Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_36C-108-2013.pdf
PDF · 148.23 KB
No categories available
36C/108/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: I. W., B.. XX.X.XXXX, B. X. Č. XX, W., toho času na neznámom mieste, zastúpený opatrovníkom J. J., Z. Okresného U. W. N., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, právne zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom v Svidníku, Sov. hrdinov 163/66, o zaplatenie 536,34 EUR s príslušenstvom
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka vo výške 106,15 EUR, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobou došlou súdu dňa 26.11.2012 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy v celkovej výške 536,34 EUR spolu s úrokmi z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 310,62 EUR od 29.3.2007 do zaplatenia a vo výške 14,75 % ročne zo sumy 225,72 EUR od 29.3.2007 do zaplatenia.
Žalobca uviedol, že pohľadávku, ktorá je predmetom konania, nadobudol postúpením od VÚB, a.s. a Consumer Finance Holding, a.s. na základe zmluvy zo dňa 28.3.2007. Žalobca tiež uviedol, že zo strany dlžníka (žalovaného) došlo k uznaniu záväzku.
Do konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník vstúpilo Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Važecká č. 16, 080 05 Prešov v zastúpení advokátom JUDr. Igorom Šafrankom.
Vedľajší účastník sa k predmetu konania vyjadril podaním došlým súdu dňa 17.7.2013, v ktorom uviedol, že žalobcom predloženú dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku považuje z dôvodu nekalej obchodnej praktiky za absolútne neplatnú. V súvislosti s tým vzniesol námietku premlčania žalobou uplatnenej pohľadávky.
V rámci prípravy pojednávania súd vykonal šetrenie za účelom zistenia pobytu žalovaného prostredníctvom Registra obyvateľov SR, Mestskej evidencie obyvateľstva, Ústrednej evidencie väzňov ZVJS SR a príslušného OO PZ SR. Napriek vykonanému šetreniu sa súdu nepodaril zistiť pobyt
žalovaného, preto mu bola v súlade s ustanovením § 29 ods. 2 O.s.p. ustanovená opatrovníčka na zastupovanie v tomto konaní, ktorá sa k žalobnému návrhu nevyjadrila.
Podľa § 115a ods. 2 O.s.p., pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.
Vzhľadom na skutočnosť, že ide o drobný spor v zmysle § 200ea ods. 1 O.s.p. (hodnota pohľadávky bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur), súd v súlade s § 115 ods. 2 O.s.p. rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.
Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to: Žiadosťou o vydanie kreditnej platobnej karty VÚB, a.s. č. 841176 (ďalej v texte zmluva) zo dňa 12.12.2003, všeobecnými obchodnými podmienkami k tejto zmluve, Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28.3.2007, pokusom o zmier zo dňa 9.11.2012, prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok, výpisom z pôžičkovej karty Triangel a zistil tento skutkový stav:
Dňa 4.12.2003 bola na základe žiadosti o vydanie platobnej karty VÚB, a.s. vydávanej v spolupráci s SKK, a.s. č. 841176 vydaná karta, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úverový rámec vo výške 6.000,- Sk ( 199,16 Eur ), ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach po 200,- Sk ( 6,64 Eur ).
Podľa dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku mal žalovaný uznať záväzok uvedený v zmluve o úvere, zároveň mal vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.
Zo zmluvy o postúpenia pohľadávok uzavretej dňa 28.3.2007 medzi VÚB, a.s. a Consumer Finance Holding, a.s. a terajším žalobcom a z jej prílohy je zrejmé, že pôvodný veriteľ - VÚB, a.s. a Consumer Finance Holding, a.s. postúpili touto zmluvou svoju pohľadávky na terajšieho žalobcu. Podľa prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok SKK 2 zo dňa 28.3.2007 je zrejmé, že pohľadávka bola splatná dňa 20.9.2005.
Z výpisu z pôžičkovej karty Triangel vyplýva, že žalovaný uhradil spolu 5.500,- Sk ( 182,57 Eur ), z úverového rámca čerpal peňažné prostriedky v celkovej výške 466,37 Eur. Suma debetných požiadaviek z jeho strany bola vo výške 21.657,79 Sk , t.j. 718,91 Eur. Celkový dlžný zostatok žalovaného voči žalobcovi tak predstavuje 16.157,79 Sk, t.j. 536,34 EUR. Posledná úhrada zo strany žalovaného bola vykonaná dňa 11.4.2005.
