Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3S/50/2014

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a sudkýň JUDr. Moniky Tobiašovej a JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej, v právnej veci žalobcov 1. U. J. - SUN STUDIO, Bardejovská 220, Svidník, IČO: 46497 196, 2. H. B. Y., bytom U. XXX, XX-XXX U., R. republika, 3. X. W. Raczyńskieho, bytom Os. G. X. X/X, XX-XXX H., R. republika, zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo dňa 8. apríla 2014 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA a zo dňa 4. júna 2014 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu, jednohlasne takto

rozhodol:

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a .

Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 8. apríla 2014 číslo: XXXXX-X/ XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník zo dňa 21. októbra 2013 číslo: XXXX-XX/XXXX-SK podľa , a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 4. júna 2014 číslo: XXXXX-X/ XXXX-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník zo dňa 13. februára 2013 číslo: XXXX-XX/XXXX-SK podľa , a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie.

Žalobcovi v 1. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Z a v ä z u j e žalovanú nahradiť žalobkyni v 2. rade trovy konania v sume 216,15 Eur a žalobcovi v 3. rade v sume 216,15 Eur, ktoré je žalovaná povinná zaplatiť v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku právnemu zástupcovi žalobcov v 2. a 3. rade JUDr. Dušanovi Remetovi, advokátovi.

odôvodnenie:

Žalobou zo dňa 5.6.2014 sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 8.4.2013 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Vec je vedená pod sp. zn. .

Žalobou zo dňa 8.7.2014 sa žalobcovia v 1. a 3. rade domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 4.6.2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu. Vec je vedená pod sp. zn. .

Na pojednávaní konanom dňa 5.6.2015 krajský súd podľa v spojení s ustanovením spojil obidve veci na spoločné konanie, ďalej vedené pod spisovou značkou .

Preskúmavanými rozhodnutiami zo dňa 8.4.2014 a 4.6.2014 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán o odvolaniach žalobcov proti rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni,

pobočky Svidník zo dňa 21.10.2013 č. XXXX-XX/XXXX-SK () a zo dňa 13.2.2014 č. XXXX- XX/XXXX-SK () tak, že podľa o sociálnom poistení (ďalej len zákona) odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutiami zo dňa 21.10.2013 a 13.2.2014 rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1. a § 210 ods. 1 zákona tak, že žalobkyni v 2. rade zaniklo uplynutím dňa 30.6.2013 a žalobcovi v 3. rade nevzniklo od 1.8.2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V obidvoch rozhodnutiach žalovaná citovala prvostupňové rozhodnutia správneho orgánu a jeho oprávnenie rozhodovať aj o vzniku, resp. zániku sociálneho poistenia (§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona).

Poukázala na odvolania žalobcov, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c) bod 1., § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a uviedla, že žalobca v 1. rade vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Do Registra zamestnávateľov vedenom Sociálnou poisťovňou, pobočka Svidník bol prihlásený od 1.1.2012. Žalobkyňa v 2. rade je vedená v Registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec od 1.6.2012, žalobca v 3. rade od 1.8.2012. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 1.5.2004) sa uplatňujú koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou ja zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Citovala článok 11 ods. 3 písm. a), článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom a že v zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských podnikateľov zamestnanie v iných členských štátoch, ktorých cieľom ale nie je výkon zamestnania, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie z podnikateľskej činnosti v Poľskej republike. V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola Sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti a teda vykonať kontrolu reálneho výkonu zamestnancov na území Slovenskej republiky. Zdôraznila, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, čo vyplýva z „Praktickej príručky - právne predpisy“, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania, avšak v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných nariadeniach EÚ existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania. Ďalej uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termíny, na základe ktorých možno určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania, že takéto zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Ďalej žalovaná uviedla, že vykonanou kontrolou za obdobie od 1.1.2012 do 11.3.2013, ktorá bola vykonaná v dňoch 12. a 13.3.2013 Sociálnou poisťovňou, pobočkou Svidník, bolo zistené, že adresa zamestnávateľa uvedená vo výpise zo živnostenského registra je virtuálnou adresou. Bola poskytnutá len za účelom otvorenia živnosti v Slovenskej republike. Z toho dôvodu bola kontrola vykonaná v kancelárii osoby poverenej vedením spoločnosti - Ing. J. G. na adrese O. XXX, Y.. Na tejto adrese sa nachádzajú účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry, z tohto miesta sú vykonávané aj finančné transakcie. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Zamestnávateľ riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska z Poľskej republiky, ale tiež z adresy O. XXX, Y.. Práce sú prideľované zamestnancom ústnou formou, t. j. účastník konania osloví potrebný počet zamestnancov a pridelí im prácu, určí im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Zamestnanci si sami organizujú prácu, túto vykonávajú v rozsahu 5 až 10 dní, počet hodín výkonu činnosti je určený pracovnou zmluvou (zamestnanec s úväzkom 4 hodiny musí rozniesť 100 ks letákov za mesiac, zamestnanec s úväzkom 12 hodín musí rozniesť 300 ks letákov za mesiac, zamestnanec s úväzkom 40 hodín musí rozniesť 400 ks letákov za mesiac

a vykonať kontrolu distribúcie u ostaných pracovníkov). Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania. Zamestnávateľ síce predložil formálne podklady ako sú pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky, evidenciu dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnancov na určenom mieste v určený deň, napríklad vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

Ďalej žalovaná uviedla, že Sociálna poisťovňa pri určovaní uplatniteľnej legislatívy postupuje rovnako vo vzťahu k všetkým fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie a ak vystavila pre žalobkyňu v 2. rade formulár PD A1 s platnosťou od 1.6.2012 do 30.6.2013 formulár bol vystavený v čase kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov prvostupňový správny orgán rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1, t. j. 30.6.2013 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti.

Vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade na základe výsledkov kontroly rozhodla, že žalobcovi nevzniklo od 1.8.2012, t. j. odo dňa kedy bol žalobca registrovaný v Registri poistencov Sociálnej poisťovne povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.

Kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností ako skutočností rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení.

V závere rozhodnutí žalovaná uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, poukázala na § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 zákona. Zdôraznila, že obstarávanie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci.

Včas podanými žalobami sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu. Citovali bod 8, 11, 15, 17, článok I.a, článok 11 bod 3 písm. a), článok 13 bod 3 základného nariadenia, , a , zákona. Namietali nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej správy, práva na dodržiavanie základných zásad správneho konania, osobitne žalobca v 1. rade namietal porušenie svojich subjektívnych práv vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty, práva na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou. Žalobkyňa v 2. rade namietala porušenie svojich subjektívnych práv na prácu, práva na slobodnú voľbu povolania a práva na pracovný príjem a zásah do majetkovej sféry, pričom dôvody v ktorých žalobcovia vidia porušenie svojich subjektívnych práv, systematicky uviedli v jednotlivých bodoch žalôb. V súvislosti s porušením subjektívnych práv žalobcu v 1. rade podnikať a dosahovať zisk žalobca v 1. rade uviedol, že v dôsledku napadnutých rozhodnutí má značné ťažkosti s udržaním doterajších zamestnancov a náborom nových zamestnancov, hlavne zamestnancov poľskej štátnej príslušnosti, nakoľko ich príslušné orgány Slovenskej republiky odmietajú registrovať pre platenie sociálneho a zdravotného poistenia na území Slovenskej republiky. V dôsledku toho sa dostáva do bezvýchodiskovej situácie, keď pri zmenšujúcom sa počte zamestnancov nie je schopný dodržať zmluvné podmienky s obchodnými partnermi, čím o nich prichádza, prichádza o zisk zo zákaziek a títo mu hrozia aj sankciami za nesplnenie dojednaných zmlúv a súdnymi spormi. Napadnuté rozhodnutia sú prvotne nezákonné z dôvodu, že bola porušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Rozhodnutia sú nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Žalovaná v rozhodnutiach vychádzala zo skutočností, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a teda neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. O týchto sa žalobcovia dozvedeli až z preskúmavaných rozhodnutí, žalobcom boli odňaté ich procesné práva brániť sa. Poukázal aj na list žalovanej - Oznámenie zo dňa 25.7.2013 v ktorom prejudikovala, že zamestnanci žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským

právnym predpisom, t. j. bez náležitého zistenia skutkového stavu zamestnávateľov zaškatuľkovala medzi schránkové firmy. Nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov spočíva aj v nedodržaní zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutí a teda v porušení § 210 ods. 1, 2 zákona, keď nebol dodržaný ani postup podľa § 193 ods. 3 zákona (prerušenie konania). Bol porušený princíp rovnakého zaobchádzania, lebo žalobca v 1. rade zamestnáva aj iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým, aj napriek rovnakým podmienkam, bol uplatnený diametrálne odlišný postup ako v prípade žalobcov v 2. a 3. rade, občanov Poľskej republiky. Na nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov poukazuje aj rozhodnutie príslušného poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava), ktorý vydal rozhodnutie, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky v zmysle článku 13 ods. 3 základného nariadenia. Ďalej namietali, že rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu sú nepreskúmateľné, lebo rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnancov spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce žalobcov v 2. a 3. rade a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto tieto výsledky nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Žalobcovia ďalej namietali, že kontrola vykonaná zo strany správneho orgánu bola vykonaná nezákonne, lebo do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych vzťahov. Takúto kompetenciu má len Inšpektorát práce, ktorý na podnet žalovanej kontrolu u zamestnávateľa vykonal, pričom nezistil žiadne pochybenia v tejto oblasti. Za takejto situácie bol správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať. Žalovaná však účelovo tvrdí, že kontroly vykonané Inšpekciou práce boli zamerané na iné oblasti čo nie je pravda. Dokonca aj keby sa pripustilo, že Inšpektorát práce vykonával kontrolu zameranú na inú oblasť, vždy sa jednalo o kontrolu dodržiavania pracovnoprávnych predpisov v pracovnom pomere. Závery žalovanej o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov neobstojí ani z praktického (skutkového) hľadiska, nakoľko prácu vykonávajú mimo sídla zamestnávateľa. Primárnou pracovnou náplňou je roznos letákov, ktoré si zamestnanci preberajú v externej spoločnosti vo Svidníku. Do tejto spoločnosti letáky distribuuje zamestnávateľ (žalobca v 1. rade) po ich vyzdvihnutí u obchodných partnerov, ktorí zároveň obstarávajú záväzky v Poľsku. Podľa špecifických podmienok jednotlivých zákaziek žalobca v 1. rade následne kontaktuje zamestnancov a poverí ich roznášaním letákov vo vybraných lokalitách. Z preberania a distribúcie letákov má vyhotovené fotografické záznamy, roznášanie letákov kontrolujú iní zamestnanci a zamestnancom sa vedú dochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činnosti na území Slovenskej republiky. V tetjo súvislosti poukázal aj na iné rozhodnutie žalovanej č. XXXX-X/XXXX-BA zo dňa 29.1.2014 kde žalovaná jednoznačne konštatovala, že Sociálna poisťovňa nie je oprávnená vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a výkon činnosti zamestnancov je oprávnený kontrolovať len Inšpektorát práce. Okrem toho žalobca v 1. rade v čase kontroly riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky, evidenciu dochádzky zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybnosti preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v 1. rade v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Zároveň je nutné poukázať aj na skutočnosť, že v lete 2012 vykonala organizačná zložka žalovanej u žalobcu v 1. rade kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia žalobcov v 2. a 3. rade.

Žalobcovia namietali aj spôsob výkonu kontroly u žalobcu v 1. rade, keďže napriek tomu, že dospela k záveru, že žalobca v 1. rade nespĺňa podmienky reálneho výkonu činnosti, nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si od zamestnávateľa ďalšie doklady, nepristúpila k výsluchu zamestnancov ani k inému spôsobu preverenia tvrdení žalobcu v 1. rade (napr. vycestovanie na miesto kde zamestnanci žalobcu v 1. rade aktívne vykonávajú prácu - roznos letákov, prípadne aj dotaz na adresátov, ktorým sa letáky rozdávajú a zotrvala na svojich záveroch o absencii reálneho výkonu činnosti zamestnancov.

Ďalej uviedli, že žalovaná sa v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy odvoláva na „Praktickú príručku - právne predpisy“, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.

Žalobcovia si v tejto súvislosti dovolili citovať podstatné časti tejto príručky:

„Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.

Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,

- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,

- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,

- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,

- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,

- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v Praktickej príručke je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

Keďže žalobcovia nemali možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukázali na to, že spĺňajú takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u nich splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

Najmä v súvislosti s registrovaným miestom podnikania poukázali na to, že podľa živnostenského zákona postačuje na zriadenie živnosti buď prechodný pobyt žiadateľa na území Slovenskej republiky, alebo súhlas slovenskej osoby s použitím jej adresy ako sídla (miesta), podnikania. Žalobca v1. rade využil druhú zákonnú možnosť, čo žalovaná nemôže sústavne ignorovať a popierať vo svojich rozhodnutiach. Pokiaľ ide o samotnú argumentáciu žalovanej týkajúcu sa registrovaného miesta podnikania, žalobca v 1. rade uviedol, že všetci jeho zamestnanci poľskej štátnej príslušnosti majú v Poľskej republike status samostatne zárobkovo činných osôb, v dôsledku čoho sa na nich nevzťahuje článok 13 ods. 1 ale výlučne článok 13 ods. 3 základného nariadenia. Napadnuté rozhodnutia sú preto v tomto smere nesprávne právne posúdené a vydané v rozpore so zákonom.

V tomto ponímaní mali žalobcovia za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keďže nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Pokiaľ ide o nepreukázanie reálneho výkonu činnosti - nie je možné zo samotnej okolnosti nezistenia zamestnávateľa alebo zamestnanca v čase výkonu kontroly vyvodiť záver, že u žalobcu v 1. rade nebol preukázaný reálny výkon práce jeho zamestnancov na území Slovenskej republiky. Takýto hypotetický záver, o ktorý oprela žalovaná rozhodnutie v právnom štáte neobstojí. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali aj na iné rozhodnutie žalovanej č. XXXX-X/XXXX-BA zo dňa 28.6.2012 ktorým zrušila rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu práve z dôvodu, že v rámci odvolacieho konania sa na základe zistených a preukázaných skutočností nepodarilo objektívne preukázať, že účastník konania na území Slovenskej republiky reálne činnosť nevykonával.

Z uvedených dôvodov žalobcovia žiadali, aby krajský súd zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň žiadali, aby im boli nahradené trovy konania.

Žalobcovia v 1. až 3. rade sa na pojednávanie nedostavili. Týchto z neúčasti ospravedlnil ich právny zástupca.

Žalovaná vo vyjadreniach k žalobám zotrvala na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavaných rozhodnutiach a navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť. Z neúčasti na pojednávaní konanom dňa 5.6.2015 sa písomne ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal a rozhodol v jej neprítomnosti.

Krajský súd podľa (ďalej len ) preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách. Vypočul právneho zástupcu žalobcov s tým, že podľa konal a rozhodol v neprítomnosti žalobcov v 1. až 3. rade (ktorých z neúčasti ospravedlnil právny zástupca) a žalovanej, ktorá sa z neúčasti písomne ospravedlnila. Oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a jednohlasne dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade sú žaloby nedôvodné, vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade sú dôvodné, lebo zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov ( a nasl. ) sú rozhodnutia správneho orgánu, ktorými podľa v spojení s zákona rozhodol, že žalobkyni v 2. rade zaniklo uplynutím dňa 30.6.2013 a žalobcovi v 3. rade nevzniklo od 1.8.2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1. rade nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnancov na území Slovenskej republiky.

Na základe odvolaní žalobcov žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok.

Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 1.5.2004 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.3.1972. Od 1.5.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

V danom prípade Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník zistila, že v registrovanom sídle žalobcu v 1. rade neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, adresa uvedená v živnostenskom registri je len virtuálnou adresou, vytvorenou za účelom zriadenia živnosti na Slovensku. Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby Ing. J. G.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na adrese splnomocnenca Ing. J. G.. Z tohto miesta sú vykonávanú aj finančné transakcie. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných partnerov. Zamestnávateľ riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Práce sú prideľoval zamestnancom ústnou formou, podľa konkrétnej požiadavky toho ktorého zmluvného

partnera. Následne osloví potrebný počet zamestnancov a pridelí im prácu, určí im miesto a spôsob výkonu práce bez časového ohraničenia. Na základe kontroly dospel prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.

V súvislosti so žalobami žalobcu v 1. rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení , a vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Okrem toho v prípade nečinnosti správnych orgánov bol na mieste postup podľa , ktorý žalobca v 1. rade nerealizoval.

v ustanovení upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote podľa . Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu v 1. rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že v ustanovení upravuje, že Sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1. rade.

Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca v 1. rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych práv a to porušenie práv zamestnanca (žalobcov v 2. a 3. rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa, pobočka ani žalovaná neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu v 1. rade.

Zákon (č. ) v tretej časti v ustanoveniach až upravuje konanie vo veciach sociálneho poistenia. Podľa - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ustanovenia - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1 tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté

rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Ostatné námietky žalobcu v 1. rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v 1. rade v žalobách nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.

Krajský súd sa nestotožňuje ani s námietkou, že preskúmavanými rozhodnutiami boli porušené subjektívne práva žalobcu vlastniť majetok, právo na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty, právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou vzhľadom na obsah rozhodnutí, ktorými bolo rozhodnuté vo veci sociálneho poistenia konkrétnych zamestnancov žalobcu v 1. rade. Nebolo rozhodované o právach a povinnostiach zamestnávateľa.

Z uvedených dôvodov, keďže subjektívne práva žalobcu v 1. rade porušené neboli, pretože v žalobách namieta porušenie subjektívnych práv žalobcov v 2. a 3. rade, postup žalovanej v medziach žalobných námietok vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade bol v súlade so zákonom, preto žalobu žalobcu v 1. rade podľa ako nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade dospel krajský súd k záveru, že žaloby týchto žalobcov boli podané dôvodne, lebo zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení na ktoré poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na žiadosť príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, to znamená, či zamestnanci skutočne vykonávali zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosť z dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v Poľskej republike.

Záver o tom, že žalobcom v 2. a 3. rade zaniklo, resp. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti Sociálna poisťovňa, pobočka vyvodila z kontroly vykonanej dňa13.3.2013 a zo zistenia, že na adrese žalobcu v 1. rade uvedenej vo výpise zo živnostenského registra sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa. Ide o virtuálnu adresu. Spoločné stretnutia účastníka konania so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby Ing. J. G. sa konajú na adrese O. XXX, Y.. Na uvedenej adrese sa nachádza kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby Ing. J. G.. Účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na tejto adrese. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávok zmluvných strán. Zamestnávateľ riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého bydliska z Poľskej republiky. Práce boli prideľované zamestnancom ústnou formou. Skutočné miesto výkonu zamestnancov nebolo možné jednoznačne určiť, pretože podľa vyjadrenia zamestnávateľa práce boli viazané na objednávku, ktorá nebola vopred plánovaná.

Na základe týchto zistení správny orgán vyvodil, že nebolo preukázané, že žalobcovia v 2. a 3. rade reálne vykonávali činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, preto nemôžu podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia.

Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobcovia v 2.a 3. rade reálne činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky nevykonávajú.

Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti ústne, , riadiť svoju činnosť externe a pod..

v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv. cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v hoteli Rubín, Svidník, ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako nebolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcov v 2. a 3. rade ako zamestnancov.

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne.

Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť úplne a presne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobcovia v 2. a 3. rade na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnancov nevykonávali. Takýto záver je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie, sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe ktorých rozhodovala.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa , vo vzťahu k žalobcom v 2. a . rade zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne preukázanie, či žalobcovia v 2. a 3. rade činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky reálne vykonávali.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa a žalobcovi v 1. rade, ktorý nebol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal. Úspešným žalobcom v 2. a . rade priznal náhradu trov konania, každému z nich po 216,15 Eur. Právny zástupca trovy konania vyčíslil vo výške 432,30 Eur pre každého zo žalobcov, za 3 úkony právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia v roku 2014, podanie žalôb v roku 2014 a účasť na pojednávaní dňa 5.6.2015) podľa v spojení s vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhlášky) za 1 úkon vo výške 134,- Eur v roku 2014 a 1 úkon vo výške 139,83 Eur v roku 2015, spolu vo výške 407,83 Eur. V súlade s vyhlášky žiadal nahradiť aj tzv. režijný paušál, 2 x á 8,04 Eur a 1 x á 8,39 Eur, spolu vo výške 24,47 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia 432,30 Eur pre každého zo žalobcov v 2. a 3. rade. Súd priznal s poukazom na vyhlášky odmenu len vo výške 50 % zo sumy 432, Eur, t. j. 216, Eur, keďže podľa tohto ustanovenia ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %. S poukazom na uvedené súd znížil sumu 432,30 Eur (keďže v obidvoch prípadoch a ) išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb a priznal žalobcom v 2. a 3. rade náhradu trov konania v sume 216,15 Eur pre každého z nich.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom Krajského súdu v Prešove na Najvyšší súd SR v Bratislave, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.