Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sp/44/2015

Potvrdené rozhodnutím 1SZa/7/2015
„Identifikačné číslo spisu: 7015200634 Dátum vydania rozhodnutia: 20.07.2015 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7015200634.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a z členov JUDr. Jany Henčekovej PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci navrhovateľa: C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom v krajine pôvodu K. T. č. XX/X, S., N., X., bez cestovných dokladov, štátna príslušnosť Indická republika, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zast.: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., advokátska spoločnosť so sídlom Makovického č. 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Michalovce, so sídlom ul. Ľ. Štúra č. 1, 071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia o zaistení navrhovateľa, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 04. júna 2015 č. k. 10Sp/44/2015-40, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 04. júna 2015 č. k. 10Sp/44/2015-40 p o t v r d z u j e . Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci navrhovateľa: C. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X., trvale bytom K. T.R. XX/X, S., N., X., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Ú.T. N. U. N. P., D. XX, XXX XX I., zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Michalovce, ul. Ľ. Štúra 1, 071 01 Michalovce, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-PO7- ZVC-12-032/2015 zo dňa 06.05.2015 takto

rozhodol:

I./ P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-032/2015 zo dňa 06.05.2015.

II./ Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Odporca napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-032/2015 zo dňa 06.05.2015 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov (ďalej len ZoPC) zaistil navrhovateľa dňom 06.05.2015 o 15.00 hod. na účel výkonu administratívneho vyhostenia (ďalej len AV) alebo trestu vyhostenia (ďalej len TV). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC ho zaistil na čas nevyhnutne potrebný, teda na čas pre výkon AV na 6 mesiacov - teda do 06.11.2015 s tým, že účastník konania je zaistený dňom vydania rozhodnutia. V zmysle § 88 ods. 5 ZoPC umiestnil účastníka konania dňom 06.05.2015 o 19.00 hod. v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len UPZC Sečovce).

V odôvodnení uviedol, že účastník konania bol dňa 03.07.2014 vrátený na územie Slovenskej republiky z územia C. D. podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Týmto dňom bolo účastníkovi konania Oddelením hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko vydané rozhodnutie o zaistení účastníka konania pod č. PPZ-HCP-PO9-287-013/2014 a účastník konania bol umiestnený v ÚPZC Sečovce. Takisto toho istého dňa bolo s účastníkom konania opakovane začaté konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Dňa 22.07.2014 bol s účastníkom konania vykonaný vstupný pohovor. Dňa 27.08.2014 bolo vydané rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra (ďalej len MÚ MV SR) v konaní o žiadosti o udelenie azylu účastníka konania pod číslom písomnosti ČAS:MU-215-15/PO-Ž-2014, ktorým zamieta žiadosť účastníka konania o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Uvedené rozhodnutie bolo účastníkovi konania vyhlásené a doručené dňa 17.09.2014, pričom okamihom vyhlásenia a doručenia tohto rozhodnutia sa považuje ďalší pobyt účastníka konania za neoprávnený. Podanie opravného prostriedku proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok a z tohto dôvodu bol v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov účastník konania dňa 22.09.2014 predvedený hliadkou OCP PZ Michalovce

na tunajšie oddelenie, kde bolo začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Medzičasom bolo rozhodnuté aj v azylovom konaní účastníka konania, keď bol rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 10.03.2015 potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 18.11.2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Migračného úradu ČAS: MU-215-15/PO-Ž-2014 zo dňa 27.08.2014 o zamietnutí žiadosti účastníka konania o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany ako zjavne neopodstatnenej.

V priebehu konania bola s účastníkom konania spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa ustanovenia § 22 ods. 1 správneho poriadku pod číslom PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-005/2014 zo dňa 22.09.2014 kde uviedol, že v roku 2006 neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu členských štátov mimo hraničný priechod, bez cestovného dokladu a jeho snahou bolo dostať sa do Európy. Od tohto okamihu sa zdržiava na území SR neoprávnene. Týmto svojím konaním porušil ustanovenie čl. 5 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006 z 15. marca 2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“), čím sa dopustil priestupku podľa § 118 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a zároveň týmto svojím konaním naplnil dôvody administratívneho vyhostenia v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Po vykonaní potrebných úkonov bolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu pod č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-007/2014 zo dňa 22.09.2014, ktorým bol účastníkovi konania zakázaný vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu 5-tich rokov, voči ktorému podal odvolanie, ktoré bolo predložené druhostupňovému správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie potvrdil rozhodnutím o odvolaní č. PPZ-HCP-PO2-262-009/2014 zo dňa 10.12.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.12.2014.

Poukazoval aj na to, že v roku 2010 účastník konania vycestoval z územia Slovenskej republiky do T., odkiaľ následne vycestoval s prevádzačom do C. D., kde sa zdržiaval do roku 2014, kedy bol vrátený na územie Slovenskej republiky.

Zdôraznil, že policajný útvar je oprávnený zaistiť účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je nepochybná existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu, ktoré bolo účastníkovi konania vydané, pričom výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa § 84 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pobyte cudzincov „Policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ak, policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil dobu na vycestovanie a štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.“

Z dôvodu, že účastník konania nemá platný cestovný doklad ani prostriedky na zabezpečenie vycestovania, nie je možné, aby sám legálnym spôsobom vycestoval z územia Slovenskej republiky do krajiny pôvodu alebo krajiny, ktorá ho prijme. Z uvedeného dôvodu bude účastník konania umiestnený v ÚPZC Sečovce.

Správny orgán mal za to, že sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na zaistenie účastníka konania na účel výkonu administratívneho vyhostenia.

