Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Cpr-1-2015.pdf
PDF · 174.53 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
DK-5Cpr/1/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Dolný Kubín samosudcom JUDr. Petrom Bebejom v právnej veci žalobcu: Ing. K. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. W., Y. XXXX/X, zastúpený JUDr. Ľubomírom Kaščákom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 35, proti žalovanému: KOREMO - TOOL s.r.o., so sídlom v Bzinách, Bzinská 65/16, IČO: 36719200, zastúpený Mgr. Zlatou Hunčagovou, advokátkou so sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 1709/28, v konaní o zaplatenie sumy 5.178,73 eura s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.791,59 eura s 5,05 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.647,03 eura za obdobie od 30.09.2014 až do jej zaplatenia a zo sumy 2.144,56 eura za obdobie od 01.11.2014 až do jej zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.
III. O trovách tohto konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Žalobou podanou na tunajší súd 19.01.2015, následne spresnenou na pojednávaní dňa 09.03.2015, sa žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 5.178,73 eura s 5,05 %-ným ročným úrokom z omeškania za obdobie od 30.09.2014 až do jej zaplatenia, ako aj náhrady trov tohto konania.
Odôvodnil ju tým, že účastníci uzavreli dňa 01.08.2013 pracovnú zmluvu. Žalobca sa zaviazal vykonávať pre žalovaného pracovnú činnosť manažér logistiky s určeným dátumom nástupu do práce dňa 01.08.2013 a dohodnutou mzdou vo výške 1.000,- eur mesačne splatnou pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca bezhotovostným prevodom na účet zamestnanca. Žalovaný žalobcovi v priebehu výkonu práce až do mesiaca júl 2014 vyššie uvedenú mzdu vyplácal. V mesiaci júl 2014 mu žalovaný nevyplatil časť mzdy v sume 706,60 eura a cestovné náhrady v sume 697,33 eura. V mesiaci august 2014 mu nevyplatil mu časť mzdy v sume 706,60 eura a cestovné náhrady v sume 858,- eur. Žalobca (správne žalovaný) od mesiaca august 2013 nevyplácal žalovanému (správne žalobcovi) stravné, ktoré ale doplatil po skončení pracovného pomeru. Žalobca z dôvodu nevyplatenia mzdy a uvedených ďalších nárokov listom zo dňa 25.09.2014 (podaný na poštovú prepravu 26.09.2014) oznámil žalovanému, že okamžite ukončuje pracovný pomer uzavretý pracovnou zmluvou z 01.08.2013, v zmysle § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) a vyzval žalovaného na zaplatenie nevyplatených nárokov vrátane dvojnásobku priemerného mesačného zárobku za dobu 2 mesiacov v sume 2.000,- eur. Žalovaný po obdržaní uvedeného listu zaslal žalobcovi list s dátumom 24.09.2014, ktorým oznámil žalovanému (správne žalobcovi), že z dôvodu nenastúpenia na pracovisko dňa 17.09.2014 ukončuje s ním pracovný pomer. Následne žalovaný listom z 08.10.2014 opätovne so žalobcom z rovnakého dôvodu ukončoval pracovný pomer. Obidve uvedené listiny boli odoslané
žalobcovi až po tom, ako bolo žalovanému doručené okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcom. Žalovaný na výzvu zástupcu žalobcu vyplatil žalobcovi mzdu za mesiac august 2014 v sume 293,34 eura, pomernú časť mzdy za september 2014 v sume 189,79 eura a stravné vo výške 750,- eur - spolu tak vyplatil 1.233,13 eura. Žalobou si uplatňuje nárok na náhradu mzdy za mesiac júl 2014 v sume 706,60 eura brutto (doplatok), náhradu mzdy za mesiac august 2014 v sume 706,60 euro brutto (doplatok). Za mesiac september 2014 žalobca odpracoval 8 pracovných dní, preto pri priemernej hodinovej mzde 6,666 eura mu náleží mzda vo výške 399,99 eura, z ktorej mu bola vyplatená pomerná časť vo výške 189,79 eura a tak si uplatňuje zostávajúcu nevyplatenú sumu 210,20 eura. Tiež si uplatňuje náhradu mzdy v sume 2-násobku priemerného mesačného zárobku, t. j. 2.000,- eur v zmysle § 69 ods. 4 ZP a nárok na cestovné a stravné za mesiac júl 2014 v sume 697,33 eura a cestovné a stravné za mesiac august 2014 v sume 858,- eur. Spolu výška pohľadávky žalobcu predstavuje sumu 5.178,73 eura. Pri právnom odôvodnení žalobou uplatneného nároku poukázal na ust. § 69 ods. 1 písm. b) ZP a § 69 ods. 4 ZP. Uplatnený úrok z omeškania odôvodnil poukazom na § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. (v znení účinnom od 01.01.2009).
V priebehu konania zástupca žalobcu doplnil ohľadne dátumu vzniku omeškania žalovaného, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcom žalovanému, bolo odosielané žalovanému poštou dňa 26.09.2014, k čomu pripočítal ešte 3 dni. Rozdielnosť súm v jednotlivých výzvach s tým čo je v žalobe je daná tým, že žalobca nemal k dispozícii výplatné pásky za jednotlivé mesiace a že následne došlo k čiastočnému plneniu zo strany žalovaného, ktorý dodatočne doplatil aj stravné lístky. Pracovná zmluva so mzdou 600,- eur bola žalobcovi len podstrčená a je zrejmé, že pri tom druhu práce a vzdelaní žalobcu takáto suma ani nemohla byť v skutočnosti dojednaná. Žalobcovi bolo na ruku vyplácané toľko, ako to vyplývalo zo žalobcom predloženej pracovnej zmluvy. Zo žalobcom doručených cestovných príkazov vyplýva, že žalovaný navyšoval reálnu výšku cestovných nákladov uplatnenú žalobcom. Žalobca v prvotnom cestovnom príkaze uviedol skutočné cestovné náklady a následný príkaz bol navýšený práve na pokyn svedkyne N., pričom v skutočnosti žalobcovi bolo vyplatené len toľko, načo znel reálny cestovný príkaz. Vklady na účet pani P. boli realizované vo väčšej výške, než mala byť podľa dokladov žalovaného vyplatená mzda žalobcovi. Reálne bolo žalobcovi vyplácané viac, ako žalovaný dokladoval. Bolo by zrejme zaujímavé zistiť, načo konkrétne mali byť vyúčtované tie vyššie náhrady cestovného, než ktoré žalobca reálne uskutočnil, čo by zrejme bola otázka pre orgány činné v trestnom konaní. Poukázal na ním predloženú e-mailovú komunikáciu žalobcu s účtovníčkou žalovaného z 12. a 14.05.2014. Žiadal žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Žalovaný podľa neho nepresvedčil, prečo mal so žalobcom uzatvárať novú pracovnú zmluvu, keď takúto situáciu mal riešiť dodatkom. V tomto konaní bolo viacero sporných vecí, včítane výšky mzdy, ktorá mala byť žalobcovi žalovaným vyplácaná. Výplaty žalobcovi boli vyššie, než to deklaroval žalovaný, čo preukazuje to, že žalovaným vykazované platby boli výrazne nižšie, než úložky vkladané na účet p. P. za jednotlivé mesiace a hlavne v období, keď mu neboli preukázateľne cestovné príkazy vyplácané. Ide o mesiace január, marec a jún 2014.
