Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_16Co-49-2022.pdf
PDF · 100.89 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/49/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Mojša a sudcov JUDr. Ivice Hanuskovej a Mgr. Štefana Baláža, v spore žalobcu Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, proti žalovanému Y. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., O. XX, o zaplatenie 91 EUR s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 16C/14/2022 - 54 zo dňa 15. 06. 2022, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 91 EUR s 5 % ročným úrokom z omeškania od 19. 09. 2020 do zaplatenia na označený účet vedený v Štátnej pokladnici.
2. Žaloba bola odôvodnená faktúrou vystavenou 19. 08. 2020 v sume 91 EUR , splatnou 18. 09. 2020 za stravu, zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Gabčíkovo za obdobie od 29. 04. 2020 do 06. 05. 2020. Faktúra predstavuje paušálne náklady za stravu. Na výzvu súdu, aby doplnil skutkové tvrdenia, žalobca vo vyjadrení z 21. 04. 2022 uviedol, že Vláda Slovenskej republiky vyhlásila dňom 12. 03. 2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu a Úrad verejného zdravotníctva opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa 16. 03. 2020 nariadil všetkým osobám, ktoré sa od 16. 03. 2020 od 06:00 hod. ako organizované skupiny vrátili z postihnutých oblastní zahraničia na územie SR, alebo o repatriácii ktorých na územie SR sa rozhodne, izoláciu v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR, na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku, sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe 14 dní.
3. Žalovaný sa v konaní nevyjadril, žalobu a ostatné písomnosti nepreberal a súd s ním konal fikciou náhradného doručenia podľa § 116 ods. 1, ods. 2 CSP.
4.1. Okresný súd vychádzal z toho, že predmetom sporu bol nárok na zaplatenie stravy počas pobytu žalovaného v určenom karanténnom zariadení. Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno, lebo rozhodujúce skutkové tvrdenia vyvodzoval z § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, podľa ktorého náklady, ktoré fyzickým a právnickým osobám vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Uvedenú právnu úpravu žalobca interpretuje tak, že pokiaľ sa žalovanému uložila izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR, je povinný uhradiť náklady, ktoré mu v súvislosti s plnením tejto povinnosti vznikli.
4.2. V § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia nie sú žiadne povinnosti a nemá priame právne účinky, tie však nastávajú, ak sú spojené s oprávnením Úradu verejného zdravotníctva nariadiť opatrenia. 4.3. Z hypotézy právnej normy § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však samo osebe nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi poskytovateľom služieb a osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Ustanovenie § 58 ods. 2 upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý povinnosti fyzickej osobe uložil.
5. Na zdôraznenie svojich úvah okresný súd citoval z Nálezu Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021-136 zo dňa 08. 12. 2021, ktorým došlo k derogácii časti predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou a v ktorom sa uvádza, že „...hoci § 12 ods. 2 písm. f) ... neustanovuje žiadne povinnosti ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení ... je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k), ktorý zveruje úradu verejného zdravia nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam ...“ A ďalej: „...napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) v časti o izolácii v ... inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach ... sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícii, ktoré by ... zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára ... riziko zásahov do osobnej slobody... Problematickým sa... nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva ... ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“
6.1. Zo žaloby vyplýva, že žalovanému bola vystavená faktúra za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie. Žalobca neuviedol, že by bol prevádzkovateľom zariadenia, ani ako vyčíslil výšku stravného. Faktúra nie je právny úkon, ale účtovný doklad, ktorý nezakladá nárok na úhradu. 6.2. Prípustnosť zásahu do vlastníctva osôb, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a plniť opatrenia Úradu verejného zdravotníctva, t. j. znášať náklady s tým spojené je obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností. Náklady s tým súvisiace však žalovanému vznikajú až keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým fyzická osoba realizuje povinnosti uložené opatrením Úradu verejného zdravotníctva. 6.3. Výdavky spojené s poskytnutím stravy pre žalovaného predstavovali pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia, prípadne osobe, ktorá službu dodala. Žalobca netvrdil a nepreukázal, že bol poskytovateľom stravy pre žalovaného, resp. že bol prevádzkovateľom zariadenia. 6.4. Žalobca nepreukázal existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovaného. Nezodpovedal otázku, že žalovaná pohľadávky vznikla žalobcovi, t. j. Slovenskej republike, za ktorú koná žalobca, pri plnení povinnosti uložených mu zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne § 12 ods. 2 písm. f).
7.1. Žalobca nepreukázal ani sekundárny právny nárok vyplývajúci z toho, že na základe osobitného predpisu zaplatil prevádzkovateľovi zariadenia náklady na stravu žalovaného. V tom prípade by súd mohol nárok posudzovať podľa § 454 Občianskeho zákonníka, že plnil za žalovaného to, čo mal žalovaný plniť sám. 7.2. Žiadnej strane okresný súd náhradu trov nepriznal s odôvodnením, že v konaní bol úspešný žalovaný, ktorému žiadne trovy nevznikli.
8.1. Žalobca vo včas podanom odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia a právne posúdenie a nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Zopakoval, že vzhľadom na mimoriadnu situáciu, ktorú vláda SR vyhlásila podľa zákona o civilnej ochrane obyvateľstva počnúc dňom 12. 03. 2020 od 06:00 hod., vláda SR uznesením č. 113 z 15. 03. 2020, písm. A.6 uložila ministerke vnútra vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Ministerstvo vnútra SR uhradilo poskytovateľovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s poskytnutím stravy pre žalovaného, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu v karanténnom zariadení Gabčíkovo od 29. 04. 202 do 06. 05. 2020. Žalobca opätovne poukázal na § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktoré ustanovenie, podľa žalobcu, zaraďuje žalovaného do okruhu osôb, povinných uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených týmto zákonom. Súdu boli podľa žalobcu
uvedené skutočnosti známe, nakoľko uznesením uložil žalobcovi iba povinnosť doplniť skutkové tvrdenia a dôkazy. 8.2. Až v odvolaní žalobca na doplnenie svojich skutkových tvrdení uviedol, že určené karanténne zariadenie Gabčíkovo užívalo Ministerstvo vnútra SR dlhodobo, na základe zmluvy o poskytovaní služieb č. U-5/2001 zo dňa 25. 06. 2001. Žalobca na základe uznesenia vlády č. 113 z 15. 03. 2020 ako objednávateľ uzavrel Rámcovú dohodu o poskytovaní služieb zo dňa 21. 04. 2020 s poskytovateľom: Komplexná centrálna záchranná služba, ktorej predmetom bol záväzok poskytovateľa zabezpečovať pre žalobcu služby súvisiace s pobytom občanov umiestnených v karanténe v súvislosti s ochorením COVID - 19 na základe rozhodnutia Ústredného krízového štábu a verejnej vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva č. OLP/2567/2020 z 12. 03. 2020. Objednávateľ sa zaviazal uhradiť poskytovateľovi za poskytované služby dojednanú cenu. V zmysle uvedenej dohody Ministerstvo vnútra uhradilo poskytovateľovi náklady, ktoré mu vznikli poskytovaním stravy pre žalovaného v karanténnom zariadení v Gabčíkove. Žalobca odôvodňuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu a právny vzťah so žalovaným z uznesenia vlády č. 113. Od žalovaného vymáha paušálne náklady na stravu, lebo plnil za žalovaného to, čo mal žalovaný podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 plniť sám. Faktúra predstavuje plnenie paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby izolácie v karanténnom zariadení. Žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení. Stravu žalobca žalovanému zabezpečil. Samotnú výšku uplatneného nároku odvodzuje zo zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. 8.3. Okresnému súdu vytýkal, že vlastnou činnosťou nad rámec ex offo nahradil procesnú aktivitu žalovaného, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní a k porušeniu práva na spravodlivý proces. Skutkové tvrdenia, ktoré protistrana nepoprela sa považujú za nesporné. Boli tiež splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.