Účastník konania je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiaval na území Slovenskej republiky neoprávnene bez platného cestovného dokladu a víza, teda správny orgán považuje postup podľa § 84 ods. 1 písm. a) a d) zákona o pobyte cudzincov za zákonný a dôvodný.

Ďalej uviedol, že podľa § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar odloží výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak nastali prekážky vyhostenia podľa § 81, rozhodnutie o administratívnom vyhostení sa vykoná po odpadnutí týchto prekážok, pričom počas predchádzajúceho konania sa právny zástupca účastníka konania splnomocnený v predchádzajúcom konaní dožadoval podania žiadosti o tolerovaný pobyt v zmysle § 58 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov pre účastníka konania. Správny orgán túto možnosť neakceptoval, nakoľko prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania boli predmetom skúmania v predchádzajúcom aj v tomto konaní, no prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania zistené neboli. Tu musí správny orgán uviesť, že policajný útvar v prípade neoprávneného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky priznáva dočasné právo zotrvania na území Slovenskej republiky štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutím o administratívnom vyhostení a určení lehoty na vycestovanie, rozhodnutím o administratívnom vyhostení a jeho zaistení alebo udelením tolerovaného pobytu podľa §

58 ods. 1 ZoPC. Dočasné právo štátneho príslušníka tretej krajiny zotrvať na území Slovenskej republiky priznané v konaní o administratívnom vyhostení alebo v konaní o udelení tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je totožné.

Z dikcie ustanovenia § 58 ods. 1 ZoPC vyplýva, že v prípade neoprávneného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky konanie o administratívnom vyhostení predchádza konaniu o udelenie tolerovaného pobytu, to znamená, že policajný útvar začne ex offo konanie vo veci administratívneho vyhostenia. Ak výsledkom konania o administratívnom vyhostení nebude vyhostenie cudzinca, ale správny orgán sa na základe svojich zistení počas konania odôvodnene rozhodol, že existujú dôvody na nevyhostenie podľa § 81, § 83 ods. 4 alebo ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, konanie o administratívnom vyhostení zastaví. Týmto postupom policajný útvar v prvom rade chráni verejný záujem a až následne umožní štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podať žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a tým chráni záujem súkromný. Na základe týchto skutočností policajný útvar, v prípadoch zistenia neoprávneného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny v prvom rade chráni verejný záujem tým, že začne konanie o administratívnom vyhostení a ak z dokazovania počas konania o administratívnom vyhostení vyplynie skutočnosť, že existujú dôvody na nevyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 81, § 83 ods. 4 alebo ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, konanie zastaví. Následne policajný útvar príjme od štátneho príslušníka tretej krajiny žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov.

Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Správny orgán počas konania zisťoval, či existujú prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania, avšak nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli tvoriť prekážku vyhostenia účastníka konania. Prekážky neboli zistené počas konania kedy bolo účastníkovi konania vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a taktiež boli prekážky vyhostenia skúmané aj počas tohto konania, avšak zistené neboli. S účastníkom konania bola počas konania o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku pod číslom PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-030/2015 zo dňa 06.05.2015, kde sám účastník konania na otázku ohľadom prekážok vyhostenia uviedol, že: „To čo sa so mnou stane v X. je moja vec a preto sa chcem vrátiť.“

Ďalej uviedol, že podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil správny orgán dĺžku doby zaistenia do dňa 06.11.2015. Túto dobu určil podľa vyjadrenia ÚPZC Sečovce, ktoré je súčasťou spisového materiálu pod č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-024/2015 zo dňa 06.05.2015, kde ÚPZC Sečovce zaslalo informácie o vykonaných úkonoch potrebných na zabezpečenie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Z doručenej informácie je zrejmé, že účastník konania neprejavuje záujem o návrat do domovskej krajiny, čo bolo tlmočené pracovníkom zastupiteľského úradu X. pracovníkovi ÚPZC a teda samotný proces zisťovania totožnosti môže potrvať i po dobu jedného roka. Účastník konania svojimi vyjadreniami v zápisnici zavádzal správny orgán tvrdením, že sa chce vrátiť domov, pričom vyjadrenie pracovníka zastupiteľského úradu X. odporuje jeho tvrdeniam. Ak štátny príslušník X. nespolupracuje, je potrebné čakať na výsledky lustrácií, ktoré sú postupne dopĺňané k žiadosti o náhradný cestovný doklad, v takomto prípade doba vystavenia náhradného cestovného dokladu môže byť dlhšia ako šesť mesiacov. Účastník konania síce v predchádzajúcom konaní ešte dňa 14.11.2014 vypísal žiadosť o náhradný cestovný doklad, no doposiaľ zastupiteľský úrad X. W. nepotvrdil, či sú údaje uvedené účastníkom konania v predmetnej žiadosti pravdivé. Z predchádzajúceho konania je preukázané, že účastník konania vystupoval vo viacerých krajinách pod rôznymi identitami, čo potvrdzuje informácia z ÚPZC Sečovce číslo PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-005/2015 zo dňa 05.03.2015, čiže identita účastníka konania nie je z jeho strany dôveryhodne preukázaná. Počas umiestnenia účastníka konania v ÚPZC Sečovce boli z dôvodu preverovania totožnosti účastníka konania vykonávané previerky na národných ústredniach Interpolu, pričom bolo zistené, že Interpol Brusel eviduje zhodu v porovnaní odtlačkov prstov, k uvedenej osobe evidujú identity:

X. W. I., nar. XX.XX.XXXX, X.;

X. D. D., nar. XX.XX.XXXX a záznamy porušenia zákona o cudzincoch - obchodovanie s ľuďmi 2-krát v roku 2010, nelegálna migrácia 2-krát v roku 2010.

Interpol Manchester eviduje osobu pod identitou

X. D. I., nar. XX.XX.XXXX, odsúdený za drobné dopravné priestupky, taktiež uvádza alias meno C. Z., nar. XX.XX.XXXX a

X. D. S. I., nar. XX.XX.XXXX. Interpol Paríž eviduje zhodu v Prüme, osoba nie je hľadaná.

Predpokladanými úkonmi, nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia účastníka konania, je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí na spolupráci cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Dĺžka doby zaistenia sa taktiež bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania. Doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu, ako aj vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do domovskej krajiny, pričom počas celej doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán pristúpil k 6-mesačnej dobe zaistenia, keďže z praxe vyplýva, že kratšia doba by bola neefektívna na plynule a bezproblémové vybavovanie všetkých náležitosti, nakoľko identita účastníka konania nie je do dnešného dňa potvrdená, avšak správny orgán si je vedomý povinnosti, skúmať počas celej doby zaistenia naplnenie skutkovej podstaty zaistenia.

Správny orgán sa v ďalšom zaoberal alternatívami zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC, kde policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Správny orgán prihliadal na skutočnosť, že už v minulosti účastník konania opakovane svojvoľne opustil pobytový tábor, odišiel do zahraničia a tak prerušil azylovú procedúru a preto je z pohľadu správneho orgánu taká osoba nedôveryhodná. Účastník konania taktiež nedisponuje finančnými prostriedkami ani na zabezpečenie základných potrieb, preto nie je možné dať účastníkovi konania možnosť zložiť peňažnú záruku. Je teda nepochybné, že správny orgán nemohol konať v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov a po dôkladnom zaoberaní sa ustanovením § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC a dospel k dôvodnému záveru, že účastníkovi konania nemôže uložiť povinnosť v zmysle vyššie citovaného paragrafu, nakoľko tento by svoju povinnosť uloženú správnym orgánom nevedel reálne splniť, resp. vykonať.

Odporca mal za to, že účelnosť zaistenia je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa účastník konania nachádza. V ÚPZC Sečovce má účastník konania zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť. Podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území je v článku 7 odsek 4 uvedené, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní. Ako už je vyššie uvedené vo vzťahu k účastníkovi konania nie je možne postupovať v zmysle odseku 1 predmetného článku 7 Smernice.

Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatoval, že samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1, písm. f) predmetného Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Správny orgán považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vedeného pod číslom PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-007/2014 zo dňa 22.09.2014 vydaného Oddelením cudzineckej polície PZ Michalovce, v ktorom bol účastníkovi konania určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 5 (piatich) rokov. Na účel výkonu administratívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenia cudzinca.

-

V zákonom stanovenej lehote navrhovateľ podal voči rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok.

Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a), d) a e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a v konaní odporcu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhol rozhodnutie zrušiť, zaviazať odporcu na trovy konania a bezodkladne prepustiť navrhovateľa.

K jednotlivým odvolacím námietkam uviedol:

i) lehota zaistenia

Poukazoval na znenie § 88 ods. 4 ZoPC, pričom napadnutým rozhodnutím sp.zn.: PPZ-HCP-PO7- ZVC-12-032/2015 zo dňa 06.05.2015 bol navrhovateľa zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na šesť mesiacov, a teda do 06.11.2015.

Rozhodnutím odporcu sp.zn.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014 bol navrhovateľ zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) ZoPC na stoosemdesiat dní (šesť mesiacov), a teda do 20.03.2015. Z toho vyplýva, že odporca zaistil navrhovateľa na šesť mesiacov podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov druhýkrát, a to napriek existencii ustanovenia § 88 ods. 4 veta 1. a 3. veta. Z tretej vety § 88 ods. 4 ZoPC vyplýva, že ak má byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na viac ako šesť mesiacov, môže sa tak stať len rozhodnutím o predĺžení zaistenia, a to len po splnení podmienky, že dostatočne nespolupracuje alebo že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v zákonom stanovenej lehote. Odporca tak postupoval v rozpore so zákonom, nakoľko vydal rozhodnutie o zaistení namiesto rozhodnutia o predĺžení zaistenia a tak prekročil najdlhšiu možnú lehotu zaistenia navrhovateľa, nakoľko tento už jedenkrát na šesť mesiacov podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov, zaistený bol.

ii) postup pred vydaním rozhodnutia

Uviedol, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn.: zo dňa 15.04.2015 (ďalej ako „rozsudok KS KE“) bolo zrušené rozhodnutie OCP PZ Michalovce o predĺžení lehoty zaistenia účastníka konania sp.zn.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-009/2015 zo dňa 19.03.2015. Krajský súd Košice vo vyššie uvedenom rozsudku nariadil jeho bezodkladné prepustenie z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 06.05.2015.

Z napadnutého rozhodnutia vôbec nie je zrejmé kedy a kým bol navrhovateľ zo zaistenia prepustený a ani to, či vôbec k reálnemu prepusteniu navrhovateľa zo zaistenia došlo. Z napadnutého rozhodnutia taktiež nevyplýva, ako sa vôbec navrhovateľ ocitol na pracovisku odporcu v Michalovciach. Napadnuté rozhodnutie je teda zmätočné a nepreskúmateľné.

iii) vyjadrenie k podkladom rozhodnutia

Poukazoval na to, že podľa § 33 ods. 2 zákona č. 67/1971 Zb. (ďalej len „“), pričom z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca neumožnil navrhovateľovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, čím vážne zasiahol do jeho procesných práv účastníka konania. V napadnutom rozhodnutí odporca uvádza, že s navrhovateľom spísal dňa 06.05.2015 len zápisnicu o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku sp.zn.: PPZ-HCP- PO7-ZVC-12-030/2015.

