Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/773/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa Q., právne zastúpený D. proti odporcovi V., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. apríla 2014 č.k. -93, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 385 Eur z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Zároveň rozhodol o zastavení konania o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. , v ktorej ako oprávnený vystupoval navrhovateľ a povinný F. U., nar. XX.XX.XXXX, bola žiadosť súdneho exekútora F.. R. Z. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená exekučnému súdu dňa 25.08.2010. Uznesením, č.k. -9 zo dňa 30.11.2010 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v časti o vymoženie poplatku za poskytnutie úveru v sume 191,20 Eur, poplatku za upomienky v sume 11,94 Eur, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 260,24 Eur od 13.09.2009 do zaplatenia, trov rozhodcovského konania v sume 127,38 Eur a trov oprávneného v exekučnom konaní v sume 42,19 Eur z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom. Súčasne dňa 30.11.2010 bolo súdnemu exekútorovi vydané poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 68,86 Eur. Krajský súd v Trenčíne po podanom odvolaní uznesením, č.k. -25 zo dňa 30.03.2011 napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Exekučný súd ďalším uznesením, č.k. -31 zo dňa 13.06.2011, právoplatným dňa 10.04.2012 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Trenčín, č.k. -42 zo dňa 27.03.2012, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. , , , , , , , , , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len ), ďalej ust. , , o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), ako aj ust. (ďalej len ). Zhodnotením skutkového stavu dospel k právnemu záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. V súvislosti so zákonnými podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru,

že splnené neboli. Vo vzťahu k tvrdeným zbytočným prieťahom v exekučnom konaní poukázal na to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 , je kompetentný preskúmavať Ústavný súd. Uviedol, že v exekučnej veci, sp. zn. navrhovateľ podal predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci, pričom sťažnosť nebola považovaná za opodstatnenú. Nemal však za preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky pre porušenie jeho práv, a pokiaľ sa navrhovateľ na ústavný súd s takýmito sťažnosťami obrátil, boli odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom prepísaných náležitostí podaní sťažovateľa. Považoval za potrebné zdôrazniť, že v čase rozhodovania súdu o žiadosti exekútora o udelenie poverenia, o ktorej bolo rozhodnuté dňa 30.11.2010, v prípade, ak exekučným titulom boli podľa ust. Exekučného poriadku vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, 15-dňová lehota na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi neexistovala, keďže v období po účinnosti novely Exekučného poriadku vykonanej s účinnosťou od 01.06.2010, bola vypustená, pokiaľ sa jednalo o exekučné tituly podľa ust. a Exekučného poriadku, čo sa vzťahovalo aj na rozhodcovské rozsudky. Zastával názor, že aj pred 01.06.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky považovali za exekučné tituly podľa , Exekučného poriadku, čomu zodpovedala aj argumentácia odvolacích súdov a nakoniec i dôvodové správy k novelám, ktoré novelizovali Exekučný poriadok. Argumentáciu navrhovateľa spočívajúcu v tom, že do 01.06.2011 nebolo možné považovať za exekučné tituly podľa ust. , Exekučného poriadku rozhodcovské rozsudky a na ne sa nevzťahovalo vyňatie lehoty na udelenie poverenia, označil za mylnú. Mal za to, že prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe a nečinnosti exekučného súdu považoval za nesprávne dôvodiac, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia Exekučný poriadok žiadnu lehotu nestanovuje, preto tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote s omeškaním viac ako 7 mesiacov, označil za nepravdivé a zavádzajúce a zastával názor, že odporca sa nedopustil žiadneho nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. V danom ohľade dospel k záveru, že o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd rozhodol v primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného postupu. Zopakoval, že lehota vyplývajúca z ust. Exekučného poriadku sa netýkala prípadov, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pričom znenie citovaného ustanovenia oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Zdôraznil, že pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd síce nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu (okrem spotrebiteľských vzťahov), ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, pričom ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória a súdna prax takého rozhodnutie za zdanlivé, ničotné, teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce s tým, že obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku rei iudicata. Pripomenul, že ak je predmetom rozhodcovského konania spor so spotrebiteľského právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť tejto zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúcim neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. V danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, preto bol exekučný súd podľa jeho názoru jednoznačne oprávnený ex offo skúmať, či tento bol vydaný v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a tiež, či pôvodný titul tohto rozhodnutia - zmluva o úvere, neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní a ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Uviedol, že po zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a konštatovaní, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom, exekučný súd tento rozsudok ako exekučný titul neuznal a svoje rozhodnutie riadnym a správnym spôsobom odôvodnil. V danej súvislosti poukázal na to, že dňa 13.06.2011 exekučný súd uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Ďalej konštatoval, že vzhľadom k tomu, že exekučné konanie bolo v konečnom dôsledku zastavené, k vymoženiu pohľadávky

oprávneného by v danom konaní nikdy nedošlo. Tvrdenia navrhovateľa o tom, že podával opakované žiadosti o informácie o stave konania, označil za nepravdivé a dospel k záveru, že z týchto dôvodov nemožno vidieť v postupe súdu v prejednávanej exekučnej veci nesprávny úradný postup. V danej súvislosti doplnil, že aj keby dĺžka konania súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vykazovala znaky prieťahov v konaní, navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia vznikla. K námietke premlčania nároku navrhovateľa vznesenej odporcom uviedol, že navrhovateľovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote s tým, že žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bola exekučnému súdu doručená 25.08.2010, pričom dňa 10.09.2010 mu začala plynúť 3-ročná lehota na uplatnenie tohto nároku. Keďže návrh bol podaný dňa 27.09.2012, t. j. pred uplynutím zákonnej lehoty, nepovažoval ho za premlčaný. S poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, nepreukázal splnenie základných a preto jeho návrh považoval v celom rozsahu za nedôvodný a zamietol ho. Návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania neakceptoval z dôvodu, že pokiaľ navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla škoda, mal by disponovať dôkazmi, ktorými by ju relevantne preukázal, pričom za danej situácie nepovažoval za zrejmé, ako navrhovateľ dospel k výške ním tvrdenej majetkovej škody, keď žiadnymi dôkazmi nedisponuje a žiadne súdu nepredložil. Keďže v danom prípade otázka existencie skutočností zakladajúcich nesprávny úradný postup exekučného súdu je právnou otázkou, nie skutkovou, návrh na doplnenie dokazovania nepovažoval za opodstatnený. Konanie o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania zastavil s poukazom na skutočnosť, že o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania bolo rozhodnuté uznesením, č.k. -57 zo dňa 11.11.2013, právoplatným dňa 12.03.2014 tak, že návrh bol zamietnutý, pričom rozhodnutie prvostupňového súdu bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu Trenčín, č.k. -79 zo dňa 11.02.2014, ktoré právny zástupca navrhovateľa prevzal dňa 12.03.2014. Nakoľko dňa 04.04.2014 navrhovateľ z totožných dôvodov, podaním s totožným obsahom opakovane podal ďalší návrh na prerušenie konania, konštatoval, že vzhľadom k tomu, že o jeho návrhu už bolo právoplatne rozhodnuté, jedná sa prekážku rei iudicatae, ktorá má za následok zastavenia konania. O trovách konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu priznal dôvodiac, že odporca, ktorý mal vo veci úspech, si náhradu trov konania neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli a navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. a to, že v spojení s ust. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. , v konaní rozhodoval vylúčený sudca podľa ust. v spojení s ust. , súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. v spojení s ust. , súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa , proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania

z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. , pričom v náväznosti na ust. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver,

ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 30.11.2010, a to rozhodnutím o poverení, teda k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 7 mesiacov.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na Okresný súd Prievidza dňa 25.08.2010. Uznesením zo dňa 30.11.2010 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v časti o vymoženie poplatku za poskytnutie úveru v sume 191,20 Eur, poplatku za upomienky v sume 11,94 Eur, úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 260,24 Eur od 13.9.2009 do zaplatenia, trov rozhodcovského konania v sume 127,38 Eur a trov oprávneného v exekučnom konaní v sume 42,19 Eur z dôvodu rozporu vymedzenej časti exekučného titulu so zákonom a súčasne súdnemu exekútorovi vydal poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 68,86 Eur. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 30.03.2011 uznesenie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bola ďalším uznesením exekučného súdu zo dňa 13.06.2011, právoplatným dňa 10.04.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.03.2012, exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená.

Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného v preskúmavanej veci zdôrazňuje, že nie je pravdivým tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný, pretože prioritne posudzoval súlad exekučného titulu so zákonom. Čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014), v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľov, a Zákona o spotrebiteľských úveroch, je totiž exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. V posudzovanej exekučnej veci bol takýto prieskum zo strany exekučného súdu realizovaný a v jeho rámci exekučný súd dospel k záveru o nespôsobilosti exekučného titulu vo vymedzenej časti pre jeho rozpor so zákonom. Na základe uvedeného exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol v lehote 3 mesiacov a 4 dní jej zamietnutím vo vymedzenej časti príslušenstva, v nadväznosti na čo v rovnaký deň súdneho exekútora zároveň poveril vykonaním exekúcie vo zvyšnej časti. Pokiaľ ide o čiastočné zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, odvolací súd zdôrazňuje, že podľa ust. Exekučného poriadku lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia teda nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením (hoci aj len čiastočne) zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Porušenie, resp. nedodržanie zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu pritom nebolo možné konštatovať ani vo vzťahu k vydaniu poverenia pre súdneho exekútora vo zvyšnej prípustnej časti v rovnaký deň, keďže zákonná 15-dňová lehota od doručenia žiadosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d). Pritom treba zároveň zohľadniť, že spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (, , ), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v . S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia vo vymedzenej časti príslušenstva uplatnenej istiny (za stavu, kedy Exekučný poriadok nestanovoval lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia), resp. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vo zvyšnej prípustnej časti (ktorú mohol exekučný súd špecifikovať až v nadväznosti na ustálenie miery rozporu exekučného titulu so zákonom) v lehote 3 mesiacov a 4 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by viedli k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa.

V danej súvislosti odvolací súd uvádza, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou, prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, nesprávny úradný postup exekučného súdu v súvislosti so zachovaním lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia v preskúmavanej veci konštatovať nemožno. Z dôvodu nesplnenia prvého zákonného predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu pritom odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné zaoberať sa uplatnenou škodou, preto by vykonanie dokazovania znaleckým posudkom, na ktorý poukázal navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku, bolo nadbytočné.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. , , by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pôvodne pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 05.11.2012 pod sp. zn. , kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Eva Kiššová je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, a zároveň rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Prievidza JUDr. Klaudia Šišková, JUDr. Ľubica Chmelanová, JUDr. Beáta Gešvantnerová, JUDr. Danka Lauková, JUDr. Valéria Píšová, JUDr. Ľudmila Škvaridlová, JUDr. Katarína Zajacová, JUDr. Róbert Matulák, JUDr. Oľga Balážová, Mgr. Katarína Juračková, JUDr. Jarmila Schromová, JUDr. Róbert Šorl, PhD., JUDr. Pavol Bielik, JUDr. Noema Turanovičová, Mgr. Vojtech Chmelan a JUDr. Miriam Kohútová, PhD. z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení nie sú. V nadväznosti na uvedené došlo k prideleniu veci na prejednanie a rozhodnutie sudkyni súdu prvého stupňa JUDr. Kataríne Zajacovej, o ktorej nadriadený súd vyššie citovaným uznesením rozhodol, že z prejednávania a rozhodovania vylúčená nie je, nakoľko nezistil dôvody na jej vylúčenie. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv

na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. , hoci tak nemohol postupovať. V danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené procesné predpoklady pre uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené vyplýva z toho, že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane žiadal zrušiť nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v ktorom bolo rozhodnuté o nezaujatosti konajúcej sudkyne a zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, za dôležitý.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa na prejednanie veci opakovane nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil v prvom prípade na 31.10.2013, pričom toto pojednávanie odročil za účelom rozhodnutia o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania a druhý termín pojednávania vytýčil na 08.04.2014, čím účastníkom konania vytvoril procesné predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania bolo navrhovateľovi doručené dňa 08.10.2013 spolu s predvolaním na prvý termín pojednávania, ktorého sa však navrhovateľ, obdobne ako druhého termínu pojednávania, osobne nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, ktorý však svoju neprítomnosť ospravedlnil, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani napriek poučeniu podľa ust. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. , najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. . Poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 08.10.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú zo značnej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z veľkej časti nevzťahujú na preskúmavaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. a ust. , , kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .