Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/296/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Advocate s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: B. N., nar. X. G. XXXX, bytom S. XXX, o 1.306,83 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 13. marca 2014 č. k. -15, EX 2622/14 takto

rozhodol:

Odvolací súd návrh na vykonanie exekúcie, určený súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Nestorovi v y l u č u j e na samostatné konanie.

P r i p ú š ť a späťvzatie návrhu na vykonanie exekúcie, podaného súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a exekučné konanie z a s t a v u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa (reprezentovaný pritom vyšším súdnym úradníkom) zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého (ďalej tiež len „pôvodný exekútor“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (inak žiadosť z 3. februára 2014 vo veci vedenej pôvodným exekútorom pod sp. zn. EX 2622/14). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1, § 201, § 202 ods. 2, § 251 ods. 4 a § 374 ods. 4 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov); § 3, § 4, § 5, § 30 ods. 1 - 4, ods. 7, ods. 10 a 11 a § 44 ods. 2 a 3 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom názorom o možnosti len takto sa vysporiadať so žiadosťou o poverenie podanou exekútorom, u ktorého nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ÚS“) z 13. apríla 2011 sp. zn. boli konštatované dôvody vylúčenia (pre niekdajší zamestnanecký status exekútora u oprávnenej) a u ktorého dosiaľ k udeleniu poverenia nedošlo.

Proti takémuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená, formálne navrhujúc jeho zrušenie (uznesenia) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (v ktorom by malo dôjsť k udeleniu poverenia, avšak už novému exekútorovi, ktorým má byť JUDr. Ivan Nestor). Popri uplatnení viacerých námietok, týkajúcich sa možnosti preskúmavania exekučného titulu predstavovaného rozhodcovským rozsudkom a akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky/zmluvy (ktorými otázkami sa súd prvého stupňa v tejto veci vôbec nezaoberal) a podržaní si argumentácie z iných obdobných za jej účasti vedených a tunajším súdom už v minulosti prejednaných vecí (podstatou ktorej argumentácie bola polemika s názorom o potrebe vztiahnutia záverov ÚS o vylúčení pôvodného exekútora na každú druhovo totožnú, teda i prejednávanú vec) podaním adresovaným súdu prvého stupňa výslovne uviedla (a tiež v texte podania zvýraznila), že (citované z odvolania): „Z dôvodu odstránenia akýchkoľvek procesných pochybností zároveň v lehote na podanie odvolania odstraňujeme vadu konania, pre ktorú bola žiadosť o udelenie poverenia exekútorovi zamietnutá a to tým, že oznamujeme súdu meno nového exekútora,

ktorým je JUDr. Ivan Nestor so sídlom Haburská 49/A, 821 01 Bratislava“ (podľa všetkého takto usudzujúc, že udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie už nič nebráni).

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 2 písm. b/ a § 214 ods. 2 O. s. p. celú vec (zamietnutia žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie síce v čase jeho vydania (z dôvodov odvolateľke zaiste známych zo skoršej rozhodovacej činnosti tunajšieho odvolacieho súdu) bolo treba považovať za správne, najmä následná procesná aktivita iniciátorky konania (nech aj naznačujúca buď jej neoboznámenie sa so spomínanými skoršími závermi odvolacieho súdu alebo dokonca i neochotu takéto závery akceptovať) priviedla odvolací súd k nutnosti takého nazerania na nastolený problém, ktoré konečné vecné rozhodnutie o tom, čo bolo predmetom konania pred súdom prvého stupňa (teda o žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie pre pôvodného exekútora) vylučovalo.

