Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20S-154-2014.pdf
PDF · 146.78 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/154/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: ST. NICOLAUS, a. s., so sídlom 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, IČO: 31 563 066, v zastúpení Advokátskou kanceláriou G. Lehnert, k. s., so sídlom Rajská 7, Bratislava, proti žalovanému: Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky, so sídlom Botanická 17, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. 3679/2014 zo dňa 01.12.2014, takto jednomyseľne
rozhodol:
M e n í rozhodnutie žalovaného č. 3679/2014 zo dňa 01.12.2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Liptovský Mikuláš č.j. 1073/2014Ž zo dňa 09.09.2014 vo výške uloženej pokuty tak, že žalobcovi ukladá sankciu - pokutu vo výške 400,- Eur.
Rozhodnutie žalovaného č. 3679/2014 zo dňa 01.12.2014 vo výroku, v ktorom žalovaný podľa § 23 ods. 5, § 19 ods. 1 Zákona o potravinách a čl. 54 ods. 2 písm. h) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 882/2004 z 29. apríla 2004 o úradných kontrolách uskutočňovaných za účelom zabezpečenia overenia dodržiavania potravinového a krmivového práva a predpisov o zdraví zvierat a o starostlivosti o zvieratá v platnom znení, ktorým žalobcovi bolo uložené opatrenie „zabezpečiť označenie liehovín uvedených vyššie zoznamom jednotlivých zložiek v zmysle platnej legislatívy“ z r u š u j e.
Vo zvyšku návrh z a m i e t a.
Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Žalobou zo dňa 22.12.2014, doručenou na tunajší súd dňa 30.12.2014, domáhal sa žalobca, aby krajský súd zrušil rozhodnutie Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“ alebo „druhostupňový správny orgán“) č. 3679/2014 zo dňa 01.12.2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“, „preskúmavané rozhodnutie“, „rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu“), ktorým podľa § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní rozhodnutie Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Liptovský Mikuláš (ďalej len „prvostupňový orgán“) č.j.: 1073/2014Ž zo dňa 09.09.2014 (ďalej len „prvostupňového rozhodnutie“) zmenil nasledovne: „Účastník konania ST. NICOLAUS a. s., ul. 1. mája 113, 031 28 Liptovský Mikuláš, IČO: 31 563 066, v prevádzkarni ST. NICOLAUS a. s., výroba liehovín ul. 1. mája 113, 031 28 Liptovský Mikuláš porušil povinnosť pri výrobe a umiestňovaní potravín na trh označiť ich v kodifikovanej podobe štátneho jazyka zoznamom jednotlivých zložiek podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. i) zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách (ďalej len „zákon č. 152/1995 Z.z.“ alebo „Zákon o potravinách“), § 3 ods. 3 a § 9 ods. 2 Vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky č. 127/2012 Z.z. o označovaní potravín v platnom znení (ďalej len „Vyhláška č. 127/2012 Z.z.“) a to tým, že dňa 06.08.2014 bolo pri
úradnej kontrole potravín v uvedenej prevádzkarni zistené, že účastník konania vyrába a umiestňuje na trh liehoviny neoznačené zoznamom jednotlivých zložiek: Party čerešňa 42 % 0,5 l, ST. NICOLAUS Kopaničiarska malina 40 % 1 l, ST. NICOLAUS Kopaničiarska marhuľa 40 % 1 l, Kopaničiarska hruška zlatá liehovia 40 % 0,5 l, Jubilejná hruška liehoviny 40 % 0,7 l, Jubilejná slivka 40 % 0,7 l, Jubilejná slivka 40 % 0,5 l, Jubilejná čerešňa 40 % 0,7 l, Jubilejná čučoriedka 40 % 0,7 l, Jubilejná hruška 40 % 0,7 l a 0,5 l, Jubilejná marhuľa 40 % 0,7 l, Jubilejná hruška s medom 30 % 0,7 l a 0,5 l, Party marhuľa 42 % 0,5 l, Turčianske Hradby 36 % 1 l a 0,5 l, Kopaničiarska hruška 40 % 1 l, Leon čerešňa 35 % 1 l a 0,5 l, Leon hruška 35 % 1 l a 0,5 l, Leon marhuľa 35 % 1 l a 0,5 l, Leon slivka 40 % 1 l a 0,5 l, Leon vrchárska slivka 40 % 0,2 l, Leon Tuzemský um 35 % 1 l a 0,5 l, Leon Tuzemský um 40 % 1 l a 0,5 l, Leon Tuzemský um originál 40 % 0,2 l, Leon V-35 % 1 l a 0,5 l, Leon Grand 35 % 1 l, CBA Tuzemský um 40 %, V-30 30 % 0,5 l, SAMA Um tuzemský 40 %, 0,5 l Fresh malina 38 % 0,5 l (ďalej len „liehoviny“, „posudzované liehoviny“, „kontrolované liehoviny“). Uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa § 28 ods. 2 písm. f) zákona o potravinách. Za to sa mu podľa § 28 ods. 2 písm. f) zákona o potravinách ukladá pokuta vo výške 500 eur, slovom: päťsto eur. Uloženú pokutu je účastník konania povinný zaplatiť do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na príjmový účet Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Liptovský Mikuláš, vedený Štátnou pokladnicou, BIC: SPSRSKBA, účet č. M. Pri platbe uvádzajte variabilný symbol VS: XXXX/XXXXŽ. Podľa ustanovenia § 23 ods. 5, § 19 ods. 1 zákona o potravinách a čl. 54 ods. 2 písm. h) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 882/2004 z 29. apríla 2004 o úradných kontrolách uskutočňovaných za účelom zabezpečenia overenia dodržiavania potravinového a krmivového práva a predpisov o zdraví zvierat a o starostlivosti o zvieratá v platnom znení sa zároveň účastníkovi konania ukladá toto opatrenie: Zabezpečiť označenie liehovín uvedených vyššie zoznamom jednotlivých zložiek v zmysle platnej legislatívy.“ V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že bolo preukázané, že účastník konania ST. NICOLAUS, a. s., Liptovský Mikuláš, porušil povinnosť pri výrobe a umiestňovaní potravín na trh označiť dotknuté liehoviny v kodifikovanej podobe štátneho jazyka zoznamom jednotlivých zložiek podľa ustanovenia § 9 ods. 1 písm. i) zákona o potravinách, v nadväznosti na ustanovenia § 3 ods. 3 a § 9 ods. 2 Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. a to tým, že dňa 06.08.2014 bolo pri úradnej kontrole zistené neoznačenie liehovín na ich etiketách zoznamom jednotlivých zložiek. Popísaným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty iného správneho deliktu podľa § 28 ods. 2 písm. f) zákona o potravinách. K námietkam účastníka uvedených v odvolaní uviedol, že zo Smernice 2000/13/ES nevyplýva žiadna výnimka z označovania zloženia alkoholických nápojov. Zmienka týkajúca sa tejto problematiky je uvedená iba v čl. 6 bod 3 cit. smernice, kde sa uvádza: „V prípade nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % alkoholu Rada konajúc na návrh Komisie stanoví pred 22. decembrom 1982 pravidlá pre označenie zložiek.“ Keďže komisiou neboli vypracované žiadne osobitné pravidlá pre označovanie zložiek nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % alkoholu, nebolo možné odvolávať sa na túto smernicu a do vnútroštátnej legislatívy nemohla byť výnimka vzťahujúca sa na označovanie zložiek bez rozhodnutia Komisie zapracovaná. Vyhláškou č. 127/2012 Z.z. boli prevzaté právne záväzné akty Európskej únie uvedené v jej prílohe č. 4, a to najmä Smernica 2000/13/ES. O. je plne kompatibilná s vymenovanými právnymi aktami S. spoločenstva. Z tejto vyhlášky nevyplýva žiadna výnimka z označovania zloženia u nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % alkoholu (tak, ako to nevyplýva ani z prevzatej Smernice 2000/13/ ES). Z uvedeného je zrejmé, že od r. 1982 Rada iné pravidlá týkajúce sa označenia zložiek nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % alkoholu neprijala a do dátumu uplatňovania nariadenia č. 1169/2011, t.j. do 13.12.2014 je stále v platnosti Smernica 2000/13/ES a Vyhláška č. 127/2012 Z.z. s povinnosťou označovať všetky potraviny, vrátane nápojov, ktoré obsahujú viac ako 1,2 objemového percenta alkoholu všetkými uvedenými povinnými údajmi, teda aj zoznamom zložiek. Dňa 13.12.2014 nadobúda účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1169/2011 z 25.10.2011 o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom, ktoré bude priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch EÚ. Podľa tohto nariadenia musí každý prevádzkovateľ potravinárskeho podniku poskytnúť všetky informácie o potravine konečnému spotrebiteľovi. Vynechanie určitých údajov je ustanovené v čl. 16 ods. 4 tohto nariadenia. Ide o vynechanie zoznamu zložiek a označenia výživovej hodnoty u nápojov, ktoré obsahujú viac ako 1,2 objemového percenta alkoholu. Nakoľko však uvedené nariadenie nebolo účinné v čase úradnej kontroly, ani v čase vydávania rozhodnutia o uložení pokuty a ani počas rozhodovania o odvolaní, akékoľvek námietky účastníka konania týkajce sa tohto nariadenia sú irelevantné. Čo sa týka výšky uloženej sankcie, uviedol, že pokuta vo výške 500,- Eur je oprávnená. Uložená pokuta nie je pokutou likvidačnou, vzhľadom na zákonom stanovené medze je pokutou primeranou, v dolnej hranici zákonnej sadzby. Odvolací orgán zo strany prvostupňového orgánu nezistil porušenie právnych predpisov a ani účastník konania vo svojom odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by boli dôvodom
na jeho zrušenie, zistil však dôvody na jeho zmenu, preto postupoval v súlade s § 59 ods. 2 Zákona o správnom konaní a odvolaním napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že z výroku rozhodnutia vypustil zaradenie liehovín v zmysle Nariadenia č. 110/2008, Prílohy II, ako „ostatné liehoviny“ a doplnil ustanovenia oprávňujúce správny orgán ukladať opatrenia. Pokutu ponechal v pôvodnej výške.
Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobu žalobca písomným podaním zo dňa 22.12.2014. Tvrdil, že zámerom zákonodarcu bolo v prípade čl. 6 bod 3 Smernice 2000/13/ES stanoviť výnimku z povinnosti označovať nápoje obsahujúce viac ako 1,2 % objemu alkoholu zoznamom zložiek, hoci národným štátom sa ponechalo právo takúto povinnosť národnou legislatívou zaviesť, avšak ak to len pri zachovaní postupu podľa Smernice Európskeho parlamentu č. 98/34/ES z 22.06.1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (ďalej len „Smernica č. 98/34/ES“), nakoľko ide o technické normy. Iný výklad čl. 6 bod 3 Smernice 2000/13/ES nie je prípustný, vzhľadom aj na stanovisko Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR vo veci a z dôvodu zachovania právnej istoty žalobcu a ostatných výrobcov alkoholických nápojov na území SR, keď správne orgány boli povinné rozhodovať v súlade s právom a teda aj predvídateľnejšie, pričom doterajšia výkladová prax § 9 ods. 1 písm. i) Zákona o potravinách a § 3 ods. 3 a § 9 ods. 2 Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. ako aj § 8 ods. 16 Výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 1010/2004-100 zo dňa 15.04.2004 (ďalej len „výnos“) orgánmi úradnej kontroly potravín v súlade so znením čl. 6 bod 3 Smernice č. 2000/13/ES je taká, že žalobca nie je povinný uvádzať v označení zoznam zložiek, ak ide o nápoje obsahujúce viac ako 1,2 objemového % alkoholu, čo sa vzťahovalo na kategorizované a aj na ostatné liehoviny v zmysle Nariadenia č. 110/2008. Na tomto závere podľa žalobcu nič nemení ani vyjadrenie predstaviteľa Slovenskej republiky pri Európskej únni - veľvyslanca Ivana Korčoka z 23.05.2014 adresované Potravinárskej komore SR a list odboru legislatívy Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR z 10.02.2014, na ktorý žalovaný v rozhodnutí odkazuje. Podľa názoru žalobcu ide o síce úplne odlišný výklad čl. 6 bod 3 Smernice 2000/13/ ES ako aj v prípade stanoviska Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR z 05.12.2011, avšak žalobca sa v dobrej viere doposiaľ riadil oficiálnym stanoviskom ministerstva vzhľadom na to, že jednotný výklad citovaného ustanovenia dosiaľ nebol publikovaný. Nič doposiaľ nenasvedčovalo ani nenasvedčuje tomu, aby uvedený výklad poskytnutý Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR zo dňa 05.02.2011 bol nesprávny. Poukázal, že spôsob označovania liehovín na slovenskom trhu je nielen na základe vyššie uvedenej právnej úpravy, ale aj v dôsledku výkladu Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR v zmysle listu z 05.12.2011 a rozhodovacej praxe orgánov úradnej kontroly dlhodobo zaužívaný. Takéto označovanie liehovín, pri absencii odlišnej národnej právnej úpravy, predpokladá od 13.12.2014 aj Nariadenie ES č. 1169/2011.
Poukázal na nález Ústavného súdu SR I.ÚS 241/2007 z 18.09.2008, ktorý konštatoval, že za situácie, keď právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadov obísť fakt, že na poli verejného práva štátne orgány môžu konať len to, či im zákon výslovne umožňuje. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné orgány verejnej moci postupovať miernejšie. Žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie 12 dní pred uplatňovaním Nariadenia č. 1169/2011, vydal ho dňa 01.12.2014 a žalobcovi doručil 05.12.2014. Pokiaľ by však žalovaný vyčkal s vydaním napadnutého rozhodnutia 12 dní, t.j. do 13.12.2014, kedy začalo byť uplatniteľné Nariadenie č. 1169/2011, mohol v prípade žalobcu rozhodnúť inak, v súlade s jeho názorom. Z § 8 ods. 16 výnosu vyplýva, že výnos stanovuje výnimku z povinnosti označovať nápoje obsahujúce viac ako 1,2 % objemu alkoholu zoznamom zložiek. Nakoľko však z tohto ustanovenia nie je zrejmé, na ktoré alkoholické nápoje sa vzťahuje táto výnimka, v súlade so zásadou in dubio mitius, ktorá je aplikovateľná na uvedený prípad, s poukazom na uvedený nález Ústavného súdu SR, možno dospieť podľa názoru žalobcu k záveru, že táto výnimka sa vzťahuje na všetky alkoholické nápoje a keďže v zmysle čl. 16 bod 4 Nariadenia č. 1169/2011 platí ako všeobecná úprava to, že uvedenie zoznamu zložiek nie je povinné pre nápoje, ktoré obsahujú 1,2 objemového % alkoholu, pokiaľ sa v tejto oblasti neprijmu osobitné predpisy únie, pričom v zmysle čl. 41 Nariadenia č. 1169/2011 je až do prijatia týchto osobitných predpisov umožnené členským štátom zachovať si vnútroštátne predpisy týkajúce sa zoznamu zložiek. Potom je zrejmé, že za takýto vnútroštátny predpis možno považovať nielen Zákon o potravinách a Vyhlášku č. 127/2012 Z.z., ale aj citovaný výnos. Poukázal, že z čl. 16 bod 4 až 41 Nariadenia 1169/2011 v spojení s § 8 ods. 16 výnosu je potom zrejmé, že ani po 13.12.2014 žalobca nie je povinný označovať nápoje s obsahom viac ako 1,2 % objemu alkoholu zoznamom zložiek. Potom napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Smernica č. 2000/13/ES bola do nášho právneho poriadku v zmysle § 18 v spojení s prílohou č. 4 Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. prevzatá touto vyhláškou. V prípade Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. ako aj výnosu, ide o technické predpisy v zmysle čl. 1 bod
11 Smernice 98/34/ES a nakoľko tieto právne predpisy obsahujú technické špecifikácie v zmysle čl. 1 bod 3 Smernice 98/34/ES vyžadované od potravinárskych výrobkov, a to špecifikácie z hľadiska ozačovania. Vyhláška č. 127/2012 Z.z. však na rozdiel od čl. 6 bod 3 Smernice č. 2000/13/ES výslovne neupravuje uvádzanie zoznamu zložiek v označení nápojov, ktoré obsahujú viac ako 1,2 objemového % alkoholu tak, ako vyplýva z oficiálneho stanoviska Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR z 05.12.2011, ktoré uvedený výnos aj vydalo ako aj Vyhlášku č. 127/2012 Z.z. V prípade, že by ministerstvo v tomto prípade Vyhláškou č. 127/2012 Z.z. ukladalo na rozdiel od čl. 6 bod 3 Smernice 2000/13/ES povinnosť označovať zoznamom zložiek aj alkoholické nápoje (ostatné liehoviny alebo kategorizované liehoviny) ako všeobecnú požiadavku na označovanie potravinárskych výrobkov, čo však z právneho predpisu výslovne nevyplýva a naopak z vyššie uvedeného stanoviska ministerstva z 05.12.2011 vyplýva, že takto ministerstvo v tom čase postupovať nemalo. Potom by Vyhláška č. 127/2012 Z.z. podliehala oznamovacej povinnosti v zmysle čl. 8 bod 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22.06.1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti. Rovnako by sa táto povinnosť vzťahovala aj na vyššie uvedený výnos v prípade, ak by odlišne od Smernice 2000/13/ES ukladala sa povinnosť uvádzať zoznam zložiek v označení na liehovinách a to bez ohľadu na to, či by išlo o označenie nachádzajúce sa na etiketách, tzv. ostatných alebo kategorizovaných liehovín. Ak by teda tieto právne predpisy na rozdiel od vyššie uvedenej Smernice 2000/13/ES ukladali povinnosť uvádzať zoznam zložiek na označení nápojov, ktoré obsahujú viac ako 1,2 objemového % alkoholu, podliehali by oznamovacej povinnosti podľa čl. 8 bod 1 Smernice 98/34/ES. Pritom je zrejmé, že Vyhláška č. 127/2012 Z.z. ani uvedený výnos neboli v zmysle cit. ustanovení oznámené Komisii, to vyplýva z údajov databázy technických noriem, ktorá je verejne prístupná. Podľa ustanovení judikatúry Súdneho dvora nedodržanie povinnosti oznámenia podľa čl. 8 ods. 1 Smernice 98/34/ES predstavuje procesnú vadu pri prijímaní dotknutých technických predpisov, ktorej dôsledkom je neuplatniteľnosť týchto technických predpisov, z dôvodov čoho ich nemožno namietať proti jednotlivcom. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 10.07.2014 C-307/13 bod 48, rozsudky C-194/9 bod 54 a C-20/05 bod 44. Vyslovil názor, že pokiaľ by podľa § 9 ods. 1 písm. i) Zákona o potravinách a § 3 ods. 3 a § 9 ods. 2 Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. v spojení s ustanovením § 8 ods. 16 výnosu napriek výnimke stanovenej v čl. 6 bod Smernice 2000/13/ES bol žalobca povinný uvádzať zoznam zložiek v označení dotknutých liehovín, potom je zrejmé, že tieto právne predpisy sú v dotknutej časti voči žalobcovi neuplatniteľné z dôvodu nedodržania povinnosti v oznámeniach Komisii podľa § 8 ods. 1 Smernice 98/34/ES, z čoho vyplýva, že na označovanie dotknutých liehovín sa v tomto ohľade uplatní európsky konformný výklad ustanovenia § 9 ods. 1 písm. a) Zákona o potravinách a § 3 ods. 3 a § 9 ods. 2 Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. v spojení s § 8 ods. 16 výnosu v súlade s čl. 6 bod 3 Smernice 2000/13/ES, v zmysle ktorého žalobca nie je povinný uvádzať zoznam zložiek v označení nápojov, ktoré obsahujú viac ako 1,2 % objemu alkoholu.
Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 11.02.2012. Stotožnil sa skutkovým a právnym posúdením veci v napadnutom rozhodnutí. Žiadal žalobu zamietnuť. K jednotlivým žalobným bodom uviedol, že zo Smernice 2000/13/ES nevyplýva žiadna výnimka z označovania zloženia alkoholických nápojov a zmienka týkajúca sa tejto problematiky je uvedená iba v čl. 6 ods. 3 uvedenej smernice a keď neboli komisiou vypracované žiadne osobitné pravidlá pre označovanie zložiek nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % objemu alkoholu, nebolo možné odvolať sa na túto smernicu a do vnútroštátnej legislatívy nemohla byť výnimka vzťahujúca sa na označovanie zložiek bez rozhodnutia komisie zapracovaná. Vyhláškou č. 127/2012 Z.z. boli prevzaté právne záväzné akty Európskej únie v jej prílohe č. 4, a to aj Smernica 2000/13/ES. Od r. 1982 Rada iné pravidlá týkajúce sa označovania zložiek nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % alkoholu neprijala a do dátumu uplatňovania Nariadenia č. 1169/2011, t.j. do 13.12.2014, bola v stále v platnosti Smernica 2000/13/ES a Vyhláška č. 127/2012 Z.z., s povinnosťou označovať všetky potraviny vrátane nápojov, ktoré obsahujú viac ako 1,2 % objemu alkoholu všetkými uvedenými povinnými údajmi, teda aj zoznamom zložiek. Poukázal na stanovisko ambasádora Ivana Korčoka zo dňa 23.05.2014, ktoré bolo obsiahnuté aj v dôvodoch napadnutého rozhodnutia žalovaného. Čo sa týka výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR a Ministerstva zdravotníctva SR č. 2010/2004-100, ktorým sa riadi Hlava Potravinového kódexu SR upravujúca lieh a liehoviny, na ktorú žalobca poukazoval. Tvrdil, že táto norma je obsolentnou právnou normou, preto pri posúdení tejto otázky žalovaný nezohľadňoval ani delenie liehovín na tzv. kategorizované, u ktorých sa označenie zloženia nemusí uvádzať a nekategorizované. Ide o podzákonný právny predpis, ktorý v dôsledku zrušenia nadväzujúcich ustanovení nie je možné aplikovať na okruh otázok, ktoré boli v minulosti týmto výnosom upravené, navyše jeho aplikovanie by bolo aj v rozpore s právom EÚ - Smernicou č. 2000/13/ ES, ktorá priame uplatnenie odlišných národných predpisov neumožňuje na rozdiel od súčasne platného
Nariadenia č. 1169/2011 s poukazom na čl. 41 tohto nariadenia, v ktorom je uvedené, že pokiaľ sa neprijmu predpisy Únie uvedené v čl. 16 ods. 4, môžu členské štáty zachovať vnútroštátne opatrenia týkajúce sa zoznamu zložiek, ak ide o nápoje obsahujúce viac ako 1,2 % objemu alkoholu. K námietke žalobcu, v ktorej tvrdil, že Vyhláška č. 127/2012 Z.z. z hľadiska označovania obsahuje odlišnú právnu úpravu označovania nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 objemového % alkoholu ako Smernica 2000/13/ ES a má byť v súlade so Smernicou 98/34/ES, je návrh oznámený Komisii, uviedol, že s takýmto názorom žalobcu nesúhlasí. Vyhláška č. 127/2012 Z.z. bola plne kompatibilná so Smernicou 2000/13/ ES a keďže Smernica v čase vydávania vyhlášky neupravovala výnimku z označovania zložiek nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 objemového % alkoholu, nemohla byť táto výnimka zapracovaná ani do národnej legislatívy. Pokiaľ by po prijatí národnej legislatívy došlo k prijatiu pravidiel pre označovanie týchto zložiek, uvedená zmena by sa riešila zmenou vyhlášky. K námietke žalobcu, že rozhodnutie bolo vydané 12 dní pred uplatnením Nariadenia 1169/2011 žalovaný uviedol, že Nariadenie 1169/2011 nebolo účinné v čase úradnej kontroly ani v čase vydávania rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia o uložení pokuty, preto správne orgány na uvedené nariadenie neprihliadali.
Krajský súd preskúmal rozhodnutie žalovaného na nariadenom pojednávaní dňa 02.06.2015 a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre postup súdu podľa § 250j ods. 5 O.s.p., keď v časti uloženej peňažnej sankcie súd napadnuté rozhodnutie zmenil. K zrušeniu časti rozhodnutia žalovaného došlo v súlade § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p., vo zvyšku návrh ako nedôvodný pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, a to z nasledovných dôvodov:
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 152/1995 Z.z. v znení do 31.03.2015 (účinného v čase kontroly a vydania rozhodnutia žalovaného) ten, kto vyrába potraviny, manipuluje s nimi alebo ich umiestňuje na trh, je povinný ich označiť v kodifikovanej podobe štátneho jazyka 8c) týmito údajmi: a) názvom, pod ktorým sa potravina predáva, b) obchodným menom a adresou prevádzkovateľa potravinárskeho podniku, baliarne, distribútora alebo dovozcu so sídlom v rámci spoločenstva, c) o množstve; pri pevných potravinách nachádzajúcich sa v náleve musí byť okrem celkovej hmotnosti uvedená i hmotnosť pevnej potraviny, d) dátumom spotreby, ak ide o druhy potravín podliehajúcich rýchlej skaze z mikrobiologického hľadiska, e) dátumom minimálnej trvanlivosti, f) o osobitnom spôsobe skladovania; ak ide o potraviny, pri ktorých by po otvorení obalu spotrebiteľom došlo k rýchlemu poškodeniu kvality alebo bezpečnosti, uvedú sa konkrétne podmienky na uchovanie po otvorení obalu u spotrebiteľa, prípadne lehota spotreby potraviny, g) návodom na použitie v prípade, ak by jeho neuvedenie mohlo spôsobiť nesprávne použitie alebo prípravu potraviny, h) o určení potraviny na osobitné výživové účely alebo osobitné použitie, i) zoznamom jednotlivých zložiek, j) o množstve určitých zložiek alebo kategórií zložiek, k) o ošetrení potraviny alebo jej zložiek ožiarením, l) o výživovej hodnote pri potravinách, na obaloch ktorých je uvedené výživové tvrdenie, m) o možnosti nepriaznivého vplyvu na zdravie ľudí, n) o skutočnom množstve etanolu vyjadrenom v percentách objemu, ak ide o nápoje s množstvom etanolu viac ako 1,2 percenta objemu, o) o pôvode alebo mieste pôvodu v prípade, ak by neuvedenie tejto informácie mohlo uviesť spotrebiteľa do omylu. 8c) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1924/2006 o výživových a zdravotných tvrdeniach o potravinách (Ú.v. L 409, 30.12.2006).
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 152/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov (účinného v čase rozhodovania krajského súdu), ten, kto vyrába potraviny, manipuluje s nimi alebo ich umiestňuje na trh, je povinný ich označiť v kodifikovanej podobe štátneho jazyka údajmi podľa osobitného predpisu.9) 9) Nariadenie (EÚ) č. 1169/2011.
Podľa § 28 ods. 2 zákona č. 152/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.03.2015, orgán úradnej kontroly potravín uloží právnickej osobe alebo fyzickej osobe podnikateľovi pokutu od 100 eur do 100 000 eur - písm. f) ak v rozpore s týmto zákonom alebo osobitnými predpismi vyrába, balí alebo umiestňuje na trh potraviny nesprávne označené alebo neoznačené.
Podľa § 28 ods. 9 cit. zákona, orgán úradnej kontroly potravín pri určení výšky pokuty prihliada na závažnosť, trvanie, následky protiprávneho konania, minulosť prevádzkovateľa 24b) a na to, či ide o opakované protiprávne konanie. 24b) Čl. 54 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 882/2004 v platnom znení.
Podľa § 9 ods. 2 vyhlášky č. 127/2012 Z.z. v znení neskorších predpisov, zložky sa označujú podľa odsekov 3 až 30, podľa § 10 a 11 a podľa príloh č. 1 až 3.
Podľa § 9 ods. 5 cit. vyhlášky (v znení účinnom v čase kontroly, rozhodovania žalovaného a rozhodnutia súdu k 02.06.2015)), ak ide o nápoj obsahujúci viac ako 1,2% obj. alkoholu, v ktorom sa nachádza zložka podľa prílohy č. 3, uvedie sa v označení slovom "obsahuje", za ktorým sa uvedie názov príslušnej zložky. Takéto označenie sa nemusí uvádzať, ak zložka je už uvedená v zozname zložiek alebo v názve nápoja.
Podľa § 3 ods. 3 cit. vyhlášky, v označení balenej potraviny musia byť uvedené tieto údaje: e) zoznam zložiek.
Podľa čl. 6 bod 3 Smernice č. 2000/13/ES o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa označovania, prezentácie a reklamy potravín (ďalej len „Smernica č. 2000/13/ES zo dňa 20.03.2000) účinnej do 13.12.2014: „V prípade nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % objemu alkoholu, Rada konujúca na návrh Komisie stanoví pred 22.12.1982 pravidlá pre označenie zložiek.“
Podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 1169/2011 z 25.10.2011 o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom (ďalej len „Nariadenie č. 1169/2011“) účinného od 13.12.2014, kapitoly IV oddiel 1 čl. 9 bod 1 (zoznam povinných údajov): písm. b) „V súlade s čl. 10-35 a okrem výnimiek obsiahnutých v tejto kapitole je povinné uvádzať zoznam zložiek.“
Podľa čl. 10 Nariadenia č. 1169/2011 (dodatočné povinné údaje pre osobitné druhy alebo kategórie potravín) bod 1: „Okrem údajov uvedených v čl. 9 ods. 1 sú v prílohe III ustanovené dodatočné povinné údaje pre osobitné druhy alebo kategórie potravín.“
Podľa čl. 16 bod 4 Nariadenia č. 1169/2011 (vynechanie určitých povinných údajov): „Bez toho, aby boli dotknuté iné predpisy Únie vyžadujúce uvedenie zoznamu zložiek alebo povinné výživové údaje, nie sú údaje uvedené v čl. 9 ods. 1 písm. b) a l) povinné pre nápoje, ktoré obsahujú viac ako 1,2 objemového % alkoholu povinné.“
Podľa čl. 41 Nariadenia č. 1169/2011 (alkoholické nápoje): „Pokiaľ sa neprijmú predpisy Únie uvedené v čl. 16 ods. 4, môžu členské štáty zachovať vnútroštátne opatrenia týkajúce sa zoznamu zložiek, ak ide o nápoje obsahujúce viac ako 1,2 objemového % alkoholu.“
Podľa § 28 ods. 2 zákona č. 152/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov,
Žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V podanej žalobe ako aj odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu tvrdil, že nebola povinnosť žalobcu uvádzať na posudzovaných liehovinách zoznam zložiek v označení nápojov, ktoré obsahujú viac ako 1,2 objemového % alkoholu. Žalovaný správny orgán nevyložil ustanovenia, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, ústavne konformným spôsobom a nepriklonil sa k výkladu, ktorý je priaznivejší pre žalobcu, pokiaľ § 8 ods. 16 výnosu nejednoznačne upravuje, na ktoré liehoviny sa má toto ustanovenie vzťahovať, keďže odkazuje na zrušené ustanovenie právneho predpisu. Potom musí platiť, že žalobca nie je povinný uvádzať zloženie v označení žiadnej liehoviny, keď v čl. 6 bod 3 Smernice 2000/13/ES bola stanovená výnimka z povinnosti označovať nápoje obsahujúce viac ako 1,2 % objemu alkoholu zoznamom zložiek, hoci národným štátom sa ponechalo toto právo národnou legislatívou zaviesť, avšak pri zachovaní postupu podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 98/34/ES z 22.06.1998, ktorá stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti a keďže žalobca tento postup nedodržal, lebo Vyhláška č. 127/2012 Z.z. ani výnos neboli oznámené komisii, tak ako to vyplýva z údajov databázy technických noriem, tieto právne predpisy v dotknutej časi voči žalobcovi sú neuplatniteľné. Rozhodnutie žalovaného nie je predvídateľné vzhľadom na doterajšiu výkladovú prax § 9 ods. 1 Zákona
o potravinách a § 3 Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. a § 8 ods. 16 výnosu, ktorá v súlade s čl. 6 bod 3 Smernice 2000/13/ES bola taká, že žalobca nie je povinný označovaním zoznamu zložiek označovať nápoje, ak ide o nápoje obsahujúce viac ako 1,2 objemového % alkoholu a poukázal na doteraz zaužívaný spôsob interpretácie aplikovaných právnych noriem zo strany Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, ktoré sú vyjadrené v liste z 05.12.201. Tvrdil, že nemá vedomosť o tom, že by v iných prípadoch, vo vzťahu k iným subjektom, bolo orgánmi žalovaného vytýkané nesprávne označenie obdobných výrobkov tak, ako je to v prípade žalobcu.
Krajský súd poukazuje, že Smernica č. 2000/13/ES v čl. 3.1 (2) upravovala, v prípade označovania potravín, povinnosť ich označovania zoznamom zložiek, z jej ustanovení, ani z iných európskych noriem nebolo preukázané, že by v čase vykonávania úradnej kontroly a vydania rozhodnutí žalovaného a prvostupňového správneho orgánu existovala právna úprava na úrovni Európskej únie, ktorá by v prípade nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % objemu alkoholu, upravovala (v prípade takýchto výrobkov) výnimku z ich označovania zoznamom zložiek.
