Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Co-316-2013.pdf
PDF · 110.61 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/316/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci navrhovateľa: T.. U. U., bytom Q., I. XX proti odporcovi: Slovenská republika - zastúpená Národným bezpečnostným úradom, Bratislava, Budatínska 30, v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 17.12.2013, č. k. 6C/258/2009-136, v spojení s opravným uznesením zo dňa 05.03.2013, č.k. 6C/258/2009-145 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 17.12.2013, č. k. 6C/258/2009-136, v spojení s opravným uznesením zo dňa 05.03.2013, č.k. 6C/258/2009-145 p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody voči štátu - Slovenskej republike, zastúpenej Národným bezpečnostným úradom (ďalej len NBÚ) a náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím Národného bezpečnostného úradu v súvislosti s vykonávaním bezpečnostnej previerky navrhovateľa, ktorý bol príslušníkom Policajného zboru. Navrhovateľ uviedol, že ako príslušník Policajného zboru potreboval pre výkon svojho povolania vykonanie bezpečnostnej previerky a odporca vykonal previerku nezákonným spôsobom, v dôsledku čoho bol navrhovateľ poškodený, diskvalifikovaný v ďalšom zamestnaní. Nemohol zastávať akúkoľvek funkciu v policajnom zbore v dôsledku čoho sám z policajného zboru odišiel. V priebehu konania navrhovateľ upresnil svoj návrh a naďalej trval na náhrade škody 14.752,- Eur, ako náhradu za ušlú mzdu bez úrokov z omeškania a 1.248,- Eur náhradu nemajetkovej ujmy. Vo zvyšnej časti súd samostatným uznesením konanie zastavil v dôsledku späťvzatia návrhu. Prvostupňový súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 31.05.2010 a návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Navrhovateľ podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie a Krajský súd v Bratislave svojim rozhodnutím č. k. 6Co/301/2010 zo dňa 17.02.2011 rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutej náhrady škody potvrdil a v časti nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy zrušil a vrátil na nové konanie. Rozsudok súdu prvého stupňa v časti nároku navrhovateľa na náhradu škody nadobudol právoplatnosť dňa 15.03.2011. Navrhovateľ trval na podanom návrhu v časti priznania nemajetkovej ujmy vo výške 1.248,- Eur v celom rozsahu. Uviedol, že bol podrobený bezpečnostnej previerke a odporca ako špecializovaný orgán štátnej správy na vykonávanie bezpečnostných previerok vydal nesprávne rozhodnutie. Toto rozhodnutie nebol oprávnený vydať, nemal vôbec konať a napriek tomu, že navrhovateľ podal odvolanie, odporca trval na svojom rozhodnutí a tým bolo zasiahnuté do práv navrhovateľa, odporca vedome predlžoval protiprávny stav a navrhovateľovi už nezostávalo nič iné, len skončiť služobný pomer. Po 30. rokoch služobného pomeru bol úplne diskvalifikovaný,
nehodnotný a nepotrebný. Po 30. rokoch v služobnom pomere u polície a musel odísť do dôchodku. Jednalo sa o výsluhový dôchodok. Navrhovateľ do previerky pracoval ako podpredseda poradného výboru ministra vnútra. Na tejto funkcii zotrval až do odchodu zo služobného pomeru. O tom, že bol zaradený na správe vyšetrovania ŠTB vedeli aj jeho nadriadení. Navrhovateľ to nikdy nezatajoval. Keďže NBÚ vyslovil, že je nespoľahlivý, tak aj jeho nadriadení ho museli považovať za nespoľahlivú osobu. Napriek tomu, že ho poznali a poznali aj jeho prácu. V konaní nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, nijako svoju ujmu nepreukazoval. Tiež nepreukázal, že by si nemohol nájsť zamestnanie z dôvodu, že nedostal bezpečnostnú previerku a ani na preukázanie psychickej traumy a narušenie rodinných vzťahov nenavrhol žiaden dôkaz.
Súd prvého stupňa zistil, že NBÚ vykonal podľa § 16 ods. 2 písm. b/ Zákona 241/2001 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov bezpečnostnú previerku navrhovateľa na základe žiadosti kancelárie ministra vnútra SR zo dňa 10.04.2003. NBÚ bezpečnostnú previerku ukončil vydaním rozhodnutie dňa 05.10.2004 a zistil, že podľa § 14 ods. 1 Zákona č. 215/2004 Z.z. nemožno navrhovateľa považovať za osobu bezpečnostne spoľahlivú, pretože bola pracovne zaradená a aktívne vykonávala činnosť v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti. Navrhovateľ teda nesplnil predpoklad na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 písm. g/ Zákona č. 215/2004 Z.z. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie, ktoré Odvolacia komisia zriadená zákonom o ochrane utajovaných skutočností odvolanie navrhovateľa dňa 13.12.2004 zamietla. Navrhovateľ využil ďalšie právne možnosti a domáhal sa na Najvyššom súde SR vydania rozhodnutia, ktorým by rozhodnutie odvolacej komisie bolo zrušené. Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 3Sž 24/2005 rozhodnutie odvolacej komisie zrušil a vrátil na nové konanie z dôvodu procesnej vady a meritórne rozhodnutie NBÚ nepreskúmaval. Na základe rozsudku vydaného Najvyšším súdom SR, Výbor národnej rady SR na preskúmavanie rozhodnutí NBÚ, odvolanie podané navrhovanou osobou - navrhovateľom preskúmal a rozhodnutím zo dňa 07.12.2006 ho zamietol. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž 6/2007, zo dňa 27.05.2008 podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. bolo zrušené rozhodnutie Výboru národnej rady SR, ako aj rozhodnutie NBÚ zo dňa 05.10.2004 z dôvodu, že rozhodnutie nemalo byť vydané bez súhlasu navrhovateľa na vykonanie bezpečnostnej previerky podľa § 215/2004 Z.z.. NBÚ vo veci naďalej konal a na základe žiadosti Ministerstva vnútra SR zo dňa 20.10.2008 vykonávanie bezpečnostnej previerky podľa § 24 ods. 3 Zákona 215/2004 Z.z. zastavil z dôvodu, že navrhovateľ už nebol zamestnancom MV SR, t. j. po zrušení rozhodnutí Najvyšším súdom SR NBÚ vo veci už meritórne nerozhodol. Súd poukázal na ust. § 17 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. a dospel v prejednávanej veci k názoru, že navrhovateľ nebol nijako dotknutý na svojich osobnostných právach zo strany svojho zamestnávateľa po vydaní rozhodnutia národného bezpečnostného úradu; nemožno ho považovať za osobu bezpečnostne spoľahlivú. Aj po vydaní takéhoto rozhodnutia navrhovateľ zostal v pracovnej pozícií tak ako predtým a to až do doby, kedy sa sám rozhodol požiadať o uvoľnenie zo služobného pomeru a odísť do výsluhového dôchodku. Výšku a spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy navrhovateľ nijako nezdôvodnil. Sám uviedol, že nemajetková ujma sa v jeho prípade ani vyčísliť nedá a sumu, ktorú požadoval si určil sám, pritom nevedel určiť z čoho pozostáva. Súd prvého stupňa dospel k názoru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by vydané rozhodnutie, o ktoré opiera svoj nárok mu spôsobilo nemajetkovú ujmu, alebo ujmu na jeho osobnostných právach. Odporca v konaní o bezpečnostnej previerke navrhovateľa konečné rozhodnutie vo veci nevydal, konanie zastavil z dôvodu, že navrhovateľ už nebol zamestnancom MV SR. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by mu vznikla škoda v súvislosti s rozhodnutím vydaným NBÚ a teda v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Zároveň uviedol, že existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti účastníka konania označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Teda navrhovateľ má v sporovom konaní určitú zodpovednosť za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Právo navrhovať dôkazy má každý účastník konania od jeho začiatku až po vyhlásenie uznesenia o skončení dokazovania. Súd nie je povinný vykonávať dôkazy, ak ich účastník konania nenavrhne.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1/ O.s.p. podľa ktorého úspešný odporca má právo na náhradu trov konania, avšak v konaní si náhradu trov konania neuplatnil a v konaní, ani v odvolacom konaní, mu žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ a žiadal, aby odvolací súd rozhodol v zmysle jeho predošlých podaní. Namietal postup týkajúci sa jeho bezpečnostnej previerky, ako aj súdne konanie o náhradu škody. Sudkyni, proti ktorej v minulosti podal námietku, vytýkal
nedostatočné zachytenie priebehu pojednávania s následným neakceptovaním ním predložených návrhov na riadne zistenie skutkového stavu.
Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 05.03.2013, č.k. 6C/258/2009-147 vyzval navrhovateľa, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia doplnil svoje odvolanie z dôvodu, že jeho odvolanie zo dňa 25.02.2013 nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1 a 2 O.s.p.. Navrhovateľa poučil, že odvolací súd jeho odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p. odmietne, ak svoje podanie nedoplní.
Navrhovateľ písomným podaním zo dňa 01.04.2013 doplnil svoje odvolanie s tým, že rozsudok súdu prvého stupňa napáda v celom rozsahu a domáha sa jeho zrušenia. Mal za to, že rozsudok súdu prvého stupňa nie je objektívnym rozhodnutím, vydaným na základe riadneho zistenia skutkového stavu, keď sa súd stotožnil so stanoviskom žalovanej strany napriek tomu, že pri výkone jeho bezpečnostnej previerky došlo k chybe, pričom podľa súdu malo ísť len o banálne procesné pochybenie, ktoré na priebeh ďalších udalostí nemalo žiaden vplyv. Napriek tomu, že prvostupňový súd nie je oprávnený preskúmavať celkovú účinnosť NBÚ, nemožno sa však podľa navrhovateľa stotožniť s tým, že akákoľvek činnosť tohto štátneho orgánu je súdom nepreskúmateľná. Ide o preskúmanie dieľčej činnosti, ktorá vykazuje znaky protiprávnosti zrejme spojenej s neoprávnenými zásahmi do práv občana, ktorá má za následok spôsobenie škody. Bez možnosti poznať skutočnú škodovú udalosť, súd by v danej veci nemohol vôbec konať. Spochybnil zásadu rovnosti strán v konaní a súdne konanie a preto žiadal o dôsledné preskúmanie škodovej udalosti a to napriek nevôli žalovanej strany. Súd nevyzval odporcu na preukázanie svojho tvrdenia napriek tomu, že disponuje spisovým materiálom, týkajúcim sa bezpečnostnej previerky navrhovateľa. Preto žiadal, aby v konaní bol zabezpečený kompletný spis, týkajúci sa bezpečnostnej previerky navrhovateľa z dôvodu neštandartnosti a účelovosti postupu NBÚ voči osobe navrhovateľa, tiež i spis napr. bývalého podriadeného navrhovateľa B. F.. Uviedol, že ak bezpečnostná previerka NBÚ bola vykonaná podľa zák. č. 241/2001 Z.z., táto previerka po uplynutí zákonom stanovenej lehoty zanikla, t.j. bez zastavenia prerušenia, prípadne skončenia akéhokoľvek rozhodnutia, preto nie je zrejmé, prečo NBÚ bezpečnostnú previerku ukončilo vydaním rozhodnutia podľa zák. č. 215/2004 Z.z., pričom nie je zrejmé, čo odporca sledoval tým, že vydanie rozhodnutia odložil až na dobu, kedy bude platiť prísnejší zákon, keď odporca je sám účastníkom legislatívneho procesu. Nie je zrejmý cieľ rozhodnutia odporcu, ktoré nemalo byť vôbec vydané, pričom existuje celá rada ďalších nezodpovedaných otázok, o ktorých odporca mlčí a súd iba na základe jeho ničím nepodloženého stanoviska vydáva rozhodnutie. Pokiaľ NBÚ uvádza, že svoju činnosť voči navrhovateľovi ukončil dňa 20.10.2008, nie je zrejmé, aké úkony za tú dobu boli voči navrhovateľovi neoprávnene vykonané v jeho práci, v rodine, medzi známymi. Z dôvodu zachovania ľudskej dôstojnosti však o dôsledkoch nezákonnej činnosti NBÚ navrhovateľ uviedol, že radšej pomlčí, to však neznamená, že dôsledky nenastali, pričom odporca by si mal byť týchto dôsledkov vedomý. Hoci úkony pracovníkov NBÚ a následne vydanie jeho rozhodnutia spôsobilo navrhovateľovi nemalé problémy najmä v práci, svoj služobný pomer z týchto dôvodov neukončil, jeho zamestnávateľ po vlastnej úvahe ho zo zostávajúcej funkcie neodvolal. Hoci rozhodnutie odporcu nemalo byť nikdy vydané, odporca urobil všetko preto, aby sa toto rozhodnutie stalo právoplatným a záväzným. Ním zasiahol nielen do práv navrhovateľa, ale aj do služobného pomeru navrhovateľa, keď v ňom rozhodol o jednej zo základných podmienok možnosti trvania služobného pomeru, t.j. o spoľahlivosti navrhovateľa. Bez takejto podmienky služobný pomer nie je možný, lebo policajt ju musí spĺňať po celú dobu služobného pomeru. Preto na základe právoplatného rozhodnutia NBÚ k jeho ukončeniu došlo. Je však len technickou stránkou veci, ako sa toto ukončenie vykoná. Preto úvaha a tvrdenie odporcu o nemožnosti spôsobiť mu majetkovú alebo inú škodu je nesprávna a účelová. Navrhovateľ mal za to, že aj po vydaní rozhodnutia odporcu, po určitú neobmedzenú dobu bol ešte príslušníkom policajného zboru, avšak takú úvahu nemožno spájať len s jednou vytrhnutou udalosťou, ale musí plynúť z celkového skutkového zistenia.
