Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoP-101-2022.pdf
PDF · 96.8 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/101/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členiek senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v právnej veci navrhovateľky R. C. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v L. na L. ulici č. XXX/X zastúpenej L.. Annou Horváthovou, advokátkou advokátskej kancelárie v Michalovciach na Štefánikovej ulici č. 4 a manžela J. C. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v L. na ulici T. W. č. XX v konaní o rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov k maloletému dieťaťu P. C. nar. XX.X.XXXX zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce na čas po rozvode o odvolaní manžela proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. 23P/97/2021- 65 zo dňa 25.1.2022 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku V. .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne: I./ Manželstvo manželky R. C., rodenej Q., nar. XX.X.XXXX a manžela J. C., nar. XX.XX.XXXX, uzavreté dňa XX.XX.XXXX v U. nad E., zapísané v knihe manželstiev matričného úradu U. nad E. vo zväzku 8, ročník XXXX, strana XX, pod poradovým číslom XX, rozvádza.
E. výkon rodičovských práv a povinností k maloletej P. C., nar. XX.X. XXXX takto:
II./ Zveruje maloletú do osobnej starostlivosti matky.
III./ Právo zastupovať maloletú a spravovať jej majetok majú obaja rodičia.
IV./ Stretávanie sa otca s maloletou neupravuje.
V./ Zaväzuje otca povinnosťou prispievať na výživu maloletej P. C., nar. XX.X.XXXX sumou XXX Eur mesačne, ktoré je otec povinný platiť k rukám matky, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred od právoplatnosti tohto rozsudku do budúcna.
VI./ Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku, proti výroku V. podal manžel ( ďalej otec ) v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že pri určovaní výšky výživného súd nedostatočne, resp. nesprávne posúdil jeho majetkové pomery a nevzal do úvahy výšku jeho mesačného príjmu, ktorá je podľa doložených dokladov v sume 311,50 Eur, resp. 323 Eur. Naďalej pracuje na čiastočný úväzok na dobu určitú ako vodič dodávky, pričom v pracovnej zmluve má dohodnutú mzdu 311,50 Eur. Podľa výplatnej pásky jeho
čistý mesačný príjem za obdobie 2/22 predstavuje sumu 222,01 Eur. Súdom určená suma výživného je pre neho neprimeraná a príliš vysoká, pretože pri čistom priemere 200 Eur je nereálne, aby platil výživné 200 Eur. Zákon zakotvuje povinnosť rodičov prispievať na výživu detí podľa svojich schopností a možností, avšak nie je možné požadovať od rodiča, aby celý svoj čistý príjem použil na úhradu výživného. Poukázal na svoje nevyhnutné výdavky s bývaním a stravou, pričom pri príjme cca 230 Eur by prispieval fakticky celým svojim príjmom na výživu dieťaťa a nemohol by si zabezpečiť ani základné životné potreby. V ďalšom poukázal aj na skutočnosť, že podľa zaužívanej súdnej praxe platí, že výživné, ktoré hradí povinný rodič na všetky deti, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť, by malo predstavovať 20%-30% jeho čistého príjmu, v danom prípade by však výdavky na výživu predstavovali sumu cca 90 % čistého príjmu. V prílohe pripojil pracovnú zmluvu z 30.6.2021.
