Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7CoP-32-2022.pdf
PDF · 94.78 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/32/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek senátu JUDr. Eriky Madarászovej a JUDr. Marty Polyákovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: L. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Zámky, dieťa matky: B. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, G. nad B., zastúpená: Mgr. Dana Hanková, advokátka so sídlom M. R. Štefánika 3, Nové Zámky, IČO: 42 122 899, a otca: E. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, K. R., zastúpený: Advokátska kancelária Mgr. Jozef Vida, s.r.o., so sídlom Turecká 36, Nové Zámky, IČO: 47 258 250, o návrhu otca na zvýšenie výživného, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 16P/94/2021-185 zo dňa 9. mája 2022, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie výrokom I. napadnutého rozsudku uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletého dieťaťa sumou 100,- eur mesačne od 09.12.2021, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky, čím sa zmeňuje rozsudok Okresného súdu Nové Zámky, č. k. 11P/159/2018-193 zo dňa 06.09.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť 20.09.2019, v časti o výživnom na maloleté dieťa tak, že výživné sa zvyšuje. Výrokom II. určil, že zročné výživné za obdobie od 09.12.2021 do 30.04.2022 vo výške 141,- eur súd povoľuje otcovi splácať splátka po 20,- eur mesačne spolu s bežným výživným až do úplného vyrovnania s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Zároveň výrokom III. rozhodol, že žiadne z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 a ods. 3 Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej ako „Zákon o rodine“).
2. Vo svojom rozhodnutí poukázal na návrh matky doručený súdu prvej inštancie dňa 09.12.2021, ktorým sa domáhala zvýšenia výživného zo sumy 70,- eur na sumu 150,- eur mesačne od podania návrhu. Vo svojom návrhu uviedla, že od poslednej úpravy výživného došlo k výraznej zmene pomerov. Maloleté dieťa začalo navštevovať druhý stupeň základnej školy, v dôsledku čoho došlo k zvýšeniu výdavkov. Tvrdila, že maloleté dieťa je liečené v imunoalergiologickej ambulancii a celkové náklady na lieky sú v sume 20,- eur mesačne, maloleté dieťa absolvuje kúpeľnú liečbu v trvaní 3 týždňov a náklady predstavujú sumu okolo 300,- eur. Ďalšie mesačné výdavky uviedla náklady na stravu približne v sume 140,- eur, oblečenie 60,- eur a drogéria 15,- eur, v dôsledku dištančnej výučby bolo potrebné zakúpiť notebook, ktorého hodnota je 800,- eur a prvá splátka bola 225,- eur a ostatné splátky sú 50,- eur. Manžel matky poberá pandemickú pomoc vo výške 540,- eura a odvody do sociálnej poisťovne sú 180,99 eura a do zdravotnej poisťovne 76,44 eura.
3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že návrh matky je čiastočne dôvodný, pretože naposledy bolo o výživnom rozhodované rozsudkom č.k. 11P/159/2018-193 zo dňa 06.09.2019, kedy súd určil výživné otca v sume 70,- eur mesačne, teda od posledného rozhodovania o výživnom uplynuli 2 roky. V čase posledného rozhodovania bol príjem matky vo výške 414,22 eura a poberala rodinné prídavky vo výške 48,68 eura, bývala v spoločnej domácnosti s manželom a dvoma deťmi v rodinnom dome, ktorý je v podielovom spoluvlastníctve jej a detí. V súčasnosti je čistý mesačný príjem matky vo výške 965,- eur, príjem jej manžela je cca 1000 eur. Matka bola zaviazaná na platenie výživného na plnoleté dieťa, ktoré je v starostlivosti otca vo výške 150,- eur mesačne. Matkina rodina ďalej mesačne spláca hypotekárny úver vo výške 230,79 eura a pripoistenie úveru vo výške 20,54 eura mesačne. Čistý mesačný príjem otca v čase posledného rozhodovania bol vo výške 588,- eur a súčasnosti je vo výške 878,- eur, príjem manželky otca je vo výške 544,- eur, teda celkový príjem rodiny je vo výške 1.403,- eura. Súd prvej inštancie mal za to, že životná úroveň oboch rodín je približne rovnaká s rozdielom, že príjem manžela matky by s ohľadom na jeho zamestnanie mohol byť vyšší. Maloleté dieťa v čase posledného rozhodovania malo 9 rokov a jeho výdavky predstavovali sumu 213,- eur mesačne. Súd prvej inštancie za oprávnené výdavky uznal výdavky na stravu v sume 140,- eur mesačne, ošatenie v sume 30,- eur mesačne, hygienické potreby v sume 15,- eur, alikvotná časť nákladov na bývanie v sume 63,- eur mesačne, ďalšie spolu predstavuje sumu 248,- eura. Dôvodil, že ak otec zaplatí výživné vo výške 100,- eur mesačne, matka prispeje na výživu sumou 70,- eur mesačne (2/3 výživného s ohľadom na jej každodennú starostlivosť o maloleté dieťa) a keď sa k tejto sume pripočítajú rodinné prídavky, matka bude schopná pokryť nevyhnutné opakujúce sa výdavky na maloleté dieťa. Súd prvej inštancie teda zvýšil výživné o 42 % a to s poukazom na dobu, ktorá uplynula od posledného rozhodovania a preukázané opakujúce sa výdavky maloletého dieťaťa, ako aj zvýšený príjem otca o 34 %. K zvýšeniu príjmu pritom došlo aj u matky a to o 54%.
