Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozhodnutie_9C-200-2014.pdf
PDF · 121.73 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/200/2014
Rozhodnutie
Okresný súd Prešov v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom Piaristická 707/25, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanej: P. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/XX, XXX XX M. Š., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Spotrebiteľské združenie OSA, Fedinova 9, 851 01 Bratislava, IČO: 42260086, právne zastúpeného: Advokátska kancelária HKP Legal, s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, 811 08 Bratislava, IČO: 36 727 334, o zaplatenie 347,68 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 204,61 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 204,61 € od 12.09.2012 až do zaplatenia.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi v prospech jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie Goliášová Gabriela, s.r.o., náhradu trov konania pozostávajúcu z iných trov konania vo výške 3,61 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
IV. Žalovaná a vedľajší účastník nemajú právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Podaním došlým súdu dňa 28.7.2014 sa žalobca domáhal na žalovanej zaplatenia sumy v celkovej výške 347,68 € spočívajúcej v
- istine vo výške 303,57 €,
- úroku vo výške 17,77 €,
- poplatku za výpis z účtu vo výške 6,52 €,
- úroku za hotovostné transakcie vo výške 19,77 €,
- úroku za poistné vo výške 0,04 €,
- úroku za nevyužitú GP - poistné vo výške 0,01 €.
Vo svojom návrhu vychádzal žalobca z toho skutkového základu, že dňa 03.03.2011 uzatvoril ako veriteľ so žalovanou ako dlžníkom Úverovú zmluvu č. 6103003885, ktorej predmetom bolo poskytnutie revolvingového úveru. Neoddeliteľnou súčasťou Úverovej zmluvy boli Úverové zmluvné podmienky
spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., pričom žalovaný mal zároveň obdržať od žalobcu ako neoddeliteľnú súčasť Úverovej zmluvy aj Príručku pre držiteľa, ktorej súčasťou je Sadzobník poplatkov.
Predmetom Úverovej zmluvy bolo poskytnutie peňažných prostriedkov - revolvingového úveru vo výške úverového rámca v sume 320 € zo strany žalobcu žalovanej prostredníctvom úverovej karty. Keďže žalovaná bola v omeškaní s úhradou svojho záväzku, v zmysle Úverových zmluvných podmienok s názvom „Ukončenie úverovej zmluvy“ bola žalovaná žalobcom vyzvaná listom zo dňa 28.8.2012 k splateniu celého zostatku úveru, ktorý pozostáva z nezaplatených splátok po splatnosti, upomienky a zmluvnej pokuty a zo zosplatnených budúcich splátok v lehote 15 dní od odoslania výzvy.
Žalobca sa k predmetu konania ďalej vyjadril písomným podaním, ktorého faxové vyhotovenie došlo súdu dňa 17.12.2014 a v ktorom uviedol, že v tomto prípade malo ísť o poskytnutie revolvingového úveru, ktorým je dlhodobý, opakovateľný a obnoviteľný úver, ktorý sa žalovanej poskytuje k uspokojovaniu jej priebežných finančných potrieb a umožňuje jej čerpať po odsúhlasení zo strany žalobcu peňažné prostriedky prostredníctvom úverovej karty do výšky nevyčerpaného zostatku úverového rámca a následne uhrádzať splátky v minimálnej dohodnutej výške, pričom môže uhradiť aj celý čerpaný úver jedinou splátkou.
Následne žalobca cituje § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. ako aj § 10 vrátane dôvodovej správy. Na základe citovaných ustanovení zastáva názor, že revolving je ekvivalent pojmovo zhodný s povoleným prečerpaním tak, ako je uvedené v § 10 Zákona č. 129/2010 a z toho dôvodu nie je opodstatnené pri tomto type úveru uvádzať RPMN, a preto neuvedenie tohto údaja nie je porušením zákona č. 129/2010 Z.z.
Žalovaná sa k predmetu konania písomne po doručení žaloby nevyjadrila.
Do konania na strane žalovanej vstúpil vedľajší účastník Spotrebiteľské združenie OSA, v zastúpení advokátskou kanceláriou HKP Legal s.r.o.
Tento vo svojom vyjadrení po citácii zákonných predpisov uviedol, že podľa jeho názoru Úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou neobsahuje náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Podľa vedľajšieho účastníka Úverová zmluva zo dňa 03.03.2011 obsahuje len výšku splátok (v neurčitom percentuálnom vyjadrení) bez toho, aby bolo vymedzené, kedy je splatná prvá splátky, od ktorého termínu sa odvíja splatnosť ďalších splátok a konečná splatnosť úveru, ktorá ja taktiež povinnou náležitosťou podľa písm. f) vyššie uvedeného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.
