Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7CoP-337-2014.pdf
PDF · 107.25 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/337/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Marianny Hraboveckej v právnej veci žalobcu v 1. rade maloletého X. V. O. nar. X.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Michalovciach a žalobkyne v 2. rade Mgr. F. O. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v Q. na ul. Q. č. X proti žalovanému V. O. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v Q. na S. ul. č. XX zastúpenému JUDr. Michalom Kolesárom advokátom so sídlom v Michalovciach na Špitálskej ul. č. 5 v konaní o určenie otcovstva o odvolaní žalobkyne v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 13.10.2014 č.k. 10C 228/2013-110 takto
rozhodol:
M e n í rozsudok v napadnutom výroku o určení výživného tak, že žalovaný je povinný prispievať na výživu mal. X. V. O., nar. X.X.XXXX 80 € mesačne od 1.12.2012 do budúcna vždy do 15. dňa v mesiaci dopredu žalobkyni v 2. rade (matke maloletého).
Z r u š u j e rozsudok v napadnutých výrokoch o dlžnom výživnom, úprave styku a v rozsahu zrušenia v r a c i a v e c na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že žalovaný V. O. je otcom mal. X. V. O., nar. X.X.XXXX z matky Mgr. F. O., nar. XX.X.XXXX. Zveril mal. X. V. O. do osobnej starostlivosti matky s tým, že táto ho bude zároveň zastupovať a spravovať jeho majetok. Žalovaného zaviazal prispievať na výživu mal. X. V. O. 40 € mesačne vždy do 16. dňa v mesiaci vopred k rukám matky počnúc dňom 6.9.2012. Nedoplatok dlžného výživného za obdobie od 1.12.2012 do 31.10.2014 v sume 920 € povolil žalovanému splácať v mesačných splátkach po 20 € splatných spolu s bežným výživným s tým, že omeškanie sa s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku. Upravil styk žalovaného s mal. X. V. O. neobmedzene. Účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.
Zistený skutkový stav konajúci súd právne posúdil podľa § 84, § 94 ods. 1, 2, § 62 ods. 1 až 5, § 63 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 Zákona o rodine a svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o určenie otcovstva k maloletému dieťaťu odôvodnil tým, že žalovaný uznal otcovstvo k maloletému, nepopieral, že v čase rozhodnom pre splodenie maloletého sa stýkal s matkou maloletého, pričom nežili v spoločnej domácnosti a poznali sa dlhšiu dobu. Preto o danej skutočnosti rozhodol v zmysle tohto uznania. Ďalej konštatoval, že žalovaný, ako aj matka maloletého dieťaťa (žalobkyňa) sa totožne vyjadrili aj v otázke zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti matky, ako aj v otázke úpravy styku, preto súd o týchto skutočnostiach rozhodol v zmysle ich súhlasného prednesu. Pokiaľ sa týka určenia výživného na maloletého zo strany žalovaného, uviedol, že z dokazovania vyplynulo, že žalovaný má ďalšiu vyživovaciu povinnosť voči mal. Q. O., ktorý sa narodil XX.XX.XXXX, necelé dva mesiace po narodení mal. X. V.. Dňom 8.1.2014 bol žalovaný zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie a
12.9.2014 uzavrel dohodu o pracovnej činnosti so spoločnosťou Pet Care s.r.o., z ktorej má príjem 160 € mesačne. Z dokazovania nebolo preukázané, aby žalovaný mal iný príjem, vlastnil nehnuteľnosti, resp. majetok väčšej hodnoty. Bolo preukázané, že na výživu maloletého, ako aj na jeho výbavičku zaslal sumu 1.050 €, pričom z vyjadrenia matky súd zistil, že žalovaný uhradil výživné za obdobie september, október, november v roku 2012 za obdobie troch mesiacov. Preto mal za to, s poukazom na vyjadrenie matky maloletého, že žalovaný uhradil výživné za obdobie troch mesiacov september až november 2012, teda za dané obdobie nedošlo u žalovaného k nedoplatku na výživnom. V zmysle ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine minimálny rozsah vyživovacej povinnosti bez ohľadu na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinnej osoby predstavuje výšku 30 % zo sumy životného minima určeného na neplnoleté dieťa, ktorého výška v období od 1.7.2012 do 30.6.2013 predstavovala sumu 26,65 € a za obdobie od 1.7.2013 doposiaľ sumu 27,13 €. Žalovaný súhlasil s výškou výživného na mal. X. V. vo výške 40 € mesačne. Boli preukázané výdavky matky maloletého v súvislosti so zaopatrením maloletého, ako aj jej príjmom, ktorý predstavuje rodičovský príspevok a prídavky na dieťa, ako aj náklady na maloletého, ktoré uviedla matka vo svojej výpovedi. V zmysle citovaných zákonných ustanovení boli splnené podmienky pre určenie výživného pre maloletého, nakoľko tento nie je schopný sám sa živiť, pričom jeho potreby nezahŕňajú iba náklady súvisiace s jeho osobou (potraviny, oblečenie), ale jeho potreby obsahujú v sebe aj potreby súvisiace so zabezpečením nákladov súvisiacich s bývaním a starostlivosťou o jeho osobu, ktorú mu zabezpečuje jeho matka. Pri určení výšky vyživovacej povinnosti zo strany povinnej osoby, teda žalovaného ako otca musel zohľadniť tie skutočnosti, že jediný preukázateľný príjem žalovaného predstavuje 160 € mesačne a to od 12.9.2014, pričom pred týmto dňom bol od 8.1.2014 evidovaný ako nezamestnaný a predtým nebol u žalovaného preukázaný žiaden príjem. Takisto musel zohľadniť aj tú skutočnosť, že žalovaný má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k mal. Q. O.Š., ktorú si plní v rozsahu 30 € mesačne. Žalovaný nie je živnostníkom a nemá príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu a nevykonáva ani inú činnosť, v zmysle ktorej by súd pri určení jeho vyživovacej povinnosti mohol zohľadniť ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine, tak ako to žiadala matka maloletého. Z vykonaného dokazovania však nevyplývajú iné majetkové pomery žalovaného, keďže z Daňového úradu Michalovce bolo oznámené, že žalovaného neevidujú. Súd teda pri určení vyživovacej povinnosti, keďže nebolo preukázané, že má nejaký majetok väčšej hodnoty, čo nebolo ani tvrdené, ani nehnuteľnosti ani iný príjem ako v konaní preukázaný, mohol vychádzať iba z jeho tvrdenia, že súhlasí s prispievaním na výživu maloletého 40 € mesačne, nakoľko v opačnom prípade by musel určiť jeho vyživovaciu povinnosť v zmysle ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine, t.j. vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Preto s prihliadnutím na vyjadrenie žalovaného a súdu preukázaný príjem určil, že žalovaný je povinný prispievať na výživu maloletého 40 € mesačne od narodenia dieťaťa, t.j. od X.X.XXXX. Ďalej uviedol, že v prípade, ak súd rozhoduje o výživnom so spätnou platnosťou, je povinný rozhodnúť aj o dlžnom výživnom za obdobie, odkedy určil vyživovaciu povinnosť do momentu vyhlásenia rozhodnutia, t.j. do konca mesiaca, v ktorom súd rozhodol aj o dlžnom výživnom. Preto rozhodol aj o nedoplatku žalovaného na dlžnom výživnom, ktoré by v prípade neprispenia žiadnej sumy od žalovaného predstavovalo obdobie odo dňa narodenia maloletého do konca októbra roku 2014. Pokiaľ sa týka mesiacov september, október a november 2012, súd bral do úvahy tú skutočnosť, že za dané obdobie u žalovaného nedošlo k omeškaniu sa s úhradou výživného, keďže za dané mesiace matka maloletého započítala sumu, ktorú jej zaslal žalovaný a ktorá v sebe zahŕňala aj náklady na výbavičku, ako aj výživné za dané tri mesiace, preto obdobím, v ktorom žalovanému vznikol nedoplatok na výživnom je obdobie mesiacov december 2012 až október 2014. Žalovaný teda neprispel na výživu mal. X. V. za rok 2012 za mesiac december, za rok 2013 za obdobie 12 mesiacov, za obdobie roku 2014 za obdobie 10 mesiacov, teda celkovo neprispel v rozsahu 23 mesiacov, čím celkovo jeho nedoplatok na výživnom za obdobie od 1.12.2012 do 31.10.2014 predstavuje 920 € (23 mesiacov x 40 €/ mesiac), ktorú žalovaného zaviazal uhradiť v splátkach vo výške 20 € splatných spolu s bežným výživným. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 150 O.s.p., nakoľko išlo o konanie v záujme maloletého dieťaťa.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa v 2. rade (matka maloletého) proti výrokom o určení výživného a úprave styku a navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti tak, že zaviaže žalovaného prispievať na výživu maloletého 100 € mesačne a upraví styk žalovaného s dieťaťom každú prvú nedeľu v mesiaci od 16.30 hod. do 18.30 hod. v prítomnosti matky. Poukázala na to, že súd prvého stupňa neprihliadal na skutočnosť, že medzi ňou a žalovaným bola vzájomná dohoda o výživnom pre maloleté dieťa, kedy sa dohodli, že bude prispievať na výživu maloletého 100 € mesačne, čoho dôkazom je aj to, že jej uhradil za prvé tri mesiace života maloletého september, október, november 2012 300 € a ďalších 350 € ako polovicu
nákladov súvisiacich s pôrodom a narodením dieťaťa, ktorému zakúpila kočík, postieľku a ostatnú výbavičku. Doklad predložila súdu. Žalovaný tvrdí, že to bolo 1.050 €, pričom to ničím nezdokladoval, ani nepreukázal. Skutočnosť, že žalovaný môže prispievať na výživu maloletého 100 € mesačne vyplýva aj z jeho výpovede. Z príležitostnej práce má príjem 150 € a podľa pracovnej zmluvy, ktorú uzavrel s Pet Care s.r.o. ďalších 160 € mesačne. Súčet týchto príjmov je 310 €, čo je aj po odpočítaní výživného 30 € na druhé vyživované dieťa viac ako výška jej rodičovského príspevku, z ktorého žije spolu s maloletým. Navyše, žalovaný tvrdí, že nemá žiadne výdavky, lebo ho živia rodičia, u ktorých býva a má tam trvalý pobyt. Súd nevzal do úvahy skutočnosť, že výživné má prednosť pred inými výdavkami povinného rodiča a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča nemá brať do úvahy ani výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Len odmena pre právnika, za ktorého musel platiť určite, je viac ako niekoľkomesačné výživné pre maloletého. Žiadala, aby zdokladoval svoje výdavky na tri telefóny, ktoré používa, aby tak poukázala na výšku nie nevyhnutných výdavkov, ktoré platí s ľahkosťou, čo súd zhrnul len ako iné výdaje. Súd ďalej nezohľadnil skutočnosť, že aj keby nemal žalovaný príjem, má schopnosti a možnosti sa zamestnať, pričom zdokladovaný alebo priznaný príjem nie je vždy rozhodujúci. Na každom pojednávaní súdu predložila aktuálne ponuky práce z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Vždy tam bolo aspoň 25 voľných pracovných miest vo vyštudovanom odbore žalovaného, takže podľa jej názoru možnosť zamestnať sa má. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný dobrovoľne a účelovo nechce zlepšiť svoju životnú úroveň, lebo to nepotrebuje, nakoľko má iné príjmy, ktoré účelovo nepriznáva. Evidovaným nezamestnaným sa stal tiež len účelovo a až po tom, čo si z pošty prevzal žalobu, aby zavádzal súd, lebo vo vyjadrení uvádza, že vykonáva príležitostné práce, ktorými sa živil počas celej doby dobrovoľnej nezamestnanosti (t.j. niekoľko rokov). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd neprihliadal ani na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará, ako aj na celkové náklady s tým spojené, nezohľadnil potreby dieťaťa, ktoré zahŕňajú náklady na bývanie, stravu, ošatenie, na liečbu, lieky a ostatné s tým spojené a mesačné výdavky, ktoré súvisia s potrebami dieťaťa. Súdu uviedla najnutnejšie náklady. Požadované výživné 100 € mesačne netvorí ani polovicu skutočných nákladov na maloletého. Ďalej uviedla, že v otázke úpravy styku sa nikdy totožne nevyjadrili. Na pojednávaniach to nebolo ani riešené, takže súd ani nemohol dôjsť k takémuto rozhodnutiu. Žalovaný od momentu, kedy sa dozvedel, že bude otcom, nemal záujem o maloletého, zaželal im veľa šťastia a viac sa neukázal, ba dokonca o mesiac neskôr splodil ďalšie dieťa. Otcovstvo nechcel potvrdiť na matričnom úrade, nemal záujem prísť za synom ani do nemocnice po tom, čo mu oznámila, že sa dieťa narodilo, neprišiel ani na krst dieťaťa, neplatí výživné, hľadá len spôsob, ako platiť čo najnižšie výživné alebo neplatiť vôbec. O mal. X. V. sa nezaujímal, ani o jeho zdravotný stav, ani o jeho potreby, ani o to, či vôbec má ako zabezpečiť pre maloletého všetko potrebné. K dieťaťu nemá žiaden citový vzťah a maloletý taktiež, pretože ho nikdy nevidel a pre maloletého je cudzou osobou. Nikdy maloletého pred žalovaným neskrývala, ako uviedol žalovaný. Maloletý bol s ňou aj na poslednom pojednávaní, nakoľko je osamelá matka a nemala kde dieťa nechať, pričom žalovaný o syna nezavadil ani pohľadom. V júni 2014 ju vyhľadali vyšetrovatelia z kriminálnej polície, lebo vyšetrovali dva prípady krádeží, do ktorých je zaplatený žalovaný. Preto z hľadiska nezáujmu o dieťa a z hľadiska nevhodnosti životného príkladu žalovaného pre maloleté dieťa so zreteľom na jeho spôsob života, ktorý vedie a v záujme dieťaťa a to nielen z dôvodu ohrozenia fyzického alebo psychického zdravia, ale aj ohrozenia jeho mravného vývoja prichádza do úvahy len obmedzený styk žalovaného s maloletým jedine v jej prítomnosti. Dieťa je malé, silno citovo na ňu naviazané. Od narodenia trpí atopickým ekzémom a každá psychická záťaž zhoršuje jeho stav. Je alergik a sústavne je potrebné na neho dohliadať, aby neprišiel do kontaktu s alergénmi ani v skrytej forme, pretože by to mohlo mať aj smrteľné následky. K odvolaniu prikladá lekársku správu. Maloletý bol k dnešnému dňu bez jej prítomnosti len asi tri hodiny, ktoré trávila na pojednávaní a sudca nepripustil jeho prítomnosť. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že súd nesprávne posúdil skutkový stav a pri vydaní svojho rozhodnutia, pokiaľ ide o výrok o povinnosti platiť výživné a úprave styku, rozhodol nesprávne. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K odvolaniu pripojila správu o imunologickom vyšetrení maloletého z 24.2.2014 a 25.3.2014.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne v 2. rade navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že v priebehu konania súdu zdokladoval svoje zárobkové a majetkové pomery, z ktorých podkladov vyplýva jednoznačný záver, že v danom čase ani pri najlepšej vôli nie je schopný platiť žalobkyňou požadované výživné. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne iné okolnosti než tie, ktoré produkovala už v rámci konania a ktoré súd pri svojom rozhodovaní aj zohľadnil. V žiadnom prípade nie je pravdou, aby medzi nimi bola dohoda o tom, že bude mesačne prispievať na maloletého 100 € mesačne a nie je pravdou ani to, aby jeho súčasný príjem predstavoval 310 €. Jeho jediným súčasným príjmom je 160 € a to na základe zmluvy so spoločnosťou Pet Care s.r.o.. Ako už uviedol vo svojom
písomnom vyjadrení z 3.2.2014, vyživovacej povinnosti sa nebráni, ale táto vyživovacia povinnosť musí zohľadniť aj jeho reálne možnosti tak, aby výživné nebolo likvidačným a aby nepredstavovalo ani len hrozbu prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti.
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu žalobkyne v 2. rade nevyjadril.
Výroky rozsudku o určení otcovstva k mal. X. V. O., zverení maloletého do osobnej starostlivosti matky a trovách konania účastníkov neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch o určení výživného, dlžnom výživnom a úprave styku spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a vo vzťahu k výroku o určení výživného dospel k záveru, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, ale nedostatočne ho aplikoval na zistený skutkový stav. Kritériá určovania rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov k deťom vyplývajú z ustanovení § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť trvajúca do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného súd prihliada na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Pri skúmaní odôvodnených potrieb dieťaťa je potrebné preto vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby ako je šatstvo, bielizeň, obuv, náklady na bývanie, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov, prípravou na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu s tým, že odôvodnené detí v rovnakom veku a na rovnako stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej kultúrnej, záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, teda ide o všeobecne známe skutočnosti, ktoré nie je potrebné osobitne dokazovať. Dokazovať je potrebné len odôvodnené výdavky na výživu dieťaťa, ktoré vybočujú z rámca potrieb iných detí v tomto veku. Pokiaľ ide o možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov, je potrebné vychádzať z reálnych príjmov rodičov, ktoré by mohli rodičia dosahovať s využitím svojich subjektívnych vlastností, zároveň je potrebné prihliadať na nevyhnutné životné náklady rodičov, existenciu ďalších zákonných vyživovacích povinností a podiel rodičov na zabezpečovaní osobnej starostlivosti o maloleté dieťa, čím sa čiastočne kompenzuje vyživovacia povinnosť toho rodiča, ktorý zabezpečuje osobnú starostlivosť o dieťa. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že výživné nie je možné určovať mechanickým výpočtom. Ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine rozšírilo východiská pre určovanie rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov k deťom aj na zisťovanie takzvanej potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity, čo znamená, že ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na takzvanú potencionalitu príjmov povinného, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti preto nie je smerodajné, aký príjem rodič v skutočnosti dosahuje, alebo či vôbec pracuje, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a pod.. Pri posudzovaní potencionálnych príjmov musí súd postupovať veľmi prísne a zhodnotiť všetky relevantné okolnosti, ktoré sa v konaní preukážu.