Žalobca na pojednávaní 09.03.2015 vypovedal, že do kontaktu so žalovaným sa dostal tak, že so svojím známym hľadal pre ZKW Krušovce možného výrobcu vstrekovacích foriem, s ktorým spolu prišli ku konateľovi žalovaného, ktorý ho napadol ako možný výrobca. Od mája 2013 začala spolupráca medzi ZKW Krušovce a žalovaným a dohodli sa aj na tom, že on bude robiť sprostredkovateľa medzi týmito dvoma firmami. Sám konateľ žalovaného mu ponúkol mzdu 1.200,- eur na ruku, s čím súhlasil. Už sa nepamätá, že či aj za máj 2013, ale určite za mesiace jún a júl 2013 mu konateľ žalovaného keš bez papiera dal po 1.200,- eur. Už vtedy hovorili, že bude urobená pracovná zmluva, ale konateľ žalovaného to stále odkladal. Preto mu nič nepodpisoval, ani ho nič podpísať nežiadal, keď mu odovzdával peniaze. Potom, keď už bola pracovná zmluva, kde si len zbežne pozrel, či sedí označenie účastníkov, tak mu tiež bolo vyplácaných na ruku každý mesiac po 1.200,- eur a potom následne podpísal výplatnú pásku, kde ani nečítal, aké sumy sú uvedené. Akurát neskôr mu ekonómka povedala, že sú na neho nejaké exekúcie, že mu je strhávaných niečo cez 200,- eur. Potom mu už začali dávať na ruku 1.000,- eur. Žalovanému len za rok 2014 priniesol obrat okolo 400.000,- eur. Ekonómka presviedčala konateľa žalovaného, že toto podnikanie je stratové. Pritom ak by tomu tak malo byť, tak by bol žalovaný jedinou firmou, ktorá by bola na takom niečom stratová. Zo strany odberateľa bola nespokojnosť s dodávkami od žalovaného pokiaľ ide o včasnosť a kvalitu dodávaných vstrekovacích foriem. Pod vplyvom rečí ekonómky sa rozhodol, že skončí u žalovaného v mesiaci september 2014. Zašiel za jeho terajším zástupcom, ktorý spísal okamžité skončenie pracovného pomeru, lebo mu nebola vyplatená mzda za mesiac júl 2014. Za jún 2014 mu mzda vyplatená bola. Neboli mu však vyplatené cestovné náhrady za mesiace uvedené v oznámení o skončení pracovného pomeru. Tiež nedostával za r. 2014 stravné
lístky, čo mu ekonómka žalovaného zdôvodnila tým, že jej konateľ povedal, že má mať iné benefity. On až keď išiel za jeho terajším zástupcom, zo zmluvy zistil, že je tam uvedených 1.000,- eur ako mzda. Nevedel uviesť, kedy mal podpísať tú pracovnú zmluvu, v ktorej bola mzda uvedená vo výške 600,- eur. Nikdy mu nebol daný písomný súhlas na použitie osobného motorového vozidla, ale takýto súhlas ani žalovaný od neho nevyžadoval, keďže všetky jeho dovtedajšie cesťáky mu riadne zaplatil. Potom mu začal konateľ žalovaného hovoriť, že mu môže preplatiť len benzín, čo bolo niekedy v mesiacoch júl - august 2014, s čím nesúhlasil. Ani počas jednej z ním vyúčtovaných zahraničných pracovných ciest mu nebolo poskytnuté stravovanie, či už vo forme raňajok, obedov alebo večerí. Stravoval sa sám. Pri uzatváraní pracovnej zmluvy konateľ žalovaného od neho nežiadal oznámenie čísla účtu, na ktoré mu má posielať mzdu. To, čo mu bolo neskôr doplatené už po skončení pracovného pomeru, bolo doplatené tak, že to žalovaný poslal na účet jeho zástupcu. On mal viacero dôvodov, pre ktoré sa rozhodol skončiť pracovný pomer u žalovaného. Nevie, že by mu boli ohľadne výšky jeho mzdy dávané zo strany žalovaného nejaké doklady, poprípade daňové priznanie alebo doklady pre poisťovne. Akurát mu boli dávané výplatné pásky a tie nečítal, lebo peniaze dostával. Nevedel uviesť presný dátum, kedy si prečítal celú pracovnú zmluvu. Mohlo to súvisieť s tým jednaním, ktoré mal v kancelárii konateľa žalovaného, kde mu chcel konateľ žalovaného vyplatiť nejakých 200,- eur a on vtedy očakával nejakých 1.000,- eur. Raz alebo dvakrát mu konateľ žalovaného ponúkol, že môže chodiť na služobné cesty motorovým vozidlom žalovaného Citroën Picasso. Vodič žalovaného ho však upozornil, že na tom vozidle má byť zlomená nejaká torzná tyč, preto nechcel na ňom jazdiť, aby ho náhodou nezabilo. Mohol mu to ponúknuť niekedy v mesiaci jún 2014, keď začal mať nejaké problémy s peniazmi. Predtým, ako nastúpil pracovať k žalovanému, pracoval v spoločnosti SPN plus Dolný Kubín, kde pracoval za veľmi malú mzdu okolo 350,- alebo 380,- eur mesačne v čistom. V tom čase nemal na výber a bol vďačný aj za tie peniaze. Keď priniesol žalovanému prácu a sám konateľ žalovaného mu ponúkol takú mzdu, akú uviedol, tak si myslí, že si zaslúži viac peňazí. Myslí si, že u žalovaného nezarába nikto 600,- eur, ani upratovačka. V cestovnom príkaze za mesiac júl 2014 zasielanom na e-mailovú adresu N..U. došlo k chybe, kde sa pomýlil a uviedol počet najazdených kilometrov do kolónky suma na vyplatenie. O výške cestovných náhrad za daný mesiac nesprávne informoval aj svojho zástupcu. V ďalšom konaní uviedol, že nemá žiadne účty v peňažných ústavoch a nemal ich ani v r. 2014. V r. 2013 mal účet v U., ktorý bol následne zrušený a predtým bol zablokovaný kvôli výživnému. Čítal tú pracovnú zmluvu, ktorú uzatvoril so žalovaným, pred uzavretím ktorej sa so žalovaným bavil, že mu bude vyplácať 1.200,- eur, čo mu aj vyplácal asi 2 - 3 mesiace a potom mu začal vyplácať po 1.000,- eur s tým, že účtovníčka začala odvádzať na exekúcie na výživné na deti. Už sa nepamätá, ako bolo v zmluve uvedené, ako mu má byť vyplácaná mzda. Našiel len v troch prípadoch prerábanie cestovných príkazov, a to za november a december 2013 a apríl 2014. Rozdiel súm za tieto tri mesiace je celkovo 2.298,- eur.
Žalovaný prostredníctvom svojho zástupcu vo svojom písomnom vyjadrení zo 06.02.2015 k žalobe žiadal túto v celom rozsahu zamietnuť. Potvrdil žalobcom uvádzaný dátum uzavretia pracovnej zmluvy, druh práce, dátum nástupu do práce a dohodnutú odmenu 1.000,- eur mesačne a uzavretie tej pracovnej zmluvy, ktorú predložil žalobca k žalobe. Žalobca však s jej znením nebol spokojný a krátko po jej uzavretí požadoval iný mechanizmus nárokovateľnosti mzdy (s možnosťou získať vyššiu mzdu) s čím žalovaný súhlasil a účastníci pracovnú zmluvu s dohodnutou odmenou 1.000,- eur mesačne zrušili takou formou, že jej písomné znenie roztrhli a uzavreli inú pracovnú zmluvu, v takom istom znení, s jediným rozdielom, a to že mzda bola dohodnutá ako základná mzda vo výške 600,- eur mesačne + pohyblivá zložka do výšky 90 % základnej mzdy na základe splnenia úloh stanovených priamym nadriadeným, ktorou sa následne riadili, t. j. žalovaný vyplácal žalobcu vychádzajúc z dohodnutej hrubej mzdy 600,- eur mesačne + odmeny. Na základe oznámenia Sociálnej poisťovne ohľadom zamestnávania žalobcu oslovilo žalovaného viacero exekútorov so žiadosťou o poskytnutie súčinnosti, resp. žalovanému boli doručené exekučné príkazy na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy. Žalovaný exekútorské úrady informoval o mesačnej mzde žalobcu vo výške 600,- eur a o nenárokovateľnej časti mzdy do výšky 90 % základnej mzdy a z tejto sumy boli vypočítané a odvádzané aj zrážky zo mzdy. Tomu zodpovedajúcu čistú mzdu vyplácal žalovaný žalobcovi v hotovosti zvyčajne proti podpisu žalobcu. Žalovaný bol v domnení, že boli zničené všetky vyhotovenia pôvodnej pracovnej zmluvy s dohodnutou odmenou 1.000,- eur mesačne, avšak potom, ako žalobca prestal pre žalovaného vykonávať prácu dňa 10.09.2014, poslal žalobca žalovanému e-mail zo dňa 23.09.2014, v ktorom žiada od žalovaného doplatiť “rozdiel na mzde, ktorú mu doteraz podpísal...”. Je zrejmé, že žalobca si jedno vyhotovenie pracovnej zmluvy s dohodnutou odmenou 1.000,- eur mesačne ponechal a dovoláva sa nárokov z nej. Podľa žalovaného na vzniknutú situáciu možno nahliadať z viacerých pohľadov: 1. Považovať pôvodnú pracovnú zmluvu s odmenou 1.000,- eur mesačne za zrušenú (roztrhaním jej písomného znenia) a z tohto dôvodu sa
