Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-532-2014.pdf
PDF · 118.44 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/532/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov JUDr. Alexandra Mojša a Mgr. Štefana Baláža, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843 proti odporcom: 1/ Y. O., nar. XX. 4. XXXX, bytom V. X., L. W. XX a 2/ H. O., nar. XX. 8. XXXX, bytom B. X., S. XX, odporcovia 1/ a 2/ zastúpení splnomocneným advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, advokátska kancelária so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov 1/ a2/ Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778, zastúpenému splnomocneným advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, advokátska kancelária so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie 1.135,10 EUR s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hornom č. k. 12Cb/36/2013-104 zo dňa 10. 10. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo vzťahu k odporcovi 1/ p o t v r d z u j e .
Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov trovy odvolacieho konania vo výške 34,72 EUR a odporcovi 1/ trovy odvolacieho konania vo výške 34,73 EUR, všetko na účet právneho zástupcu odporcu 1/ a vedľajšieho účastníka na strane odporcu do troch dní.
odôvodnenie:
Okresný súd odvolaním napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľa zamietol a tohto zaviazal nahradiť odporcom 1/ a 2/ trovy konania vo výške 452,27 EUR v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu odporcov 1/ a 2/. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom vo veci samej po poslednej úprave petitu domáhal voči odporcom 1/ a 2/ zaplatenia sumy 1.135,10 EUR spolu s 13 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.020,34 EUR od 28. 12. 2012 do zaplatenia, úrokom z omeškania v sume 242,67 EUR a náhrady trov konania z titulu neuhradených záväzkov odporcov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere (ďalej aj „zmluva o úvere“), ktorú uzatvorili odporcovia s právnym predchodcom navrhovateľa. Okresný súd mal po vykonanom dokazovaní za preukázané uzatvorenie zmluvy o úvere odporcami, skutočnosť, že odporcovia si svoje záväzky z tejto zmluvy riadne neplnili, ďalej že splatnosť úveru nastala dňa 21. 6. 2006, ako aj skutočnosť, že odporca 1/ záväzok voči navrhovateľovi v dohode o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku zo dňa 3. 1. 2012 (ďalej aj „Dohoda“) uznal. Na základe námietky premlčania vznesenej vedľajším účastníkom na strane odporcov však okresný súd neopovažoval návrh navrhovateľa za dôvodný, keď dospel k záveru, že predložením dohody o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku odporcovi 1/ na podpis navrhovateľ sledoval výlučne zabezpečenie vymožiteľnosti svojej pohľadávky, a to spôsobom, ktorý okresný súd posúdil ako nekalú obchodnú praktiku. Konštatoval, že uznať možno aj premlčaný dlh, ale uznávací prejav dlžníka bude mať
právne účinky uznania dlhu len vtedy, ak dlžník vedel, že dlh bol v čas uznávacieho prejavu premlčaný. Zo samotnej Dohody vyplýva, že vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch je zakomponovaná v bode 3 tejto Dohody označenom ako „Forma splatenia záväzku“, čo okresný súd vyhodnotil ako zavádzajúcu formuláciu, keď vedomosť o premlčaní dlhu má právny význam len pre uznanie záväzku, ktoré je upravené v bode 2 tejto Dohody. Odporca 1/ nemal vedomosť o tom, že podpisuje Dohodu, ktorá obsahuje aj uznanie dlhu, ktorý už v čase uznania bol premlčaný, a preto toto uznanie nevyvoláva právne účinky vyplývajúce z ustanovenia § 558 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Pokiaľ sa jedná o odporkyňu 2/, konštatoval, že táto dohodu o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku neuzatvorila. Preto okresný súd po tom, čo mal za preukázané, že splatnosť úveru nastala dňa 21. 