Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-39-2024.pdf
PDF · 112.98 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/39/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XXX/XX, XXX XX F., zastúpený: Advokátska kancelária TRNKA s.r.o., so sídlom Námestie SNP 9448/26A, 960 01 Zvolen, IČO: 55 085 075, proti žalovanému 1/ G. F., A. XX XXX XXX, H. E. XX/X, XXX XX F., zastúpený: JUDr. Daniel Janšo, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Horné záhrady 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 304 253, 2/ A. G. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, XXX XX I., o určenie, že pozemky patria do dedičstva po poručiteľovi, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 16. novembra 2023, č. k.: 13C/32/2023-107, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. III. Žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Konanie v prvej inštancii 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „I. Súd žalobu zamieta. II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania v rozsahu 100% do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania. III. Súd žalovanému v 2. rade náhradu trov konania nepriznáva.“
2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 11. mája 2023 domáhal, aby súd určil, že novovzniknuté pozemky podľa geometrického plánu č. XXXXXXXX - XX/XXXX vyhotoveného A. J. K., úradne overeného G. L. M., katastrálnym odborom pod č. N. - XXX/XXXX, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území F., a to: - pozemok parcela registra „C“ s parc. č. XXXX/XX o výmere 53 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, - pozemok parcela registra „C“ s parc. č. XXXX/XX o výmere 37 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, - pozemok parcela registra „C“ s parc. č. XXXX/XX o výmere 18 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, patria do dedičstva po G. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Geometrický plán je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku.
3. Žalobca tvrdil, tvrdil, že je výlučným vlastníkom rodinného domu so súpisným číslom XXX, postaveného na pozemkoch registra „C“ s parc. č. XXX/X O. XXX/X v katastrálnom území F., zapísaného na liste vlastníctva č. XXX, a že je výlučným vlastníkom pozemkov pod týmto domom. Rodinný dom bol postavený v rokoch 1956-1957 na základe stavebného povolenia vydaného bývalým G. P. dňa 30. júna 1956. Prístavba domu bola povolená v roku 1957. Žalobca v roku 2015 zistil, že časť prístavby z roku 1957 zasahuje na pozemok parc. č. XXXX/X, patriaci žalovanému 1/ (obci F.). Tvrdil, že jeho otec
G. C. vydržal vlastnícke právo k sporným pozemkom, ktoré boli súčasťou rodinného domu a prístavby. Uviedol, že celá jeho rodina bola v dobrej viere, že dom a priľahlé pozemky patria im, a nikto dlhodobo nespochybnil ich užívanie. Oplotenie pozemkov, vrátane predzáhradky a dvora, podľa neho existuje už desiatky rokov. Po smrti G. C. staršieho (nar. X. XXXXXXXX XXXX, zomr. XX. XXXX XXXX) prebehlo dedičské konanie. V osvedčení o dedičstve bolo zapísané, že vlastnícke práva k rodinnému domu nadobudol G. C. mladší, otec žalobcu. Dedičské konanie po G. C. mladšom bolo ukončené v roku 1999.
4. Právne argumentoval tým, že má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k sporným pozemkom, pretože existuje nesúlad medzi skutočným stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Samotná možnosť odkúpenia časti pozemku od obce F. nevylučuje naliehavý právny záujem na určovaciu žalobu. Žalobca poukázal na ustanovenia § 135a a § 507a Občianskeho zákonníka (účinné od 1. apríla 1983), ktoré umožňujú vydržanie nehnuteľnosti po desiatich rokoch nepretržitého užívania. Argumentoval, že jeho otec spĺňal všetky zákonné podmienky na vydržanie pozemkov.
5. Žalovaný 1/ (G. F.) vzniesol námietku premlčania odvolávajúc sa na § 101 Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje trojročnú premlčaciu dobu. Tvrdil, že žalobca mal vedomosť o tom, že pozemky nepatria jeho rodine už od roku 2015.
6. Žalovaný v 1. rade (G. F.) argumentoval, že nie je možné uznať nároky žalobcu, keďže obec nemôže svojvoľne nakladať s majetkom podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Tiež tvrdil, že žalobca mal iné právne možnosti, ako napríklad konanie o potvrdení vydržania alebo odkúpenie pozemkov. Tiež uvádzal, že nie je možné uznať nároky žalobcu, keďže obec nemôže svojvoľne nakladať s majetkom podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Tiež tvrdil, že žalobca mal iné právne možnosti, ako napríklad konanie o potvrdení vydržania alebo odkúpenie pozemkov.
7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepredložil žiadne dôkazy o existencii kúpnej zmluvy alebo iného právneho titulu, na základe ktorého by mohlo dôjsť k vydržaniu pozemkov jeho otcom. Žalobca predložil len dôkazy týkajúce sa stavebných povolení, ktoré sa vzťahovali na stavbu rodinného domu, ale tieto dokumenty nepreukázali vlastnícke právo k sporným pozemkom. Geometrický plán, na ktorý sa žalobca odvolával, podľa súdu nepreukázal právny nárok na sporné pozemky. Súd konštatoval, že aj keď sa stavba nachádzala na pozemkoch žalovaného, samotná skutočnosť, že žalobca a jeho rodina užívali tieto pozemky, nepostačuje na uznanie vydržania vlastníckeho práva. Tiež zamietol námietku vydržania s odôvodnením, že vlastnícke právo sa podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepremlčuje. Žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. Dospel k záveru, že žalobca nepreukázal oprávnenosť svojho nároku na určenie, že pozemky patria do dedičstva po jeho otcovi. Zároveň súd rozhodol, že žalobca je povinný uhradiť trovy konania žalovanému v 1. rade v plnom rozsahu.
Odvolanie
8. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalobca z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), e) a f) CSP. Žiadal, aby odvolací súd zmenil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
9. Rozsudok považoval za nesprávny, nezákonný a nespravodlivý. Hlavným dôvodom zamietnutia bolo údajné neunesenie dôkazného bremena žalobcom, ktorý sa domáhal určenia, že pozemky, na ktorých bola postavená nehnuteľnosť, patria do dedičstva po jeho predkovi. Súd prvej inštancie sa opieral o to, že predložené dôkazy neobsahovali dostatočne presné údaje o pozemkoch, ktoré by umožnili jednoznačne identifikovať, o aké parcely ide. Závery súdu prvej inštancie považoval za neudržateľné s ohľadom na fakt, že domnelé nadobudnutie vlastníckeho práva sa udialo dávno a preukazovanie titulu je dnes ťažké.
10. Tvrdil, že pozemky boli nadobudnuté kúpou, o čom svedčí najmä Osvedčenie – reverz z 30.06.1956. Stavebné povolenie na stavbu domu bolo vydané v súlade s vtedajšími predpismi. Aj keď v dokumentoch chýba presné parcelné číslo, žalobca zdôraznil, že tieto listiny je potrebné vnímať v kontexte doby, keď nebolo obvyklé uvádzať takéto údaje, a jeho právny predok nemal dôvod pochybovať o správnosti úradných záznamov.
11. Argumentoval aj tým, že ak bola stavba povolená a realizovaná, logicky išlo o pozemok vo vlastníctve jeho právneho predka. Z citovaného zákona č. 280/1949 Zb. vyplýva, že vtedajšie stavebné úrady dohliadali na zákonnosť stavieb. Ak by bol pozemok cudzí, stavba by nebola povolená.
12. Odvolával na svoju dobromyseľnosť pri užívaní pozemku. Od roku 1956 až do roku 2015, kedy žalovaný upozornil na nezrovnalosti, nebola dobromyseľná držba rušená. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého nadobúdací titul nemusí byť preukázaný konkrétnou listinou, ak je dostatočne preukázaný hodnoverným spôsobom. Dobromyseľnosť podľa žalobcu potvrdzuje aj nález Ústavného súdu SR, podľa ktorého nemusí byť rozhodujúce, že držiteľ nesplnil všetky zákonné podmienky, ak bol presvedčený, že vec nadobudol poctivo a v dobrej viere.
13. Nesúhlasil s tým, že nepreukázal nadobúdací titul. V kontexte doby nebolo potrebné také detailné preukazovanie vlastníctva pozemku. Pokiaľ súd zamietol žalobu na základe absencie konkrétnych listín, takýto prístup považoval za nespravodlivý a nerešpektujúci skutočnosti v čase, keď došlo k nadobudnutiu pozemkov.