9. Žalovaný s k odvolaniu nevyjadril.
10. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contr. CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol je vecne správne.
11.1. Podľa žalobcu je žalovaný povinný uhradiť náklady spojené s plnením povinností vyplývajúcich z § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z., pretože opatrením Úradu verejného zdravotníctva č. OLP/2595/2020 zo dňa 15. 03. 2020 bola žalovanému nariadená izolácia v zariadení určenom Ministerstvom vnútra SR. 11.2. Okresný súd považoval za rozhodujúce zodpovedanie otázky, či žalobca preukázal, že mu žalovaná pohľadávka vznikla pri plnení povinnosti uložených v § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z. Urobil záver, že žalobca nepreukázal, že bol poskytovateľom stravy pre žalovaného, resp. že bol prevádzkovateľom zariadenia, a nepreukázal ani sekundárny (postihový) právny nárok podľa § 454 Občianskeho zákonníka, ako plnenie za žalovaného, ktoré mal žalovaný plniť sám, vyplývajúci z toho, že na základe osobitného predpisu zaplatil prevádzkovateľovi zariadenia náklady na stravu žalovaného.
12.1. V rozhodnom čase od 29. 04. 2020 do 06. 05. 2020, kedy bol žalovaný v karanténnom zariadení Gabčíkovo, bola právna úprava podľa § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z., týkajúca sa opatrení na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení definovaná ako „izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia“. 12.2. Uvedená právna norma bola derogovaná, ako poukázal okresný súd, nálezom Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021-136 z 08. 12. 2021, na základe čoho obsah právnej normy, týkajúcej sa opatrení na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení znie „izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad“. 12.3. Z textu právnej normy, s ktorou žalobca spája svoj nárok, bolo vylúčené opatrenie, týkajúce sa izolácie v inom určenom zariadení, aj karanténne opatrenia. V čase posudzovania veci súdom z právnej úpravy nevyplýva oprávnenie Úradu verejného zdravotníctva nariadiť karanténne opatrenia a preto nemôže ani exitovať povinnosti žalovaného znášať náklady. Platí záver okresného súdu, že právna úprava v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia stanovuje povinnosti, iba ak sú spojené s oprávnením Úradu verejného zdravotníctva nariadiť opatrenia. Vzhľadom na nález ústavného súdu
PL.ÚS 4/2021-136 z 08. 12. 2021 chýba právny dôvod, pre ktorý by mal náklady hradiť žalovaný. Už len z toho dôvodu nemá žalovaný povinnosť uhradiť žalovanú sumu.
13.1. Žalobca až v odvolacom konaní uviedol skutkové dôvody, ktoré nasvedčujú tomu, že vymáhal paušálne náklady na stravu, ktoré plnil za žalovaného podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 poskytovaním stravy pre žalovaného v karanténnom zariadení v Gabčíkove. 13.2. Uvedené tvrdenia by mohli nasvedčovať právnemu nároku z bezdôvodného obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka, ak by žalobca preukázal, že za žalovaného plnil to, čo podľa práva mal žalovaný plniť sám. 13.3. K tomuto posúdeniu nároku odvolací súd uvádza, že právny základ takéhoto nároku žalobcu podľa § 454 Občianskeho zákonníka je spochybnený vzhľadom na chýbajúci právny dôvod v spojení s rozhodnutím sp. zn. PL.ÚS 4/2021. 13.4. Uvedené tvrdenia a dôkazy na ktoré sa žalobca odvoláva, mal uplatniť na súde prvej inštancie. To potvrdzuje okresným súdom zistený nedostatok skutkových tvrdení právneho vzťahu. Ide o novoty v odvolacom konaní, ktorými podľa § 366 písm. c) CSP žalobca nemôže preukázať, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Navyše, žalobca bezdôvodné obohatenie nepreukázal faktúrou ani paušálnou sumou stravného v zmysle cestovných náhrad, ale existenciou záväzku žalovaného voči tomu, od koho plnenie (stravu) prijal.
