Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_26Co-269-2014.pdf
PDF · 120.56 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/269/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1/ M. W., nar. XX. O. XXXX, bytom W. XX, Z. a 2/ Z. W., nar. XX. M. XXXX, bytom W. XXX/XX, Z., o zaplatenie sumy 1.067,52 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 22. mája 2014 č. k. 5C/297/2013-84, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia žaloby voči žalovanej 2/ ako i v časti nepriznania jej náhrady trov konania p o t v r d z u j e a v časti zamietnutia žaloby voči žalovanému 1/ z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Žalovanej 2/ nepriznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa voči odporcom 1/ a 2/ (správne žalobu žalobkyne voči žalovaným 1/ a 2/ - v tejto súvislosti viď ustanovenie § 79 ods. 1 a § 90 ods. 2 O.s.p.
- z. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení zmien a noviel, označovanie podania začínajúceho konanie ako žaloba a účastníkov konania v sporovom konaní žalobca a žalovaný), ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť spoločne a nerozdielne 1.067,52 eur a úrok z omeškania 9% ročne zo sumy 913,43 eur od 28. septembra 2012 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvého stupňa právne ustanovením § 23a ods. 1 ZoS (z. č. 634/1992 Zb. ZoS o ochrane spotrebiteľa) a § 52 ods. 1 O. z. (z. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník) § 497 Obz. (z. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník) a napokon § 2, § 4 ZoSÚ (z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žaloba nebola podaná dôvodne, keďže medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovaným 1/ došlo k uzatvoreniu zmluvy o splátkovom úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, avšak uvedená RPMN vo výške 9,28% nebola správne vypočítaná, keďže RPMN bola uvedená v článku IV zmluvy s názvom úročenie úveru, pričom RPMN sa neurčuje na základe dohody účastníkov, ale vypočítava sa podľa konkrétnych vstupných údajov z predmetného úveru a v skutočnosti v tomto konkrétnom prípade RPMN činilo 21,54 % a teda je viac ako o 100% vyššia ako v zmluve uvedená hodnota. Vzhľadom na takto výrazne nepravdivý údaj o RPMN súd prvého stupňa zastával názor, že je potrebné v tejto časti zmluvu vyhodnotiť tak akoby údaj o RPMN chýbal, keďže došlo tým k podstatnému oklamaniu spotrebiteľa a uvedením výšky RPMN 9,28% právny predchodca žalobkyne porušil zákaz klamať spotrebiteľa uvádzaním nepravdivých údajov o úrovni nákupných podmienok v súvislosti s poskytovaním úveru. Táto náležitosť patrí medzi obligatórne náležitosti zmluvy a ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvého stupňa mal za to, že klamlivé a nesprávne uvedenie RPMN nemôže mať za následok splnenie zákonnej povinnosti
uvedenia tohto údaja. Nesprávne uvedenie RPMN by bolo možné hodnotiť ako klamanie spotrebiteľa a hodnotiť tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje RPMN a spotrebiteľský úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zo zmluvy o splátkovom úvere ako aj z prehľadu transakcií na úverovom účte žalovaného mal súd prvého stupňa preukázané, že právny predchodca žalobkyne na základe úverovej zmluvy poskytol žalovanému 1/ peňažné prostriedky vo výške 1.078,80 eur (32.500 niekdajších Sk) ako bezúčelový úver, ktorý sa žalovaný 1/ zaviazal splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 29,17 eur (879 niekdajších Sk), pričom žalovaný 1/ túto sumu čerpal a uhradil spolu 1.211,43 eur a teda úver splatil, resp. i preplatil a preto súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú zamietol. Z vyššie uvedených dôvodov neakceptoval ani žalovanou 2/ uznanie záväzku, pričom túto dohodu o uznaní záväzku zo dňa 23. januára 2013 vyhodnotil ako neplatnú a v konaní na ňu neprihliadal, keďže z dohody nie je vôbec zrejmé z čoho pozostáva uznaná istina 913,43 eur, a teda dohoda je neurčitá čo do dôvodu. Zámer žalobkyne dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uznaní záväzku vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku a žalobu i voči žalobkyni 2/ zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní plne úspešným žalovaným náhradu trov nepriznal, keďže si ju návrhom neuplatnili.
Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila, že súd prvého stupňa vecne nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázala na to, že výška RPMN je vypočítaná v súlade so zákonom platným v čase uzavretia zmluvy a v zmluve o splátkovom úvere, súd prvého stupňa na výpočet RPMN aplikoval neskoršiu právnu úpravu, ktorá ešte v čase uzavretia zmluvy nebola platná a účinná, výška RPMN je v zmluve uvedená a vypočítaná správne v súlade s prílohou zákona platného v čase uzavretia zmluvy. K právnemu posúdeniu dohody o uznaní záväzku uviedla, že žalovaná 2/ podpísala dohodu, prostredníctvom ktorej pristúpila k záväzku žalovaného 1/ a zároveň uznala tento záväzok voči žalobkyni, pričom žalovaná 2/ potvrdila vedomosť o premlčaní dlhu a následkoch s tých spojených a podpisom dohody došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby a k plynutiu novej 10-ročnej premlčacej doby. Dodala, že takáto forma dohody medzi veriteľom a pristupujúcim dlžníkom nie je ničím neobvyklým a už vôbec ju nie je možné hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku zo strany veriteľa. Namietala, že súd prvého stupňa neprihliadol na jednoznačný dôkaz a síce že žalovaná 2/ sa dohodla s veriteľom na pristúpení k záväzku žalovaného 1/ a jeho splácaniu v splátkach a zároveň uznala svoj záväzok voči žalobkyni, žalovaná 2/ sa oboznámila s obsahom dohody a svojim podpisom pristúpila k záväzku žalovaného 1/. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220 O.s.p. zmenil a žalobe žalobkyni voči žalovaným 1/ a 2/ vyhovel, resp. aby napadnutý rozsudok v zmysle § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uplatnila si i náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej služby 73,69 + DPH a režijný paušál 9,65 eur + DPH.
Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrili.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba, účastníčka konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne vo vzťahu k žalovanej 2/ je nedôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p), ale vo vzťahu k žalovanému 1/ je odvolanie dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 9. júna 2015 (§ 156 ods. 3 O.s.p.).
Odvolací súd po prejednaní veci dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvého stupňa správne zamietol žalobu žalobkyne voči žalovanej 2/, keď zaujal korektné stanovisko k spôsobu, akým hodlala žalobkyňa eliminovať pre ňu nepriaznivý fakt, že právo môže uplatňovať len voči žalovanému 1/. Argumentácia súdu prvého stupňa je správna, jasná a zrozumiteľná a odvolací súd k nej len dodáva nasledovné:
Podľa čl. I § 7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „z. o o. s.“) nekalé obchodné praktiky sú zakázané a podľa odseku 4 rovnakého paragrafu i článku zákona za nekalú obchodnú praktiku sa
považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9.
Podľa čl. I § 8 ods. 1 písm. g/ z. o o. s. obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna vo vzťahu k rizikám, ktorým môže byť spotrebiteľ vystavený; podľa odseku 3 rovnakého paragrafu i článku z. o o. s. sa obchodná praktika tiež považuje za klamlivú, ak opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil a podľa čl. I § 8 ods. 4 z. o o. s. za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci (ktorým sa podľa čl. I § 2 písm. b/ bodu 1 z. o o. s. na účely tohto zákona rozumie podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi ponúka alebo predáva výrobky, alebo poskytuje služby, alebo jeho splnomocnenec) skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
Podľa § 39 O. z. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Z obsahu Dohody je evidentné, že táto bola celkom nepochybne vyhotovená žalobkyňou za pomoci predtlače a rozčlenená na 4 články (časti alebo kapitoly), nazvané 1. Strany dohody, 2. Uznanie záväzku, 3. Forma splatenia záväzku, 4. Záverečné ustanovenia, z ktorých žalovaná 2/ v samostatnom článku 2 (nečleniacom sa na žiadne body, len vety. Prvá veta obsahuje samotný uznávací prejav a definuje sumu reprezentujúcu uznaný záväzok i jej jednotlivé zložky) a druhá veta deklaráciu v znení „Osoby uvedené v bode 1.2 alebo 1.3 vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch“.
Vyhlásenie dlžníka o vedomosti faktu premlčania dlhu i o následkoch, aké toto bude mať, urobené práve priblíženým spôsobom, nemôže byť považované za vyhlásenie urobené s plným vedomím osoby toto deklarujúcej, čo takéto vyhlásenie pre ňu bude znamenať. Aj v tomto prípade (obdobne ako v minulosti pri tunajším súdom konštatovanej neprijateľnosti praxe ukrývania rozhodcovských doložiek medzi iné menej významné - rozumej spotrebiteľa nie až tak ohrozujúce - zmluvné dojednania) totiž šlo o model ukrytia toho, čo bolo z pohľadu žalobkyne (disponujúcej v rozhodnom čase už nepochybne premlčanou pohľadávkou) zásadné a to tak, že tu možno skôr vylúčiť než predpokladať záujem upozorniť druhú stranu Dohody na to, o čo tu ide.
Za stavu vecí, podávajúceho sa z obsahu spisu, z dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach z 23. januára 2013 (č. l. 8) tak šlo o konanie žalobkyne (resp. jej opomenutie spočívajúce v neposkytnutí spotrebiteľovi patričných vysvetlení) klamlivé a teda i nekalú praktiku (v tomto prípade aj odhliadajúc od mätúceho paralelného používania v Dohode výrazov „záväzok“ a „dlh“, činiaceho inak aj veľmi obtiažnym presvedčenie kohokoľvek - konajúce súdy z toho nevynímajúc - o tom, žeby tu malo ísť práve o uznanie podľa § 110 ods. 1 O. z. a nie podľa § 558).
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia žaloby voči žalovanej 2/ v zmysle s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd však považoval za potrebné rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia žaloby voči žalovanému 1/ zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Z obsahu spisu je zrejmé, že zmluva medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným 1/ bola uzatvorená ešte dňa 16. septembra 2005, súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby voči žalovanému 1/ odôvodnil v podstate len nesprávnym výpočtom RPMN, pričom pri výpočte vychádzal zo vzorca (viď str. 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku) účinného až od 1. júla 2006.
Podľa čl. I § 4 ods. 1 a 2 ZoSÚ (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenie zmluvy tjs. do 30. júna 2006) zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná (1). Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitosti obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.
Výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov pri spotrebiteľských úveroch bol upravený v prílohe ZoSÚ a v znení účinnom do 30. júna 2006 sa počítal podľa vzorca:
E
r = T-tá odmocnina --- - 1 P
Význam symbolov: r - neznáma, ktorá vyjadruje ročnú percentuálnu mieru nákladov podľa § 2 písm. c), F - budúca hodnota podľa § 2 písm. c), P - súčasná hodnota, t.j. nominálna hodnota poskytnutého spotrebiteľského úveru, T - časové obdobie splácania spotrebiteľského úveru. S tým, že k tomuto vzorcu boli uvedené „Poznámky“ : a) ročná percentuálna miera poplatkov má byť vypočítaná v čase, keď sa uzatvára zmluva. Výpočet sa vykoná za predpokladu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bude platná na dohodnuté obdobie a že veriteľ a spotrebiteľ splnia svoje povinnosti podľa podmienok a k dohodnutým termínom, b) v prípade úverových zmlúv obsahujúcich klauzuly povoľujúce zmeny úrokovej miery a poplatkov obsiahnutých v ročnej percentuálnej miere nákladov, ale nekvalifikovateľné v čase, keď sa počítala, ročná percentuálna miera nákladov sa bude počítať na základe predpokladu, že úrok a iné poplatky zostanú stabilné a budú platiť do konca platnosti úverovej zmluvy, c) všeobecne platí rovnica medzi výškou spotrebiteľských úverov a výškou splátok a úrokov. Výšky finančných prostriedkov poskytnutých alebo uhrádzaných ktoroukoľvek zo zmluvných strán v rôznych lehotách sa nemusia nevyhnutne rovnať a nemusia byť nevyhnutne zaplatené k rovnakým dňom splatnosti, d) dňom poskytnutia prvého spotrebiteľského úveru je deň, v ktorom sú pre spotrebiteľa disponibilné úverové prostriedky prvého spotrebiteľského úveru alebo v ktorom mu bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba, e) lehoty, ktoré sa používajú pri výpočte, sa vyjadrujú na päť desatinných miest. Za rok sa považuje 365 dní alebo 365,25 dňa, alebo (pri priestupných rokoch) 366 dní, 52 týždňov alebo 12 rovnakých mesiacov. Za rovnaký mesiac sa považuje 30,41666 dňa, t.j. 365/12, f) výsledok výpočtu bude zaokrúhlený s presnosťou aspoň na jedno desatinné miesto. Pri zaokrúhľovaní na konkrétny počet desatinných miest platí toto pravidlo: ak sa hodnota číslice na desatinnom mieste nasledujúcom za desatinným miestom, na ktoré sa zaokrúhľuje, rovná 5 alebo je väčšia, potom sa k číslici na danom desatinnom mieste pripočíta jednotka.
Súd prvého stupňa však RPMN zjavne nepočítal podľa vzorca účinného v čase uzatvorenia zmluvy, ale podľa vzorca účinného až od 1. júla 2006.
Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa nižšie uvedené ustanovenia, ktoré je potrebné aplikovať na daný právny vzťah.
Zákon č. 568/2007 Z. z. priniesol (a to s účinnosťou od 1. januára 2008) doplnenie ZoSÚ o § 8aa, výslovne nadpísaný spôsobom „Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2008“ s odsekom 2, podľa ktorého ustanoveniami tohto zákona (čiže ustanoveniami ZoSÚ v znení zákona č. 568/2007 Z. z.) sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov (tu por. i čl. V bod 15 zákona č. 568/2007 Z. z.).
Neexistencia zákonnej úpravy nástupu účinku bezúročnosti a nespoplatnenia úveru ako následku neuvedenia v zmluve niektorých zákonom predpísaných náležitostí, ktorá by tu bola už v čase uzavretia zmluvy, musela viesť k posudzovaniu náležitostí zmluvy, ale aj následkov prípadnej absencie niektorej zo zákonom predpísaných náležitostí podľa úpravy platnej a účinnej v čase uzavretia zmluvy. Opak (rozumej vztiahnutie aj na právny úkon urobený v čase účinnosti skoršej právnej úpravy požiadaviek vyžadovaných úpravou neskoršou či následkov predpokladaných takouto neskoršou úpravou) by bol totiž neprípustnou spätnou účinnosťou novelizovaného právneho predpisu, čiže tzv. pravou retroaktivitou, ktorá je ale z pohľadu dostatočnej právnej istoty účastníkov dotknutého vzťahu a ich schopnosti orientovať sa v ich právach a povinnostiach (definujúcich obsah právneho vzťahu) neakceptovateľná.
Ak teda ZoSÚ v čase uzavretia zmluvy náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere reprezentovanú výškou, počtom a termínmi splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (v zmysle čl. I § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ po jeho zmene zákonom č. 568/2007 Z. z.) síce obsahoval, avšak vyjadrenú čiastočne inak (tu por. výraz „suma“ namiesto neskôr použitého „výška“) a tiež v inom ustanovení zákona (v jeho čl. I § 4 ods. 2 písm. a/), naopak však v takomto čase neobsahoval následok absencie takejto náležitosti zmluvy, spočívajúci v považovaní úveru za bezúročný a bez poplatkov (čl. I § 4 ods. 3 písm. b/ veta druhá ZoSÚ v rovnakom znení), záver súdu prvého stupňa o neexistencii práva žalobkyne na nič iné než tzv. istinu s úrokom z omeškania počítaným z nej, by výlučne z takéhoto dôvodu (pre neuvedenie v zmluve tu diskutovanej náležitosti) nemohol obstáť. Mohol však obstáť z iného dôvodu uvedeného súdom prvého stupňa, avšak len u úrokov a poplatkov v Zmluve neuvedených, v takom prípade však podľa čl. I § 4 ods. 5 ZoSÚ v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2007 vrátane.
Tunajší odvolací súd sa totiž aj týmto problémom zaoberal už v minulosti, i keď v exekučnej veci (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/313/2010-44, vydané vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. 26Er/344/2010) a výsledkom jeho analýzy bol záver sformulovaný tak, že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana tohto - z povahy veci slabšieho účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. (pred jeho novelizáciou zákonom č. 568/2007 Z. z., čo ale rovnako je použiteľným aj na písmeno i/ ustanovenia počnúc 1. januárom 2008), ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma“ (dnes „výška“), „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).
Z úpravy nachádzajúcej sa v ustanoveniach § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. už k času rozhodovania napádaným rozsudkom súdu prvého stupňa a i k času rozhodovania odvolacieho súdu týmto jeho (práve odôvodňovaným) rozsudkom vyplýva, že už skôr existujúca možnosť súdu v rozsudku, týkajúcom sa sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (podľa odseku 3 účinného už od 15. októbra 2008) bola nahradená povinnosťou vydať takéto rozhodnutie vtedy, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky a súčasne nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie (odsek 4 účinný od 1. marca 2010).
1. júna 2014 nadobudol účinnosť zákon č. 106/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa O. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ten doplnil ustanovenia § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. tak, že súd uvedie vo
výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dojednané v spotrebiteľskej zmluve (čo inak zjavne šlo vyvodiť aj zo skoršej úpravy a odvolaciemu súdu tu preto uniká zmysel tejto zmeny zákona).
Podstatné však je, že úprava z ust. § 153 ods. 4 O.s.p. je procesným vyjadrením obdobnej úpravy nachádzajúcej sa od 1. marca 2010 v ustanovení § 53a O. z. (teda v tzv. hmotnom práve), pričom jej špecifikom je, že na jej základe súd i v tzv. sporovom konaní (zásadne ovládanom dispozičným princípom), hoc aj len v takom, kde má základná požiadavka žalobcu pôvod v spotrebiteľskej zmluve, môže dotvoriť jeho predmet (konania) tým, že aj bez výslovného návrhu niektorého účastníka konania (vyjadreného buď v žalobe alebo vzájomnej žalobe) určí neprijateľnosť zmluvnej podmienky a jej neplatnosť. Nie je rozhodné, či žalobu v takejto veci podal dodávateľ, spotrebiteľ alebo príslušné združenie, ale len to, že výsledky vykonaného dokazovania smerujú k rozhodnutiu v neprospech dodávateľa alebo naopak v prospech spotrebiteľa preto, že niektorá podmienka alebo aj viaceré takéto podmienky v spotrebiteľskej zmluve sú neprijateľné. Takéto určenie (neprijateľnosti a neplatnosti) je tu potom zjavne pre spotrebiteľa za účelom jeho zvýšenej ochrany zaručovanej i na nadnárodnej úrovni (ustanovením povinnosti na porušenie noriem spotrebiteľského práva reagovať aj bez výslovného návrhu spotrebiteľa) a tiež v smere eliminovania rizika výskytu neprijateľných podmienok (v tejto súv. por. najmä tzv. hmotnoprávnu povinnosť dodávateľa sa zdržať používania podmienky určenej za neprijateľnú i vo vzťahoch s ostatnými spotrebiteľmi podľa § 53a ods. 1 O. z.), na druhej strane však i na ochranu dodávateľa takýmto určením dotknutého (ako ustanovením možnosti brojiť aj proti samostatnému výroku o určení neprijateľnosti a neplatnosti podmienky, ktorý by tu bez úpravy z ust. § 153 ods. 4 O.s.p. byť nemusel, tak i ustanovením prípustnosti dovolania v takýchto prípadoch a umožnením tak osobe rozhodnutím dotknutej toto napadnúť i za pomoci mimoriadneho opravného prostriedku).
Práve o vyššie priblížený prípad šlo potom aj v prejednávanej veci, kde zjavne došlo k zamietnutiu časti žaloby práve pre ustálenie (súdom prvého stupňa) neprijateľnosti a teda i neplatnosti príslušnej zmluvnej podmienky. Pretože je to takýto súvis podmienky považovanej súdom za neprijateľnú a preto i neplatnú a rozhodnutia v neprospech procesného súpera spotrebiteľa, ktorý je určujúcim aj pre vyslovenie sa súdom o neplatnosti podmienky z dôvodu jej neprijateľnosti; odpoveď na otázku správnosti zanesenia do rozsudku aj výroku predpokladaného ustanovením § 153 ods. 4 O.s.p. závisí od toho, či je to práve uplatnenie zmluvnej podmienky, ktoré je pre priznanie ochrany určitému právu (môžbyť i len domnelému) rozhodujúce. Pri nazeraní na problém dotvorenia výroku rozsudku v prejednávanej (nepochybne spotrebiteľskej) veci súdom prvého stupňa aj z tohto uhla pohľadu muselo byť potom zrejmé jednak to, že závery súdu prvého stupňa 1. o neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky predstavovanej dojednaniami uvedenými aj v jednom z napadnutých výrokov rozsudku a 2. o nutnosti čiastočného zamietnutia žaloby v príslušnej časti z takéhoto dôvodu, mali povahu tzv. spojených nádob.
Tuzemský právny poriadok upravoval špecificky postavenie a ochranu spotrebiteľa od 31. decembra 1992 a to až do 30. júna 2006 v rámci zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej aj „Z. o s.“), pričom tento bol zrušený až v súvislosti s jeho nahradením novším zákonom č. 250/2007 Z. z., účinným od 1. júla 2007. V priebehu platnosti tohto zákona k nemu pristúpila (a aj po jeho zrušení pretrvala) doplnková úprava spotrebiteľských vzťahov v základnom predpise občianskeho práva (v O. z., tu por. najmä zákon č. 150/2004 Z. z.).
Už ustanovením § 23a ods. 1 Z. o. s. (účinným od 1. januára 2000 do 24. novembra 2004) bol do práva Slovenskej republiky zanesený pojem tzv. typovej zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, ani 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
V období od 25. novembra 2004 do 30. júna 2007 potom zmenené znenie ust. § 23a Z. o. s. definovalo spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje (ktorú úpravu
inak prevzalo i pôvodné znenie ustanovenia § 3 ods. 3 nového zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 31. októbra 2008 vrátane, podľa ktorého každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.
I O. z. definoval spotrebiteľské zmluvy a to v „obnovenom“ ustanovení § 52 (v tejto súv. pre prípad záujmu por. i znenie zákona do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.), pričom aj on tak činil rozdielne v období od 1. apríla 2004 do 31. decembra 2007 a v období nasledujúcom potom, keď v prvom období zhora zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy; od 1. januára 2008 potom platí už definícia považujúca za spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (odsek 1), keď dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (odsek 3) a spotrebiteľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (odsek 4).
I keď zmluva žalobkyne a žalovaného 1) z prejednávanej veci (uzavretá ešte v septembri 2005) by do definície spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 v tom čase účinného O. z. nespadala; nemôže byť sporu o tom, že i takáto zmluva bola a je naopak spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a Z. o. s. v druhom vyššie citovanom znení (účinnom od 25. novembra 2004 do 30. júna 2007 vrátane), keďže tu ide o zmluvu uzavretú (formálne) podľa Obch. z. a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva tvoriaca podklad i v tomto konaní uplatňovaných nárokov je teda podľa právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.
U takejto zmluvy potom už v rámci skoršej rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov „spotrebiteľský úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ a vzájomnému pomeru takýchto pojmov tunajší súd uzavrel (v tejto súv. por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k. 10CoE/85/2010-44), že normy obchodného práva sú (pokiaľ ide čo i len o spotrebiteľskú zmluvu bez možnosti jej podradenia pod niektorý špecifický zmluvný typ predpokladaný spotrebiteľským právom v užšom slova zmysle - tu rozumej osobitnými predpismi o spotrebiteľoch stojacimi mimo O. z.) použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v O. z. a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Ak toto má platiť o vzájomnom pomere takýchto zákonov a O. z. sa tu uplatní nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre možnosť ďalšieho použitia noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obch. z. sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v O. z. a vo vykonávacích predpisoch k nemu); nemôže byť pochyby, že tým skôr (i za použitia metódy právnej argumentácie „a maiori ad minus“, čiže od väčšieho k menšiemu) to musí platiť i v prípade posudzovania súladu zmluvy s normami spotrebiteľského práva.
Pri takomto nazeraní na problém akceptovateľnosti konkrétneho dojednania sa potom treba vrátiť k tomu, čomu sa podrobnejšie tunajší odvolací súd venoval v ďalšej skôr prejednanej veci (v tejto súv. por. rozsudok Krajského súdu v Trnave z 22. decembra 2011 č. k. 10Co/362/2010-151) a síce k tomu, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a takto i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k príslušnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu (čo možno vyjadriť i tak, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok). Každá zmluvná strana takto znáša riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom (spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že pri obraznom „presolení“ podmienka majúca mu poslúžiť neobstojí).
Ak ale práve toto ponímanie je tým, ktorým sa stav posudzovania neprijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľských vzťahoch a aj ich neplatnosti významne líši od všeobecného uvažovania o absolútnej
či relatívnej neplatnosti právnych úkonov a tiež od možnosti úvah o len čiastočnej neplatnosti úkonov (len v častiach oddeliteľných od takých, u ktorých na dôvod neplatnosti naopak nie je z čoho usúdiť, tu por. i § 41 O. z.), musí to mať i ten následok, že dojednanie účastníkov (ktoré dojednania možno vyhodnotiť tak, že zmluva neobsahuje vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich jednotlivé čiastkové položky tak ako to vyžaduje ust. § 4 ods. 2 písm. a/ ZoSÚ pred jeho novelizáciou zákonom č. 568/2007 Z. z.), spôsobuje neprijateľnosť a neplatnosť takéhoto dojednania ako celku.
Povinnosťou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní opätovne posúdiť dôvodnosť nároku žalobkyne voči žalovanému 1/, posúdiť prijateľnosť zmluvných podmienok uvedených v zmluve o splátkovom úvere
- č. l. 3 alebo všeobecných obchodných podmienkach, v prípade zistenia neprijateľnosti niektorej z podmienok určiť ju za neplatnú a v súlade s § 153 ods. 4 O.s.p. uviesť jej znenie i vo výroku rozsudku. Súčasťou nového rozhodnutia bude i rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.
Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.