezentovaný hodnotiaci úsudok vo forme kritiky pomerov a tento mal určitý reálny základ.
V kontexte udalostí, ktoré predchádzali uverejneniu predmetného statusu žalobkyne na sociálnej sieti, ako aj značného pracovného zaťaženia v danom období (žalobkyňa sa opakovane neúspešne obracala na viaceré inštitúcie bez toho, že by to prinieslo aspoň z nejakej časti ňou zamýšľaný efekt), z ktorých odpovedí možno postrehnúť, že vtedajšie ústredie vnímalo situáciu u žalovaného ako napätú, ale na strane druhej považovalo napr. povinnosť uloženú žalobkyni riaditeľkou jej oddelenia, vypracovať plán dovoleniek za súladný s § 111 ods. 1 Zákonníka práce, avšak z tohto ustanovenia skutočne povinnosť určiť čerpanie dovoleniek jednotlivých zamestnancov určuje zamestnávateľ a takúto povinnosť nemožno ukladať zamestnancom, dokonca príkazným listom. Zamestnávateľ môže v danom smere zamestnancov požiadať len o súčinnosť. Postup vtedajšieho ústredia pri prešetrovaní podaní želobkyne vníma ako dosť formálny, dané znenie statusu v existujúcej situácií, ku ktorého napísaniu došlo po pracovnom čase žalobkyne, svojim obsahom a intenzitou materiálne nenaplňuje to ustanovenie, pod ktoré ho žalovaný subsumoval ako konanie napĺňajúce závažné porušenie služobnej disciplíny. Informácie zverejnené na danom statuse nie je možné nepovažovať za neprípustný exces z práva na slobodu prejavu, a tým aj prezentovania kritických výhrad k tomu, čo žalobkyňa vnímala ako neprijateľné na svojom pracovisku, a naviac ani nenachádza nejaký zlý úmysel žalobkyne. K predloženému rozhodnutiu českého ústavného súdu uviedol, že z tohto rozhodnutia nevyplýva čo všetko bolo zverejnené v tlači a bližšie okolnosti prípadu, pričom uverejnený rozhovor bol v uvedenom prípade dôvodom skončenia pracovného pomeru výpoveďou a nie jeho okamžitým skončením, pre ktorý zákon ako „výnimočný dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru“ nesporne požaduje kvalitatívne výrazne závažnejšie porušenie pracovnej disciplíny ako u výpovede.
Žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že štátnozamestnanecký pomer nezanikol a naďalej trvá zamietol s poukazom na ust. § 79 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí. Žalobkyňa takýto hmotnoprávny úkon realizovala písomnou formou, a to podaním zo dňa 05.05.2014.
O trovách konania si vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej. s poukazom na § 151 ods. 3 O.s.p..
V zákonom stanovenej lehote proti výroku, ktorým bola vyslovená neplatnosť okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru podal odvolanie žalovaný. Namietal, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru považuje za platný právny úkon, a v tomto prípade súd zľahčuje v odôvodnení napadnutého rozsudku závažnosť konania žalobkyne. Tento status prináša vo vzťahu k nemu a jeho zamestnancom, že u neho vládne šikanovanie a bossing a tiež že si tzv. tri smerácke grácie arogantne šafária a zbavujú sa postupne všetkých, ktorí sú im nepohodlní. Tieto informácie nie sú pravdivé, sú zavádzajúce a poškodzujú povesť žalovaného, a tým došlo k porušeniu ust. § 61 ods. 1 písm. i) zák. č. 400/2009 Z. z. a článku IV. Piatej časti III. bodu ods. 12 písm. z) Internej normy č. IN 021/2013 Dodatku č. 5 k Služobnému poriadku. Súd sa nedostatočne vysporiadal s vyššie citovanými ustanoveniami, pretože podľa jeho názoru konanie žalobkyne je jasným príkladom porušenia citovaného znenia Služobného poriadku, s ktorým bola riadne oboznámená. Preto sa mu javí konanie súdu v tomto
smere nepreskúmateľné. Jeho názor podporuje aj rozhodnutie, na ktoré upozorňoval, a to Ústavného súdu Českej republiky, ktorý rieši podobnú problematiku č. III. ÚS 1177/14, toto dáva jednoznačný právny názor v súvislosti so zverejnenou kritikou, bez hodnotiacich úsudkov pozostávajúcich z tvrdenia faktov, ktoré kritik nedokáže preukázať. V tomto rozhodnutí sa hovorí, že ak kritik prekročí svojou kritikou medze prípustnej kritiky, a teda uvádza tvrdenia, ktoré sú faktami bez hodnotiaceho úsudku, musí kritik sám preukázať existenciu týchto faktov, inak sa môže vystaviť nebezpečenstvu právnych dôsledkov vyplývajúcich z takejto kritiky. Je toho názoru, že zverejnenie na sociálnej sieti, ku ktorej má prístup o niekoľkonásobne viac ľudí ako pri regionálnom denníku, je zverejnenie kritiky v omnoho rozsiahlejšom priestore a rozsiahlejšom okruhu osôb oveľa závažnejšie. Pokiaľ ide o vyjadrenie poslankyne JUDr. M. C., táto vychádzala iba z popisu situácie podanej jednostranne žalobkyňou. Súd dostatočne nevyhodnotil výsledky kontroly Inšpektorátu práce v