Ďalej vedľajší účastník uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným neuvádza ani ďalšiu povinnú náležitosť, a to ročnú priemernú mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.
Na základe vyššie uvedených vád posudzovanej Úverovej zmluvy má vedľajší účastník za to, že takáto zmluva spôsobuje, že poskytnutý spotrebiteľský úver má byť bez úroku a bez poplatku.
Potom ako na pojednávaní konanom dňa 18.12.2014 súd neschválil zmier účastníkov konania nasledujúceho znenia:
„Žalovaný sa z a v ä z u j e zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 347,68 €, vyčíslený úrok z omeškania vo výške 56 € a úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 347,68 € odo dňa 17.7.2014 až do zaplatenia, a to v mesačných splátkach vo výške 13 € splatných vždy do 25. dňa toho-ktorého kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom uznesenie o schválení zmieru
nadobudne právoplatnosť a to tak, že pri omeškaní čo len jednej splátky stáva sa zročným celé dlžné plnenie.
Žalovaný sa z a v ä z u j e zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 50 €, a to v mesačných splátkach vo výške 13 € splatných vždy do 25. dňa toho-ktorého kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiac, v ktorom uznesenie o schválení zmieru nadobudne právoplatnosť a to tak, že pri omeškaní čo len jednej splátky stáva sa zročným celé dlžné plnenie.“,
rozhodol na pojednávaní konanom dňa 04.06.2015 tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu 03.03.2011 - Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. - Na spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, sa vzťahujú ustanovenia § 1, § 2, § 3 ods. 1 písm. a) až d) a § 3 ods. 3, § 4 ods. 14, § 5 až 8, § 9 ods. 1, 4, 6 až 8, § 10, § 11, § 12 ods. 2, § 15, § 17, § 20 až 23 a § 25 až 27.
Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. - Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. - Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti
- ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. - Zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, musí obsahovať tieto náležitosti:
a) podľa § 9 ods. 2 písm. a), b), d), f), g), i) a w),
b) povinnosť spotrebiteľa kedykoľvek zaplatiť takýto úver na žiadosť veriteľa v plnej výške,
c) výšku poplatkov spojených so spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienky, za akých sa tieto poplatky môžu meniť.
Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. - Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).
Z Úverovej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou ako dlžníkom dňa 03.03.2011 vyplynulo, že sa žalovanej poskytuje úverový rámec vo výške 320 €, pričom výška mesačnej splátky mala byť 4 % z dlžnej čiastky a ročná úroková sadzba 26,28 % alebo 11,88 %, a to podľa výšky čerpanej sumy.
Súčasťou Úverovej zmluvy boli aj Úverové podmienky spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. podľa § 3 Hlavy 2, ktorých po uzatvorení ÚZ zriadi spoločnosť klientovi úverový účet pre čerpanie poskytnutého úveru do výšky prideleného úverového rámca. Úverovým účtom sa rozumie účet, na ktorom spoločnosť eviduje svoje pohľadávky voči klientovi z poskytnutého úveru a tomu zodpovedajúce záväzky klienta.
Podľa § 1 Hlavy 7 ÚZP - Úverová zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú.
Podľa § 2 Hlavy 7 ÚZP - Klient je povinný celý čerpaný úver a všetky záväzky klienta voči spoločnosti splatiť na požiadanie spoločnosti v prípade, že
a) sa oneskoril s platením aspoň 2 splátok alebo sa oneskoril s platením 1 splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace,
b) uviedol v návrhu nepravdivé údaje,
c) porušil niektorú z ďalších povinností vyplývajúcich z ÚZ, ÚP alebo z dokumentov, ktorých predmetom je zabezpečenie pohľadávok vyplývajúcich z ÚZ,
d) bolo začaté exekučné, konkurzné alebo vyrovnávacie konanie na majetok klienta.
Žalobca vo svojich písomných podaniach tvrdí, že ním poskytnutý úver je v súlade so zákonom a úverová zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom, pričom sa odvoláva na § 10 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý upravuje Zmluvu o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania.
Podľa § 2 písm. e) Zákona č. 129/2010 - Povoleným prečerpaním je forma spotrebiteľského úveru, ktorý umožňuje spotrebiteľovi disponovať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho platobného účtu, ktorý má vedený u veriteľa.
Podľa dôvodovej správy, na ktorú sa odvoláva aj žalobca v časti týkajúcej sa pojmu povolené prečerpanie je uvedené, že ide o: „výslovnú dohodu v Úverovej zmluve, na základe ktorej veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať s finančnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho bežného účtu, ktorý má vedený u veriteľa. Pod tento typ úveru patrí napríklad dnes už bežne používaný tzv. kontokorentný úver.“
Súd považuje za podstatné, že v tomto prípade úver poskytnutý žalobcom žalovanej podľa toho, ako znie úverová zmluva a Úverové zmluvné podmienky, nie je spotrebiteľským úverom vo forme povoleného prečerpania, teda kontokorentným úverom ale je revolvingovým úverom.
Podľa internetovej stránky wikipedia.sk kontokorentný úver je kombináciou vkladového a úverového účtu. Klient má v Komerčnej banke otvorený bežný účet a k nemu má schválený tzv. úverový rámec (suma, do výšky ktorej môže klient čerpať úver).
Naproti tomu revolvingový úver je krátkodobý úver s možnosťou obnovovania. Z hľadiska čerpania úveru funguje podobne ako úver z kontokorentného účtu. Na rozdiel od neho je však účelový a nezávislý na konkrétnom bežnom účte.
V danom prípade je nepochybné, že o kontokorentný úver, teda o spotrebiteľský úver formou povoleného prečerpania nešlo, pretože ako vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia § 3 Hlavy 2 Úverových zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia žalovaná u žalobcu nemala zriadený účet, ale tento účet (aj to len na evidenciu pohľadávok žalobcu a záväzkov klienta) jej zriadil žalobca až po uzatvorení Úverovej zmluvy.
Ďalej pre aplikáciu § 10 zákona č. 129/2010 Z.z. je nutné, aby išlo o úver formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do 3 mesiacov. V danom prípade je zrejmé to, že
samotné zriadenie účtu až poskytnutím úveru odporuje pojmu povoleného prečerpania, pretože v čase uzatvorenia zmluvy tu nebol účet, ktorý by bolo možné prečerpať a naviac z Úverovej zmluvy nevyplýva ďalšia nutná podmienka aplikácie § 10, a to, že musí ísť o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do 3 mesiacov.
V danom prípade z § 1 Hlavy 7 Úverových zmluvných podmienok vyplýva, že Úverová zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú.
Pokiaľ ide o možnosť splatenia úveru na požiadanie, zákon týmto myslí situáciu, keď veriteľ je oprávnený kedykoľvek a bez uvedenia dôvodu požiadať dlžníka o splatenie úveru. V tomto prípade tomu tak nie je, pretože právo na tzv. predčasné splatenie úveru má žalobca podľa Úverových podmienok iba v prípadoch v nich výslovne uvedených, a to v Hlave 7 § 2 písm. a) - d).
Na základe uvedeného je zrejmé, že v danom prípade o zmluvu o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania podľa § 10 zákona č. 129/2010 Z.z. nešlo, a preto Zmluva o spotrebiteľskom úvere musela obsahovať okrem iného aj uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov a rozpisu splátok na istinu, úroky a poplatky. Keďže uvedená hodnota v zmluve uvedená nebola, je bez ďalšieho zrejmé, že poskytnutý úver je bez úrokov a bez poplatkov.
Pokiaľ ide o názor KS v Prešove, na ktorý sa žalobca odvoláva, tento sa vzťahoval k zákonu č. 258/2001 Z.z. a ani v čase jeho prijatia nebol prijímaný jednoznačne, keď napríklad KS v BB v rozhodnutí sp. zn. 17Co/215/2012 zo dňa 10.10.2012 zaujal právny názor, že „pokiaľ zákon o spotrebiteľských úveroch v § 4 ods. 2 písm. g) určil ako zákonnú náležitosť stanovenie RPMN (bez rozlíšenia, či ide o revolving, resp. iný druh úveru) akcentujúc jej dôležitosť zákonným znením, že ak nie je RPMN uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, navrhovateľ ako dodávateľ finančnej služby a profesionál na finančnom trhu nemôže túto skutočnosť opomínať, resp. zanedbávať.“
Za účinnosti zákona č. 129/2010 Z.z. už príloha č. 2 v bode II. Stanovuje Dodatočné predpoklady na výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, podľa ktorých možno RPMN vypočítať aj pri revolvingovom úvere.