Ak odporca realizoval konanie o zaistení, z ktorého vzišlo napadnuté rozhodnutie, pod rovnakou spisovou značkou (sp.zn.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-12) ako realizoval konanie o predĺžení zaistenia, z ktorého vzišlo rozhodnutie o predĺžení zaistenia sp.zn.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-009/2015 zo dňa 19.03.2015 (zrušené rozsudkom KS KE sp.zn.: zo dňa 15.04.2015), nemalo jeho

pozornosti ujsť, že administratívny spis obsahuje plnú moc na zastupovanie vo všetkých konaniach, týkajúcich sa pobytu navrhovateľa na území Slovenskej republiky pre Advokátsku kanceláriu Škamla, s.r.o., Martin Škamlu, advokáta, pričom právnemu zástupcovi navrhovateľa taktiež nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom pre napadnuté rozhodnutie. Z toho vyplýva, že odporca neumožnil navrhovateľovi a ani jeho právnemu zástupcovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku.

Odvolával sa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky -38 v zmysle ktorého, je právo na vyjadrenie sa k veci základným právom účastníka konania. V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky zdôraznil, že práve čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Citoval § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Vzhľadom na to, že odporca nedal navrhovateľovi a ani jeho právnemu zástupcovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, nemohol v napadnutom rozhodnutí ani uviesť, ako sa s takýmito návrhmi a námietkami vysporiadal, čím bolo vážne zasiahnuté do základného práva navrhovateľa na osobnú slobodu tak nespĺňa základné zákonné požiadavky pre správne a presvedčivé rozhodnutie a preto nemôže obstáť. Tento nezákonný postup odporcu tak predstavuje vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

iv) nezrozumiteľnosť rozhodnutia

Mal za to, že vo výroku napadnutého rozhodnutia odporca uvádza, že navrhovateľa zaisťuje dňom 06.05.2014 o 15:00 na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Už len samotný výrok napadnutého rozhodnutia považoval za zmätočný, nakoľko obsahuje dva alternatívne stanovené účely zaistenia navrhovateľa a tak z neho nie je možné bezpečne zistiť, za akým účelom bol navrhovateľ zaistený, t.j. či bol zaistený za účelom výkonu administratívneho vyhostenia alebo za účelom trestu vyhostenia. Vo výroku napadnutého rozhodnutia rovnako absentuje označenie rozhodnutia, ktoré má byť vykonané.

Navyše, v piatom odseku na piatej strane napadnutého rozhodnutia odporca uvádza, že účelnosť zaistenia navrhovateľa je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa navrhovateľ nachádza. V ÚPZC Sečovce má navrhovateľ zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť. Účelom zaistenia navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je realizácia jeho administratívneho vyhostenia. Nie je teda zrejmé, ako mohol odporca dospieť k záveru, že účelom zaistenia je zabezpečenie zdravotnej starostlivosti navrhovateľovi, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni v ÚPZC Sečovce a taktiež obmedzenie jeho protiprávnej činnosti, čím rozhodnutie je nezákonné a nepresvedčivé, nakoľko ani z jeho výroku a ani z jeho odôvodnenia nemožno bezpečne zistiť, čo je účelom zaistenia navrhovateľa. Keďže odporca ani nemal ustálené, čo je účelom zaistenia navrhovateľa, nemohol skúmať efektívnosť a účelnosť zaistenia v zmysle čl. 5 ods. 1, písm. f) Dohovoru.

v) k žiadosti o tolerovaný pobyt

V napadnutom rozhodnutí odporca uvádza, že počas predchádzajúceho konania sa právny zástupca účastníka konania splnomocnený v predchádzajúcom konaní dožadoval podania žiadosti o tolerovaný pobyt v zmysle § 58 ods. 1 písm. a) ZoPC. Správny orgán túto možnosť neakceptoval, nakoľko prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania boli predmetom skúmania v predchádzajúcom aj v tomto konaní, no prekážky administratívneho vyhostenia navrhovateľa zistené neboli. Z toho vyplýva, že odporca mal vedomosť o tom, že navrhovateľ žiada o tolerovaný pobyt. Nie je zrejmé, prečo odporca uvádza, že právny zástupca sa dožadoval podania žiadosti o tolerovaný pobyt v predchádzajúcom konaní, keď konanie, z ktorého vzišlo napadnuté rozhodnutie má tú istú spisovú značku.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie je dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 12 písm. b) ZoPC, ak je prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 81. Podľa § 59 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov

policajný útvar žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu neprijme, ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa § 88 alebo je v konaní o udelenie azylu podľa osobitného predpisu.

Navrhovateľ pri podaní vyjadrenia pred odporcom dňa 06.05.2015 požiadal o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky a v čase podania žiadosti o tolerovaný pobyt nebol zaistený, nakoľko rozhodnutie odporcu o predĺžení jeho zaistenia sp.zn.: PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-009/2015 zo dňa 19.03.2015 bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu Košice sp.zn.: zo dňa 15.04.2015 a navrhovateľ musel byť na základe uvedeného rozsudku prepustený. Navrhovateľ taktiež nebol žiadateľom o azyl. Pre neprijatie jeho žiadosti o tolerovaný pobyt tak neexitoval žiaden dôvod.