Vo vzťahu k úsiliu oprávnenej docieliť udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre pôvodného exekútora totiž stále platí to, čo tunajší odvolací súd uzavrel v skorších ním prejednaných veciach za účasti oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci (na margo náležitého postupu súdu v tých prípadoch existencie dôvodov pre vylúčenie exekútora už v čase začatia konania, v ktorých exekútor žiadajúci o poverenie takejto skutočnosti neprispôsobil svoj ďalší postup). Na týchto záveroch (tvoriacich podstatnú časť odôvodnení uznesení Krajského súdu v Trnave z 30. januára 2014 č. k. -23 a zo 6. augusta 2014 č. k. -59, prvého z nich vydaného vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. a druhého vo veci súdu prvého stupňa z prejednávanej veci, teda Okresného súdu Galanta sp. zn. ) nie je dôvod ani v prejednávanej veci nič meniť a odvolací súd preto aj v tejto veci považuje za vhodné prakticky len zopakovať nasledovné :

Podľa § 251 ods. 1 časti vety pred bodkočiarkou O. s. p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (ktorým zákonom je na základe poznámky č. 31 v O. s. p. práve E. p.) a podľa čl. I § 2 ods. 1 E. p. exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej len "exekučná činnosť").

Podľa § 251 ods. 4 vety prvej O. s. p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa čl. I § 29 E. p. exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis (ktorým je inak na základe poznámky č. 3f v E. p. na prejednávanú vec sa nevzťahujúci zákon č. 65/2001 Z. z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších zmien a doplnení - pozn. odvolacieho súdu) alebo tento zákon neustanovuje inak.

Podľa čl. I § 30 ods. 1 E. p. exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti; podľa odseku 3 takéhoto ustanovenia len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu a do rozhodnutia podľa odseku 7 (čiže do rozhodnutia o tom, či je exekútor vylúčený, majúceho byť vydaného do desiatich dní od predloženia veci na rozhodnutie o námietke exekútorom, ktorý je tak povinný urobiť bez zbytočného odkladu) môže v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Podľa odseku 11 rovnakého paragrafu ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Podľa čl. I § 46 ods. 1 E. p. exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie.

Napokon podľa § 374 ods. 4 prvých dvoch viet O. s. p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie a odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie

sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

V odôvodnení už vyššie označeného nálezu ÚS konštatoval, že „nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom, vyplývajúca z § 4 E. p., predstavuje záruku nestrannosti a nezávislosti v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí v zmysle § 3 E. p.“, ako aj to, že „skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania, je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 E. p., ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 E. p. povinný bezodkladne oznámiť súdu“, keďže „exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti“ a „výklad a používanie ustanovení § 30 E. p. musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy“. ÚS tiež zdôraznil, že záruky nezávislosti majú aj psychologickú povahu, čo znamená, že súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa tak javiť aj v očiach strán. Táto zásada sa pritom vzťahuje aj na orgány, ktoré vykonávajú niektoré právomoci všeobecného súdu a ide tu o tzv. teóriu zdania (viažúcu sa na rozhodovanie o zaujatosti z objektívneho hľadiska, aj keď neexistuje dôvod toho, o koho tu ide, pociťovať subjektívnu zaujatosť).

Ani podľa tunajšieho odvolacieho súdu pritom nemôže byť (i s prihliadnutím k obsahu odôvodnenia nálezu ÚS) predmetom zmysluplnej diskusie to, či u exekútora žiadajúceho v tejto veci o poverenie (ktorým v takejto súvislosti treba samozrejme rozumieť pôvodného exekútora) možno alebo naopak nemožno mať pochybnosti o nezaujatosti. Na rozdiel od nezaujatosti (resp. jej významového protikladu v podobe zaujatosti), kde stačí mať pochybnosti (zjavne z dôvodu, že zaujatosť ako vnútorný psychický postoj toho, kto by takým mal byť, je preukazovať ťažké či v mnohých prípadoch aj celkom nemožné), totiž aj tu prítomný niekdajší zamestnanecký pomer exekútora u oprávnenej bol faktom, ktorý účinne poprieť (spochybniť) nešlo (čo napokon vyjadrila i oprávnená tým, že na okolnosť vylúčenia pôvodného exekútora reagovala - nech aj s oneskorením a ako bude uvedené neskôr, s inými, než výslovne ňou predpokladanými účinkami - označením exekútora iného).