Z platobnej histórie poskytnutej žalobcom vyplýva, že žalovaná čerpala úver vo výške 344,51 €, z ktorého po odpočítaní sumy 5 € zaplatenej na poistenie, vrátila čiastku 139,90 €.
Na vrátenie tak ostáva suma 204,61 €.
Súd na rozdiel od žalobcu zastáva názor, k predčasnému zosplatneniu úveru a teda k strate výhody splátok u dlžníka - žalovaného nedošlo, z dôvodu nedodržania postupu podľa § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka (Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.). Upozornenie dlžníka na zosplatnenie totiž žalobca súdu nepreukázal. Vo svojom elektronickom podaní zo dňa 04.06.2015 žalobca síce spomína telefonát zo dňa 22.05.2012 a SMS zo dňa 22.04.2012 a 22.05.2012, avšak ich vykonanie a obsah súdu nepreukázal.
Pokiaľ ide o úroky z omeškania, vychádzal súd z nasledujúceho:
Podľa § 517 ods.1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľa § 517 ods. 2 Obč. zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť
poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávajúci predpis.
Podľa Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 3 ods.1 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu
Žalobca požadoval úrok z omeškania odo dňa 12.09.2012. Keďže k tomuto dňu bola dlžná suma 204,61 €, priznal súd úroky z omeškania z tejto sumy.
Ku dňu omeškania bola základná sadzba ECB vo výške 0,75% ročne a úroky z omeškania tak predstavujú výške 8,75% ročne.
Pokiaľ ide o náhradu trov konania, postupoval súd podľa § 142 ods.2 O.s.p. - Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Žalobca požadoval zaplatenie sumy 347,68 € a priznaných mu bolo 204,61 €. Jeho úspech tak predstavuje - 58,8%, neúspech - 41,2% a čistý úspech - 17,6%.
Patrí mu tak náhrada vo výške 17,6% zo zaplateného súdneho poplatku 20,50 €, čo predstavuje 3,61 €.
Pokiaľ ide o náhradu trov právneho zastúpenia k tomu súd uvádza:
Procesný súd vychádza z judikatúry NS SR a ÚS ČR, ktorá síce záväzná priamo nie je, na senát 9C však pôsobí presvedčivosťou svojho výkladu.
NS SR vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009 uviedol, že „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.“
Procesný súd v danej veci dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi (ktorý mal v konaní plný úspech) v konaní vznikol, bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov konania spojených so zastupovaním advokátom procesný súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo o náklady účelne vynaložené. Procesný súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie advokátom (§ 25 O.s.p.) a v priebehu konania ho rešpektoval. Právo účastníka na zastúpenie advokátom na strane jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva, ktoré síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods.1 O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda aj náklady vynaložené účastníkom v súvislosti s jeho zastúpením advokátom. Na posudzovanie účelnosti nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom realizuje svoje právo na právnu pomoc.
Procesný súd náklady zastúpenia žalobcu advokátom považuje za neúčelné po zistení, že sa jednalo o vec typovo jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k uplatňovaniu týchto nárokov žalobcom
dochádza vzorovou žalobou, v ktorej sa menia iba identifikačné údaje žalovanej strany a výška dlhu. Vyplňovanie týchto žalôb je rutinnou činnosťou, nevyžadujúcou odborné znalosti.
Aktuálne dospel NS SR pri posudzovaní otázky náhrady trov konania v hromadných veciach v rozhodnutí sp . zn. 6 M Cdo 5/2013, k nasledujúcemu záveru: „ Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“
Uvedený právny záver platí podľa procesného súdu aj vo vzťahu k účastníkovi konania.
V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu ČR z 25. júla 2012, sp. zn. I.ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob uplatnenia pohľadávky je dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp. dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci samej úspešný.
Ústavný súd ČR vo veci sp. zn. III. ÚS 2985/14 uviedol: „Právo žalující strany domáhat se svého nároku u soudu a využít k tomu služeb advokáta nezbavují obecný soud povinnosti brát na zřetel všechny relevantní okolnosti pro posouzení výše účelně vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní pohledávky.
Relevantní okolnosti je třeba vyhodnotit ústavně konformním způsobem, tedy racionálně a srozumitelně, s respektem k výkladu provedeným Ústavním soudem ohledně posuzování výše nákladů v tzv. formulářových žalobách, kdy je vedle obecně použitelných obratů prováděna jen konkretizace osobních údajů žalované strany, čísla linky prostředku hromadné dopravy, data jízdy, variabilního symbolu tzv. hlášenky revizora a kopie této listiny.
