Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16CoE/22/2015

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO : 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, proti povinnej A. L., nar. 7. 7. XXXX, trvale bytom B., J. F. XXXX/XX, t. č. na neznámom mieste, zastúpenej ustanovenou opatrovníčkou A.. A. P., zamestnankyňou Okresného súdu Žiar nad Hronom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka č. 60, pod spisovou značkou EX 12087/12, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 3.058,42 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. -16

zo dňa 18. 12. 2012, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora

JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou EX 12087/12. Súd rozhodol podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v nadväznosti

na ustanovenia § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní

a § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 a 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v texte aj ako „OZ“), s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou zo zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty zo dňa 30. 9. 2005 (ďalej aj „Zmluva“) posúdil

ako spotrebiteľský vzťah. Konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Zmluve

nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok, ako súčasti formulárovej Zmluvy. Spotrebiteľ nemal pri podpise Zmluvy možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s dodávateľom, mohol len celú Zmluvu odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, a teda aj rozhodcovskej doložke. Rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode 18.1 Všeobecných obchodných podmienok,

podľa ktorej „všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov

pri nasledovných Bankových produktoch alebo v súvislosti s nimi:

a) pri vykonávaní prevodov peňažných prostriedkov,

b) pri vydávaní a používaní platobných kariet, pri poskytovaní a používaní Elektronických služieb, prípadne iných elektronických platobných prostriedkov určených osobitným zákonom,

ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich tieto bankové produkty

alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie

bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd“, exekučný súd posúdil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorému je tak znemožnená voľba dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Spotrebiteľ sa podpisom Zmluvy, obsahom ktorej je aj rozhodcovská doložka reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu. Takáto rozhodcovská doložka

bola už od počiatku neplatnou. V dôsledku toho exekučný súd považoval exekučný titul

za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj vydaniu poverenia pre súdneho exekútora.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Uviedol, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok,

čo je prekážkou pre opätovné prejednanie veci. Oprávnený zdôraznil, že exekučné konanie má charakter sporového konania, ktorý sa však prejavuje iba v riešení prípadnej spornej otázky medzi oprávneným a povinným, a nie medzi oprávneným a súdom. S odkazom

na citáciu zákonných ustanovení § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zastáva názor, že exekučný súd je v prípade splnenia dôvodov

podľa § 45 tohto zákona oprávnený a povinný konanie len zastaviť, a to až po nariadení exekúcie voči povinnému, súdu nie je zákonom umožnené postupovať tak, že nevydá poverenie na výkon rozhodnutia. Poukázal tiež na niektoré nálezy Ústavného súdu SR,

na judikatúru Nejvyššího soudu ČR a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie,

na základe ktorých sa domnieval, že právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu,

aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora a európske právo oprávnený zhrnul, že nemožno vyvodiť povinnosť exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce v danom prípade vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a povinnej, ako strane ktorá porušila zmluvu, je poskytovaná ochrana na úkor práv oprávneného. Oprávnený taktiež poukázal na skutočnosť, že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v VIII. časti Občianskeho zákonníka,

ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená

len v Obchodnom zákonníku a tak právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1. 1. 2008 sa v súlade s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú

len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Oprávnený dal odvolaciemu súdu do pozornosti aj dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup okresného súdu nie sú správne.

Podľa dôvodovej správy, ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc v rozhodcovskom konaní, takéto ustanovenie je neprijateľné,

čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky, pretože spotrebiteľovi zostáva možnosť riešiť spor v občianskoprávnom konaní pred súdom. Uvedené ustanovenie teda podľa názoru odvolateľa v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. V závere svojho odvolania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , z ktorého vyplýva, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmavanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom

je možné len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Na základe vyššie uvedeného odvolateľ navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte aj „O. s. p.“) bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214

ods.1, 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p.

ako vecne správne potvrdil.

Podľa § 243d ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky

podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného

po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014 (§ 243d ods. 2 Exekučného poriadku).

Poznámka „4ead)“ k ustanoveniu § 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku znie: Zákon č. 335/2014 Z. z. spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov.

Podľa § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom

do 31. 12. 2014 exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia

alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh

na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu

so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :

Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa. Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS

svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko

je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98

až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou

sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti právneho posúdenia Zmluvy

(ktorej súčasťou bola aj zmluva o úvere) ako spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52

až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2007, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Pri posúdení charakteru posudzovanej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Aj do slovenskej legislatívy sa prebrali (aproximovali) viaceré smernice Európskej rady a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa, alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú. Spotrebiteľské zmluvy

možno rozlišovať jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní. Aj keď je možné pripustiť,

že ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia Zmluvy, ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami

sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy,

teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na ,

iba z tejto skutočnosti nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať,

nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Je totiž nutné v širšom kontexte vychádzať i z ustanovení osobitnej právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy, predovšetkým z ustanovení § 2 ods. 1

písm. a/ a b/ definujúcich zmluvné strany a z ustanovenia § 6, zakotvujúceho zákaz diskriminácie spotrebiteľa, ako aj z § 23a, kde je stanovené, že spotrebiteľskými zmluvami

sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky

iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,

a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Vychádzajúc z ustanovenia § 6 ods. 3 citovaného zákona, je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluvu uzavretú dňa 30. 9. 2005 možno nesporne považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia danej zmluvy.

Podľa tohto ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté

podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy,

ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Vychádzajúc z týchto ustanovení, je možné za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať i zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Možno teda uzavrieť, že aj posudzovaná Zmluva (predstavujúca predvyplnený formulár) je spotrebiteľskou zmluvou. Preto je na ňu vzťahujú tak ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS.