3. Navrhovateľka ( ďalej matka ) vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku (V. ) potvrdil ako vecne správny. S odvolaním otca sa nestotožňuje, keďže má za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak pri určení výšky výživného vychádzal z princípu potenciality v zmysle ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pretože je zrejmé, že je objektívne v možnostiach otca, aby s ohľadom na jeho vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, pracovné skúsenosti zarábal viac. Otec asi zabúda na skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry pre posúdenie možností a schopností rodiča nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery, ale jeho reálne zárobkové možnosti, dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností a podobne. Pri určení výživného je teda rozhodujúci príjem, ktorý rodič môže reálne dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potenciality má prednosť pred princípom fakticity. V prípade otca je zrejmé, že jeho schopnosti a možnosti nie sú využívané dostatočne, keďže ako sa sám vyjadril na pojednávaní dňa 25.1.2022, pracuje iba 2 dni každý druhý týždeň, t.j. maximálne 4 dni v mesiaci. Z uvedeného je zrejmé, že otec má možnosť zamestnať sa aj mimo pracovného pomeru, ktorý aktuálne má, avšak z nepochopiteľných dôvodov si ďalšie zamestnanie aktívne nehľadá a teda sa ďalej vlastnou aktivitou nesnaží zabezpečiť si dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie vlastných potrieb v rozsahu bežného štandardu a zároveň si riadne plniť vyživovaciu povinnosť k maloletej. Má za to, že otec sa laxne stavia k možnosti dosahovať vyšší príjem, aktívne si nehľadá zamestnanie, kde by dosahoval dostatočný príjem na to, aby mohol uspokojovať potreby maloletej. Takéto správanie otca možno vyhodnotiť ako nezodpovedné. Neobstoja jeho výhovorky o nedostatku pracovných ponúk na trhu práce, keďže na trhu je množstvo ponúk, ktoré zodpovedajú kvalifikácii otca, čo jednoznačne preukázala predložením ponúk voľných pracovných miest. Otec ani počas konania pred súdom prvej inštancie nepreukázal svojím správaním najmenšiu snahu o získanie zamestnania s adekvátnym finančným ohodnotením. Vzhľadom na uvedené má podozrenie, či otec vo vzťahu k jeho reálnemu zárobku nezavádza, pretože tento jeho dosahovaný príjem je v porovnaní s ponukami na obdobné pozície značne podhodnotený a teda sa javí ako nepravdivý a tiež nepravdepodobný. V nadväznosti na uvedené sa domnieva, že oficiálna mzda otca nepredstavuje všetok jeho príjem. Sám otec na pojednávaní uviedol, že ak by mal aj vyšší príjem, na ten by mu siahol exekútor, preto je toho názoru, že otcov príjem je vyšší, avšak jednak v snahe dosiahnuť, aby otcovi bolo určené čo najnižšie výživné a jednak v snahe vyhnúť sa postihu príjmu exekúciou, vykazuje čo najnižší oficiálny príjem, pričom popri oficiálnom príjme poberá aj neoficiálnu (nepriznanú) mzdu. Keďže neoficiálne doplatky je veľmi ťažko, ba až nemožné preukázať, súd by mal vo zvýšenej miere prihliadať na princíp potenciality a príjem povinného porovnávať s príjmami ostatných pracovníkov na obdobných pozíciách, prípadne vychádzať z priemeru medzi čistou minimálnou mzdou a čistou priemernou mesačnou mzdou. Uviedla, že otcovi nebránia žiadne prekážky zamestnať sa popri aktuálnom čiastkovom pracovnom pomere, keďže na jeho strane neexistujú žiadne závažné dôvody, ako napríklad zhoršený zdravotný stav, organizačné zmeny v zamestnaní, prípadne reálna potreba zmeny miesta výkonu povolania z rodinných dôvodov a podobne. Otec sa vyhýba svojej zákonnej povinnosti a presúva svoju zodpovednosť za zdravie a život maloletej na ňu, ktorá sa o dieťa 11 rokov osobne stará a plní všetky jeho potreby, tak ako postupne vznikajú, a to nielen finančne. Aktuálne mesačné náklady na maloletú predstavujú sumu cca 400 Eur. Uvedené náklady znáša v plnej výške sama, pričom otec na náklady neprispieva vôbec. Otec si asi neuvedomuje skutočnosť, že v zmysle ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Schopnosťou dieťaťa samostatne sa živiť treba rozumieť schopnosť samostatne, z vlastných zdrojov uspokojovať všetky relevantné životné náklady. Má za to, že pomery otca sú ďaleko lepšie ako ich sám prezentuje a jeho tvrdenia o príjmoch a majetkových pomeroch sú zavádzajúce a nepravdivé. S prihliadnutím na vyššie uvedené preto trvá na tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, zákonné a logické. Je nepochybné, že súd v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnil akými úvahami
sa pri rozhodovaní spravoval, dostatočne sa vysporiadal s návrhmi a prednesmi strán a vykonal všetky potrebné dôkazy pre zákonné rozhodnutie, pričom prihliadal v prvom rade na záujem maloletej.
4. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku potvrdil ako vecne správny a dôvodný, nakoľko má za to, že súd v rámci vykonaného dokazovania správne vyhodnotil dôkaznú situáciu a dostatočne a správne posúdil majetkové pomery otca.