Exekútorom v zmysle platnej úpravy tuzemského exekučného práva prislúcha vykonávanie núteného výkonu drvivej väčšiny exekučných titulov produkovaných ako súdmi, tak aj inými orgánmi (ktorý záver treba celkom nepochybne vyvodiť najmä zo zachovania len tzv. zvyškovej právomoci súdov na uskutočňovanie súdneho výkonu rozhodnutí podľa § 251 ods. 1 časti vety za bodkočiarkou a ods. 2 O. s. p.). Zákonodarca už v súvislosti so zavedením inštitútu exekútorov a súbežným vytváraním podmienok na prenos skoršej výhradnej kompetencie súdov v príslušnej oblasti na iné osoby zadefinoval aj osobitné postavenie exekútorov a to na jednej strane tak, že týchto označil za štátom určené a splnomocnené osoby, nadané právomocou, o ktorej je tu reč a na strane druhej vykonávanie exekučnej činnosti výslovne zaradil pod výkon verejnej moci (tu por. ust. čl. I § 5 ods. 2 E. p., citované v odôvodnení napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa) i s ustanovením zodpovednosti štátu za takýto výkon (čl. I § 33 ods. 1 E. p. v spojení s čl. I § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 písm. a/ bodom 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, taktiež v znení neskorších zmien a doplnení), na čom nič nezmenilo ani nahradenie skoršej priamej zodpovednosti exekútorov za škodu pri výkone exekučnej činnosti zodpovednosťou štátu až v priebehu „života“ E. p. (v tejto súv. napokon por. i ust. čl. I § 33 ods. 1 E. p. v znení platnom a účinnom do 30. júna 2004 vrátane a čl. III a VI zákona č. 514/2003 Z. z.). Evidentne s vedomím založenia takto i rozporu medzi statusom exekútora ako „predĺženej ruky“ štátu a charakterom povolania exekútora ako jednej z tzv. podnikateľských činností, zverenej osobám s vysokoškolským právnickým vzdelaním (čl. I § 10 ods. 1 písm. b/ E. p.) a to od 9. novembra 2001, resp. najneskôr od rovnakého dňa i mesiaca v roku 2004 bezvýnimočne (tu napokon por. i čl. I bod 104 a čl. III zákona č. 280/1999 Z. z. a nimi do E. p. zanesené podmienky začatia exekútormi s iným než právnickým vzdelaním vysokoškolského právnického štúdia najneskôr do dvoch rokov, resp. aj úspešného ukončenia takéhoto štúdia najneskôr do piatich rokov od účinnosti príslušnej novelizácie E. p. a to s následkom zániku exekútorského úradu márnym uplynutím takýchto lehôt) preto treba zvýšenú pozornosť venovať zárukám nespochybniteľnosti skutočne nestranného výkonu exekučnej činnosti.

Postavenie exekútora pri výkone exekučnej činnosti sa totiž vyznačuje tiež tým, že po získaní zákonom predpokladaného splnomocnenia na činnosť predstavovanú núteným vymáhaním plnenia dobrovoľne nesplnených povinností (ktorým splnomocnením je vo všeobecnej rovine verifikácia splnenia podmienok na vymenovanie do funkcie exekútora tým, že niekto je za exekútora vymenovaný, v konkrétnej veci potom udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) exekútor pri výkone mu zverovaných právomocí prakticky supluje (nahrádza) štát. Práve to je dôvod, pre ktorý na neho musia byť kladené