Vyjadrenie k odvolaniu
14. Žalovaný 1/ zotrval na svojich predchádzajúcich skutkových tvrdeniach a právnych argumentoch, ktoré uviedol v predchádzajúcich písomných podaniach a na pojednávaní. Zdôraznil, že tieto argumenty sú stále platné a presvedčivé, žiadal odvolací súd, aby ich zohľadnil. Poukázal na to, že žalobca mal vedomosť o tom, že nie je vlastníkom predmetného pozemku už od roku 2015, keď podal podnet na stavebný dozor, ktorý následne prešiel na spoločný stavebný úrad. V tejto súvislosti spochybnil tvrdenie žalobcu, že jeho osemročná nečinnosť bola spôsobená starostlivosťou o chorú matku. Zdôraznil, že právne uvedomelá osoba by si na tak dôležitú otázku, ako je vysporiadanie práv k pozemku, našla čas.
15. Žalovaný nepoprel stavebné práva právnych predchodcov žalobcu ani vlastnícke právo žalobcu k stavbe. Zdôraznil ale, že žiadna z listín predložených žalobcom nezakladá jeho ani právnych predchodcov právo k pozemku pod stavbou alebo k priľahlým pozemkom, keďže sa týkajú výlučne stavby a jej zhotovenia. Žalovaný tvrdil, že žalobca sa pokúša pomocou neúplnej stavebnej dokumentácie dokázať neexistujúce vlastnícke právo svojich predkov k pozemkom.
16. Žalovaný 1/ tiež nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že prvostupňový súd mu znemožnil vykonávať procesné práva alebo že nevykonal navrhované dôkazy. Všetky dôkazy boli riadne vykonané a žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy na podporu svojich tvrdení. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutkové zistenia boli správne a súd rozhodol zákonne a spravodlivo.
17. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a priznal žalovanému 1/ náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.
Replika
18. Žalobca zhrnul podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty, pričom zdôraznil, že nesúvisí so sporom jeho podanie na vykonanie stavebného dozoru, a odmietol tvrdenie žalovaného, že dôležitým aspektom sporu je moment, kedy sa dozvedel, že pozemok pod jeho domom mu evidenčne nepatrí. Tvrdil, že táto skutočnosť nie je pre posúdenie veci relevantná. Napriek tvrdeniam žalovaného 1/, žalobca uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie predložil dostatočné dôkazy a tvrdenia na to, aby mohol súd rozhodnúť v jeho prospech. Poukázal najmä na to, že predložené listiny pochádzali z 50-tych rokov 20. storočia, a preto nemohli byť vyhotovené s rovnakou kvalitou, akú by mali listiny v súčasnosti. Zotrval na tvrdení, že ak by aj jeho právni predchodcovia postavili dom čiastočne na cudzom pozemku, nepochybne konali v dobrej viere, že tento pozemok patrí im. V závere žalobca odkázal na predchádzajúce tvrdenia v konaní a nepredložil nové skutočnosti. Duplika 19. Opakovane uviedol, že nijako nespochybňuje stavebné práva žalobcových právnych predchodcov a ani jeho vlastnícke právo k stavbe. Zdôraznil však, že žiadna z listín, ktoré predložil žalobca, nijako nezakladá žiadne jeho právo ani jeho právo právnych predchodcov k predmetnému pozemku pod stavbou a už vôbec nie k priľahlým pozemkom, lebo sa týkajú len a výlučne stavby a jej zhotovenia. Právne posúdenie odvolacím súdom
20. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
21. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
22. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je správny. Jeho závery vychádzajú zo skutkových zistení, ktoré vykonal na základe predložených dôkazov, z ktorých vyvodil aj správne skutkové závery, na ktoré aplikoval aj správne právne normy, ktoré aj správne vyložil. Pri rozhodnutí vychádzal z dlhodobo ustálenej judikatúry, ktorú citoval vo svojom rozhodnutí a tiež ju náležite vysvetlil. Žalobca v odvolaní tiež poukazuje na judikatúru, a hoci je jednoznačná, bez zjavného dôvodu z nej vytrháva z kontextu závery, ktoré z nej vyplývajú a zámerne opomína podstatné právne závery najvyššieho súdu. Žalobca tak vychádza zo subjektívneho presvedčenia, svojho názoru, ktorý aj odvolací súd úplne chápe, avšak rozhodnutie musí vychádzať z faktov a tie sú nesporné. Žalobca tvrdil, že jeho právny predchodca bol dobromyseľný v tom, že vlastní pozemok, na ktorom bola postavená stavba. Dobromyseľnosť zakladá na tom, že stavba bola povolená príslušnými úradmi, ktoré sa v minulosti riadili vtedajšími právnymi predpismi a argumentuje, že aj keď chýbajú presné parcelné čísla v starších listinách, tieto súdne dokumenty a dobové záznamy (osvedčenie z roku 1956) jednoznačne preukazujú, že jeho právny predchodca mal dôvod veriť, že pozemok vlastní.
23. Podľa žalobcu súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a dospel k chybným záverom, keď tvrdil, že žalobca nepreukázal nadobúdací titul k pozemku. Žalobca sa odvolával na staršie súdne rozhodnutia a judikatúru, ktoré podľa neho podporujú jeho tvrdenie, že na preukázanie vlastníctva postačuje, ak bol titul nadobudnutia pravdepodobný a dobromyseľnosť držby pretrvávala desaťročia?. Tiež tvrdil, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, pretože neakceptoval dôkazy a nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, čo považuje za zásah do jeho práva na spravodlivý proces?.
24. Žalovaný 1/ svoju obranu založil na chýbajúcom dôkaze o vlastníctve. Tvrdil, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval vlastníctvo pozemkov pod stavbou, a poukazoval na to, že predložené dokumenty sa vzťahujú výlučne na stavbu samotnú, nie však na pozemok pod ňou ani priľahlé pozemky. Taktiež argumentoval, že žalobca si musel byť vedomý toho, že nie je vlastníkom pozemku už od roku 2015, keď sa snažil riešiť spory týkajúce sa plota?. Žalovaný 1/ upozornil na osemročné obdobie nečinnosti žalobcu, počas ktorého nepodnikol žiadne kroky na vyriešenie vlastníckeho práva k pozemku, čo z jeho pohľadu oslabuje žalobcovu argumentáciu o dobromyseľnosti?. Podľa žalovaného 1/ súd prvej inštancie správne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy a dospel k záveru, že žalobca nedokázal preukázať svoj nárok na pozemok. Rozhodnutie považoval za zákonné a spravodlivé?.
25. Prvoinštančný súd rozhodol v prospech žalovaného 1/, pričom základným dôvodom bolo, že žalobca nepreukázal nadobúdací titul k pozemkom, na ktorých bola postavená stavba. Súd dospel k záveru, že predložené dôkazy nedokazujú vlastnícke právo k pozemku, a žalobu zamietol. Súd prvej inštancie sa zameral na to, či žalobca dokázal vlastnícke právo k pozemku na základe predložených dôkazov. Vzhľadom na absenciu konkrétneho nadobúdacieho titulu a na to, že žalobca sa opieral len o dobromyseľnosť a dokumenty týkajúce sa stavby, súd uznal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Tento záver súdu je zákonný a opiera sa o požiadavky na preukázanie vlastníckeho práva, ktoré musia byť dostatočne doložené relevantnými dôkazmi.
26. Žalobca vo svojom odvolaní uvádza opakovanie tie isté argumenty ako počas konania, že súd sa nezohľadnil dobromyseľnosť a historický kontext, v ktorom sa dokumenty vyhotovovali, a že jeho právny predchodca konal v dobrej viere. Odvolací súd zistil, že súd vykonal všetky relevantné navrhnuté dôkazy. Nie je zjavné, že by došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces, ako tvrdí žalobca.
