Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_76S-82-2021.pdf
PDF · 265.95 KB
Case nature
Area
Subarea
76S/82/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Drahomíry Mikulajovej, v právnej veci žalobcu: RV GAS, s.r.o., so sídlom Rusovská cesta 56, 851 01 Bratislava
- mestská časť Petržalka, IČO: 51 024 934, právne zastúpený JUDr. Karolom Spišákom, advokátom, so sídlom Bajkalská 5/C, 831 04 Bratislava, IČO: 30 795 541, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101468211/2021 zo dňa 11. augusta 2021, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy 1. stupňa“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“) za zdaňovacie obdobie október 2018. Daňová kontrola bola začatá na základe oznámenia o začatí daňovej kontroly č. 101983895/2019 zo dňa 17.09.2019. Správca dane následne daňovú kontrolu prerušil rozhodnutím č. 101080469/2020 zo dňa 24.06.2020 od 26.06.2020 z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej aj len „MVI“) podľa nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010“). Oznámením č. 102030056/2020 zo dňa 30.12.2020 správca dane oznámil žalobcovi, že dňa 29.12.2020 bola doručená konečná odpoveď na žiadosť o MVI, a preto bude pokračovať v daňovej kontrole.
2. Správca dane vyhotovil Protokol č. 100198563/2021 zo dňa 04.02.2021, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 10.02.2021 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole v lehote 30 pracovných dní odo dňa doručenia protokolu. Žalobca sa k protokolu vyjadril podaním zo dňa 11.03.2021. Správca dane určil deň prerokovania pripomienok predložených žalobcom k protokolu z daňovej kontroly na deň 16.04.2021. Žalobca sa ústneho pojednávania, ktorého predmetom bolo prerokovanie pripomienok k protokolu, nezúčastnil.
3. V následnom vyrubovacom konaní správca dane rozhodnutím č. 100703016/2021 zo dňa 27.04.2021 vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Daňový poriadok“) rozdiel dane v sume 491 952,34 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie október 2018.
4. V uvedenom zdaňovacom období si žalobca uplatnil odpočítanie dane z faktúr za nákup pohonných hmôt od dodávateľov:
- ING-PRO Develop, s.r.o., Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 46 702 008 -odpočítanie dane: 442 459,04 EUR
- Laser Systems s.r.o., Betliarska 12, 851 07 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 50 797 751 (ďalej aj len „Laser Systems s.r.o.“) - odpočítanie dane: 491 952,34 EUR.
5. Správca dane preveroval splnenie podmienok pre odpočítanie dane a dospel k záveru, že tovar bol nadobudnutý v reťazci subjektov nasledovne: RAFF LAGER LOBAU - OMV Slovensko, s.r.o. - SP Consulting s.r.o., Račianska 88B, 831 02 Bratislava, IČO: 50 516 591 (ďalej len „SP Consulting s.r.o.“)
- Laser systems, s.r.o., - RV GAS, s.r.o., (žalobca). Ďalej správca dane zistil, že žalobca tovar dodal odberateľom GAS product&services a.s. a SYNERGAS, s.r.o.
6. Správca dane uviedol, že žalobca sa zúčastnil viacerých po sebe nasledujúcich predajoch toho istého tovaru medzi viacerými predávajúcimi a kupujúcimi, ktoré sa označujú ako reťazové obchody, to znamená „obchody v rade“, ktorých sa zúčastňujú minimálne tri osoby. Tovar je zakúpený kupujúcim, ktorý ho vzápätí predá, a tak následne vystupuje ako predávajúci. Špecifickým znakom reťazového obchodu je, že k sérii predajov tovaru sa viaže len jedno odoslanie alebo preprava tovaru, to znamená, že tovar je odoslaný od prvého dodávateľa priamo konečnému odberateľovi.
7. Správca dane považoval za preukázané, že pohonné hmoty sa nachádzali v Rakúsku v rafinérii Lobau, kde sa každá preprava začínala a bola vykonaná daňovým subjektom GAS product&services, a.s. Pohonné hmoty boli na základe predložených dokladov zo skladu v Rakúsku prepravené a doručené priamo odberateľom žalobcu, a to konkrétne daňovému subjektu GAS product&services, a.s. a v menšej miere spoločnosti SYNERGAS, s.r.o. na ich jednotlivé čerpacie stanice. Išlo o dodanie toho istého tovaru prvým daňovým subjektom v reťazci - SP Consulting, s.r.o. druhému dodávateľovi v reťazci Lasers systems, s.r.o. až k odberateľom RV GAS, s.r.o. bez prekládky zo skladu v Rakúsku, t. j. jednou ucelenou prepravou. Podľa správcu dane dodanie pohonných hmôt žalobcovi nebolo predmetom dane v tuzemsku ako to je ustanovené v § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o DPH“), ale išlo o dodanie tovaru v inom členskom štáte. Daňový subjekt SP Consulting, s.r.o. získal právo nakladať s tovarom ako vlastník ešte pred tým, ako sa tovar začal fyzicky prepravovať z Rakúska, a preto daňový subjekt SP Consulting, s.r.o. nebol nadobúdateľom tovaru na území Slovenskej republiky. Ten istý tovar bol v Rakúsku predaný spoločnosti Laser systems, s.r.o., ktorá ho na území Rakúskej republiky predala žalobcovi, a to bez prepravy do Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu už prvému slovenskému dodávateľovi v obchodnom reťazci, spoločnosti SP Consulting, s.r.o., rovnako ako ani spoločnosti Laser systems, s.r.o., nevznikla v tuzemsku daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, čo je základnou podmienkou odpočítania dane u žalobcu, vyplývajúcou z § 49 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane poukázal na to, že spoločnosť OMV Slovensko s.r.o. tovar nadobudla od rakúskeho dodávateľa s rakúskou sadzbou DPH.
8. Spoločnosť Laser systems, s.r.o. získala právo nakladať s tovarom ako vlastník predtým, ako sa tovar začal fyzicky prepravovať z Rakúska, a teda táto spoločnosť nebola nadobúdateľom tovaru na území Slovenskej republiky, tovar bol tejto spoločnosti, a následne aj žalobcovi, predaný ešte na území Rakúska bez prepravy do Slovenskej republiky, teda pri dodaní tohto tovaru spoločnosťou Laser systems, s.r.o. pre žalobcu miesto dodania tovaru nebolo na území Slovenskej republiky. Spoločnostiam SP Consulting, s.r.o. a Laser systems, s.r.o. vznikla daňová povinnosť iba z titulu uvedenia dane na faktúrach podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH. Daň, ktorá je splatná iba z titulu uvedenia na faktúre, však nezakladá právo na jej odpočítanie. Správca dane uzavrel, že žalobca nesplnil podmienky pre odpočítanie DPH, konkrétne:
- § 49 ods. 1 zákona o DPH, podľa ktorého právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť, pretože jeho dodávateľovi Laser systems, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť
- § 49 ods. 2 zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň podľa písm. a) uplatnená iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, pretože tovar od dodávateľa Laser systems, s.r.o. mu nebol dodaný v tuzemsku, v nadväznosti na § 51 zákona o DPH, keďže platiteľ si takéto právo uplatnil neoprávnene.
9. Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 101468211/2021 zo dňa 11.08.2021 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
10. K odvolacím námietkam žalobcu o nezákonnom prerušení daňovej kontroly žalovaný uviedol, že tieto námietky nie sú dôvodné. Poukázal na ust. § 46 ods. 10 a § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ako aj na súvisiacu judikatúru Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že daňová kontrola bola dôvodne prerušená z dôvodu podaných žiadostí o MVI a počas jej prerušenia neplynula lehota na výkon daňovej kontroly. Daňová kontrola bola prerušená zo zákonného dôvodu a na čas, ktorý bol nevyhnutne potrebný na získanie požadovaných informácií. Pokiaľ žalobca poukazoval na lehoty na vybavenie žiadosti o MVI, ktoré sú stanovené v nariadení Rady (EÚ) č. 904/2010, tak žalovaný poukázal na závery v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorých lehoty podľa uvedeného nariadenia sú určené pre orgán, ktorý je žiadaný na vybavovanie medzinárodného dožiadania, ale nie sú lehotami, ktoré stanovujú dobu - lehotu na prerušenie daňovej kontroly, vykonávanej žiadajúcim orgánom.
11. K odvolacej námietke, že správca dane žiadosťou o MVI žiadal informácie, ktoré už mal k dispozícii z daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie november 2018, žalovaný uviedol, že ani táto námietka nie je dôvodná. Uviedol, že rakúsky správca dane v odpovedi na MVI síce poukazuje na medzinárodnú výmenu informácií č. 130000029374/2020, v rámci ktorej bola poskytnutá odpoveď spolu s dokladmi, ale v odpovedi popisuje skutočnosti týkajúce sa predmetného obdobia (vymedzeného v časti B 12 danej žiadosti), pričom uvádza aj to, že v prílohe zasiela ako príklad faktúry vystavené medzi spoločnosťami OMV Downstream GmbH a OMV Slovensko s.r.o., ako aj súvisiace údaje týkajúce sa obdobia január, august, september a október 2018.
12. Pokiaľ žalobca namietal stanovenie termínu prerokovania pripomienok k protokolu z daňovej kontroly a nevyhovenie jeho žiadosti o určenie nového termínu, tak žalovaný uviedol, že žalobcovi zaslal oznámenie č. 100446076/2020 zo dňa 17.03.2021, v ktorom uviedol, že dňa 16.04.2021 sa uskutoční v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku ústne pojednávanie zamerané na prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom vo vyjadrení k protokolu. Oznámenie bolo žalobcovi doručené 23.03.2021. Podľa žalovaného bol žalobca o termíne ústneho pojednávania informovaný v dostatočnom predstihu a na prerokovanie pripomienok k protokolu z daňovej kontroly dňa 16.04.2021 sa žalobca, prípadne jeho splnomocnený zástupca, nedostavil. Žalovaný v tejto súvislosti ďalej poukázal na to, že v elektronickom podaní zo dňa 15.04.2021 žalobca okrem iného uviedol, že vzhľadom na epidemiologickú situáciu a české občianstvo aktuálneho konateľa sa žalobca nedokáže zúčastniť ústneho pojednávania určeného správcom dane na 16.04.2021, zároveň uviedol, že žiada o vysvetlenie, čo by bolo predmetom ústneho pojednávania a žiadal o informáciu, či žalobca môže správcu dane kontaktovať ohľadom nového termínu ústneho pojednávania. Žalovaný uviedol, že žalobca bol o termíne ústneho pojednávania informovaný od 23.03.2021, avšak elektronické podanie, v ktorom uviedol, že sa konateľ nedokáže ústneho pojednávania zúčastniť, bolo doručené deň pred stanoveným termínom pojednávania. Podľa žalovaného žalobca mal dostatočný časový rámec (od 23.03.2021 do 16.04.2021), aby bola zabezpečená účasť jeho zahraničného konateľa aj vzhľadom na vtedajšiu epidemiologickú situáciu, prípadne sa daného úkonu mohol zúčastniť splnomocnený zástupca, ktorého by si daňový subjekt určil. Ďalej žalovaný uviedol, že predložené pripomienky a dôkazy správcu dane sú predmetom úradného záznamu č. 100622236/2021 zo dňa 16.04.2021, správca dane k ním zaujal stanovisko a konštatoval, že nakoľko žalobca nepredložil vo vyjadrení žiadne relevantné dôkazy, ktoré by ovplyvnili skutočnosti uvedené v protokole, správca dane zotrval na svojich zisteniach.
13. K ďalším námietkam žalovaný uviedol, že správca dane preukázal, že preprava tovaru z Rakúska od dodávateľa OMV Slovensko, s.r.o. nebola vykonaná spoločnosťou SP Consulting, s.r.o. a prepravu vykonal v poradí štvrtý odberateľ na území Slovenskej republiky - GAS product&services, a.s. jeho vlastnými motorovými vozidlami. Uviedol, že spoločnosť OMV Slovensko, s.r.o. fakturovala tovar - pohonné hmoty spoločnosti SP Consulting, s.r.o. s rakúskou IČ DPH.
14. Zmluvy o preprave, v súvislosti s ktorými boli vyhotovené CMR, boli uzatvorené medzi RV GAS s.r.o. a GAS product&services a.s. Ďalej žalovaný poukázal na závery judikatúry Súdneho dvora EÚ
- rozsudky vo veciach C-245/04 EMAG Handel Eder OHG, C-430/09 Euro Tyre Holding BV, C-587/10 VSTR. Podľa žalovaného ak kontrolovaný daňový subjekt - žalobca získal právo nakladať s tovarom ako vlastník pred tým, ako sa tovar začal fyzicky prepravovať z Rakúska, tak nie je možné hovoriť o
dodaní tovaru s jeho prepravou. Podľa žalovaného už prvému slovenskému dodávateľovi v obchodnom reťazci - spoločnosti SP Consulting, s.r.o., rovnako ako aj spoločnosti Laser systems, s.r.o., nevznikla v tuzemsku daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, čo je základnou podmienkou odpočítania dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH. Tovar, ktorý spoločnosť Laser systems, s.r.o. fakturovala spoločnosti RV GAS, s.r.o., bol nadobudnutý priamo v rafinérii pohonných hmôt Lobau v Rakúsku, priamo odberateľom žalobcu - spoločnosťou GAS product&services a.s., ktorá v rafinérii pohonné hmoty načerpala a vlastnými motorovými vozidlami ich previezla do vlastných čerpacích staníc alebo na čerpacie stanice spoločnosti SYNERGAS s.r.o. Miesto ukončenia prepravy pri určovaní miesta dodania tovaru nie je rozhodujúce. Žalovaný považoval za preukázané, že spoločnosť SP Conuslting, s.r.o. získala právo nakladať s tovarom ako vlastník ešte pred tým, ako sa tovar začal fyzicky prepravovať z Rakúska, a preto tento daňový subjekt nebol nadobúdateľom tovaru na území Slovenskej republiky. Ten istý tovar bol v Rakúsku predaný spoločnosti Laser systems, s.r.o., ktorá ho na území Rakúskej republiky predala žalobcovi, a to bez prepravy do Slovenskej republiky. Spoločnosť Laser systems, s.r.o. ako dodávateľ žalobcu získala právo nakladať s tovarom ako vlastník pred tým, ako sa tovar začal fyzicky prepravovať z Rakúska.
15. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane nevychádzal len z výpovedí svedkov, ale vykonal preverovanie daňových subjektov v celom identifikovanom fakturačnom reťazci a vyhodnotil správne všetky zistenia.
16. Za podstatnú skutočnosť považoval žalovaný to, že preprava pohonných hmôt nebola vykonaná spoločnosťou SP Consulting, s.r.o. ale spoločnosťou GAS product&services a.s., ktorá prepravu realizovala vlastnými vozidlami. Uviedol ďalej, že náklady na prepravu fakturoval prepravca GAS product&services a.s. (ktorý bol zároveň aj jedným z konečných odberateľov PHM) jednou faktúrou za celý mesiac žalobcovi a tento ich v rovnakej sume prefakturoval svojmu dodávateľovi Laser systems, s.r.o., a ten ich následne v tej istej hodnote prefakturoval dodávateľovi SP Consulting, s.r.o. Podľa žalovaného správca dane preukázal, že pohonné hmoty sa nachádzali v rafinérii v Rakúsku, kde sa každá preprava začínala a bola vykonaná daňovým subjektom GAS product&services a.s.
17. Pokiaľ žalobca poukazoval na novelu zákona o DPH zákonom č. 368/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v nadväznosti na transponovanie smernice Rady (EÚ) č. 2018/1910 zo dňa 14.12.2018, ktorou sa mení smernica č. 2006/112/ES, tak žalovaný uviedol, že novelu zákona o DPH nie je možné v posudzovanom prípade aplikovať, pretože nadobudla účinnosť až od 01.01.2020.
18. Na základe uvedenej argumentácie žalovaný považoval rozhodnutie správcu dane za zákonné a správne.
Správna žaloba - žalobné body
19. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.
20. Žalobca namietal, že rozhodnutia daňových orgánov sú nezákonné z nasledujúcich dôvodov:
- vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci - (§ 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku - ďalej aj len „SSP“),
- rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov - (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP)
- skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutých rozhodnutí, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu - (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP)
- došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej - (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP).
21. V bode A. správnej žaloby „Nezákonné prerušenie daňovej kontroly“ žalobca namietal, že správca dane sa dopustil závažného procesného pochybenia, nakoľko došlo k nezákonnému predĺženiu daňovej kontroly (od 26.06.2020 do 29.12.2020) na dobu takmer 1,5 roka. Poukázal na čl. 25, 10 a 11 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010, na ustanovenia § 46 ods. 1, § 61 ods. 4 Daňového poriadku a na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Zdôraznil, že Daňový poriadok určuje maximálnu dĺžku trvania daňovej
kontroly a nerešpektovaním tohto zákonného ustanovenia nadobudol protokol z daňovej kontroly povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno ďalej použiť a na jeho podklade stavať. Poukázal na závery rozsudku Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 14S/2/2016 aj na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/3/2018 zo dňa 21.02.2019. Podľa žalobcu v prvom rade došlo k nezákonnému predlženiu lehoty v dôsledku žiadosti o MVI, keďže v zmysle nariadenia nie je možné lehotu predĺžiť na viac než 6 mesiacov, ako to urobil správca dane v tomto prípade, a to ani postupom akým bolo predĺženie lehoty realizované, pretože nešlo o žiadnu osobitnú kategóriu prípadov vymedzenú v čl. 11 nariadenia. Dožiadaný orgán navyše požadovanými informáciami už disponoval. Sám správca dane mal k dispozícii informácie, ktoré požadoval žiadosťou o MVI, keď túto zasielal dňa 26.06.2020, pričom ten istý správca dane už dňa 24.06.2020 obdržal požadované informácie od dožiadaného subjektu. Neexistoval preto zákonný dôvod na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu žiadosti o MVI. Došlo k nezákonnému predĺženiu daňovej kontroly na dobu skoro 1,5 roka v dôsledku čoho je protokol z daňovej kontroly nezákonný. Pokiaľ žalovaný poukazoval v odôvodnení svojho rozhodnutia na závery v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, tak tieto neinterpretujú nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010, ale nariadenie Rady (EÚ) č. 1798/2010 zo dňa 07.10.2003, ktoré bolo práve daným nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zrušené.
22. V časti B správnej žaloby „Miesto nadobudnutia“ žalobca zreprodukoval závery rozhodnutia správcu dane, ktoré boli odobrené žalovaným. Ďalej uviedol, že v rámci vykonanej daňovej kontroly na výzvu správcu dane poskytol všetky doklady, ktoré mal k dispozícii, a zodpovedal otázky správcu dane. Poukázal ďalej na dôkazy, ktoré správca dane získal v rámci daňovej kontroly.
23. Podľa žalobcu daňovými orgánmi nebolo hodnotené, že by žalobca alebo jeho dodávatelia či odberatelia poskytli nedostatočné dôkazy alebo že by ich výpovede boli neúplné alebo nedostatočné. Správca dane sám zhodnotil, že údaje v kontrolných výkazoch žalobcu sa zhodujú s údajmi v daňových priznaniach žalobcu.
24. Z výsledkov dokazovania vyplynulo, že tak dodávatelia ako aj odberatelia (alebo ich splnomocnení zástupcovia) v iných daňových kontrolách, ktorých výsledky dokazovania boli použité ako dôkaz v daňovej kontrole, potvrdili spoluprácu so žalobcom, ako aj uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak ako boli fakturované, teda že miesto nadobudnutia PHM žalobcom s určitosťou nebolo v Rakúsku ale v tuzemsku.
25. Konštrukcie daňových orgánov o nadobudnutí PHM žalobcom a jeho dodávateľom v sklade v Lobau sú založené na domnienkach a nie na zisteniach získaných v rámci vykonaného dokazovania, pretože ich daňové orgány neopreli o žiadne relevantné dôkazy.
26. Daňové orgány obchodné prípady medzi žalobcom a jeho odberateľmi posúdili podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, v dôsledku čoho žalobcovi odmietli priznať právo na odpočítanie dane a v tejto súvislosti poukázali na súvisiacu judikatúru Súdneho dvora EÚ. Túto judikatúru žalobca nespochybňuje, ale podotýka, že tieto rozsudku nedávajú odpoveď na jednoznačné právne posúdenie prejednávaného prípadu. Daňové orgány odkazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ uvádzajú, že každý zmluvný vzťah je potrebné posudzovať samostatne, avšak práve citované posúdenie tieto orgány neurobili, pretože bez akýchkoľvek podkladov, na základe nesprávne vyhodnotených dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia, priradili prepravu k poslednej dodávke medzi žalobcom a jeho odberateľmi, hoci to z dôkazov zabezpečených správcom dane nevyplýva.
27. Podľa žalobcu z dokazovania vyplynulo, že tovar bol dodaný na konkrétnej čerpacej stanici v SR a nie v Rakúsku, preto je potrebné obchodný prípad posúdiť tak, ako to vyplýva z ostatných predložených dokladov, najmä faktúr, nákladných listov, dodacích listov a zmlúv o preprave, z ktorých vyplýva, že k fyzickej preprave došlo medzi OMV Slovensko s.r.o. a jeho odberateľmi (SP Consulting, s.r.o.), ktorí si objednali a zabezpečili prepravu na Slovensko, a ostatné dodania sa preto museli uskutočniť na Slovensku a mali byť predmetom dane v tuzemsku.
28. Správca dane na jednej strane akceptuje prepravu uvedenú na faktúrach pre SP Consulting s.r.o., a zároveň tvrdí, že spoločnosť SP Consulting, s.r.o. nadobudla a predala pohonné hmoty na území Rakúska. Tento postup je nelogický a nezohľadňuje dôkazy týkajúce sa prepravy, najmä faktúry a zmluvu o preprave medzi spoločnosťami SP Consulting, s.r.o. a Laser systems, s.r.o.
29. Správca dane uviedol, že ide o takzvané reťazové obchody, na ktoré sa aplikujú ust. § 13 ods. 1 písm. a) a c) zákona o DPH, s ktorými súvisí aj § 11 ods. 1 a § 17 ods. 1 a 2 zákona o DPH.
30. Dodávateľ žalobcu, tak ako to potvrdzujú všetky dôkazy, tovar zakúpil od spoločnosti OMV Slovensko s.r.o. na území Rakúska a tento tovar previedol na vlastný účet na územie SR. Zákon o DPH výslovne v § 11 ods. 1 predpokladá, že preprava môže byť vykonaná aj odberateľom a ďalej v súlade s § 17 ods. 1 je potom miestom nadobudnutia tovaru tuzemsko, nakoľko v čase skončenia jeho odoslania sa nachádzal na Slovensku na konkrétnych čerpacích staniciach prevádzkovaných odberateľom žalobcu. Žalovaný sa preto nevysporiadal s námietkou žalobcu týkajúcou sa aplikácie § 11 zákona o DPH správne, pretože nezohľadnil, že dodávateľ Laser systems, s.r.o., rovnako ako jeho dodávateľ SP Consulting, s.r.o., nadobudol PHM už na území Slovenska. Navyše ak už v rámci predchádzajúcich obchodov došlo k preprave na Slovensko, kontrolovaný subjekt logicky nemohol nadobudnúť tovar v Rakúsku a v tomto smere došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu.
31. Spoločnosť GAS product&services a.s. bola dopravcom, pričom vykonávala prepravu podľa pokynov od dodávateľov žalobcu, resp. predchádzajúcich dodávateľov. Dopravca prepravoval PHM z miesta nakládky do miesta vykládky, kde tovar odovzdal príjemcovi. Dopravca nemal záložné ani zádržné právo ani akékoľvek iné vlastnícke právo k zásielke a nemohol s prepravovanou zásielkou akokoľvek nakladať ako vlastník. Z uvedeného vyplýva, že tovar nebol a ani nemohol byť nadobudnutý prepravcom
- spoločnosťou GAS product&services a.s. v Rakúsku.
32. Z vyjadrenia svedkov, daňových priznaní, kontrolných výkazov a ďalších dôkazov je zrejmé, že k prevzatiu tovaru dodávateľom žalobcu prišlo až v mieste ukončenia prepravy, t. j. na konkrétnej čerpacej stanici v Slovenskej republike, a je tak vylúčené, aby si PHM žalobca prevzal v mieste nakládky tovaru. Žalobca nemohol nakladať s tovarom skôr, ako právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na spoločnosť Laser systems, s.r.o. Výpovede svedkov a predložené doklady neboli vyhodnotené správne, čo má za následok vyvodenie chybných záverov správcu dane.
33. S touto námietkou uvedenou v odvolaní sa žalovaný vysporiadal tak, že uviedol, že správca dane realizoval viaceré úkony, prostredníctvom ktorých má za preukázané, že pohonné hmoty v čase, keď sa preprava začínala realizovať, sa nachádzali v Rakúsku, kde bolo miesto dodania. Žalovaný žiadnym spôsobom nevysvetlil ako dospel k uvedenej úvahe, ani na základe akých dôkazov, pretože tieto označuje iba za „viaceré úkony“.
34. Žalovaný ďalej v rozhodnutí uviedol, že miesto prevzatia tovaru potvrdili aj výpovede svedkov U.. U. E. a C. G., pričom ide o špekuláciu daňových orgánov, pretože títo svedkovia potvrdili miesto nakládky v Rakúsku a miesto dodania tovaru v Rakúsku. Nie je možné stotožňovať nakládku s miestom nadobudnutia tovaru žalobcom, ako je to uvedené v napadnutých rozhodnutiach.
35. Pokiaľ žalovaný uviedol, že správca dane preukázal, že preprava nebola vykonaná spoločnosťou SP Consulting, s.r.o., tak toto žalobca ani jeho dodávatelia a subdodávatelia nikdy netvrdili. V tomto ohľade je dôležité kto znášal náklady na prepravu, pričom daňové orgány v rozhodnutiach konštatovali, že náklady na prepravu boli prefakturované v konečnom dôsledku spoločnosti SP Consulting, s.r.o., z čoho je zrejmé, že táto spoločnosť si uhradila a zabezpečila prepravu PHM zo skladu v Lobau. Stotožňovanie fyzickej realizácie prepravy PHM prepravnou spoločnosťou a znášanie nákladov na ňu, alebo vyhodnotenie realizácie prepravy jej prvým odberateľom, je buď vedomou lžou alebo absolútnym nepochopením rozdielu medzi uvedenými činnosťami.
36. Závery daňových orgánov žalobca označil za neudržateľné, pretože sa neopierajú o žiaden konkrétny dôkaz, čo zakladá dôvod na ich zrušenie. Žalovaný sa alibisticky odvoláva na prvostupňové rozhodnutie, ktoré tiež odvolávku na nejaký hmatateľný dôkaz nenadobudnutia PHM žalobcom v tuzemsku neposkytlo. Rozhodnutia daňových orgánov nie sú výsledkom daňovej kontroly ako vyplýva zo spôsobu hodnotenia dôkazov, výsledok napadnutých rozhodnutí bol zjavne vopred daný bez ohľadu na to, aké dôkazy by boli správcovi dane predložené. Podmienky na odpočítanie dane podľa žalobcu boli splnené, žalobca správcovi dane riadne preukázal ich splnenie a neporušil žiadnu svoju povinnosť vyplývajúcu z platných právnych predpisov.
37. V časti C. správnej žaloby „Úmyselné zatajenie dôkazov“ žalobca namietal, že správca dane nereflektoval na podanie, ktoré žalobca uskutočnil dňa 15.04.2021, v ktorom oznámil správcovi dane, že sa nemôže zúčastniť ústneho pojednávania dňa 16.04.2021 z dôvodu nepriaznivej pandemickej situácie a českého občianstva (teda aj pobytu) konateľa žalobcu. Zároveň požiadal o stanovenie nového termínu ústneho pojednávania a správca dane na túto žiadosť nereagoval. Došlo k porušeniu spravodlivého procesu. Žalobca vo svojej odpovedi žiadal správcu dane o navrhnutie nového termínu ústneho pojednávania a správca dane takýto termín nenavrhol a vyhotovil prvostupňové rozhodnutie. Správca dane úmyselne porušil zákon a nikdy neplánoval zohľadniť vyjadrenia žalobcu, keď prvostupňové rozhodnutie sa doslova zhoduje s neplatným protokolom. Správca dane neuviedol vyjadrenia žalobcu k neplatnému protokolu dokonca ani v prvostupňovom rozhodnutí a žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s námietkami žalobcu.
38. V časti D. správnej žaloby „Porušenie zásad dokazovania“ žalobca namietal porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a namietal nezákonné rozširovanie dôkaznej povinnosti žalobcu. Napriek tomu, že správca dane mal k dispozícii relevantné doklady a dodanie tovaru potvrdili aj dodávatelia a odberatelia žalobcu, žalobca zodpovedal všetky správcom dane položené otázky, tak priznanie práva na odpočítanie dane závisí výlučne od vôle správcu dane a žalobca ani po splnení všetkých zákonom vyžadovaných požiadaviek pre uplatnenie práva na odpočet DPH nemá istotu, že mu bude umožnené toto právo uplatniť. Namietal, že správca dane má hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy a všetky vo vzájomnej súvislosti. Tradičné ustanovenie hodnotenia dôkazov však nie je možné pokladať ako svojvôľu správcu dane, keď bez relevantného odôvodnenia je žalobcovi upreté právo na odpočítanie dane, ak všetky doklady preukazujú existenciu obchodov a zodpovedajú aj spôsobu ich uskutočnenia.
39. V daňovom konaní bola predložená rozsiahla dokumentácia preukazujúca existenciu zdaniteľných obchodov, preto nemôžu byť rozhodnutia založené na tom, že daňové orgány sa v rozpore so zásadami hodnotenia dôkazov nestotožnili s predloženými dokladmi a vyjadreniami, daňové orgány získané dôkazy nevyhodnotili správne. Porušili zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, pretože pri záveroch nezohľadnili všetky predložené dôkazy, resp. ich vyhodnotili arbitrárne a nezákonne.
40. Predložením všetkých dôkazov, ktoré mal žalobca k dispozícii a ktoré preukázali dodanie zdaniteľného plnenia, žalobca vyčerpal vlastnú dôkaznú povinnosť. Dôkazné bremeno nemožno absolutizovať a nemožno od daňového subjektu požadovať, aby vyvrátil akékoľvek pochybnosti správcu dane, ktorých preukázanie nie je ani objektívne v silách daňového subjektu. Žiadny právny predpis neustanovuje zodpovednosť za povinnosti iných daňových subjektov, či už nekontaktnosť iných daňových subjektov ako aj štatutárneho orgánu, neplnenie ich daňových povinností a ďalších obdobných činností, za ktoré zodpovedá výlučne dotknutý subjekt. Je to správca dane, ktorý nepredložil objektívne dôkazy pre vydanie svojho rozhodnutia s náležitým odôvodnením, ktoré by zodpovedali nepriznaniu práva na odpočet, čo je v rozpore so zákonom. Žalobca ďalej poukázal na závery súvisiacej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu ČR .
41. V časti E. správnej žaloby „Porušenie zákonnosti“ žalobca namietal, že daňové orgány postupovali v rozpore s § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pretože ich postup odporuje všeobecne záväzným právnym predpisom, nedbali na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu, ich závery nezodpovedajú zistenému skutkovému stavu a šikanóznym prístupom k celej veci poškodili práva žalobcu. Postupovali v rozpore so zásadou zákonnosti uvedenou v § 3 ods. 3 Daňového poriadku, pretože nevyhodnotili každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, pričom neprihliadli na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Nezdôvodnili, prečo vlastné zhodnotenie zdaniteľných obchodov považujú za významnejšie ako listinné dôkazy a výpovede svedkov získané v priebehu daňovej kontroly. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07.
42. Porušenie zásady zákonnosti žalobca videl v tom, že žalovaný potvrdil nezákonné rozhodnutie správcu dane, ktoré žalobca považuje za rozporuplné z dôvodu, že žalobca mal právo, aby správca dane konal v jeho veci zákonným spôsobom, rešpektujúc pritom jeho práva a právom chránené záujmy. Uvedená zásada v sebe subsumuje aj princíp právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok. Právo žalobcu, ktoré bolo porušené, spočíva v oprávnenosti odpočítania dane zo zdaniteľných obchodov, pričom žalobca si splnil všetky svoje povinnosti vyžadované príslušnými právnymi predpismi, postupoval v súlade so zákonom, splnil svoju dôkaznú povinnosť, pričom daňové orgány postupovali
v rozpore s príslušnými právnymi predpismi, keď mu neuznali nárok na odpočítanie dane primárne z dôvodu, že obchodný prípad inak právne posúdili, neprihliadli na všetko, čo vyšlo v konaní najavo a dôkazy hodnotili v rozpore so zásadou nestrannosti, a porušili aj ďalšie základné zásady v daňovom konaní, na ktorých je toto konanie založené a na ktorých je potrebné zotrvať. Daňové orgány sa pri hodnotení dôkazov spravovali viac svojim presvedčením než získanými dôkazmi, pričom nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, že tvrdenia žalobcu o spôsobe realizácie obchodov (najmä miesta dodania) nie sú pravdivé.
43. V rámci bodu F. správnej žaloby „Porušenie zásady neutrality dane“ žalobca uviedol, že žalovaný v rozhodnutí naznačil, že žalobca mal získať nešpecifikovanú daňovú výhodu, pričom neuviedol v čom má výhoda spočívať, keďže DPH daňovému subjektu nepatrí a vybranú DPH musí odviesť do štátneho rozpočtu. Žalobca zaplatil daň svoju dodávateľovi, preto mu žiadna výhoda nemohla vzniknúť. Daňové orgány nepopísali mechanizmus ani iným spôsobom nešpecifikovali komu a ako mala neoprávnená výhoda vzniknúť, pretože DPH funguje na princípe neutrality dane.
44. Žalobca od svojho vzniku pôsobí v oblasti veľkoobchodu s pohonnými látkami, objednávky prijíma od svojich odberateľov a na základe ich požiadaviek vyhľadáva dodávateľov, ktorí dokážu zabezpečiť cenovo a časovo najvýhodnejšie dodanie PHM. Pri tomto druhu podnikania ide o nízkomaržový obchod, čo má za následok, že kontrolovaný subjekt na pravidelnej dennej báze sleduje zmenu cien dodávateľov a rozhodnutie o dostupnosti tovaru a jeho cene sú pre uskutočnenie obchodu rozhodujúce. Žalobca má k dispozícii viaceré zdroje pôvodu PHM, nemá ale efektívnu možnosť objednať tovar priamo z rafinérie, pretože obchodné podmienky ponúknuté týmito spoločnosťami sú výrazne nevýhodnejšie ako dokážu poskytnúť dodávatelia žalobcu. Preprava PHM je vykonávaná prostredníctvom viacerých prepravných spoločností, vždy podľa aktuálnych denných podmienok, ktoré sú pre žalobcu a jeho odberateľov najvýhodnejšie. Preprava je organizovaná dodávateľom, resp. prostredníctvom dodávateľa a žalobca ju neznáša na vlastný účet.
45. Kupovaný tovar preberá žalobca od dodávateľa zásadne až pri jeho odovzdaní v mieste dodania prepravcom, nakoľko predmetný tovar je kvalifikovaný ako horľavina vyššieho stupňa, vyžaduje si zvýšené bezpečnostné opatrenia pri preprave, skladovaní a manipulácii a s jeho údržbou všeobecne súvisí vyššie riziko. Žalobca nemá materiálne ani personálne vybavenie, aby tieto zvýšené požiadavky zabezpečil a aj jeho odmena vo forme marže v nákupnej cene zodpovedá nižšej veľkosti rizika, ktoré na seba preberá. Žalobca je v kontakte len so svojim dodávateľom a ostatné spoločnosti, zabezpečujúce dodanie PHM jeho dodávateľovi, vôbec nepozná. Nákup pohonných látok cez viaceré spoločnosti je bežným spôsobom nákupu na trhu.
46. Žalobca ďalej poukázal na to, že smernicou Rady (EÚ) č. 2018/1910 zo dňa 04.12.2018 došlo k zmene smernice Rady (EÚ) č. 2006/112/ES a následne bola táto transponovaná v podobe novely zákona o DPH. Poukázal na dôvodovú správu k tejto novele, v ktorej sa uvádza, že zmenami a doplnením zákona o DPH dochádza k úprave existujúcich a k vytvoreniu nových zákonných pravidiel upravujúcich cezzahraničné dodanie tovaru medzi podnikmi v rámci EÚ za účelom dosiahnutia harmonizovaných pravidiel v EÚ v tejto oblasti, nakoľko v súčasnosti neexistuje jednotná právna úprava regulujúca uplatňovanie pravidiel v EÚ vo vyššie uvedených situáciách. Podľa žalobcu novela zákona o DPH účinná od 01.01.2020 odstraňuje pochybnosti a určuje, ktorá dodávka je od DPH oslobodená a právne predpisy EÚ a ani právny poriadok SR do prijatia tejto smernice neriešili problém priradenia dopravy k obchodu v prípade viacerých na seba nadväzujúcich obchodov. Žalobca uviedol, že nežiada, aby bol jeho prípad posudzovaný podľa v súčinnosti účinného znenia zákona, ale poukazuje na nejednoznačnosť resp. nedokonalosť legislatívnych aktov v otázke určenia oslobodenej dodávky, ktorú nie je možné pričítať na ťarchu žalobcovi a v prejednávanej veci preto nemožno dospieť k záveru o odopretí práva na odpočet DPH s poukazom na nejednoznačnosť predpisov a ich účelový výklad daňovými orgánmi.
47. Pokiaľ žalovaný uviedol, že s námietkou žalobcu prednesenou v odvolaní o nejednoznačnosti právnej úpravy nesúhlasí, tak žalobca konštatovanie, že ide o nejednoznačnosť právnej úpravy prevzal z dôvodovej správy k novele zákona o DPH.
48. Daňové orgány na jednej strane uvádzajú, že dodávateľom žalobcu nevznikla v tuzemsku daňová povinnosť a uvádzajú, že takto vzniknutá daňová povinnosť nezakladá nárok na odpočítanie dane u
žalobcu, avšak daň bola do štátneho rozpočtu odvedená, preto ak správca dane odmieta uznať právo žalobcu a jeho dodávateľa na odpočet, dochádza k porušeniu princípu neutrality dane.
49. Je nezrozumiteľné konštatovanie žalovaného, akým spôsobom mal žalobca získať daňovú výhodu spočívajúcu v odpočítaní dane, keďže odpočítaním dane si nárokoval iba „vrátenie“ dane, ktorú zaplatil svojmu dodávateľovi, takže mu nemohla vzniknúť a ani mu nevznikla žiadna daňová výhoda, práve naopak vznikla mu škoda obrovského rozsahu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ C-138/12 zo dňa 11.04.2013: „Zásada neutrality dane z pridanej hodnoty, ktorá je konkretizovaná v judikatúre týkajúcej sa článkov 203 smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby daňová správa na základe vnútroštátneho ustanovenia určeného na prebratie uvedeného článku dodávateľovi služby oslobodenej od dane zamietla vrátenie dane z pridanej hodnoty vyfakturovanej zákazníkovi omylom z dôvodu, že tento dodávateľ chybnú faktúru neopravil, hoci táto správa tomuto zákazníkovi právoplatne zamietla právo na odpočet uvedenej dane z pridanej hodnoty a toto právoplatné zamietnutie malo za následok, že opravný postup upravený vo vnútroštátnom zákone už nemožno uplatniť. Zdaniteľná osoba sa môže odvolávať na zásadu neutrality z dane pridanej hodnoty, ktorá je konkretizovaná v judikatúre týkajúcej sa článku 203 smernice 2006/112 s cieľom brániť sa voči ustanoveniu vnútroštátneho práva, ktoré vrátenie omylom fakturovanej dane z pridanej hodnoty podmieňuje opravou chybnej faktúry, hoci právo na odpočet uvedenej dane z pridanej hodnoty bolo právoplatne zamietnuté a toto právoplatné zamietnutie malo za následok, že opravný postup uvedený vo vnútroštátnom zákone už nemožno uplatniť.“
50. V zmysle uvedených záverov musí každý členský štát v rámci svojej legislatívy umožniť nápravu v prípade, keď subjekt, ktorý vyfakturoval daň, túto povinnosť nemal. Opačný prístup je v rozpore s právom EÚ a zásadou eurokonformného výkladu práva EÚ. Ak daňové orgány tvrdia, že subjekty v obchodnom vzťahu boli povinné daň platiť iba z dôvodu jej uvedenia na faktúre, pretože faktúry vystavili zle, dotknutým spoločnostiam vrátane žalobcu musí byť umožnená náprava, aby bola zachovaná zásada neutrality dane.
51. Žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-564/15, konkrétne: „Článok 199 ods. 1 písm. g) smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2010/45/EÚ zo dňa 13.07.2010 sa má vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje na dodanie nehnuteľného majetku, ktorý bol predaný dlžníkom uznaným súdom v konaní o nútenom predaji. Ustanovenia smernice Rady 2006/112/ES zmenenej a doplnenej smernicou 2010/45, ako aj zásady daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby v situácii ako je vo veci samej bolo nadobúdateľovi tovaru odopreté právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ktorú bez právneho dôvodu zaplatil predajcovi na základe faktúry vypracovanej podľa pravidiel všeobecného režimu dane z pridanej hodnoty, hoci relevantná transakcia spadala do mechanizmu prenesenia daňovej povinnosti, keď predávajúci previedol uvedenú daň do štátnej pokladnice. Tieto zásady však vyžadujú, aby sa v prípade, že nadobúdateľ nemôže získať od predajcu vrátenie dane z pridanej hodnoty, ktorá bola fakturovaná bez právneho dôvodu, alebo je to nadmerne ťažké, najmä z dôvodu, že tento predajca je v likvidácii, mohol nadobúdateľ obrátiť so svojou žiadosťou o vrátenie dane priamo na daňový orgán. Zásada proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby v situácii, ako je vo veci samej vnútroštátne daňové orgány uložili zdaniteľnej osobe, ktorá nadobudla tovar, ktorého dodanie spadá do režimu prenesenia daňovej povinnosti daňovú sankciu vo výške 50 % dane pridanej hodnoty, ktorú je táto osoba povinná zaplatiť daňovej správe, ak daňová správa neutrpela nijakú ujmu, pokiaľ ide o daňové príjmy a nič nepoukazuje na to, že došlo k daňovému podvodu, čo musí overiť vnútroštátny súd.“
52. Ak teda daňové orgány tvrdia, že žalobca bol povinný daň platiť iba z dôvodu jej uvedenia na faktúre, v zmysle uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ je žalobca oprávnený žiadať vrátenie dane priamo daňový orgán, nakoľko získanie dane od dodávateľa žalobcu je nadmerne ťažké, keďže dodávateľ žalobcu je v likvidácii. Tento dôvod zakladá ďalšie porušenie platného práva, v dôsledku ktorého je nevyhnutné napadnuté rozhodnutia zrušiť.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
53. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že žalobné námietky týkajúce sa nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly z dôvodu jej nezákonného prerušenia nie sú dôvodné. Žalovaný v podstate zopakoval argumentáciu, ktorá je obsahom preskúmavaného rozhodnutia s poukazom na to, že správca dane dôvodne prerušil daňovú kontrolu a zisťoval dôležité skutočnosti týkajúce sa dodávok tovaru - pohonných hmôt, ktorý bol dodávaný v reťazci spoločnosti identifikovanom v rozhodnutí. Ďalej poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 Hydina SK zo dňa 30.09.2021, ktorý sa týka výkladu nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 v nadväznosti na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly v prípade výmeny informácií. V predmetnom rozsudku Súdny dvor uviedol, že čl. 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že neustanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.
54. Podľa žalovaného uvedený rozsudok Súdneho dvora možno aplikovať aj na posudzovaný prípad, pretože správca dane daňovú kontrolu prerušil na základe zákonného dôvodu, a to na čas, ktorý bol nevyhnutne potrebný na získanie požadovaných informácií. Do lehoty na vykonanie daňovej kontroly sa nepočítali lehoty, počas ktorých došlo podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku k jej prerušeniu a správca dane v daňovej kontrole pokračoval po tom, čo pominuli dôvody jej prerušenia. Daňová kontrola bola ukončená v zákonnej lehote.
55. Pokiaľ žalobca namietal, že judikatúra, na ktorú žalovaný vo vzťahu k žiadostiam o MVI poukazoval, sa týka nariadenia č. 1798/2010, ktoré bolo nariadením č. 904/2010 zrušené, tak žalovaný poukázal na to, že nariadenie č. 1798/2003 v časti týkajúcej sa inštitútu žiadosti o MVI bolo prepracované do nariadenia č. 904/2010, čo uviedol aj Najvyšší súd SR, napr. v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 7/2006.
56. Žalovaný ďalej poukázal na zistený reťazec pohybu dodaného tovaru. Zopakoval argumentáciu uvedenú v preskúmavanom rozhodnutí o tom, že medzinárodné nákladné listy boli uzatvorené medzi dopravcom GAS product&services a.s. a žalobcom a náklady za dopravu boli fakturované žalobcovi v závislosti od množstva prepravného tovaru a bez ohľadu na prepravnú vzdialenosť. Ďalej uviedol, že správca dane preukázal, že preprava tovaru z Rakúska nebola vykonaná spoločnosťou SP Consulting, s.r.o. a prepravu vykonal v poradí štvrtý odberateľ na území SR - GAS product&services, a.s. jeho vlastnými motorovými vozidlami. Spoločnosť OMV Slovensko, s.r.o. fakturovala tovar spoločnosti SP Consulting, s.r.o. s Rakúskou IČ DPH.
57. Žalovaný zopakoval argumentáciu o reťazových obchodoch s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ a uviedol, že považuje za správne závery správcu dane o tom, že žalobca získal právo nakladať s tovarom ako vlastník pred tým, ako sa tovar začal fyzicky prepravovať z Rakúska, preto nebolo možné v jeho prípade hovoriť o dodaní tovaru s prepravou.
58. Podľa žalovaného z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane nevychádzal len z výpovedí svedkov ale vykonal preverovanie daňových subjektov v celom identifikovanom fakturačnom reťazci.
59. Pokiaľ žalobca poukazoval na § 11 zákona o DPH žalovaný uviedol, že tento by bolo možné aplikovať len v prípade, keby spoločnosť Laser systems, s.r.o. bola v Rakúsku registrovaná ako platiteľ dane a dodávku tovaru by fakturovala s prenosom daňovej povinnosti na prijímateľa a nie so slovenskou DPH, tak ako to vyfakturovala OMV Slovensko, s.r.o. pre SP Consulting, s.r.o.
60. Išlo o reťazový obchod, ktorý obsahoval jednu pohyblivú a viac menších nepohyblivých dodávok. Nepohyblivá dodávka je charakterizovaná dodaním tovaru bez prepravy, kedy medzi dodávateľom a odberateľom dôjde k zmene vlastníckeho práva k tovaru napr. len na základe fakturácie. Naopak pri pohyblivej dodávke je dôležité podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH určiť miesto dodania tovaru, t. j. miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje.
61. Žalovaný zotrval na správnosti záverov, že spoločnosti SP Consulting, s.r.o. a Laser systems, s.r.o. nadobudli právo nakladať s tovarom ako vlastník na území iného členského štátu (Rakúska), a
to na základe skutočností, že v tom čase mali právo prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie toho istého tovaru, najmä rozhodnutie predať ho.
62. Za podstatné žalovaný označil, že preprava pohonných hmôt nebola vykonaná spoločnosťou SP Consulting, s.r.o. ale spoločnosťou GAS product&services a.s., ktorá prepravu realizovala vlastnými vozidlami.
63. Pokiaľ žalobca uvádzal, že závery daňových orgánov sú v právnom štáte neudržateľné, pretože sa neopierajú o žiadny konkrétny dôkaz, tak žalovaný tieto námietky označil za všeobecné, prostredníctvom ktorých žalobca vyjadruje subjektívny nesúhlas so stavom zisteným správcom dane.
64. Pokiaľ žalobca namietal, že nebolo prihliadnuté na jeho podanie z 15.04.2021, žalovaný zopakoval argumentáciu uvedenú v preskúmavanom rozhodnutí a to, že oznámenie zo dňa 17.03.2021, ktorým žalobcovi oznámil, že dňa 16.04.2021 sa uskutoční ústne pojednávanie zamerané na prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom vo vyjadrení k protokolu, sa bude konať 16.04.2021 a toto oznámenie bolo žalobcovi doručené 23.03.2021. Žalobca a ani prípadne jeho splnomocnený zástupca sa ústneho pojednávania nezúčastnil. V podaní zo dňa 15.04.2021 žalobca okrem iným skutočností uviedol, že vzhľadom na epidemiologickú situáciu a české občianstvo aktuálneho konateľa sa nemôže zúčastniť ústneho pojednávania, zároveň uviedol, že žiada o vysvetlenie čo by bolo predmetom ústneho pojednávania a žiadal o informáciu, či žalobca môže správcu dane kontaktovať o určenie nového termínu pojednávania. Podľa žalovaného žalobca bol o termíne ústneho pojednávania informovaný od 23.03.2021 (deň doručenia oznámenia) a elektronické podanie, v ktorom uviedol, že konateľ žalobcu sa nemôže ústneho pojednávania zúčastniť, bolo správcovi dane doručené deň pred stanoveným termínom pojednávania. Žalobca mal dostatočný časový rámec (23.03.2021 - 16.04.2021), aby bola zabezpečená účasť zahraničného konateľa aj vzhľadom na vtedajšiu epidemiologickú situáciu, prípadne sa mohol dať zastúpiť splnomocneným zástupcom, ktorého by si určil. Predložené pripomienky a dôkazy k protokolu z daňovej kontroly sú predmetom úradného záznamu správcu dane č. 100622236/2021 zo dňa 16.04.2021 a správca dane k nim zaujal stanovisko.
65. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný v rozhodnutí naznačil, že žalobca mal získať nešpecifikovanú daňovú výhodu a neuviedol, v čom má výhoda spočívať, žalovaný uviedol, že išlo o dodanie toho istého tovaru prvým daňovým subjektom v reťazci SP Consulting, s.r.o. druhému dodávateľovi v reťazci - Laser systems, s.r.o. až k žalobcovi bez prekládky zo skladu v Rakúsku, t. j. jednou ucelenou prepravou. Uvedeným dvom spoločnostiam nevznikla v tuzemsku daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a teda ani žalobcovi nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane, t. j. odpočítanie dane bolo žalobcom uplatnené neoprávnené a žalovaný zopakoval argumentáciu, že na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takéhoto daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. Z kontrolných zistení správcu dane jednoznačne vyplýva, že nakoľko dodávateľovi daňového subjektu nevznikla daňová povinnosť, nie je možné, aby si daňový subjekt uplatnil právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH.
66. Pokiaľ žalobca poukazoval na smernicu Rady (EÚ) č. 2018/1910 zo dňa 04.12.2018 a na rozsudky Súdneho dvora vo veciach C-564/15 a C-138/12, žalovaný uviedol, že tieto námietky sú všeobecné a žalobca neuvádza žiadne konkrétne dôkazy, prípadne overiteľné argumenty, slúžiace na podporu jeho tvrdení. Skutkový stav, z ktorého vychádzali žalobcom uvádzané rozsudky Súdneho dvora EÚ nie je aplikovateľný na posudzovaný prípad reťazového obchodu s pohonnými hmotami. V prípade, ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti a dodávateľ uplatní vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, tak táto je splatná z dôvodu jej uvedenia vo faktúre. Každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo inom doklade o predaji daň, je podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH povinná túto daň zaplatiť. Pokiaľ platiteľ dane uplatní vo faktúre DPH napr. na transakciu, ktorá nie je predmetom dane alebo nemala byť zdanená odberateľom, dodávateľovi nevzniká daňová povinnosť a odberateľovi právo na odpočítanie dane nevzniká.
67. Ustanovenie § 69 ods. 5 zákona o DPH je transpozíciou čl. 203 smernice 2006/112/ES a povinnosť odviesť daň z pridanej hodnoty na výstupe na základe čl. 203 uvedenej smernice predpokladá, že bola vystavená taká faktúra, ktorá spĺňa formálne náležitosti. Zmyslom tohto ustanovenia je zabrániť
neoprávnenému uplatneniu nároku na odpočítanie dane, keďže faktúra je v niektorých prípadoch predpokladom pre uplatnenie nároku na odpočet DPH.
68. Správca dane poskytol žalobcovi dostatočný priestor, aby preukázal skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane uvedenej v daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie a umožnil mu vyjadrovať sa ku skutočnostiam týkajúcim sa kontroly DPH a predkladať doklady a dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, o čom svedčia zápisnice o ústnom pojednávaní, úradné záznamy, výzvy a iné dokumenty.
69. Podľa žalovaného správca dane postupoval správne, keď odvolaním napadnutým rozhodnutím nepriznal žalobcovi právo na odpočet DPH, preto žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
70. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, pričom sa pridržiaval zásady objektívnej pravdy, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, ktoré následne podrobne a vo vzájomnej súvislosti v napadnutom rozhodnutí vyhodnotil.
71. Správca dane postupoval v súlade s § 3, § 24 a § 63 Daňového poriadku, keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov, ktoré zaobstaral v súlade s § 24 Daňového poriadku, dospel k záveru o nedodržaní podmienok na uplatnenie nároku na odpočítanie DPH. Správca dane vychádzal zo základných zásad daňového konania upravených v § 3 Daňového poriadku. Žalobca v žalobe a v odvolaní nepredložil také dôkazy, ktoré by preukázali zistený skutkový stav inak, ako bol správcom dane v daňovej kontrole zistený a vo vyrubovacom konaní vyhodnotený.
72. Na základe uvedenej argumentácie žalovaný navrhol, aby správny súd správnu žalobu zamietol.
Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom
73. Správny súd nezistil podmienky pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP, preto rozhodnutie verejne vyhlásil postupom podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 107 ods. 2 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli správneho súdu odo dňa 20.10.2022 a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.11.2022.
74. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, ktoré mu predchádzalo, vrátane postupu, ktorý vydaniu týchto rozhodnutí predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je nedôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
75. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Právo domáhať sa ochrany svojich práv má každý, kto tvrdí, že jeho práva boli činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy porušené alebo priamo dotknuté, a to za podmienok stanovených Správnym súdnym poriadkom. Podľa Správneho súdneho poriadku žalobca musí v správnej žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje preskúmavané rozhodnutia za nezákonné. Je na žalobcovi, ako svoje právo na súdnu ochranu pred nezákonnosťou postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy využije. Správne súdy nepredstavujú ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní a konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania. Správny súd je pri tomto type správnej žaloby ako je správna žaloba žalobcu (všeobecná správna žaloba) viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, pričom je pre neho rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase vydania správnou žalobou napadnutého rozhodnutia. Správny súd nemá oprávnenie za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z obsahu administratívneho spisu vyhľadávať, a ani v správnej žalobe všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu za žalobcu konkretizovať. Rozsah a obsah súdneho prieskumu zákonnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, a postupu orgánov verejnej správy, ktorý jeho vydaniu predchádzal, je striktne daný žalobnými dôvodmi. Výnimku z tohto pravidla obsahuje znenie § 134 ods. 2 SSP. V prejednávanej veci správny súd vady preskúmavaných rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy v zmysle § 134 ods. 2 SSP nezistil.
76. Žalobca si uplatnil v zdaňovacom období október 2018 právo na odpočítanie DPH z faktúr vystavených deklarovaným dodávateľom Laser Systems, s.r.o. za dodanie pohonných hmôt. Správca dane žalobcovi nepriznal právo na odpočítanie dane pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH, konkrétne z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH s tým, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie DPH od dodávateľa, ktorému nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH.
77. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
78. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
79. Podľa § 134 SSP; (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
80. Podľa § 190 SSP; Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
81. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH; (1) Predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát"), d) dovoz tovaru do tuzemska.
82. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH; Dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
83. Podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona o DPH; (1) Na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. (2) Nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak
a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a okrem predaja tovaru na diaľku na území Európskej únie.
84. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) a c) zákona o DPH; (1) Miestom dodania tovaru, a) ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14, c) ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje,
85. Podľa § 17 ods. 1 zákona o DPH; Miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto, kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi.
86. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH; Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
87. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH; (1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,
88. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH; (1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
89. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku; Lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov.
90. Podľa § 61 ods. 1 a 5 Daňového poriadku; (1) Správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. (5) Ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.
91. V bode A. správnej žaloby žalobca namietal nezákonné prerušenie daňovej kontroly, a to z dôvodu, že nebola dodržaná lehota na doručenie odpovede na žiadosť o MVI zo strany dožiadaného orgánu podľa nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010, ďalej že dožiadaný orgán už požadovanými informáciami disponoval a že správca dane žiadal o také informácie, ktoré už mal k dispozícii.
92. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že daňová kontrola bola vykonaná na základe poverenia č. 101973905/2019 zo dňa 19.08.2019. Správca dane oboznámil žalobcu o začatí daňovej kontroly oznámením č. 101983895/2019 zo dňa 19.08.2019, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 22.08.2019. Daňová kontrola preto začala v zmysle § 46 ods. 1 Daňového poriadku v deň uvedený v oznámení o začatí daňovej kontroly, t. j. 17.09.2019.
93. Daňový poriadok ohraničuje trvanie daňovej kontroly lehotou jedného roka, keď v § 46 ods. 10 stanovuje, že lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac 1 rok odo dňa jej začatia. Zároveň toto ustanovenie umožňuje prerušenie daňovej kontroly, keď uvádza, že na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije ust. § 61 Daňového poriadku. Podľa § 61 ods. 1 v spojení s § 46 ods. 10 druhá veta Daňového poriadku potom platí, že daňovú kontrolu možno prerušiť aj z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, alebo aj z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. Poznámka k tomuto ustanoveniu vo vzťahu k vymedzeniu osobitných predpisov uvádza príkladmo zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, ako aj nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Z uvedeného je zrejmé, že Daňový poriadok predpokladá možnosť prerušenia daňovej kontroly v zadefinovaných prípadoch a počas prerušenia daňovej kontroly lehota na jej vykonanie neplynie, z čoho vyplýva, že doba, ktorá plynie počas prerušenia daňovej kontroly, sa nezapočítava do Daňovým poriadkom určenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly.
94. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane žiadal o informácie žiadosťou o MVI č. 101077597/2020 podľa nariadenia Rady (EÚ) 904/2010. Rozhodnutím č. 101080469/2020 zo dňa 24.06.2020, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 29.06.2020, rozhodol správca dane o prerušení daňovej kontroly od 26.06.2020 do obdržania odpovede na žiadosť o MVI. Ďalej z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane urgoval odpoveď na žiadosť o MVI. Po doručení konečnej odpovede dňa 29.12.2012 správca dane oznámením č. 102030056/2020 zo dňa 30.12.2020 žalobcovi oznámil, že odpadol dôvod na prerušenie daňovej kontroly a správca dane bude v daňovej kontrole pokračovať. Zásielku s oznámením žalobca neprevzal v odbernej lehote.
95. Z vyššie citovaných ustanovení Daňového poriadku vyplýva, že žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, zaslaná podľa nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010, je Daňovým poriadkom predpokladaným dôvodom pre prerušenie daňovej kontroly, čo nerozporuje ani samotný žalobca. Pre zodpovedanie žalobcovej námietky o nezákonnosti daňovej kontroly je potrebné sa v prvom rade vysporiadať so žalobcom vznesenou námietkou o tom, že dožiadaný orgán nedodržal lehotu stanovenú v nariadení pre doručenie odpovede na žiadosť o MVI. Žiadosť o MVI bola zaslaná 23.06.2020 (nie je zrejmé, kedy bola doručená dožiadanému orgánu) a konečná odpoveď bola doručená dňa 29.12.2020, pričom správca dane odpoveď urgoval podaním zo dňa 08.12.2020.
96. Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 v čl.10 stanovuje, že žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v čl. 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, najneskôr 3 mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ má dožiadaný orgán už informáciu k dispozícii, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac. Zároveň čl. 11 nariadenia ustanovuje, že v niektorých osobitných kategóriách prípadov si môžu dožiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty ako ustanovuje čl. 10.
97. Zodpovedaním tejto otázky, a to nedodržaním lehôt na zaslanie odpovede na žiadosť o MVI dožiadaným orgánom v zmysle nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 a dopadom tejto skutočnosti na daňovú kontrolu resp. jej zákonnosť z hľadiska zákonom stanovenej lehoty pre jej trvanie, sa zaoberal na základe prejudiciálnej otázky položenej Najvyšším súdom SR aj Súdny dvor EÚ vo veci C-186/20 HYDINA SK s.r.o./Finančné riaditeľstvo SR. V tejto veci bola riešená otázka nedodržania lehôt stanovených v nariadení a dopad na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly. Súdny dvor uviedol, že pokiaľ ide o znenie čl. 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010, tak tento článok stanovuje, že žiadaný orgán musí poskytnúť informácie, ktoré požaduje žiadajúci orgán tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr 3 mesiace odo dňa prijatia žiadosti, pričom táto lehota sa skráti na obdobie najviac 1 mesiaca v prípade, že žiadaný orgán už má uvedenú informáciu k dispozícii. Z odôvodnenia 25 nariadenia vyplýva, že čl. 10 stanovuje maximálne lehoty, v rámci ktorých musí žiadaný orgán poskytnúť žiadajúcemu orgánu požadované informácie. S odkazom na svoju predchádzajúcu judikatúru Súdny dvor uviedol, že na účely určenia rozsahu pôsobnosti čl. 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 je potrebné zohľadniť aj čl. 11 a 12 nariadenia, ktoré spolu s týmto článkom tvoria oddiel 2 kapitoly II uvedeného nariadenia s názvom „Lehota na poskytovanie informácií“. V tejto súvislosti čl. 11 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 stanovuje, že v niektorých osobitných kategóriách prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú stanovené v čl. 10. Pokiaľ ide o čl. 12 tohto nariadenia, toto ustanovenie uvádza, že ak žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, musí okamžite písomne informovať žiadajúci orgán o dôvodoch, ktoré mu bránia dodržať túto lehotu,
pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. Podľa Súdneho dvora z týchto článkov vyplýva, že normotvorca Únie výslovne počítal s možnosťou príslušných daňových orgánov členských štátov odpovedať na žiadosť o informácie po uplynutí lehôt stanovených v čl. 10 nariadenia. Okrem toho z čl. 11 a 12 nariadenia tiež vyplýva, že lehoty stanovené v čl. 10 sa netýkajú vzťahov medzi príslušnými daňovými orgánmi, ktoré majú spolupracovať v rámci mechanizmu zavedeného uvedeným nariadením, a zdaniteľnými osobami, ale len vzťahu medzi týmito orgánmi navzájom. Dotknuté orgány sa totiž v súlade s čl. 11 môžu jednak dohodnúť na dlhšej lehote bez toho, aby boli povinné poradiť sa s dotknutou zdaniteľnou osobou, a jednak podľa čl. 12 žiadaný orgán informuje o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote iba žiadajúci orgán a nie zdaniteľnú osobu. Navyše čl. 10 a 12 nariadenia, ani žiadne iné ustanovenia tohto nariadenia, nestanovujú akýkoľvek dôsledok v prípade prekročenia niektorej z lehôt vyplývajúcich z uplatnenia uvedených článkov príslušnými daňovými orgánmi, a to či už pre tieto orgány alebo pre zdaniteľné osoby. Podľa Súdneho dvora zo znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí čl. 10, vyplýva, že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto nariadením nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne požadované informácie. Tento výklad potvrdzuje aj cieľ, ktorý sleduje nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010. Podľa Súdneho dvora je potrebné konštatovať, že nariadenie sa týka umožnenia administratívnej spolupráce na účely výmeny informácii, ktoré môžu byť potrebné pre daňové orgány členských štátov. Nariadenie nemožno vykladať tak, že by priznávalo zdaniteľným osobám konkrétne práva, keďže neobsahuje žiadne výslovné ustanovenie v tomto zmysle. Nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia takejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácii stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa jej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia. Súdny dvor na prejudiciálnu otázku odpovedal, že čl. 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.
98. S odkazom na vyššie uvedené závery Súdneho dvora je potom námietka žalobcu, že žiadané informácie boli dožiadaným orgánom poskytnuté v lehote dlhšej ako 3 mesiace, nedôvodná. Nedodržanie tejto lehoty, rovnako aj nedodržanie lehoty jedného mesiaca v prípade ak dožiadaný orgán mal poskytnúť informácie, ktoré už mal k dispozícii, nemá za následok nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly a následne aj nezákonnosť celej daňovej kontroly pre jej neukončenie v Daňovým poriadkom stanovenej lehote.
99. Žalobca ďalej poukazoval na to, že boli žiadané také informácie zo strany správcu dane, ktoré už správca dane mal k dispozícii, a teda, že podal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii nedôvodne. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalobca takúto námietku vzniesol aj v podanom odvolaní. V odvolacom rozhodnutí, vydanom žalovaným, žalovaný uviedol, že v tomto prípade boli žiadané informácie za zdaňovacie obdobie október 2018 a nie za zdaňovacie obdobie november 2018, a že dožiadaný správca dane poskytol informácie o tomto zdaňovacom období a predložil aj faktúry a súvisiace údaje týkajúce sa období január, august, september a október 2018.
100. Z administratívneho spisu vyplýva, že dožiadaný správca dane - rakúsky správca dane v odpovedi na žiadosť o MVI uviedol, že poukazuje aj na medzinárodnú výmenu informácií č. 1300000029374/2020, v rámci ktorej bola poskytnutá odpoveď spolu s dokladmi, avšak v tomto prípade ide o iné zdaňovacie obdobie, a teda bez zaslania tejto žiadosti správca dane nemohol vedieť, že by mohlo ísť o totožné informácie. Žalobca nevyvrátil závery žalovaného, ako aj závery správcu dane, že v tomto prípade išlo o iné zdaňovacie obdobie a že boli poskytnuté aj ďalšie faktúry a súvisiace údaje aj za iné zdaňovacie obdobia. Žalobca nenamietal nedôvodnosť žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií z hľadiska obsahu, teda že by sa zisťovali také skutočnosti, ktoré by vôbec nesúviseli s vecou. Sú nespochybniteľné závery žalobcom citovanej judikatúry Najvyššieho súdu SR, že postup pri prerušení daňovej kontroly musí byť efektívny, hospodárny a že nemá dochádzať k umelému predlžovaniu lehoty na výkon daňovej kontroly prostredníctvom inštitútu prerušenia daňovej kontroly, ale v prejednávanej veci nebolo preukázané, že by správca dane postupoval takýmto spôsobom, ktorý by mohol mať dopad na zákonnosť vykonávanej daňovej kontroly. Nebolo preukázané, že by správca dane žiadal dožiadaný
orgán rakúskej daňovej správy o informácie, ktoré by vôbec nesúviseli so skutočnosťami preverovanými v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie október 2018, za ktoré bola vykonávaná daňová kontrola. Skutočnosť, že v určitom zdaňovacom období kontrolovaný daňový subjekt deklaroval dodanie tovaru od tohto istého dodávateľa ako v inom zdaňovacom období, ohľadne ktorého v rámci inej daňovej kontroly (vedenej za toto iné zdaňovacie obdobie) boli prostredníctvom žiadosti o MVI už získavané informácie, sama o sebe nemá za dôsledok nehospodárnosť alebo neefektívnosť postupu správcu dane pri podaní žiadosti o MVI. Nemožno „automaticky“ predpokladať, že by mali byť poskytnuté dožiadaným orgánom úplne rovnaké informácie, ak sa jedná o iné zdaniteľné obdobie.
101. Ďalšou žalobnou námietkou, resp. žalobnými námietkami žalobca namietal vyhodnotenie zistení ohľadne miesta dodania tovaru. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, že v prejednávanej veci daňové orgány žalobcovi nepriznali právo na odpočet DPH z dôvodu, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre odpočet DPH stanovené v zákone o DPH, pretože nebolo preukázané, že tovar by bol žalobcovi dodaný v tuzemsku a že by deklarovanému dodávateľovi spoločnosti Laser systems, s.r.o. vznikla daňová povinnosť, na základe čoho by žalobcovi vzniklo právo na odpočet dane. Daňové orgány dospeli k záveru, že daňový subjekt SP Consulting, s.r.o. získal právo nakladať s tovarom ako vlastník predtým, ako sa tovar fyzicky začal prepravovať z Rakúska na územie SR, a preto tento daňový subjekt nenadobudol tovar na území SR. Ďalej taktiež spoločnosť Laser systems, s.r.o. nadobudla tovar od subjektu SP Consulting, s.r.o. na území Rakúskej republiky a spoločnosť Laser systems, s.r.o. ďalej tovar predala žalobcovi bez prepravy do Slovenskej republiky, teda žalobca nadobudol k tovaru vlastnícke právo pred tým, ako sa tovar začal fyzicky prepravovať z Rakúska na územie Slovenskej republiky. Daňové orgány uzavreli, že spoločnosti SP Consulting, s.r.o., ako ani spoločnosti Laser systems, s.r.o., nevznikla v tuzemsku daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, čo je základnou podmienkou odpočítania dane u žalobcu vyplývajúcou z § 49 ods. 1 zákona o DPH. Uvedeným spoločnostiam (SP Consulting, s.r.o. a Laser systems, s.r.o.) vznikla podľa daňových orgánov daňová povinnosť iba z titulu uvedenia dane na faktúrach podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH.
102. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že daňovými orgánmi nebolo hodnotené, že by žalobca alebo jeho dodávatelia či odberatelia poskytli nedostatočné dôkazy, alebo že by ich výpovede boli neúplné alebo nedostatočné, a že sám správca dane zhodnotil, že údaje v kontrolných výkazoch žalobcu sa zhodujú s údajmi v daňových priznaniach žalobcu, tieto skutočnosti sú nesporné. Daňové orgány žalobcovi nevyčítali nedostatočnú súčinnosť.
103. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že dodávatelia ako aj odberatelia, resp. ich splnomocnení zástupcovia v iných daňových kontrolách, ktorých výsledky dokazovania boli použité aj v tejto daňovej kontrole, potvrdili spoluprácu so žalobcom, ako aj uskutočnenie zdaniteľných obchodov, tak ani táto skutočnosť nie je sporná. Daňové orgány nespochybnili, že k dodaniu tovaru došlo v reťazci zistenom správcom dane na základe obstaraných daňových a účtovných dokladov.
104. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenie žalobcu, že miesto nadobudnutia PHM žalobcom s určitosťou nebolo v Rakúsku ale v tuzemsku, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že daňové orgány vyhodnotili skutočnosti týkajúce sa miesta dodania tovaru nielen z dôkazov, ktoré predstavovali výpovede štatutárnych orgánov, resp. splnomocnených zástupcov dodávateľov a odberateľov, ktoré zdôrazňuje žalobca, ale k záverom týkajúcim sa miesta dodania tovaru dospeli aj na základe vyhodnotenia iných dôkazov (napr. rámcové zmluvy, CMR doklady a pod.). Preto pokiaľ by aj dodávatelia a odberatelia (resp. osoby oprávnené za nich konať) uviedli, že miestom dodania tovaru nebolo Rakúsko ale územie Slovenskej republiky, je potrebné uviesť, že výpovede týchto osôb boli vyhodnocované jednotlivo ale aj v súvislosti s inými dôkazmi, ktoré boli v tejto veci obstarané a vykonané. Žalobca zdôrazňoval obsah výpovedí osôb oprávnených konať za dodávateľov a odberateľov, avšak obsah ich výpovedí bol konfrontovaný aj so skutkovými zisteniami vyvodenými z iných dôkazov. Správca dane vykonal rozsiahle preverovanie žalobcom uplatneného nároku a podrobne vyhodnotil dôkazy predložené žalobcom (faktúry, plniace listy, stáčacie listy, CMR, zmluvy a pod.), ako aj dôkazy obstarané samotným správcom dane (skutočnosti zistené z odpovede na žiadosť o MVI, výpovede osôb v rámci iných daňových kontrol a pod). Žalobca v správnej žalobe neuvádza konkrétne, prečo sú skutkové zistenia, vyvodené aj z iných dôkazov ako z výpovedí vypočutých osôb, nesprávne a v čom daňové orgány pri vyhodnocovaní dôkazov vo vzájomných súvislostiach urobili chybu.
105. Žalobca namietal, že konštrukcie daňových orgánov o nadobudnutí PHM žalobcom a jeho dodávateľom v sklade v Lobau sú založené na domnienkach a nie na zisteniach získaných v rámci vykonaného dokazovania, pretože ich neopreli o žiadne relevantné dôkazy. Táto námietka taktiež nie je dôvodná. Správca dane vykonal preverovanie oprávnenosti nároku žalobcu na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie október 2018, pričom získal dôkazy aj z iných daňových kontrol a taktiež aj vykonal dôkazy v rámci daňovej kontroly v tejto veci. Správca dane vyhodnotil dôkazy, ktoré boli obstarané v daňovej kontrole (a to z iných daňových kontrol, dôkazy obstarané správcom dane ako aj predložené žalobcom), išlo najmä o faktúry, stáčacie listy, CMR doklady, rámcové zmluvy, ako aj výpovede osôb oprávnených konať za subjekty zúčastnené v reťazovom obchode. Je pritom nepochybné, že v prejednávanej veci išlo o takzvaný reťazový obchod, kedy tovar bol predmetom viacerých dodaní medzi viacerými subjektami, čo ale bolo sprevádzané len jedným fyzickým pohybom tovaru od prvého dodávateľa ku poslednému. Nie je pravdou, že by závery daňových orgánov boli založené len na domnienkach, pretože v rozhodnutiach je obsiahnuté vyhodnotenie dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach.
106. Žalobca ďalej uviedol, že nespochybňuje judikatúru Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazovali daňové orgány, ale podľa neho tieto rozsudky nedávajú odpoveď na jednoznačné právne posúdenie jeho prípadu. K tomu je potrebné uviesť, že daňové orgány vo svojich rozhodnutiach podrobne uviedli, na základe ktorých záverov z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ postupovali - konkrétne správca dane uviedol rozhodnutie Kreumayr GmbH č. C-628/16, pričom žalobca neuvádza konkrétnu argumentáciu, prečo by aplikácia judikatúry Súdneho dvora EÚ zo strany daňových orgánov pri prejednávaní jeho veci nemohla obstáť, prečo by nebola použiteľná a v čom boli závery judikatúry Súdneho dvora nesprávne aplikované na jeho prípad.
107. Žalobca ďalej namietal, že každý zmluvný vzťah je potrebné posudzovať samostatne a že v prejednávanej veci takto daňové orgány nepostupovali, nesprávne vyhodnotili dôkazy a priradili prepravu k poslednej dodávke medzi žalobcom a jeho odberateľmi, hoci to zo zabezpečených dôkazov nevyplýva. Ani táto žalobná námietka nie je dôvodná. Ako už bolo uvedené, ide o reťazový obchod, kedy ide o dodanie tovaru medzi viacerými subjektami - dodanie toho istého tovaru, pričom toto dodanie je charakteristické tým, že fyzicky sa tovar prepraví len od prvého dodávateľa ku poslednému odberateľovi, teda, že takéto dodanie tovaru je spojené iba s jednou fyzickou prepravou tovaru. Daňové orgány takto na zistené obchodné transakcie nahliadali, t. j. nahliadali na transakcie ako na reťazový obchod, pričom ale samostatne vyhodnocovali jednotlivé dodania medzi jednotlivými článkami reťazca a tieto zistenia následne vyhodnocovali vo vzťahu k preukázaniu splnenia podmienok na odpočet DPH žalobcom, a to buď ako tzv. „nepohyblivú dodávku“ alebo ako „pohyblivú dodávku“.
108. Správca dane v rozhodnutí vymedzil, že dôležitou otázkou, ktorú je potrebné skúmať, je :
- kto z účastníkov transakcie je povinný priznať a zaplatiť DPH
- u ktorého účastníka transakcie budú zdaniteľné obchody oslobodené od DPH
- kedy má účastník transakcie právo uplatniť si odpočítanie DPH. V zmysle týchto vymedzených otázok potom obchodné transakcie vyhodnocoval.
109. Správca dane vychádzal zo záverov súvisiacej judikatúry Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorých ak je ten istý tovar predmetom dvoch alebo viacerých dodávok ale s jedným pohybom tovaru v rámci Spoločenstva, a to od prvého dodávateľa priamo k poslednému odberateľovi v reťazci, potom ide o tzv. reťazový obchod. Dodávky, ktoré zakladajú jeden pohyb tovaru, sú považované za časovo po sebe nasledujúce. Každý z podnikateľov, ktorý sa zúčastňuje na zdaniteľnom obchode, môže na druhého podnikateľa previesť právo disponovať s tovarom ako vlastník, len ak toto právo predtým získal od svojho dodávateľa. Každý zmluvný vzťah v rámci reťazového obchodu je potrebné posudzovať samostatne. Tovar je dodaný priamo prvým dodávateľom v reťazci poslednému odberateľovi. Pre účely DPH sa každý dodávateľ v reťazci považuje za priameho dodávateľa tovaru pre najbližšieho nasledujúceho odberateľa. Iba jedno dodanie tovaru v rámci jedného zmluvného vzťahu môže byť spojené s prepravou (pohyblivá dodávka), ostatné dodávky tovaru sa uskutočňujú bez prepravy (nepohyblivá dodávka) a miestom ich dodania je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje.
110. V zmysle uvedených záverov správca dane vyhodnocoval zistený obchodný reťazec, v ktorom sa mal tovar obchodovať a vyhodnocoval kedy žalobca, deklarovaný dodávateľ žalobcu Laser System, s.r.o., ako jeho dodávateľ SP Consulting, s.r.o., získali právo nakladať s tovarom ako vlastník, teda či
mali právo disponovať s tovarom - prijímať a realizovať rozhodnutia za účelom ďalšieho predaja tovaru (po prevedení ekonomickej podstaty vlastníctva). Konkrétne, či toto právo na nich bolo prevedené pred tým alebo potom, ako sa tovar začal prepravovať z Rakúska na Slovensko. Správca dane na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že na uvedené spoločnosti bolo prevedené právo nakladať s tovarom pred zahájením prepravy na Slovensko, išlo teda o tzv. „nepohyblivé dodávky“ v obchodnom reťazci a v zmysle § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH platí, že pri dodávkach tovaru bez odoslania alebo prepravy je miestom dodania tovaru miesto, kde sa jeho dodanie uskutočňuje, t.j. v tomto prípade v Rakúsku. Správca dane správne vyžadoval prevod vlastníckeho práva k tovaru v zmysle prevodu jeho ekonomickej podstaty (nie faktický prevod vrátane držby a užívania) - nadobudnutie možnosti prijímať rozhodnutia týkajúce sa tovaru.
111. Správca dane vyhodnotil zistené skutočnosti a uviedol, prečo dopravu „priradil“ až poslednej dodávke od žalobcu pre jeho odberateľov, a to aj na základe toho ako bola preprava fakturovaná a kto bol uvedený na CMR dokladoch. Žalovaný sa s týmto závermi správcu dane stotožnil a uviedol aj vlastnú argumentáciu v reflexii na odvolacie námietky žalobcu, a aj s odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ. Žalobca túto argumentáciu daňových orgánov nenapáda konkrétnymi žalobnými námietkami
- konkrétne závery, že prepravu neobjednávala a nerealizovala spoločnosť SP Consulting, s.r.o., že prepravu vykonal v poradí štvrtý odberateľ GAS product&services, a.s. jeho vlastnými motorovými vozidlami, že CMR boli „uzavreté“ medzi žalobcom a GAS product&services, a.s., že náklady za prepravu boli raz mesačne spoločnosťou GAS product&services, a.s., fakturované žalobcovi v závislosti od množstva prepraveného PHM a bez ohľadu na prepravnú vzdialenosť, vyhodnotenie Rámcovej kúpnej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou SP Consulting, s.r.o. a spoločnosťou Laser System, s.r.o. zo dňa 10.01.2018, výpoveď Ing. Richarda Odnogu - splnomocneného zástupcu spoločnosti GAS product&services, a.s. o tom, že preprava bolo uskutočňovaná na základe zmluvy uzavretej medzi žalobcom a GAS product&services, a.s, vyhodnotenie Zmluvy o zabezpečovaní prepravy uzavretej medzi žalobcom a Laser Systems, s.r.o., v zmysle ktorej mal prepravu obstarávať žalobca, a pod. Tieto vyhodnotené skutkové zistenia, vyvodené z vykonaných dôkazov, na základe ktorých potom žalovaný a aj správca dane dospeli k skutkovým záverom, ktoré následne právne posúdili, žalobca nenapáda konkrétnymi žalobnými námietkami s priliehajúcou skutkovou a právnou argumentáciou, prečo by nemali u hľadiska zákonnosti obstáť.
112. Neobstojí námietka žalobcu, že z dôkazov zabezpečených správcom dane nevyplýval záver, prečo priradili prepravu k poslednej dodávke. Správca dane ako aj žalovaný uviedli podrobné vyhodnotenie dôkazov (popísaných aj v predošlom odseku tohto rozhodnutia), na základe ktorých dospeli k záveru, prečo bola doprava priradená k poslednej dodávke medzi žalobcom a jeho odberateľmi. Uviedli argumentáciu, z ktorej vyvodili závery, že dopravu obstarával žalobca a bola realizovaná jeho odberateľom GAS product&services a.s. pre konečných odberateľov GAS product & services, a.s. a SYNERGAS, s.r.o.
113. Pokiaľ žalobca uviedol, že daňové orgány priradili prepravu k poslednej dodávke bez akýchkoľvek podkladov, na základe nesprávne vyhodnotených dôkazov a nesprávneho právneho posúdenia, ide len o všeobecné námietky a žalobca takýmito námietkami nenapáda, ktoré dôkazy a prečo boli nesprávne vyhodnotené. Žalobca uviedol, že k fyzickej preprave došlo medzi OMV Slovensko a jeho odberateľmi (SP Consulting, s.r.o.), ktorí si objednali a zabezpečili prepravu na Slovensko, a aj ostatné dodania sa preto museli uskutočniť na Slovensku a mali byť predmetom dane v tuzemsku. Takýto záver ale z vykonaného dokazovania nevyplýva a daňové orgány uviedli, z akých dôkazov vyvodili, že SP Consulting, s.r.o. a Laser systems, s.r.o. nezabezpečili prepravu, že preprava bola zabezpečovaná žalobcom pre jeho odberateľov a žalobca tieto závery nevyvrátil a ani neuvádza, v čom a prečo sú tieto závery nesprávne. Ide o vyjadrenie nesúhlasu so závermi daňových orgánov, pričom žalobca neuvádza v tejto žalobnej námietke skutkovú a právnu argumentáciu, pre ktorú by závery daňových orgánov nemali obstáť. Nie je zrejmé, z akých dôkazov vyplývalo, že malo dôjsť k preprave tovaru medzi OMV Slovensko, s.r.o. a jeho odberateľmi (bol len jeden odberateľ SP Consulting, s.r.o.), ktorý mal objednať a zabezpečiť prepravu na Slovensko a z čoho konkrétne žalobca takýto skutkový záver vyvodzuje.
114. Žalobca ďalej namietal, že v rámci predchádzajúcich obchodov došlo k preprave na Slovensko, preto nemohol tovar nadobudnúť v Rakúsku a v tomto smere došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu
prípadu správcom dane aj žalovaným. Tieto žalobné námietky sú opäť len vyjadrením nesúhlasu žalobcu bez toho, aby žalobca uviedol, prečo by tieto závery mali byť nesprávne.
115. Žalobca v správnej žalobe poukazuje na to, že spoločnosť GAS product&services, a.s. bola dopravcom, pričom mala vykonávať podľa žalobcu prepravu podľa pokynov od dodávateľov žalobcu, resp. predchádzajúcich dodávateľov, avšak toto je len tvrdenie žalobcu, ktoré nebolo preukázané a žalobca ani v správnej žalobe neuvádza, z čoho by takéto závery mali vyplývať. Nie je pritom podstatné to, že dopravca nemal zádržné ani záložné ani akékoľvek iné vlastnícke právo k zásielke a nemohol s prepravovanou zásielkou akokoľvek nakladať ako vlastník. Je potrebné odličovať postavenie spoločnosti GAS product&services, a.s. ako dopravcu a ako jedného z konečných odberateľov žalobcu. Je preskúmateľný záver daňových orgánov, keď uviedli, že spoločnosť SP Consulting, s.r.o. ako aj spoločnosť Laser systems, s.r.o. nadobudli tovar s miestom dodania v Rakúsku, a to bez prepravy. Sú preskúmateľné závery, keď daňové orgány uviedli, že tovar bol medzi týmito spoločnosťami dodaný s miestom dodania v Rakúsku, a to bez prepravy. Z rámcovej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a GAS product&services, a.s., ako aj z výpovede konateľa odberateľa a zároveň prepravcu GAS product&services a.s. C.. E. D. vyplynulo, že preprava mala byť objednávaná žalobcom od spoločnosti GAS product&services a.s.
116. Žalobca ďalej v správnej žalobe uviedol, že z vyjadrenia svedkov, daňových priznaní, kontrolných výkazov a ďalších dôkazov je zrejmé, že k prevzatiu tovaru dodávateľom žalobcu prišlo až v mieste ukončenia prepravy na konkrétnej čerpacej stanici v Slovenskej republike a je tak vylúčené, aby si PHM žalobca prevzal v mieste nakládky tovaru. Tieto skutočnosti ale z vykonaného dokazovania nevyplývajú. Žalobca uvádzal, že nemohol nakladať s tovarom skôr ako právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na spoločnosť Laser systems, s.r.o. Žalobná námietka žalobcu neobstojí aj pre jej vnútornú rozpornosť, pretože keby došlo k prevzatiu tovaru dodávateľom žalobcu až v mieste ukončenia prepravy, a to na konkrétnej čerpacej stanici v Slovenskej republike vo vlastníctve spoločnosti GAS product&services a.s. alebo SYNERGAS, s.r.o., tak to znamená, že žalobca by nemohol previesť tovar na spoločnosť GAS product&services a.s. alebo na spoločnosť SYNERGAS, s.r.o., pretože by nemohol nakladať s tovarom, pretože by na neho neprešlo vlastnícke právo. Dodanie tovaru žalobcovi muselo predchádzať dodaniu tovaru žalobcom jeho konečným odberateľom. Žalobca mohol previesť vlastnícke právo k tovaru na svojich odberateľov len vtedy, ak mu predchádzal prevod vlastníckeho práva od Laser systems, s.r.o. žalobcovi. Dodávky, ktoré sú spojené s jedným fyzickým pohybom tovaru musia byť časovo po sebe nasledujúce a každý kto sa zúčastňuje na postupnom obchodovaní s tovarom, môže previesť na svojho odberateľa právo nakladať s tovarom len potom, ako toto právo sám nadobudne od svojho dodávateľa.
117. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že v rozhodnutí sa žalovaný vysporiadal s jeho námietkou tak, že poukázal na to, že správca dane počas daňovej kontroly realizoval viaceré úkony, ale že nie je zrejmé, aké úkony to boli, tak v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalobca poukazuje na časť rozhodnutia žalovaného, kde žalovaný uviedol, že správca dane počas daňovej kontroly realizoval viaceré úkony, prostredníctvom ktorých mal za preukázané, že pohonné hmoty v čase, keď sa preprava začínala realizovať, sa nachádzali v Rakúsku, kde bolo miesto dodania, pričom v nasledujúcich častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia žalovaného je popísané o aké úkony správcu dane išlo, ako ich tento vyhodnotil a ako boli vyhodnotené aj žalovaným.
118. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že žalovaný uviedol, že aj U.. U. E. a C.. C. G. potvrdili miesto prevzatia tovaru a že ide o špekulácie, nakoľko tieto osoby len potvrdili miesto nakládky v Rakúsku a miesto dodania v Rakúsku, tak ani tieto žalobné námietky nie sú dôvodné. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že tieto dve osoby potvrdili miesto a spôsob prevzatia tovaru v Rakúsku a žalovaný neuvádza, že by tieto osoby potvrdili miesto dodania v Rakúsku. Z výpovede týchto osôb žalovaný považoval za preukázané, čo v prejednávanej veci nie je sporné, že tovar bol fyzicky prevzatý z rafinérie v Lobau motorovými vozidlami vo vlastníctve GAS product&services, a.s., čiže miesto a spôsob prevzatia tovaru v Rakúsku týmto spôsobom potvrdzuje aj výpoveď C. G. a potvrdzuje to aj výpoveď U.. U. E.. Z ich výpovedí daňové orgány vyvodili, že tieto fyzické osoby potvrdili, že tovar bol nakladaný v rafinérii v Lobau autami spoločnosti GAS product&services a.s. a že bol vykladaný na konkrétnej čerpacej stanici na území SR.
119. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný na strane 28 rozhodnutia uviedol, že správca dane preukázal, že preprava nebola vykonaná spoločnosťou SP Consulting s.r.o. a že túto skutočnosť žalobca ani jeho
dodávatelia a subdodávatelia nikdy netvrdili, tak k tomu je potrebné uviesť, že z tejto časti odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že daňové orgány takúto formuláciu zvolili vo vzťahu k uvedeniu, že spoločnosť SP Consulting, s.r.o. neobstarávala prepravu. V celkovom kontexte rozhodnutí a záverov je zrejmé, že formulácia „spoločnosť SP Consulting, s.r.o. nevykonávala prepravu“ znamená, že táto spoločnosť neobstarala prepravu (ani nevykonala, čo nie je sporné) na Slovensko za účelom dodania tovaru svojmu odberateľovi Laser systems, s.r.o.
120. Námietky prednesené v bode C správnej žaloby „Úmyselné zatajenie dôkazov“ taktiež nie sú dôvodné. Z administratívneho spisu vyplýva, že podaním č. 1000044075/2021 zo dňa 12.01.2021 správca dane žalobcu oboznámil so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly podľa § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku a toto oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 25.01.2021. Následne bol vypracovaný Protokol z daňovej kontroly č. 100198563/2021 zo dňa 04.02.2021, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 10.02.2021. Dňa 15.02.2021 bolo správcovi dane doručené vyjadrenie žalobcu k oboznámeniu sa so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly. Správcom dane bol spísaný úradný záznam č. 100264451/2021 zo dňa 16.02.2021 o tom, že žalobca sa vyjadril k oboznámeniu až po vydaní protokolu. Následne dňa 12.03.2021 bolo doručené podanie žalobcu - vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly. Oznámením č. 100446076/2021 zo dňa 17.03.2021 správca dane oznámil žalobcovi, že dňa 16.04.2021 o 10.00 hod. sa u správcu dane uskutoční prerokovanie pripomienok predložených žalobcom k protokolu z daňovej kontroly. Podaním č. 100535173/2021 zo dňa 07.04.2021 sa správca dane vyjadril k vyjadreniu žalobcu k protokolu z daňovej kontroly a uviedol, že v zmysle § 68 ods. 3 Daňového poriadku bol určený deň prerokovania pripomienok a dôkazov k zisteniam uvedeným v protokole na 16.04.2021 o 10.00 hod. s tým, že ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu, a ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Zároveň správca dane uviedol, že žalobcovi bolo zaslané oboznámenie so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly zo dňa 12.01.2021, na základe čoho sa daňový subjekt vyjadril podaním zo dňa 15.02.2021. Keďže vyjadrenie bolo doručené po dni vystavenia protokolu, o tejto skutočnosti bol spísaný úradný záznam. Ďalej správca dane uviedol, že v súlade s § 46 ods. 8 Daňového poriadku sa žalobca vyjadril k skutočnostiam týkajúcim sa zdaňovacie obdobia október 2018 v rámci vyrubovacieho konania v podaní zo dňa 12.03.2021 a že predložené pripomienky a dôkazy majú byť predmetom prerokovania, ktoré sa má uskutočniť dňa 16.04.2021. Správca dane reagoval aj na požiadavku žalobcu uvedenú vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly o zaslaní vyjadrenia k pripomienkam a uviedol, že zaslanie písomného vyjadrenia správcu dane k pripomienkam nie je možné akceptovať, pretože ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku ustanovuje, že prerokovanie pripomienok nie je možné vykonať inak ako osobne, ústnym pojednávaním. Následne bolo správcovi dane dňa 15.04.2021 doručené podanie žalobcu, v ktorom žalobca uviedol, že reaguje na doručené vyjadrenie k prerokovaniu pripomienok k protokolu zo dňa 04.02.2021 (doručené žalobcovi 14.04.2021) a uviedol, že považuje protokol za nezákonný z dôvodov uvedených v podaní z 12.03.2021 (vyjadrenie k protokolu) a preto žiada o vysvetlenie, čo by bolo predmetom ústneho pojednávania. Ďalej uviedol, že vzhľadom na epidemiologickú situáciu, občianstvo aktuálneho konateľa (Česká republika) a prevzatie vyjadrenia dňa 14.04.2021 sa daňový subjekt nedokáže zúčastniť ústneho pojednávania určeného správcom dane na 16.04.2021. Uviedol zároveň, že ak by bolo potrebné sa vyjadriť ku skutočnostiam týkajúcim sa zdaňovacieho obdobia október 2018 vo vyrubovacom konaní aj napriek tomu, že protokol z daňovej kontroly je nezákonný, tak žalobca žiada o informáciu, či môže správcu dane kontaktovať ohľadne nového termínu ústneho pojednávania. Správca dane následne spísal úradný záznam č. 100622236/2021 zo dňa 16.04.2021 o tom, že na prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom k protokolu z daňovej kontroly sa za žalobcu nikto nedostavil. V úradnom zázname správca dane zreprodukoval predložené pripomienky a dôkazy a uviedol, že žalobca v písomnom podaní - vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by ovplyvnili skutočnosti uvedené v protokole a že správca dane naďalej trvá na svojich zisteniach uvedených v protokole z daňovej kontroly.
121. Z obsahu rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že rovnakú námietku voči postupu správcu dane vzniesol žalobca aj v podanom odvolaní a žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia vyhodnotil túto odvolaciu námietku ako nedôvodnú. K tejto námietke žalovaný uviedol, že o termíne ústneho pojednávania bol žalobca informovaný od 23.03.2021 (deň doručenia oznámenia), a elektronické podanie, v ktorom uviedol, že konateľ sa nedokáže ústneho pojednávania zúčastniť, bolo správcovi dane doručené dňa 15.04.2021, t. j. deň pred stanoveným termínom pojednávania. Žalovaný uviedol, že
žalobca mal dostatočný časový rámec na to, aby bola zabezpečená účasť jeho zahraničného konateľa aj vzhľadom na epidemiologickú situáciu, prípadne sa mohol daného úkonu zúčastniť splnomocnený zástupca.
122. Správny súd dospel k záveru, že nedošlo k ukráteniu žalobcu na jeho procesných právach. Pokiaľ žalobca namietal, že v podaní zo dňa 15.04.2021 žiadal o určenie nového termínu pojednávania a že na toto správca dane nereagoval, k tomu je potrebné uviesť, že z obsahu podania žalobcu zo dňa 15.04.2021 nevyplýva jednoznačná žiadosť o určenie nového termínu pojednávania. Žalobca v tomto podaní uviedol, že protokol považuje za nezákonný a všeobecne uviedol, že vzhľadom na epidemiologickú situáciu a občianstvo aktuálneho konateľa (Česká republika), ako aj vzhľadom na to, že prevzal vyjadrenie správcu dane dňa 14.04.2021, sa nedokáže zúčastniť ústneho pojednávania. Uviedol, že ak by bolo potrebné sa vyjadriť ku skutočnostiam týkajúcim sa zdaňovacieho obdobia október 2018 vo vyrubovacom konaní aj napriek tomu, že protokol z daňovej kontroly je nezákonný, tak žiada o vyjadrenie, či daňový subjekt môže správcu dane kontaktovať ohľadom nového termínu ústneho pojednávania. Podanie správcu dane zo dňa 07.04.2021, ktoré bolo žalobcovi doručené 14.04.2021, neobsahovalo také skutočnosti a informácie , ktoré by boli pre žalobcu novými informáciami a mali by za následok, že žalobca sa nemohol dostatočne pripraviť na prerokovanie pripomienok k protokolu z daňovej kontroly, ktoré bolo stanovené na 16.04.2021. Aj v tomto podaní správca dane žalobcovi vysvetlil, že ak sa nemôže zúčastniť prerokovania, tak si na tento účel môže zvoliť zástupcu, ďalej, že sa vyjadril k oboznámeniu o skutočnostiach zistených v priebehu daňovej kontroly po vypracovaní protokolu a ďalej uviedol, že nie je možné vykonať prerokovanie pripomienok k protokolu inak ako ústnym pojednávaním. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 15.04.2021 neuviedol konkrétne dôvody, ktoré by mu bránili v účasti na ústnom pojednávaní, len všeobecne poukázal na epidemiologickú situáciu a na to, že aktuálny konateľ má občianstvo Českej republiky. Uviedol, že žiada o informáciu, či môže správcu dane kontaktovať ohľadne nového termínu ústneho pojednávania pre prípad, že by bolo potrebné vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcim sa zdaňovacieho obdobia október 2018 vo vyrubovacom konaní aj napriek tomu, že protokol z daňovej kontroly je nezákonný. Bolo na žalobcovi ako na daňovom subjekte zvážiť, či sa ústneho pojednávania, predmetom ktorého bolo prerokovanie pripomienok k protokolu z daňovej kontroly zúčastní, pričom obstojí argumentácia uvedená v rozhodnutí žalovaného, že žalobca mal dostatočný časový priestor od 23.03.2021 (doručenia oznámenia o termíne prerokovania pripomienok k protokolu z daňovej kontroly) do 16.04.2021 (deň konania ústneho pojednávania), aby zvážil a zabezpečil svoju účasť na ústnom pojednávaní prípadne aj prostredníctvom zástupcu. Prípadne aby so správcom dane jednoznačne komunikoval ohľadom účasti na ústnom pojednávaní aj s uvedením konkrétnych dôvodov, ktoré by mohli byť správcom dane posudzované ako dôvody, ktoré by bolo potrebné zohľadniť pre určenie nového termínu ústneho pojednávania. Neobstoja ani námietky, že sa správca dane nevysporiadal s vyjadrením žalobcu k protokolu z daňovej kontroly a s ním vznesenými námietkami, pretože na tieto námietky dostal žalobca odpoveď.
123. Žalobné námietky prednesené v bode D správnej žaloby „Porušenie zásad dokazovania“ sú nedôvodné pre ich nekonkrétnosť a všeobecnosť. Žalobca v rámci týchto žalobných bodov poukazoval na porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a na nezákonné rozširovanie daňovej povinnosti vo vzťahu k nemu. Uviedol, že správca dane mal k dispozícii relevantné doklady, že zmluvy a existenciu obchodov potvrdili aj dodávatelia a odberatelia žalobcu, žalobca zodpovedal všetky otázky položené správcom dane, ktoré bližšie charakterizovali jednotlivé dodávky a že priznanie práva na odpočítanie dane závisí výlučne od svojvôle správcu dane. K týmto všeobecným námietkam je potrebné uviesť, že v prejednávanej veci nebola spochybnená existencia obchodov a tovaru, ani to, že obchodovania s tovarom sa aj reálne zúčastnili tie subjekty, ktoré boli zistené na základe účtovných a daňových dokladov. Žalobca opakovane upriamuje pozornosť na to, že predložil všetky žiadané doklady a že zmluvy a existenciu obchodov potvrdili aj dodávatelia a odberatelia žalobcu, avšak rezignuje na rozporovanie vyhodnotenia dôkazov, na základe ktorých daňové orgány prijali svoje závery. Žalobca nekonkretizoval, ktoré dôkazy boli nesprávne vyhodnotené, v čom konkrétne sa dopustili daňové orgány chyby pri vyhodnocovaní dôkazov a pri vyvodzovaní skutkových zistení a v čom mala spočívať svojvôľa správcu dane. Ako bolo uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia, boli vyhodnotené nielen výpovede dodávateľov a odberateľov, ale aj faktúry, plniace listy, CMR doklady, zmluvy, a pod. a voči ich vyhodnoteniu vo vzájomných súvislostiach, na základe čoho boli ustálené daňovými orgánmi skutkové závery, žalobca neprenáša konkrétne žalobné námietky.
124. Pokiaľ žalobca zdôrazňoval následnú prefakturáciu nákladov na prepravu spoločnostiam Laser System, s.r.o., a SP Consulting, s.r.o., túto nemožno zamieňať so skutočnou prepravou a jej vyhodnotením vo vzťahu ku konkrétnej jednej dodávke v rámci reťazca obchodov, ktorej môže byť pripísaná. Ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou, je v zmysle § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH podstatné, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa začína uskutočňovať odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej mal byť tovar dodaný. V tomto prípade daňové orgány odôvodnili, prečo mal deklarovaný dodávateľ žalobcu a aj žalobca tovar nadobudnúť s miestom dodania v Rakúsku, konkrétne, že tovar bol týmto subjektom dodaný bez prepravy a v zmysle § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH platí, že miestom dodania tovaru pri dodávkach tovaru bez odoslania alebo prepravy je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje, t.j. v Rakúsku.
125. Žalobca poukazoval na to, že bola predložená rozsiahla dokumentácia, nielen faktúry, ktoré preukázali existenciu zdaniteľných obchodov, a preto rozhodnutia nemôžu byť založené iba na tom, že daňové orgány sa v rozpore so zásadami hodnotenia dôkazov nestotožnili s predloženými dokladmi a vyjadreniami a získané dôkazy nevyhodnotili správne. K týmto námietkam je potrebné opätovne uviesť, že existencia obchodov a tovaru nebola spochybňovaná, správca dane neuznal právo na odpočítanie dane z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH, a to že priamemu dodávateľovi žalobcu nevznikla daňová povinnosť a že tovar nebol žalobcovi dodaný na území Slovenskej republiky. Žalobca namieta porušenie zásad týkajúcich sa hodnotenia dôkazov, ktoré sú zakotvené v Daňovom poriadku, hovorí o arbitrárnom a nezákonnom vyhodnotení dôkazov, avšak v rámci tejto časti správnej žaloby neuvádza, ktoré konkrétne dôkazy mali byť nesprávne a nezákonne vyhodnotené.
126. Žalobca ďalej poukazoval na to, že vyčerpal vlastnú dôkaznú povinnosť, že nemožno od neho požadovať, aby vyvrátil akékoľvek pochybnosti správcu dane a poukázal na súvisiacu judikatúru Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu ČR o prenášaní dôkazného bremena. K tomu je potrebné uviesť, že daňové orgány žalobcu nezaťažovali dôkazným bremenom nad mieru, ktorá ho mohla zaťažovať. Žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane a primárne bolo jeho povinnosťou preukázať, že splnil podmienky na odpočítanie dane, pretože bol iniciátorom odpočítania dane. Správca dane je oprávnený preveriť splnenie podmienok pre odpočítanie DPH, k čomu v prejednávanej veci správca dane aj pristúpil. Správca dane spochybnil tvrdenia žalobcu o dodaní tovaru, konkrétne o tom kde bol tovar dodaný, teda ohľadne miesta dodania tovaru, ako aj o tom, že deklarovanému dodávateľovi vzniklo právo na odpočet DPH. Správca dane zaobstaral dôkazy aj z vlastnej iniciatívy a nezaťažoval žalobcu preukazovaním takých skutočností, ktoré sa ho netýkali a ktoré sa týkali subjektov na predchádzajúcich alebo nasledujúcich článkoch obchodného reťazca. Preukázanie postavenia dodávateľa ako zdaniteľnej osoby je hmotnoprávnou podmienkou pre odpočet DPH, s čím súvisí aj preukázanie, že tovar bol nadobudnutý v tuzemsku.
127. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že žiaden právny predpis neustanovuje zodpovednosť za povinnosti iných daňových subjektov, či už nekontaktnosť daňového subjektu alebo štatutárneho orgánu a neplnenie ich povinností, k týmto námietkam je potrebné uviesť, že tieto námietky nezodpovedajú záverom preskúmavaných rozhodnutí, pretože daňové orgány v prejednávanej veci nedospeli k záveru o nepriznaní práva na odpočítanie dane pre nekontaktnosť dodávateľa žalobcu alebo subdodávateľov alebo pre to, že by si tieto subjekty nesplnili svoje daňové povinnosti. Záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane je zdôvodnený tým, že deklarovanému priamemu dodávateľovi žalobcu nevznikla daňová povinnosť, pretože sa nejednalo o dodanie tovaru v tuzemsku a následne ani žalobcovi nebol dodaný tovar v tuzemsku a nevznikol mu nárok na odpočet DPH.
128. Pokiaľ žalobca poukazoval na ustanovenia § 11 ods. 1 a 17 ods. 1 zákona o DPH s tým, že sa žalovaný nedostatočne zaoberal jeho odvolacou námietkou týkajúcou sa aplikácie § 11 zákona o DPH, k tomu je potrebné uviesť, že nebol dôvod na postup podľa týchto zákonných ustanovení, pretože upravujú nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a v prejednávanej veci nešlo o taký prípad. Dôvodom nepriznania práva na odpočet DPH žalobcovi bolo, že tovar nebol dodaný v tuzemsku, preto nebol dôvodný postup podľa žalobcom citovaných ustanovení.
129. V časti E správnej žaloby „Porušenie zákonnosti“ žalobca opätovne uvádza argumentáciu o porušení zásad vyplývajúcich z Daňového poriadku, o šikanóznom prístupe správcu dane, pričom tieto námietky sú všeobecné a nekonkrétne. Žalobca opakovane zdôrazňoval, že si splnil všetky povinnosti a
že daňové orgány postupovali v rozpore s príslušnými právnymi predpismi, keď mu neuznali oprávnenosť odpočítania dane primárne z toho dôvodu, že obchodný prípad inak právne posúdili a neprihliadli na všetko čo v konaní vyšlo najavo a dôkazy hodnotili v rozpore so zásadou nestrannosti a porušili aj ďalšie zásady v daňovom konaní. Týmto námietkam opätovne nie je možné priznať úspech pre ich nekonkrétnu a všeobecnú povahu. Žalobca len všeobecne poukazuje na zásady, ktorými je ovládané daňové konanie, poukazuje na to, že podľa jeho názoru daňové orgány nepostupovali správne a neprihliadali na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, nesprávne vyhodnocovali dôkazy, avšak žalobca vôbec nenamieta, ktoré z dôkazov boli chybne vyhodnotené a v čom konkrétne daňové orgány pochybili.
130. V rámci bodu F správnej žaloby „Porušenie zásady neutrality dane“ žalobca namietal, že žalovaný naznačil, že žalobca mal získať nešpecifikovanú daňovú výhodu a neuviedol, v čom táto výhoda mala spočívať. Uviedol, že on daň zaplatil svojmu dodávateľovi, preto mu žiadna výhoda nemohla vzniknúť. V súvislosti s touto žalobnou námietkou správny súd uvádza, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že nepriznať právo na odpočet DPH možno v zásade z troch dôvodov, a to pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH, ktoré sú stanovené v zákone o DPH (ktorý je transpozíciou smernice o DPH), ďalej v prípade, že ide o podvodné konanie, o ktorom daňový subjekt vedel alebo vedieť mohol a mal, a ďalej z dôvodu zneužitia práva. V závislosti od toho, ktorý dôvod je dôvodom pre nepriznanie práva na odpočet DPH, sa odvíja aj dôkazné bremeno správcu dane alebo daňového subjektu. V prejednávanej veci sa v rozhodnutí žalovaného síce objavuje konštatovanie o účelovom obchádzaní daňovej povinnosti alebo získaní daňového zvýhodnenia, avšak takáto čiastočná argumentácia v rozhodnutí žalovaného, ktorá nebola nosnou argumentáciou, keď v závere rozhodnutia žalovaný dospel k tomu, že správca dane správne neuznal právo na odpočítanie dane pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok stanovených v zákone o DPH, nie je takou chybou, ktorá by mohla mať za následok nezákonnosť rozhodnutia. Z preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, že žalobcovi nebolo priznané právo na odpočítanie dane z dôvodu, že nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok, konkrétne, že jeho dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť a daňové orgány svoje rozhodnutia nezaložili na závere, že konanie bolo poznačené podvodom, o ktorom žalobca vedel alebo mohol a mal vedieť.
131. Žalobca ďalej objasňoval skutočnosti týkajúce sa priebehu obchodov a tvorby cien pri nákupe pohonných hmôt, avšak tieto skutočnosti nie sú spôsobilé privodiť záver o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí.
132. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že došlo k zmene smernice o DPH smernicou Rady (EÚ) č. 2018/1910 zo dňa 04.12.2018 (ktorou sa mení smernica 2006/112/Es, pokiaľ ide o harmonizáciu a zjednodušenie určitých pravidiel v systéme dane z pridanej hodnoty pre zdaňovanie obchodu medzi členskými štátmi), v dôsledku čoho došlo aj k zmene zákona o DPH a poukazoval na dôvodovú správu novely zákona o DPH s tým, že doterajšia právna úprava bola nejednoznačná a nedokonalá, ani tieto žalobné námietky nie sú spôsobilé privodiť nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Ako správne uviedol aj žalovaný, novela zákona o DPH je platná a účinná od 01.01.2020 a preto ju nebolo možné aplikovať na prípad žalobcu. Žalobca ani argumentačne nepreukázal nesprávnosť záverov rozhodnutí daňových orgánov v kontexte s uvedenou smernicou, ktorá zmenila smernicu o DPH a v kontexte s novelou zákona o DPH.
133. Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veciach C-138/12 a C-564/15 s tým, že v zmysle tejto judikatúry je členský štát povinný v rámci svojej legislatívy umožniť nápravu v prípade, keď subjekt, ktorý vyfakturoval daň túto povinnosť nemal a že ak daňové orgány tvrdia, že žalobca bol povinný daň platiť iba z dôvodu jej uvedenia na faktúre, tak v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ je žalobca oprávnený žiadať vrátenie dane priamo od daňového orgánu, nakoľko získanie dane od jeho dodávateľa Laser systems, s.r.o. je nadmerne ťažké, keďže dodávateľ sa nachádza v likvidácii, ani tieto žalobné námietky nie sú dôvodné. Z obsahu rozhodnutí, na ktoré žalobca poukázal, nemožno dospieť k záveru, že zásada neutrality dane z pridanej hodnoty by bránila zamietnutiu nároku žalobcu na odpočítanie DPH. Z tejto judikatúry ani nemožno vyvodiť prekážku pre správcu dane, aby žalobcovi nepriznal nárok na odpočet DPH z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom rozhodnutí a ktorú žalobca zaplatil svojmu dodávateľovi Laser systems, s.r.o. na základe faktúr. Určenie podmienok, za ktorých možno opraviť DPH fakturovanú bez právneho dôvodu prináleží na základe žalobcom uvádzanej judikatúry členským štátom, avšak nie v rámci odpočítania dane z pridanej hodnoty, ktorého právna úprava toto neupravuje a nepripúšťa.
134. Skutočnosť, že dodávateľ žalobcu Laser systems, s.r.o. bol povinný zaplatiť daň z dôvodu, že bola uvedená na faktúrach v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH nemá za následok vznik práva žalobcu na odpočet DPH. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, ktorým je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pokiaľ dodaním tovaru žalobcovi z dôvodov uvedených v predchádzajúcich bodoch rozhodnutia nevznikla daňová povinnosť, nevznikol žalobcovi nárok na odpočet. Nárok na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 a § 8 ods. 1 zákona o DPH sa viaže na vznik daňovej povinnosti v súvislosti s dodaním konkrétneho tovaru, teda nie na povinnosť zaplatiť daň z dôvodu jej uvedenia na faktúre podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, kde povinnosť zaplatiť daň nevznikla dodaním tovaru.
135. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je nedôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
136. Žalobca v konaní pred správnym súdom nebol úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario.
137. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a/ SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) .
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší správny súd (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.