Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23CoE-13-2015.pdf
PDF · 90.04 KB
Case nature
Area
Subarea
23CoE/13/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO 36432105, zastúpeného: ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Vajanského nábrežie 5, 811 02 Bratislava, IČO 36715638, proti povinnej: W. X., bytom kpt. O. XXXX/XX, V., o vymoženie 1.585,06 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 03. septembra 2014, č.k. 9Er/461/2009-15, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, s poukazom na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ako aj na príslušné ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 31.03.2009 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 1.585,06 Eur s prísl., na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., sp.zn. V zo dňa 06.02.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.03.2009 a vykonateľnosť dňa 29.03.2009. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi udelené tamojším súdom dňa 21.04.2009. Z predloženého exekučného titulu súd prvého stupňa zistil, že dňa 23.08.2006 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzavretá Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX. Súd prvého stupňa v prvom rade skúmal samotnú Úverovú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi pôvodným oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Nevyhnutnou súčasťou tejto zmluvy sú VOP. Dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Aplikácia spotrebiteľského práva sa vzťahuje aj na každého ďalšieho veriteľa, ktorý pohľadávku voči povinnému z tejto zmluvy nadobudol. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 9.2 OP, kde rozhodcovský súd bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním OP, konkrétne článku 9.2 OP, vzhliadol prvostupňový súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom konaní jednostranná, nakoľko povinnému Úverová zmluva spolu s rozhodcovskou doložkou bola predložená na predtlačenom formulári. Povinný, keď chcel, aby mu boli poskytnuté finančné prostriedky na základe Úverovej zmluvy, nemal možnosť zmeniť znenie rozhodcovskej doložky. Daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade Veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v Úverovej zmluve podľa názoru súdu prvého stupňa spĺňa všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/ EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva) bola kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Pokiaľ ide o trovy exekúcie oprávneného, vzhľadom k tomu, že súd zastavuje exekúciu ako celok z dôvodu, že oprávnený vymáha plnenie na základe nespôsobilého exekučného titulu, nemá oprávnený ani právo na náhradu trov exekúcie. O trovách exekúcie, ktoré vznikli súdnemu exekútorovi rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Dal do pozornosti dôvodovú správu Národnej rady Slovenskej republiky k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorej postup súdu prvého stupňa nie je správny. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. V zmysle tejto dôvodovej správy je teda predmetná rozhodcovská doložka v súlade so zákonom. Oprávnený tvrdil, že predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy súčasne s úverovou zmluvou si len plnil povinnosť, ktorá mu vyplývala z ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Namietal, že v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS sa považuje za nekalú podmienku taká rozhodcovská doložka, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory, v ktorých je spotrebiteľ aktívne legitimovaný, predkladal na riešenie výlučne v rozhodcovskom konaní, ktoré nie je upravené právnymi predpismi. V slovenskom právnom poriadku však rozhodcovské konanie upravuje zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v plnej miere reflektuje požiadavku ochrany spotrebiteľa, najmä so zreteľom na judikatúru Európskeho súdneho dvora. Dôvodil, že rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku res iudicata a podľa ustanovenia § 159 ods. 2 OSP je výrok právoplatného rozhodcovského rozsudku záväzný a nezmeniteľný vo vzťahu k účastníkom konania a pre všetky orgány, t. j. aj pre exekučný súd. Výnimku z viazanosti exekučného súdu právoplatným rozhodcovským rozsudkom predstavuje ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo dňa 29.01.2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Zastával názor, že exekučný súd je oprávnený skúmať ex offo iba súlad exekučného titulu so zákonom, tzn. formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti tohto titulu, a nie vecnú správnosť (skutkové a právne závery) exekučného titulu. Súd prvého stupňa teda nebol oprávnený v exekučnom konaní skúmať povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie tak, ako to žiada v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a zaviaže povinného na úhradu trov exekúcie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v celkovej výške 52,47 eur.
Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.
Krajský súd, ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku sa na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu) a ktoré neboli ukončené k 01. januáru 2015, použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa ustanovenia tohto zákona použijú aj na konania začaté pred 01. januárom 2015.
Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len § 45), ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c), t.j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, resp. exekúcia nachádza.
Odvolací súd zastáva právny názor, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané zákonné dôvody.
Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 165/2011).
Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp.zn. 5Cdo 230/2011).
Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere, uzavretá dňa 24.08.2006, je zmluvou spotrebiteľskou, a teda že medzi oprávneným, resp. jeho právnym predchodcom, a povinnou bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená žiadosť vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvého
stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov konania aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z., správne preto súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS a zisťoval, či predložená zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter, a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v článku 9 bod 9.2 Obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2006) správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený (jeho právny predchodca) povinnej na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť. Veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovi, resp. rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebitelia týmto stratili právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných obchodných podmienkach, ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).
Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v danom prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp.zn. IV. ÚS 55/2011).
Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal, že predložením rozhodcovskej zmluvy si len plnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, odvolací súd k tomu uvádza, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca neuzatvoril s povinnou osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnej osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená
do vopred pripravenej zmluvy. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP. Oprávnený v odvolacom konaní nebol úspešný a súdnemu exekútorovi a povinnému trovy odvolacieho konania nevznikli. Preto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnemu z účastníkov. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.