prinajmenšom rovnaké nároky ako na tie osoby, ktoré pri výkone verejnej moci pôsobia v pozícii priamych reprezentantov orgánov, podieľajúcich sa na výkone verejnej moci (akými osobami sú medzi inými aj sudcovia a zamestnanci súdov či iných štátnych orgánov). Potreba existencie prostriedkov spôsobilých naozaj účinne odvracať riziko výkonu zverovanej verejnej moci inak než nestranne je pritom u exekútorov zvýšená i preto, že v prípadoch záujmu na nútenom vymáhaní pohľadávok je to výlučne oprávnený (ako jeden z účastníkov exekučného konania s nespochybniteľným záujmom na konkrétnom výsledku konania), kto si priamo vyberá osobu majúcu sa postarať o naplnenie účelu konania (o splnenie povinnosti dobrovoľne nesplnenej procesným protivníkom oprávneného) a to tým, že je to práve on (oprávnený), kto podáva návrh na vykonanie exekúcie celkom konkrétnemu exekútorovi, pričom pri takomto výbere nie je obmedzovaný prakticky ničím (tu por. i ust. čl. I § 36 ods. 2 vety prvej E. p.) - celkom nepochybne na rozdiel od sudcov a zamestnancoch všetkých štátnych orgánov s rozhodovacími právomocami, kde si účastník konania spravidla môže (i to ale len za určitej konštelácie okolností) vybrať nanajvýš konkrétny z viacerých do úvahy prichádzajúcich štátnych orgánov rovnakého stupňa, spravidla však nie aj osobu, ktorá by pri výkone verejnej moci v konkrétnej veci mala takýto štátny orgán zastupovať.

Pri hľadaní prostriedkov spôsobilých zamedziť tomu, aby sa o vykonanie exekúcie staral (či v tejto pokračoval) exekútor zaťažený pochybnosťami o nezaujatosti, potom jednoznačne treba uzavrieť, že takýmto prostriedkom nie je (bez ďalšieho) inštitút námietky zaujatosti. Ak totiž jediným úkonom, ktorý je exekútor oprávnený urobiť do udelenia mu poverenia na vykonanie exekúcie (predstavujúceho získanie verejnoprávneho puncu legitimity pre vykonávanie exekúcie práve ním a to i s následkom odvrátenia rovnakej možnosti u všetkých iných exekútorov, ktorým by prípadne bol podaný návrh toho istého oprávneného, sledujúci nútené splnenie rovnakej povinnosti - tu por. i čl. I § 36 ods. 3 E. p.), je podanie žiadosti o poverenie, práve toto z podstaty veci vylučuje použiteľnosť ustanovení čl. I § 30 ods. 3, 7 a 11 E. p. (citovaných vyššie) aj na štádium exekučného konania predchádzajúce rozhodnutiu sa súdu o tom, či poverenie udelí, alebo naopak príslušnú žiadosť exekútora zamietne. I pri rešpektovaní logiky postupov, ktorých zmyslom je čeliť riziku zmarenia účelu exekúcie, treba dospieť k záveru, že na zapájanie povinného do konania pred udelením poverenia nemôže byť dôvod (čím je zároveň vylúčená možnosť namietania zaujatosti exekútora už v takomto štádiu konania tiež týmto účastníkom). Oprávnený podávajúci návrh konkrétnemu exekútorovi tak neurobí práve z tohto dôvodu (nebude namietať niekoho, koho si sám vybral) a exekútor môže rozhodovaniu o vlastnom vylúčení zabrániť spôsobom uplatneným aj v prejednávanej veci (tým, že si síce splní povinnosť uloženú mu ustanovením čl. I § 30 ods. 3 E. p., urobí tak však len formálne, čiže oznámením existencie rozhodnutia o jeho skoršom vylúčení v inej veci, avšak s praktickým spochybnením správnosti takéhoto skoršieho rozhodnutia a súbežným uplatnením dôvodov vedúcich ho k záveru, že napriek existencii skoršieho rozhodnutia o vylúčení v inej veci vylúčeným nie je).

