Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-207-2014.pdf
PDF · 89.35 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/207/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Hritzovej a členov senátu JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10C/472/2012-51 zo dňa 27.06.2014, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10C/472/2012-51 zo dňa 27.06.2014 p o t v r d z u j e .
Odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Okresný súd Nové Zámky napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na návrh, ktorým sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.413,44 eura z titulu majetkovej škody a sumy 482,69 eura z titulu nemajetkovej ujmy, keď poukázal na skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod spisovou značkou EX 17165/2010. Súdny exekútor podľa procesnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, najmä podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku mal predložiť návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu - Okresnému súdu Komárno spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd túto žiadosť prijal na ďalšie konanie, čím malo dôjsť k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Žalobca poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 a tiež v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011. Poukázal na skutočnosť, že disponuje exekučnými titulmi a to rozsudkami Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou schváleným sa rozumeli rozhodnutia o pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. s tým, že prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené, avšak rozhodnutia rozhodcovských komisií a nimi schválené zmiery ostali i naďalej vykonateľné, je to úplne iný právny inštitút ako rozsudok Rozhodcovského súdu, ktorý je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neskôr Exekučného poriadku. Poukázal, že v exekúcii vedenej podľa označených procesných pravidiel je
založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Napokon žalobca označil ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.05.2010, podľa ktorého v tomto prípade sa nemal robiť rozdiel medzi exekučnými titulmi a exekučný súd mal mať zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo napríklad notárska zápisnica.
Žalovaný vo vyjadrení k návrhu doručenému tunajšiemu súdu dňa 08.01.2014 poukázal na zmätočnosť podania žalobcu, keď v návrhu nie je uvedená spisová značka exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody, keď odkazuje na exekučný spis, čím dôkaznú povinnosť prenáša na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Ďalej žalovaný poukázal na skutočnosť, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si uplatňuje z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, žalobca neuviedol, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu, v druhom rade má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. V podmienke uplatnenia nároku na súde poukázal na to, že dňa 23.04.2012 boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012 a vzhľadom na to, že dňa 28.09.2012 bol okresnému súdu doručený návrh vo veci, je zrejmé, že žalobca ho nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
Vykonaním dokazovania oboznámením pripojených správ a dokladov, spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 13 Er/1102/2010 a po citovaní ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.05.2010; od 01.06.2010 do 31.05.2011; od 01.06.2011), § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súd dospel k záveru, že že návrh nie je dôvodný. Žalobca požaduje od žalovaného náhradu majetkovej škody vo výške 2.413,44 eura a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 482,69 eura, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej žalovaným súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 21.12.2010, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa 20.01.2011. Exekúcia bola začatá dňa 24.11.2010, žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku bola žalovanému doručená 23.04.2012, žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 21.12.2010, exekučný súd vydal citované uznesenie dňa 20.01.2011 a preto má súd za to, že námietka premlčania nie je dôvodná pri akceptácii všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa § 101 OZ.
K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody príslušným orgánom v zmysle § 15 a nasledujúci citovaného zákona súd poukazuje, že v zmysle vyjadrenia odporcu mu boli dňa 23.04.2012 doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 27.09.2012 bol tunajšiemu súdu doručený návrh vo veci samej a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, súd však poukazuje, že je nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto právnej veci rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 04.04.2014, lehota 6 mesiacov už uplynula.
Citovaný zákon ustanovuje predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky 3 podmienky súčasne. V tejto konkrétnej veci súd zistil, že dňa 21.12.2010 bola exekučnému súdu doručená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný súd o žiadosti exekútora JUDr. Rudolfa Krutého rozhodol citovaným uznesením dňa 20.01.2011.
Súd konštatuje, že o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo rozhodnuté v 15 dňovej lehote namietanej navrhovateľom. K tejto skutočnosti súd uvádza nasledovné. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR zo 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 Ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci.
V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 01.06.2011 je extrémne krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie NS SR sp. zn. Cdo/143/2011 z 18.12.2012).
Z vyššie uvedených dôvodov súd uvádza, že postup exekučného súdu vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenej v predchádzajúcej časti odôvodnenia vyplýva oprávnenie exekučnému súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej si exekučný súd vyhodnocuje jej prípadnú neplatnosť. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno 13Er/1102/2010 je aj zmluva o úvere zo dňa 12.10.2009 uzatvorená medzi oprávneným (žalobcom) a povinným, keď exekučný súd bol oprávnený skúmať exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a zároveň brať do úvahy ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Súd opakuje, že obzvlášť pri spotrebiteľských veciach, je 15 dňová lehota na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2011 mimoriadne krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Tým je nutné konštatovať, že nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania sa súd ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody vôbec nezaoberal. Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup zistený nebol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, žalovanému ako úspešnému účastníkovi v konaní náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.
Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 4, § 9, § 15 z. č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 2 z. č. 233/1995 Z. z.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci. Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Žalobca ďalej poukazoval na skutočnosť, že súd zamietol znalecké dokazovanie, čím mu objektívnym spôsobom znemožnil preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo na
spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach určených ustanovením § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil v lehote najmenej 5 dní pred vyhlásením rozsudku (§ 156 ods. 3 OSP).
Rozsudok bol vyhlásený dňa 09.06.2015.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a celého spisového materiálu dospel k záveru, že prvostupňový súd zistil riadne skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonané dokazovanie vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 a nasl. OSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými odvolací súd súhlasí. Preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 OSP rozsudok ako vecne správny potvrdil aplikujúc pri jeho odôvodnení ustanovenie § 219 ods. 2 OSP.
Odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP viazaný. Odvolateľ dôvod odvolania, podľa ktorého mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, v odvolaní žiadnym spôsobom nekonkretizoval. Odvolací súd preskúmaním veci a celého predchádzajúceho konania takýto dôvod nezistil. Ani nevykonanie dôkazov podľa predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom, pretože o vykonaní konkrétneho dôkazu rozhoduje podľa § 120 OSP konajúci súd.
Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu bolo nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Žalobca svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd sa však s uvedeným názorom nestotožnil, keďže lehota 15 dní sa vzťahuje len na prípady, keď súd v tejto lehote ,,poverí" súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V prípade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nemal zákonodarca na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na ,,poverenie" súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje za porušenie základného práva účastníka konania vzhľadom na potrebu zohľadnenia všetkých okolností. V exekučnom konaní v predmetnej veci zo strany exekučného súdu nedošlo pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonnej lehote. Žalobca preto jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nepreukázal.
Exekučným titulom, na základe ktorého sa žalobca domáhal vydania poverenia, bol rozsudok rozhodcovského súdu. Oprávnenie aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Keďže nebol preukázaný jeden z dôvodov zodpovednostného právneho vzťahu - žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup súdu, nebolo potrebné sa ďalej zaoberať výškou škody a nemajetkovej ujmy.
Exekučný súd v predmetnej veci postupoval v súlade s exekučným poriadkom, odvolací súd neprávny úradný postup súdu a teda ani naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nezistil. Postupom súdu teda žalobcovi žiadna škoda nemohla vzniknúť. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, § 151 OSP v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 OSP. Úspešný žalovaný si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil, preto mu ich náhradu odvolací súd nepriznal.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednomyseľne.
Z
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.