Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Cpr-1-2011.pdf
PDF · 115.48 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-15Cpr/1/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice II. sudkyňou JUDr. Vierou Obermanovou v právnej veci žalobkyne: Mgr. Henrieta Anderková, nar. 16.11.1975, bytom Nižný Lánec č. 88, právne zast. JUDr. Mariánom Juskom, advokátom v Košiciach, Račí potok č. 3, proti žalovanému: K. C. I. W., N. X, D., o neplatnosť dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a iné nároky, takto
rozhodol:
Dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 25.7.2011 je neplatná.
Konanie o nároku v časti určenia, že štátnozamestnanecký pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá, súd z a s t a v u j e.
V prevyšujúcej časti o vyplatenie funkčného platu súd v y l u č u j e nárok žalobkyne na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o trovách tohto konania.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa domáhala podanou žalobou, aby súd určil, že dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 25.7.2011 je neplatná a štátnozamestnanecký pomer medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá. Zároveň požadovala vyplatiť funkčný plat vo výške 644.- € mesačne za obdobie od 1.9.2011 až do doby, kým jej žalovaný neumožní pokračovať v práci.
Žalobu odôvodnila tým, že je štátnym zamestnancom žalovaného od 1.1.2002 na pozícii radca, že dňa 25.7.2011 bola predvolaná do kancelárie prednostky katastrálneho úradu Ing. S. C., J. B. D. N. Ď. U. Ú. X.. N. -U. N., K.. T. -C. V. Ú.W. O. X.. J. -riaditeľka Správy katastra Košice - okolie, ktoré ju obvinili z nedovolených zásahov do knihy dochádzok a z čerpania dovolenky nad rámec zákonnej výmery a po vysvetlení, že žiadne zásahy do dochádzky nevykonala, keďže k tomu nemala oprávnenie a jediná, kto taký zásah môže vykonávať, je jej nadriadená X.. P., tá bola taktiež prizvaná k danej situácii a vysvetlila jej oprávnenie vykonať opravy v knihe dochádzok, pričom v jednom prípade vykonal zmenu dochádzky žalobkyni aj správca siete katastrálneho úradu Ing. W. a po prizvaní na jednanie potvrdil túto skutočnosť. Nebrali však prítomné do úvahy uvedené zistenia a vyvíjali nátlak na žalobkyňu, aby podpísala dohouy o skončení štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len ŠZP), ako aj žiadosti o skončenie ŠZP, ktoré už boli dopredu pripravené a žalobkyni predložené. Prítomné osoby sa jej začali vyhrážať, že ak nepodpíše dohodu, „poradia si s ňou iným spôsobom a že majú na ňu iné páky“. Z celej tejto situácie žalobkyňa bola veľmi vystresovaná, pretože ju nečakala, všetko sa zbehlo veľmi rýchlo. Dňa 31.8.2011 oznámila žalovanému, že dohodu považuje za neplatnú a trvá na tom, aby jej bola naďalej prideľovaná práca. Dňa 2.9.2011 sa dostavila na pracovisko, avšak vrátnik p. Šalata ju nepustil do budovy. Poukázala na okolnosti, za ktorých bola dohoda podpísaná, lebo tie boli podľa nej prinajmenšom obmedzujúce vo výbere možnosti a pôsobiace násilne na vznik jej vôle, ktorá nebola vážna, nakoľko žalobkyňa bola tlačená k tomu, aby dohodu podpísala, preto jej prejav vôle nemohol
byť vážny z toho dôvodu, že adresát tohto úkonu ju k podpisu dotlačil a bol si vedomý skutočnosti, že dohoda nie je podpísaná vážne. Poukázala na to, že osobne nemala žiaden dôvod požiadať o skončenie ŠZP, nakoľko má odpracovaných v štátnej službe 16 rokov a 123 dní, momentálne je nezamestnaná a vyhliadky zamestnať sa sú prinajmenšom mizivé, pričom má dve školopovinné deti, o ktoré je potrebné sa postarať a zo mzdy jej manžela nie je možné zabezpečiť chod domácnosti ako doposiaľ.