Krajský súd je názoru, že čl. 6 ods. 3 Smernice 2000/13/ES je potrebné (vzhľadom na jeho gramatický výklad) vykladať ako ustanovenie, ktoré neumožňuje pri nápojoch obsahujúcich viac ako 1,2 % objemu alkoholu (ďalej len „posudzované liehoviny“, „posudzované nápoje“) výrobcom alebo osobám, ktoré s nimi manipulujú alebo takéto výrobky umiestňujú na trh, aby tieto osoby (na označení takýchto výrobkov) boli oprávnené neuvádzať zoznam zložiek takéhoto výrobku. Jednoducho povedané, čl. 6 bod 3 Smernice 2000/13/ES neupravuje výnimku z označovania nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % objemu alkoholu údajmi - zoznamom zložiek.
Vzhľadom na absenciu explicitnej právnej úpravy, ktorá by umožňovala v prípade posudzovaných výrobkov (liehovín - nápojov s obsahom viac ako 1,2 % objemu alkoholu) neuvádzať v ich označovaní zoznam zložiek, bolo potrebné aplikovať (ako správne postupoval žalovaný a prvostupňový správny orgán), vnútroštátnu právnu úpravu - Vyhlášku č. 127/2012 Z.z. a zákon č. 152/1995 Z.z. účinný v čase kontroly a rozhodovania správnych orgánov, ktoré jednoznačne upravovali povinnosť označovania posudzovaných nápojov aj zoznamom zložiek a neustanovovali výnimku v prípade označovania potravín
- nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % objemu alkoholu. Žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán teda nemohli inak, ako v súlade s platnou právnou úpravou, ktorá bola platná a účinná v čase vykonania úradnej kontroly a v čase rozhodovania prvo a druhostupňového správneho orgánu, postupovať.
Pokiaľ žalovaný aplikoval na prejednávanú vec § 9 ods. 1 písm. i) zákona č. 152/1995 Z.z. a § 3 ods. 3 písm. e) v spojení s § 9 ods. 2 Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. v znení účinnom do 13.12.2014, tak tento postup žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu, bol v súlade so zákonom. Preto bol následne súladný so zákonom aj postup žalovaného, ktorý pri aplikácii § 28 ods. 2 písm. f) zákona č. 152/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov uložil žalobcovi pokutu.
Žalovaný nemohol aplikovať v čase vydania svojho rozhodnutia právnu úpravu, na ktorú poukazoval žalobca v žalobe, ktorá bola účinná od 13.12.2014 (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 1169/2011 z 25.10.2011) práve z dôvodu, že v čase rozhodovania žalovaného uvedená právna úprava neplatila.
Krajský súd sa nestotožnil so žalobnými námietkami, keď žalobca poukazoval na obsah výnosu Ministerstva pôdohospodárstva SR č. 1010/2004-100 z 15.04.2004, ktorým sa vykonáva hlava Potravinového kódexu Slovenskej republiky upravujúca lieh a liehoviny - § 8 ods. 16 (ďalej len „výnos“). V tejto súvislosti krajský súd poukazuje, že táto norma nadobudla účinnosť 29.04.2004 a stratila účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky do Európskej únie - 01.05.2004, a to okrem § 8 ods. 16-21 a § 12. Je pravdou, že výnos rozdeľoval lieh a liehoviny na tzv. kategorizované liehoviny, ktoré sú obsiahnuté vo výnose v § 5 ods. 1-22. V § 5 ods. 23 upravoval, že ostatné liehoviny, ktoré v ustanoveniach § 5 nie sú uvedené a ktoré nespĺňajú požiadavky uvedené v § 5 ods. 2-22, sú ostatnými liehovinami. Účinnosť § 8 ods. 16 aj po 01.05.2004 (v tejto časti výnosu) bola zachovaná. Ustanovenie § 8 cit. výnosu upravovalo označovanie liehovín a v § 8 ods. 16 tento výnos konštatoval, že na označení liehoviny, ktorá spĺňa požiadavky na zaradenie do kategórie liehovín podľa § 5 ods. 2-22, sa nemusí uvádzať jej zloženie.
Krajský súd poukazuje, že pri rozhodovaní vo veci nebolo možné aplikovať výnos z 15.04.2004-č. 1010/2004-10 (ďalej len „výnos“), ktorý je podzákonnou právnou normou. Pokiaľ žalovaný aplikoval na rozhodovaciu činnosť ustanovenia Zákona o potravinách a Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. o označovaní potravín, tak tento postup bol v súlade so zákonom. Nie je možné vychádzať z ustanovení výnosu, na ktoré poukazoval v podanej žalobe žalobca - § 8 ods. 16, keď samotný výnos v čase vykonania úradnej kontroly a rozhodovania správnych orgánov nebol v platnosti a účinnosti ako celok, ale len jeho ustanovenie § 8 ods. 16-21 a § 12, ktoré bez účinnosti ustanovení § 5 ods. 2-22 výnosu, podľa názoru krajského súdu, nebolo možné aplikovať. Výnos sa stal obsolentnou právnou normou. Naviac sa jedná o podzákonnú normu, ktorá nemôže byť v rozpore s normami vyššej právnej sily a keďže Zákon o potravinách v § 9 ods. 1 písm. i) jednoznačne ustanovoval podmienky označovania potravín, vrátane označovania zoznamom zložiek, čo je aj v súlade s § 3 ods. 3 písm. e) a § 9 ods. 2 Vyhlášky č. 127/2002 Z.z., nie je možné na ustanovenie § 8 ods. 16 cit. výnosu prihliadať.
Krajský súd neakceptoval tvrdenia žalobcu, ktorý poukazoval na znenie § 8 ods. 16 výnosu, ktoré delilo lieh a liehoviny na tzv. kategorizované liehoviny upravené v § 5 ods. 2-22 a ostatné liehoviny. Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu ako aj dôvodov rozhodnutia žalovaného, správne orgány posudzované liehoviny takýmto spôsobom nerozčlenili a ani z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, že by pri rozhodovaní aplikovali ustanovenia výnosu a správne orgány ani nemohli na obsah výnosu - tejto podzákonnej normy, prihliadať, keď z rozhodnutia žalovaného jednoznačne vyplýva, že pokutu uložili správne orgány za porušenie § 9 ods. 1 písm. i) Zákona o potravinách a § 3 ods. 3 a § 9 ods. 2 Vyhlášky č. 127/2012 Z.z., teda na základe a v súlade s normami vyššej právnej sily.
Pokiaľ žalovaný konštatoval, že nie je možné aplikovať ustanovenia zákona č. 152/1995 Z.z. a Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. účinné v čase vykonania úradnej kontroly a vydania napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že nebol zachovaný postup v súlade so Smernicou č. 98/34/ES o postupe pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov v súlade s čl. 8 ods. 3 vo väzbe na čl. 1 ods. 3 cit. smernice, s poukazom na rozsudok Súdneho dvora (3. komora) z 08.11.2007 C-20/05 čl. 44 ako aj rozsudky Security International C-194/94 a C-226/97, krajský súd je toho názoru, že nebolo potrebné postupovať podľa Smernice č. 98/34/ES práve z dôvodu, že žalovaným (v napadnutom rozhodnutí) aplikované ustanovenia zákona č. 152/1995 Z.z. a Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. neboli v rozpore s obsahom (v čase rozhodovania žalovaného) účinnej Smernice č. 2000/13/ES, ktorá v čl. 3 ods. 1 (2) upravovala povinnosť označovania potravín aj zoznamom zložiek a čl. 6 ods. 3 neustanovoval výnimku, z označovania zoznamom zložiek, v prípade potravín - nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % objemu alkoholu, smernica len odkazovala v budúcnosti na možnosť úpravy na európskej úrovni - vydania pravidiel pre označovanie zložiek v prípade tohto druhu potravín, preto neboli splnené podmienky na postup podľa Smernice č. 98/34/ES, i keď je pravdou, že zákon č. 152/1995 Z.z. ako aj Vyhláška č. 127/2012 Z.z. majú charakter technických noriem, lebo upravujú podmienky označovania potravín. Naviac, krajský súd poukazuje, že Smernica č. 2000/13/ ES, ktorá bola účinná v čase úradnej kontroly ako aj vydania a právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, bola Vyhláškou č. 127/2012 Z.z. (§ 18 príloha č. 4) prebratá do právneho poriadku SR a obsah tejto európskej normy účinnej do 13.12.2014 bol obsiahnutý vo vnútroštátnej úprave, v zákone č. 152/1995 Z.z. a Vyhláške č. 127/2012 Z.z., aj v čase rozhodovania žalovaného.
Preto, podľa názoru krajského súdu, neboli splnené podmienky na postup podľa Smernice č. 98/34/ES a z tohto dôvodu ani nie je možné akceptovať tvrdenia žalobcu, že nebolo možné právne normy, na základe ktorých žalovaný rozhodol, aplikovať.
Krajský súd neakceptoval námietku žalobcu o nepredvídateľnosti rozhodnutia žalovaného a jeho vydaní v rozpore s aplikačnou praxou, keď nemal z obsahu žaloby ani z vlastnej činnosti súd (§ 121 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preukázané, že by v obdobných prípadoch pri výklade posudzovaných ustanovení zákona č. 152/1995 Z.z. a Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. postupoval žalovaný odlišne, keď právne normy upravujúce povinné označovanie posudzovaných nápojov - liehovín (v čase kontroly), nespôsobovali odlišný výklad vnútroštátnej právnej normy aplikovanej žalovaným a ktorý nebol ani v rozpore s právom únie, naviac, keď pre posúdenie veci je irelevantné, či nesprávne označenie nápojov bolo vytýkané žalovaným v správnom konaní len žalobcovi a nie iným subjektom.
Krajský súd poukazuje, že po 13.12.2014 a teda aj v čase rozhodovania správneho súdu, s účinnosťou od 13.12.2014 bola Smernica 2000/13/ES nahradená Nariadením Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 1169/2011 z 25.10.2011, ktoré v čl. 16 bod 4 vo väzbe na § 9 ods. 1 písm. b) umožňovalo, aby uvedenie
zoznamu zložiek nebolo povinné pre nápoje obsahujúce viac ako 1,2 % objemu alkoholu a umožňovalo a aj t. č. umožňuje, s poukazom na čl. 41, aby v prípade alkoholických nápojov, pokiaľ sa neprijmu predpisy únie (uvedené v čl. 16 ods. 4) možnosť, aby členské štáty zachovali vnútroštátne opatrenia týkajúce sa zoznamu zložiek, ak ide o nápoje obsahujúce viac ako 1,2 objemového % alkoholu. Súčasne došlo k zmene vnútroštátnej právnej úpravy § 9 zákona č. 152/1995 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť po vydaní a právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a ktorý je účinný aj v čase rozhodovania súdu a upravuje označovanie potravín (aj posudzované liehoviny) údajmi podľa osobitného predpisu, s odkazom na Nariadenie EÚ č. 1169/2011. Znenie § 9 ods. 1 zákona č. 152/1995 Z.z. v čase úradnej kontroly a rozhodovania žalovaného bolo odlišné od znenia ustanovenia § 9 po vydaní a právoplatnosti rozhodnutia žalovaného, teda aj v čase rozhodovania súdu. Znenie Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. zostalo po 13.12.2014 nezmenené. S účinnosťu od 13.12.2014 sa zároveň zrušila Smernica č. 2000/13/ES (čl. 53 Nariadenia č. 1169/2011) a Nariadenie č. 1169/2011 plne smernicu č. 2000/13/ES nahradilo.
Po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho spisu krajský súd zistil, že podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho rozhodnutia bol záznam o vykonaní úradnej kontroly potravín v prevádzkarni žalobcu dňa 06.08.2014. V čase vykonania kontroly ako aj v čase vydania prvostupňového správneho rozhodnutia (09.09.2014) a druhostupňového správneho rozhodnutia (01.12.2014) z hľadiska označovania potravín v SR platila právna úprava: ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách, ktoré upravovalo, že ten, kto vyrába potraviny, manipuluje s nimi alebo ich umiestňuje na trh, je povinný ich označiť v kodifikovanej podobe štátneho jazyka týmito údajmi: i) Zoznamom jednotlivých zložiek.
V čase vydania rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, ako aj v čase úradnej kontroly, bola platná a účinná Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/13/ES zo dňa 20.03.2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa označovania, prezentácie a reklamy potravín (ďalej len „Smernica č. 2000/13/ES), ktorá v čl. 3 ods. 1 upravovala, že v súlade s čl. 4-17 a na základe výnimiek, ktoré obsahujú, na označení potraviny je povinné jedine uvedenie nasledovných údajov (2): zoznam zložiek a v čl. 6 ods. 3 upravovala, že v prípade nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % objemu alkoholu Rada konajúca na návrh Komisie stanoví pred 22.12.1982 pravidlá pre označenie zložiek.
Krajský súd s poukazom na konštatáciu uvedenú vyššie v tomto rozsudku (str. 9-11) zdôrazňuje, že v čase vydania rozhodnutia žalovaného ako aj vykonania úradnej kontroly 06.08.2014, právna úprava EÚ explicitne neupravovala, v prípade nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % objemu alkoholu (ďalej len „nápoje“, „posudzované nápoje“, „posudzované liehoviny“) osobitné pravidlá pre označovanie posudzovaných nápojov zoznamom jednotlivých zložiek. Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že čl. 6 bod 3 Smernice 2000/13/ES je výnimkou vo vzťahu k vnútroštátnej úprave, k ustanoveniam § 9 ods. 1 písm. i) zákona č. 152/1995 Z.z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného a úradnej kontroly a k ustanoveniam § 9 ods. 2 a 5 ako aj § 3 ods. 3 písm. e) Vyhlášky č. 127/2012 Z.z. v znení účinnej v čase vydania rozhodnutia žalovaného ako aj v čase jeho právoplatnosti (05.12.2014) a v čase vykonania úradnej kontroly.
Krajský súd ďalej konštatuje, že skutková podstata správneho deliktu podľa § 28 ods. 2 písm. f) zákona č. 152/1995 Z.z. ako aj výška pokuty, ktorú právnickej osobe môže orgán úradnej kontroly uložiť, bola rovnaká tak v čase rozhodovania žalovaného ako aj v čase rozhodovania súdu o správnej žalobe.
Krajský súd zistil, že v čase jeho rozhodovania je účinné znenie § 9 zákona č. 152/1995 Z.z., ktoré pre označovanie kontrolovaných výrobkov v posudzovanej veci (s odkazom na Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ 1169/2011 (kapitola IV, oddiel I.), v čl. 16 ods. 4 vo väzbe na čl. 9 ods. 1 písm. b) (kapitola IV., oddiel I.)) ustanovovalo výnimku z povinného označovania zoznamom zložiek práve pre nápoje, ktoré obsahujú viac ako 1,2 objemového % alkoholu. S účinnosťou od 13.12.2014 nie je daná povinnosť žalobcu, na posudzovaných nápojoch, uvádzať zoznam zložiek ako povinný údaj.
S poukazom na § 250j ods. 5 O.s.p., krajský súd dospel k záveru, že o uložení sankcie má byť rozhodnuté inak, ako rozhodol správny orgán, keď môže rozhodnúť o uložení sankcie sám, i napriek tomu, že správne orgány rozhodli v súlade so zákonom, keď správne dospeli k záveru, že žalobca naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu, keď porušil povinnosť, ktorá mu vyplývala zo zákona č.
152/1995 Z.z. a Vyhlášky č. 127/2012 Z.z., ktorá bola povinnosťou v čase vykonania úradnej kontroly ako aj rozhodovania žalovaného.
Krajský súd považoval skutkový stav zistený správnym orgánom za dostatočný a vyhodnotil, že samotné právne posúdenie veci žalovaným, čo do kvalifikácie sankcionovaného konania, nebolo materiálne nesprávne.
S poukazom na účinnú právnu úpravu, aplikujúc zásady administratívneho trestania, krajský súd však výrok o výške uloženej pokuty, v rámci rozhodovania v plnej jurisdikcii, napravil sám, a to zmenou výroku správneho orgánu v časti výšky uloženej pokuty (§ 250j ods. 5 O.s.p.).
Podľa § 28 ods. 2 písm. f) zákona č. 152/1995 Z.z. právna úprava účinná od 13.12.2014 (aj v čase rozhodovania správneho súdu) v prípade povinného ozačovania potravín určuje rozpätie výšky sankcie od 100,- Eur do 100.000,- Eur, rovnako ako aj v čase rozhodovania správnych orgánov. Krajský súd však bol povinný pri rozhodovaní zohľadniť právnu úpravu účinnú v čase jeho rozhodovania, vychádzal zo skutočnosti, že aktuálna právna úprava v prípade označovania potravín - nápojov, ktoré obsahujú viac ako 1,2 objemového % alkoholu, je pre žalobcu priaznivejšia, než právna úprava účinná v čase, keď sa skutok stal a v čase rozhodovania žalovaného.
Preto aplikujúc moderačné právo, zmenil napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu vo výroku o uložení výšky pokuty a pokutu uložil v spodnej hranici zákonného rozpätia, ktoré zákon pri ukladaní pokút upravuje, čo je v konečnom dôsledku pre postavenie žalobcu priaznivejšie a zohľadňuje aj existenciu súčasnej liberálnejšej úpravy v prípade povinného označovania nápojov obsahujúcich viac ako 1,2 % objemu alkoholu upravenú v zákone č. 152/1995 Z.z. a Vyhláške č. 127/2012 a Nariadení Európskeho parlamentu a Rady č. 1169/2011.
Postup krajského súdu je aj v súlade so Zásadou 2. bod 2 Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R(91) pre členské štáty Rady Európy o správnych sankciách (schválenej Výborom ministrov zo dňa 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov), podľa ktorej „ak po spáchaní činu nadobudli účinnosť menej represívne sankcie, mali by sa uplatniť tak, aby to bolo výhodné pre osobu, o uložení sankcie proti ktorej správny orgán rozhoduje.“
Nakoľko však s účinnosťou od 13.12.2014 nie je povinnosť žalobcu označovať nápoje obsahujúce viac ako 1,2 % objemu alkoholu povinným údajom - zoznamom zložiek, zrušil krajský súd ako už neúčinné a v súčasnosti v rozpore s platnou právnou úpravou, opatrenie žalovaného vyjadrené vo výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým uložil žalovaný podľa § 23 ods. 5, § 19 ods. 1 Zákona o potravinách a čl. 54 ods. 2 písm. h) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 882/2004 z 29.04.2014 o úradných kontrolách uskutočňovaných za účelom zabezpečenia overenia dodržiavania potraviného a krmivového práva a predpisov zdravie zvierat a o starostlivosti o zvieratá v platnom znení opatrenia - zabezpečiť označenie posudzovaných liehovín zoznamom jednotlivých zložiek, práve z dôvodu, že v čase rozhodovania súdu platná legislatíva v prípade liehovín, ktoré obsahujú viac ako 1,2 objemového % alkoholu, nevyžaduje povinný údaj v označovaní - zoznam zložiek výrobku, pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p., keď nebolo preukázané vykonanie tohto opatrenia žalobcom. Vo zvyšnej časti návrh ako nedôvodný zamietol, aplikujúc ustanovenie § 250j ods. 1 O.s.p.
Rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu obsahujú všetky zákonom stanovené náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania a všetky dôkazy hodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v danom konaní vyšlo najavo.
Z podstatných dôvodov je napadnuté rozhodnutie žalovaného zákonné, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, preto rozhodnutie žalovaného krajský súd zmenil iba v časti výšky uloženej pokuty a zrušil v časti uloženého opatrenia, v ostatnej časti žalobný návrh ako nedôvodný zamietol. Krajský súd pri aplikácii moderačného práva znížil pôvodne uloženú pokutu vo výške 500,- Eur na 400,- Eur, čím zohľadnil súčasnú právnu úpravu povinnosti označovania výrobkov obsahujúcich viac ako 1,2 % objemu alkoholu.
K zmene časti napadnutého rozhodnutia žalovaného využitím moderačného práva súdu došlo z dôvodu zmeny právnej úpravy, ktorá je v súčasnosti pre žalobcu priaznivejšia.
O trovách konania krajský súd rozhodol pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, keď dôvod zmeny časti rozhodnutia žalovaného a v časti zrušenia rozhodnutia žalovaného, z obsahu podanej žaloby, žalobných bodov nevyplýval, vyplýval z aplikácie neskoršej právnej úpravy účinnej v čase rozhodovania súdu, vo zvyšnej časti súd návrh ako nedôvodný zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch vyhotoveniach.