V tomto prejednávanom prípade otec tvrdil, že od narodenia dieťaťa nebol zamestnaný, nebol ani evidovaný na úrade práce, počas tejto doby príležitostne vzhľadom na okruh jeho známych, pokiaľ potrebovali pomôcť, zabezpečil si určitý príjem, ktorého výška sa pohybovala na úrovni okolo 150 € mesačne. Od 8.1.2014 je evidovaný na úrade práce, dávky v hmotnej núdzi nepoberá. Nevlastní žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok väčšej hodnoty ani žiadne motorové vozidlá. Jazdí iba na požičaných vozidlách, za ktoré nič neuhrádza. Uviedol, že bol odkázaný na pomoc rodičov, u ktorých sa bezplatne stravuje. Má tri mobilné čísla, ktoré sú písané na neho, avšak dva sú nefunkčné. Náklady na jediný funkčný mobil sú 30 € mesačne. Má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k mal. Q. O., nar. XX.XX.XXXX, s matkou ktorého nežije v spoločnej domácnosti a na výživu tohto dieťaťa prispieva 30 € mesačne bez rozhodnutia súdu. Od 12.9.2014 pracuje na základe dohody o pracovnej činnosti so spoločnosťou Pet Care s.r.o., z ktorej má príjem 160 € mesačne. Žalobkyňa v 2. rade, matka maloletého X. V., v priebehu konania na súde prvého stupňa opakovane poukazovala na nevyužité možnosti a schopnosti žalovaného plniť si vyživovaciu povinnosť k dieťaťu v primeranom rozsahu vzhľadom na jeho vzdelanie vyučeného kuchára-čašníka a množstvo voľných pracovných miest z databázy úradu práce vhodných pre žalovaného. V tomto smere žalovaný nepreukázal a ani netvrdil, že by mu jeho vek, zdravotný stav, kvalifikácia, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti alebo situácia na trhu práce objektívne bránili zamestnať sa v adekvátnom pracovnom zaradení s primeraným príjmom. Účelovosť tvrdení a konania žalovaného je zjavná aj zo skutočnosti, že do doručenia návrhu, resp. žaloby na určenie otcovstva k mal. X. V. (27.12.2012) bol dobrovoľne nezamestnaný a na úrade práce sa zaevidoval až 8.1.2013 bez toho, aby si čo i len uplatnil dávku v hmotnej núdzi a za situácie, že v jednom roku (2012) splodil dve deti, ktoré sa narodili s odstupom necelých dvoch mesiacov. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť rodičovskú zodpovednosť, ktorou je aj sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa (§ 28 ods. 1 písm.a/ Zákona o rodine). Z uvedeného teda vyplýva, že povinnosťou rodičov je usmerňovať svoje životné aktivity tak, aby boli schopní v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť. Z uvedeného dôvodu bolo povinnosťou súdu vychádzať z potencionálnych možností a schopností žalovaného plniť si vyživovaciu povinnosť, pre ustálenie ktorých odvolací súd v zmysle ust. § 121 O.s.p. vychádzal z verejne prístupného výstupu Štatistického úradu SR o štruktúre miezd v roku 2013 podľa zamestnaní (tabuľka T9f), z ktorej vyplýva, že primeraná čistá mzda kuchárov (okrem šéfkuchárov) bola 402 €, čašníkov 392 € a barmanov 458 €. Z uvedeného výstupu Štatistického úradu SR (tabuľka T18b) vyplýva priemerná hrubá mesačná mzda podľa ekonomických činností a krajov pokiaľ ide o činnosť reštaurácií a pohostinstiev v Košickom kraji 459 €. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd ustálil, že možnostiam a schopnostiam žalovaného s prihliadnutím na jeho ďalšiu vyživovaciu povinnosť zodpovedá výživné v rozsahu 80 € mesačne. Počiatok plnenia takto stanoveného výživného určil odvolací súd od 1.12.2012, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalovaný si vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu v období prvých troch mesiacov jeho života splnil jednak príspevkom na výbavičku dieťaťa, ako aj úhradou výživného celkovo v sume 650 €. Iné plnenia žalovaný nepreukázal s tým, že plnenia matky žalovaného (starej matky dieťaťa) nie je možné považovať za plnenie vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu.
Odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o dlžnom výživnom podľa § 221 ods. 1 písm.h/ O.s.p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie so zreteľom na to, že rozhodnutím odvolacieho súdu bol zmenený rozsah vyživovacej povinnosti žalovaného k maloletému a odvolací súd nemal poznatky o tom, či a v akom rozsahu žalovaný platil výživné po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, preto je potrebné, aby súd prvého stupňa doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov konania, prípadne zabezpečením potrebných listinných dôkazov a opäť rozhodol o dlžnom výživnom pre maloletého od 1.12.2012 do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku vo výroku o výživnom a súčasne rozhodol aj o spôsobe zaplatenia dlhu dôsledne vychádzajúc zo zásad vyplývajúcich z ust. § 160 ods. 1 O.s.p., z ktorého vyplýva, že určenej dlhšej ako trojdňovej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok umožňuje súdu, aby sám nezávisle na návrhu účastníkov konania zvážil, či je povolenie takejto výhody vhodné so zreteľom na pomery toho, komu sa povinnosť plnenia ukladá, na výšku prisúdeného nároku alebo na iné okolnosti prípadu. Súd je povinný prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie takejto výhody nebude mať ťaživý dopad na oprávneného, prípadne či je možné od neho spravodlivo žiadať strpenie plnenia v splátkach alebo v dlhšej ako zákonnej trojdňovej lehote. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať povoleniu výhody povinnému podľa § 160 ods. 1 O.s.p. v konaniach týkajúcich sa výživného a predovšetkým výživného pre maloleté dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, ktoré je okrem iného prednostnou pohľadávkou so zreteľom na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži a s prihliadnutím na zvýšenú ochranu poskytovanú maloletému dieťaťu. Zároveň je potrebné podotknúť, že súdna prax ustálila, že dlžné výživné by malo
byť uhradené najneskôr do jedného roka, nakoľko povolenie splátok v dlhšej lehote je v rozpore s účelom výživného, nakoľko ide o výživné, ktoré už malo byť zaplatené a spotrebované na odôvodnené potreby dieťaťa s tým, že v tomto prípade ani matka maloletého nebola pri uspokojovaní potrieb dieťaťa zvýhodnená možnosťami splátok a musela ich uspokojovať tak, ako priebežne vznikali. Odvolací súd sa v tomto smere nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým povolil žalovanému splácať dlh na výživnom ustálený v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa na sumu 920 € v splátkach po 20 € mesačne, ktoré by žalovaný splácal po dobu 46 mesiacov.
Odvolací súd ďalej zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o úprave styku podľa § 221 ods. 1 písm.f/ O.s.p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia v tejto časti z dôvodu absencie dôvodov, čím bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom. Táto vada zároveň bráni odvolaciemu súdu v naplnení jeho preskúmavacej právomoci, pretože v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa neuviedol, ako dospel k rozhodnutiu o úprave styku žalovaného s maloletým dieťaťom neobmedzene, ktorý výrok je navyše nevykonateľný a z obsahu vykonaného dokazovania ani nevyplýva, že by rodičia k dohode o úprave styku v tomto znení dospeli. Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie na zistenie podstatných skutočností potrebných pre rozhodnutie o úprave styku žalovaného s maloletým dieťaťom tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a frekvencii je v záujme maloletého dieťaťa jeho styk so žalovaným upraviť, prípadne zistiť, či rodičia dieťaťa vôbec žiadajú styk upraviť (§ 25 ods. 2 Zákona o rodine) s prihliadnutím na to, že doposiaľ sa styk žalovaného s dieťaťom neuskutočňoval a z prednesu rodičov ani nevyplýva, že by sa doposiaľ žalovaný o styk s maloletým zaujímal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.