Pokud by obecný soud nepřihlédl ke specifickým okolnostem případu, které mohly mít vliv na výši účelně vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní pohledávky, porušil by svým postupem právo na spravedlivý proces zaručené čl. 36 odst. 1 Listiny, a to tím spíše pokud takové okolnosti neúspěšná strana namítala (srov. nález Ústavního soudu ze dne 15. 5. 2012 sp. zn. II. ÚS 3011/11). Relevantní okolnosti však nelze toliko slovně zohlednit, nýbrž je třeba je rovněž vyhodnotit ústavně konformním způsobem, tedy racionálně a srozumitelně.
Právě této povinnosti krajský soud v napadeném rozhodnutí nedostál. Jeho závěru, že žalující stranou podaný návrh nelze hodnotit jako tzv. formulářovou žalobu, neboť obsahuje konkrétní žalobní tvrzení, nemůže Ústavní soud přisvědčit ani při maximální zdrženlivosti stran prosazování svého vlastního hodnocení dílčích skutečností posuzovaného řízení. Jak vyplývá ze spisového materiálu, lze z obsahu původního návrhu považovat, vedle osobních údajů stěžovatelky, za konkrétní žalobní tvrzení pouze uvedení linky hromadné dopravy, kterou stěžovatelka měla cestovat bez platného dokladu, datum, kdy se tak mělo stát, variabilní symbol tzv. hlášenky revizora a kopii této listiny. Všechny ostatní údaje a tvrzení lze považovat za obecně uplatnitelná ve všech obdobných sporech, kterých žalující strana musí jako provozovatel hromadné dopravy v krajském městě vést dlouhou řadu. Tak je v judikatuře Ústavního
soudu chápána formulářová žaloba (srov. např. bod 28 nálezu Ústavního soudu ze dne 29. 3. 2012 sp. zn. I. ÚS 3923/11). Uvedený skutkový závěr krajského soudu lze proto považovat za tzv. extrémně rozporný s provedenými důkazy, neboť jej při žádné rozumné interpretaci nelze považovat za správný. Toto hodnocení je přitom v zásadě jediným konkrétním tvrzením, o nějž krajský soud opírá svůj závěr o účelnosti nákladů vynaložených žalující stranou za právní zastoupení. Zbytek odůvodnění představuje toliko argumentace obecnými právními principy, dle nichž "žalující má právo domáhat se svého nároku u soudu a využít k tomu služeb advokáta". Taková tvrzení nelze nijak zpochybnit, nejsou však bez dalšího dle Ústavního soudu jakkoliv relevantní pro posouzení účelnosti účastníkem vynaložených nákladů řízení. Kritérium účelnosti je přitom pro přiznání náhrady nákladů řízení zcela klíčové, přičemž Ústavní soud ve výše zmíněné ustálené judikatuře opakuje názor, že soudní vymáhání bagatelních pohledávek není možné brát jako v podstatě bezpracný způsob generování nepřiměřeného zisku, ať už společnostmi zabývajícími se skupováním pohledávek, či právních zástupců napojených na společnosti, které se vymáháním bagatelních pohledávek zabývají v podstatě denně.“
Ústavný súd ČR ďalej vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 3372/11 uviedol, že: „Právní řád a jeho interpretace Ústavním soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen okolnosti průběhu řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho zahájením (viz ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodování o náhradě nákladů řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve specifických případech, kdy jde
- zaprvé o řízení, v němž proti rozsudku nalézacího soudu není odvolání přípustné (řízení o tzv. bagatelní věci),
- zadruhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv. formulářovou žalobu),
- zatřetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,
- začtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel fakticky vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o přepravě, dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb informační společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační poplatek podle zák ona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých souvisejících zákonů).“
Pokiaľ ide o náhradu trov žalovanej a vedľajšieho účastníka, táto im nepatrí z dôvodu neúspechu v konaní. Tvrdenie vedľajšieho účastníka, že do konania vstupuje iba v časti inej ako nespornej istiny, súd považuje za špekulatívne a neakceptovateľné. V prejednávanej veci išlo o jeden nárok (nie o viacero nárokov so samostatným skutkovým základom), preto otázku istiny a príslušenstva oddeliť nemožno.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.