27. Podstatnou otázkou pre odvolací súd je zvážiť, či prvoinštančný súd správne vyhodnotil dobromyseľnosť žalobcu v súlade s judikatúrou o vydržaní a či žalobca predložil dostatočné dôkazy na preukázanie vlastníckeho práva. Žalobca žiada určiť, že pozemky patria do dedičstva po jeho nebohom
otcovi G. C., nar. X.XX.XXXX, zomrelom XX.X.XXXX. Bolo však preukázané, že podľa tvrdenia mal nadobudnúť už jeho starý otec G. C., nar. X.X.XXXX, a to kúpnou zmluvou.
28. V konaní nebolo sporné, že došlo k postaveniu rodinného domu v rokoch 1956-1957. Žalobca svoje právo odvodzuje z presvedčenia celej rodiny, že im pozemok patrí, nakoľko dom bol postavený na základe stavebného povolenia, ktoré by úrady nevydali, ak by zistili uvedený nedostatok. Odvolací súd tak konštatuje v zhode so súdom prvej inštancie, že síce žalobca aj preukázal, že by z hľadiska vydržania preukázal splnenie vydržacej doby, ako aj to, že neboli nikým v držbe rušený. Súd prvej inštancie však správne poukázal na to, že pre vyhovenie žalobe to nestačí. Odvolací súd sa rozhodne nestotožňuje s argumentami, že povolenie stavebného konania konvaliduje nedostatok vlastníckeho práva, pretože ani v čase stavby tým nedošlo k založeniu vlastníckeho práva k pozemku, ku ktorému právni predchodcovia žalobcu nevedia preukázať vlastnícke právo. Tvrdenie, že pozemky boli nadobudnuté kúpou, o čom svedčí najmä Osvedčenie – reverz z 30.06.1956, nie sú dôkazom na preukázanie vlastníckeho práva. V uvedenom osvedčení je len zmienka, poskytnutá zjavne len stavebníkom, že pozemky nadobudol kúpnou zmluvou. Podstatné je, že tento odkaz nijako neverifikuje tvrdenie žalobcu o preukázaní vlastníctva. Absentuje totiž podstatná náležitosť, ktorou je aspoň taký údaj, na základe ktorého by bolo možné čo i len uvažovať o dôvode kúpy, jej podmienkach a časových súvislostiach. Už vôbec nie je prípustný odkaz na to, že súd by mal vychádzať z predpokladu, že je potrebné vnímať listiny v kontexte doby, keď nebolo obvyklé uvádzať takéto údaje, a jeho právny predok nemal dôvod pochybovať o správnosti úradných záznamov. S argumentom sa odvolací súd nestotožňuje, pretože otázka vlastníckeho práva bola dlhodobo vyriešená zápisom v Pozemkovej knihe, ktorá obsahovala veľmi presné údaje o vlastníckych vzťahoch. Na Slovensku došlo k ukončeniu zápisov do Pozemkovej knihy postupne v rokoch 1964 až 1965, keď bol prijatý a začal sa uplatňovať nový právny poriadok v oblasti katastrálnej evidencie. Tento proces súvisel so zavedením jednotného evidovania nehnuteľností, ktoré sa v podstate centralizovalo a nahradilo pozemkové knihy moderným katastrálnym systémom. Pozemková kniha bola nahradená katastrálnou evidenciou, ktorú riadil štát prostredníctvom katastrálneho úradu. Hlavným dokumentom, ktorý túto zmenu inicioval, bol zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, ktorý vytvoril základ pre nový systém katastrálnej evidencie. V roku výstavby rodinného domu 1957 boli záznamy o vlastníckom práve veľmi presné. Ak došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornému pozemku mimo pozemkovej knihy, čo bolo možné a pomerne časté, bolo možné domôcť sa tohto práva, avšak bolo nutné preukázať titul. Nestačí si pod tým predstavovať len označenie „kúpna zmluva“, ale takýto úkon musel byť preukázaný vo vzťahu k tejto udalosti, teda kedy nastala kúpa, od koho, v akom rozsahu a čo bolo predmetom kúpy. Nemožno len všeobecne tvrdiť, že to bola na základe nejakej kúpnej zmluvy, ktorej obsah nie je ani v náznaku poznateľný, nehovoriac o jej datovaní. Ak potom aj právni predchodcovia žalobcu užívali určitý pozemok dlhú dobu, pričom ich nikto v užívaní nerušil, neznamená to, že ich držba bola dobromyseľná.