Žalovaný ( pôvodne Katastrálny úrad v Košiciach, z ktorého podľa § 9 ods. 5 zák. č. 180/2013 Z.z. prešli práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov od 1.10.2013 na MV SR) v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobkyňa dňa 25.7.2011 písomne požiadala žalovaného o skončenie ŠZP dohodou v zmysle § 46 ods. 1 písm. a/ zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe v platnom znení ku dňu 31.8.2011 a na základe jej žiadosti žalovaný v uvedený deň uzavrel so žalobkyňou dohodu o skončení ŠZP, preto považoval skončenie ŠZP žalobkyne za platné a navrhol žalobu zamietnuť.
Súd rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 20.6.2012 tak, že žalobu zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal pri rozhodnutí zo zisteného skutkového stavu, že štátnozamestnanecký pomer medzi účastníkmi konania vznikol dňa 1.7.2002 vymenovaním žalobkyne do dočasnej štátnej služby vo funkcii hlavného referenta rozhodnutím z 24.6.2002 a neskôr vymenovaním žalobkyne do stálej štátnej služby v tej istej funkcii od 24.11.2004 na základe rozhodnutia žalovaného zo dňa 23.11.2004. Dňa 25.7.2011 sa konalo v kancelárii prednostky žalovaného pracovné stretnutie za účasti prednostky Ing. Vajdovej, zástupkyne prednostky X.. N., vedúcej osobného úradu Mgr. Tomkovej, riaditeľky Správy katastra Košice - okolie Ing. J., X. P., X.. W. a žalobkyne, predmetom ktorého bolo prejednanie nezrovnaslostí v dochádzkovom systéme žalobkyne v období marec až máj 2011, na ktorom stretnutí žalobkyňa sa vyjadrila, že čas zmenený v dochádzkovom systéme neopravovala, nakoľko nemá k tomu oprávnenie z titulu prístupových práv k zmenám, že tieto zmeny môže vykonať len jej nadriadená Ing. P., že v jednom prípade zmenu jej vykonal X.. W. ako správca siete katastrálneho úradu, pričom vyslovila aj meno C. A. medzi tými, ktorí jej mohli vykonať zmeny v dochádzkovom systéme. Na stretnutí nebolo zistené, aby záznamy v dochádzke menila žalobkyňa, ani kto vykonal tieto zmeny. Žalobkyňa tvrdila, že bol na ňu vyvíjaný nátlak zo strany prítomných zamestnankýň žalovaného, aby sa priznala, kto zmeny v jej dochádzke vykonal s tým, či si je vedomá, že nabádala kolegov na trestný čin podvodu, že majú na ňu iné páky, tiež aby podpísala žiadosť a dohodu o skončení ŠZP u žalovaného, ktoré tvrdenia žalobkyne v konaní však preukázané žiadnym z vykonaných dôkazov neboli. Súd po zhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že dohoda o skončení ŠZP zo dňa 25.7.2011 bola uzavretá medzi účastníkmi konania v súlade s ust. § 60 Zákonníka práce, v zmysle § 46 ods. 1 písm. a / zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení s dňom skončenia pomeru k 31.08.2011 písomne, keď žalobkyňa na prednostkou žalovaného predložený návrh na uzavretie dohody o skončení ŠZP reagovala výslovným konaním v písomnej forme a svoju vôľu prejavila slobodne a vážne, nakoľko nebolo preukázané v konaní ani výsluchom svedkov (T., N., J., P., W., A. O. Q.), aby svoj prejav žalobkyňa urobila pod psychickým nátlakom žalovaného a aby k podpísaniu dohody došlo v rozpore s dobrými mravmi. So zreteľom na uvedené dôvody súd nemal za preukázanú existenciu zákonných dôvodov, pre ktoré by uzavretá dohoda o skončení ŠZP medzi účastníkmi konania bola neplatná.
Proti rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov v nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázala na rozporné tvrdenia svedkýň X.. C., prednostky žalovaného a K.. T. v súvislosti s tým, či dohoda o skončení ŠZP so žalobkyňou už bola vopred pripravená, alebo nie, ale aj na výpovede I. X.. N., J., P., ktoré zrejme boli urobené pod nátlakom prednostky, teda nepravdivé a súd na nich nemal prihliadať. Neštandardný bol podľa nej postup žalovaného, keď samotná žiadosť o skončenie ŠZP, ako aj dohoda bola promptne spísaná žalovaným v jeden a ten istý deň, pred podpisom týchto listín predchádzali vyhrážky zo strany prednostky žalovaného, keď ju obvinila z nedovolených zásahov do evidencie dochádzky a aj keď sa zásahy z jej strany nepotvrdili, bola vyzvaná, aby podpísala dohodu, lebo žalovaný „si s ňou poradí iným spôsobom a majú na ňu iné páky.“ Toto konanie žalovaného považovala jednoznačne za nátlak s cieľom odstrániť ju z katastrálneho úradu, lebo ju donútil žalovaný podpísať dohodu v snahe vyhnúť sa disciplinárnemu konaniu, pri ktorom by musel preukazovať jej zavinenie ohľadne zásahov do evidencie dochádzky, čo preukázať nevedel. Okolnosti a podmienky, za ktorých bola dohoda o skončení ŠZP ňou podpísaná, boli prinajmenšom obmedzujúce vo výbere možností a pôsobiaco násilne na vznik vôle. Na jednanie nebol prizvaný zástupca odborovej organizácie, čím bola so strany žalovaného porušená povinnosť podľa § 118 ods. 1 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe. Vytýkala ďalej súdu, že nebral do úvahy
výpovede svedkov Q. O. A., ako aj čestné vyhlásenia, ktoré svedčili o určitom spôsobe jednania a o vzťahoch na katastrálnom úrade po nástupe prednostky, jej praktík pri vedení katastrálneho úradu a pod. Uviedla, že je nezamestnaná a v čase podpísania dohody nemala žiadnu víziu nového, prípadne i lepšie plateného miesta u iného zamestnávateľa. U žalovaného pracovala vyše 16 rokov a nemala dôvod požiadať o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, už dňa 02.09.2011 oznámila žalovanému, že dohodu považuje za neplatnú a chcela nastúpiť do práce, nebolo jej to však umožnené. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že jej žalobnému návrhu vyhovie. Náhradu trov odvolacieho konania si žalobkyňa neuplatnila.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol, aby odvolací súd zamietol odvolanie, t.j. žiadal potvrdiť odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa. Uviedol, že v konaní bolo výsluchom svedkov X.. C., K.. T., X.. J., X.. N. preukázané, že pracovné stretnutie 25.07.2011 sa konalo za účelom zistenia nezrovnalostí v evidencii dochádzky žalobkyne, išlo o prvotné oboznamovanie, nebol zrejmý jeho výsledok a nebol dôvod na prítomnosť zástupcu odborovej organizácie. Vykonaným dokazovaním tiež v konaní bolo preukázané, že toho istého dňa došlo k uzavretiu dohody o skončení ŠZP so žalobkyňou, čo táto nepoprela, no tvrdila, že k tomu došlo pod nátlakom. Nátlak však preukázaný nebol, čo svedkovia prítomní pri prejave vôle žalobkyne potvrdili. Aj keď žiadosť žalobkyne a dohoda boli spísané pracovníčkou žalovaného (čo napokon bol štandardný postup u žalovaného aj u iných pracovníkov), ponúknutú dohodu prijala žalobkyňa bez námietok, súhlasila s ňou a podľa vlastného rozhodnutia a bez nátlaku ju aj podpísala.
Odvolací súd uznesením zo dňa 20.3.2014 sp. zn.4CoPr/2/2012 zrušil rozsudok súdu I. stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie pre nesprávny postup súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že predmetom konania je určenie neplatnosti dohody o skončení ŠZP, uzavretej medzi účastníkmi konania na žiadosť žalobkyne dňa 25.07.2011 s dňom skončenia pomeru 31.8.2011, ktorú žalobkyňa dôvodila neplatnosťou absolútnou podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že tento úkon neurobila slobodne, ale pod psychickým nátlakom. Citoval ust. § § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný a ďalej poukázal na to, že sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle. Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Tieto podmienky nemôžu pôsobiť rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle a nemôžu obmedzovať konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, lebo v opačnom prípade by nebolo možné konštatovať, že vôľa bola slobodná. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením alebo psychickým donútením. Psychické donútenie sa stotožňuje s bezprávnou vyhrážkou a vyvoláva neplatnosť len vtedy, ak je protiprávne, t.j. vynucuje sa niečo, čo takto nemožno vynucovať, vzbudzuje dôvodnú obavu z úkonu toho, kto hrozí, pričom dôvodná obava vyžaduje intenzívne pôsobenie okolností použitých ako bezprávne vyhrážanie sa. Pri posudzovaní dôvodnosti obavy nemožno brať do úvahy len subjektívny pocit toho, voči komu vyhrážka smeruje, ale je nutné prihliadnuť na všetky okolnosti . Aj keď súd prvého stupňa vykonával dokazovanie na okolnosti zásahov do evidencie pracovnej dochádzky žalobkyne, nebolo predmetom konania, či k zásahom došlo a kto ich urobil. Súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne po úvahe, ktorú v dôvodoch svojho rozhodnutia prezentuje, že pokiaľ si bola žalobkyňa vedomá toho, že nezasahovala do evidencie a ani nikto iný neoprávnene na jej podnet tak nekonal, nemala dôvod podpísať dohodu o skončení ŠZP, ak ju podpísať nechcela.
Záver súdu prvého stupňa o tom, že spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti prejavila svoju vôľu dohodou ukončiť ŠZP u žalovaného, považoval odvolací súd za predčasný. Nemožno bez náležitého zistenia skutkového stavu a odstránenia všetkých rozporov, ktoré vyplynuli zo svedeckých výpovedí (a neboli odstránené napríklad aj prípadnou konfrontáciou) bez akýchkoľvek pochýb uzavrieť, že žalobkyňa nebola obmedzená vo výbere možnosti rozhodnúť sa, pretože mala jednoznačne možnosť dohodu nepodpísať a žalovaný by bol ten, ktorý by musel dokazovať porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou. Sám súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza, že žalobkyňa prejavila svoju skutočnú vôľu, keď na prednostkou žalovaného predložený návrh na uzavretie dohody o skončení ŠZP reagovala výslovným konaním v písomnej forme, teda dohodu podpísala. Tento záver súdu prvého stupňa však nekorešponduje s výsledkami dokazovania, pretože žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu zo dňa 24.11.2011, ktorý na súd prvého stupňa došiel dňa 28.11.2011 výslovne uvádza, že k skončeniu ŠZP so žalobkyňou došlo na základe jej písomnej žiadosti zo dňa 25.7.2011 a túto písomnú žiadosť žalobkyne do spisu žalovaný ako dôkaz predložil. Svedkyne priamo prítomné pri podpise dohody svedčili, že nevnímali okolnosti podpisu predmetnej dohody za
nátlakové vo vzťahu k žalobkyni. Z doterajšieho dokazovania však vyplýva, že skutočne žalobkyňa dňa 25.07.2011 vstupovala do kancelárie prednostky katastrálneho úradu bez toho, aby vedela, za akým účelom je predvolaná a vôbec nie s úmyslom podať žiadosť o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru u žalovaného, kde pracovala vyše 16 rokov. Žalobkyňa v žalobe, ale aj v odvolaní uvádza, že nemala dôvod uvažovať o skončení ŠZP so žalovaným, lebo nemala vo výhľade inú prácu, mala dve školopovinné deti a zo mzdy jej manžela nebolo by možné zabezpečiť chod domácnosti tak, ako keď bol k dispozícii jej príjem u žalovaného a nemala vo výhľade žiadne iné zamestnanie. Doposiaľ nebol žalovaným navrhnutý žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vôľu žalobkyne skončiť svoj SZP so žalovaným pred rozhovorom v kancelárii prednostky dňa 25.07.2011 a doposiaľ taktiež nebolo jasne preukázané, či už pred týmto rozhovorom bola pracovníkmi žalovaného pripravená písomná žiadosť žalobkyne o skončenie ŠZP, kto a kedy požiadal, prípadne dal príkaz tomuto pracovníkovi na písomné vyhotovenie žiadosti.
Ďalej odvolací súd konštatoval, že pracovnoprávna teória opakovane zdôrazňuje ochrannú funkciu pracovného práva s tým, že ochrana slabšej strany je základným a dôležitým cieľom, sledovaným pracovným právom. Nemožno bez ďalšieho skúmania a riadneho odôvodnenia len formálne konštatovať, že žalobkyňa mala možnosť dohodu o skončení ŠZP so žalovaným nepodpísať, keď si bola vedomá, že nič neporušila. Je potrebné riadne sa zaoberať a vyporiadať sa so situáciou žalobkyne v súvislosti so slobodným a vážnym prejavom jej vôle, keď bola predvolaná k svojim nadriadeným, sama čelila ich podozreniam z nedovolených zásahov do evidencie svojej dochádzky, keď boli predvolávaní ďalší pracovníci. Už táto situácia objektívne mohla negatívne pôsobiť na žalobkyňu a jej rozhodnutie podpísať dohodu, ktorú by za iných okolností nepodpísala. Vzápätí mala žalobkyňa požiadať o skončenie ŠZP, ako tvrdí žalovaný, alebo pristúpila na návrh žalovaného na dohodu o skončení ŠZP, ako tvrdí žalobkyňa. Je potrebné preto starostlivo zvážiť všetky okolnosti tohto prípadu, vyhodnotiť vykonané dôkazy, prípadnými ďalšími dôkazmi odstrániť rozpory a úplne zistiť skutkový stav veci. Skutočnosť, že celá táto situácia bola pre žalobkyňu prinajmenšom stresujúca, potvrdzuje jej tvrdenie, ale i výpoveď svedkyne P., že po odchode z kancelárie prednostky žalovaného požiadala v ten deň o dovolenku, lebo nebola schopná pracovať.
Úlohou súdu prvého stupňa po vrátení veci bolo odstrániť rozpory vo výpovediach svedkýň C. O. T. v súvislosti so žiadosťou o skončenie ŠZP žalobkyne, kto kedy požiadal o vyhotovenie žiadosti, kedy bol napísaný dátum skončenia tohto pomeru dohodou, podrobne zistiť všetky okolnosti, za ktorých bola dohoda podpísaná, vykonať prípadne iné dôkazy, ktoré účastníci navrhnú, vyhodnotiť dôkazy jednotlivo, aj v ich vzájomnej súvislosti a opätovne vo veci rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania .
V súlade s právnym názorom zaujatým odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení, ktorým je tunajší súd viazaný ( § 226 O.s.p), tunajší súd doplnil dokazovanie opätovným výsluchom svedkýň C. O. T. v súvislosti so žiadosťou o skončenie ŠZP žalobkyne a podpísaním dohody o skončení ŠZP žalobkyne, opätovne posúdil okolnosti v súvislosti s prejavom vôle účastníkov zo všetkých vyššie uvádzaných hľadísk, na ktoré poukazoval odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení a po zhodnotení vykonaného dokazovania podľa § 132 O.s.p. vyvodil v prejednávanej veci ten záver, že dohoda o skončení ŠZP zo dňa 25.7.2011 je neplatná.
Ako vyplynulo z výpovede žalobkyne a svedkyne T., žalobkyňa nepožiadala žalovaného o uzavretie dohody o skončení ŠZP, ani sama nepodala žiadosť o skončenie jej ŠZP, pretože nemala žiaden dôvod k odchodu z katastrálneho úradu, teda nemala v úmysle a vôbec nebolo jej vôľou skončiť ŠZP u žalovaného. Ako už naznačil odvolací súd vo svojom rozhodnutí, z doterajšieho dokazovania vyplýva, že skutočne žalobkyňa dňa 25.07.2011 vstupovala do kancelárie prednostky katastrálneho úradu bez toho, aby vedela, za akým účelom je predvolaná a vôbec nie s úmyslom podať žiadosť o skončenie ŠZP u žalovaného, kde pracovala vyše 16 rokov, nemala dôvod uvažovať o skončení ŠZP so žalovaným, lebo nemala vo výhľade inú prácu, mala dve školopovinné deti a zo mzdy jej manžela nebolo by možné zabezpečiť chod domácnosti tak, ako keď bol k dispozícii jej príjem u žalovaného a nemala vo výhľade žiadne iné zamestnanie. Tieto skutočnosti boli v konaní nesporné a výpoveď X.. C. považoval súd za nehodnovernú a klamlivú v tom, aby sama žalobkyňa ústne v ten deň požiadala žalovaného o skončenie ŠZP dohodou. Z výsluchu svedkýň N., J. O. T. vyplynulo, že prednostka žalovaného ponúkla žalobkyni skončenie ŠZP dohodou, na čom sa všetky svedkyne zhodli, pričom iné skutočnosti pri jednaní u prednostky si zasa zhodne nepamätali. Naopak z výpovede žalobkyne O. K.. T. možno nepochybne vyvodiť, že už pred týmto rozhovorom u prednostky bola pracovníkmi žalovaného pripravená písomná
žiadosť o skončenie ŠZP a že osobný úrad požiadala o vyhotovenie tejto žiadosti, aj dohody prednostka, resp. dala príkaz na písomné vyhotovenie žiadosti, aj dohody, nie žalobkyňa, teda obsah týchto právnych úkonov - žiadosti a dohody bol vopred pripravený a formuloval ho jeden z účastníkov právnych úkonov (žalovaný) bez vedomia, či vôle druhej strany (žalobkyne). Súd posúdil opätovne výpovede všetkých svedkov a dospel k tomu záveru, že výpoveď svedkyne C. nemožno považovať za vierohodnú, ale za klamlivú, keď tvrdila vehementne pred súdom, že T. ako vedúca osobného úradu na základe ústnej N. N.. O. vyhotovila žiadosť, aj dohodu o skončení ŠZP, že dohodla s ňou aj termín skončenia ŠZP, ktorý termín navrhla žalobkyňa, že všetko sa dohodlo ústne a až následne písomne osobný úrad vyhotovil a pripravil k tomu žiadosť a dohodu a doniesla ich k prednostke v priebehu dňa T., aj to, že sama pani O. požiadala o skončenie ŠZP dohodou, nie ona jej ponúkla dohodu a po dohode ústnej pripravila písomnú formu T.. Tiež sa vyjadrila, že žiadny nátlak nebol z jej strany na pracovníkov prítomných pri jednaní a podľa nej mali sa vyjadriť len k tomu, ako to prebiehalo to stretnutie, že žiadny nátlak tam nebol. Z výpovede T. totiž vyplýva úplne iný sled udalostí, a to že bola to prednostka, ktorá ju požiadala ráno v ten deň 25.7.2011, že má pripraviť nejaké papiere k tomu ukončeniu ŠZP p. O., T..S.. o vyhotoviť dohodu, aj žiadosť, t.zn. nie žalobkyňa žiadala o vyhotovenie žiadosti a dohody a s tými vyhotovenými dokladmi už svedkyňa išla na pracovné stretnutie k prednostke, kde sa prejednávali nejaké veci z dochádzky žalobkyne, preto mala aj iné podklady z osobného úradu okrem dohody a žiadosti. Podľa T. nedá sa povedať, že vyslovene p. O. uviedla tento dátum skončenia ŠZP na žiadosti a dohode a predpokladala svedkyňa, že ona ten dátum ukončenia dohodou uviedla. Pamätala si, že možno raz, aj viackrát sa prednostka pýtala žalobkyne, či súhlasí s dohodou, či je to jej rozhodnutie a povedala áno. Súd poukazuje na to, že v prvej výpovedi pred súdom svedkyňa Tomková tvrdila, že žalobkyňa ju bola osobne požiadať o napísanie žiadosti o rozviazanie ŠZP a naposledy zmenila toto svoje tvrdenie, čím sa oslabila vierohodnosť výpovede aj tejto svedkyne. Aj žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu zo dňa 24.11.2011, ktorý na súd prvého stupňa došiel dňa 28.11.2011 výslovne uviedol, že k skončeniu ŠZP so žalobkyňou došlo na základe jej písomnej žiadosti zo dňa 25.7.2011, čo sa preukázalo ako nepravdivé tvrdenie.