5. Ďalšie vyjadrenia doručené neboli.
6. Výroky rozsudku súdu prvej inštancie I., II. III. IV. a VI. odvolaním napadnuté neboli, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmavania v odvolacom konaní (ust. § 367 ods. 2 CSP).
7. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ust. Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Podľa § 387 ods. 1,2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V. spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania, podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ust. Zákona o rodine, v súlade s § 191 ods. 1 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práva a povinností k maloletému dieťaťu, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom výroku a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové v právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v tomto prejednávanom prípade určenie výšky vyživovacej povinnosti zodpovedá zákonným kritériám určovania výživného vyplývajúcich zo zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku. Odvolací súd konštatuje, že pri rozhodovaní o výživnom sa použijú zásady citované v ust. § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že kritériami určovania rozsahu výživného sú popri odôvodnených potrebách dieťaťa aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Pri určovaní konkrétneho rozsahu výživného je preto potrebné vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná suma je mesačne potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby, ako sú šatstvo, bielizeň, náklady na bývanie, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t. j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Odvolací súd sa stotožňuje s hodnotením súdu prvej inštancie vo vzťahu k možnostiam a schopnostiam otca plniť si vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu v súlade s uplatneným princípom potenciality vyplývajúcim z ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktoré rozšírilo východiská zisťovania a posudzovania možností, schopností a majetkových pomerov rodičov aj o zisťovanie tzv. potenciality príjmov. Princíp potenciality má prednosť pred princípom fakticity, to znamená, že súd je povinný prihliadať aj k zjavne nevyužitým schopnostiam povinného rodiča. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti preto nie je smerodajné, aký príjem rodič v skutočnosti dosahuje, alebo či vôbec pracuje, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a podobne. Následkom princípu potenciality (ak sa nepreukáže ospravedlniteľný dôvod) je skutočnosť, že súd pri určovaní
výšky výživného vychádza z potenciálneho príjmu, t.j. príjmu pred zmenou zamestnania, príjmu, aký by dosahoval vo vyššie ohodnotenej pozícii, z príjmu, ktorý dosahoval pred rozviazaním pracovného pomeru, resp. z majetkových pomerov, ako by obsahovali predmetné majetkové podstaty predtým, než sa vzdal majetkového prospechu. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že žiaden účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť pracovať a ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená, prípadne pracovať na pozícii alebo v zamestnaní zodpovedajúcom predstavám povinného rodiča. Zákon taktiež nestanovuje percentuálnu výšku vyživovacej povinnosti v závislosti od príjmu rodiča, okrem minimálnej sumy výživného ( ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine ). Každý rodič má ale povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojich detí, a teda usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k deťom nebolo ohrozené. Všeobecne možno konštatovať, že pokiaľ rodič plánuje zmenu, či už v oblasti zamestnania, bývania, investícií či počtu vyživovacích povinností, musí mať na zreteli vždy už existujúce vyživovacie povinnosti tak, aby ich plnenie žiadnym spôsobom neohrozil, a to aj s predpokladom neustále sa zvyšujúcich potrieb detí, preto si každý rodič musí uvedomovať svoju rodičovskú zodpovednosť a primerane tomu prispôsobiť i svoj osobný život, a teda vynaložiť zvýšené úsilie na dosiahnutie adekvátneho príjmu na zabezpečenie odôvodnených potrieb všetkých vyživovaných osôb.
11. Podľa názoru odvolacieho súdu určené výživné zodpovedá potrebám maloletého dieťaťa a nezistil okolnosti na strane otca, ktoré by odôvodňovali určenie výživného nižšou sumou. Nestotožnil sa s námietkami otca týkajúcimi sa jeho finančných a majetkových pomerov, pretože jeho povinnosťou je podieľať sa na výžive maloletého dieťaťa. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu konania dospel k záveru, že určené výživné súdom prvej inštancie je vzhľadom na citované ustanovenia v odôvodnení napadnutého rozsudku a z nich vyplývajúce zásady primerané a korešpondujú skutkovému stavu zistenému súdom prvej inštancie. Poznamenáva, že určené výživné 200 Eur mesačne zohľadňuje iba časť nevyhnutných potrieb maloletej P. a je nepochybné, že práve matka dopĺňa zdroj výživy maloletej na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jej všestranný rozvoj, čo fakticky znamená, že podiel matky na výživnom je porovnateľný s podielom otca, pretože o dieťa sa osobne stará a dobrovoľne si voči nemu plní vyživovaciu povinnosť v rozsahu svojich schopností. Dobrovoľné rozhodnutie otca pracovať raz za dva týždne pri ním deklarovaných príjmoch nemôže byť na úkor výživného pre maloleté dieťa. Odvolací súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý okrem toho, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť, z čoho vyplýva, že každý rodič je povinný usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k deťom nebolo ohrozené. Uvedeným sa súd prvej inštancie riadil pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti otca s prihliadnutím na zárobkové a majetkové pomery oboch rodičov, starostlivosť poskytovanú matkou a vek maloletého dieťaťa, čo následne dostatočne vysvetlil a ustálil tak výšku vyživovacej povinnosti. Preto len samotné poukazovanie otca na svoje výdavky neznamená, že súd musí tieto výdavky akceptovať a uprednostniť ich pred plnením vyživovacej povinnosti. Každý rodič si musí uvedomovať svoju rodičovskú zodpovednosť a primerane tomu prispôsobiť i svoj osobný život, a teda vynaložiť zvýšené úsilie na dosiahnutie adekvátneho príjmu na zabezpečenie odôvodnených potrieb všetkých vyživovaných osôb. Neobstojí preto argumentácia otca, ktorý celú situáciu vníma jednostranne poukazujúc na to, že si nedokáže zabezpečiť životné potreby, pričom otec pred úhradou výživného na maloleté dieťa evidentne uprednostňuje svoje výdavky, ktoré všetky označuje za nevyhnutné. Podľa ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Odvolací súd preto konštatuje, že otcom deklarovaný príjem 218 až 220 Eur pri zohľadnených výdavkoch 220 Eur je zjavne nepravdepodobný. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii otca, že určené výživné je neprimerane vysoké, je potrebné pripomenúť, že otec na súdnom pojednávaní dňa 25.1.2022 podrobne vyčíslil svoje výdavky s tým, že na výživu maloletého dieťaťa je ochotný prispievať sumou 110 Eur mesačne. Otcom prezentované výdavky 220 Eur sú vo výške jeho príjmu 218 - 220 Eur . Argumentácia otca je v tomto smere nelogická, pretože pokiaľ je jeho príjem 218 až 220 Eur a výdavky 220 Eur, tak potom musí disponovať aj iným príjmom, keďže na výživu dieťaťa bol ochotný prispievať sumou 110 Eur. Odvolací súd preto nemohol súhlasiť s jeho tvrdením o tom, že okrem príjmu zo zamestnania nemá žiadny iný príjem, pričom aj v prípade, ak by to tak skutočne bolo, s prihliadnutím na aplikáciu princípu potenciality je otec povinný vyvinúť všetko úsilie k tomu, aby zvládol zaplatiť určené výživné na maloleté dieťa ako aj svoje výdavky. V súvislosti s odvolacou argumentáciou otca, ktorý uviedol, že nemožno spravodlivo žiadať, aby celý svoj príjem použil na úhradu výživného, je opäť na tomto mieste nutné poukázať na princíp potenciality, pričom otec nepreukázal existenciu objektívnych prekážok brániacich mu vo využití jeho schopností, pretože je v produktívnom veku bez závažnejších zdravotných ťažkostí. Za tejto situácie sa odvolacia námietka
otca ohľadne nesprávnej aplikácie princípu potenciality javí skutkovo aj právne irelevantná. Naviac argumentácia otca pôsobí fakticky a v právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti voči maloletému dieťaťu nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že subjektívne vnímanie vlastnej životnej situácie bráni otcovi objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb mal. Sáry. Rozhodnúť tak v súlade s návrhom otca na určenie sumou 110 Eur s prihliadnutím na vek maloletého dieťaťa, by znamenalo presunúť ešte väčší podiel zodpovednosti za duševný a fyzický rast maloletej na matku, čo by bolo nepochybne v rozpore aj s relevantnými ustanoveniami Zákona o rodine.
12. Vzhľadom k tomu, že otec v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o určení výživného, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.
13. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).