na jej základe nemôže žalobca dovolávať nevyplatenej časti mzdy ani náhrady mzdy. 2. Ak by sa pôvodná pracovná zmluva nepovažovala za zrušenú, potom by popri sebe paralelne existovali dva pracovné pomery žalobcu so žalovaným, s úplne totožným druhom práce, hoci žalobca uvedený druh práce nemohol vykonávať fyzicky dvakrát a ani nevykonával. Dochádzalo k plneniu iba jednej pracovnej zmluvy - druhej, s dohodnutou mzdou 600,- eur + pohyblivá zložka, o čom svedčí odmeňovanie žalobcu, komunikácia žalovaného s exekútorskými úradmi, zrážky zo mzdy, nakoniec aj podanie žaloby, v ktorej sa žalobca domáha „doplatkov“. Podľa pracovnej zmluvy s dohodnutou mzdou 1.000,- eur mesačne, na ktorú sa žalobca začal odvolávať po vzniku sporu, prácu nevykonával, a teda v zmysle § 118 ods. 1 ZP mu mzda nepatrí. 3. Pripadá do úvahy ešte možnosť posúdiť pracovnú zmluvu s dohodnutou mzdou 600,- eur + pohyblivá zložka ako zmenu pôvodne uzavretej pracovnej zmluvy. Ani v takomto prípade sa žalobca nemôže domáhať „doplatku mzdy“, náhrady mzdy v ním vypočítanej výške, resp. dovolávať sa svojich nárokov na základe omeškania žalovaného. Pre posúdenie oprávnenosti nárokov žalobcu je v konaní potrebné predbežne posúdiť otázku platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcom zo dňa 25.09.2014. Ak by sa vychádzalo z existencie dvoch pracovných pomerov popri sebe, okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu z 25.09.2014 nemôže byť platné v prvom rade z dôvodu, že ním žalobca okamžite ukončoval pracovný pomer, ktorý skončil uplynutím času dňa 31.07.2014 (podľa čl. I. ods. 3 pracovnej zmluvy z 01.08.2013 s dohodnutou odmenou 1.000,- eur mesačne), keď z textu okamžitého skončenia pracovného pomeru je zrejmé, že mal nepochybne na mysli ukončenie pracovného pomeru s dohodnutou odmenou 1.000,- eur mesačne a nie skončenie iného pracovného pomeru. Podmienka podľa § 71 ods. 2 ZP v danom prípade splnená nebola, lebo žalobca pre žalovaného prácu podľa pracovnej zmluvy s dohodnutou mzdou 1.000,- eur nevykonával. Žalobca vykonával len jeden výkon práce, a to podľa pracovnej zmluvy s dohodnutou mzdou 600,- eur. Pokiaľ by súd vyvodil záver, že sa jedná o ten istý pracovný pomer, avšak zmenený, v takom prípade je potrebné skúmať, či boli naplnené skutkové dôvody, z ktorých žalobca so žalovaným okamžite ukončuje pracovný pomer. Žalobca sa v okamžitom skončení pracovného pomeru odvolávajúc sa na ustanovenie § 69 ods. 1 písm. b) ZP tvrdiac, že mu nebola vyplatená časť mzdy za mesiac júl v sume 740,- eur a cestovné náhrady za služobné cesty vykonané v mesiacoch jún a júl 2014. K vyčísleniu sumy 740,- eur dospel žalobca výpočtom, kde vychádza z rozdielu sumy 1.000,- eur (podľa pôvodnej pracovnej zmluvy) a už vyplatenej mzdy (podľa zmluvy s dohodnutou mzdou 600,- eur + pohyblivá zložka). Žalobca prácu podľa pôvodnej zmluvy nevykonával a teda neprislúcha mu z nej žiadny nárok na mzdu. Žalobca na tomto skutkovom základe nemohol okamžite ukončiť pracovný pomer so žalovaným. Cestovné náhrady v sume 1.098,- eur za jún 2014 žalobca ani len nevyúčtoval. K cestovným náhradám za júl v sume 1.122,- eur predložil žalobca vyúčtovanie k žalobe, nepodpísané. Žalobca požaduje náhrady za používanie cestného motorového vozidla pri pracovnej ceste a stravné. Poukazujúc na ust. § 3, 7 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších zmien (ďalej len „ZoCN“) uviedol, že žalovaný nikdy nesúhlasil, aby žalobca vykonal pracovnú cestu svojím motorovým vozidlom v mesiacoch jún, júl a august 2014. Žalovaný dal žalobcovi k dispozícii vždy firemné vozidlo. Žalovaný nesúhlasil s tým, aby žalobca používal iné motorové vozidlo ako firemné. Ku dňu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 25.09.2014 žalobcom, žalobca nepredložil žalovanému žiadne písomné doklady k vykonaným pracovným cestám, a teda ak by aj nárok žalobcu na cestovné náhrady bol oprávnený (čo odmieta), nemohol sa žalovaný s ich zaplatením dostať do omeškania a na tomto skutkovom základe nemohol žalobca okamžite skončiť so žalovaným pracovný pomer. Ohľadne stravného poukázal na § 13 ods. 7 ZoCN s tým, že žalovaný vysielal žalobcu na pracovnú cestu v spolupráci so spoločnosťou MATS-IMPEX s.r.o., kde dohoda medzi týmito dvoma spoločnosťami bola taká, že žalovaný hradil výdaje za letenky pre svojho zamestnanca (žalobcu), ako aj Ing. P. (konateľ a spoločník MATS- IMPEX s.r.o.) a naproti tomu, spoločnosť MATS-IMPEX s.r.o., zabezpečovala v rámci danej pracovnej cesty pre Ing. P. a žalobcu všetko ostatné (t. j. najmä ubytovanie a stravovanie), čo fakturovala žalovanému ako „marketingové a poradenské služby.“ V zmysle uvedeného žalovaný zabezpečil na predmetnej pracovnej ceste pre žalobcu bezplatné stravovanie (t. j. žalobcovi nevznikol za stravu na pracovnej ceste žiadny výdavok). V tlačive z vyúčtovania pracovnej cesty mal žalobca zaškrtnúť položku neposkytnutú bezplatne (raňajky-obed-večera), čo však neurobil. Pokiaľ žalobca žalovanému cestovné náhrady nevyúčtoval, žalovaný sa s ich zaplatením do omeškania dostať nemohol. Pokiaľ je v okamžitom skončení pracovného pomeru žalobcu z 25.09.2014 uvedených viacero skutkových základov, pre to, aby bolo toto okamžité skončenie pracovného pomeru platné, musia byť naplnené všetky skutkové dôvody súčasne, to znamená, že postačuje, aby nebol pravdivý čo i len jeden z nich, aby toto spôsobilo neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa žalovaného je okamžité skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou s dohodnutou mzdou 1.000,- eur mesačne neplatné, t. j. na pracovný pomer sa hľadí, ako by bol skončený dohodou (v zmysle §
78 ods. 3 písm. b) ZP). Pre takýto prípad však žalobca nie je oprávnený požadovať náhradu mzdy v sume dvojnásobku priemerného mesačného zárobku a už vôbec nie vyčíslenú v sume 2.000,- eur. Žalovaný žalobcovi vždy zaplatil mzdu presne v takej výške, na akú mal nárok podľa pracovnej zmluvy s dohodnutou mzdou 600,- eur + pohyblivá zložka (po odpočítaní odvodov a zrážok zo mzdy). Ak žalobca požaduje sumy 706,60 eura (ako doplatok za júl 2014), 706,60 eura (ako doplatok za august 2014) a 210,20 eura (ako doplatok za september 2014), ide zrejme o rozdiel miezd v pôvodne a následne uzavretej pracovnej zmluve, na čo žalobca nie je oprávnený. Žalobca sa nemôže domáhať akýchkoľvek svojich nárokov dobromyseľne. Za v rozpore s dobrými mravmi považujú osobitne tú skutočnosť, že žalobca si jedno znenie pôvodnej pracovnej zmluvy ponechal napriek tomu, že so žalovaným ostatné znenia zničili a dohodli sa na uzavretí pracovnej zmluvy iného znenia. Z pôvodnej pracovnej zmluvy sa žalobca začal účelovo domáhať plnenia v čase, keď už bol so žalovaným v spore, preto akýmkoľvek nárokom z tejto pracovnej zmluvy nemožno priznať súdnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný žalobcovi všetky jeho oprávnené nároky, t. j. vyplývajúce z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 01.08.2013 s dohodnutou mzdou 600,- eur + pohyblivá zložka vyplácal včas, riadne a úplne. O účelovosti nároku žalobcu svedčí aj nejednotný výpočet jednotlivých nárokov a súm zakaždým v inej výške v priebehu komunikácie (iné nároky a sumy v e-mailovej komunikácii, v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 25.09.2014, vo výzve a v žalobe. Poukázal na skutočnosť, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu.
V podaní z 23.04.2015 v súvislosti s ním predkladanou špecifikáciou výplat miezd a náhrad cestovných nákladov žalovaný prostredníctvom zástupcu uviedol, že dátumy uvedené v špecifikácii nie vždy zodpovedajú dátumu, kedy boli peňažné nároky žalobcovi skutočne vyplatené, nakoľko pri zúčtovaní peňažných plnení vychádzal žalovaný obvykle z dátumu, kedy žalobca prevzatie peňazí potvrdil svojím podpisom (čo sa vždy nezhodovalo s dátumom odovzdania a prevzatia peňazí). Naďalej považoval za potrebné predbežne skúmať platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcom, a to v súvislosti s rozhodnutím o priznaní žalobcovi náhrady mzdy podľa § 69 ods. 4 ZP. Existujúce rozhodnutia súdov, z ktorých vyplýva záver, že pokiaľ nie je v lehote podaná žaloba na určene neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, nemožno sa jeho neplatnosťou ďalej zaoberať, reagovali na snahu účastníkov konania obísť prekluzívnu lehotu na podanie žaloby v zmysle § 77 ZP o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podaním žaloby o určenie, že pracovný pomer trvá (rozsudok NS SR 3 Cdo 147/2008), čo však nie je tento prípad. ZP v ustanovení § 78 ods. 3, ani v nijakom inom ustanovení nehovorí o tom, že aby bol pracovný pomer považovaný za skončený neplatne, musí to byť na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Pri opačnom výklade by sa v praxi zbytočne podávali žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru za stavu, kedy účastníci netrvajú na tom, aby pracovný pomer ďalej trval, čo považuje za prílišný formalizmus.
