Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)Uznesenie_1Co-43-2014.pdf
PDF · 77.84 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/43/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu Československej obchodnej banky, a.s. so sídlom v Prahe 5, Radlická 333/150, IČ: 00001350, Česká republika, zastúpeného Mgr. Romanom Ambrožom, usadeným euroadvokátom, so sídlom v Bratislave, Mikulášska 29, adresa pre doručovanie: Praha 3 - Žižkov, Táboritská 23/1000, Česká republika, proti žalovanému U. M., O.. XX.XX.XXXX, O. V. E. Č.. XXX, Z..Č.. O. O. U., K. D.Í. F. V., O.. XX.XX.XXXX, V. E. Č.. XXX, o zaplatenie 94.140,29 Kč, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 06.11.2013 č.k. 10C/469/2013-84 jednohlasne takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok v zamietavom výroku a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 61.800,65 Kč, kapitalizovaný úrok vo výške 17.685,61 Kč, kapitalizovaný zákonný úrok z omeškania vo výške 14.654,03 Kč, zákonný úrok z omeškania vo výške 7,75 % ročne zo sumy 61.800,65 Kč za obdobie od 15.03.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 145,50 eur z titulu súdneho poplatku a vo výške 590,05 eur z titulu trov právneho zastúpenia, a to platbou právnemu zástupcovi žalobcu Mgr. Romanovi Ambrožovi, všetko v mesačných splátkach po 100,- eur počínajúc mesiacom nasledujúcim po nadobudnutí právoplatnosti, vždy do konca toho ktorého mesiaca pod hrozbou straty výhody splátok. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Týmto rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 61.800,65 Kč z titulu istiny kapitalizovaný úrok vo výške 17.685,61 Kč, kapitalizovaný zákonný úrok z omeškania vo výške 14.654,03 Kč, zákonný úrok z omeškania vo výške 7,75 % ročne zo sumy 61.800,65 Kč za obdobie od 15.03.2012 do zaplatenia a úrok vo výške 10,90 % ročne zo sumy 60.536,67 Kč za obdobie od 15.3.2012 do zaplatenia. Žalobca sa tohto nároku domáhal na základe tvrdenia, že so žalovaným uzavrel Zmluvu o úvere, pričom tento si riadne neplnil svoje povinnosti a neplatil dohodnuté anuitné splátky a účtovné poplatky.
Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere na sumu 80.000,- Kč s dohodnutou pevnou úrokovou sadzbou vo výške 10,90 % ročne pri RPMN vo výške 15,20 %, s poplatkom 800,- Kč za poskytnutie úveru a 30,- Kč za vedenie účtu, so splatnosťou úveru v šesťdesiatich mesačných anuitných splátkach po 1.739,- Kč, s prvou splátkou 10.1.2008 a poslednou splátkou 10.12.2012. Žalovaný nedodržal zmluvné podmienky, keď nesplácal dohodnuté splátky a z tohto titulu sa dostal do omeškania a žalobca zosplatnil úver ku dňu 10.10.2009. Z tohto dôvodu ho zaviazal uhradiť ostávajúcu časť istiny. Konštatoval, že úroky z omeškania priznal žalobcovi v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške upravenej Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. Konštatoval, že žalobca si uplatnil aj zmluvný úrok vo výške 10,90 % ročne zo sumy 60.536,67 Kč za obdobie od 15.3.2012 do zaplatenia. Na základe
toho súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 502 a § 503 Obchodného zákonníka uzavrel, že kauza úverového právneho vzťahu spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia peňažných prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci úveru pritom nemusia dohodnúť čas na ktorý sa úver poskytuje (úverové obdobie), v takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Konštatoval, že úverové obdobie, teda čas po ktorý sa peňažné prostriedky poskytujú, nepatrí medzi náležitosti samotnej zmluvy o úvere. Pokiaľ však si účastníci úver úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej doby (do doby splatnosti úveru) nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po splatnosti úveru úroky z omeškania. Konštatoval, že ide o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú povahu. Mal za to, že za čas po splatnosti úveru mal veriteľ právo na úroky z omeškania vo výške stanovenej všeobecne záväzným právnym predpisom. Akékoľvek navyšovanie úrokov z omeškania sa dostáva do rozporu so zákonom. Za takéto neprípustné navyšovanie úrokov z omeškania považuje aj právnu konštrukciu navýšenia úrokov z omeškania o úroky za úver, napríklad zmluvnou podmienkou o platení úrokov za úver do zaplatenia aj po splatnosti úveru, teda počas omeškania. Úverové obdobie nie je podstatnou zložkou úveru, ale pokiaľ sa úver podmieňuje úverovým obdobím, zákonite nastáva zmluvne dohodnutá splatnosť úveru a ku dňu splatnosti má dlžník povinnosť zaplatiť úver a úroky (odplatné úroky, cena úveru). Konštatoval, že z obsahu spisu nebolo možné vyvodiť záver, aby zmluvné úroky po splatnosti menili svoju povahu na taký inštitút práva, ktorý by popri úrokoch z omeškania obstál. Odplatné úroky sankčnú povahu nemajú a uvedená konštrukcia je v rozpore s ratio legis tak úrokov, ako aj úrokov z omeškania a preto ju vyhodnotil ako neprijateľnú (§ 53 ods. 1 OZ). Mal za to, že uvedený záver platí aj za stavu, že ustanovenia § 502, § 503 Obchodného zákonníka majú dispozitívnu povahu. Možno sa od nich teda zmluvne odchýliť, ale len v rámci zákona a ratio legis zákonných inštitútov. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka neumožňuje nevýhodnejšie dojednanie, než aké upravuje Občiansky zákonník a ten považuje vyššie úroky z omeškania než aké upravuje nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. za neprípustné. Na základe toho priznal žalobcovi ako veriteľovi právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba do 10.10.2009, t. j. do doby zosplatnenia s tým, že po tomto termíne žalobcovi nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru, ale iba úroku z omeškania. Preto žalobcovi uplatnený zmluvný úrok vo výške 10,90 % zo sumy 60.536,67 Kč za obdobie od 15.3.2012 do zaplatenia, nepriznal a v tejto časti žalobu zamietol.
Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť vo výroku, ktorým bol zamietnutý nárok na úhradu zmluvných úrokov za obdobie od 15.03.2012 do zaplatenia. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., teda na tvrdení, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Svoj názor žalobca opiera o rozhodovaciu prax súdov vo veciach spotrebiteľských úverov. Poukázal na konkrétne rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 14Co/83/2012, v ktorom súd zaujal názor, že úrok z úveru je cena (odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia úveru veriteľovi. Za rozhodujúcu považoval súd dohodu v úverovej zmluve. S poukazom na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/186/2013 mal za to, že uplatnenie práva na úroky z úveru sa nevylučujú s uplatnením práva na úroky z omeškania. Tieto dva úroky svedčia veriteľovi súbežne až do momentu, kým je úver dlžníkom riadne zaplatený. Mal teda za to, že pokiaľ súd prvého stupňa vychádzal z iného právneho záveru, má za to, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci.
Z obsahu odvolania žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že toto sa nedotýka vyhovujúceho výroku rozsudku súdu prvého stupňa a v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť.
Na základe toho odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zamietavom výroku ohľadne zmluvných úrokov za obdobie od 15.03.2012 do zaplatenia ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
Súd prvého stupňa založil svoj zamietavý výrok na nesprávnom právnom názore a v dôsledku toho nevykonal dôkazy potrebné pre zákonné rozhodnutie o tejto časti nároku.
Z obsahu spisu je zrejme, že predmetom konania bol uplatnený nárok veriteľa zo zmluvy o úvere na uhradenie nesplatenej časti úveru, ako aj príslušenstva predstavujúceho úrok z omeškania a zmluvný úrok. Súd prvého stupňa preto správne kvalifikoval aj žalobcom uplatnený nárok na úhradu zmluvných úrokov podľa § 502 Obchodného zákonníka.
Podľa ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednanú úroky vyššie než je prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.
Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splatením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si uplatnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.
Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa pokiaľ uzavrel, že úrok z úveru je cena peňažných prostriedkov, ktoré poskytovateľ úveru dáva do dispozície tomu, kto úver prijíma za dohodnutú dobu. Úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník je v omeškaní so splatením peňažného záväzku z poskytnutého úveru. Za nesprávne však považuje odvolací súd právne závery súdu prvého stupňa ohľadne nároku veriteľa na úhradu zmluvných úrokov za obdobie po dátume predčasnej splatnosti celého úveru v dôsledku porušenia zmluvných povinností dlžníkom. Odvolací súd má za to, že z citovaných zákonných ustanovení je potrebné vyvodiť záver, že ak je dlžník v omeškaní so splnením svojej povinnosti včas zaplatiť úver alebo úroky, dostane sa do omeškania so zaplatením úveru alebo úrokov. Pretože ide o dva rozdielne inštitúty úrok a úrok z omeškania treba vychádzať z toho, že pri omeškaní s vrátením peňažných prostriedkov má veriteľ nárok jednak na úrok z úveru a jednak na úrok z omeškania. V samotnej úverovej zmluve alebo samostatnej dohode môžu zmluvné strany dohodnúť, že budú úrok a úrok z omeškania kombinovať, môžu dohodnúť aj to, že pre prípad omeškania so splácaním úveru dohodnú zvýšený úrok z úveru oproti pôvodne dohodnutému úroku z úveru, ktorý má dlžník platiť, ak úver spláca v dohodnutých splátkach. Ak pre prípad omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov, zmluvné strany nedohodnú inú sadzbu úrokov platí, že aj za dobu po splatnosti úveru sú úroky v rovnakej výške aké boli do splatnosti úveru. Ak je dlžník v omeškaní so zaplatením úroku z úveru, je povinný z oboch týchto dlžných súm platiť úrok z omeškania.
Odvolací súd je teda toho názoru, že základ nároku žalobcu na úhradu úrokov nielen do doby splatnosti úveru, ale do doby vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov žalobcovi, teda aj po splatnosti celého úveru je dôvodný. Z obsahu úverovej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi vyplýva, že vyčerpaný a nesplatený úver alebo jeho časť bude úročený pevnou úrokovou sadzbou vo výške 10,90 %. Uplatnenie nároku na úhradu úrokov z úveru aj za obdobie po zosplatnení úveru nie je navyšovaním úrokov z omeškania tak, ako to nesprávne hodnotil súd prvého stupňa.
S poukazom na aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských úveroch na zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že ani aplikácia týchto ustanovení nevylučuje možnosť uplatňovať popri úrokoch z úveru aj úrok z omeškania, preto na vzťah úrok z úveru a úrok z omeškania je potrebné aplikovať aj pri spotrebiteľských úveroch ustanovenie Obchodného zákonníka ako lex generalis pre vzťahy založené zmluvou o úvere. Súd prvého stupňa vo veci nepostupoval podľa citovaných zákonných ustanovení a preto rozhodol nesprávne pokiaľ zamietol nárok žalobcu na zaplatenie zmluvných úrokov za obdobie po splatnosti úveru.
Na základe toho odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa opätovne rozhodnúť o tomto nároku žalobcu pridržiavajúc sa pritom záväzného právneho názoru odvolacieho súdu.
Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nerozhodol o trovách konania, bude jeho povinnosťou v súlade s ust. § 224 ods. 3 O.s.p. v novom rozhodnutí rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.