Ak potom v zákone výslovne ustanoveným dôsledkom rozhodnutia súdu o vylúčení exekútora z vykonávania exekúcie je pokračovanie v exekúcii (ktorou je ale až štádium exekučného konania nasledujúce po udelení poverenia, tu por. i ust. čl. I § 36 ods. 2 vety druhej E. p.) tým exekútorom, ktorého navrhne (ako náhradu vylúčeného exekútora) oprávnený a ktorého vykonaním exekúcie poverí súd, musí tým byť predurčená aj jediná možná odpoveď na otázku, ako naložiť s exekútorom zaťaženým pochybnosťami o nezaujatosti už v štádiu rozhodovania o žiadosti takéhoto exekútora o udelenie poverenia. Takouto odpoveďou musí byť, že možnosť pochybností o nezaujatosti exekútora, prameniaca z určitého pomeru exekútora k veci, k účastníkom exekučného konania (resp. aj len niektorému z nich) alebo k ich zástupcom (u ktorých platí to isté, čo u účastníkov), existujúca už v čase začatia exekučného konania, zakladá rozpor návrhu na vykonanie exekúcie, podaného takémuto exekútorovi, ako aj takýmto návrhom podmienenej žiadosti exekútora o poverenie so zákonom a teda i zákonom predpokladané prekážky v postupe exekučného konania do fázy predstavovanej samotnou exekúciou. Exekučné konanie je totiž v takýchto prípadoch už od jeho začatia zaťažené vadou zakladajúcou zmätočnosť konania s nutnosťou zrušenia akéhokoľvek rozhodnutia vydaného v konaní dotknutom takouto vadou (v tejto súv. por. i § 221 ods. 1 písm. g/ a § 237 písm. g/ O. s. p.), pričom pre nedostatok rozhodovania exekútorov, avšak ich „obdarenie“ viacerými právomocami s účinkami rozhodovania treba tu zmieňovanú úpravu z O. s. p. analogicky vztiahnuť aj na exekučné konania a aj za jej pomoci zabrániť tam predpokladanému následku. Pre úplnosť sa inak k zákonom výslovne zakotvenej podmienke ďalšieho behu exekúcie (po vylúčení exekútora) v podobe uchádzania sa o poverenie aj novým exekútorom (majúcim nahradiť toho vylúčeného) žiada podotknúť, že takáto podmienka má v prípadoch vylučovania exekútorov (až po rozbehnutí exekúcie) svoje opodstatnenie práve pre faktickú negáciu poverenia

udeleného pôvodnému exekútorovi, ku ktorej dochádza jeho vylúčením (kde sa síce poverenie formálne nezrušuje, ide tu však o prípad obdoby rozhodovania o zámene exekútorov, kedy súd taktiež rozhoduje len o poverení pre nového exekútora a nie aj o odňatí poverenia exekútorovi z konania vystupujúcemu).

Logickým dôsledkom doteraz uvedeného potom muselo byť, že na podanie oprávnenou návrhu vylúčenému exekútorovi a následné podanie žiadosti o poverenie takýmto exekútorom súd prvého stupňa správne reagoval zamietnutím žiadosti o poverenie; oprávnená však ešte pred nadobudnutím právoplatnosti takéhoto jeho uznesenia od úmyslu vykonať exekúciu za pomoci ňou pôvodne zvoleného exekútora ustúpila. Takto zmenená procesná situácia samozrejme vyžadovala patričnú (platnému procesnému právu zodpovedajúcu) reakciu a odvolací súd v tejto súvislosti už pri rozhodovaní v inej veci za účasti rovnakej oprávnenej (v uznesení Krajského súdu v Trnave z 30. decembra 2014 č. k. -27, vydanom vo veci Okresného súdu Skalica sp. zn. ) priznal, že na rozdiel od stále platných záverov pojatých do jeho už vyššie spomínaných rozhodnutí po dôslednejšej analýze možných východísk už nemôže v celom rozsahu trvať na iných svojich záveroch, týkajúcich sa ďalšieho postupu exekučného súdu prvého stupňa, resp. oprávnenej a exekútora (či v tomto prípade presnejšie až dvoch exekútorov) po zrušení uznesenia zamietajúceho žiadosť pôvodného exekútora o poverenie (tak ako boli tieto závery sformulované napr. v odôvodneniach uznesení Krajského súdu v Trnave z 13. augusta 2014 č. k. -68 a z 27. novembra 2014 č. k. -30, prvého vo veci Okresného súdu Galanta sp. zn. a druhého vo veci Okresného súdu Skalica sp. zn. ). Odvolací súd preto od spomínaných svojich skorších záverov v časti považovanej ním za dôvod pre zrušenie uznesenia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ustupuje a to z týchto dôvodov :

Podľa § 41 ods. 2 O. s. p. každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený.