29. Dobromyseľná držba pozemku znamená, že osoba (držiteľ) vykonáva faktické vlastnícke práva k pozemku v presvedčení, že jej tento pozemok právoplatne patrí. Tento právny inštitút vychádza z predpokladu, že držiteľ je v dobrej viere, že pozemok získal oprávnene, napríklad kúpou, dedením alebo na základe inej právnej skutočnosti, hoci v skutočnosti právne vlastnícke právo nemá. K hlavným znakom dobromyseľnej držby patrí predovšetkým už spomínaná dobromyseľnosť. Držiteľ musí byť v dobrej viere, že mu nehnuteľnosť patrí. Ide o subjektívne presvedčenie držiteľa, že jeho držba je oprávnená. Nemusí mať skutočný právny titul (napr. platnú kúpnu zmluvu), ale musí sa domnievať, že takýto právny titul má, čo je známe ako domnelý právny dôvod (titulus putativus). Nestačí sa len domnievať, že existoval právny titul, ten musí byť konkrétny a presvedčivý. Odkaz na neurčitú kúpnu zmluvu, skôr ako pojem bez obsahu, nie je dôkazom na preukázanie vlastníckeho práva.
30. Odvolací súd len poukazuje na to, že vzhľadom na nepreukázanie dobromyseľnosti sa súd nezaoberal napr. otázkou, či vôbec bolo možné takýto pozemok nadobudnúť vtedy len do osobného vlastníctva, resp. mu mohlo vzniknúť len právo na zriadenie práva osobného užívania. V zmysle § 135a ods. 2 ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe ( § 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania ( § 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200.
31. Dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí, vychádza z presvedčenia držiteľa o tom, že mu vec patrí a z toho, že toto presvedčenie má oporu v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že vec by mohla držiteľovi vlastnícky patriť (napr. zo zmluvy, ktorá je síce absolútne neplatná, ale na základe nej sa osoba ujala držby, t. j. ide o konkrétnu identifikovateľnú zmluvu), pričom neplatnosť spočíva v skutočnostiach, ktoré vyžadujú kvalifikované právne posúdenie, a držiteľ na to nemá potrebné odborné predpoklady a pod. Z toho vyplýva, že dobromyseľnosť je vylúčená u toho, kto sa vedome zmocní veci napr. protiprávne (napr. zabratie pôdy).
32. Odvolací súd poukazuje aj na skoršiu judikatúru, podľa ktorej tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (J. X/XXXX) V rozhodovanom prípade konkrétne okolnosti absentujú. Je tu len tvrdenie o nekonkrétnej kúpnej zmluve.
33. Žalobca neposkytol žiadne dôkazy na iné posúdenie dobromyseľnosti, na základe ktorých by súd mohol uvažovať v iných a oveľa širších súvislostiach. Okresný súd vzhľadom na zistený skutkový stav v bode 27 poukázal na konštantnú judikatúru a odvolací súd sa na ňu taktiež odvoláva. Na danom mieste súd prevej inštancie presvedčivo a zrozumiteľne vysvetlil, prečo žalobe nemohol vyhovieť, preto v zhode s jeho závermi odvolací súd dospel k rovnakému záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom dobromyseľnosti, preto jeho rozsudok potvrdil ako vecne správny.
Trovy odvolacieho konania 34. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný 1/, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 35. Vo vzťahu k žalovanému 2/ o trovách rozhodol tak, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, hoci v odvolacom konaní bol úspešný, v podstate na svoje právne postavenie vo vzťahu k žalobcovi (brat) nebol aktívne činný a voči jeho argumentom nebrojil, ani sa nijako nevyjadroval vo vzťahu k žalovanému 1/, k odvolaniu žalobcu sa ani nevyjadroval. Tiež nebolo preukázané, že by mu nejaké trovy v súvislosti s odvolacím konaním vznikli. Odvolací súd preto aplikoval ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Tieto odvolací súd videl v správaní sa žalovaného 2/ voči žalobcovi, súrodeneckom vzťahu a daných špecifických okolnostiach prípadu, keď vystupoval na strane žalovanej strany z dôvodu vyčerpania okruhu strán sporu.
36. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.