Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3T/79/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom, v konaní pred samosudcom JUDr. Andrejom Matušovicom, v trestnej veci proti obžalovanému MUDr. G. V., pre prečin usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona číslo 300/2005 Z. z. v znení zákona číslo 492/2009 Z. z. (ďalej len „Trestného zákona") s poukazom na § 138 písmeno h/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom v Žiari nad Hronom dňa 08.06.2015, takto

rozhodol:

Obžalovaný:

U.. G. V., O. XX.XX.XXXX X. Y.Ý. X., D. O., Z. V. O., H. X. U. X,

s a u z n á v a v i n n ý m , ž e

dňa 15. 12. 2009 po 13.00 h, počas plánovaného operačného zákroku, laparoskopickej cholecystektómie na chirurgickom oddelení v Regionálnej nemocnici n. o. Banská Štiavnica ako hlavný operatér pri zavádzaní operačných nástrojov potrebných k laparoskopickému výkonu po začatí zákroku u pacientky C.. R. B., O. XX. XX. XXXX poškodil veľkú cievu dutiny brušnej, v dôsledku čoho došlo u nej k náhlemu cirkulačnému zlyhaniu s poklesom tlaku, k zvýšenej frekvencii srdca, k poklesu nasýtenia krvi kyslíkom a poklesu hladiny vydychovaného kysličníka uhličitého s ohrozením základných životných funkcií a hoci zavedenou kamerou bolo zistené zakrvácanie v oblasti malej panvy a mierne v oblasti okolo hrubého čreva vľavo, na túto okolnosť neupozornil anesteziológa, príčinu zhoršenia klinického stavu nerozpoznal, nevyhodnotil, následkom čoho o 17.00 h pacientka C.. R. B. zomrela,

t e d a

- inému z nedbanlivosti spôsobil smrť a uvedený čin spáchal závažnejším spôsobom konania, porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jeho zamestnania,

č í m s p á c h a l

- prečin usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno h/ Trestného zákona,

a z a t o s a o d s u d z u j e

podľa § 149 odsek 2 Trestného zákona, za použitia § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona, § 36 písmeno j/ Trestného zákona, na trest odňatia slobody v trvaní 2 /dva/ roky.

Podľa § 49 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona, súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 odsek 1 Trestného zákona, súd obžalovanému určuje skúšobnú dobu v trvaní 3 /tri/ roky.

Podľa § 61 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, súd obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti vykonávať povolanie lekára - chirurga v štátnych zdravotníckych zariadeniach na dobu 2 /dva/ roky.

Podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku, súd poškodenú X. s jej nárokom na náhradu škody odkazuje na občianske súdne konanie.

odôvodnenie:

Súd na hlavnom pojednávaní prejednal trestnú vec obžalovaného U.. G. V. a vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, poškodenej, svedkov, znalcov, prečítaním listinných dôkazov - lekárskej správy, operačného protokolu, pitevného protokolu, správ, charakteristík, odpisu z RT z prípravného konania a ďalšieho na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu a po jeho vyhodnotení dospel ku skutkovým a právnym záverom, uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaný MUY. na hlavnom pojednávaní uviedol, že mu je nesmierne ľúto a strašne ho mrzí to čo sa stalo. C. bola jeho pacientkou dlhodobo, bola obézna s viacerými ochoreniami aj jej imunologický stav nebol úplne v poriadku. Boli u nej zistené kamene v žlčníku a preto sa s pacientkou dohodla laparoskopická cholecystektómia, čiže odstránenie žlčníka. Takúto formu operácie chcela sama pacientka s tým, že sa navzájom dohodli, že pokiaľ sa to nebude dať tak sa riadne chirurgicky otvorí a bude sa pokračovať v operácii klasicky. V deň operácie prebiehalo všetko normálne. Zaviedli u pacientky port rezom pod pupkom, teda nástroj cez ktorý sa dáva kamera a sleduje brušná dutina. Počas tohto sledovania zistili prítomnosť malého množstva krvi v oblasti malej panvy a v oblasti ľavej strany hrubého čreva, ale tá krv stekala z oblasti pupka po prednej brušnej stene, pričom to bolo veľmi malé množstvo krvi, pretože pri otváraní brušnej steny sa vždy nejaká cievka poraní, ktorá niekedy zakrváca do podkožia alebo do brušnej dutiny. Inú patológiu brušnej dutiny nenašiel. Zaviedli preto druhý port v oblasti hornej časti brušnej dutiny a po zavedení tohto portu anesteziológ hlásil, že stav pacientky sa náhle zhoršil a dochádza k poklesu tlaku, k zrýchlenej činnosti srdca, preto jej začali anesteziológovia podávať lieky na zvýšenie tlaku a činnosť srdca. Na operačnej sále čakali asi 2 - 3 minúty a keďže sa stav pacientky nezlepšoval anesteziológ doporučil ukončenie operačného zákroku. Počas týchto 2 - 3 minút sa v brušnej dutine žiadna iná krv neobjavila, ani žiadne iné príznaky akéhokoľvek krvácania. U pacientky došlo k náhlemu cirkulačnému zlyhaniu, čo mohlo byť v dôsledku zlyhania srdca alebo embolizácie do pľúc. Ani ďalšie vyšetrenia následne realizované neukazovali na to, že by tam vzniklo a pokračovalo krvácanie. Pacientka ihneď po vytiahnutí inštrumentária a po zašití rán bola prevezená na anesteziologicko - resuscitačné oddelenie (ďalej len „ARO“), kde bolo pokračované v ďalšej liečbe a resuscitácii. Pacientku bol ešte na ARO pozrieť, všetky aj laboratórne vyšetrenia nepriamo svedčili o možnom rozvoji pľúcnej embólie, na čo bola aj pacientka liečená. Ani po 1,5 hodine od ukončenia výkonu neboli žiadne náznaky krvácania alebo hemoragického šoku u pacientky. Hemoragický šok z krvácania nevzniká takým rýchlym spôsobom ako vzniklo zrútenie stavu pacientky pri operácii. Neskôr bolo konštatované, že v zabrušnom priestore sa našlo 600 ml krvi a v brušnej dutine ďalších 250 ml krvi. Podľa obžalovaného strata 850 ml krvi nie je v príčinnej súvislosti s rozvojom šokového stavu, ktorý bol u pacientky. Pokiaľ by boli nejaké príznaky krvácania rozhodne by indikovali operačnú revíziu, ale toto vôbec nepredpokladali, že by sa tam mohlo jednať o nejaké krvácanie, preto ani operačnú revíziu neindikovali. To krvácanie u pacientky bolo, ale nebolo príčinou vzniku hemoragického šoku. Pokiaľ by sa aj neskôr bolo krvácanie zistilo, bolo by sa to dalo ošetriť, len o tom operatér musí vedieť. Ak by bolo zjavné krvácanie do dutiny brušnej, operačnú revíziu by nariadil on ako hlavný operatér. Po zavedení prvého portu pacientka žiadne problémy nemala. Ako prvá však bola zavedená do brušnej dutiny Verešova ihla, túto zavádzal obžalovaný. Táto Verešova ihla je asi 2 - 3 mm hrubá a cez ňu sa zavádza do brušnej dutiny kysličník uhličitý. Toto spôsobí nadvihnutie brušnej dutiny, teda nafúknutie brucha a potom je možné vidieť na žlčník. Následne sa ihla vytiahne a cez otvor sa zavádza port s kamerou o šírke asi 1,5 cm pomocou bodca (troakaru), ktorý pretne svaly brušnej dutiny. Druhý port má šírku 1,1 až 1,2 cm a zavedie sa v hornej časti brušnej dutiny a cez tento sa zavádza do brušnej dutiny pracovný nástroj. Avšak po zavedení druhého portu došlo k zlyhaniu zdravotného stavu pacientky.