Podľa čl. I § 36 ods. 3 prvých dvoch viet E. p. začatie exekučného konania bráni tomu, aby v tej istej veci prebiehalo iné exekučné konanie a ak oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie v tej istej veci niekoľkým exekútorom, exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého na vykonanie poverí súd, pričom v ostatných prípadoch sa exekučné konanie zastaví (tretia veta ustanovenia o prípustnosti odvolania proti rozhodnutiu o zastavení konania z takéhoto dôvodu, čiže pre prekážku tzv. litispendencie, nie je pri úvahách o možnosti takéhoto naloženia s niektorým z viacerých súbežne vedených exekučných konaní až na odvolacom súde právne významná).

Podľa § 208 O. s. p. ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Podľa § 112 ods. 2 O. s. p. ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie a podľa § 211 ods. 2 rovnakého zákona ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Aj v prejednávanej veci síce nastala situácia, ktorú tunajší súd v ostatnom z vyššie zmieňovaných rozhodnutí (vo veci sp. zn. ) nazval (obrazne) hodením pôvodného exekútora cez palubu (tým, že oprávnená, nech aj pod pláštikom odstraňovania pochybností i vady konania - hoci tu mohlo ísť iba o jedno alebo druhé - oznámila meno nového exekútora, majúceho sa postarať o vykonanie exekúcie). Keďže však oprávnená k takémuto kroku pristúpila zjavne s cieľom zabrániť definitívnemu zamietnutiu žiadosti o poverenie, podanej pôvodným exekútorom a nutnému následku v podobe zastavenia exekučného konania z tohto dôvodu potom, čo už musela mať vedomosť o konštantnej rozhodovacej praxi tunajšieho súdu a v jej rámci predovšetkým o stále aktuálnych záveroch, týkajúcich sa 1. nutnosti „vybavenia“ žiadosti vylúčeného exekútora o poverenie zamietnutím takejto žiadosti, 2. možnosti navrhnutia „náhrady“ za vylúčeného exekútora až po rozhodnutí o vylúčení (ktoré ale prichádza do úvahy len v už rozbehnutej exekúcii, teda v takej, v ktorej vylučovanému exekútorovi poverenie už udelené bolo) a 3. scestnosti úvah na tému prípadnej zmeny v osobe exekútora ešte pred udelením poverenia (čo inak platí - vychádzajúc z kontextu ustanovení čl. I § 44 ods. 8 vety prvej a ods. 9 E. p. v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2014 vrátane

navzdory pochybnej formulácii prvého z takýchto ustanovení - aj pri nedostatku rozhodnutia o vylúčení) a súčasne jej nemohla byť neznámou právna úprava zakazujúca vedenie viacerých exekučných konaní v tej istej veci pred viacerými exekútormi (a sankcionujúca prípadnú neochotu podriadiť sa takémuto zákazu možným udelením poverenia nanajvýš jednému exekútorovi so zastavením exekučných konaní vedených pred všetkými ostatnými); muselo byť tiež evidentné, že pri súhrne všetkých okolností tu na záujem oprávnenej pokračovať v exekučnom konaní začatom podaním návrhu pôvodnému exekútorovi nebolo z čoho usúdiť (ale naopak tu bola nepochybnou iná snaha oprávnenej docieliť udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ňou oznámenému novému exekútorovi).