Z výpovede svedka S.. D. pred súdom vyplynulo, že pred prvým pojednávaním v predmetnej veci na súde zvolala netradične prednostka Vajdová sedenie, kde boli prítomné aj svedkyne J., N. O. T., ktoré mali vypovedať v tomto konaní ako svedkyne a on ako zástupca žalovaného zisťoval okolnosti jednania u prednostky dňa 25.7.2011, na ktorom sa nezúčastnil, aby vedel zastupovať žalovaného a menované svedkyne na jeho otázku,“ či došlo k dobrovoľnému skončeniu ŠZP žalobkyne“ síce uviedli, že bolo to dobrovoľné, ale prednostka vtedy povedala, že nie aby hovorili na súde inak. Takéto kroky prednostky žalovaného nemožno hodnotiť inak, ako usmernenie svedkov, ako majú k otázke dobrovoľného skončenia ŠZP zaujať na súde stanovisko a v skutočnosti sa svedkyne jedine na tom zhodli, že nebol vyvíjaný nátlak na žalobkyňu pred podpisom dohody a žiadosti o skončenie ŠZP. Súd z uvedeného dôvodu neuveril tvrdeniu uvedených svedkýň, považoval ich výpovede za nevierohodné, na ktoré nemožno prihliadať a podpísanie dohody, aj žiadosti žalobkyňou v uvedený deň za vynútené.
Súd prehodnotil celkovú dôkaznú situáciu, keď bola žalobkyňa predvolaná k svojim nadriadeným, sama čelila ich podozreniam z nedovolených zásahov do evidencie svojej dochádzky, ktoré sa nepreukázali, aj keď boli predvolávaní ďalší pracovníci k otázke zásahov do dochádzky žalobkyne, čo samo o sebe svedčí o tom, v akom rozpoložení v čase podpisu dohody a žiadosti žalobkyňa bola a preto došlo podľa názoru súdu k jej neobvyklému skratovému konaniu a podpisu týchto listín, keď pod vplyvom všetkých okolností, za ktorých k jednaniu došlo a akým spôsobom vytvoril sa u nej chaos a v dôsledku unáhleného konania bez rozmyslenia podpísala dohodu, aj žiadosť o skončení ŠZP, keď pracovníčky žalovaného vyvíjali na ňu tlak tým spôsobom, že trvali na argumentácii, že „zasahovala do dochádzky žalobkyňa“ napriek tomu, že to zostalo nepreukázané. V dôsledku týchto nátlakových okolností jej právne úkony neboli urobené slobodne, ak urobila niečo, čo nemala vôbec v úmysle, kedy jej vôľa ako konajúceho účastníka nebola slobodná, pretože sa stratila sloboda jej prejavu pod vplyvom týchto všetkých okolností, t. zn. okolnosti vytvorené prednostkou úradu ju prinútili konať inak, ako by nekonala za riadneho chodu okolností. Teda došlo k nezhode vôle a prejavu vôle u žalobkyne, čo vyústilo hlavne do neschopnosti logického uvažovania a myslenia žalobkyne, keď vykonala právny úkon a podpísala dohodu o skončení ŠZP, aj žiadosť o skončenie ŠZP, aj keď vôbec nemala v úmysle odísť z úradu, takže fakticky nerozmýšľala nad tým, čo podpisuje a v psychicky pre ňu ťažkej situácii (keď mala sa priznať k niečomu, čo neučinila), nepodpísala žalobkyňa uvedené listiny slobodne a vážne. Situácia objektívne mohla negatívne pôsobiť na žalobkyňu a jej rozhodnutie podpísať dohodu, ktorú by za iných okolností nepodpísala. Skutočnosť, že celá táto situácia bola pre žalobkyňu prinajmenšom stresujúca, potvrdzuje
jej tvrdenie, ale i výpoveď svedkyne P., že po odchode z kancelárie prednostky žalovaného požiadala v ten deň o dovolenku, lebo nebola schopná pracovať.
Podmienky, za ktorých sa uzatvára právny úkon, nemôžu pôsobiť rušivo, násilne na mechanizmus vzniku vôle a nemôžu obmedzovať konajúceho vo výbere primeraných možností na prejavenie vôle, lebo v opačnom prípade by nebolo možné konštatovať, že vôľa bola slobodná. Na slobodu vôle sa môže pôsobiť fyzickým donútením alebo psychickým donútením. Psychické donútenie sa stotožňuje s bezprávnou vyhrážkou a vyvoláva neplatnosť len vtedy, ak je protiprávne, t.j. vynucuje sa niečo, čo takto nemožno vynucovať, vzbudzuje dôvodnú obavu z úkonu toho, kto hrozí, pričom dôvodná obava vyžaduje intenzívne pôsobenie okolností použitých ako bezprávne vyhrážanie sa.
Súd posúdil právne predmetnú veci najmä podľa týchto ustanovení zákonov:
Podľa ust. § 46 ods. 1 písm. a/ zák. č. 400/2009 Z.z. štátnozamestnanecký pomer možno skončiť dohodou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru.
Podľa ust. § 15 Zákonníka práce v znení platnom od 1.4.2002 prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.
Podľa ust. § 60 ods. 1 Zákonníka práce ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.
Podľa § 34 Občianskeho zákonníka (OZ) právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.
Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že o absolútnu neplatnosť právneho úkonu ide tiež v prípade, keď prejav vôle nie je slobodný. Ide o prípady, keď účastník koná pod psychickým donútením takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho účastníka. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu sa tu posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadu v okamihu, keď k právnemu úkonu došlo. Zmluva, ktorá je uzavretá v rozpore s dobrými mravmi, je neplatná od počiatku a nie je rozhodné, či účastníci zmluvy o dôvode jej neplatnosti vedeli, či sa neplatnosti niekto z nich dovolal, ale len to, či tento úkon je platný . Právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností.
Konanie žalovaného prostredníctvom prednostky úradu považoval súd jednoznačne za nátlak s cieľom odchodu žalobkyne z katastrálneho úradu, lebo vytvorila také okolnosti a podmienky podpísania dohody o skončení ŠZP žalobkyne, ktoré ju donútili podpísať dohodu v snahe vyhnúť sa disciplinárnemu konaniu, pri ktorom by musel žalovaný preukazovať jej zavinenie ohľadne zásahov do evidencie dochádzky, čo preukázať nevedel, pričom tieto podmienky pôsobili násilne na vznik vôle žalobkyne skončiť ŠZP, ktorú následne neprejavila slobodne, z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel v časti určenia neplatnosti dohody o skončení ŠZP zo dňa 25.7.2011.
Súd nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobkyňou, a to prehratím CD nosiča, z dôvodu jeho nevhodnosti ako dôkazu na zistenie skutkového stavu veci, nakoľko ak vie účastník dokázať pravdivosť svojich tvrdení aj legálne získanými dôkazmi, nie je vykonanie nezákonného dôkazu potrebné. Žalobkyňa totiž nepreukázala, či nahrávka na CD nosiči bola získaná so súhlasom prednostky na nahrávanie zvukového záznamu a aby dala súhlas na použitie tohto zvukového záznamu. Súd ale prihliadal ku všetkým ďalším dôkazom (svedeckým výpovediam), ktoré hodnotil a ktoré boli pre posúdenie danej veci rozhodné. V zmysle § 96 ods. 1, 2 O.s.p. navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. Súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí.
Vzhľadom na citované zákonné ustanovenie, späťvzatie návrhu zo strany žalobkyne v časti určenia, že ŠZP medzi žalobkyňou a žalovaným naďalej trvá a súhlas žalovaného s týmto čiastočným späťvzatím, súd konanie v tejto časti zastavil. Nakoľko je potrebné ešte vykonať dokazovanie ohľadom nároku žalobkyne na výplatu jej funkčného platu, súd vylúčil tento nárok žalobkyne v súlade s ust. § 112 ods. 2 O.s.p. na samostatné konanie, v ktorom súd rozhodne aj o trovách celého konania podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého súd môže rozhodnúť o trovách konania samostatným uznesením, ak nerozhoduje o nich v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Košice II., okrem výroku o vylúčení nároku na samostatné konanie . V odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Podľa ust. § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.