4. Vzhľadom na preukázateľnú zmenu pomerov na strane rodičov mal. dieťaťa, ako aj uznané nevyhnutné opakujúce sa výdavky mal. dieťaťa, súd prvej inštancie určil výživné v sume 100 eur mesačne, pretože mal za to, že z takto určeného výživného pri porovnaní finančnej situácie rodičov a zohľadnení finančnej situácie rodín na strane rodičov, tieto sú približne rovnaké a určené výživné je primerané. Zohľadnil aj tú skutočnosť, že maloleté dieťa býva počas sviatkov a letných prázdnin u otca, má s ním dobrý vzťah a otec podľa možností prispieva aj na jednorazové výdavky maloletého dieťaťa. Doplnil, že momentálne finančná situácia na strane matky je lepšia a výdavky týkajúce sa kúpeľnej liečby je potrebné obmedziť na finančné možnosti rodičov, prípadne riešiť ich dohodou rodičov, voči čomu otec nemal výhrady a nebránil sa. Otec mal rovnako preukázateľné zvýšené výdavky pri zariaďovaní študentskej izby pre ich plnoletého syna. Ďalej zdôraznil, že životná úroveň oboch rodičov ohľadne vlastníctva nehnuteľností je tiež približne rovnaká. Súdu nedá nepoznamenať, že matka mal. dieťaťa mala výhrady voči zvýšeniu výživného na plnoleté dieťa a rovnakého výživného sa domáhala i na mal. dieťa, kde je vekový rozdiel 7 rokov, z čoho zrejme vyplýva skutočnosť tvrdená otcom, že matka chcela, aby si výživné navzájom neplatili, čo však vzhľadom na vek oprávnených osôb i s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nie je možné. Pri určení výživného súd jednoznačne vychádzal len z valorizačnej klauzuly s tým, že od posledného rozhodovania súdu uplynula doba 2 rokov, došlo k zvýšeniu príjmov u oboch rodičov a všetky výdavky vo vzťahu k mal. dieťaťu už boli konštatované a zahrnuté i v poslednom rozhodnutí súdu. Súd určil zročné výživné za obdobie od 09.12.2021 do 30.04.2022 v sume 141,- eur, ktoré pozostáva zo sumy 21,- eur (za 22 dní v mesiaci december 2021) a zo sumy 120,- eur (za mesiac január až apríl 2022, teda 4 x 30,- eur). Otcovi povolil splácať zročné výživné v splátkach po 20,- eur mesačne. O trovách konania rozhodol v zmysle § 52 Zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej ako „CMP“) tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
5. Uvedené rozhodnutie napadla vo výroku I. a II. v zákonnej lehote odvolaním matka, v ktorom navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že otec je povinný prispievať na výživu maloletého dieťaťa sumou 150,- eur mesačne vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc dňom 09.12.2021 a ďalej, aby zročné výživné za obdobie od 09.12.2021 povolil otcovi splácať v splátkach po 30,- eur spolu s bežným výživným. Matka uviedla, že síce sa príjem otca od posledného rozhodovania o výživnom zvýšil, mohol by byť však ešte vyšší vzhľadom na to, že otec je elektrikár a konštatovala, že po odpočítaní výdavkov otca na živobytie z jeho súčasného platu, ostane mu dostatočne veľký finančný priestor na platenie výživného v sume vyššej ako 100,- eur mesačne. Uviedla, že otec sa na mimoriadnych výdavkoch maloletého dieťaťa nijakým spôsobom nepodieľa, neprispel na nákup notebooku ani okuliarov. Ďalej dôvodila, že vo vyčíslených nákladoch na starostlivosť o maloleté dieťa sú naozaj len nevyhnutné náklady ako napríklad strava v sume 140,- eur mesačne, keďže maloletému
dieťaťu zabezpečuje raňajky, desiatu, obed, olovrant a večeru. Poukázala aj na správu kolízneho opatrovník, podľa ktorej je primeraným výživným vzhľadom na vek, zdravotný stav a starostlivosť o maloleté dieťa suma 130,- eur mesačne. Zároveň konštatovala, že medzi odôvodnené potreby nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale aj náhodné výdavky, ktoré napríklad súvisia so zdravotným stavom dieťaťa, ako sú napr. liečebné náklady a súd musí na ne prihliadnuť. Vyslovila ten názor, že uvedenú skutočnosť súd prvej inštancie pri rozhodovaní vôbec neprihliadol a uspokojil sa len s tvrdením otca, že na mimoriadne výdavky bude prispievať.
6. K odvolaniu matky sa vyjadril kolízny opatrovník, ktorý uviedol, že sa pridržiava svojho vyjadrenia v rámci súdneho konania a nestotožňuje sa s napadnutým rozsudkom v časti bežného výživného a navrhol otca zaviazať na platenie výživného vo výške 130,- eur mesačne, ktoré bude spolu s vyživovacou povinnosťou matky, rodinnými prídavkami a daňovým bonusom dostatočne pokrývať odôvodnené potreby maloletého dieťaťa vo veku 12 rokov a zodpovedá sociálnemu postaveniu a životnej úrovni oboch rodičov.
7. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Poukázal na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie prihliadal na všetky odôvodnené výdavky na maloleté dieťa a tie porovnal s výdavkami existujúcimi v čase posledného rozhodovania o výživnom. Konštatoval, že príjem matky sa zvýšil o vyše trojnásobok od posledného rozhodovania. Ďalej uviedol, že pracuje ako elektrikár v mestskom podniku v K. R., teda v regióne, v ktorom sú príjmy na nižšej úrovni než v iných regiónoch Slovenska, pričom stále zabezpečuje starostlivosť staršiemu spoločnému synovi účastníkov, ktorý sa k otcovi presťahoval a študuje na strednej škole. Dodal, že prispieval a prispieva podľa svojich možností aj na mimoriadne výdavky maloletého dieťaťa. Poukázal aj na tvrdenia matky uskutočnené v konaní o zvýšenie výživného na spoločného syna účastníkov, ktorý sa presťahoval k otcovi, vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota, kde matka uviedla, že k žiadnemu podstatnému navýšeniu výdavkov na toto dieťa od posledného rozhodovania nedošlo, a to aj napriek tomu, že začalo navštevovať strednú školu. Dal do pozornosti, že k zvýšeniu výživného došlo o vyše 40 %, čo v priemere predstavuje 20 percentné ročné zvyšovanie výživného, pričom o takýto nárast výdavkov na maloleté dieťa nedošlo.
8. Následne k vyjadreniu otca matka uviedla, že s tvrdeniami otca nesúhlasí, pretože jej príjem sa nezvýšil o vyše trojnásobok tak, ako tvrdí otec, jej príjem v čase posledného rozhodovania bol vo výške 414,22 eura + rodinné prídavky vo výške 48,68 eura, čo spolu predstavuje sumu 462,90 eura, pričom trojnásobok tejto sumy je 1.338,70 eura, ale jej priemerný mesačný príjem je vo výške 965,- eur a ide teda len o sumu čiastočne prevyšujúcu dvojnásobok jej príjmu v čase posledného rozhodovania. Poukázala na zaužívanú rozhodovaciu prax, podľa ktorej by výživné na všetky deti povinného malo vo všeobecnosti tvoriť približne 20 - 30 % príjmu povinného, čo v prípade otca predstavuje 175,60 eura - 263,40 eura a teda pri výživnom v sume 150,- eur mesačne stále otcovi zostane priestor aj na výživné pre plnoletého syna otca.
9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP § 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie matky nie je dôvodné. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
10. Podľa § 387 odsek 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa § 387 odsek 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Keďže odvolací súd dospel k tomu záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne odôvodnený, nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí, vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad. Súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal opodstatnenosťou návrhu
z hľadiska príslušných ustanovení Zákona o rodine a zistený skutkový stav správne posúdil po právnej stránke. Podstatnou skutočnosťou pre zmenu doterajšieho rozhodnutia o výživnom bolo zistenie takej zmeny pomerov na strane účastníkov, ktorá zmena by odôvodňovala zvýšenie výživného ako žiadala navrhovateľka, t.j. matka maloletého dieťaťa.