Z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva dátum splatnosti úveru a to deň 20.9.2005.
Z Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku uzavretej so žalovaným vyplýva, že žalovaný mal dňa 3.11.2010 uznať záväzok zo zmluvy o úvere. V čl. III. bode 3.1 posledná veta sa zároveň deklaruje, že žalovaný má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.
Z množstva obdobných konaní vedených na tunajšom súde na základe návrhu žalobcu je súdu známe, že osoby konajúce v mene žalobcu sa bez podnetu dlžníkov dostavia do miesta ich bydliska a dlžníkovi predložia vopred pripravenú listinu na podpis s odôvodnením potreby jej podpísania, aby sa vyhli súdnemu konaniu a exekučnému konaniu.
Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:
Súd má za potrebné vyjadriť sa najprv k právnemu režimu uzavretej zmluvy, plnenie z ktorej je predmetom prejednávanej veci (zmluva o úvere).
Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 501 ods. 1 Obchodného zákonníka, veriteľ je povinný dlžníkovi peňažné prostriedky poskytnúť, ak ho o to dlžník v súlade so zmluvou požiadal, a to v dobe určenej v požiadavke, inak bez zbytočného odkladu.
Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu žalobcu poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie formou úveru a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté plnenie splácať v dohodnutých splátkach. Predmetnú zmluvu súd preto vyhodnotil ako zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObZ medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov.
Aj napriek času uzavretia úverovej zmluvy dňa 12.12.2003 nie je vylúčená aplikácia Občianskeho zákonníka v znení účinnom po 1.4.2004, ktorý už obsahoval úpravu problematiky spotrebiteľských zmlúv v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Z Obč. zákonníka by teda izolovaným výkladom nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod podľa § 261 ods.3 písm. d) Obchodného zákonníka spotrebiteľskou zmluvou nie je (takýto názor bol prezentovaný aj niektorými právnymi teoretikmi). Treba však poukázať na to, že podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa - spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, bol verejnoprávnym predpisom pojem typová zmluva (synonymum neskôr zavedeného pojmu spotrebiteľská zmluva) podľa Obč. zákonníka rozšírený tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
O tejto otázke teda súd robí záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom bola napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou.
Z uvedeného vyplýva, že je právne irelevantný prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva spravuje, ale vychádzajúc z predchádzajúceho spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zákona vyhovujúca vyššie uvedenej charakteristike. Je teda zrejmé, že ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv je nevyhnuté použiť aj v prípadoch, ak sa právny vzťah účastníkov konania tak ako je tomu v danom prípade, má spravovať Obch. zákonníkom, keď charakter spotrebiteľskej zmluvy má tzv. absolútna obchodná zmluva o úvere podľa Obch. zákonníka.
Súd sa taktiež zaoberal otázkou, či osobitný predpis - zákon o spotrebiteľských úveroch ( ďalej ZSÚ ) úpravou náležitostí spotrebiteľského úveru zaviedol osobitný zmluvný typ - spotrebiteľský úver. Po preskúmaní charakteru úpravy súd dospel k záveru, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ, ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorých sa majú použiť popri kogentnej či dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, ktoré sú vymedzené v ZSÚ (lex specialis). Súd preto dospel k záveru, že nejde o samostatný zmluvný typ vylučujúci použitie ObZ.
V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva výlučná pôsobnosť OZ na daný vzťah. Takýto záver nemá žiadnu normatívnu oporu a prieči sa pravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3 písm. d) ObZ. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ tretiu časť ObZ (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a pod.). Úpravu zmluvného typu v §§ 497 a nasl. ObZ je teda potrebné doplniť o derogujúce a dopĺňajúce ustanovenia ZSÚ. OZ ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 ObZ je potrebné aplikovať na riešenie otázok neupravených v ObZ. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle OZ a ZOS okrem iného zaradiť aj
ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 až 53 OZ).
Súd konštatuje, že charakter zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným má spotrebiteľský charakter a súčasne ide o zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, teda takzvaný absolútny obchod. Platná právna úprava v čase uzavretia zmluvy umožňuje vyvodiť právny záver, že zmluva o úvere bola napriek povahe takzvaného absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou a je preto právne irelevantný právny prameň, podľa ktorého sa príslušná zmluva spravuje. Vychádzajúc z predchádzajúceho, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená podľa Občianskeho ale i Obchodného zákonníka, ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zákona vyhovujúca vyššie uvedenej charakteristike, teda, že ide o zmluvu, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzaviera vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje, keď súčasne je zrejmé, že zmluvnými stranami je na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. I napriek tomu, že následne došlo k postúpeniu pohľadávky, ani dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, uzavretá dňa 3.11.2010, nestráca charakter spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená dohoda o zaplatení už splatného záväzku je privatívnou nováciou v zmysle § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda zmenou existujúcej zmluvy v otázke splatnosti, preto ak má zmluva spotrebiteľský charakter, má ho aj dohoda, ktorá túto zmluvu mení v jej niektorej časti.
Podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu ( § 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).
Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.
Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Ochranu spotrebiteľa poskytuje aj inštitút posudzovania premlčania uplatneného nároku ex offo, aj bez toho, že sa dlžník premlčania dovolá.
Ku dňu 13.6.2014 nadobudol účinnosť § 5b zákona č. 102/2014 Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 1.5.2014 zmenený a doplnený zákon č. 550/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ide nepochybne o legislatívne vyjadrenie princípu ochrany slabšej strany, in concreto spotrebiteľa v právnych vzťahoch. Tento zákon nadobudol účinnosť 1.5.2014, a zákonodarca nestanovil žiadne intertemporálne pravidlá. Inými slovami, okrem údaja o účinnosti novej právnej úpravy absentujú pravidlá koexistencie starej a novej právnej úpravy. Vzhľadom na absenciu intertemporálneho ustanovenia bolo potrebné si vyriešiť problém, či na ustanovenie § 5b je potrebné prihliadať aj v žalobách žalobcov, ktorí si vymáhajú peňažné nároky proti spotrebiteľom podaných a neskončených ku dňu účinnosti zákonu za predpokladu, že nárok uplatnený návrhom je premlčaný alebo je potrebné na premlčanie ex offo prihliadať aj pri žalobách podaných pred 13.6.2014, t.j. pred nadobudnutím účinnosti § 5b zákona č. 102/2014 Z.z. za predpokladu, že takýmto
návrhom podaným pred 13.6.2014 bol žalovaný nárok, ktorý by bol premlčaný a námietka premlčania by nebola vznesená.
Riešenie naznačeného problému tak vyžaduje odpoveď na dve základné otázky:
1. či ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má povahu hmotnoprávnu alebo naopak procesnoprávnu, 2. či toto rozlíšenie má alebo nemá dopad na vnímanie otázky časovej pôsobnosti dotknutej právnej normy.
O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Ak právna norma reguluje vzájomné subjektívne práva a povinností svojich adresátov priamo, nesprostredkovane súdnym zásahom, pôjde o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak stelesňuje všetky tie normy, ktoré regulujú ľudské správanie v konaní zameranom na poskytovaní súdnej ochrany pred súdnymi orgánmi. Súd je toho názoru, že § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa normuje predovšetkým a najmä procesné činnosti orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy a má preto charakter procesnoprávny. Týmto orgánom je predovšetkým a najmä súd, čo vyplýva jasne a nepochybne z odvolávky normatívneho textu na premlčanie vo význame prekážky zachovateľnosti uplatneného subjektívneho práva. To, že zákonodarca použil v citovanej norme pojem premlčania, ktoré je upravené v hmotnoprávnych predpisoch, na tom nič nemení. Použil ho totiž v kontexte s prihliadaním na skutočnosti, ktoré bránia priznať plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Plnenie sa nepriznáva inak ako autoritatívnym deklaratórnym rozsudočným výrokom súdu - nemožno „priznať“ plnenie v hmotnoprávnom vzťahu, už len z toho dôvodu, že v súkromnoprávnych vzťahoch majú subjekty rovné postavenie ( jeden druhému nič nepriznáva z pozície autority, ako je to pri verejnoprávnych vzťahoch ). Priznáva sa jednoznačne ochrana ohrozenému alebo porušenému subjektívnemu právu, čo je nepochybne a zrejme úloha civilného práva. Aj Občiansky zákonník v ustanovení § 100 ods. 1 stanovuje, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je tak lex specialis k citovanému ustanoveniu Občianskeho zákonníka, ktoré je však samo procesným ustanovením, nakoľko v naznačených diferenciách normuje o procesných vzťahoch ( procesnej činnosti súdu ), keďže stanovuje súdu podmienenú povinnosť prihliadať na skutočnosti, ktoré nastali v konaní - porovnaj poslednú vetu ustanovení § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.