K odvolaniu sa písomne vyjadril odporca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Odporca mal za to, že navrhovateľ, i keď mal v konaní dôkaznú povinnosť, napriek výzve súdu na pojednávaní zo dňa 17.12.2012 nenavrhol vykonať žiaden úkon. Uviedol, že súd na pojednávaní podrobne zaznamenával navrhovateľove vyjadrenia, ktoré sú doslovne uvedené v zápisnici o pojednávaní a nie je pravdou, že by sudkyni robilo problémy písomne zachytiť jeho uvádzané argumenty. K návrhu odporcu, aby ako dôkaz bol predložený kompletný spis, týkajúci sa jeho bezpečnostnej previerky, prípadne predloženie bezpečnostného spisu B. F., odporca uviedol, že toto konanie nie je ani trestným ani priestupkovým konaním a preto nie je možné ako dôkaz bezpečnostný
spis v tomto konaní predložiť a už vôbec neexistuje zákonný dôvod na predloženie bezpečnostného spisu B. F..
Odporca zároveň poukázal na ust. § 14 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého ustanovenia policajtom môže byť štátny občan SR starší ako 18 rokov, ktorý o prijatie písomne požiada a spĺňa podmienky uvedené v ust. § 14 ods. 1 písm. a/ - i/ citovaného zákona, pričom okrem iného podľa § 14 ods. 1 písm. b/ cit. zákona spoľahlivosť policajta je jednou z podmienok prijatia do služobného pomeru, avšak v ust. § 14 ods. 3 cit. zák. je presne vymedzený pojem, kto sa za spoľahlivého na účely tohto zákona nepovažuje a teda z tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami nie je podmienkou prijatia do služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, resp. nie je ani kritériom spoľahlivosti. O tom, na akú konkrétnu funkciu má byť policajt ustanovený a či sa na svojej funkcii bude oboznamovať s utajovanými skutočnosťami, rozhodne príslušný vedúci štátneho orgánu a nie NBÚ. Právoplatné rozhodnutie o ukončení bezpečnostnej previerky však nie je v žiadnom prípade dôvodom prepustenia zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru tak, ako to v odvolací navrhovateľ uvádza. V prípade, absencie bezpečnostnej previerky môže byť policajt v služobnom pomere len prevedený na inú funkciu. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ naďalej vykonával svoju funkciu až do času, keď sa na vlastnú žiadosť rozhodol ukončiť služobný pomer uvoľnením zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru k 31.12.2005, pričom v tomto prípade musel nadriadený jeho žiadosti vyhovieť. Odporca poprel, že by navrhovateľ po vydaní rozhodnutia o ukončení bezpečnostnej previerky bol dotknutý na svojich osobnostných právach, či už zo strany zamestnávateľa, kolegov, či priateľov. Navrhovateľ totiž neuviedol žiadne konkrétne dôkazy, ktorými by podoprel svoje tvrdenia o neoprávnene vykonaných úkonoch.
Zdôraznil, že v tomto konaní nie je možné preskúmavať samotnú zákonnosť rozhodnutia NBÚ o ukončení bezpečnostnej previerky, ako aj postup NBÚ pri jej vykonávaní, pretože predmetom tohto konania nie je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia NBÚ o ukončení bezpečnostnej previerky, ale náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z..
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), podľa § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Na základe vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa, mal i odvolací súd za preukázané, že vzhľadom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.02.2011, č.k. 6Co/301/2010-104, predmetom prvostupňového konania bola časť nároku navrhovateľa, týkajúca sa nemajetkovej ujmy v peniazoch, v ktorej časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako predčasný zrušil.
Z vykonaného dokazovania aj odvolací súd ustálil, že NBÚ vykonal podľa § 16 ods. 2 písm. b/ zák. č. 241/2001 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov bezpečnostnú previerku navrhovateľa na základe žiadosti kancelárie Ministra vnútra SR zo dňa 10.04.2003. NBÚ bezpečnostnú previerku ukončil vydaním rozhodnutia zo dňa 05.10.2004, pričom zistil, že podľa § 14 ods. 1 zák. č. 215/2004 Z.z. nemožno navrhovateľa považovať za osobu bezpečnostne spoľahlivú, pretože bola pracovne zaradená a aktívne vykonávala činnosť v štruktúrach bývalej štátnej bezpečnosti. Navrhovateľ teda nesplnil predpoklad na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zák. č. 215/2004 Z.z.. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie, ktoré odvolacia komisia, zriadená zákonom o ochrane utajovaných skutočností dňa 13.12.2004 zamietla. Navrhovateľ využil právnu možnosť, pričom sa na NS SR domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by rozhodnutie odvolacej komisie bolo zrušené. NS SR v konaní sp. zn. 3 Sž 24/2005 rozhodnutie odvolacej komisie zrušil a vrátil na nové konanie z dôvodu procesnej vady a meritórne rozhodnutie NBÚ nepreskúmaval. Následne na základe rozsudku NS SR výbor Národnej rady SR na preskúmanie rozhodnutí NBÚ, odvolanie navrhovateľa preskúmal a rozhodnutím zo dňa 07.12.2006 ho zamietol. NS SR pod sp. zn. 5 Sž 6/2007, zo dňa 27.05.2008 podľa § 250j, ods. 2 písm. e/ O.s.p. zrušil rozhodnutie Výboru Národnej rady SR, ako aj rozhodnutie NBÚ z 05.10.2004 z dôvodu, že rozhodnutie nemalo byť vydané bez súhlasu navrhovateľa na vykonanie bezpečnostnej previerky podľa zák. č. 215/2004 Z.z.. NBÚ naďalej konal a na základe žiadosti Ministerstva vnútra SR bezpečnostnú previerku podľa § 24 ods. 3 zák. č. 215/2004 Z.z. zastavil
z dôvodu, že navrhovateľ už nebol zamestnancom Ministerstva vnútra SR, t.j. po zrušení rozhodnutí NS SR, NBÚ vo veci už meritórne nerozhodol.
Úlohou súdu prvého stupňa po zrušení jeho rozsudku zo dňa 31.05.2010, č.k. 6C/258/2009-80 bolo opätovne vykonať dokazovanie na zistenie, či v dôsledku nezákonného rozhodnutia, ktoré navrhovateľ označil vo svojom návrhu, vznikla navrhovateľovi nemajetková ujma a ak áno, v akej výške, keďže v doterajšom konaní nebolo možné vylúčiť, že navrhovateľovi v dôsledku nezákonného rozhodnutia nemajetková ujma vznikla.
V priebehu ďalšieho konania, rozhodnutie odvolacieho súdu, napadol dovolaním navrhovateľ, pričom NS SR uznesením zo dňa 28.05.2012, č.k. 4Cdo 161/2011-126 dovolacie konanie zastavil z dôvodu, že dovolateľ - navrhovateľ neodstránil procesný nedostatok podmienky dovolacieho konania a to nedostatok právneho zastúpenia v dovolacom konaní.
Súd prvého stupňa ďalej pokračoval v súlade s pokynom odvolacieho súdu, vo veci vytýčil pojednávanie, na ktorom vyzval opätovne navrhovateľa, aby pokiaľ sa týka návrhu v časti priznania nemajetkovej ujmy, označil dôkazy na preukázanie vzniku tejto nemajetkovej ujmy a tiež dôkazy na preukázanie výšky nemajetkovej ujmy.
Navrhovateľ však v priebehu prvostupňového konania nepreukázal, že by vydané rozhodnutie, o ktoré opieral svoj nárok, mu spôsobilo nemajetkovú ujmu, resp. že by bolo zasiahnuté do jeho práv.
Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 cit. zák. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 cit. zák. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a/ osobu poškodenú, jeho ďalší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nim došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 17 ods. 5 cit. zák. v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.
Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal jednak náhrady škody a jednak nemajetkovej ujmy, spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím NBÚ, v súvislosti s vykonávaním bezpečnostnej previerky navrhovateľa v zmysle § 16 ods. 2 písm. b/ zák. č. 241/2001 Z.z., ktorú mal NBÚ ukončiť vydaním rozhodnutia z 05.10.2004, a ktorým vyslovil, že podľa § 17 písm. b/ zák. č. 215/2004 Z.z. zistil, že navrhovateľa podľa § 14 ods. 1 cit. zák. nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože bola pracovne zaradená a aktívne vykonávala činnosť v štruktúrach bývalej štátnej bezpečnosti, a ako navrhovaná osoba nespĺňala predpoklad na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1, písm. g/ zákona, navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by mu vznikla nemajetková ujma v súvislosti s týmto rozhodnutím vydaným NBÚ. Správne súd prvého stupňa poukázal na ust. § 120 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že dokazovanie možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu, zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky v občianskom súdnom konaní je povinnosťou účastníkov konania, uložená im v ust. § 120 ods. 1 O.s.p. Ide o povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť uvádzanú účastníkom konania.
Systém neúplnej apelácie, ktorou je ovládané odvolacie konanie v sporových veciach predpokladá, že skutková stránka veci sa objasní na súde prvého stupňa. Účastník musí preto všetky dôkazy,
ktorými preukazuje svoje tvrdenia, predložiť alebo označiť pred súdom prvého stupňa, a to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a), najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Na dôkazy predložené alebo označené neskôr, súd v odvolacom konaní nemôže prihliadať. Výnimočne ich možno použiť iba za podmienok uvedených v ust. § 205a O.s.p.. Zákon súčasne tieto procesné následky viaže na vedomosť účastníka a ukladá súdu, aby každému účastníkovi, poskytol poučenie. Poučenie súdu má rozhodujúci vplyv na možnosť napadnúť rozhodnutie opravným prostriedkom, pretože výrazne obmedzuje účastníka v možnosti predkladať a navrhovať dôkazy v ďalšom konaní.
Z obsahu predmetného spisu odvolací súd má za preukázané, že súd prvého stupňa navrhovateľa ako účastníka konania riadne poučil jednak v písomnom podaní zo dňa 22.07.2009, ktoré navrhovateľ osobne prevzal dňa 03.08.2009, ale aj v priebehu prvostupňového konania, tiež i na pojednávaní zo dňa 17.02.2012. Neobstojí preto námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa má vyzvať odporcu na preukázanie svojich tvrdení, naopak je vecou navrhovateľa, aby navrhol také dôkazy, ktorých vykonanie je nevyhnutné za účelom preukázania jeho tvrdení, že rozhodnutie odporcu malo za následok spôsobenie škody a nemajetkovej ujmy, čo však navrhovateľ v konaní nepreukázal. Z pojednávania zo dňa 17.12.2012 z výpovede navrhovateľa vyplýva, že v konaní nenavrhuje vykonať žiadne dôkazy. Pokiaľ navrhovateľ až v odvolacom konaní navrhol zabezpečiť kompletný spis týkajúci sa jeho bezpečnostnej previerky za účelom preukázania neštandartnosti a účelovosti postupu NBÚ voči jeho osobe, a tiež predloženie spisu jeho bývalého podriadeného B. F., odvolací súd uvádza, že všetky dôkazy, ktorými navrhovateľ preukáže svoje tvrdenia v zmysle poučenia súdu prvého stupňa, má povinnosť predložiť pred súdom prvého stupňa, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, resp. najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy predložené alebo označené neskôr, súd v odvolacom konaní nemôže prihliadať. Nejde ani o nové skutočnosti a nové dôkazy, ktoré by navrhovateľ nemohol uplatniť už pred súdom prvého stupňa, ani sa nejedná o také dôkazy, ako má na mysli ust. § 205a O.s.p.. Nakoľko ide o dôkazy, ktoré existovali už v čase pôvodného konania, nejde o dôkazy, ktoré by navrhovateľ bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, tiež nejde o dôkazy, ktorými by malo byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 O.s.p.). Tiež sa netýkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu, prípadne obsadenia súdu. Navyše, pokiaľ sa týka spisov súvisiacich s bezpečnostnou previerkou, je potrebné poukázať na ust. § 33 ods. 3 zák. č. 215/2004 Z.z., v zmysle ktorého údaje z bezpečnostného spisu osoby možno využiť iba na plnenie úloh podľa tohto zákona a na účely trestného konania a priestupkového konania, ak ide o neoprávnenú manipuláciu s utajovanými skutočnosťami. V danom prípade však predmetné konanie nie je ani trestným ani priestupkovým konaním. Jedná sa o konanie na všeobecnom súde, ktorého predmetom je náhrada škody, vrátane nemajetkovej ujmy. Navyše neobstojí odvolací návrh navrhovateľa, aby odvolací súd vykonal dokazovanie predložením a oboznámením sa bezpečnostného spisu inej osoby a to navrhovaného B. F..
Nie je dôvodná taktiež námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa nezachoval rovnosť strán. Princíp riadneho chodu spravodlivosti i v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaväzuje súdy na odôvodnenie súdnych rozhodnutí; nemôže sa to chápať však tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Tiež nie je porušením práva na zachovanie rovnosti strán skutočnosť, že súd návrh žalobcu zamietne. K ďalšej námietke navrhovateľa v odvolaní, v ktorej namietal okolnosti ohľadom vykonávania jeho bezpečnostnej previerky zo strany odporcu, ako i neštandartnosť a účelovosť postupu NBÚ, odvolací súd uvádza, že v tomto konaní nie je oprávnený preverovať obsah spisu, týkajúci sa bezpečnostnej previerky. V tomto konaní sa navrhovateľ môže domáhať voči odporcovi len náhrady škody spôsobenej mu takýmto rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., resp. nemajetkovej ujmy, ktoré rozhodnutie však navrhovateľ napadol odvolaním. NS SR rozsudkom, naposledy pod sp. zn. 5 Sž 6/2007, zo dňa 27.05.2008 zrušil rozhodnutie výboru Národnej rady SR na preskúmanie rozhodnutí NBÚ, tiež zrušil rozhodnutie NBÚ z 05.10.2004. Ministerstvo vnútra SR však listom zo dňa 20.10.2008 požiadalo zastavenie vykonania previerky z dôvodu, že navrhovateľ už nebol zamestnancom Ministerstva vnútra SR, preto odporca vo veci nemohol už meritórne rozhodnúť.
Odvolací súd už v odôvodnení svojho prvého rozhodnutia zo dňa 17.02.2011, č.k. 6Co/301/2010-104 konštatoval, že z hľadiska predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je právne bezvýznamné, z akých dôvodov príslušný orgán zruší rozhodnutie, t.j. nie je
právne významné, či bola nezákonnosť rozhodnutia spôsobená procesnými alebo hmotnoprávnymi pochybeniami; výsledkom je vždy nezákonné rozhodnutie, teda v danej veci prvý predpoklad zodpovednosti štátu za škodu a to existencia právoplatného rozhodnutia úradu, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť, bola splnená a preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa zaoberať sa existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, resp. za nemajetkovú ujmu, ktorými sú vznik majetkovej ujmy a príčinná súvislosti medzi zrušeným nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ však v konaní nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie ním tvrdeného nároku, t.j. že by medzi nezákonným rozhodnutím a ním vyčíslenou nemajetkovou ujmou mala byť príčinná súvislosť. Zo skutočností, ktoré vyplynuli z prvostupňového konania totiž nevyplynulo, že by medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou bola príčinná súvislosť. Navrhovateľ odišiel do výsluhového dôchodku k 31.12.2005, (keď nezákonné rozhodnutie NBÚ bolo vydané 05.10.2004) a to dobrovoľne, na základe vlastného rozhodnutia. Žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, že by u navrhovateľa išlo o citeľný neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, navrhovateľ v konaní nepreukázal. Nepreukázal ani zásah v pracovnom, prípadne rodinnom prostredí, nepreukázal ani dĺžku trvania neoprávneného zásahu. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, i v časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporca bol v odvolacom konaní plne úspešný, avšak trovy odvolacieho konania si neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli. Preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.