14.1. Podľa Čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Podľa Čl. 120 ods. 1, na vykonanie zákona a v jeho medziach môže vláda vydávať nariadenia. Podľa Čl. 120 ods. 4, nariadenie vlády sa musí vyhlásiť spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 14.2. Občianskoprávne vzťahy v zmysle § 2 ods. 1 vznikajú z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
15.1. Niet pochýb, že náklady vznikli na základe plnenia povinnosti uloženej žalobcovi a žalovanému. Rozhodujúcou nie je otázka, či žalovaná pohľadávka vznikla žalobcovi, pri plnení povinnosti uložených mu konkrétne v § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z. ale to, či ide o pohľadávku vymáhateľnú od žalovaného. 15.2. Žalobcom uvádzané právne normy, rozhodnutie vlády a opatrenie Úradu verejného zdravotníctva, zaväzovali žalobcu ako subjekt určený týmito rozhodnutiami. Súd však v čase rozhodovania nenašiel žiadnu oporu v zákone, na základe ktorej by bol žalovaný povinný uhradiť náklady izolácie v karanténnom zariadení. V čase rozhodnutia súdu totiž nebolo preukázané, že žalovaný je subjektom, ktorému sa ukladá povinnosť, z ktorej vznikli náklady podľa zákona. Pokiaľ sa žalovaný izolácii podrobil, náklady je povinný znášať rozhodnutím určený subjekt, ktorý opatrenie zabezpečoval, pretože Ústavný súd Nálezom PL ÚS 4/2021 z 08. 12. 2021 vyslovil nesúlad časti ustanovení § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky, ktoré sa týkali karanténnych opatrení v určenom zariadení. Z toho dôvodu v čase rozhodnutia súdu chýba právny základ, preukazujúci existencie právneho vzťahu, ktorý by mohol byť právnym dôvodom vymáhania žalovanej sumy.
16.1. Možno uzavrieť, že aj keď pohľadávka žalobcovi vznikla pri plnení uložených povinnosti, nejde o pohľadávku, ktorú by bol povinný dodatočne znášať žalovaný. Žalobca vyvodzuje z § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. pasívnu legitimáciu žalovaného ako osoby, ktorá bola povinná plniť povinnosti ustanovené týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia a náklady spojené s plnením týchto povinností. V čase, kedy žalobca uplatnil svoje nároky na súde, bola právna norma § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z. dotknutá nálezom Ústavného súdu. Okresný súd teda správne založil svoje rozhodnutie na tom, že žalobca nepreukázal existenciu právneho vzťahu so žalovaným. Podstatné pre posúdenie veci je to, že súd vyložil právnu normu v spojení s nálezom Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021 v prospech žalovaného, pretože karanténne opatrenia a izolácie v inom určenom zariadení stratila oporu v právnej norme. 16.2. Vzhľadom na vyššie uvedené nebol pre posúdenie veci podstatný nesprávny záver okresného súdu, že 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. samo osebe nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov
medzi poskytovateľom služieb a osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia.
17. Tvrdenia žalobcu o porušení procesných podmienok, ktoré mali vplyv na rozhodnutie, neboli dôvodné. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na neunesení dôkazného bremena žalobcu. Dôkazné bremeno sa týka skutkových tvrdení, nie právneho posúdenia. Okresný súd vysvetlil, prečo nepovažoval skutkové tvrdenia, ktoré uviedol žalobcu za rozhodujúce pre úspech žalobcu v spore. Nebol povinný vydať ani kontumačné rozhodnutie, ktoré je v zásade viazané na doručovanie písomností súdu do vlastných rúk. Pokiaľ žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nemôže úspešne namietať procesnú pasivitu žalovaného.
18. O nároku na náhradu trov konania súd rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému žiadne účelne vynaložené trovy konania nevznikli. Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
19. Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Je povinnosťou dovolateľa v dovolaní vysvetliť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
Dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Nedostatky dovolania vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP.