Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_14C-87-2014.pdf
PDF · 103.89 KB
Case nature
Area
Subarea
14C/87/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava, v konaní vedenom pred sudcom JUDr. Andreou Vyskočovou, vo veci žalobkyne: J. I., narodená X.X.XXXX, bytom U. X/D, H., doručovacia adresa: J. 1, H., zastúpená Mgr. Zuzanou Lányiovou, advokátkou, so sídlom Nám. sv. Michala 11, Hlohovec , proti žalovanému: K. I., narodený X.X.XXXX, bytom T. XX, H., doručovacia adresa: J. 1, H., o určenie výživného pre manželku, takto
rozhodol:
I. Súd zastavuje konanie v časti o zaplatenie 90 eur od 15.10.2014 do zaplatenia.
II. Žalovaný je povinný platiť na výživu žalobkyne sumu 50 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred s účinnosťou od 1.5.2014 do 31.8.2014.
III. Nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 1.5.2014 do 31.8.2014 vo výške 200 eur súd povoľuje žalovanému splácať v 4 mesačných splátkach po 50 eur splatných vždy do 15. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, k rukám žalobkyne, pod následkom straty výhody splátok.
IV. Súd vo zvyšku žalobu zamieta.
V. Súd rozhodne o trovách konania samostatným rozhodnutím.
odôvodnenie:
Žalobkyňa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 16.04.2014 žiadala zaviazať žalovaného, aby jej prispieval na výživu ako manželke sumou 90 eur mesačne s účinnosťou od 16.4.2014.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámením sa s návrhom na začatie konania, celým obsahom spisového materiálu, obsahom pripojených spisov tunajšieho súdu spis. zn. 26P/10/2014, 10P/29/2014 a zistil nasledovný skutkový stav:
Žalobkyňa uviedla, že upresňuje petit návrhu a žiada, aby súd zaviazal žalovaného, aby platil žalobkyni sumu 90 eur mesačne vždy do 15.dňa v mesiaci vopred počnúc dňom 16.4.2014 do 14.10.2014, nakoľko 14.10.2014 nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode ich manželstva. Na Okresnom súde Trnava bolo vedené konanie 10P/29/2014, kde sa rozhodovalo o úprave práv a povinností rodičov k ich maloletému dieťaťu na čas do rozvodu. Žalobkyňa uviedla, že dňa 25.7.2009 uzavrela so žalovaným manželstvo, ktoré bolo rozvedené rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 26P/10/2014-28. Žalobkyňa v rozhodnom období bola osobou v stave materiálnej núdze, jej mesačný príjem bola mzda vo výške 140
eur, na základe dohody o vykonaní práce. Žalobkyňa uviedla, že z manželstva sa narodila dcéra, ktorá bola na čas po rozvode zverená do jej osobnej starostlivosti. Žalobkyňa uviedla, že výdavky na maloletú dcéru sú 165 eur mesačne. Žalobkyňa uviedla, že žalovaný je živnostníkom a jeho mesačný príjem je cca 1.000 eur mesačne. Žalobkyňa uviedla, že v rozhodnom období od 16.4.2014 do 14.10.2014 bývala u rodičov v 3-izbovom byte, ktorý je vo vlastníctve otca, býval tam otec, ktorý pracoval v tom období a brat, ktorý bol nezamestnaný. Náklady na bývanie u otca boli 270 eur mesačne, v rozhodnom období neprispievala na bývanie, teraz prispieva na bývanie sumou 150 eur mesačne. Žalobkyňa uviedla, že úvery nemá, vlastní auto Citroen C3, rok výroby 2005, ktoré kúpila v novembri 2014 za 2.450 eur, keď finančné prostriedky mala z predaja spoločného bytu, ktorý predali so žalovaným 12.9.2014 za sumu 70.000 eur, z ktorej sumy vyplatili hypotéku a zostalo každému po 6.600 eur. V rozhodnom období žalovaný jej neprispieval žiadnou sumou, posielal len na maloletú výživné v sume 27,20 eur mesačne. Žalobkyňa uviedla, že nevlastní žiadnu nehnuteľnosť. Žalobkyňa uviedla, že po ukončení materskej pracovala v Cukrárni Q., ale tam nerobila na základe zmluvy, tam len vypomáhala, kde mala 300 eur čistý príjem, ale nebola spokojná s vyplácaním mzdy. Žalobkyňa uviedla, že do marca 2014 len žalovaný platil všetky náklady na bývanie v ich spoločnom byte, potom všetky nedoplatky, ktoré vznikli tým, že neplatili za bývanie, elektriku a iné služby spojené s bývaním, sa uhradili zo spoločných prostriedkov získaných z predaja predmetného bytu. Žalobkyňa uviedla, že v rozhodnom období bola osobou v stave materiálnej núdze, ktorej Centrum právnej pomoci, Kancelária H., rozhodnutím sp. zn. 1201/2014 zo dňa 07.02.2014 priznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci. Žalobkyňa uviedla, že zdedila podiel na byte po jej matke, ktorá zomrela 4.5.2013. Žalobkyňa uviedla, že napísala žalovanému, že v lete 2014 odchádza na dovolenku, avšak na žiadnej dovolenke nebola. Žalobkyňa uviedla, že po tom, ako je boli vyplatené peniaze za byt, 600 eur vrátila realitnému maklérovi, od ktorého si požičala v auguste 2014 sumu 300 eur na šek za telefón, ale úroky boli 300 eur. Žalobkyňa uviedla, že čo sa týka namietanej faktúry za telefón za obdobie od júna do júla 2014, nevie, kde telefonovala a nepamätá si, kde poslala 2000 sms. Žalobkyňa uviedla, že si hľadala prácu cez internet alebo v meste v potravinách, v obchodoch. Žalobkyňa uviedla, že je vyučená kozmetička. Žalobkyňa uviedla, že si v apríli 2014 požičala od jej babky 3.000 eur, aby poplatila nejaké dlžoby, aby im nepredali byt v dražbe a ona ich vrátila babke z tých peňazí, čo jej boli vyplatené za predaj bytu. Žalobkyňa uviedla, že nemala s babkou žiadnu písomnú zmluvu. Žalobkyňa uviedla, že si robila vodičský kurz, platila ho na dvakrát, prvý krát platila za kurz na konci septembra 230 eur a druhú časť na skúškach v polke októbra.
Žalovaný uviedol, že nesúhlasí s návrhom a žiada návrh zamietnuť. Žalovaný uviedol, že v apríli 2014 ešte žalobkyňa bývala v ich spoločnom byte, bola síce odpojená od elektriky, ale bývala tam. Žalovaný uviedol, že v rozhodnom období mala žalobkyňa faktúru za telefón okolo 200 eur, poslala asi 2000 sms. Žalovaný uviedol, že z predaja ich spoločného bytu dostali obidvaja okrem sumy 6.600 eur ešte každý sumu 1.300 eur, čo je spolu 7.900 eur. Žalobkyňa do bytu nedala ani korunu a dostala polovicu z ceny bytu. Žalovaný uviedol, že ak si žalovaná za rozhodné obdobie požičala na živobytie nejaké peniaze, zo sumy 7.900 eur ich mohla vrátiť. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa bola v lete pred rozvodom na dovolenke v T. s malou, má o tom správu v mobile. Žalobkyňa si urobila vodičský kurz, kúpila si auto. Žalovaný uviedol, že maloletá chodila do škôlky, kde mala zabezpečenú aj stravu a žalobkyňa si mohla hľadať prácu, ale keď poslala za mesiac 2000 sms, tak asi na to nemala čas. Žalovaný uviedol, že mal v priemere príjem okolo 300 eur mesačne v čistom a mesačne prispieva sumou 100 eur rodičom na energie a na stravu, stravujú sa spoločne, akurát oblečenie si kupuje sám. Žalovaný uviedol, že nie je pravda, že má príjem 1.000 eur mesačne, ako to uviedla žalobkyňa. Žalovaný uviedol, že nie je živnostník, je normálny zamestnanec, živnosť robil dva roky dozadu, v r. 2012 a 2013. Žalovaný uviedol, že žalobkyňa je podielová spoluvlastníčka bytu, ktorý zdedila po matke, asi dva roky dozadu. Žalovaný uviedol, že on vlastní garáž v H., ktorú nadobudol pred uzavretím manželstva. Žalovaný uviedol, že žalobkyni sa nechce pracovať, vyplýva to aj z vyjadrenia Cukrárne Q. a tak to dopadne aj u jej nového zamestnávateľa. Žalovaný uviedol, že nie je možné, aby bol dlh 3.000 eur, ktorý mala zaplatiť žalobkyňa, pretože on do marca 2014 riadne platil úver v sume 240 eur mesačne a poplatky za bývanie - inkaso 170 eur. Je pravda, že od marca to neplatil, ale v máji mali preplatok 550 eur, z čoho sa vyplatil nedoplatok na bytovom družstve za obdobie, čo žalobkyňa ešte bývala v ich byte.
Podľa § 96 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví.
Žalobkyňa zobrala návrh v časti o zaplatenie 90 eur od 15.10.2014 do zaplatenia späť a žiadala v tejto časti konanie zastaviť.
Súd konanie v súlade s vyššie citovaným ustanovením zákona v časti istiny zastavil, keď žalovaný súhlasil s čiastočným späťvzatím návrhu v časti istiny, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku č. I. tohto rozhodnutia.
Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.
Podľa § 71 ods. 2 Zákona o rodine, vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.
Podľa § 160 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Vyživovacia povinnosť medzi manželmi v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o rodine vzniká uzavretím manželstva a končí sa jeho zánikom, či už v dôsledku úmrtia jedného z manželov, rozvodom manželstva, alebo určením manželstva za neplatné. Požiadavka rovnakej životnej úrovne manželov je odôvodnená ich rovnakým postavením v rodine a vyplýva aj z ich rovnakých práv a povinností v manželstve (§ 18 prvá veta Zákona o rodine). Zásada rovnakej životnej úrovne neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, vyvodzovanú len z ich zárobkov. Aj v tomto prípade platí ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného súd prihliadne na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti medzi manželmi je súd povinný zisťovať, či a z akého dôvodu niektorý z manželov neplní svoju vyživovaciu povinnosť, aké sú osobné, rodinné a majetkové pomery manželov, aké sú odôvodnené potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Zároveň je súd povinný zaoberať sa otázkou starostlivosti o domácnosť a otázkou osobnej starostlivosti o deti (§ 19 Zákona o rodine), pričom výkon týchto činností je postavený na roveň finančnému zabezpečovaniu potrieb rodiny. Bez ohľadu na naplnenie zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti, súd nemôže priznať výživné v prípade zisteného rozporu s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 Zákona o rodine). Nepochybná odôvodnenosť predmetného kritéria je daná prioritným predmetom úpravy rodinného práva, ktorým sú osobné vzťahy medzi subjektmi rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie vzťahy viažu. Narušenie príslušných osobných vzťahov z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za spravodlivé, aby osoba, ktorá sa takéhoto konania dopustila, požadovala plnenia založené práve na takomto osobnom vzťahu. Z uvedeného vyplýva, že právo oprávneného na výživné od povinného musí byť v súlade s dobrými mravmi. Uvedené znamená, že podľa tohto ustanovenia nemožno priznať výživné len v prípade, ak pre to existujú dôvody na strane oprávneného. Predpokladá to teda také správanie oprávneného voči povinnému, ktoré spôsobí stratu práva priznať výživné. Nevplýva na zánik vyživovacej povinnosti, tá trvá naďalej, avšak pre prekážku rozporu s dobrými mravmi súd nemôže výživné priznať. Na prípady rozporu s dobrými mravmi súd prihliada z úradnej povinnosti, ich danosť sa zisťuje podľa konkrétnych okolností prípadu.
Súd z vykonaného dokazovania zistil, žalobkyňa uzavrela so žalovaným manželstvo dňa 25.07.2009, ktoré manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 26P/10/2014 - 28, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 14.10.2014.
Žalobkyňa sa stará o maloleté dieťa, dieťa žalobkyne a žalovaného, ktoré bolo na základe rodičovskej dohody rozsudkom č.k. 26P/10/2014 - 28 zverené do osobnej starostlivosti žalobkyne a žalovaný bol zaviazaný prispievať na výživu maloletej sumou 120 eur mesačne.
V konaní je nesporné, že žalovaný v rozhodnom období od podania návrhu do septembra 2014 prispieval na výživu maloletého dieťaťa sumou 27,20 eur mesačne, od septembra 2014 prispieval na výživu maloletého dieťa sumou 120 eur mesačne.
Z lustrácie v Sociálnej poisťovni ako aj z Pracovnej zmluvy zo dňa 28.10.2014 vyplýva, že žalobkyňa je 28.10.2014 zamestnankyňou v spoločnosti A. 2 s.r.o., so sídlom R. XX, H., IČO: 46573682, pričom mesačná mzda podľa Pracovnej zmluvy zo dňa 28.10.2014 predstavuje 456 eur.
Súd z obsahu pripojené spisu tunajšieho súdu spis. zn. 10P/29/2014 zistil, že žalobkyňa na základe Dohody o pracovnej činnosti, ktorá bola uzavretá na zastupovanie počas dlhodobej pracovnej neschopnosti zamestnanca, vykonávala od 5.11.2013 do 19.5.2014 pracovnú činnosť na pozícii predavačka u zamestnávateľa I. Dvoranová - I., so sídlom N. R. 9, H., IČO: 41184467, pričom čistý priemerný mesačný príjem žalobkyne bol v sume 52 eur mesačne. Dňa 18.5.2014 bola uzatvorená Dohoda o rozviazaní dohody o pracovnej činnosti ku dňu 19.5.2014, nakoľko sa vrátila zamestnankyňa, ktorú žalobkyňa zastupovala počas jej práce neschopnosti.
Žalovaný je zamestnancom v spoločnosti PE-JA J., s.r.o., so sídlom T. XX, H., IČO: 36279714, pričom jeho priemerný čistý mesačný príjem od januára 2014 do apríla 2015 predstavuje sumu 306,03 eur.
Súd má za preukázané, že od marca 2014 všetky úhrady spojené s užívaním bytu vo vlastníctve účastníkov konania hradil len žalovaný, od apríla 2014 až do odpredaja bytu boli uhradené zo spoločných prostriedkov získaných z predaja bytu. Spoločný byt bol predaný 12.09.2014, keď z predaja bytu bola vyplatená každému účastníkovi suma 6.600 eur a sumu 1.300 eur.
Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je základným vyjadrením manželskej ekonomickej solidarity. Jedinou výnimkou, pre ktorú by bolo možné nepriznať oprávnenému manželovi právo na výživné by bol rozpor s dobrými mravmi. Konanie o výživné na manžela alebo na manželku možno začať len na návrh niektorého z nich a možno ho priznať len odo dňa začatia súdneho konania. V samotnom konaní súd zisťuje stav, či povinný manžel neplní svoju vyživovaciu povinnosť, zisťuje osobné rodinné i majetkové pomery manželov a tiež odôvodnené potreby oprávneného i povinného manžela, ako aj ich možnosti a schopnosti. Zároveň sa súd zaoberá aj otázkou starostlivosti o domácnosť a o deti. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi má v systéme vyživovacích povinností takmer prioritné postavenie. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka odkázanosti ako je to pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom. Prostredníctvom tohto inštitútu - výživné na manžela alebo manželku sa teda okrem uspokojenia osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad obaja manželia zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni.
Žalobkyňa návrhom na začatie konania žiadala, aby súd zaviazal žalovaného platiť na jej výživu ako manželke v zmysle ust. § 71 Zákona o rodine sumu 90 eur mesačne s účinnosťou od podania návrhu na začatie konania t.j. od 16.4.2010 do 14.10.2014, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode manželstva účastníkov konania.
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že počas konania neboli preukázané jeho tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci, nebola pre nečinnosť účastníka, alebo vôbec nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že táto skutočnosť bola nepravdivá (viď napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo/762/2001 zo dňa 28.2.2002). Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tvrdí.
Tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa bola v rozhodnom období na dovolenke, žalobkyňa nepotvrdila a v konaní neboli žiadnym spôsobom preukázané a ani v tomto smere neboli navrhnuté zo strany žalovaného žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Taktiež tvrdenia žalobkyne, že si požičala v apríli 2014 sumu 3.000 eur od starej matky, neboli v konaní žiadnym spôsobom preukázané a ani neboli navrhnuté zo strany žalobkyňa žiadne návrhy na doplnenie dokazovania.
Súd mal z vykonaného dokazovania jednoznačne potvrdený právny stav existencie manželstva medzi žalobkyňou a žalovaným v rozhodnom období a to ich sobášnym listom. Žalobkyňa so žalovaným nežili v spoločnej domácnosti od 9.12.2013, kedy sa žalovaný odsťahoval zo spoločnej domácnosti. Z manželstva účastníkov konania pochádza maloleté dieťa, a to C. I., nar. XX.XX.XXXX, o ktoré sa osobne stará žalobkyňa, pričom žalovaný prispieval na výživu maloletej. Manželstvo žalobkyne a žalovaného bolo právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 18.09.2014, č. k. 26P/10/2014-28.
Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že nárok žalobkyne ako manželky na výživné je čiastočne opodstatnený. Žalobkyňa v čase podania návrhu na začatie konania mala na základe dohody o pracovnej činnosti čistý priemerný mesačný príjem 52 eur a od mája 2014 bola bez príjmu až do septembra 2014, kedy jej bola vyplatená kúpna cena za byt spolu v sume 7.900 eur, a ktorá sa výlučne starala v rozhodnom období o maloleté dieťa, ktoré sa narodilo z manželstva účastníkov konania, na výživu ktorého žalovaný prispieval v rozhodnom období sumou 27,20 eur mesačne. Súd pri rozhodovaní zohľadnil ekonomicnú situáciu oboch manželov ako aj skutočnosť, či uplatňované právo nie je v rozpore s dobrými mravmi. Na základe vykonaného dokazovania súd priznal, prihliadnuc na požiadavku rovnakej životnej úrovne manželov, žalobkyni nárok na výživné v sume 50 eur mesačne s účinnosťou od 1.5.2014, keď vychádzal u žalovaného v rozhodnom období z čistého priemerného mesačného príjmu 306,03 eur a zo skutočnosti, ktorá nebola sporná, že žalobkyňa bola do 19.5.2015 zamestnaná a odvtedy bola až do septembra 2014 bez príjmu, v ktorom mesiaci jej bola vyplatená kúpna cena za byt spolu v sume 7.900 eur, a preto súd zaviazal žalovaného na platenie vyživovacej povinnosti voči žalovanej ako manželke len do 31.8.2014 a nie do zániku manželstva rozvodom a vo zvyšku návrh žalobkyne ako nedôvodný zamietol.
Súd určil vyživovaciu povinnosť žalovaného voči žalobkyni od podania návrhu na začatie konania, čím vzniklo žalovanému zročné výživné za obdobie od 1.5.2014 do 31.8.2014 spolu v sume 200 eur ( 4 mesiace x 50 eur), ktoré súd povolil žalovanému splácať pod následkom straty výhody, keď zohľadnil príjem, majetkové pomery žalovaného a jeho vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu.
Súd rozhodne o trovách konania v súlade s ustanovením § 151 ods.3 Občianskeho súdneho poriadku tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, t. j. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej a to z dôvodu kvantity a obťažnosti prejednávanej právnej veci.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.