Odvolací súd sa teda nestotožňuje s argumentom oprávneného, že by nebolo možné aplikovať ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka účinné v čase uzavretia Zmluvy z dôvodu, že v tom čase sa na zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty (prípadne na úverové zmluvy) nevzťahovali. Právna úprava spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku

totiž v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy nebola v súlade so smernicou č. 93/13/EHS. Účelom uvedenej smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a právne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených

medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Spotrebiteľom na účely tejto smernice je akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. Z uvedeného vyplýva,

že smernica č. 93/13/EHS sa vzťahuje na všetky zmluvy uzatvorené medzi dodávateľom a spotrebiteľom a uvedeným spôsobom mala byť transponovaná do slovenského právneho poriadku. Smernica 93/13/ EHS tak priznávala spotrebiteľom širšiu ochranu,

aká bola poskytovaná v rámci vnútroštátneho práva Slovenskej republiky. Nepochybne platí, že v prípade, ak existovala možnosť dvoch alebo viacerých výkladov vnútroštátnej právnej úpravy, priznáva sa jej ten význam, ktorý je určený smernicou 93/13/EHS. V zmysle ustálenej judikatúry pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či bola prijatá

pred alebo po smernici, vnútroštátny súd má povinnosť, nakoľko je to možné, interpretovať zákon v svetle znenia a účelu smernice 93/13/EHS tak, aby sa dosiahol účel smernice 93/13/EHS v súlade s čl. 189 Zmluvy o EHS (v súčasnosti čl. 249). Uvedené vyplýva

zo skutočnosti, že čl. 7 ods. 1 tejto smernice ukladá členským štátom zabrániť súvislému používaniu neprijateľných zmluvných podmienok tak, že stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

S ohľadom na relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ by nemali byť žiadne pochybnosti o povinnosti súdu zbaviť spotrebiteľa neprijateľnej zmluvnej podmienky a jej poškodzujúcich účinkov. Podľa čl. 6 ods. 1 citovanej smernice totiž členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu

alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa,

a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Ustanovenie čl. 6 ods. 1 smernice

sa má považovať za kogentné ustanovenie a ochrana pred neprijateľnými podmienkami

sa má poskytnúť v režime pravidiel verejného poriadku (uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 POHOTOVOS´T/Korčkovská, bod 50), teda pravidiel, na ktorých rešpektovaní

musí štát bezvýhradne trvať a ktorých rešpektovanie je povinný za každých okolností vyžadovať. Správnosť uvedeného záveru je potvrdená aj rozsudkami Súdneho dvora (ES)

vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann proti Land Nordrhein- Westfalen a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH kde Súdny dvor (ES) opakovane judikoval, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci

ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva

a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu

(v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady

pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe

ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej

alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. (publikovaný

pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zväzku

5-6, ročník 1997 na strane 188) tak, že: „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Námietku oprávneného, že exekučný súd

nebol oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského rozhodnutia bez toho, aby aktivitu k preskúmaniu rozhodcovského rozsudku vyvinula povinná, nepovažoval odvolací súd

za dôvodnú aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

-19 zo 23. novembra 2011, v ktorom tento uviedol, že „okresný súd

je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,

pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd

má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a /EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú

podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný

touto podmienkou.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Na druhej strane

ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí

za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu,

ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma,

či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj tiež R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paktu. Nulitný rozhodcovský rozsudok pritom nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci tak, ako to namietal oprávnený.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý aj v priebehu exekúcie ex officio skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k „zrušeniu" tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal,

či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012).

Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď

a tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012

sp. zn. , ktoré bolo uznesením občianskoprávneho kolégia

z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 18.1 Všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorej, všetky spory, ktoré vznikli

alebo vzniknú z bankových obchodov pri tam vymenovaných bankových produktoch,

ako aj zo zmlúv upravujúcich tieto produkty a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou výlučne v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom špecifikovanom v bode 2 Všeobecných obchodných podmienok, čím sa spotrebiteľ vzdal vopred svojho ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým všeobecným súdom, správne okresný súd právne posúdil ako neprijateľnú (a s poukazom na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú) zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť,

že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná

a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v bode 2 je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky

bolo dlžníkovi - povinnej absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a súdom rozhodcovským, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma, v akej sú Všeobecné obchodné podmienky napísané - husto popísaným textom na 26tich stranách - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými.

Odvolací súd reagujúc na dôvody odvolania, len pre úplnosť podotýka,

že pokiaľ ide o namietaný výklad k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka obsiahnutý v dôvodovej správe k danému novelizovanému ustanoveniu (ktorý v čase uzavretia Zmluvy ešte v platnosti nebol), z citovaného výkladu vyplýva len to, že ochrana práv spotrebiteľa je posilnená a zabezpečená v tom zmysle, že aj napriek existencii rozhodcovskej doložky dohodnutej podľa znenia § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, je nedotknuté právo a možnosť spotrebiteľa uplatňovať svoje práva na všeobecnom súde, a to popri zachovanej možnosti voľby eventuálne aj rozhodcovského konania, avšak táto voľba je výlučne na strane spotrebiteľa. Toto konštatovanie však nič nemení na skutočnosti, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ takéto zmluvné dojednanie považuje výslovne za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve a vychádzajúc zo zákonného znenia - neprijateľná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve sa považuje za neplatnú (§ 53 ods. 4 v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy). Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej

vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia

§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.