13. Predpokladom na zmenu právoplatného rozhodnutia o výživnom je zmena pomerov podstatného charakteru, v dôsledku ktorej je potrebné zmeniť aj výšku výživného. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo zásady, že stanovenie vyživovacej povinnosti povinného rodiča voči maloletému dieťaťu nie je nemenné, a že v tomto prípade sú dané podmienky na zmenu rozhodnutia o výživnom. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď zisťoval okolnosti dôležité pre určenie pôvodnej vyživovacej povinnosti a posudzoval, či sa tieto okolnosti podstatne a výrazným spôsobom zmenili, či podstatne a výrazným spôsobom zasahujú do pomerov účastníkov a či ide o zmenu, ktorá je spôsobilá privodiť potrebu novej úpravy vyživovacej povinnosti. Medzi najčastejšie dôvody zmeny pomerov možno zaradiť uplynutie dlhšieho obdobia od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti, zmenu zárobkových možností a schopností povinného rodiča, prípadne i rodiča, ktorému je dieťa zverené do výchovy, pribudnutie či ukončenie vyživovacej povinnosti, ktorá bola zohľadňovaná v čase posledného rozhodnutia, u detí nastúpenie do materskej školy, prípadne začiatok povinnej školskej dochádzky. Pri rozhodovaní o zmene výživného sa v nadväznosti na zmenu pomerov na strane niektorého z účastníkov konania posudzujú odôvodnené potreby oprávnených ako aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov povinných poskytovať výživu svojim deťom s tým, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
14. Odvolací súd dospel k tomu záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je správny a dostatočne odôvodnený vo vzťahu k výške vyživovacej povinnosti otca na maloleté dieťa v sume 100 eur, preto nepovažuje vo svojom rozhodnutí za nutné v súlade s ustanovením § 387 ods. 2 CSP opakovať tie isté dôvody, ktoré sú podrobne obsiahnuté v prvoinštančnom rozhodnutí. Súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal opodstatnenosťou návrhu z hľadiska príslušných ustanovení Zákona o rodine a zistený skutkový stav správne posúdil po právnej stránke.
15. Na doplnenie dôvodov odvolací súd uvádza, že pri zvýšení vyživovacej povinnosti je dôležitá aj skutočnosť, koľko času uplynulo od posledného určenia vyživovacej povinnosti a nakoľko sa zmenili pomery účastníkov konania. V danej veci je nesporné, že matka podala návrh dňa 09.12.2021, teda len po dvoch rokoch od posledného určenia vyživovacej povinnosti rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č.k. 11P/159/2018-193 zo dňa 06.09.2019, ktoré bolo určené v sume 70,- eur mesačne. Matka podaným návrhom pritom žiadala po dvoch rokoch zvýšiť vyživovaciu povinnosť na maloletú o viac ako 100 %, na sumu 150 eur. V napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie konštatoval nárast príjmu otca, pričom vo väčšej miere došlo k nárastu príjmu matky. Preto sa potom súd prvej inštancie správne zameral na zistenie, ktoré výdavky na maloletú odôvodnene narástli a výživné zvýšil práve s ohľadom na tieto výdavky a s poukazom na valorizačnú klauzulu. Keďže z vykonaného dokazovania vyplýva, že k výraznej zmene na strane maloletej nedošlo, je zrejmé, že návrh na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca až na sumu 150 eur, prípadne v odvolaní uvádzanú sumu 130 eur, nemôže byť dôvodný. Odvolací súd tiež uvádza, že obaja účastníci konania majú vyživovaciu povinnosť aj voči plnoletému synovi, ktorý žije s otcom a matka bola zaviazaná prispievať na jeho výživu sumou 150 eur. Aj v tomto smere sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že nie je možné vychádzať z rovnakých výdavkov a teda aj výšky vyživovacej povinnosti pri plnoletom dieťati a maloletej, ktorá má v súčasnosti 12 rokov. Argumentácia matky o náhodných zvýšených výdavkoch na maloletú je akceptovateľná, avšak nie ojedinelá, pretože platí v rámci vyživovacej povinnosti všetkých detí, zároveň je potrebné si uvedomiť, že príjem matky je vyšší v porovnaní s príjmom otca, preto je v možnostiach matky ich momentálne uhrádzať. Je potrebné zároveň poukázať na skutočnosť, že dieťa má v súčasnosti len 12 rokov a je nesporné, že rastom dieťaťa sa náklady na jeho výživu budú zvyšovať a preto je potrebné ponechať aj priestor na ďalšie zvyšovanie vyživovacej povinnosti. Rodičia dieťaťa si musia byť vedomí, že ich vyživovacia povinnosť nebude po celú dobu rovnaká.
16. Odvolací súd považoval za primerané zvýšenie vyživovacej povinnosti otca na maloleté dieťa v sume 100,- eur mesačne, a to s prihliadnutím na vek maloletého dieťaťa, jeho potreby, ako aj finančné možnosti oboch rodičov. Zároveň súd prvej inštancie správne rozhodol aj o zročnom výživnom, keď ho
priznal odo dňa podania návrhu matky na zvýšenie výživného a vypočítal ho ako rozdiel priznaného výživného a naposledy určeného výživného.
17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).