Vo vyjadrení z 12.05.2015 uviedol, že žalobca predložil za niektoré mesiace viac verzií cestovných príkazov s rôzne vyčíslenými sumami, čo považuje za zmätočné. Posledné cestovné náhrady vyplatil žalovaný žalobcovi za mesiac jún 2014 (v sume 1.098,95 eura). K výpisom z účtu W. P. uviedol, že sumy na nich označené sa absolútne nezhodujú s tým, čo táto uvádzala ako svedok vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 13.04.2015, keď za mesiace august a september 2014 sú na predmetnom účte veľmi vysoké vklady, čo by v zmysle výpovedí žalobcu a svedkyne W. P. vlastne znamenalo, že nároky požadované žalobcom v súdnom konaní sú už vyplatené. V tejto súvislosti poukázal aj na samotnú výpoveď žalobcu na pojednávaní 09.03.2015, v ktorej uvádzal, že mu na ruku bolo vyplácaných každý mesiac po 1.200,- eur, neskôr 1.000,- eur, to by však musel mať dohodnutú hrubú mzdu minimálne cca 1.700,- eur, resp. aj viac, ak zohľadňujeme aj vykonávané zrážky zo mzdy, čo nezodpovedá skutočnosti. Žalobca k tomuto nepredložil (ani nemohol predložiť) nijaký dôkaz. K výplate súm 1.200,- eur, resp. 1.000,- eur nemožno dospieť ani po spočítaní výplaty mzdy a cestovných náhrad, lebo cestovné náhrady boli každý mesiac vyčíslené a vyplácané v inej výške.
Zástupkyňa žalovaného vo svojich prednesoch v priebehu konania o. i. uviedla, že účastníci ani jeden z úkonov smerujúcich k skončeniu tohto pracovnoprávneho vzťahu nenapadli a v takom prípade treba vychádzať z toho, že ak ide o neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu adresované žalovanému a ani jeden z nich netrvá na ďalšom pokračovaní pracovnoprávneho vzťahu, platí, že pracovný pomer skončil dohodou podľa § 78 ods. 3 písm. b) ZP. Žalovaný nikdy netvrdil, resp. nespochybňoval, že žalobcovi bolo v jednotlivých mesiacoch vyplácané aj viac ako 1.000,- eur, ale šlo o vyplatenie nielen mzdy, ale aj cestovných náhrad. V záverečnom vyjadrení ohľadne žalovaných doplatkov mzdy za mesiac júl, august 2014 a september 2014 uviedla, že ho žalobca vypočítal ako
rozdiel z doteraz mu vyplatenej mzdy a mzdy 1.000,- eur mesačne, resp. ešte vyššej. Čo sa týka pôvodne dojednanej mzdy 1.000,- eur mesačne, vyplácanie takejto mzdy bolo medzi žalobcom a žalovaným zmenené neskôr podpísanou pracovnou zmluvou na sumu 600,- eur mesačne + osobnostné a výkonnostné mzdové zvýhodnenie žalobcu, na ktoré však žalobca nesplnil podmienky. Následne bol žalobca vyplácaný hrubou mesačnou mzdou 600,- eur mesačne. K nároku na vyplatenie cestovných náhrad za použitie motorového vozidla, v konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným nikdy nedošlo k písomnej dohode o tom, že žalobca bude používať vlastné motorové vozidlo, a teda v zmysle § 7 ZoCN žalobca nemá nárok na náhradu za používanie takéhoto motorového vozidla. Navyše v konaní z vykonaného dokazovania vyplynulo, že niekedy v mesiacoch máj, jún 2014 žalovaný žalobcovi používanie iného ako firemného motorového vozidla výslovne zakázal, čo však žalobca nerešpektoval. Taktiež vyúčtovania za pracovné cesty, ktoré dával žalobca žalovanému, boli zmätočné a opätovne nespĺňali podmienku písomnej formy. Čo sa týka náhrad za stravovanie na zahraničných pracovných cestách žalobcu, trvajú na tom, že stravovanie mal žalobca plne preplatené. Nárok žalobcu na vyplatenie cestovných náhrad považujú za neoprávnený v celom rozsahu. K uplatnenej náhrade mzdy 2.000,- eur podľa § 69 ods. 4 ZP, považuje za potrebné predbežne skúmať otázku, či okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu, s ktorým je spojený predmetný nárok, bolo platné, čo podľa nej nebolo. Zákon neustanovuje, že neplatné skončenie pracovného pomeru je len také, pokiaľ o ňom právoplatne rozhodol súd. Toto vzhľadom na výslovnú fikciu skončenia pracovného pomeru dohodou podľa § 78 ods. 3 ZP považujú za príliš formalistické, takýto výklad je podľa ich názoru v rozpore s účelom a zmyslom zákona (ratio legis) a v praxi by mohol viesť k absurdným situáciám, keď by skončenie pracovného pomeru nespĺňalo základné podmienky (písomná forma, doručenie, iné náležitosti právneho úkonu, resp. nulitný právny úkon), avšak tento nedostatok by bol zhojený márnym uplynutím prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o neplatné skončenie pracovného pomeru. Za ďalší dôvod pre nepriznanie tohto nároku považuje správanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ v spojitosti s § 1 ods. 4 ZP (nedodržanie dohody a spätné uplatnenie nárokov zo zrušenej odmeny 1.000,- eur, neustále menenie požadovaných nárokov, vyhrážanie sa trestnoprávnym postihom, vyhrážanie sa nespoluprácou pri iných súdnych sporoch, menenie výpovedí pred súdom a uvádzanie nepravdivých informácií, čo je práve takým správaním, ktoré v rozpore s dobrými mravmi jednoznačne je). Vyčíslenie predmetnej náhrady mzdy je nesprávne, v rozpore s § 134 ZP.
Konateľ žalovaného T. Z. na pojednávaní 09.03.2015 vypovedal, že tých 1.000,- eur, ktoré boli uvedené v prvej pracovnej zmluve, ktorá bola so žalobcom uzatváraná, navrhol on a žalobca s tým súhlasil. Neskôr začal hovoriť, že to nie je pre neho až tak finančne výhodné, že zákazky budú väčšie a chcel vyššiu sumu, tak sa dohodli na prémiovom odmeňovaní, t. j. 600,- eur + prémie. Následne zdôvodnil uzatváranie v poradí druhej pracovnej zmluvy tým, že na základe jeho nespokojnosti s priebehom alebo s vývinom výroby foriem a na základe rozhovoru s p. Z., ktorý bol nespokojný so svojím platom sa vzájomne dohodli, že bude mať vyššiu mzdu, ale podmienenú výsledkami firmy. Žalobca sa potom ani následne nedomáhal vyplatenia vyššej sumy, než aká mu bola vyplácaná. Tiež uviedol, že výroba vstrekovacích foriem však bola od začiatku stratová a preto okrem prvého mesiaca mu bolo vyplácaných len tých 600,- eur. Žalobca voči tomu nejakým spôsobom neprotestoval. Hovorili medzi sebou, že keď sa to rozbehne, tak sa mu zvýši alebo zmení zmluva. Pri nábehu sa ukázalo, že tieto zákazky nebudú také jednoduché realizovať na ich strojnom vybavení a pri tých zamestnancoch, ktorých zamestnávali. Spočiatku boli žalobcovi preplácané cesťáky tak ako si vyúčtoval cestovné, ale neskôr to začal zneužívať. Robil napríklad cesty na dovoz materiálu za podstatne vyššie sumy, než sa to dalo realizovať cez špedičné firmy. Tak niekedy v máji 2014 žalobcovi povedal, aby pri služobných cestách používal služobné auto s rokom výroby 2001, ktoré je riadne servisované. Žalobca má svoje auto v horšom stave a je aj staršie. Žalobca služobné vozidlo odmietol s tým, že on nebude chodiť na aute, ktoré používali iní šoféri, tak mu povedal, že bude preplácať len benzín, poprípade nejakú amortizáciu, ale on s tým nesúhlasil a naďalej používal svoje auto. Keď žalobca v septembri 2014 prestal chodiť do práce, tak p. N. mu napísala výpoveď. Napísala to skôr, ako bolo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu, ale či to bolo žalobcovi doručené skôr ako im jeho okamžité skončenie pracovného pomeru, to uviesť nevedel. Potom, keď im právnik povedal, že tá výpoveď bola asi nie platná, tak napísal novú výpoveď. Stravné lístky žalobcovi nedávali, ani mu neplatili stravné, lebo sa na to pozabudlo a keď zistili, že má na to nárok, tak mu to vyplatili. Žalobca také niečo ani nežiadal a požadoval to až keď mali spolu sedenia v súvislosti so skončením jeho pracovného pomeru. Potvrdil, že žalobca žalovanému doručil vyúčtovanie cestovného a stravného za mesiace júl a august 2014. S týmito vyúčtovaniami nesúhlasil a nepodpísal ich. Predpokladá, že stravné bolo žalobcovi poskytnuté cez firmu MATS-IMPEX, ktorá mala zabezpečiť pre žalobcu servis v súvislosti s pracovnou cestou žalobcu, za čo žalovaný platil niečo cez 2.100,- eur,