6. 2006 a návrh na začatie konania bol na súd podaný až dňa 21. 2. 2013, návrh navrhovateľa s poukazom na § 107 ods. 1 a 2 OZ zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) a v konaní úspešným odporcom 1/ a 2/ priznal náhradu trov konania vo výške 452,27 EUR pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby, režijný paušál a náhradu cestovných výdavkov spolu s náhradou za stratu času stráveného cestou na pojednávanie dňa 10. 10. 2013. Proti rozsudku okresného súdu v časti, ktorou okresný súd zamietol návrh navrhovateľa voči odporcovi 1/, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že dňa 3. 1. 2012 odporca 1/ podpísal dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, prostredníctvom ktorej uznal svoj záväzok voči navrhovateľovi vzniknutý zo zmluvy o úvere uzavretej so spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a. s. vo výške istiny 1.070,04 EUR s príslušenstvom čo do dôvodu aj čo do výšky. Uvedená dohoda spĺňa všetky zákonné náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre platnosť uznania dlhu, teda má písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky a prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Zároveň odporca 1/ potvrdil vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Došlo teda k nespochybniteľnému uznaniu dlhu, pričom na to, aby nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ (teda miesto pôvodnej premlčacej doby začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba) zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie premlčaného práva teda nie je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 OZ (na rozdiel od uznania dlhu podľa § 558 OZ) viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. Funkciou premlčania je uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často možno predpokladať, že už zanikli. Uplynutím premlčacej doby sa oslabuje súdna vymáhateľnosť premlčaného práva, avšak veriteľovi premlčané právo zostáva naďalej zachované rovnako, ako nezaniká záväzok dlžníka voči veriteľovi. V nadväznosti na uvedené nie je nelogické a ani vylúčené, že odporca, keďže si je vedomý svojho existujúceho záväzku voči veriteľovi, ho v súlade s dobrými mravmi a svojim svedomím chce uhradiť, a preto sa rozhodne uzavrieť s veriteľom dohodu, v zmysle ktorej je mu umožnené uhradiť svoj existujúci záväzok postupne v splátkach. Takáto forma dohody medzi veriteľom a dlžníkom nie je ničím neobvyklým a už vôbec ju nie je možné hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku. Z vykonaného dokazovania nie je vôbec zrejmé, ako dospel okresný súd k záveru, že Dohoda medzi veriteľom a dlžníkom je nekalá obchodná praktika. V tejto súvislosti uviedol, že neplatnosť, resp. neprijateľnosť Dohody nemôže byť spôsobená samotnou nevedomosťou spotrebiteľa o právnych následkoch uznania práva v zmysle § 110 ods. 1 OZ a uznania dlhu v zmysle § 558 OZ. Na základe uvedeného odvolateľ navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu vo vzťahu k odporcovi 1/ zmeniť a návrhu navrhovateľa vyhovieť, prípadne rozsudok okresného súdu v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Spolu s odvolaním si navrhovateľ voči odporcovi 1/ uplatnil trovy odvolacieho konania v sume 83,06 EUR. Vedľajší účastník na strane odporcov spolu s odporcom 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zdôraznili, že v rámci posudzovaného právneho vzťahu vystupuje navrhovateľ ako dodávateľ a odporcovia ako spotrebitelia, keď navrhovateľ je podľa výpisu z obchodného registra obchodnou spoločnosťou, ktorej predmetom činnosti zapísanom na prvom mieste je faktoring a forfaiting mimo súdneho vymáhania pohľadávok. Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je formulár, ktorý dodávateľ vopred pripravil a odporca 1/ ako dlžník nemal žiadnu možnosť ovplyvniť jeho obsah. Táto dohoda je k hlavnej spotrebiteľskej zmluve akcesorickým právnym úkonom. Obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, a to predĺženie premlčacej lehoty formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku. Ako neprijateľné sú obe zmluvné podmienky obsiahnuté vo forme dohody absolútne neplatné a zároveň sú pre spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Návrh na uzatvorenie formulára dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku nikdy nevychádza od spotrebiteľa. Jeho konanie je vždy len reakciou na aktivitu dodávateľa. Tento kontaktuje spotrebiteľov s tým, že im ponúka splátkový kalendár a deklaruje snahu, aby sa spotrebitelia vyhli exekúcii. V skutočnosti sa ale spotrebiteľom predkladá,
pod zámienkou uzavretia splátkového kalendára, dohoda o uznaní dlhu, ktorej významu a zamýšľaným právnym dôsledkom spotrebitelia nerozumejú. V dohode, ktorej cieľom má byť získanie splátok pre spotrebiteľa sa dokonca niekedy neuvádza ani výška splátky ako jej esenciálna náležitosť. To sa už ale nedá povedať o formulácii týkajúcej sa vedomosti o premlčaní dlhu, ktorá formulácia je sofistikovane skrytá do dohody o splátkach. Ide teda o nekalú obchodnú praktiku. Spotrebiteľ chcel splátky, avšak musel podpísať celý formulár, pričom ani len netušil význam toho, čo podpisuje. Navyše prvotné právne tituly (spotrebiteľské zmluvy) obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky, a teda navrhovateľ si vo formulárových dohodách necháva spotrebiteľmi uznávať pohľadávky v rozsahu takej sumy, na ktorú nemá v celom rozsahu platný právny titul. Na základe uvedeného vedľajší účastník na strane odporcov a rovnako i odporca 1/ odvolaciemu súdu navrhli napadnutý rozsudok okresného súdu vo vzťahu k odporcovi 1/ ako vecne správny potvrdiť a navrhovateľa zaviazať nahradiť odporcovi 1/ a vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu na strane odporcov trovy odvolacieho konania. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu vo vzťahu k odporcovi 1/ podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. V odvolaním nenapadnutej časti (výrok o zamietnutí návrhu a o trovách konania vo vzťahu k odporkyni 2/) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní (§ 558 OZ). Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZOS“) obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie (§ 7 ods. 1 ZOS). Odvolací súd preskúmaním súdneho spisu zistil, že v prejednávanom prípade navrhovateľ svoj nárok na zaplatenie dlžnej sumy odvodzuje od zmluvy o úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom navrhovateľa ako bankou a odporcami 1/ a 2/, ktorý pri uzatváraní predmetnej zmluvy zjavne nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Uvedený záver možno urobiť z označenia zmluvných strán v rámci citovanej zmluvy, výpisu z obchodného registra právneho predchodcu navrhovateľa i z výsluchu odporcu 1/ na pojednávaní. Predmetná zmluva je teda zmluvou spotrebiteľskou, ktorá skutočnosť nebola navyše sporná ani medzi účastníkmi konania. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ak je predmetom konania splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda uzavretím uvedenej zmluvy vznikol vzťah spotrebiteľský, ustanovenia upravujúce právne vzťahy spotrebiteľského charakteru je potrebné aplikovať nie len na samotnú spotrebiteľskú zmluvu, ale aj na právne úkony, ktoré na spotrebiteľskú zmluvu nadväzujú a majú vplyv na obsah toho zmluvného vzťahu, teda aj na dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 3. 1. 