Mal za to, že nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel odporca k záveru, že má „možnosť navrhovateľovu žiadosť o tolerovaný pobyt akceptovať alebo neakceptovať“. Zákon o pobyte cudzincov jasne stanovuje podmienky, kedy odporca nemôže navrhovateľovu žiadosť o tolerovaný pobyt prijať a neobsahuje možnosť žiadosť akceptovať alebo neakceptovať. Postup odporcu tak nemá oporu v zákone.

V zmysle vyššie uvedeného je nezrozumiteľné odôvodnenie postupu odporcu v šiestom, siedmom a ôsmom odseku na tretej strane napadnutého rozhodnutia, nakoľko zákon o pobyte cudzincov neuvádza, že existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení je prekážkou pre prijatie žiadosti o tolerovaný pobyt. Takéto odôvodnenie nedáva zmysel, najmä, ak rozhodnutie o administratívnom vyhostení navrhovateľa bolo vydané už 22.09.2014.

Nezrozumiteľne taktiež pôsobí aj záver odporcu, že dočasné právo štátneho príslušníka tretej krajiny zotrvať na území Slovenskej republiky priznané v konaní o administratívnom vyhostení alebo v konaní o udelení tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je totožné. S týmto záverom nemožno súhlasiť, nakoľko je logické, že udelenie tolerovaného pobytu má diametrálne odlišný význam od dočasného práva štátneho príslušníka tretej krajiny zotrvať na území Slovenskej republiky v konaní o administratívnom vyhostení. Taktiež nie je zrejmé, aký má tento záver súvis s prejednávanou vecou, keď bolo navrhovateľovi vydané právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Tento postup odporcu predstavuje vadu, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko, ak by odporca prijal navrhovateľovu žiadosť o tolerovaný pobyt, v zmysle § 58 ods. 4 písm. c) zákona o pobyte cudzincov by bol navrhovateľov pobyt na území Slovenskej republiky oprávnený a neexistoval by dôvod na vydanie napadnutého rozhodnutia.

Záverom uviedol, že napadnuté rozhodnutie nemôže obstáť, nakoľko odporca zaistením navrhovateľa na šesť mesiacov prekročil najdlhšiu prípustnú lehotu zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Odporca závažným spôsobom zasiahol do práv navrhovateľa, keď neumožnil jemu a ani jeho právnemu zástupcovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie odporcu nespĺňa zákonné požiadavky na správne a presvedčivé rozhodnutie, ktoré by nepochybne rozhodnutie o tak závažnom zásahu do základných práv a slobôd navrhovateľ spĺňať malo. Z výroku napadnutého rozhodnutia a ani z jeho odôvodnenia nemožno bezpečne zistiť, čo je účelom zaistenia navrhovateľa. Odporca postupoval v rozpore so zákonom, keď „neakceptoval možnosť“ navrhovateľa požiadať o tolerovaný pobyt, nakoľko pre neprijatie žiadosti neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

-

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa vyjadril v podaní zo dňa 22.05.2015 (č.l. 12-13 spisu), v ktorom zotrval na dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia, podrobne sa vyjadril k námietkam navrhovateľa a navrhol svoje rozhodnutie potvrdiť.

i) lehota zaistenia

K danej námietke uviedol, že účastník konania bol v predchádzajúcom konaní zaistený v zmysle § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), pričom prechádzajúce konanie bolo rozhodnutím správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-033/2015 zo dňa -06.05.2015 zastavené a následne bol účastník konania zaistený z dôvodu uvedeného v ustanovení § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán zastával názor, že nakoľko sa zmenil účel zaistenia účastníka konania, je možné zaistiť účastníka konania na obdobie šesť mesiacov a táto doba

sa nezrátava s dobou predchádzajúceho zaistenia. Nakoľko ide o nové samostatné konanie, účastník konania bol zaistený, pričom správny orgán bral v úvahu ustanovenie § 88 ods. 4 ZoPC, v ktorom je uvedené, že „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov“.

ii) postup pred vydaním rozhodnutia

Odporca uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia má správny orgán uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Správny orgán má za to, že napadnuté rozhodnutie spĺňa náležitosti v zmysle ustanovenia § 47 Správneho poriadku. Mal za to, že právny zástupca účastníka konania sa mylne domnieva, že účastník konania nebol prepustený zo zaistenia, nakoľko písomná dokumentácia, resp. príkaz o prepustení sa nachádza v spisovom materiáli účastníka konania. Účastník konania bol prepustený na základe príkazu na prepustenie č.p. PPZ-HCPO-PO7- ZVC-12-019/2015.

iii) vyjadrenie k podkladom rozhodnutia

Správny orgán konštatoval, že dňa 06.05.2015 dal možnosť účastníkovi konania, aj jeho právnemu zástupcovi, aby sa vyjadrili k predĺženiu lehoty zaistenia účastníka konania. Po vyjadrení účastníka konania a jeho právneho zástupcu správny orgán rozhodol, že nebude pokračovať vo veci predĺženia lehoty zaistenia účastníka konania zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov a preto vydal rozhodnutie o zastavení konania vo veci predĺženia lehoty zaistenia. Správny orgán následne začal nové konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, v ktorom dal účastníkovi konania možnosť aby sa vyjadril pred vydaním rozhodnutia. Ďalej správny orgán musí konštatovať, že v spisovom materiáli účastníka konania sa nachádza z predchádzajúceho obdobia iba jedno plnomocenstvo účastníka konania pre AK Škamla s.r.o., Martina Škamlu, Makovického 15, 010 01 Žilina, predložené v konaní ako príloha opravného prostriedku evidovaného pod číslom PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-017/2014 zo dňa 02.10.2014, v ktorom účastník konania splnomocňuje právneho zástupcu, citujem: „na zastupovanie v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 vydanom Oddelením cudzineckej polície PZ Michalovce dňa 22.09.2014.“ Z uvedeného plnomocenstva je podľa názoru správneho orgánu dostatočne preukázané, že právny zástupca účastníka konania v tomto konaní o zaistení účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov nebol právnym zástupcom účastníka konania, čiže správny orgán postupoval v konaní s účastníkom konania správne a nebolo jeho povinnosťou dať sa vyjadriť pred vydaním rozhodnutia právnemu zástupcovi účastníka konania.

iv) nezrozumiteľnosť rozhodnutia

Mal za to, že právny zástupca účastníka konania si sám protirečí, nakoľko v prvom odseku tohto oddielu poukazuje na ustanovenie Správneho poriadku, a to že výrok rozhodnutia obsahuje uvedenie ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo a v odseku 3 tohto oddielu uvádza, že výrok rozhodnutia je zmätočný, pričom správny orgán vo výroku uvádza, že podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov zaisťuje účastníka konania na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Správny orgán má za to, že výrok rozhodnutia nie je zmätočný ako uvádza právny zástupca účastníka konania. K ďalším odsekom uviedol, že právny zástupca účastníka konania pravdepodobne považuje význam slov „účel“ a „účelnosť“ za rovnaký, pričom je jeho tvrdenie uvedené v odseku 6 tohto oddielu absurdné, nakoľko účelom zaistenia je výkon administratívneho vyhostenia ako sa to v rozhodnutí uvádza a účelnosť rozhodnutia je preukázanie, že samotné zaistenie účastníka konania má význam pre dosiahnutie tohto účelu.

v) k žiadosti o tolerovaný pobyt

Pokiaľ sa týka danej námietky trval na svojom vyjadrení uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na strane 3 odseky 6, 7 a 8 a na strane 4 odsek 1 a 2, pričom správny orgán mal za to, že v uvedených odsekoch je dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnený postup správneho orgánu.

Doplnil, že podľa názoru správneho orgánu je nepodstatné akú spisovú značku má spisový materiál účastníka konania, nakoľko s jedným účastníkom konania môže prebiehať súčasne viac konaní a všetky sú evidované pod jednou spisovou značkou a preto správny orgán nechápe na čo chcel právny zástupca účastníka konania touto námietkou poukázať. Takisto nesúhlasil s tvrdením právneho zástupcu účastníka konania v tejto námietke, nakoľko už zo samotného pojmu „tolerovaný pobyt“ je zrejmé, že pobyt osoby sa toleruje len z vážnych a preukázaných dôvodov a nevyužíva sa ako záchrana pred zaistením, ako sa to snažil využiť v prípade účastníka konania jeho právny zástupca. Záverom dodal, že vydané rozhodnutie je zákonné a preskúmateľné.

--

Z administratívneho spisu odporcu súd zistil, že:

Rozhodnutím odporcu o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-PO7- ZVC-60-007/2015 zo dňa 22.09.2014 bol navrhovateľ administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie X. W. podľa § 77 ods. 1 ZoPC, zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov, pričom nebola určená účastníkovi konania lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.12.2014.

Rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 zo dňa 22.09.2014 bol navrhovateľ zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC dňom 22.09.2014 o 13.00 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1 ZoPC, ak existuje riziko jeho úteku a bola stanovená doba zaistenia na čas pre zabezpečenie jeho vycestovania na 180 dní - do 20.03.2015. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.01.2015.

Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-033/2015 zo dňa 06.05.2015 prehodnotil konanie o predĺžení doby zaistenia účastníka konania zaisteného z dôvodu uvedené v § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o pobyte cudzincov vedené voči účastníkovi konania a podľa § 30 ods. 1 písm. h) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní uvedené konanie o predĺžení doby zaistenia zastavil, z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že účastník bol dňa 06.05.2015 prepustený z ÚPZC v Sečovciach na základe právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach č. zo dňa 15.04.2015, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o predĺžení doby zaistenia účastníka konania, vydaného OCP PZ Michalovce pod číslom PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-009/2015 zo dňa 19.03.2015, pričom rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 06.05.2015.

V Zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. č. PPZ-HCP-PO7- ZVC-12-030/2015 zo dňa 06.05.2015 bol účastník poučený v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, čím mu bola daná možnosť zo strany správneho orgánu vyjadriť sa k podkladom jeho rozhodnutia.

§

Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), Na účely tohto zákona sa rozumie

f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky.

Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny

b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách možno osobu pozbaviť osobnej slobody, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom aj vtedy, ak ide o zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie je dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 12 písm. b),

a) ak je prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 81,

b) ak jeho vycestovanie nie je možné a jeho zaistenie nie je účelné

Podľa § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 12,

a) ktorý je maloletou osobou nájdenou na území Slovenskej republiky,

b) ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok; štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa § 27 ods. 1 a § 43 ods. 1 písm. a) až d) možno tento pobyt udeliť len vtedy, ak nie je držiteľom platného cestovného dokladu a hodnoverne preukáže svoju totožnosť iným spôsobom,

c) ktorý je obeťou obchodovania s ľuďmi, 69) ak má najmenej 18 rokov; policajný útvar alebo osoba poverená ministerstvom vnútra oboznámi štátneho príslušníka tretej krajiny s možnosťou a podmienkami udelenia tolerovaného pobytu z tohto dôvodu a o právach a povinnostiach, ktoré z neho vyplývajú.

Podľa § 125 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, Vo veciach pobytu podľa tohto zákona koná policajný útvar podľa miesta pobytu alebo predpokladaného pobytu, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý pravidelne dochádza do zamestnania cez štátnu hranicu zo susedného štátu, koná policajný útvar podľa miesta výkonu zamestnania, a ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý pravidelne dochádza cez štátnu hranicu zo susedného štátu do školy, koná policajný útvar podľa sídla školy.

§

Pokiaľ sa týka odvolacích námietok navrhovateľa súd právne uzatvára:

Podstatnou pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je tá skutočnosť, či boli dané dôvody zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Rozhodujúci je skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 druhá veta O.s.p.).

Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa cudzinca.

Navrhovateľ bol dňa 06.05.2015 aj reálne fyzicky prepustený na základe Príkazu na prepustenie č. PPZ- HCP-PO7-ZVC-12-019/2015 z toho istého dňa na základe právoplatného rozhodnutia súdu (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 15.042015).

Následne odporca rozhodnutím z toho istého dňa č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-033/2015 v súvislosti s prehodnotením konania o predĺžení doby zaistenia navrhovateľa zaisteného z dôvodu § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC konanie o predĺžení doby zaistenia zastavil s poukazom na to, že navrhovateľ bol dňa 06.05.2015 prepustený z ÚPZC v Sečovciach na základe právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach č. zo dňa 15.04.2015, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o predĺžení doby zaistenia účastníka konania, vydaného odporcom pod číslom PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-009/2015 zo dňa 19.03.2015, pričom rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 06.05.2015.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP- PO7-ZVC-12-032/2015 zo dňa 06.05.2015, ktorým odporca v zmysle § 88 ods. 1 písm. b ZoPC zaistil navrhovateľa dňom 06.05.2015 na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný pre výkon administratívneho vyhostenia na 6 mesiacov - teda do 06.11.2015.

Súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p. sa zaoberal odvolacími námietkami navrhovateľa špecifikovanými v podanom opravnom prostriedku pod písmena i) až v), v ktorých namietal lehotu zaistenia, postup pred vydaním rozhodnutia, vyjadrenie k podkladom rozhodnutia, nezrozumiteľnosť rozhodnutia a námietku k žiadosti tolerovaného pobytu.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súd zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie navrhovateľa je potrebné z dôvodu § 88 ods. 1 písm. b) bod 1 ZoPC.

Z administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľovi nebol uložený trest vyhostenia, tento bol na základe správneho rozhodnutia zo dňa 22.09.2014 administratívne vyhostení z územia Slovenskej republiky na územie X. W. podľa § 77 ods. 1 ZoPC, zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie SR na dobu 5 rokov, pričom nebola určená účastníkovi konania lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.12.2014.

Z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva a nemohlo vyvolať u navrhovateľa nejasnosti na aký účel bol zaistený, keďže bola mu známa existencia právoplatného rozhodnutia o jeho administratívnom

vyhostení. Teda z rozhodnutia odporcu vyplýva účel zaistenia navrhovateľa, ktorý bol zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia.

Policajný útvar bol teda oprávnený zaistiť účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC, keďže vo veci existuje právoplatné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu. Z dôvodu existencie takéhoto rozhodnutia je policajný orgán povinný zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení v zmysle § 84 ods. 1 písm. a) a b), nakoľko v rozhodnutí o jeho AV policajný útvar neurčil dobu na vycestovanie, a navyše navrhovateľ nemôže vycestovať, nakoľko nedisponuje platným cestovným dokladom a ani prostriedkami na vycestovanie. Preto má súd za to, že boli splnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na zaistenie účastníka konania na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia.

Keďže voči navrhovateľovi bolo právoplatné rozhodnuté o jeho administratívnom vyhostení, nebolo potrebné zo strany správneho orgánu opätovne začínať konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa. Preto správny orgán správne postupoval, ak vo veci vydal nové rozhodnutie (vzhľadom na tú skutočnosť, že konanie o predĺžení zaistenia z dôvodu § 88 ods. 1 písm. a) bod 1 ZoPC zastavil), ktorým navrhovateľa zaistil v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia, v dôsledku čoho určil aj dĺžku doby do 06.11.2015, ktorú aj náležitým spôsobom vo svojom správnom rozhodnutí objasnil a ktorá to dĺžka má aj podklad v administratívnom spise správneho orgánu, vychádzajúc z podkladov ÚPZC Sečovce, ktoré náležite správny orgán v napadnutom rozhodnutí aj citoval.

Predmetný postup správneho orgánu je v súlade so zákonom, nakoľko sa zmenil účel zaistenia účastníka konania. V dôsledku zmeny účelu zaistenia nemohol správny orgán rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia z dôvodu § 88 ods. 1 písm. a) ZoPC a k zaisteniu navrhovateľa z nového dôvodu nebolo potrebné rozhodovať o predĺžení lehoty zaistenia podľa § 88 ods. 4 ZoPC, pričom správny orgán nepresiahol maximálnu možnú dĺžku zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia.

Navrhovateľ nemá platný cestovný pas, ani prostriedky na vycestovanie a v zmysle správy národných ústrední Interpolu, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise, vystupoval pod rôznymi identitami, a to ako W. I., nar. XX.XX.XXXX, X.; D. D., nar. XX.XX.XXXX so záznamom porušenia zákona o cudzincoch

- obchodovanie s ľuďmi 2-krát v roku 2010, nelegálna migrácia 2-krát v roku 2010, ďalej pod identitou D. I., nar. XX.XX.XXXX, odsúdený za drobné dopravné priestupky, taktiež uvádza alias meno C. Z., nar. XX.XX.XXXX a D. S. I., nar. XX.XX.XXXX.

