Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_6Co-193-2014.pdf
PDF · 115.89 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/193/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody 125,- eur a nemajetkovej ujmy 275,- eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 6. decembra 2013, č. k. 52C/201/2012-73, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 6. decembra 2013, č. k. 52C/201/2012-73, p o t v r d z u j e.
Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 125,- eur z titulu náhrady majetkovej škody a sumy 275,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II ako exekučného súdu. Žalovanej súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal.
Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že dňa 9. 12. 2010 mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora A.. Q. E. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 15720/10, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava zo dňa 6. 9. 2010, sp. zn. SR 07335/10, vydaného v prospech oprávneného (žalobcu) proti povinnému Q. H., H.. XX. XX. XXXX. Vec bola na súde prvého stupňa vedená pod sp. zn. 39Er/2103/2010. Uznesením zo dňa 4. 1. 2011, č. k. 39Er/2103/2010-10, súd prvého stupňa exekučné konanie v časti zmenkového úroku zastavil. Vo zvyšnej časti vydal dňa 14. 1. 2011 poverenie č. 5102 090121*, ktorým poveril súdneho exekútora A.. Q. E. vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti povinného zaplatiť istinu 360,- eur so zákonným úrokom 2,75 eur a so zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo sumy 360,- eur od 21. 7. 2010 do zaplatenia, trovy konania a trovy exekúcie. Žalobca v žalobe tvrdil, že exekučný súd - súd prvého stupňa, nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote. V dôsledku toho mala žalobcovi vzniknúť majetková škoda vo výške 125,- eur. Majetková škoda podľa žalobcu pozostáva z účelne vynaložených nákladov, spojených s jeho činnosťou, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, konkrétne nákladov vynaložených na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- eur. Žalobca si zároveň uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 275,- eur, keď samotné konštatovanie porušenia práva nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie, vzhľadom na ujmu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Po právnej stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 a § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ako aj § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (t. j. od 1. 7. 2010 do 31. 5. 2011) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pretože žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Z vykonaného dokazovania podľa súdu prvého stupňa vyplynulo, že v exekučnej veci oprávneného (žalobcu) proti povinnému Q. H., sp. zn. 39Er/2103/2010, súd prvého stupňa pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie iba čiastočne nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu a exekútora poveril vykonaním exekúcie po 36 dňoch od doručenia žiadosti (nie po viac ako 5-tich mesiacoch, ako uvádza žalobca v žalobe), zároveň však exekučné konanie v časti zmenkového úroku zastavil. Uviedol, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota platí iba v prípade, že súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom. V danom prípade súd prvého stupňa, ako exekučný súd, zistil čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, a to v časti zmenkového úroku, pričom zákon neustanovuje žiadnu lehotu na rozhodnutie o zastavení exekučného konania v časti zmenkového úroku a tiež nerieši, v akej lehote má súd rozhodnúť v prípade, že zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom. Súd prvého stupňa uviedol, že predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej ujmy, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. V danej veci dospel k záveru, že k nesprávnemu úradnému postupu súdu prvého stupňa, ako exekučného súdu, došlo a to tým, že do 15 dní od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak to iba za predpokladu, že ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je potrebné vykladať tak, že aj v prípade, že súd zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, má aj tak vydať poverenie v časti, ktorá neodporuje zákonu v 15-dňovej lehote. Argumentáciu žalovanej, ktorá sa odvolávala na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom od 1. 6. 2010, podľa ktorého 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu, ako exekučnom titule, súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú, pretože podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bol súd povinný poveriť súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní bez ohľadu na druh exekučného titulu. Splnenie ďalších kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom, však podľa záverov súdu prvého stupňa žalobca nepreukázal. Čo sa týka náhrady majetkovej škody, predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, súd prvého stupňa mal za to, že aj v prípade, ak by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je žalobca povinný preukázať. Žalobca nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik majetkovej škody ani jej prípadnú výšku a škodu vyčíslil paušálne za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencii adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Súd prvého stupňa mal za to, že paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou. Ide iba o jednostranné tvrdenia žalobcu, nepodložené žiadnymi dôkazmi, a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tomto smere, hoci od začiatku konania mal dostatok času a príležitostí na predloženie dôkazov aj inou ako korešpondenčnou cestou. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, súd prvého stupňa uviedol, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť jej preukázania. Žalobca svoje tvrdenia, že nezákonným zásahom bola vyvolaná situácia, ktorá ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať, ničím nepreukázal ani nekonkretizoval. K argumentácii žalobcu, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti a u jej
majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti, súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca nevyužil svoju zákonnú možnosť podať sťažnosť na prípadné prieťahy. Okrem toho v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu, spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania, by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na fungovaní právnickej osoby nejakým spôsobom podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo, nie je daná príčinná súvislosť a nepríjemnosti spôsobené členom vedenia spoločnosti možno preto zohľadniť iba v obmedzenej miere (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/675/2011). Súd prvého stupňa dodal, že nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností konkrétneho prípadu. V prejednávanej veci rozhodcovský rozsudok, ako exekučný titul, zaväzoval povinného na plnenie, ktoré v časti zmenkového úroku odporovalo dobrým mravom. Preto pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie bola zo strany súdu potrebná dôkladnejšia analýza skutkového stavu a komplexnejšie právne zhodnotenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia. Súd prvého stupňa vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že by bolo neprimerané a neúčelné, aby žalobcovi, ktorý v spotrebiteľskej zmluve použil zmluvnú podmienku upravujúcu zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne), a teda odporujúcu dobrým mravom, bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Podľa súdu prvého stupňa nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia v danej exekučnej veci, nemohlo žalobcovi spôsobiť neistotu alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy, pričom je nepravdepodobné, že by za obdobie, ktoré uplynulo od doručenia žiadosti o udelenie poverenia do vydania poverenia, došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval žalobca v žalobe. Poznamenal, že je neprípustné, aby žalobca prenášal podnikateľské riziko v podobe zániku či insolvencie povinného na súd. Treba zohľadniť aj to, že ak žalobca poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený s tým, že existuje riziko insolvencie povinného a že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou nesie vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Vzhľadom na tieto skutočnosti bol súd prvého stupňa toho názoru, že dostatočným zadosťučinením pre žalobcu je konštatovanie porušenia jeho práva a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch mu teda nevznikol. Súd prvého stupňa tiež uviedol, že nemohol skúmať porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, na ktoré žalobca poukazoval v súvislosti s nárokom na nemajetkovú ujmu, pretože samotné porušenie tohto práva patrí výlučne do právomoci ústavného súdu a žiadne konanie, v ktorom by bol konštatovaný prieťah v konaní, sa neviedlo (žalobca to netvrdil ani nepreukázal). Zdôraznil, že aj ak by sa potvrdilo porušenie základných práv žalobcu, bolo by potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy, čo žalobca nepreukázal. Napokon žalobca podľa súdu prvého stupňa nepreukázal ani existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, ako tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu. Nepreukázal totiž, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak a že by v prípade dodržania zákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie došlo priamo úmerne k skoršiemu vymoženiu pohľadávky a skoršiemu skončeniu exekučného konania. Námietku premlčania uplatnenú žalovanou súd prvého stupňa, s poukazom na ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., vyhodnotil ako neopodstatnenú. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu v konaní úspešnej žalovanej nepriznal, keďže jej žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že vec prejednal v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O. s. p.) napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny s nimi spájané, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že už vo svojej žalobe upovedomil súd prvého stupňa o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. To, že krajský súd v označených skutočnostiach nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, podľa žalobcu nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne aj v očiach verejnosti, nie je možné tohto sudcu považovať za nestranného, a to aj z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (príkladmo poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 10. 2012, č. k. 11NcC/46/2012-24), ako aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, a preto podľa neho nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol, že meritórne rozhodnutie vo veci súdom prvého stupňa (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že súd prvého stupňa sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu ignoroval, a to napriek tomu, že žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde. Vytýkal tiež súdu prvého stupňa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal a na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu, je pritom dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd vydal poverenie, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Ďalej žalobca poukázal na zásadu kontradiktórnosti a namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd prvého stupňa podľa žalobcu porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Poznamenal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise, pričom len také listiny by mohli slúžiť ako dôkaz. Ku skutočnosti, že žalovaná sa vo veci napriek výzve súdu prvého stupňa nevyjadrila, žalobca uviedol, že súd prvého stupňa mal preto rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. na základe žalobcom tvrdeného skutkového stavu. Súd prvého stupňa však namiesto toho bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si sám určil a následne vo veci meritórne rozhodol. Žalobca taktiež namietal, že súd prvého stupňa úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, ako aj poštovných a telekomunikačných výdajov, a preto je napadnutý rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa neho vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Súd prvého stupňa odôvodnil napadnutý rozsudok rovnako ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci konania, ale v ktorých bol rozdielny skutkový základ. Súd prvého stupňa tak vytvára odôvodnenia rozhodnutí formulárovým spôsobom, čo nemožno ústavnoprávne akceptovať. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvého stupňa, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), pretože ak by súd rozhodol o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Podotkol, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť, a teda ani znášať náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že pri vyčíslení majetkovej škody vychádzal z účtovnej agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné korešpondenčne predložiť, obdobne ako pracovné a obchodné zmluvy. Dôkazy o výške majetkovej škody, vrátane znaleckého posudku, ktorý si nechal vyhotoviť, chcel predložiť v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom vykonaného pojednávania, avšak súd prvého stupňa dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy vrátane tých, ktoré vznikli po podaní žaloby v dôsledku narastania škody. K nemajetkovej ujme žalobca vytýkal súdu prvého stupňa, že vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, hoci sám súd prvého stupňa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne
udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Namietal, že súd prvého stupňa v súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania pritom jednoznačne vyplýva, že práva žalobcu boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty. Mal za to, že všetky problémy, ktoré boli vyvolané v jeho právnej sfére nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvého stupňa stanovil termín pojednávania na deň 6. 12. 2013. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 27. 11. 2013 (viď doručenka na č. l. 61). Žalobca ani jeho právny zástupca o odročenie pojednávania nepožiadal a ani neospravedlnil svoju neprítomnosť na ňom. Je nepravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že riadne a včas požiadal o odročenie pojednávania, pretože táto skutočnosť zo spisu nevyplýva. Aj súd prvého stupňa v zápisnici z pojednávania zo dňa 6. 12. 2013 skonštatoval, že sa nedostavil právny zástupca žalobcu, ktorý svoju neúčasť neospravedlnil a nežiadal o odročenie pojednávania, hoci bol riadne predvolaný. Vzhľadom na to súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 6. 12. 2013 pojednával a rozhodol v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu (§ 101 ods. 2 druhá veta O. s. p.). Tento postup súdu prvého stupňa bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. a súd prvého stupňa ním neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom.
Nedôvodná je aj odvolacia námietka žalobcu, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Odvolací súd k tejto argumentácii žalobcu uvádza, že uznesením zo dňa 19. októbra 2012, č. k. 14NcC/80/2012-21, rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava II, A.. B. Q., nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, odvolací súd poznamenáva, že ani táto skutočnosť z obsahu spisu nevyplýva. Žalobca do spisu nezaložil predmetnú ústavnú sťažnosť a jej podanie ani iným spôsobom nepreukázal. Navyše z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že v obdobných veciach Ústavný súd Slovenskej republiky ústavné sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiam odvolacieho súdu o námietkach zaujatosti vznesených žalobcom v žalobe odmietol pre nedostatok právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie.
Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd má na rozdiel od súdu prvého stupňa za to, že žalobca nepreukázal splnenie ani prvého z predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to nesprávneho úradného postupu. V zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 sa za nesprávny úradný postup okrem iného považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Žalobca sa v danej veci domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý mal vydať poverenie na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty. Zo spisového materiálu vyplýva, že v exekučnej veci sp. zn. 39Er/2103/2010 súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 07335/10 vydaného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava dňa 6. 9. 2010 na exekučný súd dňa 9. 12. 2010 a exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie až dňa 14. 1. 2011. Odvolací súd však v tejto súvislosti poukazuje na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na súd, z ktorého vyplýva, že zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti na vydanie poverenia sa nevzťahuje na exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Podľa Dôvodovej správy k čl. II bodu II zákona č. 102/2011 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 1. 6. 2011 do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku výslovne vložený aj rozhodcovský rozsudok (vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu) ako exekučný titul, exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku (vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené), už aj predtým bol aj rozhodcovský rozsudok. Z uvedeného je zrejmé,
že exekučný súd pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie nebol v danej veci viazaný 15-dňovou zákonnou lehotou od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, a teda vydaním poverenia až po jej uplynutí neporušil žiadnu zákonnú lehotu a nedošlo k žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu. Vzhľadom na uvedené nie je správny záver súdu prvého stupňa prezentovaný v napadnutom rozsudku, že tento predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci splnený bol. Toto pochybenie súdu prvého stupňa však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku ako celku, nakoľko ani ďalšie predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci splnené neboli, ako už správne uzavrel aj súd prvého stupňa.