2012. Táto je totiž, rovnako ako samotná spotrebiteľská zmluva, uzatvorená medzi dodávateľom (obchodnou spoločnosťou zaoberajúcou sa vymáhaním pohľadávok) a spotrebiteľom, je tvorená predtlačeným formulárom s priestorom na dopísanie osobných údajov dlžníka, a navyše predstavuje zmluvnú modifikáciu práv a povinností vyplývajúcich zo spotrebiteľského vzťahu založenom samotnou spotrebiteľskou zmluvou. Preto uvedenú dohodu nemožno posudzovať samostatne, navyše bez zreteľa na existenciu ustanovení upravujúcich spotrebiteľské vzťahy a právny záväzok konajúceho súdu aj ex officio zabezpečovať, aby spotrebiteľ nebol viazaný dojednaniami, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ako aj bez ohľadu na znenie ust. § 54 OZ, ktoré okrem iného stanovuje zákaz odchýlenia zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Okrem uvedeného bolo pochopiteľne potrebné skúmať, či uvedená dohoda spĺňa všeobecné náležitosti právnych úkonov stanovené v § 34 a nasl. OZ a vzhľadom na skutočnosť, že do jej obsahu bol inkorporovaný jednostranný právny úkon uznania dlhu, i podmienky platnosti tohto uznávacieho prejavu podľa § 588 OZ. Vychádzajúc z posledne citovaného zákonného ustanovenia možno konštatovať, že ak má dôjsť k uznaniu premlčaného dlhu, musí byť jasne preukázané, že uznávací prejav bol urobený s vedomím, že sa uznáva premlčaný dlh. Uvedená vedomosť však u odporcu 1/ preukázaná nebola, keď okresný
súd dôvodne vychádzal z okolností uzatvárania dohody obsahujúcej uznávací prejav vôle odporcu 1/ (formulár dohody obsahujúcej uznanie dlhu bol vopred prichystaný navrhovateľom na podpis odporcovi 1/ bez toho, aby bolo preukázané, že odporca 1/ bol zamestnanom navrhovateľa upozornený na skutočnosť, že dlh je premlčaný), ako aj zo skutočnosti tvrdenej odporcom 1/, že tento nemal vedomosť o tom, že dlh bol v čase podpisu dohody o uzavretí splátkového kalendára premlčaný. Ak sa k tomu potom pripočíta skutočnosť, že odporca ako „bežný spotrebiteľ“ len veľmi ťažko mohol poznať predpoklady premlčania práva a jeho následky, ktoré v predmetnej dohode vysvetlené neboli, a okolnosť, že námietku premlčania nároku navrhovateľa vzniesol až vedľajší účastník na strane odporcov, bolo na navrhovateľovi, aby v konaní preukázal, že odporcu 1/ (v postavení spotrebiteľa) pri podpisovaní dohody obsahujúcej uznanie dlhu o skutočnosti, že dlh je premlčaný a aké sú jeho následky, upovedomil. Je totiž potrebné vychádzať zo skutočnosti, že navrhovateľ ako obchodná spoločnosť zaoberajúca sa faktoringom a forfaitingom mimo súdneho vymáhania pohľadávok musí pri výkone svojej podnikateľskej činnosti (osobitne vo vzťahu k spotrebiteľom) zachovávať odbornú starostlivosť. V opačnom prípade totiž nemožno spôsobu posilňovanie svojho práva, ktorý zvolil navrhovateľ, poskytnúť ochranu. Navrhovateľ však zachovávanie odbornej starostlivosti voči odporcovi 1/ (oboznámením ho so skutočnosťou, že dlh ktorý odporca 1/ uznáva, je premlčaný a aké sú následky uznania premlčaného dlhu) nie len že nepreukazoval, ale dokonca ani netvrdil, keď len dôvodil, že odporca 1/ samotným podpísaním dohody obsahujúcej uznanie dlhu vyjadril svoju vedomosť o premlčaním pohľadávky. Spomínanú vedomosť o premlčaní dlhu však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu vyvodiť len zo skutočnosti, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku zo dňa 3. 1. 2012 obsahovala okrem iného i dojednanie o tom, že osoby uvedené v bode 1. 2 alebo 1.3 tejto dohody vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Nemožno totiž opätovne nezdôrazniť, že obsah dohody o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku zo dňa 3. 1. 