ale či sa tak v skutočnosti stalo, to nepreveroval. Nemal ani dôvod, lebo na základe dohody žalovaného s uvedenou firmou mala všetky ostatné náklady okrem leteniek znášať uvedená firma aj pokiaľ ide o žalobcu, načo im daná firma vystavila aj faktúry. Zmluvu o tom, že bude zabezpečovať aj stravné pre žalobcu, neuzavreli, ale ústne sa o tom bavili a dohodli sa, že to bude na komplet. Pracovná zmluva na 1.000,- eur bola podpísaná dňa 01.08.2013. Keď sa robí zmena pracovnej zmluvy vo firme, tak sa to robí buď dodatkom k pracovnej zmluve alebo sa urobí nová pracovná zmluva. V danom prípade sa zmluvou zmenil ten najdôležitejší článok. Dodatkom to robia vtedy, keď sa napríklad mení výška hodinovej mzdy, ale tu sa menil celý princíp odmeňovania. Dátum aj na tej ďalšej zmluve dali 01.08.2013 na základe dohody so žalobcom, lebo odvtedy platili za neho všetky odvody. K zmene došlo ešte v mesiaci august. Tú zmluvu, kde bol dohodnutý iný spôsob odmeňovania, tiež datovali k 01.08.2013 na základe dohody so žalobcom. Na tých formách nič nezarobili ani následne. Prerobili na tom, nové formy prestali brať v apríli - máji 2014 a dokončovali len tie formy, ktoré už nakontrahoval žalobca. Žalobca išiel do Číny na pracovnú cestu z toho dôvodu, aby sa tam pokúsil zabezpečiť výrobu foriem, ktorú oni nedokázali zabezpečiť v rozsahu nakontrahovanom žalobcom ani prostredníctvom ich subdodávateľov, ktorí im častokrát dodávali zmätky. Cestu na letisko mu nepreplatil preto, lebo mu povedal, aby šiel ich autom. Na takých pozíciách, na akej pracoval žalobca, ich zamestnanci zarábajú od tých 800,- do tých 1.200,- eur vrátane prémií. Keď vyplácal mzdu žalobcovi, väčšinou mu to vyplácal spolu s cesťákmi. On p. N. informoval, koľko p. Z. vyplatil, ona to rozúčtovala a rozdiel vyplatila. Týchto prípadov bolo menej ako situácií, keď všetko vyplácala žalobcovi pani N.. Sociálnej aj zdravotnej poisťovni predložili tú zmluvu, ktorá je na 600,- eur + pohyblivá zložka. Cesťáky doručoval žalobca p. N. buď e-mailom alebo fyzicky a potom mu ich ona dala, aby sa na ne pozrel. Ona ich aj skontrolovala a keď niečomu nerozumela, tak ich vrátila žalobcovi na dorobenie. Nevedel uviesť, či dotyčná vrátila žalobcove cesťáky aj za mesiace júl a august 2014 na prepracovanie alebo doplnenie. On nepozeral na ich obsah, ale pre neho tie cesťáky boli pasé, lebo mu povedal, aby nejazdil svojím autom. On tie cesťáky nebol ochotný uhradiť ani sčasti, kým sa nedohodnú na úhrade všetkých nárokov. Vo výpovedi na pojednávaní 18.05.2014 žalovaný ohľadne pohyblivej zložky mzdy uviedol, že na túto žalobcovi ani raz nevznikol nárok, pretože nevykonával žiadne úlohy nad rámec jeho pracovných povinností. Tiež nebol spokojný s jeho prácou. K dvojitým cestovným príkazom sa môže vyjadriť len čiastočne, pretože raz - dvakrát bol svedkom, keď prišiel za pani N. žalobca s tým, že mal ešte ďalšie cesty, či by sa mu to tiež nemohlo uhradiť a raz bol svedkom, keď mu pani N. povedala, aby ten cestovný príkaz prerobil a zahrnul tam aj tie ďalšie cesty, ktoré mal vykonať. Vie, že cestovné príkazy sa mohli prerábať aj preto, že v nich boli nejaké formálne chyby.
Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že medzi účastníkmi - žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom došlo dňa 01.08.2013 k uzavretiu pracovnej zmluvy na dobu určitú do 31.07.2014 so skúšobnou dobou 3 mesiace, s dňom nástupcu do práce 01.08.2013, podľa ktorej sa žalobca zaviazal pre žalovaného vykonávať pracovnú činnosť manažéra logistiky s miestom výkonu práce - Dolný Kubín, Nábrežie Oravy 625/12. V jej čl. VI. bola dohodnutá mesačná mzda vo výške 1.000,- eur ako zaručená mzda nezvislá od ekonomickej situácie žalovaného, splatná pozadu za mesačné obdobie najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ktorú sa žalovaný zaviazal vyplácať žalobcovi bezhotovostným prevodom na účet žalobcu, s čím žalobca podpisom zmluvy vyjadril súhlas (čl. VII.). Podľa článku IX. pracovnej zmluvy jej obsah môže byť zmenený po vzájomnej dohode, a to vždy písomne. Žalobca si mzdové nároky uplatňoval práve s poukazom na uvedené znenie zmluvy, ktorá nesporne bola medzi účastníkmi uzavretá pri vzniku pracovného pomeru žalobcu u žalovaného (k 01.08.2013).
S datovaním taktiež k 01.08.2013 bola účastníkmi podpísaná aj ďalšia pracovná zmluva s identickým znením ako vyššie uvedená zmluva, okrem jej článku VI., ktorý bol v uvedenej zmluve formulovaný nasledovne: „Zamestnávateľ a zamestnanec sa dohodli, že počnúc dňom 01.08.2013 bude zamestnancovi poskytovať 1. mesačná mzda 600,- eur. Uvedená mzda je zaručenou mzdou nezávislou od ekonomickej situácie zamestnávateľa. 2. Osobná hmotná zainteresovanosť sa stanovuje formou pohyblivej zložky mzdy do výšky 90 % základnej mzdy a to za splnenie úloh stanovených priamym nadriadeným nad rámec základných povinností vyplývajúcich z pracovnej pozície“.
Konateľ žalovaného tvrdil, že táto „druhá“ zmluva bola podpísaná ešte v mesiaci august 2013, cca 2 týždne po prvej zmluve a došlo k tomu (podľa prvotných tvrdení jeho a písomného vyjadrenia jeho
zástupkyne) na podnet práve žalobcu, ktorý chcel viac a následne zdôvodňoval jej uzavretie aj svojou nespokojnosťou s priebehom a vývinom výroby foriem, keď na základe rozhovoru so žalobcom, ktorý bol nespokojný so svojím platom a vzájomne sa dohodli, že bude mať vyššiu mzdu, ale podmienenú výsledkami firmy. Okolnosti uzavierania tej druhej zmluvy sčasti podľa tvrdení konateľa žalovaného potvrdila svedkyňa T. N. (že to bolo ešte v mesiaci august 2013 a po dlhšom rozhovore medzi žalobcom a konateľom žalovaného). Žalobca naopak tvrdil, že nevie, kedy to podpisoval a bolo mu to zrejme podstrčené pri podpisovaní iných papierov bez toho, aby si to pred podpisom prečítal. Aj ohľadne podpisovania výplatných listín tvrdil, že to podpisoval bez toho, aby si to prečítal, pretože na ruku dostával toľko ako sa dohodli. V kontexte s podpisovaním výplatných listín zo strany žalobcu, ktoré žalobca podpisoval priebežne za ten ktorý mesiac (že by ani jedenkrát neprečítal, čo podpisuje?) a z ktorých muselo byť každému zrejmé, že tam uvádzané sumy výplaty čistej mzdy ani náhodou nemôžu zodpovedať mzde dohodnutej vo výške 1.000,- eur brutto ani po exekučných zrážkach o cca 200,- eur, súd považuje uvedené tvrdenia žalobcu za nepresvedčivé a účelové aj ohľadne podpisovania v poradí „druhej“ pracovnej zmluvy. Pokiaľ ide o možné zvýšenie mzdy žalobcu podľa následne podpisovanej pracovnej zmluvy, žalobca by mohol na základe zmenenej zmluvy dostať maximálne 1.140,- eur brutto, z čoho mal mať istých „len“ 600,- eur, kdežto podľa pracovnej zmluvy uzatváranej pri vzniku jeho pracovného pomeru mal mať každý mesiac istých 1.000,- eur brutto. Formulácia podmienok vyplácania pohyblivej zložky mzdy (do výšky 90 % základnej mzdy, t. j. maximálne do výšky 540,- eur) je v zmluve natoľko vágna, že by záviselo prakticky len od vôle žalovaného, či žalobcovi vôbec vyplatí nejaké hmotné zainteresovanie, čo by si vyžadovalo aj aktivitu samotného žalovaného (ktorú by žalobca nijako ovplyvniť nemohol), a to stanovenie úloh žalobcovi konateľom žalovaného ako jeho priamym nadriadeným nad rámec základných povinností vyplývajúcich z pracovnej pozície žalobcu (v priebehu konania súdu nebola predložená žiadna konkretizácia povinností žalobcu vyplývajúcich z jeho pozície manažéra logistiky) a až potom, ak by sa tak stalo a žalobca by ich splnil, bolo by výlučne na žalovanom, v akom rozsahu mu vyplatí pohyblivú zložku mzdy v rozmedzí do 90 % základnej mzdy. Z uvedeného by bolo len veľmi ťažko predstaviteľné, že by mal žalobca takéto dojednanie považovať za reálne zvýšenie jeho mzdy a teda že prvotným (rozhodujúcim) motívom následného uzavretia takéhoto znenia pracovnej zmluvy malo byť v prvom rade to, že žalobca nebol spokojný s pôvodne dojednaným jeho pracovným ohodnotením. Ak ďalším motívom jeho uzavretia malo byť to, že žalovaný