Za takejto procesnej situácie preto nebolo možným považovanie podania, označeného oprávnenou za odvolanie (proti uzneseniu zamietajúcemu žiadosť pôvodného exekútora o poverenie), za odvolanie, ale pre prípad neopodstatnenosti odvolacích námietok (o ktorý šlo aj v tejto konkrétnej veci) toto v skutočnosti bolo (pri jeho posudzovaní podľa obsahu navzdory nie celkom správnemu, či presnejšie úplnému označeniu) kombináciou 1. späťvzatia návrhu na vykonanie exekúcie pôvodnému exekútorovi a 2. návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi novému (na ktorom posudzovaní nemohlo nič zmeniť ani to, že v prípade návrhu novému exekútorovi šlo o podanie bez drvivej väčšiny zákonom predpísaných náležitostí a toto dokonca nebolo ani adresované osobe, ktorej by adresované byť malo - tu rozumej novému exekútorovi).

Na prípad takto vzniknutej straty „vypodloženia“ žiadosti pôvodného exekútora návrhom na vykonanie exekúcie, na ktorom by mala oprávnená úmysel zotrvať (ako už bolo uvedené vyššie, oprávnená prejavením záujmu na poverení pre JUDr. Nestora logicky prejavila stratu záujmu to isté požadovať v prípade JUDr. Krutého), bolo treba (čo aj len za analogického použitia do úvahy prichádzajúcej úpravy) nahliadať ako na každý prípad straty záujmu iniciátora tzv. nachádzacieho konania (konania súdu v prvom stupni) takéto konanie viesť a ak tu v čase konštatovania takejto straty záujmu zo strany odvolacieho súdu existovalo rozhodnutie predstavujúce prekážku zastavenia exekučného konania (v tomto prípade uznesenie zamietajúce žiadosť pôvodného exekútora o poverenie, podmienenú práve návrhom, u ktorého oprávnená /opäť obrazne/ „zaradila spiatočku“), jediným akceptovateľným spôsobom, ako vzniknutú procesnú situáciu vyriešiť, mohol byť postup podľa § 251 ods. 4 a § 208 O. s. p. (so špecifikom vlastným štádiu exekučného konania pred udelením poverenia, ktorým je nedostatok potreby zapájania do tohto štádia konania aj povinného a z toho plynúca logická nemožnosť trvania v takomto prípade tiež na tej zákonom ustanovenej podmienke uvažovaného postupu, ktorou je dotazovanie sa druhého účastníka konania, či so späťvzatím súhlasí). Vyporiadať sa však bolo treba tiež s anomáliou, spočívajúcou v spojení späťvzatia s návrhom novému exekútorovi a keďže tu šlo o nepochybné spojenie (oprávnenou) dvoch vecí nehodiacich sa na spoločné prejednanie (návrhom novému exekútorovi totiž bola vytvorená celkom nová situácia, s ktorou dosiaľ nebol konfrontovaný nikto), jedinou možnosťou naloženia s týmto návrhom bolo jeho vylúčenie na samostatné konanie (v ktorom bude predovšetkým nevyhnutné vyriešiť si otázku existencie právomoci adresáta takéhoto podania na vedenie konania ním iniciovaného a zvoliť ďalší postup, pričom povaha i zásadnosť takýchto otázok bráni tomu, aby ich v prvom a jedinom stupni riešil odvolací súd).

Odvolací súd riadiaci sa všetkými úvahami zhora preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho uznesenia (v prípade rozhodnutia pojatého do prvej vety podľa § 251 ods. 4, § 211 ods. 2 a § 112 ods. 2 O. s. p. a u rozhodnutia z vety druhej podľa § 251 ods. 4 a § 208 rovnakého zákona).

O trovách prvostupňového ani odvolacieho konania nerozhodol, keď nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa aj o trovách konania (s právnou bezvýznamnosťou dôvodu, pre ktorý k takémuto rozhodnutiu nedošlo) spôsoboval povinnosť jeho rozhodnutia aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením odvolacieho súdu (podľa § 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.