zmysle zápisnice z kontroly 01.08.2014. Poukázal na to, že mobbing alebo bossing si nemožno zamieňať s pokynmi alebo nariadeniami, ktoré sú v súlade s riadnym výkonom práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych predpisov a ust. vyplývajúcimi z uzavretých pracovných zmlúv, resp. dohôd. Pokiaľ súd poukazoval, že PhDr. Y. a Mgr. Y. sa dostali do stretu s riaditeľkou žalovaného, už sa nedostatočne vysporiadal s dôkazmi preukazujúcimi oprávnenosť postupu zástupcu žalovaného. Nedostatočne vyhodnotil dôkazy hovoriace o nutnosti a oprávnenosti organizačných zmien na Oddelení peňažných príspevkov na kompenzáciu ZŤP a posudkových činností. V tejto súvislosti vychádzal len zo svedeckej výpovede Mgr. Y., ktorý ich nemohol objektívne posúdiť, nakoľko nepracoval posledných desať mesiacov u žalovaného. Nesúhlasí s konštatovaním súdu, že jeho postup pri zastupovaní žalobkyne počas PN mal prvky účelovosti. Zastupovaním neriešil jej osobu, pretože bola práceneschopná, avšak riešil funkčnosť úradu, a najmä zabezpečenie vyplatenia dávok v hmotnej núdzi občanom, ktorí sú na tieto dávky odkázaní, a ktoré dávky tvoria jediný zdroj príjmu týchto občanov. Z dokazovania vyplývalo, že dochádzalo k preťaženosti zamestnancov na tomto oddelení v rozhodnom čase. Práve z uvedeného dôvodu, zamestnanci tohto oddelenia nemohli na čas reálne súčasne spracovať a vyplatiť dávky v hmotnej núdzi a zároveň administratívne spracovať cca 200 spisov nevybavených žalobkyňou. V rámci uvedeného, rozhodnutie okresného súdu je v rozpore so súčasnou európskou súdnou praxou. Vzhľadom na uvedené, navrhuje rozsudok okresného súdu zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.
Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.
Krajský súd, ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201, § 204 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozhodnutie v rozsahu § 212 ods. 1 O.s.p. a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Okresný súd v danej veci, na základe vykonaného dokazovania riadne zistil skutkový stav a skutkové okolnosti správne vyhodnotil. Krajský súd v tomto smere poukazuje na dôvody rozsudku okresného súdu, s ktorými sa plne stotožňuje a v dôvodoch svojho rozhodnutia na ne aj odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil/zopakoval niektoré podstatné skutočnosti.
Okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru je výnimočným spôsobom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Ide o jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorý smeruje ku skončeniu pomeru so zamestnancom okamihom doručenia jeho písomného vyhotovenia zamestnancovi. Zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer výnimočne, a to len z dôvodov taxatívne uvedených v zákone. Intenzita porušenia služobnej disciplíny je jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie služobnej disciplíny. V zmysle Služobného poriadku žalovaného sa za závažné porušenie služobnej disciplíny považuje najmä: vedomé šírenie a sprostredkovávanie nepravdivých, pravdu skresľujúcich alebo zavádzajúcich informácií, ktoré by mohli poškodiť povesť služobného úradu alebo ostatných štátnych zamestnancov služobného úradu alebo ostatných zamestnancov úradu. Pri hodnotení stupňa intenzity porušenia služobnej disciplíny zamestnancom, súd nie je viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom služobnom poriadku alebo inom internom predpise alebo pokyne vedúceho zamestnanca hodnotí určité konanie zamestnanca, ktoré predstavuje porušenie služobnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia služobnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho
doterajší postoj k plneniu služobných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych služobných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Ako správne okresný súd konštatoval žalobkyňa sa predtým ako uverejnila svoj status na Facebooku obrátila o pomoc na rôzne inštitúcie a tieto jej ponosy boli zo strany týchto orgánov vybavené iba formálne, hoci ústredie v jednej odpovedi vyhodnotilo situáciu u žalovaného ako „napätú“, bližšie sa týmto problémom nezaoberal. Rovnako je potrebné sa stotožniť s vysloveným názorom okresného súdu, že v poukazovanom rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky bol služobný pomer so zamestnankyňou ukončení výpoveďou, a nie ako v danom prípade okamžitým skončením služobného pomeru, pre ktorý sa vyžaduje závažnejšie porušenie služobnej disciplíny.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
V zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.