“ Dikcia ustanovení § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dikcia ustanovení § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sú komplementárnymi pravidlami vo vzťahu lex generalis ( § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka ) a lex specialis ( § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa ), lebo dikcia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa jednoznačne dopĺňa pravidlo ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že pokiaľ nepôjde o nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka uplatnenú v konaní pred súdom. A naopak, pokiaľ pôjde o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, na premlčanie ( správnejšie na márne uplynutie premlčacej lehoty ) súd prihliadne i bez návrhu dlžníka. Z uvedenému vyplýva záver o procesnoprávnom charaktere právnej normy § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Ďalšou otázkou skúmania bola otázka časovej pôsobnosti, teda uplatniteľnosti pravidla obsiahnutého v tejto právnej norme v čase. Zdalo by sa, že vyargumentovaním procesnoprávneho charakteru právneho pravidla § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je v argumentačnej línii zodpovedaná i otázka jeho časovej pôsobnosti. Avšak táto otázka si zaslúži hlbšiu pôsobnosť. Otázka časových súvislostí problematiky pôsobnosti právnych noriem vykazuje nielen značnú náročnosť, predovšetkým v rovine právnej abstrakcie, no i značné penzum vo všeobecnosti - opätovne je to do istej miery zapríčinené absenciou hlbšej analýzy inštitútov, akými sú platnosť a účinnosť právnych noriem, derogačné a abrogačné klauzuly, legisvakancia a pod. Tzv. intertemporálne právo však predstavuje len istú časť problematiky časovej pôsobnosti právnych noriem, konkrétne tú časť, ktorá pojednáva o koexistencii skoršej ( zrušenej, neplatnej, neúčinnej ) právnej úpravy a právnej úpravy novej ( účinnej ). Rozdiel medzi pôsobnosťou hmotnoprávnych a procesnoprávnych noriem zásadný nie je. Pravidlom a vlastne pojmovým znakom právnej normy je, že reguluje spoločenské vzťahy dopredu, nie spätne. Právny a širší sociálny záujem na stabilite právnych vzťahov, právnej istote a ochrane nadobudnutých práv však v zásade legitimizuje úvahy o inom časovom pôsobení právnych noriem. Z hľadiska legislatívneho vyjadrenia túto problematiku obsahujú tzv. intertemporálne ( prechodné ) ustanovenia právnych predpisov - alebo aj neobsahujú. Sú prípady, ako ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, keď zákonodarca mlčí a nestanovuje žiadne pravidlá časovej koexistencie starej a novej právnej úpravy. Inak povedané z mlčania zákonodarcu v
prípade procesných noriem možno bez problémov vyvodiť pravidlo o časovej pôsobnosti procesnej normy, pretože proste pôsobí v čase dopredu. Spravidla však zákon stanovuje pravidlo o zachovaní účinkov úkonov ( ale aj plynutia lehôt, prípadne ďalších skutočností ). Aj keby tomu tak nebolo, je to vyvoditeľné z ústavnokonformného výkladu s odkazom na požiadavku právnej istoty a dôvery subjektov práva v právo samotné. Tak je tomu i v skúmanom prípade. Výkladovo súd ustálil, že v prípade § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa ide o normu procesnú, a zároveň, ak zákonodarca nestanovil osobitný právny ( intertemporálny ) režim pre túto situáciu, platí pravidlo okamžitej aplikability. Ak teda platí, že právna norma § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter, a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, súd prihliada na premlčanie práva ex officio vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia v začatých konaniach podliehajúcich hypotéze tejto právnej normy. Na premlčanie práva musia byť kumulatívne splnené dve podmienky:
1. márne uplynutie premlčacej lehoty, 2. dokonanie premlčania v súdnom konaní ( spravidla účinne vznesenou námietkou premlčania alebo v novom režime prihliadnutím na jej márne uplynutie súdom ex officio ).
Prvá podmienka je výlučne v réžii nositeľa subjektívneho práva, ak tento subjekt nechá márne lehotu uplynúť, nemôže legitímne očakávať už prakticky nič, žiadne právo nenadobudol ( ani právo na súdnu ochranu, pretože stratil vlastnosť žalovateľnosti ).
Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Hlavný právny vzťah je však založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vznikol podľa osobitného predpisu, ktorý je lex specialis k všeobecnej právnej norme. Tento vzťah podlieha režimu spotrebiteľských úverov podľa zákona 258/2001 Z.z., ako aj aplikácii všeobecných ustanovení ochrany spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka, pretože normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Medzi tromi zákonmi, prichádzajúcimi takto do úvahy (1. zákon o spotrebiteľskom úvere, 2. Občiansky zákonník, 3. Obchodný zákonník) panuje pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny, ak tento určitú otázku neupravuje resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva všeobecne v širšom slova zmysle, teda úprava podľa Občianskeho zákonníka.
To znamená, že úprava Obchodného zákonníka sa môže na takýto prípad uplatniť len vtedy, keď nenarazí na obmedzenie v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisoch k nemu.
Podľa § 879r veta prvá Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. júnom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 1. júna 2014.
Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Podľa § 52 ods.3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. (§ 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).
Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom.
Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní. (§ 122 ods. 1 OZ).
Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. (§ 122 ods. 2 OZ).
Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň. (§ 122 ods. 3 OZ).
Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. (§ 57 ods. 3 O.s.p.).
Osobitné právne postavenie spotrebiteľskej zmluvy však obligatórne uprednostňuje ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Použitím občianskoprávnej premlčacej doby pri nárokoch z absolútnych obchodnoprávnych zmlúv sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19.6.2013.
Zákonná dĺžka uplatňovanej všeobecnej premlčacej lehoty je podľa citovaného § 101 OZ tri roky napriek tomu, že medzi účastníkmi konania ide o nárok plynúci zo zmluvy, ktorá je podľa ustanovenia § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, pre ktorý by za iných okolností súd uplatňoval štvorročnú premlčaciu lehotu podľa § 397 Obchodného zákonníka.
Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok ( súdnu vymáhateľnosť ) možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul, bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Táto zmena ( oslabenie ) pôvodného práva, vzniknutá premlčaním, spočíva v skutočnosti, že dlžník môže po uplynutí premlčacej doby privodiť zánik vynutiteľnosti tohto subjektívneho práva tým, že sa s úspechom premlčanie dovolá pred príslušným orgánom. Premlčaním teda právo samo o sebe nezaniká, len sa oslabuje, a to práve
v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám o sebe nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie námietku, nárok zaniká, ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu.
Na základe vykonaného a zhodnoteného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je podaná po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej lehoty, ktorej dodržanie je súd povinný v zmysle § 5b zákona č. 270/2007 Z. z. skúmať z úradnej povinnosti aj napriek tomu, že sám žalovaný spotrebiteľ sa tejto skutočnosti pred súdom nedovoláva.
Pre všeobecnú premlčaciu lehotu platí, že začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Začiatok je vymedzený objektívne, nezávisle na subjektívnej okolnosti a v zásade nastáva splatnosťou dlhu. Súd sa pri zistení nedodržania zákonnej premlčacej lehoty už nemusí zaoberať dôvodnosťou žaloby.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 12.12.2003 uzavrela VÚB, a.s. so žalovaným zmluvu o úvere (žiadosť o poskytnutie kreditnej karty), na základe ktorej poskytla žalovanému úver vo výške 6.000,- Sk ( 199,16 Eur ), ktorý mal žalovaný splatiť v mesačných splátkach po 200 -,Sk ( 6,64 Eur ). Podľa prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky z VÚB, a.s. a Consumer Finance Holding, a.s. na žalobcu zo dňa 28.3.2007, splatnosť pohľadávok nastala dňa 20.9.2005. Dňa 3.11.2010 uzavrel žalobca so žalovaným dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu. Súd sa stotožnil s námietkami vedľajšieho účastníka týkajúce sa premlčania. Dospel pritom k záveru, že tieto sú dôvodné. Ak splatnosť nárokov uplatnených v tomto konaní nastala 20.9.2005 (ako to vyplýva z prílohy č. 1 zmluvy o postúpení pohľadávok- č.l. 21), nasledujúcim dňom - 21.9.2005 začala plynúť premlčacia všeobecná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 21.9.2008. Návrh na začatie konania bol na tunajšom súde podaný dňa 26.11.2012, teda po márnom uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Ak by súd aj aplikoval ustanovenia obchodného zákonníka, t.j. štvorročnej premlčacej doby, ani v tejto nebol návrh zo strany žalobcu podaný. Z dôvodu vznesenej námietky premlčania vedľajším účastníkom považoval súd za právne dôvodné zamietnuť podaný návrh v celom rozsahu, pričom pokiaľ došlo k premlčaniu istiny došlo aj k premlčania príslušenstva pohľadávok z nej vyplývajúcich.
Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu nemá účinky uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Uznanie dlhu na základe tohto ustanovenia zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky. Samotná dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach pozostáva z piatich častí, pričom uznanie záväzku v zmysle § 558 sa nachádza v časti druhej. V tejto je uvedené, že dlžník uznáva čo do právneho dôvodu a výšky svoj záväzok, ktorý mu vznikol na základe zmluvy a je v ňom uvedená špecifikácia celkovej dlžnej sumy s príslušenstvom. V tejto časti dohody nie je uvedené a nevyplýva z nej, že ten kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Táto skutočnosť sa objavuje v tretej časti dohody, ktorá sa týka formy splatenia záväzku, kde sa v bode 3.1 uvádza, že dlžník sa zaväzuje sa k úhrade príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo zmluvy a príslušných úrokov z omeškania. Dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Z logického výkladu predmetného bodu vyplýva, že druhá veta, v ktorej dlžník vyhlasuje svoju vedomosť o premlčaní dlhu, sa vzťahuje na príslušenstvo pohľadávky a jednoznačne celé toto ustanovenie má súvis len s formou splatenia záväzku. Podľa zásad ochrany spotrebiteľa nemožno túto vetu uvedenú v bode 3.1 posúdiť ako relevantné uznanie premlčaného dlhu, resp. nemožno z tejto vety vyvodiť záver, že naozaj dlžník vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník, ktorý neuzná svoj dlh, nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky spojené aj s plynutím premlčacej doby. K samotnému podpisu predmetnej dohody o uznaní záväzku došlo v mesiaci november 2010, t.j. po uplynutí vyššie uvedenej premlčacej doby. Ak by aj došlo k podpisu predmetnej dohody o uznaní záväzku do 21.9.2008, túto by súd považoval za nekalú praktiku žalobcu a na aký úkon by neprihliadol
V predmetnej veci to bol práve žalobca (zjavne práva znalý), ktorý si vynútil u žalovaného návštevu a dal mu podpísať ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre neho zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne
neinterpretoval. V uvedených súvislostiach, tak nejde o nič iné ako laesio enormis, pretože dlžník podpísaním dohody nič nezískal ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršil.
Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína dlžníkov sa nezlepšila), ale naopak žalobca napriek vedomosti účinkov, ktoré dosahuje (resp. sa snaží dosiahnuť) v podobe obnoviteľnosti nároku neposkytol žalovanému žiadny benefit (napr. v podobe odpustenia úrokov z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.) ale naopak do dôsledkov vylúčil aj dispozitívne ustanovenie (toto vylúčenie je však v rozpore s § 54 ods.1 OZ) § 521 Občianskeho zákonníka - ak dôjde k dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach, a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach plnil aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť (NS ČR sp. zn. 32 Odo 860/2005 ) - treba rozlišovať medzi úrokmi z omeškania od pôvodnej splatnosti do účinnosti dohody, úrokmi z omeškania od účinnosti dohody do splatnosti dohodnutých splátok a úrokmi z omeškania za omeškanie po splatnosti splátok. Na úroky z omeškania za omeškanie od účinnosti dohody podľa § 521 OZ do splatnosti jednotlivých splátok má veriteľ voči dlžníkovi nárok iba vtedy, ak je to medzi veriteľom a dlžníkom výslovne dohodnuté) tým, že v čl. 3 bode 3.1 veta prvá svojho formulára uviedol, že dlžník sa zaväzuje k úhrade príslušenstva pohľadávky a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania.
Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.
Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený aspekt zmluvnej slobody, tak ako zmluvná sloboda sama, má svoje limity ustanovené právnymi normami, ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.
Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to i v prípade, že samotný obsah tohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.
Podľa § 4 ods.8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.
Podľa § 7 ods.2 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.
Podľa § 8 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.
Podľa § 8 ods.4 zákona o ochrane spotrebiteľa, za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
Podľa názoru súdu postup žalobcu v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.
Konanie žalovaného by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z jeho strany alebo síce zo strany žalobcu ale s poučením o následkoch uznania premlčaného záväzku. Súd nevylučuje, že v prípade, ak by zo strany žalobcu bolo dlžníkovi riadne vysvetlené, že splnenie jeho premlčaného dlhu, resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku formou vynaloženia peňažných prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra neplatičov), mohlo by k platnému uznaniu záväzku zo strany dlžníka (ak nie priamo k zaplateniu) dôjsť.
Prejednávaný prípad je však prípadom iným, kde k takémuto dobrovoľnému rozhodnutiu zo znalosťou veci zo strany dlžníka nedošlo. Naopak, žalobca v snahe reparovať pochybenie svoje, resp. pochybenie svojho právneho predchodcu spočívajúce v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby, sofistikovane pomocou osôb v jeho záujme konajúcich, obchádza dlžníkov a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára ako listiny, ktorá ma dlžníka uchrániť pred problémami, do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní dlhu dlžníkom (samozrejme bez podania vysvetlenia dlžníkovi).
Súdu je známe rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1845/11, podľa ktorého: „Podle ustanovení § 55 odst. 1 občanského zákoníku se smluvní ujednání spotřebitelských smluv nemohou odchýlit od zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se nesmí vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo jinak zhoršit své postavení. To znamená, že postavení spotřebitele nesmí být zhoršeno a to ani s jeho souhlasem, naopak odchylky v neprospěch dodavatele možné jsou. S ohledem k citovaným zákonným ustanovením je nutno prohlášení o prodloužení promlčecí lhůty ve prospěch žalobce jako podnikatelského subjektu považovat za absolutně neplatné, neboť tím mé postavení bylo značně zhoršeno.“
Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu ktorý zvolil žalobca poskytnúť ochranu.
V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich strachu pred prípadným súdnym resp. následne exekučným konaním.
Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome) nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“ ale v čl. 3 (ktorý má tiež mimochodom názov uznanie záväzku) bode 3.1 poslednej vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu. Na tejto zmätočnosti nič nemení (pretože treba vychádzať toho, čo je v listine uvedené) ani vyššie prezentovaný názor, že v prejednávanej veci nejde o uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka ale o uznanie záväzku podľa Obchodného zákonníka.
Súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej žalobca odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považuje súd podľa § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú.
Ďalej je potrebné uviesť, že dohoda o zaplatení už splatného záväzku nie je ničím iným ako privatívnou nováciou v zmysle § 516 ods.1 Občianskeho zákonníka a teda zmenou existujúcej zmluvy v otázke splatnosti. Potom, ak má zmluva spotrebiteľský charakter, spotrebiteľský charakter má aj dohoda, ktorá túto zmluvu mení v jej niektorej časti.
Ak podnikateľ ako dodávateľ do dohody „tváriacej“ sa ako dohoda o zmene splatnosti záväzku inkorporuje jednostranný zmluvný záväzok dlžníka týkajúci sa uznania dlhu, je nutné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je neplatná podľa § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka.
V intenciách vyššie uvedených na záver procesný súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého: „Kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takémuto účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takomto prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa § 151 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku, vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.
Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Pokiaľ ide o náhradu trov konania, postupoval súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. a ich náhradu priznal v plnom rozsahu vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu na strane žalovaného. Trovy konania vedľajšieho účastníka spočívajú v trovách právneho zastúpenia podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
V konaní išlo o zaplatenie sumy 536,34 EUR, preto hodnota jedného úkonu právnej služby je 36,34 EUR.
Úkony právnej služby:
a) prevzatie a príprava zastúpenia vedľajšieho účastníka - 36,51 EUR + režijný paušál - 7,63 EUR, b) vyjadrenie k žalobe - 36,34 EUR + režijný paušál - 7,63 EUR + 20% DPH.
Vedľajšiemu účastníkovi tak patrí náhrada trov právneho zastúpenia v sume 106,15 EUR.
Trovy konania môže žalobca vedľajšiemu účastníkovi zaplatiť na účet č.: 42949-572/0200, VS: 34611139, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd, v troch písomných vyhotoveniach.
V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
V zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.