Vzhľadom na nesplnenie prvého z kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších predpokladov. Odvolací súd však pre úplnosť dodáva, že sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca v konaní nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky bez ďalšieho nie je dôkazom o vzniku a výške škody. Napokon žalobca ani ich vynaloženie v konkrétnom prípade nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní. V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie napadnutého rozsudku súdom prvého stupňa.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky žalobcu ohľadom toho, že postupom súdu prvého stupňa mu mala byť odňatá možnosť konať pre súdom, nakoľko prostredníctvom vykonaného pojednávania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, okrem iného aj znalecký posudok. Odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 1 prvá veta v spojení s ods. 4 O. s. p., podľa ktorého je povinnosťou účastníka konania predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Žalobca si však túto svoju povinnosť napriek vedomosti o vytýčenom termíne pojednávania, ktorého sa z vlastnej vôle nezúčastnil, nesplnil a neoznačil žiadne dôkazy, z ktorých mala vyplývať výška ním uplatnenej škody. Súdu prvého stupňa žalobca nepredložil ani znalecký posudok, ktorý si za týmto účelom údajne dal vypracovať. V zmysle § 101 ods. 2 druhá veta za bodkočiarkou O. s. p. bol pritom súd prvého stupňa povinný prihliadnuť iba na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi ako účastníkovi konania bola súdom prvého stupňa daná možnosť na vykonanie procesných úkonov a účasti na pojednávaní, avšak nakoľko sa žalobca na pojednávanie nedostavil a nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, resp. prípadný dôvod, pre ktorý žiadal o odročenie pojednávania, neexistoval ani v čase jeho nariadenia a iný dôležitý dôvod žalobca neuviedol, súd prvého stupňa nepochybil, keď vec v jeho neprítomnosti prejednal podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a s prihliadnutím na obsah spisu aj vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom. Odvolací súd dodáva, že žalobca ani v odvolacom konaní nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie škody, ktorá mu mala vzniknúť.
Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu v peniazoch, nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže byť nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe. V tejto časti preto zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč. zák. Odvolací súd je toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by postupom žalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu. Treba uviesť, že žalobca v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku ním namietaného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti.
Neobstojí ani argument žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Podľa odvolacieho súdu je napadnutý rozsudok preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré súd prvého stupňa dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, rovnako obsahuje ustanovenia právnych prepisov, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav veci a tieto aj náležite interpretoval. Súd prvého stupňa teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich skutkových okolností, ale aj vec náležite právne posúdil a svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami, či právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Napokon neopodstatnená je i námietka žalobcu, že súd prvého stupňa odôvodňuje rozhodnutia v obdobných veciach rovnako formulárovým spôsobom. Je známou skutočnosťou, že žalobca podal na súdy SR množstvo žalôb, ktoré sa týkajú tých istých účastníkov a ich skutkový základ je rovnaký (údajné
oneskorené vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup exekučného súdu). Všetky tieto žaloby žalobca odôvodnil rovnako (t. j. "formulárovo"), keď rozdiely sa týkajú iba označenia toho - ktorého exekučného konania, označenia povinného a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s vydaním poverenia. Za tohto stavu nemožno vytýkať súdu prvého stupňa, že rozhodnutia v týchto veciach odôvodňuje rovnako, resp. obdobne. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by takýto postup súdu prvého stupňa nebol zákonný. Navyše je to práve žalobca a nie súd prvého stupňa, ktorý nevenoval dostatočnú pozornosť priebehu konania, keď vo svojom formulárovom odvolaní, ktoré v rovnakom znení podával aj v iných veciach, namieta aj skutočnosti a vytýka súdu prvého stupňa také pochybenia, ktoré z napadnutého rozsudku nevyplývajú, resp. ktoré sú podľa obsahu spisu jednoznačne nedôvodné a pokiaľ by žalobca mal dostatočné vedomosti o danom konaní, musel by o nich vedieť (napr. z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca napriek svojim tvrdeniam v odvolaní v danej veci neospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 6. 12. 2013 a nepožiadal o jeho odročenie, nepreukázal podanie ústavnej sťažnosti a taktiež ani nepodal návrh na prerušenie konania, hoci v odvolaní namieta jeho zamietnutie).
Odvolací súd dodáva, že sa nezaoberal odvolacími námietkami žalobcu ohľadom zamietnutia jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., keďže podľa obsahu spisu v danej veci žalobca návrh na prerušenie konania nepodal a preto súd prvého stupňa o ňom v napadnutom rozsudku ani nemohol rozhodovať.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.