Obžalovaný nepokladal za nevyhnutné povedať anesteziológovi, že je tam nejaká krv, pretože tam bolo pár kvapiek krvi pod črevom a v brušnej dutine nebola žiadna krv. Nesúhlasil s príčinou smrti uvedenou v záveroch znaleckého posudku, pretože krvácanie zhoršilo celkový stav pacientky, ale nebolo príčinou jej smrti. Najpravdepodobnejšou príčinou smrti bolo zlyhanie srdca, pretože pacientka mala aj kardiomyopatiu, teda ochorenie srdca znižujúce funkčnú výkonnosť srdca. Myslel si, že ani incízia brušnej dutiny pacientky nemohla odvrátiť spôsobený následok, teda smrť. Klinický obraz nasvedčoval pre pľúcnu embóliu, pretože také okamžité zlyhanie srdcovej činnosti, zlyhanie dýchania a zníženie saturácie plynov v krvi je príznakom masovej embolizácie do pľúc. Ani strata 850 ml krvi nie je príčinou hemoragického šoku a teda príčinou smrti. Aj druhý port zavádzal do tela poškodenej on ako hlavný operatér. Veľká brušná cieva sa nachádza v oblasti druhého driekového stavca, kde sa nachádza aorta na chrbtici, táto sa tu rozdeľuje na dve panvové tepny, ktoré sa nachádzajú dolu v zabrušnom priestore. Veľkú brušnú cievu poškodil on ako operatér pri zavádzaní prvého portu. Hoci po zavedení tohto prvého portu nedošlo k zhoršeniu zdravotného stavu pacientky kamerou kontroloval brušnú dutinu a nebolo tam žiadne väčšie množstvo krvi viditeľné. Ešte mali asi 2 - 3 minúty kameru v bruchu, potom ako im anesteziológ povedal, že majú problém, keby tam bola krv tiekla, tak sa objaví vo väčšom množstve. Zavedenie druhého troakaru nemalo vplyv na zhoršenie zdravotného stavu pacientky. U tejto pacientky klinický stav nepoukazoval na to, že by krvácala a ani ďalšími laboratórnymi vyšetreniami krvi sa nepotvrdilo krvácanie pacientky. On nemohol rozpoznať, že pacientka krváca, pretože pacientka už bola na ARO. So záverom pitvy, že bola porušená brušná cieva súhlasí, toto sa však stalo pri zavádzaní prvého portu troakaru. Vytekajúcu krv z porušenej cievy on nevidel, preto lebo vytekala do zabrušného priestoru, ktorý nevidel, nakoľko bol tento priestor zakrytý črevnými kľučkami. Nebolo jeho povinnosťou skontrolovať celé vnútro brušnej dutiny, zábrušný priestor vidieť len vtedy, keď sa všetky črevné kľučky dajú preč. Krv v oblasti malej panvy a hrubého čreva vľavo bola z vpichu do brušnej dutiny v oblasti pupka.

Svedkyňa X. na hlavnom pojednávaní uviedla, že kritického dňa ešte o 08.15 h telefonovala s dcérou a táto jej povedala, že jej už tečie infúzia a má zabandážované nohy. Nechápala však prečo bola jej dcéra operovaná až tak neskoro. Neskôr jej volala znova o 09.00 h, ale ešte stále čakala na operáciu, pričom sa dohodli, že po operácii jej dcéra zavolá. Keď do druhej poobede nevolala, tak okolo 14.50 h zavolala obžalovanému a on jej povedal, že operácia sa ani nezačala, pretože pacientka začala kolabovať, pričom hovoril niečo o embólii pľúc. Okamžite odcestovala s manželom do Banskej Štiavnice, kde obžalovaný práve ordinoval a tento povedal sestričke, aby ich odviedla na ARO. Vtedy nič bližšie nepovedal. Na ARO im MUDr. U. hovoril, že urobil všetko čo mohol, ale ich dcéra umrela. Rozdiel vo svojej výpovedi z hlavného pojednávania a z prípravného konania, kedy uviedla, že o dcérinej smrti jej povedal obžalovaný, ani sa jej pritom nepozrel do očí, vysvetlila tak, že to bolo pravdepodobne tak ako hovorila na polícii, pretože na hlavnom pojednávaní bola veľmi rozrušená. Potom ako sa porozprávali s MUDr. U. telefonovala ešte obžalovanému, že prečo ju operovali až tak neskoro, keď ju už ráno pripravovali, ale on jej na to nič nepovedal. Keď sa ho opýtala, že prečo neoddialil operáciu, tak jej povedal, že aj tak by to dopadlo tak isto. Záverom uviedla, že jej dcéra síce bola pevnejšia, ale pritom aktívne športovala a teda má za to, že by sa u nej akákoľvek choroba srdca prejavila počas tohto jej aktívneho športovania.

Svedkyňa MUDr. D. na hlavnom pojednávaní uviedla, že pracuje ako primárka oddelenia ARO v Nemocnici v Banskej Štiavnici, pričom bola zavolaná na operačnú sálu v prípade laparoskopiskej cholecystektómie. Anestézu pri výkone podával pacientke MUDr. U. U pacientky boli jeden deň pred operáciou urobené predanestetické vyšetrenia, interné, laboratórne vyšetrenia, záver ktorých bol hodný pozoru len preto, že pacientka užívala určité hormonálne prípravky, pričom jej bolo doporučené odloženie operačného zákroku. Pacientka bola obéznejšia, kardiálne bola v celku stabilizovaná. Na základe týchto predoperačných vyšetrení a skutočnosti, že pacientka trvala na zákroku sa pristúpilo k samotnej operácii. Krátko po začatí operačného zákroku a po aplikovaní kysličníka uhličitého do brušnej dutiny, došlo po zavedení hlavného a vedľajšieho portu k náhlemu zrúteniu cirkulácie krvi, poklesu tlaku na nemerateľné hodnoty a k poklesu okysličenia, teda saturácie a poklesu kysličníka uhličitého. Preto ju MUDr. U. dal zavolať na operačný sál, na ktorý prišla po 10 až 15 minútach od prvého zarezania do kože chirurgom. Keď prišla na sálu, tlak mala pacientka nemerateľný, kysličník uhličitý bol na nižších hodnotách, saturácia kyslíka bola nemerateľná, činnosť srdca na monitore bola rýchla, teda rytmus srdca, tachykardia bola s odpoveďou 160 až 180 za minútu. U.. U. jej povedal, že začal s podávaním lieku na podporu cirkulácie aj dopĺňaním objemov, dal jej narýchlo stiecť fyziologický roztok, srdcová akcia bola rýchla a pretrvávala. Chirurgický monitor nefungoval, teda nebol zapnutý, len anesteziologický. Rýchle pacientku popočúvala,

dýchanie mala v poriadku, vtedy bola pacientka v anestéze a v spánku. Žiadne vážne príznaky niečoho na nej nenašla, len náhle zrútenie cirkulácie, preto na začiatku uvažovali o embólii vzduchovej - pľúcnej, alebo krvnej. Krvnú však nezachytili. U pacientky pokračovali v ďalších opatreniach v aplikovaní liekov na podporu srdca, adrenalínu, infúzie, ale jej obraz sa nezmenil. Toto sa všetko robilo ešte na sále. Keď prišla na sál, chirurgovia tam ešte boli. Kolega jej povedal, že nič sa tam dokopy nespravilo a že žiadny problém nebol. Keď sa stav pacientky nezlepšil povedala chirurgom, že sa bude musieť zákrok ukončiť, pretože sa klonili k pľúcnej embólii. Pri embólii, pokiaľ ide o masívnu formu, tak sú tam príznaky náhleho zrútenia cirkulácie, pri príznakoch krvácania sa tá cirkulácia nezrúti tak rapídne a rýchle ako v danom prípade v priebehu jednej minúty, preto im všetko nasvedčovalo na pľúcnu embóliu. Nemali podozrenie na krvácanie. Na operačnej sále chirurgovia, potom ako im povedali, že sa nedá pokračovať v operačnom zákroku, zašili ranu pacientke ešte na sále a pacientka bola prevezená na oddelenie ARO, kde sa pokračovalo v aplikácii kyslíka. Brali pacientke krv na kompletné vyšetrenie a pokračovalo sa v podávaní roztokov na podporu činnosti srdca, ale za celý čas sa im nepodarilo stav pacientky stabilizovať. Následne došlo k poruchám rytmu srdca a neskôr aj k zastaveniu činnosti srdca. Pokiaľ by aj mali vedomosť v tom čase o tom, že dochádza k vnútornému krvácaniu, tak resuscitácia by vyzerala tak isto. Asi 1,5 hodiny od zhoršenia stavu pacientky použili prostriedok na riedenie krvi, keďže mali podozrenie na embóliu a tento prostriedok mohol spôsobiť rýchlejšie vykrvácanie pacientky. Podľa nej k prepichnutiu veľkej brušnej cievy došlo skôr Verešovou ihlou ako zavádzaním prvého troakaru. Klinický stav pacientky nesvedčil o tom, že pacientka krváca, ani ďalšie vyšetrenia pacientky či už hematologické nesvedčili o tom, že pacientka krváca nejako masívnejšie. Krvácanie pacienta by sa malo odzrkadliť na jeho klinickom stave. Podľa nej vzhľadom na okolnosti prípadu obžalovaný nemohol vedieť, že pacientka krváca, pretože tá krv začala tiecť do zabrušného priestoru. Myslí si, že strata 850 ml krvi u danej pacientky nemohla spôsobiť jej smrť. Ak by chirurgovia zistili v brušnej dutine nejaké množstvo krvi, tak by sa to malo revidovať, pristúpiť k zvratu operácie, eventuálne k otvoreniu dutiny brušnej. Pokiaľ by bola vedela, že je tam nejaká krv, asi by viac komunikovala s chirurgom.

Z prečítanej výpovede svedkyne z prípravného konania okrem iného vyplynulo, že v čase jej príchodu na sál a zisťovania stavu boli ešte dva vstupy v tele pacientky. Pýtala sa chirurgov či nezistili krvácanie a títo jej povedali, že z ich strany nič. MUDr. U. jej v krátkosti povedal, že u pacientky došlo k zníženiu tlaku, poklesu saturácie, k zrýchleniu pulzu na 150 až 160. Hneď sa spýtala ako prebehol začiatok operácie, či nedošlo k nejakému krvácaniu. Toto všetko sa pýtala anesteziológa, na čo jej povedal, že čo všetko urobil on, že vysadil anestéziu, začal s aplikáciou liekov a zrýchlil infúziu. K tomu poškodeniu na ktoré sa pýtala jej anesteziológ odpovedal, že nemá vedomosť o ničom.

Rozpory vo svojich výpovediach z hlavného pojednávania a z prípravného konania kedy uviedla, že nejaká bližšia komunikácia medzi ňou a chirurgami neprebehla, ale od MUDr. U. sa dozvedela, že z chirurgickej strany sa nič nedialo, chirurgov sa nič priamo nepýtala, kedy v prípravnom konaní povedala, že sa ich na toto pýtala vysvetlila tak, že dnes s odstupom času sa už fakt nepamätá, ako to presne bolo, ale myslí si, že to bolo tak ako jej to povedal anesteziológ, možno si to lepšie pamätala s kratším časovým odstupom od udalosti, preto sa skôr prikláňala k svojej prvej výpovedi z prípravného konania.

Svedok MUDr. MC.o na hlavnom pojednávaní uviedol, že na meno poškodenej pacientky si už nespomína, ale prišla deň pre plánovanou operáciou, kedy mala naplánovanú laparoskopickú cholecystektómiu, teda odstránenie žlčníka. Robili jej príjem na oddelenie. Na druhý deň prišiel za ňou aj obžalovaný, nevedel však uviesť o čom sa rozprávali a následne sa pristúpilo k operácii. Keď on prišiel na operačnú sálu pripravil operačné pole ako má byť, robila sa incízia a teda rez v oblasti pupka, zaviedol sa operačný nástroj troakar - bodec cez ktorý sa potom zaviedla kamera a zrevidovala sa celá brušná dutina. Ešte pred troakarom sa zavádzala Verešova ihla a robilo sa nafukovanie brušnej dutiny. Po zrevidovaní pravej a ľavej strany brucha ako aj najnižšieho priestoru v brušnej dutine, ktoré robil operatér - obžalovaný, sledoval monitor aj on, kde videl črevá a žlčník a postupne prišli až do Duglasu, v ktorom bolo vidno mierne zakrvácanie. Množstvo krvi odhadol na 20 ml, teda minimum. Krv sa tam však môže vyskytnúť pretože troakarom sa prepichne brušná stena, kde sa môže poškodiť cieva, išlo o normálny bežný nález. Tomu množstvu krvi, ktoré tam bolo nepripisovali nejakú väčšiu pozornosť. Operatér následne vykonal ďalší rez pod pupkom, cez ktorý sa zavádzal ďalší nástroj troakar. On v tom čase držal kameru, anesteziológ však stopol ďalší priebeh operácie, hoci ešte nemali zavedené všetky nástroje. Anesteziológ im povedal, že majú na chvíľu prestať, preto prestali a pozerali na monitor, teda

cez kameru do vnútornej časti brušnej dutiny. MUDr. U. zavolal na operačnú sálu MUDr. K., asi po 5 minútach prišla odvtedy ako im povedal, aby počkali. Nespomenul si či sa ich anesteziológovia, či už MUDr. U. alebo MUDr. K. pýtali či je z ich strany všetko v poriadku. Veľká brušná cieva sa mohla poškodiť len prvým vpichom, lebo ona je nízko pod pupkom, teda pri zavádzaní prvého troakaru - bodca. Nevedel naisto povedať, či ešte mali nejaké nástroje v bruchu pacientky v čase príchodu MUDr. K. na operačný sál. Myslel si, že nastalo u pacientky radikálne zlyhanie niečoho, vtedy si myslel, že v prvom rade ide o nejakú pľúcnu embóliu alebo kardiálne zlyhanie. Možná príčina smrti vykrvácaním ich ani nenapadla. Asi po pol hodine od stopnutia operácie mala pacientka po odberoch krvi normálny krvný obraz, teda nič nenasvedčovalo na možnosť krvácania pacientky do dutiny brušnej, alebo na hemoragický šok. Aj zvyšné vyšetrenia svedčili viac na pľúcnu embóliu. Keď anestezilógovia povedali definitívne, že končia, vytiahli z tela poškodenej troakar a kameru a brušnú dutinu, teda rany zašili. Aj pred vytiahnutím kamery v brušnej dutine na monitore videli to isté množstvo krvi ako predtým. K porušeniu veľkej brušnej cievy podľa neho došlo pri zavádzaní buď Verešovej ihly alebo prvého bodca - troakaru. Absolútne žiadny zdroj krvácania nebolo vidieť, pokiaľ bola porušená veľká brušná cieva, tak krv z nej vytekala do priestoru kam s kamerovým systémom nebolo vidieť. Nevedel povedať, či on alebo MUDr. V. s anesteziológom hovoril, že v brušnej dutine videli nejakú krv aj keď len minimálne množstvo. Klinický stav pacientky nesvedčil pre nejaké krvácanie, keby boli videli hromadenie krvi v dutine brušnej, automaticky dutinu otvoria chirurgicky a urobia revíziu. Obdobne by postupovali aj v prípade hemoragického šoku. Jatrogénna trauma znamená, trauma spôsobená lekárom. Osobne si myslel, že smrť pacientky nespôsobilo to, že bola poškodená cieva, pretože pri poškodení cievy ak by došlo k smrti by musela pacientka vykrvácať, ale ona nevykrvácala, preto nesúhlasí so záverom znaleckého posudku, pokiaľ ide o príčinu smrti, pretože pri strate 850 ml krvi pacient nezomiera.

Svedok MUDr. U.H. na hlavnom pojednávaní uviedol, že na operačnej sále úvod do anestézie pacientky Hroncovej prebehol bez väčších komplikácií. Následne boli privolaní na operačnú sálu chirurgovia, ktorí začali dezinfikovať operačné pole. Na sále boli prítomní dvaja chirurgovia a to ako hlavný operatér MUDr. V. - obžalovaný a ako asistent MUDr. F.. Od momentu zarezania do kože zo strany chirurgov sledoval len funkcie na anesteziologickom monitore a nesledoval bližšie chirurgický monitor. Klinický stav pacientky sa zhoršil náhle, približne po 10 - tich až 15 - tich minútach od prvého zarezania do kože pacientky došlo k náhlemu poklesu vydychovania CO2 v priebehu dvoch dychových cyklov a vzápätí došlo u nej k tachykardii, teda k zvýšenej tepovej frekvencii. Po zistení vážnosti situácie chirurgom povedal, že majú problém, pričom stav pacientky sa zhoršil v priebehu 30 - tich sekúnd. Medzi ním a chirurgom neprebehla nejaká priama konverzácia ohľadne možného krvácania. Stav pacientky bol taký vážny, že bolo potrebné okamžite konať, preto chirurgov vyzval, aby pozastavili operáciu a dal si hneď zavolať na sálu primárku, ktorá rozhodla po spoločnej dohode s ním v dôsledku náhleho cirkulačného zrútenia pacientky o tom, že operácia bude ukončená. Malo tak rýchly priebeh, že bolo treba v prvom rade stanoviť diagnózu, ktorá viedla k zhoršeniu stavu pacientky, pretože nepredpokladal krvácanie, nakoľko takáto otázka na operačnom sále nepadla. U pacientky došlo podľa neho jednoznačne k šoku a predpokladal, že k tomuto šoku došlo v dôsledku embólie do pľúcnice, eventuálne predpokladal kardiálne zlyhanie, alebo anafylaktický šok. Vzhľadom na rýchlosť zhoršenia stavu pacientky predpokladal hlavne embolizáciu pľúcnice. Po dohode s primárkou pacientku preložili na ARO, kde sa ju snažili resuscitovať, najmä tekutinovými infúziami. Klinický stav pacientky poukazoval na šok a laboratórne testy nenasvedčovali nejakej výraznej patológie aj v dôsledku odberov vykonaných až na oddelení. Komunikácia medzi ním a chirurgami neprebehla v tom smere, že by on ako anesteziológ dostal aktívnu informáciu od chirurgov o tom, že došlo u pacientky k nejakému krvácaniu. Chirurgovia mu povedali, že nemali žiadnu komplikáciu v operačnom poli. Nepamätal si, že by chirurgovia hovorili, že v brušnej dutine pacientky sa nachádza akékoľvek aj minimálne množstvo krvi. Ex post si myslel, že mali chirurgovia otvoriť brušnú dutinu pacientky. V danom kritickom čase však nebol dôvod na to, aby sa brušná dutina otvárala. Zrútenie obehu pacientky prebehlo tak rýchlo, že nemal dôvod uvažovať o hemoragickom šoku. Podľa neho klinický stav pacientky tomu vôbec nenasvedčoval. Laboratórne vyšetrenia rozboru krvi boli pacientke robené a nebola zistená nejaká výrazná strata krvi. Prvý laboratórny výsledok ukazoval len na ľahkú anemizáciu, teda stratu krvi. Ďalší rozbor krvi pacientke už robený nebol. Nikdy sa s takýmto náhlym zrútením stavu pri krvácaní nestretol, aj keď boli straty oveľa väčšie a prebiehali omnoho rýchlejšie, nikdy klinicky nevidel, že by do jednej minúty človek zostal bez tlaku a pulzu. Podľa neho strata 850 ml krvi nespôsobuje bezprostredne smrť pacienta. Uvažoval aj na anafylaktickým šokom, ale hemoragický šok bol na poslednom mieste z hľadiska indikácie problémov pacientky. Pokiaľ by bol vedel, že pacientka krváca, vyzval by operatérov, aby skontrolovali stav krvácania do dutiny brušnej.

Znalec MUDr. G.. CSc. na hlavnom pojednávaní uviedol, že pacientka bola uvedená do celkovej anestézie, pretože jej mala byť urobená laparoskopická cholecystektómia. Pod pupkom jej bola urobená incízia, teda rez kože a potom bola zavedená Verešova ihla a následne troakar a kamera a ďalšia incízia v hornej časti brucha, kadiaľ sa zavedie ďalší port. V tom čase anesteziológ hlásil, že u pacientky dochádza k zrúteniu obehu. Obžalovaný uviedol vo svojej výpovedi, že v tele pacientky bolo prítomné v Duglasovom priestore malé množstvo krvi, ktoré si on vysvetľoval tak, že mohlo byť v dôsledku ovulácie. Pacientka mala zrýchlený pulz, bola tam hypotenzia a výkon bol ukončený a pacientka prevezená na ARO. Po stanovení pľúcnej embólie sa pristúpilo k zriedeniu krvi, aby sa rozpustila zrazenina. Akonáhle došlo k zrúteniu obehu a bola v brušnej dutine prítomná krv, malo sa myslieť na to, že mohlo dôjsť ku krvácaniu do retroperitálneho priestoru, čo však zo začiatku nie je vidieť. Znalec si myslel, že prvé uvažovanie malo viesť k otvoreniu brušnej dutiny, okamžite a až potom ako by sa vylúčilo krvácanie, by sa mohlo pristúpiť k ďalším postupom, v konkrétnom prípade mala pacientka perforovanú spoločnú bedrovú tepnu o dĺžke 0,9 cm. Pri poranení takejto cievy spočiatku došlo k veľkému krvácaniu do uzatvoreného retroperitálneho priestoru. Keď sa tam krv nahromadí, v dôsledku tlaku dôjde k prevaleniu krvi do dutiny brušnej a z jeho hľadiska to boli práve klinické príznaky hemoragického šoku úplne jasné, teda hypotenzia a tachykardia. Pri zavádzaní troakaru alebo Verešovej ihly musí operatér myslieť na to, že môže nastať krvácanie, alebo v súvislosti s krvácaním nejaký problém. Keď to rýchle krváca, tak môže aj takto rýchlo dôjsť k zhoršeniu zdravotného stavu pacienta. Za akýchkoľvek okolností je možné otvoriť brušnú dutinu a túto zrevidovať. Perforovanú, teda prepichnutú tepnu kamerou nemohol operatér vidieť. Keď by brušnú dutinu otvorili, tak by v zadnom retroperitoneu videl krvácanie aj prepichnutú cievu, v takom prípade by ju jednoducho operatér zašil. U pacientky bola zistená aj kardiomyopatia, ale bola to aritmogénna kardiomyopatia, ktorá je teda latentná a v prípade, že sa pacientke znížil tak tlak, mohla súvisieť so smrťou, ale bol to následok nie príčina smrti. Príčinou smrti bolo jednoznačne krvácanie a hypotenzia. Lekári mali za každých okolností revidovať brušnú dutinu. Bedrová tepna bola podľa neho pravdepodobne prepichnutá buď Verešovou ihlou alebo zavádzaním prvého troakaru pod pupkom. Z hľadiska veľkosti rany to viac zodpovedá spôsobenie rany troakarom. Pacientka sa hemodynamicky zrútila, bola bez tlaku a mala vysoký pulz. Množstvo vytečenej krvi do brušnej dutiny ani tak nebolo rozhodujúce, ale mali chirurgovia myslieť v prvom rade na to, že zrejme v dôsledku zásahu operatéra do ľudského tela došlo k zhoršeniu zdravotného stavu. Málo kedy je príčina v dýchacej sústave, mali najskôr vylúčiť príčiny zhoršenia stavu v dôsledku zásahu operatéra v brušnej dutine. Priebeh zhoršenia zdravotného stavu pacientky by bol rovnaký aj keby pacientka kardiomyopatiu mala alebo nemala potvrdenú. Ak je hemodynamické zlyhanie pacienta, tak sa v prvom rade musí vylúčiť krvácanie, otvoriť pacienta a zistiť, či tam nie je príčina zhoršenia zdravotného stavu. Chirurgovia mali najskôr vylúčiť, že problémy nenastali preto, že oni niečo robili v brušnej dutine. Keďže problémy s pacientkou nastali počas operácie v dutine brušnej, záver o tom, že sa má otvoriť brušná dutina chirurgicky a revidovať mal urobiť chirurg. Anesteziológ do toho ľudovo povedané nemal čo hovoriť. Nemuseli si byť operatéri istí, či došlo pri zavádzaní nástrojov k poraneniu pacientky a preto mali brušnú dutinu otvoriť a zrevidovať. Podľa znalca bezprostrednou príčinou smrti pacientky bol hemoragický šok a príčinou hemoragického šoku bola perforácia cievy zo strany operatéra, teda obžalovaného.

Zo záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie Forensic. sk ďalej vyplýva, že počas operačného zákroku jednoznačne došlo k jatrogénnemu poškodeniu veľkej cievy (tepny) dutiny brušnej operatérom, teda k poškodeniu zdravia pacientky došlo v príčinnej súvislosti s operačným výkonom. Potom ako začala pacientka zlyhávať na otázku anesteziológov nebola chirurgami vyslovená žiadna komplikácia v operačnom poli. Takýto záver viedol anesteziológa k oprávnenému podozreniu na masívnu embolizáciu krvnej zrazeniny do pľúcnej tepny, avšak v tejto fáze vývoja zdravotného stavu poškodenej pravá príčina akútneho peroperačného zhoršenia klinického stavu s ohrozením základných životných funkcií nebola rozpoznaná. V prípade, že chirurgovia zistili zakrvácanie v oblasti Duglasu, mierne v oblasti okolo hrubého čreva vľavo, takáto situácia mala byť chirurgom hodnotená ako zjavný alarmujúci nález. Anesteziológ sa však o prítomnosti krvi v brušnej dutine nedozvedel. Argumentácia, že krv v dutine brušnej mala pôvod v aktuálnej ovulácii pacientky bola značne neadekvátna, navyše eventuálna ovulácia nemohla byť príčinou zakrvácania aj okolo hrubého čreva. V tomto čase u pacientky neboli vyčerpané všetky možnosti na stanovenie správnej diagnózy a mal sa zvážiť chirurgický postup a to revízia dutiny brušnej klasickou laparotómiou, teda otvorenia dutiny brušnej. Smrť pacientky - C. nastala v súvislosti s operačným zákrokom, pričom pracovná diagnóza embólie krvnou zrazeninou bola pitvou vylúčená. Aritmogénna kardiomyopatia zistená histologickým nálezom bola zistená ako vedľajší nález, ktorý však mohol zohrať úlohu pri cirkulačnom zlyhaní či zlyhávaní v rámci už existujúceho a prebiehajúceho šokového stavu, no samozrejme nebol a nemohol byť základnou príčinou smrti či vzniku peroperačnej

komplikácie. Kardiomyopatia nebola spúšťacím mechanizmom zhoršenia zdravotného stavu pacientky. V závere pitevného protokolu sa konštatuje dlhšie trvajúci šokový stav ako príčina smrti C.. ktorá je v príčinnej súvislosti s poranením veľkej cievy pri operácii.

P. znalec z odboru súdne lekárstvo a patológia na hlavnom pojednávaní uviedol, že nenastali žiadne okolnosti, pre ktoré by mohol nejakým spôsobom meniť závery svojho znaleckého posudku, na ktorých trval. S revíziou, ktorá sa uvádza v znaleckom posudku organizácie Forensic. sk úplne súhlasí a nemá k tomuto žiadne pripomienky. Súhlasí na 100 % s týmto záverom a pokiaľ ide o morfológiu, nemal k tomu čo dodať. Aj z literatúry je známe, že akonáhle sa urobí nejaký invazívny zákrok do ľudského tela, vždy je sprevádzaný krvácaním, teda aj pokiaľ ide o laparoskopickú cholecystektómiu. Krv v dutine brušnej mohla byť z akejkoľvek cievy, ktorá sa v inkriminovanej oblasti nachádzala. Asi nemuselo byť hneď každému jasné, že je porušená veľká cieva, pretože táto je v zapobrušnicovom priestore, je to ďaleko a nie je tam dobre vidieť ani pri revidovaní dutiny brušnej. Podľa neho bezprostrednou príčinou smrti pacientky bola embólia do pľúcnej artérie a akútne roztiahnutie pravej komory srdcovej. Až na pitve sa zistilo, že to bol šok zo zníženia krvného tlaku, tzv. hypovolemický šok v dôsledku straty krvi a šok kardiogénny, teda šok z dôvodu srdcového svalu. Takáto diagnóza je skôr morfologická a či má na to vplyv aj kardiomyopatia, tak to je záležitosť, ktorú môže rozhodnúť len kardiológ.

V znaleckom posudku prof. MUDr. U.a ďalej uvádza, že sa plne stotožňuje so záverom znaleckého posudku znaleckej organizácie Forensick sk., kde sa konštatuje, že vznik penetračného poškodenia spoločnej bedrovej tepny, ktorá odstupuje z brušnej aorty nemusí byť sprevádzaný enormným krvácaním do dutiny brušnej, ale krv sa hromadí v zapobrušnicovom priestore. Rovnako masívne krvácanie vo včasnom štádiu nemusí byť evidentné, pretože krv sa môže hromadiť v retroperitoneálnom priestore. Z posudku ďalej vyplýva, že pokiaľ v danom prípade operatér, teda obžalovaný sledoval dutinu brušnú iba niekoľko počiatočných minút je úplne logické, že nemohol krv vidieť viac, než popisuje vo svojej výpovedi, pretože ak takéto krvácanie u pacientky bolo, tak táto krv zatekala do retroperitoneálneho priestoru.

Znalec Y. na hlavnom pojednávaní uviedol, že podľa jeho názoru klinika pacientky nepoukazovala na to, že u nej ide o masívne krvácanie. Klinický priebeh operačného výkonu a bezprostredného operačného obdobia bol komplikovaný zhoršením celkového stavu pacientky v primárnej fáze operácie, keď došlo po uvedení do anestézie k náhlemu poklesu krvného tlaku a k prejavom obehovej nestability. Chirurg zrevidoval operačné pole a žiadny zdroj krvácania nezistil. Vychádzal pritom z operačného protokolu a z výpovedi samotného operatéra. Myslí si, že každý chirurg by sa chcel presvedčiť, keď sa stav jeho pacienta zhoršuje či tá príčina nie je chirurgická. Myslelo sa aj na ďalšiu príčinu, v prvom rade na embolizačnú alebo primárnu kardiálnu. Anesteziológ vďaka tomu, že svojimi prostriedkami nebol schopný udržať pacientku v uspokojivom obehovom stave, tak mal záujem na tom, aby ten operačný zákrok bol rýchlo ukončený. Na tom sa spoločne s chirurgom aj dohodli a chirurg v tejto počiatočnej fáze výkonu poranenie veľkej tepny nezaznamenal a chirurgický výkon bol ukončený, čo z jeho pohľadu bolo v poriadku. V priebehu operácie nemusel chirurg nutne prejavy krvácania zaznamenať, aj keď tepna už bola poranená a v počiatočnej fáze v dutine brušnej ešte nemusela byť krv vo väčšom množstve, ktoré by chirurgom pozornosť obrátilo k poraneniu väčšej tepny alebo cievy. Celková strata okolo 800 ml krvi nesúhlasí s požadovaným množstvom krvi, ktoré by mohlo pacienta priviesť do hemoragického šoku. Celková strata krvi nebola natoľko objemová, aby mohla byť daná do príčinnej súvislosti s klinickým zhoršením pacientky. V pozdejšej fáze chirurg už nemohol väčšie množstvo krvi v brušnej dutine revidovať, lebo pacientka už na sále nebola, teda pokiaľ nevidel chirurg na začiatku výkonu prejavy prudkého tepnového krvácania, tak nepomýšľal oprávnene na poranenie veľkej cievy laparoskopickým inštrumentáriom a zhoršenie klinického stavu v zhode s anesteziológom považoval ako dôsledok nejakého iného patologického stavu. Hemodynamický stav nastáva vtedy, pokiaľ klesá krvný tlak, zrýchľuje sa pulz a zhoršujú sa dychové funkcie. Tak všetko svedčí spravidla preto, že ide o zhoršenie výkonnosti srdca ako pumpy a zhoršenie prekrvenia životne dôležitých orgánov, ktoré sa prejaví zrútením obehového stavu. Podľa jeho názoru operatér postupoval správne. Zmeniť laparoskopickú operáciu na operáciu otvorenú predstavuje pomerne značné riziko a každý chirurg si to určite rozmyslí u pacienta, ktorý kardiálne zlyháva. On by sa tak rozhodol urobiť nepochybne v prípade, že by si bol istý, že pacientke bola poranená tepna a pacientka z nej masívne krváca, tak by ju ošetril, ale podľa neho operatér takúto situáciu nevidel. Rozhodne s tvrdením, že v prvom rade bolo nutné vylúčiť krvácanie nesúhlasí, pretože podľa neho primárnou príčinou zhoršenia stavu pacientky nebolo krvácanie, ale táto príčina bola pravdepodobne kardiálna. Rozhodne nesúhlasí ani so zistenou príčinou smrti pacientky na základe pitvy. Znalec ďalej uviedol, že aj keby sa hneď otvorila brušná dutina