2012 bol predformulovaný navrhovateľom a predložený odporcovi 1/ na podpis bez možnosti aby tento mohol ovplyvniť jeho obsah zneužívajúc jeho nevedomosť, nepozornosť alebo neskúsenosť. Navyše odvolací súd k argumentom navrhovateľa dodáva, že z formulácie predmetnej dohody je zrejmé, že odporca 1/, ak mal záujem o dohodu o splátkovom kalendári, jej uzatvorenie nemohol dosiahnuť bez toho, aby zároveň uznal premlčaný dlh, pričom „vedomosť“ dlžníka o premlčaní uznávaného dlhu je aj podľa názoru odvolacieho súdu účelovo skrytá do článku 3 predmetnej dohody označenej Forma splatenia záväzku, tak, aby „unikla“ dlžníkovej pozornosti. Ak teda navrhovateľ nepreukázal splnenie podmienky, že dlžník uznal dlh s vedomím, že tento už je premlčaný, potom nie sú splnené podmienky ust. § 558 Občianskeho zákonníka na predlženie vymáhateľnosti nároku z uzavretej zmluvy založením novej desaťročnej premlčacej doby. Na správnosti uvedeného záveru pritom nemení nič ani argumentácia navrhovateľa, že na uznanie premlčaného práva Občiansky zákonník v § 110 ods. 1 nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o jeho premlčaní. V predmetnom konaní totiž navrhovateľ svoj nárok od dohody o uznaní práva uzatvorenej podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ neodvodzoval. Odvolací súd má pochopiteľne naďalej za to, že uznania dlhu ako forma zabezpečenia záväzku je vo všeobecnosti inštitútom legálnym a právom aprobovaným. Ide o jednostranný úkon, ktorý tento svoj charakter nestráca ani vtedy, keď je súčasťou iného dvojstranného úkonu (v prejednávanom prípade dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku). V konkrétnej veci však ide predovšetkým o to, akým spôsobom tento úkon dlžníka (spotrebiteľa) vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľa (napr. z dôvodu, aby spotrebiteľ nebol vedený ako neplatič a mohol sa uchádzať o úver ďalší), súd by voči jeho platnosti namietať zrejme nemohol. V tomto prípade však z vykonaného dokazovania vyplýva, že to bol práve navrhovateľ, ktorý inicioval návštevu odporcu 1/ a dal mu podpísať ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý dlžníkovi prezentoval, vložil aj pre spotrebiteľa nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku. Obdobné prípady sú pritom odvolaciemu súdu známe aj z jeho úradnej činnosti, keď navrhovateľ skupuje veľké množstvo prevažne premlčaných pohľadávok, ktoré potom uplatňuje na súde, nezdráhajúc sa využiť akékoľvek prostriedky, ktoré by potenciálnu vymožiteľnosť jeho pohľadávok posilnili (napr. pristúpenie k záväzku účelovo skryté do dohody o uzavretí splátkového kalendára; formulácia o vedomosti o premlčaní dlhu skrytá do článku 3. Dohody o uzavretí splátkového kalendára s označením „Forma splatenia záväzku“; rozhodcovská doložka v rámci dohody o uzavretí splátkového kalendára; dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorej podpisom nedôjde k platnému uzavretiu dohody o splátkovom kalendári, ale len k uznaní záväzku, a pod.). V uvedených súvislostiach preto podľa názoru odvolacieho súdu nejde ani v prejednávanom prípade o nič iné ako o zneužitie práva jeho výkonom v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ), pretože odporca 1/ podpísaním dohody o uzavretí splátkového kalendára okrem uzavretia dohody o splátkovom kalendári, nevedomky uzatvoril aj úkon iný, ktorý jeho postavenie v zmluvnom vzťahu značne oslabil a nebol vo sfére jeho záujmu. V tejto súvislosti odvolací
