Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20CoE/50/2015

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava IČO: 36 865 141 a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: Ivor K., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. T. J./XX, B., o vymoženie pohľadávky 891,49 Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského úradu K. XX, V. pod sp. zn. EX 9853/2008, vo veci odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. -20 zo dňa 25.02.2013, takto jednomyseľne

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. z a m i e t a.

Povinnému a súdnemu exekútorovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením prvostupňový súd výrokom I. exekúciu, ktorá začala pod sp. zn. 9853/08 dňa 28.10.2008 u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, zastavil. Súčasne výrokom II. napadnutého uznesenia nepriznal súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, č. SR 06899/08 zo dňa 28.07.2008. Poukázal na § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. a) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“) a dospel k záveru, že rozhodcovská doložka, ktorá je obsiahnutá v bode 17/ Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru, ktorý bol poskytnutý povinnému na základe zmluvy o úvere č. 5371039 zo dňa 07.08.2007, je vzhľadom na jej obsah, s poukazom na § 4 ods. 1 a 2, § 6a, § 17 a § 21 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, absolútne neplatná, keď nebola dodržaná písomná forma rozhodcovskej zmluvy v súlade so zákonom, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť ani k vydaniu rozhodcovského rozsudku súdom, ktorý rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. O trovách konania rozhodol pri aplikácii § 196 a § 200 ods. 1 a 2 EP.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený, podaním právneho zástupcu zo dňa 19.03.2013. V odvolaní tvrdil, že: a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, poukazujúc na ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., b) nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p., c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p., d) súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,

e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p..

Navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strane podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť, za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Odvolateľ namietal, že pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.04.2007, sp. zn. a rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 04.06.2009 sp. zn. C-243/08, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného.

Oprávnený uviedol, že súd prvého stupňa porušil svojím rozhodnutím právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces, preto je nutné, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Namietal, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť, neumožnil sa mu vyjadriť, neupozornil účastníka na neprijateľnú podmienku, nedal možnosť sa k nej vyjadriť.

V dôvodoch odvolania uviedol, že prvostupňový súd nemá právomoc vykonať komplexné preskúmanie exekučného titulu, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, a tým porušil zásadu legality. Pritom exekučný súd už preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd je oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoKR, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl.ZoKR, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Vo všeobecnosti poukazoval na povinnosť ústavne konformnému výkladu právnych predpisov. Postup exekučného súdu, ktorý umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, je neakceptovateľný, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva. Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Exekučný súd je takýmto titulom viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.

Zároveň oprávnený žiadal, aby všeobecný súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Oprávnený uviedol, že exekučný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK. Ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského rozsudku alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Aj v tomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 a nasl. ZoRK.

Konštatoval, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Začal konať z úradnej povinnosti bez toho, aby existovalo zákonom stanovené oprávnenie, adresované súdu, začať konanie. Tým porušil zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť tohto konania. Zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok, ako aj výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Odlišné zaobchádzanie nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Konkrétne odlišnosti, napr. nevypočutie žalobcu, oprávneného alebo jeho neoboznámenie so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, vyplývajú z rozhodnutia a súdneho spisu. Ako dôvod iného postavenia bol použitý, že sa jedná o podnikateľský subjekt a pre toto jeho iné postavenie ho súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Došlo k porušeniu zásady rovnosti „zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval relevantné právne normy (§ 40 a § 43 ZoRK) a aplikované právne normy interpretoval ústavne nesúladným spôsobom (§ 44 ods. Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZoRK). Ďalej uviedol, že možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť žalobcu. Oprávnený mal zároveň aj právo oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Oprávnený nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach v súvislosti s úplnou revíziou notárskej činnosti a nebol oboznámený s obsahom.

Oprávnený tvrdil, že súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Tvrdil, že úvaha súdu v tomto smere nemôže byť podkladom pre rozhodovanie vo veci a nemožno hovoriť o dokazovaní, ktoré bolo vykonané zákonným spôsobom, nakoľko účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. Namietal, že postupom súd tak bola odňatá účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Uviedol, že súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súlade rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Súd tak vec nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom zastavil exekučné konanie, čím odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Ak by odvolací súd usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. V dojednaní, ktorým zmluvné stany založili právomoc rozhodcovského súdu je účastníkom zmluvy daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Rovnako oprávnený nesúhlasil s tým, že ide o neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, teda že predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. K uvedenému súd dospel len na základe domnienky a vlastného nepodloženého úsudku. Oprávnený ďalej nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Poukázal na § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka a na bod 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Oprávnený poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, teda a s bodom 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Tento úrok má teda sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukazujúc na § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka uviedol, že zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia NS SR č.k. z 21.12.2004, č.k. z 22.09.2005, č.k. z 22.09.2005. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu, oprávnený uviedol, že má v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, preto s poukazom na § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - príslušný poplatok za vypracovanie zmluvy o úvere, ako aj poplatok za zasielanie upomienok, na úhradu ktorého sa povinný zaviazal v bode 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.

Oprávnený ďalej uviedol, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, exekučný súd už raz posudzoval a rozhodol o nej, keď vydal poverenie na vykonanie exekúcie, teda nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. V závere odvolania zdôraznil, že exekučný súd nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Poukázal na § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK a § 57 Exekučného poriadku a konštatoval, že súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju práve podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a urobil tak nie na návrh účastníka konania, ale z úradnej povinnosti, ktorý postup súdu je v rozpore so zákonom.

Návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ oprávnený odôvodnil poukazom na nejasnosti právneho základu (smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a všeobecným exekučným súdom, pričom poukázal na vybrané ostatné jazykové znenia smernice. Tvrdil, že exekučný súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Ďalej tvrdil, že je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, a to na nález zo dňa 12.04.2012, sp. zn. -80. Tvrdil, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavila právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi SR. Tvrdil, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor EÚ aj o výklad čl. 17 až 47 Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b), c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európske únie predložil už vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§212 ods. 1 O.s.p.) prejednal napadnuté rozhodnutie v rozsahu stanovenom v tomto zákonnom ustanovení a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil vo výroku I., II. ako vecne správne.

Krajský súd konštatuje, že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti, rozhodné pre posúdenie danej veci a vecne správne rozhodol. Čo sa týka právneho posúdenia veci, krajský súd k námietkam oprávneného konštatuje nasledovné.

K odvolacej námietke, že prvostupňový súd rozhodol nad rámec verejnej právomoci a k námietke oprávneného, že exekučný súd sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu, odvolací súd uvádza že uvedená námietka nie je dôvodná. Exekučný súd preskúmal exekučný titul len vo vzťahu či tento je alebo nie je formálne alebo materiálne vykonateľný. Predbežne sa musel súd zaoberať otázkou prípadnej platnosti, či neplatnosti exekučného titulu. S tým súvisí aj námietka oprávneného, že súd nemal právomoc preskúmať uvedený exekučný titul vôbec.

Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či predložený exekučný titul je vydaný v súlade so zákonom a dobrými mravmi a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a to nielen pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalšom konaní. Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne prvostupňový súd aj bez návrhu prioritne riešil je otázka platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd vo svojich viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. A vo veci judikoval „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovsky súd právomocný prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, že ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Krajský súd rovnako ako prvostupňový súd posúdil ako nedôvodnú námietku odvolateľa v tom smere, že účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Z právnej analýzy bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva, že zmluvným stranám je daná možnosť výberu, kto bude prejednávať spory vzniknuté z úverovej zmluvy. Týmto orgánom môže byť rozhodcovský súd zriadený, spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. alebo príslušný súd Slovenskej republiky. ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (O.s.p.) pri výbere všeobecného súdu nebola dohodnutá konkrétna miestna príslušnosť tohto súdu. Ďalej je v rozhodcovskej doložke ustanovenie, že ak bude podaná žaloba na všeobecný súd, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, čo znamená, že ak bude podaná žaloba na všeobecný súd, platnosť rozhodcovskej doložky ako takej zanikne, čo nemôže byť v rozpore so záujmami spotrebiteľa. Ďalej bolo dohodnuté, že ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu. Uvedené znamená, že platnosť rozhodcovskej doložky nezaniká, aj keď bola podaná žaloba na všeobecný súd a to v prípade ak pred podaním takejto žaloby bola už podaná žaloba na rozhodcovský súd.

Pri aplikácii tejto doložky teda môžu nastať štyri prípady:

- ak bude žalobcom spotrebiteľ a podá návrh na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nie je v rozpore s normami spotrebiteľského práva , pretože voľbu uskutočnil spotrebiteľ.

- ak bude žalobcom spotrebiteľ a podá žalobu na všeobecný súd, taktiež je doložka platná, lebo voľbu uskutočnil spotrebiteľ.

- ak žalobu podá dodávateľ na všeobecný súd, spotrebiteľ nebude nútený brániť svoje práva na rozhodcovskom súde, ale na všeobecnom súde, teda doložka je platná.

- ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovskom súde, žalovaný spotrebiteľ bude nútený svoje práva (aj procesné právo na obranu proti nárokom dodávateľa je jeho právom ) uplatňovať len na rozhodcovskom súde bez toho aby mal na výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným štátnym súdom. V tomto bode je doložka neprijateľná a tým ako celok absolútne neplatná.

O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa

tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratné podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.

Krajský súd konštatuje, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou podľa všeobecnej klauzuly § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Krajský súd konštatuje, že exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať či predložený exekučný titul je vydaný v súlade so zákonom a dobrými mravmi a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a to nielen pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj v ďalšom konaní. V danom prípade posúdenie exekučného titulu, k posúdeniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Preskúmanie exekučného titulu z pohľadu naplnenia materiálnych podmienok jeho platnosti je teda prieskumom, ktorý je v rámci exekučného konania dovolený exekučnému súdu. Nič na tom nemení skutočnosť, že bolo vydané exekučným súdom poverenie k prieskumu exekučného titulu dochádza po vydaní poverenia. Bolo v kompetencií prvostupňového súdu rozhodcovskú doložku preskúmať z pohľadu možnej neplatnosti v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993. Súd ďalej konštatuje, že exekučný súd neposudzoval rozhodcovský rozsudok v jeho merite (podľa atribútov uvedených v § 45 č. zák. 244/2002 Z.z., ale skúmal len rozhodcovskú doložku - procesné podmienky, či mohol byť rozhodcovský rozsudok vôbec vydaný, z pohľadu právomoci rozhodcovského súdu. Exekučný súd nerušil ani nemenil exekučný titul, jeho vecnou správnosťou sa nezaoberal.

Čo sa týka námietky, že rozhodol bez toho, aby bol podaný návrh na začatie takéhoto konania súd odkazuje na § 58 ods. 1 exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd môže zastaviť aj bez návrhu a v rámci exekučného konania exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu konania môže skúmať či sú, alebo nie sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 exekučného poriadku a v prípade ak ma preukázané ich splnenie, môže exekúciu bez návrhu zastaviť. Na námietku oprávneného, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah rozhodcovského rozsudku, exekučný súd uvádza, že exekučný súd žiadnym spôsobom nezrušil ani nezmenil obsah rozhodcovského rozsudku len ho podrobil prieskumu ohľadne formálnej a materiálnej vykonateľnosti. Výsledkom prieskumnej činnosti exekučného súdu nebola zmena, alebo zrušenie exekučného titulu, ale zastavenie exekučného konania.

Čo sa týka návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. krajský súd uvádza nasledovné.

Podľa § 36 ods. 5 exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, § 68d zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromného procesu v znení zák. č. 589/2000 Z.z.

Uvedené ustanovenie exekučného poriadku explicitne uvádza, že exekučné konania nie je možné prerušiť. Výnimku z tejto zásady predstavuje len tá situácia, keď osobitný zákon prerušuje nie upravuje, ako je tomu napr. pri § 68 d zák. č. 97/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, keď podaním návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia sa konanie o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie prerušuje až do právoplatného rozhodnutia o uznaní. V danom prípade vnútroštátny právny poriadok neupravuje situáciu, že by sa exekučné konanie prerušilo, keď je podaný návrh na prerušenie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.. Preto nie je možné v tejto procesnej situácii vyhovieť takémuto návrhu a prerušiť exekučné konanie. Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.,preto súd zamietol, nezaoberajúc sa prípadnou dôvodnosťou či bezdôvodnosťou takéhoto návrhu.

V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na to, že oprávnený namietal nesúlad § 44 ods. 2 prvá a druhá veta exekučného poriadku, pričom však exekučný súd v konkrétnom prípade nerozhodoval podľa tohto zákonného ustanovenia nejedná sa o rozhodnutie prvostupňového súdu pri vydávaní poverenia, ale ide o rozhodnutie o zastavení konania. Preto toto ustanovenie v danej veci nemá ani právny súvis.

K námietke, že exekučný súd porušil princíp legality ako aj zásadu začatia konania na návrh, aj keď nebol podaný návrh a ani neexistovalo zákonom stanovené oprávnenie adresované súdu začať konanie

z úradnej povinnosti, súd uvádza že podľa § 58 ods. 1 exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví na návrh, alebo aj bez návrhu. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd má zákonné oprávnenie skúmať podmienky na zastavanie exekučného konania aj bez návrhu a samotné exekučné konanie môže bez návrhu zastaviť.