pacientky a ošetrila sa poranená cieva nemohlo by to zachrániť jej život. Podľa neho príčinou smrti bolo srdcové zlyhanie. Nikdy v živote svedok laparoskopickú operáciu žlčníka nerobil. Pri laparoskopickej operácii žlčníka sa môže poškodiť veľká bedrová tepna, najčastejšie hneď v úvode pri zavádzaní portu pomocou troakaru. Aby sa takémuto prípadnému poraneniu predišlo tak sa brušná dutina pred týmto úkonom plní plynom. V prípade, že by bol znalec na mieste operatéra pacientky, bol by určite mal pocit, že žiadne poranenie nespôsobil. Vedel by, že pacientka sa mu horší, ale chcel by určite vedieť či niečo nepoškodil sám a preto by prehliadol operačné pole. Pokiaľ by krv nevidel, alebo nevidel by situáciu ktorá by vyvolávala masívne krvácanie, tak by sa určite priklonil k tomu, že príčina zhoršenia stavu je interná alebo anesteziologická. Myslel by na príčinu kardiálnu, alebo masívnu pľúcnu embolizáciu. Podľa neho problém bol v tom, že operatér strácal pacientku a zjavný chirurgický dôvod na to nevidel. Za tejto situácie sa rozhodnúť prejsť z laparoskopickej cholecystektómie na laparotómiu, teda otvoriť dutinu brušnú je celkom ťažké. Vzhľadom na okolnosti prípadu podľa svedka nebol dôvod na otvorenie brušnej dutiny. Kardiomyopatia zistená u pacientky až pitvou mohla mať vplyv na zhoršenie zdravotného stavu pacientky.

Z odborného vyjadrenia Y. CSc. ďalej vyplýva, že v priebehu operácie nemusel chirurg nutne zaznamenať prejavy krvácania aj keď bola tepna už poranená, pretože v dutine brušnej nemusela byť krv vo väčšom množstve, ktorá by chirurgovu pozornosť obrátila k možnému poraneniu veľkej cievy, ktorá bola prítomná. Pokiaľ chirurg nevidel v priebehu výkonu prejavy prudkého tepnového krvácania nepomýšľal na poranenie veľkej cievy laparoskopickým inštrumentáriom a zhoršenie klinického stavu považoval v zhode s anesteziológom za dôsledok iného patologického stavu, preto postup obžalovaného s ohľadom na svoje závery považuje za správny. V priebehu operácie nemohol chirurg krvácanie zaznamenať.

Zo znaleckého posudku číslo 3/2012 MUDr. W. PhD., znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie kardiológia vyplynulo, že pacientka trpela zriedkavým závažným ochorením srdca, rozdielnym spôsobom poškodzujúcim tak pravú ako aj ľavú srdcovú komoru, ktoré prebiehalo klinicky nemo a aj preto pravdepodobne neboli rozpoznané predoperačne. Pravá komora bola podľa pitevného nálezu postihnutá rozvinutou formou arytmogénnej pravokomorovej kardiomyopatie a ľavá komora výraznou hypertrofickou kardiomyopatiou bez možnosti vyjadrenia sa k prítomnosti obštrukcie vo výtokovom trakte ľavej komory, ktorej nález by mohol by ďalším významným faktorom zvýrazňujúcim nedostatočnosť ľavej komory. Uvedené poškodenia mali za následok latentnú obojkomorovú srdcovú slabosť, ktorá zásadným spôsobom obmedzovala schopnosť srdca reagovať na akékoľvek zmeny v podmienkach krvného obehu s vysokou závislosťou na plniacich tlakoch oboch srdcových komôr. Náhle zmeny pomerov krvného obehu počas udalostí sprevádzajúcich operačnú procedúru mali za následok manifestáciu srdcovej slabosti spôsobom a priebehom zakladajúcim prudký vývoj kardiogénneho a hypovolemického šoku mylne interpretovaných ako zlyhanie srdca pri pľúcnej embólii. Navyše srdcové ochorenia typu arytmogénnej pravokomorovej kardiomyopatie a hypertrofickej kardiomyopatie boli identifikované ako hlavné príčiny náhleho úmrtia mladých a atlétov a možno predpokladať, že v prípade vrcholového športovania pacientky by sa ochorenia manifestovali skôr.

Prof. MUDr. U.Sc., znalec z odboru súdne lekárstvo a patológia vo svojom vyjadrení zo dňa 29.10.2013 uviedol, že podľa odborného zamerania Doc. MUDr. P. CSc. je zrejmé, že sa jedná o klinického lekára. Súdny lekár nemá právo sa vyjadrovať ku klinickej problematike, a to ani ku diagnostickým a ani ku terapeutickým postupom. Doc. MUDr. P.c. vo svojom odbornom vyjadrení a aj vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní hodnotil prevažne terapeutický postup a diagnostické možnosti obžalovaného, z tohto dôvodu sa k tejto časti jeho odborného vyjadrenia i výpovede nemá právo vyjadrovať. Avšak so závermi týkajúcimi sa súdneho lekárstva plne súhlasil. V identickom znení sa vyjadril k znaleckému posudku MUDr. W. Z vyjadrenia Forensic.sk, znaleckej organizácie v odbore zdravotníctvo a farmácia zo dňa 03.03.2014 vyplynulo, že sa nestotožňujú s názorom MUDr. P. nakoľko uvedená skutočnosť nevyplýva zo žiadneho dokumentu v rámci spisového materiálu, ani zo žiadneho záveru z vykonanej pitvy a uzavretých diagnóz po pitve a ani z výsledkov ďalších doplňujúcich morfologických vyšetrení po pitve. V čase vykonania operácie nebolo z medicínskych faktov prípadu známe žiadne také nadmerné klinické riziko, ktoré by viedlo k poznaniu, že počas operácie môže dôjsť k zlyhaniu srdca, či konkrétnej epizóde poruchy činnosti srdca. Ak je po pitve známy výsledok, ktorý ako pridružené ochorenie stanovil arytmogénnu kardiomyopatiu pravej komory srdca, potom nie je možné následne ex post týmto nálezom vysvetľovať, či zdôvodňovať klinický vývoj v konkrétnom čase u žijúcej pacientky a to najmä preto, že ide o vedľajší

morfologický nález. Pridružené ochorenia predstavujú kategóriu pitevných nálezov, ktoré nemajú priamy vzťah k základnej a bezprostrednej príčine smrti. Nie je možné spochybňovať závery pitvy najmä pri neznalosti spôsobu a postupu uzatvárania pitevných protokolov. K znaleckému posudku MUDr. W.., PhD., uviedli, že je možné súhlasiť s jeho všeobecnou časťou, ako aj s literárnymi údajmi o príslušných diagnózach. Dokonca v konkrétnom prípade pacientky C. súhlasia aj s uvedeným konštatovaním znalca, že pacientka vykazovala nízke kardiálne riziko počas predoperačného vyšetrenia, a tak mohla byť operovaná bezpečne, bez ďalšieho odkladania. V kontexte s arytmogénnou kardiomyopatiou pravej komory srdca uviedli, že znalecký posudok MUDr. W. CSc., popisujúci prevažne všeobecné aspekty a patofyziologické mechanizmy ničím neovplyvňuje a ani nespochybňuje závery ich znaleckého posudku číslo 67/2010 a ani jeho doplnenia číslo 37/2011.

Z kópie pitevného protokolu číslo 872/2010 okrem iného vyplýva, že pacientka C. umrela dňa 15. 12. 2009 o 17.00 h na oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny Nemocnice a polikliniky n. o. Banská Štiavnica. Pacientka po uvedení do celkovej anestézy pri plánovanej laparoskopickej cholecystektómii po aplikácii kapnoperitonea a zavedení prvých dvoch portov náhle cirkulačne zlyhala. K smrti pacientky viedlo zlyhanie srdca pri protrahovanom šoku, pri jatrogénnom poranení pravej artéria iliaca komunis s krvácaním do retroperitonea a peritoneálnej dutiny pri aritmogénnej pravokomorej kardiomyopatii, pričom bezprostrednou príčinou smrti bol šok a pridruženým ochorením nesúvisiacim so základným ochorením bola kardiomyopatia.

Z vyjadrenia MUDr. U. k anestézii pacientky C. okrem iného vyplýva, že po zavedení hlavného troakáru a vedľajšieho portu o 13.15 h došlo k náhlemu vzostupu pulzovej frekvencie pacientky ako aj tlaku, resp. vymiznutiu periférneho pulzu, pacientka mala cyanotické pery a bledosť v tvári. Bez meškania bola privolaná primárka MUDr. K. a chirurgom bolo verbálne oznámené, aby pozastavili operáciu kvôli problému s pacientkou, pričom v tejto súvislosti nebola chirurgmi vyslovená žiadna komplikácia v operačnom poli. Po príchode primárky MUDr. K. a po spoločnom klinickom zhodnotení bolo chirurgom oznámené, aby ukončili operačný výkon, preto títo následne pacientke zašili kožu a bola preložená na posteľ a prevezená na oddelenie anestézie a intenzívnej medicíny.

Zo správy Nemocnice a polikliniky n. o. Bratislava vyplýva, že pri operácii pacientky C. boli prítomný MUDr. K. ako primárka oddelenia anestézie a intenzívnej medicíny, MUDr. Ďuriš ako anesteziológ, MUDr. B., sestra M. sestra X., sestra T. a ako operatér MUDr. V. a chirurg MUDr. F.. MUDr. B. robila predoperačné anesteziologické vyšetrenie.

Z lekárskej správy vypracovanej MUDr. U. F. okrem iného vyplýva, že pacientka C. bola prijatá na operáciu žlčníka do Nemocnice v Banskej Štiavnici dňa 14. 12. 2009. Po uvedení do celkovej anamnézy, do celkovej anestézii dňa 15. 12. 2009 bola jej urobená incízia pod pupkom, zavedená kamera a jeden port v oblasti epigastria. Po zavedení portu dochádza k náhlemu zhoršeniu stavu pacientky, anesteziológ supunuje na embolizáciu do pľúc, preto bol ihneď ukončený zákrok, boli suturované teda zašité rany a pacientka transportovaná na oddelenie anestézie a intenzívnej medicíny. Záver tejto správy bola vypracovaný MUDr. U. F. dňa 16. 12. 2009 o 13,59 hod. Na správe sa nachádza aj pečiatka MUDr. G. Z operačného protokolu, ktorý vypracoval asistent MUDr. U. okrem iného vyplýva, že pacientke IO. celkovej anestéze bol vykonaný rez v oblasti pod umbilikom, vykonané pneumoperiteum, po zavedení Verešovej ihly následne zavádzaný kamerový systém a vykonávaný rez v oblasti epigastria, kde bol zavádzaný troakar, po revízii zisťujú zakrvácanie v oblasti duglasu a mierne v oblasti parakolicky I.sin. Následne na to náhle dochádza k hypocapniu, hypoxii tachykardii a hypotenzii. Anesteziológ suponuje na príučnú embóliu, preto okamžite výkon ukončujú a pacientku prekladajú po zašití rán na oddelenie anestézie a intenzívnej medicíny na ďalšiu konzervatívnu liečbu.

Z listu o prehliadke mŕtveho a štatistickom hlásení o úmrtí vyplýva, že pacientka C. umrela dňa 15. 12. 2009 o 17.00 h.

Z fotokópie príjmového pokladničného dokladu číslo 123 zo dňa 21. 12. 2009 vystaveného firmou Eureko

- enviro s.r.o. Levice vyplýva, že pán L. zaplatil za kremáciu a urnu spolu sumu 162,- Eur. Rovnaká skutočnosť vyplýva aj z fotokópie dodacieho listu a pripojenej faktúry.

Z fotokópie faktúry číslo 298/09, resp. príjmového pokladničného dokladu číslo 353 vystaveného pohrebnou službou Okenka, O. vyplýva, že L. za pohrebné služby uhradil predmetnej spoločnosti sumu 711,71 Eur.

Z ďalšej fotokópie potvrdenia o zaplatení vyplýva, že pohrebníctvu Okenka bolo dňa 18. 12. 2009 uhradená suma 66,73 Eur.

Z dokladu o spopolnení číslo 549 okrem iného vyplýva, že IO. bola dňa 21. 12. 2009 spopolnená v krematóriu v Leviciach.

Produkované dôkazy súd hodnotil v súlade s § 2 odsek 12 Trestného poriadku jednotlivo a v súhrne a dospel k záveru, že žalovaný skutok sa stal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a že tohto sa dopustil obžalovaný. Aj napriek tomu, že sám obžalovaný spáchanie skutku od začiatku trestného stíhania popiera, podľa názoru súdu je z jeho spáchania dostatočne usvedčovaný najmä znaleckým posudkom organizácie Forensic.sk. V prvom rade je potrebné uviesť, že obžalovaný ako hlavný operatér pri laparoskopickej cholecystektómii vykonávanej na pacientke C. pri zavádzaní operačných nástrojov do dutiny brušnej poškodil pacientke veľkú cievu čo nakoniec vo svojej výpovedi sám priznal. Obžalovaný rovnako priznal, že na chirurgickom monitore pri revidovaní dutiny brušnej videl u pacientky zakrvácanie v oblasti malej panvy zv. Duglasu a mierne v oblasti hrubého čreva vľavo v množstve podľa neho okolo 20 ml, ktoré pripisoval ovulácii pacientky resp. porušeniu malých ciev pri prepichnutí dutiny brušnej pracovnými nástrojmi. Takýto záver operatéra - obžalovaného podľa znaleckého posudku znaleckej organizácie Forensic.sk bol však značne neadekvátny, navyše prípadná ovulácia nemohla byť príčinou zakrvácania v oblasti hrubého čreva. Obrana obžalovaného v tom smere že k náhlemu cirkulačnému zlyhaniu poklesom tlaku k zvýšenej frekvencii srdca, k poklesu nasýtenia krvi kyslíkom a poklesu hladiny vydychovaného kysličníka uhličitého s ohrozením základných životných funkcií nedošlo v dôsledku krvácania pacientky resp. poškodenia veľkej cievy dutiny brušnej ním ako hlavným operatérom je vyvrátená rovnako znaleckým posudkom organizácie Forensic.sk, resp. výpoveďou znalca MUDr. G.i MUDr. O., PhD. Podľa týchto znalcov, k vyššie uvedeným zdravotným problémom pacientky došlo v dôsledku jatrogénneho poranenia veľkej cievy operatérom, pričom množstvo krvi zistené v tele pacientky pri pitve (850 ml) na ktoré sa obžalovaný neustále odvoláva nebolo rozhodujúce. Rozhodujúcim bolo hemodynamické zrútenie zdravotného stavu pacientky v dôsledku straty krvi za situácie, keď chirurgovia o náleze akéhokoľvek množstva krvi v dutine brušnej anesteziológa neinformovali, pričom tvrdili, že v operačnom poli žiadny problém nemajú. Podľa názoru znalca a v danom prípade aj laického názoru súdu mali chirurgovia v prvom rade zvažovať možnosť, že k zhoršeniu zdravotného stavu pacientky došlo práve v súvislosti so zásahom chirurgov do jej tela, navyše keď videli v brušnej dutine určité aj keď podľa ich tvrdenia minimálne množstvo krvi. Anesteziológovia MUDr. U. resp. MUDr. K. o tomto vedomosť nemali a preto sa im možné úvahy o tom, prečo došlo k zhoršeniu zdravotného stavu pacientky uberali, teda nesprávnym smerom. Podľa znalca MUDr. X. práve hypotenzia a tachykardia sú úplne jasné klinické príznaky hemoragického šoku vyvolaného práve v dôsledku porušenia brušnej cievy operatérom. Nevedno z akého dôvodu chirurgovia v čase, keď mali zavedenú v dutine brušnej kameru dôslednejšie túto nepreskúmali z hľadiska možného vzniku krvácania aj Keď kamerovým systémom nebolo dostatočne vidieť do retroperitoneálneho (zabrušného) priestoru v dôsledku črevných kľučiek ako to uviedol sám obžalovaný. Z výpovede znalca MUDr. X. vyplýva, že bolo úlohou chirurgov a hlavné operatéra, teda obžalovaného, keď videl aj keď minimálne krvácanie v dutine brušnej v kombinácii s tak jasnými príznakmi hemoragického šoku, akými boli hypotenzia a tachykardia, chirurgicky otvoriť dutinu brušnú, vizuálne zistiť zdroj prípadne rozsah krvácania, toto zastaviť a zabrániť tak smrti pacientky. Obrana obžalovaného v tom smere, že príčinou smrti pacientky mohla byť aj pitvou zistená kardiomyopatia je vyvrátená rovnako výpoveďou znalca MUDr. X., v zmysle ktorej táto mohla zohrať úlohu pri cirkulačnom zlyhávaní pacientky v rámci prebiehajúceho šokového stavu no nemohla byť základnou príčinou vzniku peroperačnej komplikácie a smrti.

Pokiaľ ide o znalecký posudok resp. výpoveď znalca MUDr. B., tento sa so závermi znaleckej organizácie Forensic.sk plne stotožnil a nevzniesol voči tomuto znaleckému posudku, resp. jeho doplnku žiadne výraznejšie pripomienky. Z odborného vyjadrenia resp. z výpovede znalca MUDr. X. vyplýva, že postup obžalovaného považoval za správny, poukazujúc pritom na svoj nesúhlas s bezprostrednou príčinou smrti pacientky zistenou pri pitve, pretože táto bola podľa neho v srdcovom zlyhaní. Súdu sa takýto záver znalca MUDr. X. javí viac ako otázny poukazujúc pritom na skutočnosť, že ani MUDr. X., ani MUDr. U. a ani MUDr. B. závery pitvy pokiaľ ide o bezprostrednú príčinu smrti nijako nespochybňovali. Znalec

MUDr. X. opakovane uvádzal vychádzajúc z jeho výpovede, že operatér žiadne masívne krvácanie do dutiny brušnej nevidel. Podľa znalca MUDr. X. aj názoru súdu však mal obžalovaný brušnú dutinu potom ako sa začal zdravotný stav pacientky náhle zhoršovať zrevidovať kamerovým systémom dôslednejšie, najmä preto že tam určitú krv videl aj s poukazom na to, že pacientka mohla krvácať do pomerne ťažko viditeľného zabrušného priestoru. Napriek tvrdeniam MUDr. X. súd postup operatéra, teda obžalovaného vyhodnotil ako nesprávny pretože nepristúpil k otvoreniu dutiny brušnej, k jej zrevidovaniu vizuálne a k zisteniu príčiny krvácania aj keď cez kamerový systém videl podľa neho len malé krvácanie. Pokiaľ by obžalovaný brušnú dutinu pacientky otvoril, nepochybne by bol zistil väčšie krvácanie s poranenej veľkej cievy, túto by bol ošetril a podľa názoru súdu tak zachránil život pacientke Ing. Hroncovej. Zo svedeckých výpovedí MUDr. U. a MUDr. K. ako aj z výpovede obžalovaného vyplýva, že obžalovaný o krvácaní do dutiny brušnej vedel, ale anesteziológov na túto skutočnosť neupozornil. Výpoveď svedka MUDr. F. len potvrdzuje tvrdenia uvádzané obžalovaným ohľadne zistenia krvi v brušnej dutine a postup aký lekári zvolili potom ako im pacientka začala na sále kolabovať. Z trestnej činnosti je obžalovaný nepriamo usvedčovaný aj listinnými dôkazmi, najmä pitevným protokolom, z ktorého vyplýva, že bezprostrednou príčinou smrti pacientky bol šok, ale aj operačným protokolom a listom o prehliadke mŕtveho.

Zo súhrnu dôkazov vykonaných počas trestného konania možno preto vyvodiť jednoznačný záver o zavinení obžalovaného spočívajúcom vo vedomej nedbanlivosti, pretože podľa presvedčenia súdu obžalovaný ako skúsený chirurg vedel, že svojim konaním pri operácii - laparoskopickej cholecystektómii môže poškodiť resp. ohroziť zdravie pacientky, ale bez primeraných dôvodov nesprávnym lekárskym postupom sa domnieval, že poškodenie alebo ohrozenie jej zdravia nespôsobil. Obžalovaný MUDr. G.vojim konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno h/ Trestného zákona, keďže inému (pacientke C.) z nedbanlivosti spôsobil smrť a čin spáchal závažnejším spôsobom konania, porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jeho povolania. Porušenia dôležitej povinnosti vyplývajúcej z jeho povolania a teda spáchanie činu závažnejším spôsobom konania sa podľa názoru súdu dopustil obžalovaný tým, že anesteziológov neupozornil ako hlavný operatér na prítomnosť krvi v dutine brušnej pacientky, čo viedlo k nesprávnemu vyhodnoteniu zhoršenia jej zdravotného stavu a v konečnom dôsledku aj k jej smrti. Za dôležitú povinnosť možno ďalej považovať aj to, že obžalovaný nepristúpil k otvoreniu dutiny brušnej pacientky chirurgicky, hoci tak urobiť mohol a mal bez väčšieho rizika v súvislosti so zhoršením jej zdravotného stavu, nezistil príčinu krvácania a krvácaniu jednoduchým chirurgickým zákrokom, zašitím prepichnutej cievy nezabránil. Znaky skutkovej podstaty vyššie uvedeného prečinu obžalovaný naplnil tak po stránke objektívnej ako aj po stránke subjektívnej.

Obžalovaný MUDr. G.oposiaľ súdne trestaný ani priestupkovo postihovaný nebol. Z miesta trvalého bydliska nie je bližšie hodnotený, uvádza sa, že bol tri krát postihovaný za dopravný priestupok a keďže nie je prihlásený k trvalému ani prechodnému pobytu v meste Banská Štiavnica, kde pracuje v nemocnici ako lekár, chirurg nie je možné sa bližšie k jeho osobe zo strany Mestského úradu v Banskej Štiavnici vyjadriť. Z pracovného posudku vystaveného Nemocnicami a poliklinikami n. o. Bratislava na obžalovaného okrem iného vyplýva, že MUDr. G. vykonáva svoju prácu lekára zodpovedne a dôsledne, pracovné povinnosti a zverené úlohy plní k spokojnosti zamestnávateľa, pričom sa nikdy nedopustil žiadneho porušenia pracovnej disciplíny. Pracuje na oddelení jednodňovej ambulantnej chirurgie, pričom vo vzťahu k spolupracovníkom je nekonfliktný, ochotný vždy odborne poradiť a pomôcť. Medzi kolegami si svojimi odbornými vedomosťami, skúsenosťami a zručnosťami získal rešpekt a uznanie. Napriek povahe náročnosti svojej práce si aj v záťažových situáciách zachová kľudný a racionálny prístup. Jeho doterajšie pôsobenie hodnotia ako úspešné, pretože svojim prístupom, odbornými skúsenosťami a osobnými vlastnosťami prispieva k vysokému štandardu poskytovanej zdravotnej starostlivosti v odbore chirurgie vo vyššie uvedenej nemocnici v Banskej Štiavnici.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu vychádzal súd z kritérií uvedených v § 34 odsek l, 4 Trestného zákona prihliadol na poľahčujúcu okolnosť - vedenie riadneho života pred spáchaním trestného činu a priťažujúce okolnosti - nezistil, teda na prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností s poukazom na ustanovenie § 38 odsek 2, odsek 3 Trestného zákona, zároveň prihliadol na osobné pomery a možnosti nápravy obžalovaného ako i na okolnosti spáchania skutku a spôsobený ťažký nenapraviteľný následok jeho konaním a dospel k záveru, že účel trestu bude u obžalovaného splnený aj uložením trestu odňatia slobody na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby t.j. trestu odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom na dlhšiu skúšobnú dobu v trvaní 3 roky. Vzhľadom k tomu, že svojim konaním porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho povolania, súd mu uložil trest zákazu

činnosti vykonávať povolanie lekára - chirurga v štátnych zdravotníckych zariadeniach na dobu 2 /dva/ roky. Takto uložený trest súd považoval z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie za primeraný a zodpovedajúci zákonu.

Napriek skutočnosti, že poškodená X. si uplatnila náhradu škody riadne a včas, súd ju s jej nárokom odkázal na občianske súdne konanie, nakoľko obžalovaný pracuje vo Všeobecnej nemocnici v Žiari nad Hronom ako odborný lekár v pracovnom pomere a podľa Zákonníka práce v zmysle § 179 a nasl. je u neho založená všeobecná zodpovednosť ako zamestnanca za spôsobenú škodu (existuje tu teda právny vzťah medzi poškodenou a Nemocnicou s poliklinikou n. o. Bratislava).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia na Okresný súd Žiar nad Hronom k sp. zn. . Poškodený môže podať odvolanie len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, ktorým bola priznaná náhrada škody. Právo podať odvolanie nemajú tí účastníci konania, ktorí sa svojho práva vopred výslovne vzdali.