Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-174-2014.pdf
PDF · 87.56 KB
Case nature
Subarea
10Co/174/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť, Bratislava, Olejkárska 1, zast. advokátom: JUDr. Vladimír Kán, Bratislava, Námestie M. Benku 9-C1, proti žalovanej: J. A., nar. XX. G. XXXX, naposledy bytom E., U. XXXX/XX, t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou: Q. K., pracovníčka Okresného súdu Trnava, o 50,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 13. marca 2014 č. k. 16C/18/2014 - 21 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokáta náhradu trov prvostupňového konania v sume 10 eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 16,50 eur na iných trovách konania, všetko do 3 dní.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 50,70 eur a taktiež priamo žalobkyni (v tomto prípade zjavne ignorujúc stav zastúpenia účastníčky advokátom) „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania vo výške 16,50 eur, oboje do 3 dní; popri tom tiež zrušil svoj platobný rozkaz zo 7. októbra 2013 č. k. 27Ro/204/2013-7. Rozhodnutie v časti trov konania odôvodnil právne ust. § 150 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s odkazmi na § 142 ods. 1 a § 25 rovnakého zákona, rozhodnutie NS SR vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009 a nález Ústavného súdu ČR z 25. júla 2012 sp. zn. I. ÚS 988/2012; vecne potom prakticky konštatoval neúčelnosť právneho zastupovania žalobkyne s prihliadnutím na jednoduchosť sporu a rutinný charakter činností vykonávaných pri zastupovaní, čo so zreteľom k nemožnosti popretia práva na zastupovanie advokátom viedlo k záveru o nemožnosti priznania žalobkyni náhrady takto vzniknutých trov (na právnej službe).
Proti tomuto rozsudku len v časti trov konania podala včas odvolanie žalobkyňa a navrhla ho zmeniť priznaním jej náhrady trov konania v požadovanej výške (teda okrem náhrady súdneho poplatku 16,50 eur tiež v sume 87,88 eur na trovách právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby). V odvolaní namietala predovšetkým nesprávnym posúdením veci súdom prvého stupňa (v napadnutej časti), spočívajúcim podľa nej v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 150 ods. 2 O. s. p., pričom práve dôsledkom takejto aplikácie malo byť aj neprimerané zníženie požadovanej náhrady (vychádzajúc z názoru odvolateľky). Poukázala aj na dôvodovú správu k novelizácii O. s. p., účinnej od 15. októbra 2008 (k zákonu uverejnenému pod č. 384/2008 Z. z.), v zmysle ktorej je možné § 150 ods. 2 O. s. p. aplikovať len vtedy, keď trovy konania predstavujú niekoľkonásobne vyššiu sumu ako samotná pohľadávka. I s odvolaním sa na niektoré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave resp. i Krajského súdu v Žiline v obdobných veciach potom súdu prvého stupňa vytýkala, že sa nezaoberal dôsledne výškou vzájomného pomeru požadovanej náhrady trov konania a tzv. istiny, keď požadovaná náhrada trov tu činila menej než dvojnásobok tzv. istiny (podľa názoru z odvolania pritom len takýto či vyšší násobok odôvodňuje
záver o neprimeranosti). Odôvodneniu napádaného rozsudku vytkla i nedostatok dôvodov (majúc za to, že tu nebol najmä dostatočne odôvodnený záver, žeby tu malo ísť o výnimočný prípad a dôvody hodné osobitného zreteľa pre zníženie náhrady). Podľa odvolateľky napokon paušálne zníženie predovšetkým náhrady trov konania na právnej službe nezohľadňuje možnosť zastúpenia účastníka advokátom aj v tzv. drobných sporoch a ani povinnosť zaplatenia súdneho poplatku, takže v konečnom dôsledku odporuje dobrým mravom a nie je v súlade ani so zámermi tzv. európskej legislatívy (poukaz na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007).
Žalovaná odvolací návrh nepodala.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolania, teda len v napadnutej časti trov konania a to bez pojednávania, pretože nešlo o vec samu a ani o žiaden zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní a dospel k záveru, že odvolaniu treba priznať čiastočný (i keď len výrazne menšinový) úspech.
Predmetom konania v prejednávanej veci (pokiaľ šlo o vec samu) bola požiadavka žalobkyne na uloženie žalovanej povinnosti zaplatiť jej (žalobkyni) 50,70 eur ako úhradu cestovného s príslušným postihom, pretože sa pri preprave prostriedkom mestskej hromadnej dopravy žalobkyne na výzvu revízora nevedela (žalovaná) preukázať platným cestovným lístkom ani iným platným cestovným dokladom.
Podľa § 200ea ods. 1, 2 a 3 O. s. p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1.000 eur, od toho okamihu ide o drobný spor, za drobné spory sa však nepovažujú veci vymenované v odseku 2 tohto ustanovenia (do ktorých rámca ale prejednávaná vec nespadá - pozn. odvolacieho súdu) a ak je predmetom konania iba príslušenstvo pohľadávky, ktorého hodnota neprevyšuje sumu podľa odseku 1, konanie sa považuje za drobný spor.
Z už vyššie uvedeného potom nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že výška v prejednávanej veci žalobkyňou požadovanej sumy (50,70 eur, teda len 5,07% zo sumy predstavujúcej hranicu medzi drobnými a ostatnými spormi) spôsobuje, že konanie v tejto veci treba považovať za drobný spor.
Napádaným rozsudkom (jeho nenapadnutým výrokom vo veci samej) bolo potom žalobe v prejednávanej veci v celom rozsahu vyhovené a zásadne by tak žalobkyni vzniklo právo na tzv. plnú náhradu trov v takomto konaní účelne vynaložených.
Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. totiž účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Zároveň je tu však aj ustanovenie § 150 ods. 2 O. s. p. použité súdom prvého stupňa (zanesené inak do O. s. p. spolu s jeho už vyššie citovaným ustanovením § 200ea v rámci zákona č. 384/2008 Z. z.), podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.
Práve ostatným citovaným ustanovením O. s. p. bola s účinnosťou od 15. októbra 2008 pre náhradu trov konania v drobných sporoch zakotvená výnimka zo zákonnej zásady plnej zodpovednosti účastníkov za výsledok konania (§ 142 ods. 1 O. s. p.). Táto výnimka spočíva v možnosti nepriznania alebo zníženia (čiže čiastočného nepriznania) náhrady trov konania prisudzovanej účastníkovi konania s plným či prevažným úspechom v spore a to za splnenia dvoch zákonom ustanovených podmienok pre takýto postup, z ktorých prvou je práve povaha sporu (teda okolnosť, že tu ide o drobný spor) a druhou, že trovy konania (rozumej trovy, ktorých náhrada sa požaduje a zásadne i má prisúdiť, teda na druhej strane aj zaplatiť zo strany účastníka v konaní celkom alebo prevažne neúspešného) sú neprimerané voči pohľadávke. Už v tejto súvislosti tak treba odmietnuť výhradu z odvolania týkajúcu sa údajného nedostatočného odôvodnenia toho, žeby tu malo ísť o výnimočný prípad či existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Takúto ďalšiu podmienku (popri podmienkach priblížených zhora) totiž zákon v tzv. drobných sporoch nepozná (na rozdiel od niekdajšieho znenia ustanovenia § 150 O. s. p., ktoré sa po účinnosti zákona č. 384/2008 Z. z. stalo súčasťou jeho odseku 1, ten sa však vzťahuje na spory všeobecne, kým drobné spory majú ešte ďalšiu úpravu - tú použitú aj súdom prvého stupňa a v drobných sporoch platiacu ako lex specialis). Zákon síce bližšie nekonkretizuje podmienky pre nepriznanie alebo zníženie náhrady trov konania podľa § 150 ods. 2 O. s. p. (v tom treba dať odvolateľke za pravdu), posúdenie splnenia takýchto podmienok je ale takto (musí byť) úlohou súdu. Pre súd pritom nie je záväzná dôvodová správa k návrhu príslušného zákona (tu inak k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, doručenému NR SR 29. mája 2008, parlamentná tlač č. 642), keďže tá môže slúžiť len ako základ pre orientáciu pri ozrejmení úmyslu zákonodarcu, pokiaľ tento je objasnený aj vyargumentovaný dostatočne zrozumiteľne a tiež presvedčivo (to samozrejme len za stavu nedostatku podstatnej odchýlky prijatej úpravy od tej navrhovanej - keďže len návrhy zákonov a nie aj schválené zákony bývajú podložené i dôvodovými správami).
V prípade úpravy majúcej sa použiť v tejto veci inak vo všeobecnej rovine šlo o prípad použiteľnosti dôvodovej správy (k zmene návrhu v legislatívnom procese vo vzťahu k rozhodným ustanoveniam nedošlo). Navrhovaná úprava ustanovenia totiž v legislatívnom procese nedoznala zmeny (tu pre prípad záujmu por. čl. I bod 71 návrhu zákona i čl. I bod 70 schváleného zákona, uverejneného pod č. 384/2008 Z. z.), vyplýva však z nej len to, že tu predkladateľ (vláda Slovenskej republiky) poukazuje na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (E.S.) 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým bolo ustanovené európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, kde sa navrhuje pristúpiť k zníženiu neprimeraných trov, ktoré sú voči uplatnenej pohľadávke v drobných veciach neprimerané a to, že tu má ísť najmä (príklad) o trovy konania, ktoré sú niekoľkonásobne vyššie ako samotná pohľadávka.
Zo znenia ust. § 150 ods. 2 O. s. p. i v svetle takejto dôvodovej správy ale musí byť zrejmé, že rozhodujúcim pre použitie tejto úpravy je najskôr zistenie pomeru výšky požadovanej náhrady trov konania k výške uplatnenej pohľadávky (pokiaľ ide o účastníka obracajúceho sa s požiadavkou na súd, teda tu žalobkyňu) a následné vyhodnotenie, či tu ide o stav neprimeranosti takýchto súm.
V prejednávanej veci žalobkyňa vo veci samej požadovala od žalovanej zaplatenie sumy 50,70 eur, pričom trovy prvostupňového konania vzniknuté v súvislosti s uplatnením takejto pohľadávky vyčíslila v žalobe spolu na sumu 104,38 eur, z čoho 16,50 eur predstavuje súdny poplatok za žalobu a zvyšok, teda 87,88 eur tzv. trovy právneho zastúpenia [za tri úkony právnej služby: 1. prevzatie veci a prípravu zastúpenia 2. pokus o zmier v podobe tzv. predžalobnej výzvy žalovanej na zaplatenie, či za ďalšiu poradu s klientom a 3. písomnú žalobu pri výške odmeny za úkon 16,60 eur, k tomu daň z pridanej hodnoty - DPH z odmeny a 3-krát paušálnu náhradu v sume 7,63 eur, tu taktiež po pripočítaní k príslušnej sume aj sadzby DPH]. Takto advokátom v žalobe vyčíslené trovy potom v súčte predstavovali viac než dvojnásobok žalovanej pohľadávky (2x 50,70 eur = 101,40 eur, čo je o viac než 2 eurá menej ako suma požadovanej náhrady trov konania). Požadovaná náhrada totiž bola voči uplatnenej pohľadávke viac než dvojnásobkom, keďže po zaokrúhlení výsledku na tri desatinné miesta tieto sú v pomere 2,059 : 1 (104,38 : 50,70).
Odvolací súd za takejto situácie zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že aj v danom prípade bolo treba usudzovať na stav neprimeranosti trov konania žalobkyne voči pohľadávke. Tunajší súd už viackrát zdôraznil, že neprimeranosť videná cez prizmu hospodárnosti konania v jej elementárnej podobe zásadne znamená už každý prípad, v ktorom požadovaná náhrada trov konania prevýši uplatnenú pohľadávku (hľadisko neekonomičnosti vedenia sporu), oproti tomu však ani v tejto konkrétnej veci nevidí dôvod ustúpenia od svojich ďalších v minulosti vyslovených názorov, podľa ktorých ustanovenie § 150 ods. 2 O. s. p. obsahuje až dva spôsoby riešenia prípadného presahu požiadavky na náhradu trov konania nad výškou žalobou uplatňovaného nároku (1. nepriznanie náhrady alebo 2. jej zníženie), nepriznanie náhrady celkom treba považovať za celkom mimoriadne opatrenie (obsahovo sa blížiace popretiu práva na zastupovanie advokátom či presnejšie popretiu účelnosti využitia takéhoto práva) a pri úvahách o prípadnom znižovaní priznávanej náhrady treba uvažovať ako s kritériom zachovania elementárnej proporcionality (približnej rovnosti súm pohľadávky a náhrady trov alebo odchýliek medzi
nimi len v tzv. pásme štatistickej chyby), tak i s ďalším kritériom reálnej nevyhnutnosti uplatňovania práv účastníka práve spôsobom ním zvoleným.
Ak potom v prejednávanej veci šlo o prípad presahu požadovanej náhrady trov konania nad pohľadávkou vo výške viac než dvojnásobku (nerozhodne, že takýto násobok predstavoval súčet trov právneho zastúpenia a ďalších trov) a odvolací súd nepovažoval za akceptovateľné nepriznanie náhrady celkom (pretože činnosti majúce sa honorovať advokát pre žalobkyňu predsa len vykonal a otázkou tak bola len náročnosť takto poskytnutých právnych služieb), na druhej strane však nešlo nevidieť len paušálny charakter zastupovania v tejto veci, predstavovaný iba využívaním (advokátom) už v minulosti vytvorených vzorov a dosadzovaním do nich tzv. premenných; to všetko v súhrne predstavovalo základ pre priznanie náhrady len v takej výške, pri ktorej by pre žalobkyňu (akciovú spoločnosť s postavením dominantného poskytovateľa služieb hromadnej prepravy osôb na území hlavného mesta SR) bolo opodstatneným zamyslenie sa nad efektivitou vynakladania prostriedkov na externé právne služby (náročnosťou nepochybne zvládnuteľné i za pomoci vlastných zamestnancov, zvlášť ak už je tu know- how, obstarané za honorár poskytnutý advokátovi v súvislosti so zastupovaním v obdobných veciach v minulosti).
Odvolací súd za takúto takpovediac motivačnú sumu považoval sumu 10 eur a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, ako to vyplýva z prvej vety výroku tohto jeho uznesenia.
V odvolacom konaní pri takomto jeho výsledku zaznamenala prevažný úspech žalovaná a bola to tak ona, komu v takejto časti konania zásadne vzniklo právo na náhradu trov (podľa § 224 ods. 1 a 2, § 142 ods. 2 a tiež § 150 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd jej však žiadnu náhradu nepriznal nielen pre charakter sporu ako sporu drobného a pre nedostatok návrhu účastníka na priznanie mu náhrady, ale najmä preto, že žalovanej v tomto odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.