súd len príkladmo poukazuje na ustálenú judikatúru Českej republiky (použiteľnú aj na prejedávaný prípad pre stále pretrvávajúcu blízkosť právnej úpravy), keď Ústavný súd ČR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 1845/11 uviedol, že zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv sa nemôžu odchýliť od tohto zákona (Občanského zákoníka - pozn. odvolacieho súdu) v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré mu zákon poskytuje, alebo si inak zhoršiť svoje postavenie. To znamená, že postavenie spotrebiteľa nemôže byť zhoršené, a to ani s jeho súhlasom, naopak odchýlky v neprospech dodávateľa možné sú. Vzhľadom na uvedené Ústavný súd ČR vyhlásenie dlžníka (spotrebiteľa) o predĺžení premlčacej doby v prospech dodávateľa považoval za absolútne neplatné z dôvodu, že postavenie spotrebiteľa bolo daným úkonom značne zhoršené. Obdobne aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp zn. 6 M Cdo 9/2012 uviedol: „Kým rešpektovanie princípu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“ Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu posilňovanie svojho práva, ktorý zvolil navrhovateľ, poskytnúť ochranu. V prejednávanej veci totiž nejde zo strany navrhovateľa o aplikáciu právnej normy spôsobom prinášajúcim mu výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich strachu pred prípadným súdnym, resp. následným exekučným konaním. Preto pokiaľ okresný súd konanie navrhovateľa pri predkladaní dohôd o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku spotrebiteľom na podpis, v rámci ktorých dohôd je účelovo „skryté“ i dojednanie o vedomosti spotrebiteľa o premlčaní dlhu, posúdil ako nekalú obchodnú praktiku, ktorá je s poukazom na § 7 ods. 1 ZOS zakázaná, a aj z tohto dôvodu na obsah dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 3. 1. 2012 okresný súd neprihliadal, postupoval vecne správne. Ďalej zo spisu okresného súdu vyplýva, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že splatnosť úveru poskytnutého odporcom 1/, 2/ právnym predchodcom navrhovateľa nastala dňa 21. 6. 2006, po ktorom zistení okresný súd neprihliadajúc na znenie dohody o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní záväzku a vychádzajúc zo skutočnosti, že návrh navrhovateľa bol na okresný súd podaný dňa 21. 2. 2013 návrh navrhovateľa s poukazom na § 107 ods. 1 a 2 OZ zamietol. Odvolací súd majúc za to, že na otázku premlčania v prejednávanom prípade je potrebné aplikovať iné ustanovenia zákona, ako bolo aplikované okresným súdom, vyzval v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému použitiu § 387, 392 a 397 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj „ObZ“) na prejednávaný prípad. Vedľajší účastník spolu s odporcom 1/ k výzve odvolacieho súdu zdôraznili, že zmluvný vzťah medzi odporcami 1/, 2/ a právnym predchodcom navrhovateľa, založený zmluvou o úvere, je vzťahom spotrebiteľským, čo odôvodňuje aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka aj na otázku premlčania nároku navrhovateľa z predmetného vzťahu. V tejto súvislosti poukázali na znenie ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa ako aj na novelu ust. § 52 ods. 2 OZ vykonanú zákonom č. 102/2014 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 1. 4. 2015. Navrhovateľ v reakcii na výzvu odvolacieho súdu poukázal len na niekoľko rozhodnutí všeobecných súdov, v ktorých bola riešená otázka uznania práva podľa § 110 ods. 1 OZ a uznania dlhu podľa § 558 OZ. Podľa § 497 ObZ zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Z ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d/ ObZ vyplýva, že treťou časťou Obchodného zákonníka označenou Obchodné záväzkové vzťahy sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476 ObZ), zmluvy o úvere (§ 497 ObZ), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591 ObZ), zasielateľskej zmluvy (§ 601 ObZ), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638 ObZ), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673 ObZ), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682 ObZ), zmluvy o inkase (§ 692 ObZ), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700 ObZ), zmluvy o bežnom účte (§ 708 ObZ) a zmluvy o vkladovom účte ( § 716 ObZ).
Právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom. Premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú (§ 387 ods. 1, 2 ObZ). Podľa § 392 ods. 2 druhá veta ObZ, ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od doby splatnosti nesplneného záväzku. Ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky (§ 397 ObZ). Ako už bolo uvedené vyššie, v prejednávanom prípade je zmluvný vzťah medzi odporcami 1/ a 2/ a navrhovateľom založený zmluvou o úvere. Predmetná zmluva podľa svojho obsahu nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkom, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorej vyplýval záväzok právneho predchodcu navrhovateľa poskytnúť v prospech dlžníkov finančné plnenie formou úveru a zároveň záväzok dlžníkov takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať dohodnutým spôsobom. Predmetnú zmluvu je preto potrebné vyhodnotiť ako zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. ObZ. Ako vyplýva z už vyššie citovaných ustanovení, zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 6 písm. d/ ObZ medzi tzv. absolútne obchody. Uvedené znamená, že sa vždy spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na to, kto je subjektom úverového vzťahu (podnikateľ alebo iná osoba). Tak je tomu aj pokiaľ sa jedná o premlčanie práva z úverovej zmluvy. Samotný inštitút premlčania upravuje tak Občiansky zákonník (§§ 100 - 114), ale právnu úpravu premlčania komplexne upravuje i Obchodný zákonník (§§ 387 - 408). Je potrebné preto využiť interpretačné pravidlo na riešenie vzťahu Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka, ktoré je vymedzené v § 1 Obchodného zákonníka. Toto interpretačné pravidlo rieši vzťah medzi oboma zákonníkmi na základe zásady subsidiarity a na zásade lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon ruší všeobecný zákon). Kombinácia právnych úprav v oboch zákonníkoch má niekoľko rovín. V jednej rovine ide o vzťahy, ktoré Obchodný zákonník nerieši vôbec. Takým záväzkovým vzťahom je napríklad bezdôvodné obohatenie, ktoré ako celok upravuje Občiansky zákonník a jeho úprava sa potom použije aj na obchodnoprávne vzťahy. V druhej rovine sú to vzťahy, ktorých všeobecnú úpravu obsahuje Občiansky zákonník a právna úprava týchto vzťahov v Obchodnom zákonníku túto úpravu len dopĺňa. Ide napríklad o úpravu dotýkajúcu sa zmluvnej pokuty, či uzatvárania zmlúv v Obchodnom zákonníku výslovne označenú slovným spojením „niektoré ustanovenia o“, napr. „niektoré ustanovenia o zmluvnej pokute", „niektoré ustanovenia o uzavieraní zmlúv" a pod.. Tretiu rovinu predstavujú prípady, keď právna úprava daného inštitútu, aj keď sa nachádza aj v Občianskom zákonníku, sa na obchodné vzťahy nepoužije práve preto, že Obchodný zákonník obsahuje komplexnú úpravu daného inštitútu použiteľnú pre všetky záväzkové vzťahy spadajúce pod režim Obchodného zákonníka. Takou je aj právna úprava inštitútu premlčania, keď o úplnosti právnej úpravy premlčania svedčí aj názov Dielu XI. Obchodného zákonníka, ktorý znie „Premlčanie“. Zákonodarca neoznačil tento diel „Niektoré ustanovenia o premlčaní" tak, ako to urobil v iných častiach zákona (napr. „Niektoré ustanovenia o spoločných záväzkoch a spoločných právach"), čím chcel naznačiť už v názve jednotlivých dielov, že tieto ustanovenia dopĺňajú právnu úpravu, ktorá sa nachádza v Občianskom zákonníku. Na aplikáciu Občianskeho zákonníka v prípade premlčania práva zo zmluvy o úvere absentuje základná podmienka požadovaná ustanovením § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t.j., že túto otázku (dĺžku premlčacej doby) nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka. Dĺžku premlčacej doby pri práve na plnenie z úverovej zmluvy však možno riešiť, a to vzhľadom na komplexnosť právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku, podľa § 397 Obchodného zákonníka. Preto netreba použiť úpravu § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako to urobil okresný súd, keď na premlčanie nároku navrhovateľa aplikoval ust. § 107 ods. 1 , 2 OZ, upravujúce navyše premlčanie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Jedným dychom je však potrebné dodať, že nakoľko okresný súd správne vychádzal zo skutočnosti, že konečná splatnosť úveru nastala dňa 21. 6. 2006 a návrh na začatie konania bol na súd podaný až dňa 21. 2. 2013 (t. j. o viac ako šesť a pol roka odo dňa 22. 6. 2006, kedy sa mohlo právo vykonať), okresný súd (napriek aplikácii nesprávneho zákonného ustanovenia) dospel k správnemu záveru o premlčaní nároku navrhovateľa a následne o potrebe zamietnutia jeho návrhu. Odvolací súd preto zdôrazňuje, že k rovnakému záveru by navyše bolo potrebné dospieť i v prípade akceptácie názoru odporcu 1/ a vedľajšieho účastníka o potrebe aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (konkrétne ust. § 101 OZ) na prejednávaný prípad, ak aj v zmysle Občianskeho zákonníka je nárok navrhovateľa premlčaný v trojročnej premlčacej lehote. Na základe uvedeného odvolací súd výrok rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi 1/ ako aj súvisiaci výrok o trovách konania pokiaľ ide o odporcu 1/ (ktorý bol odvolaním napadnutý len formálne) podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. V odvolaním nenapadnutej časti (výrok o zamietnutí návrhu a o trovách konania vo vzťahu k odporkyni 2/) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.
Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľovi, ktorý si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 83,06 EUR, a ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný, právo na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo. Odporca 1/ ako aj vedľajší účastník boli v odvolacom konaní úspešní a preto im podľa vyššie citovaných ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odporca 1/ ako aj vedľajší účastník si právo na náhradu trov odvolacieho konania v celkovej sume 69,45 EUR uplatnili riadne a včas spoločným úkonom v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Uplatnené trovy odvolacieho konania pritom pozostávajú z odmeny za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 19. 2. 2014) v sume 61,41 EUR uskutočnený spoločne pre odporcu 1/ aj pre vedľajšieho účastníka (§ 13 ods. 2, § 13a ods. 1 písm. c/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení zmien a doplnkov, ďalej aj "Vyhláška") a z režijného paušálu v sume 8,04 EUR za uvedený úkon (§ 16 ods. 3 Vyhlášky). Nakoľko uplatnené trovy odvolacieho konania v celkovej výške 69,45 EUR boli v súlade s ust. Vyhlášky, odvolací súd tieto trovy vedľajšiemu účastníkovi a odporcovi 1/ priznal s tým, že z dôvodu, že odporca 1/ a vedľajší účastník majú v konaní samostatné postavenie, navrhovateľ bude povinný trovy odvolacieho konania nahradiť odporcovi 1/ vo výške 34,73 EUR (1/2 z uplatnenej a priznanej sumy po zaokrúhlení na jednoeurocenty smerom nahor) a vedľajšiemu účastníkovi v sume 34,72 EUR (1/2 uplatnenej a priznanej sumy po zaokrúhlení na jednoeurocenty smerom nadol). Rozdiel vo výške priznaných trov konania odporcovi 1/ a vedľajšiemu účastníkovi vo výške 0,01 EUR je spôsobený skutočnosťou, že odporcom 1/ a vedľajším účastníkom vynaložené trovy na jeden úkon právnej služby a režijný paušál v hodnote 69,45 EUR nebolo možné aritmetickými operáciami rovnomerne rozdeliť na dve polovice bez potreby zaokrúhľovania (suma 69,45 EUR nie je bezo zvyšku deliteľná číslom 2), preto bolo potrebné uvedeným subjektom priznané trovy konania zaokrúhliť tak, aby výsledná súhrnná suma trov konania odporcu 1/ a vedľajšieho účastníka tvorila 69,45 EUR. Uvedené bolo možné technicky uskutočniť len tak, že odvolací súd sumu trov konania priznanú odporcovi 1/ zaokrúhlil na jednoeurocenty smerom nahor, zatiaľ čom v prípade vedľajšieho účastníka na jednoeurocenty smerom nadol. Podľa § 149 ods. 1 O. s. p. je navrhovateľ povinný zaplatiť uvedené trovy odvolacieho konania k rukám právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcu a odporcu. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3:, 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.