mal byť nespokojný s priebehom rozbiehajúcej sa výroby foriem, aj tento motív je podľa názoru súdu nepreukázaný a je tvrdený čisto účelovo, vychádzajúc z časových súvislostí, kedy v poradí druhá zmluva mala byť podpisovaná, pretože by k danej nespokojnosti mal dospieť už po cca 2 týždňoch po nástupe žalobcu a pritom malo ísť o novú výrobu, ktorá ešte len začínala a robiť závery po tak krátkom čase po tom ako sám konateľ žalovaného navrhoval žalobcovi pri uzavretí pracovnej zmluvy mzdu 1.000,- eur, vyznieva prinajmenšom nepresvedčivo. Nebolo sporným, že „nevyplácanie pohyblivej zložky mzdy“ žalobca nespochybňoval ako to tvrdil konateľ žalovaného, čo však žalobca zdôvodňoval tým, že na ruku mu bolo vyplácané toľko ako sa dohodli (dokonca žalobca tvrdil, čo však nepreukázal, že to spočiatku malo byť až 1.200,- eur v čistom a neskôr 1.000,- eur v čistom, lebo boli robené exekučné zrážky. Obe sporové strany pritom naznačovali určité skutočnosti, pre ktoré ten stav, ktorý mal oficiálne (účtovne) nastať po uzavretí druhej zmluvy, obom vyhovoval. V súvislosti s vymáhaním výživného od žalobcu v prospech jeho detí bol žalovaný už v mesiaci august 2013 listom z 28.08.2013 požiadaný súdnym exekútorom Mgr. Milošom Dubovcom o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie vedenej voči povinnému (pod sp. zn. EX 1564/2011 - č. l. 30), na ktorý listom z 19.09.2013 odpovedala za žalovaného práve svedkyňa N., uvádzajúca mzdové dojednanie, aké je obsiahnuté v poradí druhej uzatváranej pracovnej zmluve s tým, že mzda je žalobcovi vyplácaná cez pokladňu, nakoľko žalobca nedal súhlas na zasielanie mzdy na jeho osobný účet. Tiež v uvedenom liste informovala, že žalovaný obdržal dňa 16.09.2013 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy žalobcu v čiastke 204,64 eura od súdneho exekútora JUDr. Mária Mičáka, Exekútorský úrad Banská Bystrica. Súdny exekútor Mgr. Dubovec následne 28.08.2013 vydal príkaz na začatie exekúcie a dňa 30.09.2013 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy titulom nedoplatku na výživnom (zročnom výživnom) v sume 3.300,- eur s príslušenstvom (celkovo 3.633,93 eura). Rozsah (výška) zrážok zo mzdy žalobcu pochopiteľne závisel od výšky mzdy žalobcu. Ak tento mal mať účtovne vyplácaných len 600,- eur brutto, keď oficiálne žalobcovi nebola vyplácaná pohyblivá zložka mzdy, tento rozsah zrážok bol podstatne nižší, než by bol zo mzdy vo výške 1.000,- eur brutto. Na strane druhej celkové náklady zamestnávateľa na pracovníka sú iné, ak tento reálne vypláca mzdu vo výške 600,- eur brutto, než by bolo pri jej vyplácaní vo výške 1.000,- eur brutto a tieto by boli vyššie, ak by namiesto 600,- eur hrubého mal žalobcovi bez papiera vyplácať viac - toľko, koľko by predstavovala čistá mzda zo sumy 1.000,- eur brutto alebo dokonca 1.000,- eur, ako to tvrdil (ale nepreukázal) žalobca. Žalobcovi v rozpore so znením zmluvy (ako prvej tak aj druhej) bola
vyplácaná mzda spolu s cestovnými náhradami v hotovosti, čo žalobca zdôvodňoval tým, že od neho žalovaný nepožadoval číslo účtu (žalobca podľa svojej výpovede nemal mať v r. 2014 svoj účet, ktorý mal byť pred jeho zrušením v r. 2013 zablokovaný exekútorom) a žalovaný tvrdil (a vypovedala tak aj svedkyňa N.), že od žalobcu viackrát žiadali oznámiť číslo účtu, ktoré im žalobca odmietol poskytnúť. Uvedená skutočnosť, bez ohľadu na to, či vôbec aspoň niektorá z verzií sporových strán je pravdivá alebo nie, tiež nepriamo nasvedčuje tomu, že zrejme nebolo v záujme ani jedného z účastníkov sporu, aby boli preukázateľné skutočné finančné toky medzi nimi, pričom papierovo aj pre účely exekúcie sa vychádzalo z toho, že žalobca dostáva len základnú mzdu 600,- eur, z ktorej mu bola vyplácaná v čistom (po odvodoch a exekučných zrážkach) len cca 1/2-ica. Obe sporové strany, ak si v pracovnej zmluve výslovne dohodli, že mzda žalobcu bude vyplácaná bezhotovostným prevodom na účet žalobcu, mali už v čase jej uzavretia urobiť všetko pre to, aby sa tak mohlo stať, teda žalobca mal žalovanému oznámiť číslo účtu, na ktorý mu má byť mzda vyplácaná, čo neurobil a nebolo sporným, že žalovaný počas trvania pracovného pomeru u žalobcu nedisponoval číslom účtu, na ktorý by mal žalobcovi poukazovať jeho mzdu. S poukazom na uvedené, súd vyhodnotil následne podpisovanú pracovnú zmluvu ako simulovaný právny úkon vedený snahou oboch účastníkov v čase jej podpisu zastrieť iný právny úkon - pôvodnú pracovnú zmluvu pokiaľ ide o mzdové dojednanie. Súd teda považuje v poradí druhú uzavretú zmluvu za neplatný právny úkon a preto pri posudzovaní nárokov žalobcu na mzdu za uplatnené obdobie vychádzal z preukázanej brutto mzdy 1.000,- eur mesačne, dojednanej písomne medzi účastníkmi v čase vzniku pracovnoprávneho vzťahu.
Pokiaľ ide o dátum skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného, ktorý údaj je rozhodný vo vzťahu k uplatnenému nároku na mzdu za september 2014 a spôsob jeho skončenia, od čoho závisí danosť nároku na náhradu mzdy podľa § 69 ods. 4 ZP, súd v súlade so závermi vyslovenými v odôvodnení rozsudku tunajšieho súdu z 30.03.2015 č. k. 5Cpr/2/2014-60, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 24.04.2015, konštatuje, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany žalobcu listom z 25.09.2014, zasielaným žalovanému doporučenou zásielkou podanou na pošte Banská Bystrica dňa 26.09.2014 o 15.43 h pod podacím číslom RQ579301992SK (č. l. 12, čoho originál je založený v prílohovej obálke spise spisu sp. zn. 5Cpr/2/2014), ktoré bolo žalovanému ako jeho adresátovi doručené 29.09.2014 a týmto dňom došlo k ukončeniu predmetného pracovného pomeru. Aj zo strany žalovaného boli realizované písomné akty smerujúce k ukončeniu predmetného pracovného pomeru, z ktorých prvým bol list datovaný k 24.09.2014 (podľa neho z dôvodu bezdôvodného odchodu žalobcu z pracoviska v polovici pracovného času dňa 10.09.2014, ktorý až do 17.09.2014 nenastúpil do zamestnania, bol so žalobcom rozviazaný pracovný pomer v zmysle § 63 ods. 4 ZP - ustanovenia upravujúceho výpoveď z pracovného pomeru, ku dňu 17.09.2014, ktorá listina o. i. vôbec neprihliada na plynutie výpovednej doby - č. l. 11), ale tento ako prvý preukázaný akt žalovaného smerujúci k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného podľa dokladov založených v spise 5Cpr/2/2014 (doklad na č. l. 50 uvedeného spisu), bol žalovaným podaný na poštu dňa 29.09.2014 a žalobcovi bol doručený v nasledujúci deň 30.09.2014. Ďalším písomným aktom žalovaného bolo „okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu“ z dôvodu uvedeného v § 68 ods. 1 písm. b) ZP dané listom datovaným až 08.10.2014 (č. l. 14). Ani jeden z pracovnoprávnych úkonov účastníkov, ktorými títo mienili ukončiť vzájomný pracovnoprávny vzťah, nebol v zákonnej prekluzívnej lehote napadnutý druhým účastníkom pracovnoprávneho vzťahu na súde (táto je podľa § 77 ZP dvojmesačná a plynie odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť a ktorá vo vzťahu ku všetkým týmto aktom už márne uplynula) je potrebné ohľadne okamihu skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného vychádzať z toho, ktorý z uvedených jednostranných adresovaných právnych úkonov smerujúcich k zániku tohto pracovnoprávneho vzťahu, bol najskôr doručený druhému z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, ktorým dňom (v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru dochádza k skončeniu pracovného pomeru), a to bez ohľadu, či takýto úkon bol alebo nebol platný a týmto bolo práve okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcom obsiahnutým v liste z 25.09.2014. Súd už nie je oprávnený v žiadnom konaní preskúmavať platnosť tohto úkonu a ani riešiť takúto otázku v inom konaní v súvislosti s uplatňovaním iných nárokov ako predbežnú, ak nebola včas podaná (v takomto prípade zo strany žalovaného ako druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu oprávneného takýto návrh podať) žaloba o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru žalobcu u žalovaného jeho okamžitým skončením zo strany žalobcu. V takomto prípade sa pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil týmto jednostranným zrušovacím prejavom dňom jeho doručenia žalobcovi, aj keby to bol právny úkon neplatný (obdobne R 40/1969). Inými slovami, ak návrh o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nebol na súd podaný včas alebo vôbec, pracovný pomer sa skončí napriek tomu, že jeho podkladom bol neplatný právny úkon, keďže po márnom uplynutí
stanovenej lehoty sa súd už otázkou platnosti rozviazania pracovného pomeru nemôže zaoberať ani prejudiciálne. V tomto smere je argumentácia zástupkyne žalovaného žiadajúca predbežne skúmať otázku platnosti uvedeného úkonu, tvrdiac, že podľa nej je tento neplatný, v rozpore ako so zákonom, tak aj s judikatúrou súdov. Z jej strany dochádza k účelovej interpretácii ust. § 78 ods. 3 ZP, ktoré je potrebné rovnako ako ostatné odseky § 78 ZP vykladať v súvislosti s § 77 ZP, teda upravujúceho situáciu pre prípad, že súd výrokom svojho rozsudku rozhodujúc o žalobe podľa § 77 ZP konštatoval neplatnosť skončenia pracovného pomeru úkonom zamestnanca, ktorých použitie závisí od toho, či zamestnávateľ trvá na ďalšom vykonaní práce zamestnancom (v takom prípade pracovný pomer nekončí - § 78 ods. 1 ZP), alebo tento naopak netrvá na tom, aby zamestnanec u neho naďalej pracoval, kedy platí fikcia ukončenia pracovného pomeru dohodou, a to v prípade neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru dňom, keď mal pracovný pomer skončiť (§ 78 ods. 3 písm. b) ZP). Nebolo sporným, že medzi účastníkmi existoval iba jeden pracovný pomer, a to ten ktorého parametre vyplývali z písomnej pracovnej zmluvy uzatvorenej najneskôr v deň jeho vzniku (01.08.2013) a z prejavu vôle žalobcu v liste z 25.09.2014 vyplýva, že žalobca ním mienil ukončiť práve uvedený pracovný pomer. Hoci bol tento pracovný pomer pôvodne dohodnutý na dobu určitú (do 31.07.2014), nakoľko žalobca pokračoval ďalej v práci s vedomím svojho zamestnávateľa, tento pracovný pomer sa s poukazom na § 71 ods. 2 ZP zmenil na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas, keďže sa účastníci nedohodli inak.
S poukazom na uvedené je daný základ nároku žalobcu na náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku žalobcu za výpovednú dobu dvoch mesiacov podľa § 69 ods. 4 ZP. Pokiaľ ide o jeho výšku, ktorú si uplatnil žalobca vo výške 2.000,- eur a ohľadne ktorej zástupkyňa žalovaného o. i. namietala, že nebol vypočítaný spôsobom vyplývajúcim z § 134 ZP upravujúceho výpočet priemerného zárobku na pracovnoprávne účely, keďže tento žalobca určil len dvojnásobkom dojednanej hrubej mzdy 1.000,- eur, súd uvádza, že bol uplatnený v správnej výške. Rozhodným obdobím pre jeho výpočet bol druhý kalendárny štvrťrok (§ 134 ods. 2 ZP). V danom období žalobca nečerpal žiadnu dovolenku. Podľa mzdového listu žalobcu za r. 2014 mal žalobca odpracovaných v mesiacoch apríl a máj po 20 dní a za mesiac jún 21 dní, teda pri 7,5 hodinovom dennom pracovnom čase (dojednaný týždenný pracovný čas bol 37,5 hodiny) odpracoval v mesiacoch apríl a máj po 150 hodín a za mesiac jún 157,5 hodiny
- celkovo za uvedené obdobie 457,5 hodiny. Potom priemerný hodinový zárobok po zaokrúhlení na 4 desatinné čísla (§ 134 ods. 4 ZP) predstavuje sumu 6,5574 eura (3.000 : 457,5) a priemerný mesačný zárobok je rovných 1.000,- eur (457,5 : 3 = 152,5 - priemerný počet hodín odpracovaných v mesiaci za rozhodné obdobie x 6,5574 = 1.000,0035 eura). Preto súd uvedený nárok, ktorý doposiaľ nebol ani sčasti žalovaným uhradený, priznal v celej žalovanej výške, nezistiac žiadny relevantný dôvod, pre ktorý by malo byť dôvodné odopretie priznania tohto nároku pre rozpor s dobrými mravmi, teda danosť ani tých dôvodov, ktoré výslovne uvádzala zástupkyňa žalovaného, odhliadnuc od toho, že tieto ani v prípade, že by mali byť skutočne danými, aj v kontexte správania žalovaného, neodôvodňujú žalovaným navrhovaný postup ani vo svojom súhrne.
Ďalším nárokom bola nevyplatená časť mzdy za mesiace júl 2014 v sume 706,60 eura, august 2014 v sume 706,60 eura a mesiac september 2014 v sume 210,20 eura. Za mesiac júl už žalovaný vyplatil žalobcovi (v čistom) aj podľa výplatných pások (č. l. 41) mzdu vo výške 305,40 eura, za mesiac august 293,34 eura a za mesiac september 189,74 eura. Z výplatných pások je zrejmé, že žalovaný pri výpočte mzdy žalobcu vychádzal z hrubej mesačnej mzdy 600,- eur a z takejto sumy čistá mzda po odvodoch na poistenie a fondov predstavovala za mesiac júl - 492,58 eura, za mesiac august - 480,52 eura a za mesiac september (za ktorý mu vypočítal mzdu za 5 odpracovaných dní, 1 sviatok a čerpanú dovolenku 2 dni a za uvedené obdobie vychádzal z hrubej mzdy 219,08 eura) - 189,74 eura. Rozdiel medzi žalovaným vyplatenou sumou a čistou mzdou za mesiace júl a august 2014 bol spôsobený exekučnými zrážkami za každý z uvedených mesiacov po 187,18 eura (pri každom z nich sú uvedené dve platby na tam uvedený účet po 93,59 eura). Žalobca nerobil v priebehu konania sporným to, že žalovaný vo výplatných páskach uvádzané odvody a zrážky, tak ako aj v ostatných mesiacoch, ktoré neboli predmetom sporu a ktoré sú v jednotlivých výplatných páskach uvedené, reálne vykonal.
Nakoľko žalobcovi bolo plnené titulom jeho mzdy za mesiac júl 2014 celkovo 616,33 eura (v sume 305,40 eura vyplatená čistá mzda, v sume 187,18 eura exekučné zrážky a zvyšok odvody) nevyplatenou zostala hrubá mzda v rozsahu 383,67 eura.
Za mesiac august 2014 bola žalobcovi plnená mzda v celkovej výške 599,14 eura (v sume 293,34 eura vyplatená čistá mzda, v sume 187,18 eura exekučné zrážky a zvyšok odvody) nevyplatenou zostala hrubá mzda v rozsahu 400,86 eura.
Napokon za mesiac september 2014 bola žalobcovi plnená hrubá mzda vo výške 219,08 eura (bola mu vyplatená čistá mzda vo výške 189,74 eura, pričom podľa žaloby to malo byť 189,79 eura a zvyšok boli odvody), keď žalobca si ju uplatnil za 8 dní a keď za uvedený mesiac bolo včítane sviatkov s náhradou mzdy celkovo 22 pracovných dní, vznikol žalobcovi nárok na hrubú mzdu vo výške 363,64 eura (1.000,- eur : 22 x 8). Ak mu z nej bola vyplatená suma 219,08 eura v hrubom, zostáva žalobcovi doplatiť v hrubom 144,56 eura.
Celkove potom súd priznal žalobcovi voči žalovanému zo žalovanej sumy titulom doplatku vo výške 1.623,40 eura za obdobie uvedených troch mesiacov doplatok hrubej mzdy vo výške 929,09 eura.
Posledným z uplatnených nárokov bol nárok na cestovné a stravné za mesiac júl 2014 v sume 697,33 eura a august 2014 v sume 858,- eur (celkovo 1.555,33 eura).
Hoci zástupkyňa žalovaného v prvotnom vyjadrení k žalobe spochybňovala, že by žalobca pred doručením žaloby vyúčtoval cestovné náhrady za uvedené mesiace, sám konateľ žalovaného naopak potvrdil, že tieto boli žalovanému zo strany žalobcu doručené spôsobom, akým boli aj predtým doručované vyúčtovania z jeho strany, ktoré aj mali byť uhradené. Odmietnutie ich preplatenia zdôvodňoval tým, že žalobca si v nich účtoval náhradu za použitie svojho vozidla, hoci cca v mesiaci máj mal žalobcovi oznámiť, že má na služobné cesty používať služobné motorové vozidlo a nesúhlasí s používaním súkromného vozidla žalobcu, čo žalobca odmietol rešpektovať. To, že najneskôr v mesiaci jún 2014 mal žalovaný (jeho konateľ) informovať žalobcu, že nesúhlasí s používaním súkromného vozidla žalobcu na služobné cesty potvrdil aj žalobca. Nebolo sporné, že do mesiaca jún 2014 vrátane žalovaný preplácal cestovné náhrady žalobcu, na ktoré žalobca používal svoje vozidlo, t. j. preplácal mu vyúčtované náhrady za jeho používanie.
Pre súd však bolo rozhodným pre posúdenie danej časti nároku to, že v rozhodnom období mesiacov júl a august 2014 nielenže žalobca (tak ako v predchádzajúcom období) používal na pracovné cesty svoje vozidlo bez písomného súhlasu žalovaného, ale robil tak napriek výslovnému nesúhlasu žalovaného, ktorý dal žalobcovi možnosť využívať na pracovné cesty služobné vozidlo, čo žalobca odmietol.
Preto súd žalobcom vyúčtovanú náhradu za používanie žalobcovho motorového vozidla nepovažoval za dôvodnú a za uvedené cesty priznal žalobcovi náhradu len vo výške nákladov vynaložených žalobcom na pohonné hmoty, ktoré náklady by vznikli aj v prípade použitia služobného motorového vozidla žalovaného, pričom súd zohľadnil vyjadrenie konateľa žalovaného, že bol ochotný sa so žalobcom dohodnúť na tom, že žalobcovi by v prípade použitia jeho vozidla preplácal len náklady na benzín, poprípade „nejakú“ amortizáciu, čo však žalobca odmietol. Žalovaný v danom prípade mal dôvod žalobcom prevedené vyúčtovanie cestovných náhrad za používanie jeho vozidla neakceptovať v takej výške, v akej si ho uplatnil žalobca, keďže s poukazom na § 7 ods. 1 ZoCN patrí zamestnancovi základná náhrada za každý 1 km jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky pri použití iného cestného motorového vozidla ako cestného motorového vozidla zamestnávateľa, len v prípade existencie písomnej dohody zamestnanca so zamestnávateľom, k čomu nedošlo. K prevedeným vyúčtovaniam v časti, v ktorej sa týkali náhrady cestovných výdavkov, v priebehu konania žalovaný nevzniesol žiadne ďalšie konkrétne námietky (že by sa niektoré z daných ciest mali uskutočniť bez jeho predchádzajúceho súhlasu). Náklady na pohonné hmoty z vyúčtovania za mesiac júl 2014 predstavovali 142,- eur (najazdených 1122 km pri spotrebe 8,5 l/100 km a cene 1,49 eura/l paliva) a za mesiac august 2014 - 258,- eur (najazdených 2035 km).
Vyúčtované náklady ďalej predstavovali stravné vyúčtované za zahraničné pracovné cesty vykonané v dňoch 03.07. až 11.07.2014 na trase Praha - Dubaj - Taipej - Schenzhen - Hongkong - Dubaj - Praha (4 x po 40,- eur a 5 x po 38,- eur) a od 19.08. do 24.08.2014 na trase Praha - Hongkong - Schenzhen - Praha (6 x po 38,- eur). Žalovaný uvedený nárok odmietal ako nedôvodný poukazujúc na to, že žalobca mal zabezpečené stravovanie pri oboch uvedených cestách prostredníctvom firmy MATS-IMPEX s.r.o., Nitra, ktorá podľa jeho tvrdenia mala hradiť všetky ďalšie náklady žalobcu okrem leteniek, ktoré priamo hradil žalovaný ako letenky za žalobcu, tak aj za konateľa uvedenej spoločnosti
Ing. P. P., za čo uvedená spoločnosť fakturovala žalovanému úhradu faktúrou č. 1408039 na sumu 2.160,- eur s DPH, ktorú žalovaný aj uhradil a v ktorej je ako predmet fakturácie uvedené „vykonané poradenské a marketingové služby v Číne /18. - 24. augusta 2014/“ a faktúrou č. 1408037 taktiež na sumu 2.160,- eur, uhradenou žalovaným, v ktorej je ako predmet fakturácie uvedené „vykonané poradenské a marketingové služby v Číne a na Taiwane pri zabezpečovaní obchodných jednaní s výrobcami foriem“. Žalobca naproti tomu tvrdil, že stravu si počas uvedených ciest zabezpečoval sám, tvrdiac, že úhradu za hotely platil Ing. P.. Ing. P. vypočutý ako svedok na pojednávaní 13.04.2015 uvádzal, že dané cesty robil výlučne v súvislosti s obchodom pre žalovaného. Uvedený svedok potvrdil, že fakturácie spoločnosti MATS-IMPEX s.r.o. zahŕňali aj jeho diéty, ale nie diéty žalobcu. On akurát nielen pre seba, ale aj pre žalobcu platil za hotely, avšak na rozdiel od žalobcu uvedený svedok tvrdil, že v cene ubytovania v hoteloch boli zahrnuté aj raňajky. Nevedel ale uviesť, či vo všetkých hoteloch, ale (minimálne) väčšinou to bolo zabezpečené. Inak ostatnú stravu si zabezpečovali sami. Následne žalobca prehlásil, že nespochybňuje, že v súvislosti s uvedenými zahraničnými pracovnými cestami mu boli v súvislosti s ubytovaním v jednotlivých hoteloch zabezpečené raňajky. S poukazom na uvedené, keď ani z uvádzaných faktúr explicitne nevyplýva, že by mali nimi fakturované úhrady zahŕňať aj refundáciu nákladov danej spoločnosti na zabezpečenie stravovania žalobcu (okrem raňajok), súd uvedený nárok priznal len sčasti. Nakoľko opatrenie Ministerstva financií SR č. 401/2012 Z. z. účinné v rozhodnom období (od 01.01.2013 aj pre dotknuté obdobie r. 2014) stanovovalo základnú sadzbu stravného pre Čínu vo výške 38,- eur a osobitne nestanovovalo úhradu pre TCHAJ-WAN, ktorý je formálne považovaný za provinciu Čínskej ľudovej republiky, súd vychádzal z uvedenej základnej náhrady, ktorú s poukazom na § 13 ods. 7 ZoCN krátil o 25 % za dni, kedy žalobca necestoval, ale musel tráviť noc v hoteli, teda u stravného za dni 05.07. až 10.07.2014 vrátane a za dni 20.08. až 24.08.2014 vrátane, takže toto predstavuje za deň 03.07.2014 - 35,- eur (vychádzajúc z najvýhodnejšej sadzby pre žalobcu - základnej sadzby stravného pre Spojené arabské emiráty, keďže v daný deň dochádzalo k presunu žalobcu na trase Praha - Dubaj) a 04.07.2014 - 38,- eur, za dni 05.07. až 10.07.2014 po 28,5 eura (po krátení o 25 % zo sumy 38,- eur), za deň 11.07.2014 - 38,- eur, za deň 19.08.2014 - 38,- eur, za dni 20.08. až 24.08.2014 po 28,5 eura (po krátení o 25 % zo sumy 38,- eur), čo spolu predstavuje 462,50 eura. Celkovo potom titulom cestovných náhrad súd priznal žalobcovi voči žalovanému zo žalovanej sumy týchto náhrad 1.555,33 eura sumu 862,50 eura (400 + 462,50).
Z priznanej istiny súd priznal žalobcovi s poukazom na § 1 ods. 4 ZP v spojení s § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. úrok z omeškania v uplatnenej výške, a to zo sumy 1.647,03 eura od 30.09.2014, od ktorého dňa si žalobca uplatnil úroky z omeškania (sumy priznanej ako nevyplatenej hrubej mzdy za mesiace júl a august 2014 (383,67 eura + 400,86 eura) a priznaných cestovných náhrad
- 862,50 eura, keďže uvedené nároky boli splatnými ku dňu, od ktorého si žalobca tieto úroky uplatnil. Zo zvyšnej časti priznanej istiny - sumy 2.144,56 eura súd priznal uplatnený úrok z omeškania až počnúc dňom 01.11.2014 až do jej zaplatenia, keďže s poukazom na § 129 ods. 3 ZP mzda za mesiac september 2014 a rovnako aj nárok na náhradu mzdy podľa § 69 ods. 4 ZP súvisiaci so spôsobom skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného sa stali splatnými najneskôr v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru. Súd v danom prípade nemal preukázaný konkrétny výplatný termín u žalovaného a tak vychádzal z dojednania v pracovnej zmluve (jej čl. VII.), kopírujúceho ust. § 129 ods. 1 ZP, podľa ktorého bola mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, teda žalobcovi mali byť uvedené nároky uhradené najneskôr do 31.10.2014.
Vo zvyšnej časti žalobcom uplatnené nároky ako nedôvodné zamietol.
Zároveň súd postupujúc podľa § 151 ods. 3 O. s. p. s ohľadom na zložitosť veci pre väčší počet uplatnených nárokov rozhodol, že o trovách tohto konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Dolný Kubín (§ 204 ods. 1 O. s. p.), písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p.).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona - zákon č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien (§ 251 ods. 1 O. s. p.).