Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-957-2014.pdf
PDF · 132.52 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/957/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Gizely Majerčák vo veci žalobcu F.. F. Z., bytom Z., D. XX, zastúpeného JUDr. Danielom Blyšťanom, advokátom, Košice, Rastislavova 68, proti žalovaným X/ X.. E. Š., správcovi konkurznej podstaty úpadcu Východoslovenské strojárne, a.s., Z., F. N. XX, IČO: XX XXX XXX, 2/ E.. X. Q. (rod. H.J.), bytom Z.-Š., U. XX, zastúpenej JUDr. Marekom Tkáčom, advokátom, Lipany, Nám. sv. Martina 39, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu a žalovaného v 1. rade proti rozsudku 29C 66/2009-91 zo 14.1.2010 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
M e n í rozsudok tak, že žalobu z a m i e t a .
Žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému v 1.rade sa ich náhrada nepriznáva.
Žalovanej v 2.rade sa prisudzuje náhrada trov konania vo výške 556,47 €, spočívajúca v trovách právneho zastúpenia a žalobca je povinný ju zaplatiť F.. X. N., advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi predávajúcim X.. E. Š., správcom konkurznej podstaty úpadcu Východoslovenské strojárne, a.s., Košice, Južná trieda 82 a žalovanou v 2. rade, ako kupujúcou, týkajúca sa prevodu nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, k.ú. V., obec Z.- F., okres Košice IV. je neplatná, čo odôvodnil tým, že je v celosti vlastníkom bytu č. XXX vo vchode č. XX, nachádzajúcom sa na ul. D. v Z., ako aj v podiele 82/10000 podielovým spoluvlastníkom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na zastavanom pozemku zapísaných na LV č. XXXXX k.ú. V., obec Z.-F., okres Košice IV. a žalovaná v 2. rade je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, ktoré nadobudla so súhlasom Krajského súdu v Košiciach na základe kúpnej zmluvy od žalovaného v 1. rade. Podľa žalobcu žalovaný v 1. rade pred vyhlásením konkurzu sp. zn. 1K 235/1996 odpredal byty v bytovom dome súp. č. XXXX spolu s pozemkami ležiacimi pod týmto domom, avšak zabudol odpredať aj priľahlú zeleň - 12 parciel na D. Y.. o celkovej výmere 1591 m2 a spoluvlastnícky podiel na priľahlých pozemkoch previedol kúpnou zmluvou pod č. vkladu V 10621/06 z 23.10.2006 na žalovanú v 2. rade, čím porušil ust. § 23 ods. 1 a § 27 ods. 3 zák. č. 182/1993 Z.z., podľa ktorých dotknutý spoluvlastnícky podiel mal v zodpovedajúcom podiele zo zákona pripadnúť vlastníkom bytov v bytovom dome nachádzajúcom sa na D. Y. X,X,X,X,X L. XX W. Z.Š., zapísanom na LV č. XXXXX, k.ú. V., obec Z.-F., okres Košice IV.
Súd prvého stupňa rozsudkom 29C 66/2009-91 zo 14.1.2010 žalobe vyhovel a žalovaných v 1. a 2.rade zaviazal nahradiť spoločne a nerozdielne žalobcovi trovy konania vo výške 333,36 € a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet jeho právneho zástupcu. Pri rozhodovaní vzal do úvahy stanovisko
žalovaného v 1. rade, ktorý uviedol, že nehnuteľnosti popísané v žalobe odpredal v konkurze potom, ako uverejnil inzerát o ich predaji v regionálnom a celoštátnom denníku a to žalovanej v 2. rade, ktorá sa riadne prihlásila do ponukového konania a k predaju došlo po vydaní opatrenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1K 235/96 z 27.9.2006 a táto kúpna zmluva je platná a účinná, keďže konkurzné konanie je autonómne, postupovať v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh môže len súd, na ktorom konkurzné konanie prebieha a tak rozhodnutie, ktoré požaduje žalobca by bolo neprípustným zásahom do iného konania a opatrenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1K 235/96 nie je možné v ďalších konaniach preskúmavať. Prihliadol na stanovisko žalovanej v 2. rade, ktorá namietala, že nehnuteľnosti kúpila v konkurze potom, čo bol v Hospodárskych novinách 3.9.2006 uverejnený inzerát o ich predaji a k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo po vydaní opatrenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1K 235/96 z 27.9.2006. Z výpisu z katastra nehnuteľností okresu Košice IV. obec Z.-F., k.ú. V. , LV č. XXXX zistil, že žalovaná v 2. rade je okrem iného vlastníčkou nehnuteľností parc.č. 1860/2-8 a 1860/15-19, ktoré nadobudla kúpnou zmluvou pod vkladom č. W. XXXXX/XX. Z výpisu z katastra nehnuteľností LV č. XXXXX okres Košice IV., obec Z. - F., katastrálne územie V. mu vyplynulo, že na parc.č. 1860/9-14 sa nachádza pod súp. č. XXXX bytový dom D. Č.. X, X, X, X, X L. XX, pričom jedným z vlastníkov bytu na D. Č.. XX je žalobca. Zistil, že žalovaný v 1. rade listom zo 14.7.2006 požiadal o súhlas na predaj pozemkov patriacich do konkurznej podstaty úpadcu vopred určenému záujemcovi, keď konštatoval, že ešte pred vyhlásením konkurzu úpadca odpredal byty v bytovom dome, súp. č. XXXX spolu s pozemkami pod týmto domom ležiacimi, avšak zabudol odpredať aj priľahlú zeleň - 12 parciel na D. Y. o celkovej výmere 1591 m2 a je nemysliteľné, aby tieto malé plochy boli rozdelené medzi 138 vlastníkov bytov, keď títo o ne nejavia ani záujem. Zistil ďalej, že Krajský súd v Košiciach opatrením č.k. 1K 235/96-414 z 27.9.2006 súhlasil s predajom nehnuteľného majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby pre žalovanú v 2. rade, a to nehnuteľného majetku vedeného na LV č. XXXX, k.ú. V., obec Z.-F., parc.č. 1860/2 - 8 a 1860/15-19 za kúpnu cenu 30.000,- Sk a zároveň uložil správcovi konkurznej podstaty uzavrieť kúpnu zmluvu s uvedeným záujemcom, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto opatrenia. Z predložených výtlačkov denníka Košický korzár zo 14.8.2006 (pondelok) a Hospodárskych novín z 31.8.2006 a 3.9.2006 (štvrtok a nedeľa), zo strany 15. týchto denníkov mu vyplynulo, že žalovaný ponúkol na predaj mimo dražby priľahlé zelené plochy k bytovému domu na D. Y. W. Z.E. zapísané na LV č. XXXX s tým, že kupujúcim sa stane ten, kto ponúkne najvyššiu cenu. Právne vec posúdil podľa § 80 písm. c/ O.s.p., § 39 OZ, § 206 ods. 1 zák.č. 7/2005 Z.z. a tiež § 14 ods. 1 písm. a/, § 70b ods. 1 a 5 zák.č. 328/1991 Zb., ako aj § 23 a § 27 ods. 3 zák.č. 182/1993 Z.z. a mal za to, že na strane žalobcu je daný naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe. Bol toho názoru, že žalovaný v 1. rade neponúkol predmetné nehnuteľnosti tým osobám, ktorým ich mal zo zákona ponúknuť, teda vlastníkom bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v obytnom dome súp. č. XXXX na parc.č. 1860/9 - 14 a žalobe preto vyhovel. K námietke premlčania vznesenej žalovaným v 1. rade uviedol, že zo strany žalobcu sa namieta absolútna neplatnosť právneho úkonu v zmysle ust. § 39 OZ, ktorá nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému a toto právo sa nepremlčuje ani nezaniká. Zdôraznil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými bola síce datovaná dňom 18.10.2006, ale žalovaným v 1. rade bola vlastnoručne podpísaná až 23.10.2006. Nesúhlasil s námietkou žalovaných, že nie je vecne príslušný na prejednanie danej veci, keďže v tejto konal v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z. a podľa § 11 ods. 1 O.s.p. bol vecne a miestne príslušný na jej prejednanie. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov pozostávajúcu zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 € a trov právneho zastúpenia za 4 úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci, podanie návrhu, účasť na pojednávaní 3.12.2009 a 14.1.2009). Nepriznal právnemu zástupcovi žalobcu odmenu za úkony - rokovania s klientom 13.10.2009, 1.12.2009 a 13.1.2010, keďže tieto úkony považoval za neúčelné, nakoľko sám žalobca má skončené vysokoškolské právnické vzdelanie a aj vzhľadom na jeho pracovnú pozíciu advokáta má dostatok odbornej skúsenosti a erudovanosti na to, aby sa musel okrem zastúpenia právnym zástupcom na pojednávaní s ním radiť alebo rokovať ešte počas ďalších porád.
Rozsudok vo výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním žalobca, žiadal ho zmeniť a žalovaných v 1.a 2. rade zaviazať spoločne a nerozdielne nahradiť mu trovy konania vo výške 508,82 € a žiadal tiež priznať trovy odvolacieho konania. Citoval ust. § 24, § 25 ods. 1, 2 , § 142 ods. 1 O.s.p., článok 47 ods. 2,3 ústavy, ako aj § 18 ods. 1,2 a § 24 ods. 1 zák.č. 586/2003 Z.z. o advokácii a mal za to, že záver súdu o neúčelnosti troch právnych úkonov, a to rokovaní s klientom 13.10.2009, 1.12.2009 a 13.1.2010 je nesprávny. Bol toho názoru, že rokovanie advokáta s klientom, ktorý hoci má právnické vzdelanie, je potrebné chápať v zmysle vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc s prihliadnutím na článok 47 ods. 2 ústavy. Odmietnutie možnosti poradiť sa so
svojim advokátom hodnotil ako porušenie princípu rovnosti a názor súdu o neúčelnosti týchto rokovaní porušuje jeho právo na spravodlivý súdny proces.
Rozsudok napadol včas podaným odvolaním aj žalovaný v 1. rade, navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalovaná v 2. rade nadobudla predmetné nehnuteľnosti v osobitnom konaní, a to v konkurznom konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 1K 235/96, v ktorom bolo vydané právoplatné opatrenie 27.9.2006, na ktoré prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vôbec neprihliadol. Týmto právoplatným rozhodnutím odsúhlasil Krajský súd v Košiciach predaj predmetného nehnuteľného majetku úpadcu patriaceho do konkurznej podstaty mimo dražby pre žalovanú v 2. rade a zároveň mu uložil povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu so žalovanou v 2. rade s tým, že kúpna zmluva musela byť uzatvorená do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto opatrenia. Vecnú správnosť tohto opatrenia nie je možné v ďalších konaniach preskúmavať a to ani v prejednávanej veci. S poukazom na § 66a ods. 1, 2, § 66 b ods. 1 a § 66e ods.1 zákona o konkurze a vyrovnaní mal za to, že napadnuté rozhodnutie je neprípustným zásahom do iného konania (konkurzného konania), v rámci ktorého bolo už právoplatne rozhodnuté o nehnuteľnostiach, ktoré boli predmetom prevodu na základe kúpnej zmluvy z 23.10.2006. Uviedol, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy aj preto, že nebol jej účastníkom, resp. neboli nimi ani jeho právni predchodcovia E.. F. Z. L. Z. Z., ktorí o tieto nehnuteľnosti ani neprejavili záujem, nakoľko nereagovali na inzeráty uverejnené v denníku Košický korzár a v Hospodárskych novinách. Mal za to, že samotný žalobca sa nemôže dovolávať neplatnosti kúpnej zmluvy aj za ostatných vlastníkov bytov.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom 11 Co 148/2010-124 z 10.11.2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol, žalovaným v 1. a 2.rade náhradu trov konania nepriznal a rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, lebo po zistení skutkového stavu dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1.rade a žalovanou v 2.rade ako kupujúcou a že môže jej platnosť posúdiť podľa § 39 OZ a podľa zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Za nepochybné považoval, že Krajský súd v Košiciach opatrením 1K 235/96 - 414 z 27.9.2006 (na č.l. 7), ako konkurzný súd súhlasil s predajom nehnuteľného majetku úpadcu Východoslovenské strojárne, a.s., vedeného na LV č. XXXX, k.ú. V., obec Z.-F. a to pre žalovanú v 2.rade. K predaju majetku mimo dražby došlo so súhlasom súdu podľa § 27 ods. 3 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (účinného od 10.10.1991 do 31.12.2005). Konkurzný súd pritom správcovi konkurznej podstaty výslovne uložil povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu so žalovanou v 2.rade do 30 dní odo dňa právoplatnosti opatrenia, a to za kúpnu cenu 30.000,- Sk. Bol toho názoru, že platnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1.rade (správcom konkurznej podstaty) a žalovanou v 2.rade, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, nemožno preskúmavať v tomto konaní, nakoľko Krajský súd v Košiciach ako konkurzný súd opatrením 1K 235/96 - 414 udelil správcovi súhlas na predaj tohto majetku, proti tomuto opatreniu nie je prípustný opravný prostriedok a ani v inom konaní iný súd nemôže skúmať a posudzovať jeho obsah a rovnako nemožno určiť ani neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorou správca previedol nehnuteľný majetok. Mal za to, že konkurzné konanie je autonómne v tom, že postupovať v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh môže len súd, na ktorom konkurzné konanie prebieha a len v rámci tohto konania a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe vyhovel, prípadne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Uviedol, že považuje za nesprávny právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého prvostupňový súd úplne zistil skutkový stav, avšak vec nesprávne právne posúdil. Podľa jeho názoru vec nesprávne právne posúdil odvolací súd keď vyslovil, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetnej zmluvy. Naliehavý právny záujem spočíval v tom, že žalovaná 2/ v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. nebola oprávnenou osobou, na ktorú malo prejsť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam - priľahlým pozemkom, pretože malo prejsť na vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Vlastníci bytov tak nemôžu plnohodnotne užívať bytový dom. Nesúhlasí s názorom odvolacieho súdu, že platnosť kúpnej zmluvy nemožno preskúmať. Udelenie súhlasu správcovi konkurzným súdom s predajom predmetných nehnuteľností patriacich úpadcovi, nie je možné chápať ako zhojenie akýchkoľvek dôvodov neplatnosti zmluvy, ktorej uzavretie nastane až v budúcnosti bez možnosti vyslovenia jej neplatnosti a to najmä v prípade, ak uzavretie zmluvy bolo v rozpore so zákonom.
S poukazom na ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uviedol, že bol ukrátený na svojich ústavou zaručených právach, pretože odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, pretože neuviedol právny predpis ktorý aplikoval na prejednávanú vec a aplikáciou ktorého dospel k právnemu názoru, že rozhodnutie konkurzného súdu (opatrenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1 K 235/96 z 27. septembra 2006) má za následok to, že kúpna zmluva medzi žalovanými bola platne uzatvorená. Z uvedeného dôvodu považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nepreskúmateľné a nezákonné. Odvolací súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom aj tým, že sa nemohol vyjadriť k možnému použitiu iného ustanovenia pri rozhodovaní, ktorý napokon odvolací súd vo svojom rozhodnutí ani neuviedol. V ďalšom zopakoval skutočnosti týkajúce sa právneho posúdenia platnosti kúpnej zmluvy, ktoré uvádzal v priebehu celého konania.
Na základe tohto dovolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením 4 Cdo 122/2011 z 22.3.2012 rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 10.11.2010 sp. zn. 11 Co 148/2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení tohto rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol okrem iného, že z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, z čoho bol vyvodený záver o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na určenie neplatnosti zmluvy a nie je zrejmé ani to, prečo nemožno v konaní preskúmavať platnosť kúpnej zmluvy z 23.10.2006. Vyčítal tiež odvolaciemu súdu, že v odôvodnení jeho rozsudku chýba bližšie odôvodnenie ako aj právne posúdenie veci. Vzhľadom na uvedené hodnotil rozhodnutie odvolacieho súdu ako nepreskúmateľné a porušujúce práva dovolateľa na spravodlivé súdne konanie.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom 11Co/125/2012-207 z 12.6.2013 opätovne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol a rozhodol, že žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému v 1.rade sa ich náhrada nepriznáva, keď ďalej žalovanej v 2.rade prisúdil náhradu trov konania vo výške 419,64 € spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia a žalobcu zaviazal ju zaplatiť F.. X. N., advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Bol toho názoru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď po zistení skutkového stavu určil neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1.rade a žalovanou v 2.rade ako kupujúcou z 23.10.2006 a to podľa § 39 Obč.zák. v spojení s § 23 a § 27 ods.3 zák. č. 182/1993 Z.z., keď bolo nepochybné, že predmetná zmluva bola uzavretá pri speňažení majetku v konkurze. Keďže sporné pozemky boli zahrnuté do konkurznej podstaty a konkurzný súd súhlasil s ich predajom, ktorý postup a rozhodnutie v konkurznom konaní všeobecnému súdu v inom konaní neprislúcha hodnotiť, tieto skutočnosti vylučovali, aby predmetná zmluva bola považovaná za neplatnú. Odvolací súd ďalej zdôraznil, že pôvodní nadobúdatelia bytov v roku 1997 a ani neskôr o prevod sporných parciel ako priľahlých k pozemku nežiadali a nie je známe, aby tak urobili aj právni predchodcovia žalobcu a navyše žalovaná v 2.rade predmetné pozemky nadobudla dobromyseľne a záujem o ne prejavila na základe inzerátov v dennej tlači.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil a žalobe vyhovel, prípadne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. f/ a § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. Za nesprávny považuje záver odvolacieho súdu, podľa ktorého prvostupňový súd úplne zistil skutkový stav, avšak vec nesprávne právne posúdil, pretože práve prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď návrhu žalobcu vyhovel a určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným 1/ a žalovanou 2/ je neplatná. Prvostupňový súd správne aplikoval v rámci právneho posúdenia veci ustanovenie § 70b ods. 1 a 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom do 1. januára 2006. Odvolací súd mal vychádzať z ustanovenia § 70b ods. 5 uvedeného zákona, v zmysle ktorého pri konaniach začatých pred 1. augustom 2000 sa vo veciach prevodu vlastníctva bytov a nebytových priestorov bude postupovať iba podľa osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd na vec neaplikoval ustanovenia zákona o vlastníctve bytov, preto vec nesprávne právne posúdil, čo zakladá dôvod dovolania v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Uviedol, že napriek tomu, že dovolací súd vzrušujúcom uznesení vytkol odvolaciemu súdu, že nedostatočne odôvodnil svoje tvrdenie o absencii naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy, odvolací súd sa pri opätovnom prejednávaní a rozhodovaní
veci k naliehavému právnemu záujmu žalobcu na určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy vôbec nevyjadril a nie je zrejmé z čoho vyvodil iný právny záver ak mal za to, že už tu existuje naliehavý právny záujem, oproti opačnému právnemu záveru uvedenému v predchádzajúcom rozhodnutí. Keďže odvolací súd sa zaoberal neplatnosťou predmetnej kúpnej zmluvy, má žalobca za to, že odvolací súd mal existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy za preukázanú, avšak môže to byť len dedukcia účastníka konania. Odvolací súd sa tak opomenul vyrovnať so základnou otázkou pre rozhodnutie uvedenej veci, ktoré pochybenie zakladá zmätočnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia a zakladá dôvodnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. fl O.s.p. Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu, že zahrnutie veci do konkurznej podstaty má za následok nemožnosť domáhať sa určitým subjektom absolútnej neplatnosti právneho úkonu, v ktorej časti taktiež považuje rozhodnutie odvolacieho súdu za nedostatočne odôvodnené, pretože udelenie súhlasu správcovi konkurzným súdom s predajom predmetných nehnuteľností patriacich úpadcovi nie je možné chápať ako zhojenie akýchkoľvek dôvodov neplatnosti zmluvy. V súvislosti s týmto názorom zopakoval svoje tvrdenia uvádzané v priebehu predchádzajúcich písomných a ústnych podaní. Za účelový považoval názor odvolacieho súdu o nezáujme pôvodných nadobúdateľov bytov v roku 1997 o prevod predmetných priľahlých pozemkov, pretože povinnosťou správcu konkurznej podstaty bolo predať tieto nehnuteľnosti vlastníkom bytov. Považoval v konaní za preukázanú skutočnosť, že žalovaný 1/ predmetné pozemky neponúkol vlastníkom bytov na odpredaj, preto považuje kúpnu zmluvu za neplatnú a rozhodnutie odvolacieho súdu za nesprávne. Napokon, výzvu odvolacieho súdu týkajúcu sa použitia ustanovení § 6, § 12, § 18, § 19 a § 27 zákona č. 328/1991 Zb. považuje za formálnu, pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako sa s týmito ustanoveniami vyporiadal a ďalej zopakoval skutočnosti týkajúce sa právneho posúdenia platnosti kúpnej zmluvy, ktoré uvádzal v priebehu celého konania, doplnené svojim „vyjadrením" z 15. augusta 2014, v ktorom už uvádzané skutočnosti znovu zopakoval.
Na základe tohto dovolania žalobcu Najvyšší súd SR uznesením 4Cdo/394/2013-255 z 26.11.2014 rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 12.júna 2013 sp.zn. 11 Co/125/2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení tohto rozhodnutia Najvyšší súd SR uviedol okrem iného, že odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, keďže odvolací súd sa nevyporiadal žiadnym spôsobom s otázkou splnenia procesnej podmienky určovacej žaloby podľa § 80 písm.c/ O.s.p. a nevyporiadal sa ani s námietkami žalovaných týkajúcimi sa nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v predmetnom konaní, čo malo za následok porušenie práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa odseku 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.
Odvolací súd na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.), keďže v prejednávanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods.1 O.s.p., za dodržania podmienok podľa § 156 ods.3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, prejednal odvolania v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1, 2 a 3 O.s.p. (teda aj vo vzťahu k žalovanej v 2.rade) a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods.1), lebo súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil otázku splnenia procesnej podmienky konania, a preto rozsudku podľa § 220 O.s.p. zmenil a žalobu zamietol.
Žalovaný v 1. rade podané odvolanie odôvodnil (podľa jeho obsahu) odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p. vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
Žalovaný v 1.rade vo svojom odvolaní, okrem poukázania na nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci tvrdil, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy a na podanie takejto žaloby nie je ani aktívne legitimovaný.
Súd prvého stupňa v preskúmavanom rozsudku mal za to, že zo strany žalobcu je daný naliehavý právny záujem na takomto druhu určovacej žaloby. Žalobca pritom naliehavý právny záujem na žalobe videl v tom, že žalovaná v 2.rade nebola oprávnenou osobou, na ktorú malo prejsť vlastnícke právo k sporným pozemkom, ale vlastnícke právo malo prejsť na vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí boli zapísaní na predmetnom liste vlastníctva (viď prednes žalobcu na pojednávaní 15.10.2009 - zápisnica na č.l. 65-68).
S takýmto hodnotením však odvolací súd nesúhlasí a má za to, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy. Procesnou podmienkou určovacej žaloby podľa § 80 písm.c/ O.s.p. je pritom naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým.
Výklad podmienok určovacej žaloby a naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vyčerpávajúcim spôsobom urobil Najvyšší súd SR vo svojom uznesení z 26.11.2014, keď uviedol:
Určovací návrh (§ 80 písm. c/ O.s.p.) má predovšetkým preventívny charakter - jeho účelom je spravidla poskytnúť ochranu právam navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva [určovací návrh preto vo všeobecnosti nie je opodstatnený tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste návrh na splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O.s.p.)]. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takéhoto návrhu, musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa návrhu na plnenie). Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru u navrhovateľa, teda je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Nejde tu o samotný určovací návrh, ale o to, čoho (akého určenia) sa navrhovateľ domáha a z akých
právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti navrhovateľovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa predpokladá teda posúdenie, či podaný určovací návrh je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Naliehavý právny záujem navrhovateľa na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním návrhu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak navrhovateľ neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Návrh na určenie práva bol aj v minulosti svojou povahou návrhom preventívnym, u ktorého sa viac než u návrhov (žalôb) na plnenie dbalo, aby nedošlo k jeho zneužitiu a prísne sa selektovala jeho prípustnosť. Mnohé minulé právne vety zo súdnych rozhodnutí možno považovať aj pri súčasnej úprave za akceptovateľné, čomu svedčí predovšetkým to, že 1/ k tomu, či je právny záujem na určení, sa prihliada z úradnej povinnosti, 2/ podľa ustanovenia o určovacej žalobe nie je prípustná žaloba o určenie, že niekomu kedysi prislúchalo vlastnícke právo, 3/ na nedostatok predpokladu určovacej žaloby musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania. Otázky týkajúce sa posúdenia naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy, právneho úkonu a pod., sú teda doterajšou judikatúrou dostatočne riešené a judikatúra je v tomto smere ustálená, pričom dovolací súd nemá dôvod ani v prejednávanej veci sa od nej odkloniť (por. napr. aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. Cdo 110/2009, 3 Cdo 204/2005,4 M Cdo 24/2008, 5 Cdo 191/2008,6 Cdo 192/2010).
Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. považuje aj návrh na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva, resp. právneho vzťahu. Zároveň rešpektuje názor, že ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Cdo 98/2004). Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva. Určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktoré mu malo v dôsledku zmluvy zaniknúť alebo že nie je nositeľom práva, ktoré mal zmluvou nadobudnúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej skutočnosti, prípadne ho mohol nadobudnúť iným spôsobom. Ak súd rozhodne o tom, že zmluva je neplatná, týmto deklaratórnym súdnym rozhodnutím sa teda spravidla neriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka, komu právo patrí.
Výklad podávaný súdnou praxou je jednotný v závere, že naliehavý právny záujem o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, je daný tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve s podmienkou naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení. Pritom príslušné závery sa viažu nielen k žalobe na určenie ako takej, ale tiež k tomu, akého konkrétneho určenia sa žalobca domáha.
Žalobca existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v konaní predchádzajúcom preskúmavanému rozsudku videl v tom, ako už bolo uvedené, že žalovaná v 2.rade „nebola tou oprávnenou osobou, na základe ktorej malo prejsť vlastnícke právo s tým, že vlastnícke právo malo prejsť na vlastníkov bytov a nebytových priestorov“. Už Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí z 26.11.2014 uviedol, že v tejto skutočnosti naliehavý právny záujem žalobcu nemožno vidieť a tento záver si osvojuje aj odvolací súd.
V prípade žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je (§ 80 písm.c/ O.s.p.) pritom je nutné rozlišovať ako aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, tak aj jeho naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Inak povedané, aktívna vecná legitimácia a naliehavý právny záujem v tomto zmysle nie sú
splývajúce právne pojmy a z existencie jedného nemožno bez ďalšieho vyvodzovať existenciu druhého. Z uvedeného vyplýva, že ak sa sporný právny vzťah alebo právo právnej sféry žalobcu nedotýka, nemôže mať logicky naliehavý právny záujem na jeho určení. Ten, koho právnej sféry sa právny úkon medzi tretími osobami netýka, nemôže samozrejme dokázať, že by bez určenia neplatnosti tohto úkonu sa jeho právne postavenie stalo neistým alebo by bolo ohrozené. Všeobecne tak existencia naliehavého právneho záujmu býva podmienená aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu, a preto ak žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný, nemôže mať ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže nemôže doložiť, aby sa bez takéhoto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Pre účely rozlíšenia oboch pojmov je možné uviesť, že aktívna vecná legitimácia je vystihnutá identifikáciou rozhodného hmotnoprávneho vzťahu, o ktorého určenie z dôvodu potreby ochrany žalobcu ide, kým naliehavý právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke, či daná určovacia žaloba môže byť spôsobilým procesným nástrojom ochrany práva. Aktívnu vecnú legitimáciu má pritom ten, kto v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide, alebo ktorého právnej sféry sa sporný vzťah alebo sporné právo týka.
Podľa zaužívanej súdnej praxe sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu v konaní o určenie tejto neplatnosti môže dovolávať len ten, kto je v tomto konaní aktívne legitimovaný, teda ten, kto má naliehavý právny záujem. Nemôže totiž platiť, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu má každý, kto túto neplatnosť tvrdí. Keby tomu tak bolo, mohol by ktokoľvek žiadať určenie neplatnosti ktoréhokoľvek právneho úkonu a takýto záver by nepochybne viedol k nežiadúcim dôsledkom.
V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že žalobca nebol účastníkom sporného právneho vzťahu, kúpnej zmluvy uzavretej žalovanými dňa 23.10.2006 (č.l. 77). V tej dobe žalobca nebol ani vlastníkom bytu č. XXX na D. Y.. W. Z., ku ktorému objektu sporné pozemky majú tvoriť priľahlú zeleň. Žalobca sa vlastníkom bytu č. XXX stal až na základe kúpnej zmluvy zo dňa 21.11.2007. Pritom jeho právni predchodcovia (pôvodní nájomcovia bytu č. XXX) vlastnícke právo k bytu a k jeho príslušenstvu nadobudli ešte 16.5.1997 a v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o tom, aby sa právni predchodcovia žalobcu niekedy v minulosti (v období od roku 1997 do roku 2006) domáhali odkúpenia predmetných pozemkov, ktoré majú tvoriť priľahlú zeleň. Vzhľadom na tieto skutočnosti, podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ako procesnú podmienku určovacej žaloby. Žiada sa doplniť (zdôrazniť), že už právni predchodcovia žalobcu (ako prví vlastníci bytu nadobudnutého podľa zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov) neboli potenciálnymi záujemcami o kúpu predmetných nehnuteľností (takéto tvrdenie v celom konaní neodznelo) a tým skôr žalobca nemôže mať právny záujem na požadovanom určení. Už vôbec sa naviac žalobca nemôže dovolávať neplatnosti celej kúpnej zmluvy aj „za ostatných vlastníkov bytov“, a to s prihliadnutím na výšku jeho spoluvlastníckeho podielu k spoločným častiam a zariadeniam domu a príslušenstvu bytu vo vzťahu k obdobným právam ďalších vlastníkov. Žalobca teda od prvých vlastníkov bytu č. XXX tento nadobudol v roku 2007, bez podielu na priľahlých pozemkoch a nepreukázal, aby jeho právni predchodcovia o tieto v rozhodnej dobe prejavili záujem a tak pre nesplnené procesné podmienky určovacej žaloby musel byť napadnutý rozsudok zmenený a žaloba zamietnutá.
Aj keď s prihliadnutím na vyššie uvedený záver odvolací súd už vec ďalej meritórne neprejednával, je stále toho názoru, že kúpna zmluva uzavretá žalovanými bola podpísaná pri speňažovaní konkurznej podstaty a konkurzný súd súhlasil s predajom sporných pozemkov a tieto skutočnosti by aj tak vylučovali, aby predmetná zmluva mohla byť považovaná za neplatnú. Rozhodnutie konkurzného súdu v konkurznom konaní totiž všeobecnému súdu v inom konaní spravidla neprislúcha hodnotiť a to tým skôr, ak dobromyseľnosť žalovanej v 2.rade v konaní vyvrátená nebola.
Podľa § 224 ods. 1 O.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
Podľa § 224 ods. 2 O.s.p., ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o trovách konania na súde prvého stupňa.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobca v konaní nemal úspech, preto nemá právo na náhradu trov konania. Aj keď žalovaní v 1. rade mal v konaní úspech, a aj uplatnil počas neho nárok na náhradu trov konania, náhrada trov konania mu nebola priznaná, keďže ju nevyčíslil v stanovenej lehote , t.j. do 3 dní od vyhlásenia rozsudku.
V konaní mala úspech žalovaná v 2.rade, ktorá uplatnila aj vyčíslila náhradu trov konania, preto jej bola priznaná náhrada spolu vo výške 556,47 € a to za tieto poskytnuté úkony právnej služby - prevzatie a prípravu zastúpenia zo 16.6.2009 v uplatnenej tarifnej odmene 53,49 €, vyjadrenie vo veci samej z 29.6.2009 v odmene 53,49 €, za účasť na pojednávaní 3.12.2009 v uplatnenej odmene 42,80 € a za účasť na pojednávaní 14.1.2010 v sume 44,40 €. Išlo o úkony právnej služby poskytnuté ešte F.. Q. Q.. Náhrada trov bola ďalej priznaná za vyjadrenie k odvolaniu z 12.5.2010 v sume 55,49 €, za vyjadrenie k dovolaniu z 22.6.2011 v sume 57 €, za vyjadrenie vo veci samej z 13.8.2012 v sume 58,69 €, za vyjadrenie z 11.10.2013 v sume 60,07 € a za vyjadrenie z 8.5.2015 v sume 64,53 € (§ 10 ods.1, § 11 ods.1 písm.a/, § 14 ods.1 písm.b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.). K tomu patrí aj režijný paušál 3x 6,95 €, 2x 7,21 €, 7,41 €, 7,63 €, 7,81 € a 8,39 €. Povinnosť zaplatiť túto náhradu trov žalovanej v 2.rade jej advokátovi vyplýva z § 149 ods.1 O.s.p.
Náhrada trov žalovanej v 2.rade nebola priznaná za opakovane uplatňované prevzatia právneho zastúpenia. Pokiaľ totiž advokát zastupoval účastníka už pred súdmi nižších stupňov v predmetnej veci, nemá právo na odmenu za úkon - prevzatie a prípravu zastúpenia osobitne aj v dovolacom konaní, keďže tento zástupca bol už náležite oboznámený s priebehom predmetného sporu aj predtým.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.