Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/139/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a sudcov JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: P.. F. C., H.. XX.XX.XXXX, bytom Ľ. Č.. XX, C., zast. advokátskou kanceláriou MARCEL BIZNÁR, s.r.o., Bajkalská č. 31, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany SR, Kutuzovova č. 8, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. novembra 2012, č. k. - 153, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave čiastočný rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. novembra 2012, č. k. - 153 m e n í tak, že žaloba sa v časti určenia neplatnosti výpovede danej žalobcovi žalovaným listom zo dňa 04.11.2010, pod č. X.Ú.-XX-XX/XXXX a určenia, že pracovný pomer trvá, z a m i e t a .

odôvodnenie:

Napadnutým čiastočným rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným listom zo dňa 04.11.2011 (správne má byť zo dňa 04.11.2010) pod č. X. - XX - XX/XXXX je neplatná a pracovný pomer trvá. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy č. S. - XX - XX/XXXX, zo dňa 22.12.2003, v znení dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.01.2009 na pozícii vedúci odborný referent oddelenia mobilizačného doplňovania odboru riadenia štátnej správy MO SR. Žalovaný listom zo dňa 04.11.2010, č. X. - XX

- XX/XXXX skončil so žalobcom pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce z dôvodu zrušenia oddelenia a zároveň aj pracovného miesta, ktoré žalobca u žalovaného zastával. Nariadením ministra obrany SR č. 86/2010, ktorým sa menilo a dopĺňalo nariadenie ministra obrany SR č. 81/2008 o organizačných zmenách, štruktúrach a počtoch Ministerstva obrany SR sa podľa čl. 16 ods. 1, 2 reorganizoval odbor riadenia štátnej správy tak, že sa znížil celkový počet zamestnancov odboru, vytvorila sa nová organizačná štruktúra odboru a s účinnosťou od 01.01.2011 sa okrem iných oddelení zrušilo aj oddelenie Z. M. ORŠS MO SR, teda aj pracovné miesto žalobcu. Podľa čl. 16 ods. 1 nariadenia č. 86/2010 sa celkový počet zamestnancov s účinnosťou od 01.01.2011 znížil z počtu 33 zamestnancov na počet 30 zamestnancov a podľa čl. 16 ods. 2 nariadenia bola s účinnosťou od 01.01.2011 vytvorená nová organizačná štruktúra ORŠS MO SR, v rámci ktorej bolo vytvorené pracovné miesto vedúci odborný referent oddelenia personálneho a mobilizačného doplňovania ORŠS MO SR, pričom žalovaný uvedené pracovné miesto ponúkol inému zamestnancovi a to Z.. F., ktorá ponuku pracovného miesta prijala z dôvodu, že aj jej pracovné miesto bolo v dôsledku reorganizácie zrušené. Dňa 29.09.2010 a 02.11.2010 vykonal riaditeľ ORŠS MO SR so žalobcom personálny pohovor, pri ktorom žalobcovi oznámil, že na základe organizačných zmien bude s účinnosťou od 01.01.2011 zrušené pracovné miesto, ktoré žalobca doposiaľ vykonával. Žalovaný zároveň oznámil žalobcovi, že v novej organizačnej štruktúre ORŠS MO SR je od 01.01.2011 voľné pracovné miesto - samostatný referent, pracovisko administratívnej bezpečnosti ORŠS MO SR, ktorú ponuku voľného miesta žalobca neprijal

a opakovane ho odmietol. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že podľa čl. 16 ods. 3 sa nariadením č. 86/2010 okrem iného zrušilo aj oddelenie riadenia štátnej správy na úseku obrany odboru riadenia ŠS MO SR (pôvodne pracovné miesto Z.. F.) a oddelenie mobilizačného doplňovania odboru riadenia ŠS MO SR (zrušené pracovné miesto žalobcu). Zo záznamov o personálnom pohovore zo dňa 15.12.2010, 17.01.2011, 29.09.2010 súd prvého stupňa zistil, že žalovaný ponúkol žalobcovi dňa 15.12.2010 štyri voľné pracovné miesta s nástupom od 01.02.2011, všetky v platovej triede XX B. N. S. N. Q. G.-G. B. R. C., pre Q. B. U., resp. N. B. S., ktoré žalobca odmietol s odôvodnením, že jeho pracovná pozícia nebola zrušená. Žalovaný dňa 17.01.2011 predložil žalobcovi ponuku troch voľných pracovných miest, všetky v pozícii N. Q. X. S. X. a jedno voľné pracovné miesto N. X. Q. na X. P., Q. Š. Ú., ktoré všetky pracovné ponuky žalobca odmietol s odôvodnením, že vyžadujú dlhodobú prax, resp. dlhodobé zaškolenie. Zo záznamu o personálnom pohovore zo dňa 29.09.2010 súd prvého stupňa zistil, že z dôvodu zrušenia pracovného miesta Z.. A. F. - N. X. Q. - K. P. X. Q. Š. K. na Ú. X. X. Q. Š. K. žalovaný ponúkol s účinnosťou od 01.01.2011 trvalé preloženie do funkcie N. X. Q., X. S.F. B. Z. M. X. Q. Š. K. MO SR, ktorú ponuku zamestnankyňa prijala. Z charakteristiky pracovného miesta Z.. F. zo dňa 01.02.2009 vyplýva, že ako zamestnanec bola vo funkcii vedúci odborný referent - systémový inžinier organizačne začlenený v odbore riadenia štátnej správy MO SR, oddelenie riadenia štátnej správy na úseku obrany, priamym nadriadeným bol generálny štátny radca ako vedúci tohto oddelenia, s dojednaným druhom práce bod 8.1 až 8.4 a s jeho stručnou charakteristikou zabezpečovanie prevádzky informačného systému a kvalifikačnými predpokladmi VŠ II. stupňa a špeciálnymi podmienkami, vymedzenými v bode 10 ako práca s PC + definované programy a s bezpečnostnou previerkou so stupňom utajenia najnižší stupeň dôverné, výsledkom jej práce pod bodom 11 mali byť výstupy, analytické výstupy plnenia analytických úloh, súhrnné správy, metodické pokyny. Z charakteristiky pracovného miesta Z.. F. zo dňa 01.01.2011 súd prvého stupňa pod bodom 3 zistil, že prácu vykonáva vo funkcii N. X. Q., organizačne začlenený pod bodom 4 do oddelenia personálneho a mobilizačného doplňovania odbor riadenia štátnej správy MO SR, jej priamym nadriadeným je hlavný štátny radca ako vedúci oddelenia, v bode 8.1 dojednaný druh práce ako koncepčná činnosť riadení rozvoja a výstavbe ozbrojených síl vykonávaná v rezorte MO SR, kvalifikačné predpoklady VŠ II. stupňa, špeciálne požiadavky práca s PC vymedzené programy + bezpečnostná previerka stupňom utajenia dôverné, z vykonanej práce majú byť výstupy vymedzené na zadnej strane charakteristiky ako koncepčné materiály, metodické usmernenia, plány aktivít, podklady do nariadení analýzy, hlásenia, štatistiky, ich odberateľom mali byť úrady, právnické osoby, zariadenia ministerstva organizačné zložky Generálneho štábu ozbrojených síl SR, veliteľstva, útvary a územné vojenské správy. Z tabuľky prepočtov zamestnancov žalovaného riadenia štátnej správy MO SR k 31.12.2010 mal súd prvého stupňa za preukázané, že tento odbor na čele s generálnym štátnym radcom pozostáva za: A - sekretariát, s obsadením hlavný štátny radca (vedúci sekretariátu, 2 x samostatný referent) B - oddelenie riadenia štátnej správy na úseku obrany pozostáva generálny štátny radca vedúci oddelenia, hlavný štátny radca 2x, štátny radca, vedúci odborný referent systémový inžinier, C - oddelenie mobilizačného doplňovania pozostáva z vedúci oddelenia, 3 x hlavný štátny radca, štátny radca, vedúci odborný referent, D - oddelenie geodézie, kartografie stavebného poriadku a štátnej správy vojenských obvodov bez obsadenia, F - oddelenie vojenských veteránov a vydávanie osvedčení pozostáva hlavný štátny radca vedúci oddelenia, 5 x hlavný radca, odborný referent vo verejnej službe, organizačné štruktúry. V tabuľke prepočtov zamestnancov žalovaného k 01.01.2011 mal súd prvého stupňa za preukázané, že tento odbor pozostáva z: A - pracovisko administratívnej bezpečnosti pozostáva z 1 krát samostatný referent vo verejnej službe, B - oddelenie riadenia štátnej správy na úseku obrany, BOZP a oddelenie posudkov na čele generálny štátny radca vedúci oddelenia, 1 x hlavný štátny radca - BOZP, 1 x hlavný štátny radca - predseda posudkovej komisie, 3 x štátny radca a 1 x samostatný referent - verejná služba, C - oddelenie personálneho a mobilizačného doplňovania pozostáva hlavný štátny radca - vedúci oddelenia, odborný poradca, hlavný štátny radca, 2 x štátny radca, 1 x vedúci odborný referent, D - oddelenie lesného hospodárstva geodézie a kartografie bez obsadenia, označené úrady vojenský lesný úrad, úrad vojenských obvodov a vojenský katastrálny úrad a vojenský stavebný úrad sa netýka predmetu prejednávanej veci, E - oddelenie vojenských veteránov a vydávanie osvedčení pozostáva z hlavný štátny radca - vedúci oddelenia, 3 x hlavný radca, 1 x odborný referent - verejná služba; pričom z pracovného zaradenia podľa tejto tabuľky vyplýva, že Z.. F. je organizačne začlenená do oddelenia S. B. Z. M. N. U. N. X. Q. a z tabuľky do 31.12.2010 súd prvého stupňa zistil, že Z.. F. bola organizačne začlenená do oddelenia riadenia štátnej správy na Ú. X. N. U. N. X. Q., K. P.. Súd prvého stupňa taktiež zistil, že charakteristika pracovného miesta Z.. F. od 01.01.2011 pod bodom 8.3 a 8.4 a na to nadväzujúca špeciálna požiadavka na výkon práce pod bodom 10, tieto činnosti, kvalifikačné predpoklady a špeciálne požiadavky na výkon práce neboli obsiahnuté v charakteristike pracovného miesta žalobcu. Súd prvého stupňa poukázal na to, že tieto činnosti hoci

neboli popísané v charakteristike pracovného miesta žalobcu, tento ich skutočne vykonával na základe pokynov svojho nadriadeného, resp. poverenia. Práce vykonávané žalobcom neboli systematizované, resp. vykonávané žalobcom a systémovo práve na základe vymedzenej charakteristiky po reorganizácii, čím už nebolo možné tieto práce zadávať podľa individuálneho uváženia bezprostredne nadriadeného vo vzťahu k žalobcovi, či a v akom rozsahu mu túto prácu zverí na vybavenie. Zadefinovaním týchto činností v opise práce bola daná už aj konkrétna osoba, ktorá je za ich plnenie plne zodpovedná. Rozsah pracovných činností v novovytvorenom pracovnom mieste bol rozšírený o prácu s programom FoxPro, ktorý je vlastne programovacím jazykom, slúžiaci na porovnávanie a spracovanie dát z centrálnej evidencie, čo je jedna z pridaných pracovných činností v novovytvorenom pracovnom mieste Z.. F.. Súd prvého stupňa taktiež zistil, že Z.. F. pred organizačnou zmenou nevykonávala tieto druhy prác: B. S. X. K., K.N. S. Q., T. H. M. X. K. B. X. T. K. K. S. M.; tieto činnosti dovtedy vykonával žalobca. Z jej pracovného času venuje 2/3 pracovnej činnosti, ktorú pôvodne vykonával žalobca, 1/3 pracovnej činnosti venuje výberu dát z centrálnej elektronickej evidencie, ktorú pracovnú činnosť žalobca pred organizačnou zmenou nevykonával. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa vyvodil záver, že samotná skutočnosť, že zamestnávateľ poskytne inému pracovníkovi miesto uvoľnené odchodom zamestnanca, ktorému bola daná výpoveď pre nadbytočnosť je spravidla dôkazom o neopodstatnenosti použitia tohto výpovedného dôvodu. To však platí len v prípade, že zo strany zamestnávateľa nie je organizačná zmena výlučne podmienená znížením počtu zamestnancov, pretože zamestnávateľovi záleží nielen na skladbe zamestnancov, ale aj na ich kvalifikácii. Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený, pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí a to aj v prípade, ak pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočná, vykonáva viacero zamestnancov, pričom o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne sám a ani súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať. To však neplatí v prípade, ak zamestnávateľ z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce ruší určitý počet pracovných miest, kde niekoľko zamestnancov je zaradených na tom istom, resp. podobnom pracovnom zaradení. V takomto prípade platí, že zamestnávateľ je povinný voľné pracovné miesto ponúknuť všetkým dotknutým zamestnancom a až na základe ich akceptácie, t. j. v prípade prijatia tohto voľného pracovného miesta viacerými zamestnancami, zostáva zachované právo voľby zamestnávateľovi, s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v konaní bolo preukázané, že na strane žalovaného došlo k organizačnej zmene, ktorou sa znížil celkový počet zamestnancov odboru riadenia štátnej správy MO SR z počtu 33 zamestnancov na počet 30 zamestnancov, s cieľom zefektívnenia zverených úloh, vymedzených odboru riadenia štátnej správy MO SR. U žalovaného sa podľa čl. 16 ods. 3 nariadením ministra obrany SR č. 86/2010 zrušilo okrem iného aj oddelenie riadenia štátnej správy na úseku obrany odboru riadenia ŠS MO SR a tým aj pôvodné pracovné miesto Z.. F., ako aj oddelenie mobilizačného doplňovania odboru riadenia ŠS MO SR, čím došlo k zrušeniu pracovného miesta, ktoré vykonával žalobca. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že žalovaný naďalej potrebuje, aj fakticky vykonáva prácu od 01.01.2011 prostredníctvom zamestnanca Z.. F. v oddelení personálneho a mobilizačného doplňovania v prevažnej miere v rovnakom rozsahu ako túto prácu vykonával žalobca, pričom rovnako ako tento zamestnanec bol dotknutým reorganizáciou žalovaného zrušením svojho pracovného miesta, na výkon tejto práce žalobca rovnako spĺňa všetky odborné ako aj špeciálne požiadavky dané zamestnávateľom na výkon tejto práce. Žalovaný však žalobcovi toto novovytvorené pracovné miesto neponúkol, ktorú ako podstatnú právnu skutočnosť, tvrdenú žalobcom žalovaný nespochybňoval a ani zo záznamov o personálnom pohovore nebolo v konaní preukázané, že žalovaný si túto svoju ponukovú povinnosť voči žalobcovi pod sankciou neplatnosti jeho výpovede voči žalobcovi riadne splnil, aj vo vzťahu k novovytvorenému pracovnému miestu vedúceho odborného referenta oddelenia personálneho mobilizačného doplňovania. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ bol povinný toto voľné pracovné miesto ponúknuť všetkým dotknutým zamestnancom, t. j. aj žalobcovi a až následne žalovanému zostalo zachované právo voľby, s ktorým zamestnancom pracovný pomer pre nadbytočnosť skončí. Podľa § 152 ods. 2 veta druhá O. s. p. rozhodol v poradí prvým čiastočným rozsudkom zo dňa 19.12.2011, č.k. - 82 len o prvom nároku žalobcu, uplatnenom v žalobe a to tak, že vyslovil neplatnosť výpovede danej žalobcovi žalovaným listom zo dňa 04.11.2010, pod č. X. - XX - XX/XXXX a určil, že pracovný pomer trvá. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 18.07.2012, č.k. -121 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyslovil, že súd prvého stupňa síce správne konštatoval, že žalovaný si svoju ponukovú povinnosť splnil, keď žalobcovi ponúkol 4 pracovné miesta (ktoré žalobca

odmietol), avšak nesprávne vyvodil záver, že žalovaný mal i povinnosť novovytvorené pracovné miesto ponúknuť všetkým dotknutým zamestnancom (teda i žalobcovi) a až následne mu zostalo zachované právo voľby, s ktorým zamestnancom pracovný pomer pre nadbytočnosť skončí. Výber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi a súd nemôže preskúmavať správnosť tohto výberu zo strany zamestnávateľa. Odvolací súd zdôraznil, že ponúkaná práca nemusí nevyhnutne zodpovedať druhu doteraz vykonávanej práce podľa pracovnej zmluvy, v mieste doterajšieho výkonu práce to môže byť akákoľvek práca, na ktorú zamestnanec spĺňa zdravotné predpoklady. Nebol preto správny záver súdu prvého stupňa, že výpoveď daná žalovaným žalobcovi listom zo 04.11.2010 je neplatná z toho dôvodu, že žalovaný žalobcovi neponúkol novovytvorené pracovné miesto, ale ponúkol mu iné vhodné pracovné miesto. Podľa názoru odvolacieho súdu bol preto záver súdu prvého stupňa o nesplnení ponukovej povinnosti žalovaného nesprávny. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne zistiť, či boli splnené podmienky pre ukončenie pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákonníka práce, keď bude treba predovšetkým zistiť, či žalovaný splnil ponukovú povinnosť voči žalobcovi a či žalobca mal požadované vzdelanie a kvalifikáciu na pracovné miesta, ktoré boli voľné pred daním výpovede žalobcovi. Nebude však potrebné, aby žalobcovi bolo ponúknuté pracovné miesto, o ktoré výhradne mal záujem. Následne súd prvého stupňa opätovne vec prejednal, doplnil dokazovanie opätovným výsluchom žalobcu ako i svedka P.. S. C., z výsluchu ktorých zistil, že zo strany žalovaného boli žalobcovi ponúknuté pracovné miesta z personálneho úradu MO, s výnimkou novovytvoreného pracovného miesta S.. F. a to napriek tomu, že z pohovorov, ktoré prebehli u žalovaného v mesiaci október 2010, mal žalobca vedomosť o tom, že takéto miesto bude žalovaným vytvorené, a keďže toto pracovné miesto dovtedy vykonával on, mal zato, že po vykonaní organizačnej reorganizácie bude v tomto novovytvorenom pracovnom mieste zaradený. Toto novovytvorené pracovné miesto mu však žalovaným vôbec nebolo ponúknuté s odôvodnením, že v jeho novej podobe po reorganizácii na danú charakteristiku tohto pracovného miesta už nespĺňa danú kvalifikáciu, pretože neovláda program FoxPro, a to aj napriek tomu, že s programom pracoval aj pred reorganizáciou na základe pokynov svojho nadriadeného. Žalobca vo výpovedi uviedol, že tento počítačový program ovláda, ovláda všetky činnosti personálneho a mobilizačného doplňovania, keďže aj Z.. F. sa v zásade učila od neho. Výsluchom svedka P.. S. C., zamestnaného u žalovaného vo funkcii hlavného štátneho radcu od 01.01.2008 súd prvého stupňa zistil, že nový riaditeľ, ktorý nastúpil do funkcie štatutára, vydal pokyn vedúcim a poveril ich pripraviť návrh nového organizačného usporiadania jednotlivých oddelení, v rámci toho aj návrhov a opisov zamestnaneckých činností jednotlivým zamestnancom oddelenia. Tieto materiály boli odovzdané a pri spolupráci s vedúcim oddelenia, pri tvorbe návrhov vychádzali z potrieb jednotlivých oddelení s tým, že svedok návrh predkladal tak, že doterajší zamestnanci žalovaného zostanú na totožných pracovných miestach, ktoré doposiaľ v organizačnej štruktúre žalovaného vykonávali. To sa však stalo len čiastočne, v jednom prípade riaditeľ jednu funkciu neodsúhlasil, tak však nemá žiaden skutkový súvis s pracovnou pozíciou žalobcu. V októbri 2010 prebiehali personálne pohovory s jednotlivými zamestnancami a vtedy sa svedok dozvedel, že žalobca dostal výpoveď pre nadbytočnosť. Podľa neho však nadbytočnosť na strane žalovaného vo vzťahu k tomuto zrušenému pracovnému miestu nebola, pretože obsah tejto činnosti pokračoval aj v ďalšom období výkonom pracovnej činnosti žalovaného. Podľa svedka teda nedošlo k žiadnej zmene pracovnej náplne novovytvoreného pracovného miesta, pracovné činnosti, ktoré dovtedy vykonával žalobca sú totožné ako pracovná náplň, ktorú následne od roku 2011 vykonáva p. F.. S. F. od 01.01.2011 druh pracovnej činnosti, popísaný v poslednej vete bodu 8.4 charakteristiky jej pracovného miesta, nevykonáva vôbec, tento druh pracovnej činnosti v minulosti nevykonával ani žalobca, nakoľko túto činnosť vykonával a aj vykonáva iný zamestnanec v pozícií výpočtára. To, že sa tento druh pracovnej činnosti dostal do charakteristiky pracovného miesta p. F. aj po 01.01.2011 svedok zdôvodniť nevedel. Je síce pravdou, že do pracovnej náplne a charakteristiky pracovného miesta pani F. bol tento druh práce, tzv. výpočtára uvedený, avšak fyzicky od mesiaca január 2011 pani F. túto činnosť nikdy nevykonávala, pretože už v mesiaci január 2011 bol prijatý nový zamestnanec P.. N., ktorý je naďalej zamestnancom žalovaného. Svedok osobne zabezpečoval spoluprácu pri odovzdávaní tejto časti pracovnej náplne od p. F. na P.. N.. P.. N. nastúpil k žalovanému najneskôr do 10.01.2011. Svedok ďalej uviedol, že špeciálna požiadavka na výkon práce, a to konkrétne práca s programom FoxPro sa u jednotlivých zamestnancov nezisťovala a ani nijak neoverovala. Po doplnení dokazovania súd prvého stupňa opätovne dospel k záveru, že žaloba, v časti určenia neplatnosti výpovede, je dôvodná. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo

v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môže nastať, napríklad v dôsledku vnútorných organizačných zmien znížením celkového počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami, alebo musí súvisieť s rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, ktoré má zvýšiť efektívnosť práce. Výpovedný dôvod by nebol daný, ak by u zamestnávateľa na určitom pracovisku síce prebiehali vnútorné organizačné zmeny, avšak zamestnávateľ by pracovný pomer chcel skončiť so zamestnancom na úplne odlišnom pracovisku alebo so zamestnancom vykonávajúcim práce, ktoré s týmito zmenami nesúvisia. Zamestnávateľ nemôže tento výpovedný dôvod použiť ani v takom prípade, ak nadbytočnosť nevznikla v dôsledku vnútorných organizačných zmien u zamestnávateľa, ale v príčinnej súvislosti s uzavieraním pracovných pomerov s novými zamestnancami. Ak zamestnávateľ z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce ruší určité pracovné miesta, môže dať výpoveď len zamestnancom, pracujúcim na zrušených pracovných miestach, nie však inému zamestnancovi, ktorého pracovné miesto sa písomným rozhodnutím zamestnávateľa o znižovaní stavu zamestnancov výslovne netýka. Len v takomto prípade neplatí zásada, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Nemožnosť zamestnávať zamestnanca znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu. Zamestnávateľ totiž pre platnosť tohto výpovedného dôvodu musí zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné pracovné miesto, ktoré má k dispozícii v čase dania výpovede, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne kvalifikácii zamestnanca, a to aj vtedy, ak toto miesto vyžaduje predchádzajúcu prípravu zamestnanca, pričom záleží výlučne na zamestnancovi, či ponuku iného pracovného miesta prijme alebo ju odmietne. Zamestnávateľ však musí ponúknuť zamestnancovi pred výpoveďou to voľné pracovné miesto, ktoré sa vzhľadom na jeho zdravotný stav, pracovné schopnosti a kvalifikáciu javí pre neho ako vhodné. Samotná skutočnosť, že zamestnávateľ poskytne inému pracovníkovi miesto uvoľnené odchodom zamestnanca, ktorému bola daná výpoveď pre nadbytočnosť je spravidla dôkazom o neopodstatnenosti použitia tohto výpovedného dôvodu. To však platí len v prípade, že zo strany zamestnávateľa nie je organizačná zmena výlučne podmienená znížením počtu zamestnancov, pretože zamestnávateľovi záleží nielen na skladbe zamestnancov, ale aj na ich kvalifikácii. Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený, pokiaľ ide o rozhodnutie, s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí a to aj v prípade, ak pracovnú činnosť rovnakého druhu, ktorá sa stala pre zamestnávateľa nadbytočná, vykonáva viacero zamestnancov, o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne sám a ani súd nie je oprávnený takéto rozhodnutie preskúmavať. To však neplatí v prípade, ak zamestnávateľ z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce ruší určitý počet pracovných miest, kde niekoľko zamestnancov je zaradených na tom istom, respektíve podobnom pracovnom zaradení. V takomto prípade platí, že zamestnávateľ je povinný voľné pracovné miesto ponúknuť všetkým dotknutým zamestnancom, a až na základe ich akceptácie, t. j. v prípade prijatia tohto voľného pracovného miesta viacerými zamestnancami, zostáva zachované právo voľby zamestnávateľovi, s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí. V tomto smere súd prvého stupňa poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. . Ponuková povinnosť zamestnávateľa platí rovnako aj v prípade, ak v rámci organizačnej zmeny sa súčasne stali nadbytočnými viacerí zamestnanci. Zamestnávateľ má voči každému z nich osobitne ponukovú povinnosť, pričom aj v tomto prípade jediným rozhodujúcim kritériom je skutočnosť, či v čase dania výpovede má zamestnávateľ k dispozícii voľné pracovné miesto, ktoré je pre zamestnanca vhodné. Znamená to, že ak sa zamestnávateľ rozhodne dať výpoveď hneď na druhý deň po organizačnej zmene súčasne, v jeden okamih všetkým nadbytočným zamestnancom a mal by len jedno voľné pre zamestnancov vhodné pracovné miesto, je povinný toto pracovné miesto ponúknuť všetkým do úvahy prichádzajúcim zamestnancom (tu neplatí oprávnenie zamestnávateľa vybrať si zamestnanca, ktorému voľné pracovné miesto ponúkne). Je potom na každom z nich, ako sa rozhodne, pričom ku zmene dojednaných pracovných podmienok týkajúcich sa dohodnutého druhu práce dôjde u toho zamestnanca, ktorý prijal ponuku voľného pracovného miesta ako prvý. U toho zamestnanca odpadá potreba rozviazania pracovného pomeru. U ostatných zamestnancov, či už tých, ktorí ponuku odmietli alebo tých, ktorí síce ponuku prijali, ale neskôr, je potom dovŕšená podmienka uvedená v ustanovení § 46 ods. 2 (dnes § 63 ods. 2 pre platnosť výpovede. Obdobne zamestnávateľ postupuje aj v prípade viacerých voľných pracovných miest, avšak menšieho počtu, než je počet nadbytočných zamestnancov. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa zato, že na strane žalovaného došlo k organizačnej zmene, ktorou organizačnou zmenou sa znížil celkový počet zamestnancov odboru riadenia štátnej správy MO SR z počtu 33. zamestnancov na počet 30 zamestnancov, s cieľom zefektívnenia zverených úloh, vymedzených odboru riadenia štátnej správy MO SR. Na zabezpečenie tejto úlohy bolo v konaní preukázané, že nariadením ministra obrany MO SR č. 86/2010 sa na strane žalovaného reorganizoval celý odbor riadenia štátnej správy MO SR. Bolo

preukázané, že podľa čl. 16 ods. 3 nariadenia sa zrušilo okrem iného aj oddelenie riadenia štátnej správy na úseku obrany odboru riadenia ŠS MO SR a tým aj pôvodné pracovné miesto p. F., N. X. Q. B. B. X. Z. M. X. Q. ŠS MO SR, čím došlo súbežne aj k zrušeniu pracovného miesta vedúceho odborného referenta, ktoré doposiaľ vykonával žalobca. Reorganizáciou odboru boli menené úlohy a kompetencie jednotlivých oddelení, pričom oddelenie personálneho a mobilizačného doplňovania aktuálne zodpovedá aj za využívanie dát centrálneho systému. Čo sa týka nového organizačného poriadku takáto deľba vyplýva z čl. 58 ods. 3 písm. d), z toho, že odbor riadenia štátnej správy plní úlohy najmä tým, že riadi, koordinuje a kontroluje výkon štátnej správy uskutočňovaný územnými vojenskými správami, vojenským stavebnými úradmi, atď.. Z doplneného dokazovania výpoveďou svedka P.. C. mal súd preukázané, že žalovaný naďalej potreboval prácu od 01.01.2011 v oddelení personálneho a mobilizačného doplňovania, ktorú vykonával prostredníctvom zamestnanca p. F. cca do 10.01.2012 v rovnakom rozsahu, ako túto prácu vykonával žalobca, pričom rovnako ako tento zamestnanec bol dotknutý reorganizáciou žalovaného zrušením svojho pracovného miesta, na výkon tejto práce žalobca rovnako spĺňa všetky odborné ako aj špeciálne požiadavky dané zamestnávateľom na výkon tejto práce. Žalovaný však žalobcovi toto novovytvorené pracovné miesto neponúkol. Zamestnávateľ bol povinný toto voľné pracovné miesto ponúknuť všetkým dotknutým zamestnancom, t. j. aj žalobcovi a až následne žalovanému zostalo zachované právo voľby, s ktorým zamestnancom pracovný pomer pre nadbytočnosť skončí. V prejednávanej veci neplatí zásada, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje výlučne žalovaný ako zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto rozsahu rozhodnutie zamestnávateľa skúmať. Z týchto dôvodov súd žalobe, v časti neplatnosti výpovede, opätovne vyhovel. O druhom nároku žalobcu, ako aj o náhrade trov celého konania súd rozhodne v konečnom rozhodnutí. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Uviedol, že súd prvého stupňa použil nesprávny skutkový základ na odôvodnenie svojho rozsudku, keď vychádzal z predpokladu, že nadbytočnými sa stali dvaja zamestnanci žalovaného zaradení na tom istom, resp. obdobnom pracovnom zaradení, aj keď nižšie v odôvodnení rozsudku správne konštatoval, že: „na strane žalovaného došlo k organizačnej zmene, ktorou sa znížil celkový počet zamestnancov odboru riadenia štátnej správy MO SR z počtu 33 zamestnancov na počet 30 zamestnancov s cieľom zefektívnenia zverených úloh, vymedzených odboru riadenia štátnej správy MO SR“ a okrem iných bolo zrušené aj pracovné miesto žalobcu. V rámci reorganizácie však boli k 01.01.2011 zrušené dve štátnozamestnanecké miesta a iba jedno miesto zamestnanca vykonávajúceho práce vo verejnom záujme, čo bolo preukázané nariadením ministra obrany SR č. 86/2010. Z celkového počtu zamestnancov pred reorganizáciou, sa síce traja zamestnanci stali nadbytoční, avšak výpoveďou pre nadbytočnosť sa skončil iba pracovný pomer so žalobcom, keď s ďalšími dvoma nadbytočnými zamestnancami došlo k skončeniu ich štátnozamestnaneckého pomeru na základe dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a nadbytočným zamestnancom, na skončenie pracovného pomeru, ktorého sa vzťahoval na základe organizačných zmien, bol len jeden zamestnanec. Nemohlo teda dôjsť k situácii, z ktorej vychádzal súd prvého stupňa, že bol zrušený určitý počet pracovných miest, kde niekoľko zamestnancov je zaradených na tom istom, resp. obdobnom pracovnom zaradení. Nemohol potom platiť ani záver súdu prvého stupňa, že v takomto prípade platí, že zamestnávateľ je povinný voľné pracovné miesto ponúknuť všetkým dotknutým zamestnancom, pretože dotknutý bol len jeden zamestnanec. Zdôraznil, že žalobcovi boli zo strany žalovaného ponúknuté najmenej štyri vhodné voľné pracovné miesta na iných pracoviskách žalovaného v rámci dohodnutého miesta výkonu práce, žalobca však žiadne z týchto miest bez akéhokoľvek odôvodnenia neprijal. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že žalobca rovnako spĺňa všetky odborné ako aj špeciálne požiadavky dané zamestnávateľom na výkon práce na novovytvorenom pracovnom mieste vedúci odborný referent oddelenia personálneho a mobilizačného doplňovania odboru riadenia štátnej správy MO SR. Mal za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je v tejto časti nepreskúmateľný, nakoľko sa opiera len o účelové tvrdenia žalobcu, ktoré však nezodpovedajú objektívnej skutočnosti. V rámci organizačných zmien bola náplň zrušených troch pracovných miest kumulovaná do zostávajúcich pracovných miest. Napr. náplň práce novovytvoreného pracovného miesta bola v dôsledku reorganizácie odboru riadenia štátnej správy MO SR rozšírená o ďalšiu odbornú činnosť, konkrétne v bode 8.4 o porovnávanie dát z centrálnej evidencie P 61 311 MO SR a prevádzku v mobilizačnom podsystéme v oddelení personálneho mobilizačného doplňovania, pričom žalobca túto činnosť počas trvania svojho pracovného pomeru reálne nevykonával a to hlavne z dôvodu, že odborne nebol spôsobilý túto činnosť vykonávať. Túto činnosť pred reorganizáciou vykonával vedúci odborný referent - systémový inžinier oddelenia riadenia štátnej správy (Z.. A. F.). Vykonanou reorganizáciou však táto činnosť čiastočne prešla aj do kompetencie oddelenia personálneho a mobilizačného

doplňovania, konkrétne vedúceho odborného referenta. Nakoľko nevyhnutným predpokladom pre výkon takto rozšírenej pracovnej činnosti je kvalifikované ovládanie programu FoxPro, bola do charakteristiky novovytvoreného pracovného miesta doplnená táto špeciálna požiadavka na výkon práce, ktorú však žalobca na rozdiel od p. F. nespĺňal. Zdôraznil, že v predmetnej veci treba rozlišovať medzi štátnozamestnaneckými pracovnými miestami, v prípade ktorých je skončenie štátnozamestnaneckého pomeru upravené v zák. č. 400/2009 Z. z. a zamestnancami vykonávajúcimi práce vo verejnom záujme, v prípade ktorých sa na skončenie pracovného pomeru vzťahuje výlučne . Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku mal žalovaný ponúknuť voľné pracovné miesto aj žalobcovi, pričom ponuka voľného pracovného miesta sa mohla vzťahovať len na miesto vo výkone prác vo verejnom záujme. Takéto pracovné miesto však žiadne voľné nebolo a žalovanému preto z tohto dôvodu objektívne nemohla vzniknúť žiadna ponuková povinnosť voľného miesta. Pri organizačných zmenách došlo k zrušeniu celého odboru a vytvoreniu úplne novej organizačnej štruktúry. Pri akceptácii názoru súdu prvého stupňa by došlo potom k absurdnej situácii, že každému zamestnancovi zrušeného odboru by museli byť ponúknuté všetky novovytvorené vhodné pracovné miesta. V nadväznosti na nesprávny skutkový základ súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že žalovaný bol povinný voľné pracovné miesto ponúknuť všetkým dotknutým zamestnancom, t. j. aj žalobcovi (ktorý nespĺňal odbornú spôsobilosť) a až následne žalovanému zostalo zachované právo voľby, s ktorým zamestnancom pracovný pomer pre nadbytočnosť skončí - teda, že neplatí zásada, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje výlučne zamestnávateľ. Žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý čiastočný rozsudok potvrdil. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý čiastočný rozsudok, prejednal odvolanie na pojednávaní konanom dňa 08.06.2015, zopakoval dokazovanie výsluchom navrhovateľa, listinnými dôkazmi - dohodou o zmene pracovnej zmluvy, výpoveďou z pracovného pomeru, záznamom z personálneho pohovoru so žalobcom, charakteristikou pracovného miesta p. F., výpoveďou svedka P.. C., oboznámil sa s prednesmi právnych zástupcov účastníkov a dospel k záveru, že čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa treba zmeniť. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy z 22.12.2003 a dohody o zmene pracovnej zmluvy z 30.01.2009 na pozícii vedúci odborný referent - oddelenie mobilizačného doplňovania odboru riadenia štátnej správy MO SR. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Žalovaný nariadením ministra obrany SR č. 86/10 zrušil oddelenie mobilizačného doplňovania odboru riadenia štátnej správy MO SR a vytvoril oddelenie personálneho a mobilizačného doplňovania s účinnosťou od 01.01.2011. Na tomto novovzniknutom oddelení bolo vytvorené pracovné miesto „vedúci odborný referent“, ktoré bolo ponúknuté Z.. F. (ktorej pracovné miesto bolo v rámci reorganizácie taktiež zrušené), ktorá pracovné miesto prijala. Žalovaný ponúkol žalobcovi štyri voľné pracovné miesta, všetky v platovej triede 11 a v pozícii vedúci referent, ktoré žalobca odmietol s tým, že jeho pracovná pozícia zrušená nebola. Žalovaný následne 04.11.2010 skončil pracovný pomer so žalobcom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, pričom dôvod výpovede bol skutkovo dostatočne a zrozumiteľne vymedzený. Odborová organizácia žalovaného prerokovala výpoveď 30.09.2010. Základnými predpokladmi pre použitie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce sú rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím a nadbytočnosťou zamestnanca. K predpokladom pre danie výpovede patrí i to, že takéto rozhodnutie prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán, podľa ktorého konkrétny zamestnanec sa stal nadbytočným. V prípade, ak vzniknú pochybnosti, či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách, súd sa môže zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté a či ho urobil zamestnávateľ. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že u žalovaného došlo k organizačnej zmene, ktorá sa prejavila v znížení stavu zamestnancov. Taktiež nebolo sporné, že k organizačnej zmene došlo pred doručením výpovede. Podľa organizačnej zmeny došlo s účinnosťou od 01.01.2011 k zníženiu počtu zamestnancov z 33 zamestnancov na 30 zamestnancov, z čoho vyplynula nadbytočnosť žalobcu. Odvolací súd má za to, že o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočným, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere jeho rozhodnutie preskúmavať. Súd je oprávnený preskúmavať iba splnenie si ponukovej povinnosti zamestnávateľa, pričom odvolací súd poukazuje na to, že samotná existencia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce nezbavuje zamestnávateľa právnej povinnosti ponúknuť zamestnancovi ešte pred daním výpovede vhodnú prácu. Jej zmysel spočíva v ochrane pracovného pomeru tým, že pred jeho skončením uprednostňuje zmenu dojednaných pracovných podmienok. Vzhľadom k tomu, že účinky výpovede nastávajú až jej účinným doručením zamestnancovi, k tomuto momentu

je potrebné posudzovať aj splnenie vyššie uvedenej hmotnoprávnej podmienky platnej výpovede. Splnenie povinnosti zamestnávateľa vyplývajúcich z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce ako predpokladu pre danie platnej výpovede skúma súd podľa stavu v dobe výpovede (R 54/1998). Platnosť právnych úkonov (vrátane právnych úkonov urobených podľa pracovnoprávnych predpisov) je potrebné posudzovať k okamžiku a so zreteľom na okolnosti, kedy bol právny úkon urobený. Túto zásadu súd uplatňuje aj pri posudzovaní platnosti právnych úkonov smerujúcich k rozviazaniu pracovného pomeru (dohody, výpovede, okamžitého zrušenia pracovného pomeru). Vzhľadom k tomu, že splnenie povinnosti zamestnávateľa vyplývajúcich z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce je predpokladom pre danie platnej výpovede z pracovného pomeru, uskutočňuje sa skúmanie podmienok uvedených v tomto ustanovení vždy podľa stavu v dobe výpovede. Nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Zamestnávateľ má totiž povinnosť zamestnancovi ponúknuť akékoľvek voľné miesto, ktoré je k dispozícii v čase výpovede, nie len miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne jeho kvalifikácii. Splnenie ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ, naproti tomu tvrdenie a preukazovanie, že ku dňu výpovede mal zamestnávateľ voľné pracovné miesta, je procesná obrana zamestnanca. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že žalovaný si svoju ponukovú povinnosť splnil, keď žalobcovi ponúkol štyri pracovné miesta (ktoré žalobca odmietol), avšak nesprávne vyvodil záver, že žalovaný mal i povinnosť novovytvorené pracovné miesto ponúknuť všetkým dotknutým zamestnancom (teda i žalobcovi) a až následne mu zostalo zachované právo voľby, s ktorým zamestnancom pracovný pomer pre nadbytočnosť skončí. Predovšetkým výpoveď z pracovného pomeru bola žalobcovi doručená dňa 04.11.2010, kedy nastali jej účinky. Preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa zaoberať sa splnením ponukovej povinnosti žalovaného podľa § 63 ods. 2 zákonníka práce k tomuto okamihu. Ponuku inej vhodnej práce musí zamestnávateľ zamestnancovi urobiť predtým, než mu dá výpoveď z pracovného pomeru (rozsudok NS ČR sp. zn. ). V tomto období žalovaný ešte nedisponoval voľným pracovným miestom na oddelení personálneho a mobilizačného doplňovania - vedúci odborný referent, keďže organizačná zmena vykonaná nariadením ministra obrany SR č. 86/2010, na základe ktorej bolo vytvorené aj toto pracovné miesto nadobudla účinnosť až od 01.01.2011. Až dňom 01.01.2011 by toto novovytvorené pracovné miesto spĺňalo požiadavku vhodného pracovného miesta. Za daného stavu žalovaný nebol povinný žalobcovi pred doručením výpovede ponúknuť toto pracovné miesto, keďže toto bolo vytvorené až s účinnosťou od 01.01.2011 (teda v čase doručenia výpovede nešlo o vhodné voľné miesto). Keďže žalobca iné vhodné (v čase doručenia výpovede existujúce) voľné pracovné miesta odmietol, žalovanému zanikla ponuková povinnosť podľa §63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce (keďže žalobca nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu žalovaný ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce). Aj keby odvolací súd pripustil, že pracovné miesto na oddelení personálneho a mobilizačného doplňovania - vedúci odborný referent v čase dania výpovede žalobcovi existovalo (napriek tomu, že jeho účinky nastali až od 01.01.2011), odvolací súd poukazuje na závery vyslovené Najvyšším súdom SR v jeho rozhodnutí sp. zn. , v zmysle ktorých „ponuková povinnosť zamestnávateľa platí rovnako aj v prípade, ak v rámci organizačnej zmeny sa súčasne stali nadbytoční viacerí zamestnanci. Zamestnávateľ má voči každému z nich osobitne ponukovú povinnosť, pričom aj v tomto prípade jediným rozhodujúcim kritériom je skutočnosť, či v čase dania výpovede má zamestnávateľ k dispozícii voľné pracovné miesto, ktoré je pre zamestnanca vhodné. Znamená to, že ak sa zamestnávateľ rozhodne dať výpoveď hneď na druhý deň po organizačnej zmene súčasne (v jeden okamih) všetkým nadbytočným zamestnancom a mal by len jedno voľné pre zamestnancov vhodné pracovné miesto, je povinný toto pracovné miesto ponúknuť všetkým do úvahy prichádzajúcim zamestnancom (tu neplatí oprávnenie zamestnávateľa vybrať si zamestnanca, ktorému voľné pracovné miesto ponúkne). Je potom na každom z nich, ako sa rozhodne, pričom ku zmene dojednaných pracovných podmienok týkajúcich sa dohodnutého druhu práce v zmysle § 36 ods. 1 dôjde u toho zamestnanca, ktorý prijal ponuku voľného pracovného miesta ako prvý. U tohto zamestnanca odpadá potreba rozviazania pracovného pomeru. U ostatných zamestnancov, či už tých, ktorí ponuku odmietli alebo tých, ktorí síce ponuku prijali, ale neskôr, je potom dovŕšená podmienka uvedená v ustanovení § 46 ods. 2 pre platnosť výpovede. Obdobne zamestnávateľ postupuje aj v prípade viacerých voľných pracovných miest, avšak menšieho počtu, než je počet nadbytočných zamestnancov. Aj v takomto prípade platí, že voľné pracovné miesta musí ponúknuť všetkým nadbytočným zamestnancom. Zamestnávateľ však spravidla pristupuje k výpovedi s určitým časovým odstupom od rozhodnutia o organizačnej zmene. Za tejto situácie, je na zamestnávateľovi, ktorému z nadbytočných zamestnancov ponúkne voľné pracovné miesto ako prvému. Ak zamestnanec ponuku prijme predtým, než zamestnávateľ dá ostatným nadbytočným zamestnancom

výpoveď, povinnosť ponuky tohto pracovného miesta ostatným nadbytočným zamestnancom už do úvahy neprichádza. Okamihom prijatia ponuky totiž dochádza ku zmene dojednaných pracovných podmienok týkajúcich sa dohodnutého druhu práce v zmysle § 36 ods. 1 a toto pracovné miesto týmto okamžikom prestáva byť voľným“. V danej veci p. F. prijala ponuku voľného pracovného miesta ešte predtým, než žalovaný dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru. Povinnosť ponuky tohto miesta žalovaným žalobcovi v čase dania výpovede už teda neprichádzala do úvahy. Okamihom prijatia ponuky p. F. došlo ku zmene dojednaných pracovných podmienok týkajúcich sa dohodnutého druhu práce a toto pracovné miesto prestalo byť v čase výpovede danej žalobcovi voľným. Neprijatím iných vhodných (v čase doručenia výpovede existujúcich) a riadne ponúknutých voľných pracovných miest žalobcom, žalovanému zanikla ponuková povinnosť podľa § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce (keďže žalobca nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu žalovaný ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce). Na záver odvolací súd uvádza, že žalobca argumentuje Judikatúrou súdov, v ktorých sa rieši problematika ponukovej povinnosti zamestnávateľa v prípadoch, ak sa súčasne stali nadbytočnými viacerí zamestnanci a zamestnávateľ disponuje buď jedným vhodným pracovným miestom, príp. menším počtom vhodných pracovných miest než je počet nadbytočných zamestnancov a zároveň, ak sa zamestnávateľ rozhodne dať výpoveď hneď na druhý deň po organizačnej zmene súčasne všetkým nadbytočným zamestnancom. V takom prípade platí, povinnosť zamestnávateľa toto pracovné miesto ponúknuť všetkým do úvahy prichádzajúcim zamestnancom. Je potom na každom z nich, ako sa rozhodne, pričom ku zmene dojednaných pracovných podmienok dôjde u toho zamestnanca, ktorý prijal ponuku voľného pracovného miesta ako prvý. U ostatných zamestnancov, ktorí ponuku odmietli, alebo ju prijali neskôr, je dovŕšená podmienka tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľa vo vzťahu k voľnému pracovnému miestu, v súvislosti s výpoveďou z pracovného pomeru danej zamestnancovi pre organizačné dôvody. V danej veci však o takýto prípad nešlo. Predovšetkým žalovaný disponoval väčším počtom voľných vhodných pracovných miest než bol počet nadbytočných zamestnancov (žalovaný zrušil 3 pracovné miesta, a len žalobcovi ponúkol štyri voľné pracovné miesta). Súčasne výpoveď pre nadbytočnosť nedával súčasne všetkým nadbytočným zamestnancom naraz, ale pristupoval k výpovedi s určitým časovým odstupom od rozhodnutia o organizačnej zmene u každého zamestnanca samostatne. Za takéhoto stavu potom platia závery, že okamihom prijatia ponuky tohto pracovného miesta p. F. (v septembri 2010) došlo ku zmene dojednaných pracovných podmienok týkajúcich sa dohodnutého druhu práce, toto pracovné miesto týmto okamžikom prestalo byť voľným, a teda sa k tomuto miestu ponuková povinnosť žalovaného vo vzťahu k žalobcovi nevzťahovala. Z týchto dôvodov odvolaciemu súdu nezostalo iné, než podľa § 220 O.s.p. zmeniť napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu v tejto časti zamietnuť. V rozhodnutí o zvyšnej časti žalovaného nároku (t.j. o nároku na náhradu mzdy) súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách prvostupňového i odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd súčasne dáva do pozornosti súdu prvého stupňa zrejmú nesprávnosť vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, kedy výpoveď daná žalobcovi je zo dňa 04.11.2010 a nie zo dňa 04.11.2011. V tomto smere bude potrebné túto nesprávnosť odstrániť formou opravného uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.