Správny orgán, vzhľadom na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie vo veci C. I., vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. , správne doplnil do svojho rozhodnutia, na základe ktorých skutočností a na základe ktorých správ ÚPZC Sečovce dospel k určitým záverom. ÚPZC Sečovce zaslalo informácie o vykonaných úkonoch potrebných na zabezpečenie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu a ktorých obsah správny orgán zahrnul do svojho rozhodnutia. Aj keď navrhovateľ v zápisnici podľa § 22 SP uviedol, že sa chce vrátiť do domovskej krajiny, daná skutočnosť je v rozpore so zistením správneho orgánu, kde pracovníkmi zastupiteľského orgánu X. bolo tlmočené, že navrhovateľ neprejavuje záujem o návrat do krajiny pôvodu, čím samotný proces zisťovania totožnosti môže trvať i po dobu jedného roka, pričom navrhovateľ nemá cestovný pas a jeho identita vzhľadom na správy z národných ústrední Interpolu je rôzna v tej ktorej krajine, čím navrhovateľ nevie dôveryhodne preukázať svoju totožnosť. Správny orgán náležite vysvetlil aj samotnú dĺžku zaistenia, potrebnú na zabezpečenie nevyhnutných úkonov, smerujúcich k realizácii administratívneho vyhostenia.

Správny orgán aj uviedol, že týmito úkonmi, nutnými na reálne vykonanie AV účastníka konania, je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia AV, pričom doba zaistenia sa môže skrátiť a nedá sa konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov.

Súd má za to, že dĺžka zaistenia bola zo strany správneho orgánu riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC.

Súd poukazuje na to, že odporca je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi, pričom odporca sa vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 ZoPC zaoberal možnosťou namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosti v zmysle citovaného ustanovenia, pričom dospel k záveru, že tieto uložiť nie je možné, nakoľko účastník nedisponuje finančnými prostriedkami ani na zabezpečenie základných potrieb a teda uloženú povinnosť správnym orgánom by nevedel reálne splniť.

Správny orgán náležitým spôsobom v zmysle § 47 Správneho poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Krajský súd dodáva, že po prepustení navrhovateľa dňa 06.05.2015 bolo voči navrhovateľovi začaté nové konanie vo veci jeho zaistenia. V administratívnom spise sa nachádza iba plná moc súčasného právneho zástupcu navrhovateľa, ktorou navrhovateľ ho splnomocnil na „na zastupovanie v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-60-010/2014 vydanom Oddelením cudzineckej polície PZ Michalovce dňa 22.09.2014.“ Samotnému navrhovateľovi správny orgán umožnil v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, ako to vyplýva zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-030/2015 zo dňa 06.05.2015, vyjadriť sa k podkladom samotného rozhodnutia. V čase vydania napadnutého rozhodnutia nebol navrhovateľ právne zastúpený, pričom jemu samotnému bola daná možnosť vyjadriť sa k podkladom vydaného rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku.

Pokiaľ sa týka námietky tolerovaného pobytu súd poukazuje na to, že postup správneho orgánu vo veci žiadosti navrhovateľa o tolerovaný pobyt nemôže súd vyhodnotiť ako skutočnosť, ktorá mala vplyv na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Ak sa navrhovateľ domáhal niekedy v minulosti u odporcu (pričom ani navrhovateľ, ani odporca neuviedli, kedy sa tak malo stať) podania žiadosti o tolerovaný pobyt mal tak urobiť na policajnom útvare na to príslušnom v zmysle § 125 ods. 1 ZoPC, a to podľa miesta jeho pobytu. Odporca konal vo veci zaistenia navrhovateľa, pričom zo zápisnice, ktorá predchádzala vydaniu napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by počas výsluchu navrhovateľ podal žiadosť o tolerovaný pobyt.

Odporca sa náležite vysporiadal v napadnutom rozhodnutí s tým, že v prípade navrhovateľa neexistujú prekážky jeho administratívneho vyhostenia, ktorých existencia by odôvodňovala možnosť rozhodovania o udelení tolerovaného pobytu v zmysle § 58 ods. 1 ZoPC.

Pokiaľ sa týka samotných podmienok udelenia tolerovaného pobytu podľa § 58 ZoPC súd poukazuje na to, že tolerovaný pobyt nemožno udeliť v prípade, ak osoba, ktorá oň žiada, nedokáže hodnoverne preukázať svoju totožnosť iným spôsobom (výklad a contrario k § 58 ods. 2 písm. b) ZoPC), pričom v prípade navrhovateľa nejde o maloletú osobu (§ 58 ods. 2 písm. a/) a ani o obeť obchodovania s ľuďmi (§ 58 ods. 2 písm. c/). V prípade navrhovateľa je nepochybné, že navrhovateľ vystupoval v rôznych krajinách Európskej únie pod rôznymi identitami, čim je jeho totožnosť sporná aj v danom prípade.

Krajský súd dopĺňa, že správny orgán počas celej realizácie výkonu administratívneho rozhodnutia skúma, či existujú prekážky administratívneho vyhostenia v zmysle § 81, 83 ods. 4 alebo ods. 8 ZoPC a v prípade ich existencie konanie o AV odloží.

Súd má za to, že sa vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa, ktoré mohli mať vplyv na posúdenie tej otázky, či dané rozhodnutie odporcu je vecne správne. Ostatné námietky navrhovateľa produkované v opravnom prostriedku neboli spôsobilé na to, aby mohli ovplyvniť danú skutočnosť.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a s napadnutým rozhodnutím sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd po posúdení všetkých námietok navrhovateľa týmto námietkam nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-PO7-ZVC-12-032/2015 zo dňa 06.05.2015 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 7 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde.

Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).