Nedôvodná je tiež námietka, že oprávnený bol diskriminovaný v súdnom procese pred exekučným súdom, pretože mal mať výrazne nevýhodne postavenie. Tvrdenými odlišnosťami sú nevypočutie oprávneného a jeho neoboznámenie so stanoviskami, tvrdeniami, je dôkazmi vyplývajúcimi zo spisu. Krajský súd uvádza, že exekučný poriadok pri zastavení konania nepredpisuje obligatórne vytýčenie pojednávania, na ktorom by boli účastníci konania. Tak ako nebol v konaní osobitne vypočutý povinný, nebol ani oprávnený. Obaja účastníci teda mali v tomto ohľade rovnaké postavenie.

Úplne nedôvodná je námietka oprávneného, že nebol oboznámený so stanoviskami a dôkazmi, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu. Procesným oprávnením, ktoréhokoľvek účastníka konania nahliadať do súdneho spisu (§ 44 ods. 1 O.s.p. spojený s § 251 ods. 4 O.s.p.) nie je povinnosťou exekučného súdu, aby doručoval oprávnenému fotokópie súdneho spisu, alebo jeho časti, je naopak právom oprávneného (ktoré môže a nemusí využiť) aby sa so spisom osobne oboznámil. Ak toto oprávnenie oprávnený nevyužil, v žiadnom prípade sa nejedná o diskrimináciu zo strany exekučného súdu. Je nepodložené tvrdenie oprávneného, že exekučný súd použil dôvody iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu ako podnikateľského subjektu a že by ho vylúčil z možnosti zhmotnenia majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Zásada rovnosti zbraní bola v plnom rozsahu zachovaná. Námietka, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú normu, ako bolo vyššie uvedené súd aplikoval ustanovenie § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 exekučného poriadku a § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. a nezistil žiaden nesúlad aplikácie týchto noriem či už s exekučným poriadkom, s Ústavou SR, pričom aplikácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nebola realizovaná.

Námietka, že smernica Rady 93/13/EHS nemá všeobecnú záväznosť a teda nemá v SR povahu prameňa práva a súd považuje taktiež za nedôvodnú. Ako správne oprávnený uvádza táto smernica bola transponovaná do právneho poriadku SR zák. č. 150/2004 Z.z. v prílohe k Občianskemu zákonníku, ktorá bola do Občianskeho zákonníka doplnená práve vyše citovaným zákonom, je uvedený zoznam preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej Únie. Medzi nimi je i smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach spotrebiteľských zmluvách. Znenie tejto smernice sa priamo nachádza v uvedenej prílohe. To znamená, že priamo táto smernica ako celok je súčasťou práva Slovenskej republiky ako príloha k Občianskemu zákonníku a znenie tejto smernice nie je zakomponované do konkrétneho paragrafovaného znenia Občianskeho zákonníka. Preto právna úvaha oprávneného, že sa použije vnútroštátny predpis do ktorého bola smernica správne prebratá je iba, čiastočne správna. V rámci vnútroštátneho práva je smernica prebratá ako celok a tvorí prílohu k Občianskemu zákonníku, preto je správne ak prvostupňový súd uviedol aj jej konkrétne ustanovenia.

Krajský súd zároveň zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania, podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. o predložení prejudiciálnej otázky Súdneho dvoru EÚ, poukazujúc na to, že je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku o spotrebiteľskej zmluvy (rozsudok súdneho dvora EU Pannon C-243/08. Odvolací súd poukazuje na to, že v danej veci došlo k zastaveniu exekúcie bez toho, aby otázky tykajúce sa aplikácie a výkazu smernice 93/13/EHS boli vôbec posudzované. Súd ďalej poukazuje na to, že otázky boli odvolateľom koncipované tak, že by v podtexte zaznieval právny názor oprávneného o tom, že súdy za každých okolností zakazujú rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, resp. že rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré aplikujú vnútroštátne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabránia vymožitelnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Takto koncipované otázky neriešia právny základ daného prípadu a to zastavenie exekúcie pre formálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. V odôvodnení tohto návrhu oprávnený poukázal na podľa neho nesprávne znenie slovenskej verzie tejto smernice a to v prílohe pod písm. q). Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nezaložil na spornom preklade uvedenej smernice, ani nespochybnil vo všeobecnosti oprávnenie rozhodcovského súdu rozhodovať vo veciach, v ktorých je rozhodcovská doložka dojednaná platne, nepodstatnými sú v súdenej veci tak prípadné nezrovnalosti v slovenskej verzii vyššie označenej smernice.

Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, pri aplikácii § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté rozhodnutie odvolací súd ako vecne správne potvrdil, návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b), c) O.s.p. ako nedôvodný zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie aj v časti o trovách konania (v tejto časti oprávnený konkrétne odvolacie námietky neformuloval).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešným účastníkom súd náhradu trov nepriznal, lebo ich náhradu nežiadali.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.