Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Co/150/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Petra Straku v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti žalovanej Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. Q. XX, o zaplatenie 1.032 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. -38 zo dňa 24.03.2014 jednohlasne takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca ako spoločnosť a žalovaná ako klient uzavreli dňa 29.07.2010 zmluvu o revolvingovom úvere č. 8300031482, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 1500 eur, ktorý mala žalovaná uhradiť v 36 mesačných splátkach vo výške 85,15 eur. Podľa predloženej karty klienta uhradila žalovaná spolu 2033,40 eur. Žalobca následne z dôvodu neplnenia si zmluvných povinností zo strany žalovanej a to neuhrádzaním pravidelných mesačných splátok, v zmysle obchodných podmienok, zosplatnil celý úver listom zo dňa 12.02.2013.

Mal za to, že žalobca priamo vo svojej zmluve o revolvingovom úveru uviedol zavádzajúco samotnú výšku úrokov, ide o rukou dopísanú časť zmluvy. Časť tlačiva je označená ako žiadosť, časť tlačiva už ako zmluva, pričom výška úrokov, RPMN, odmeny a ďalších náležitosti je značne rozdielna. Výšku úrokovej sadzby, ktorá je uvedená v zmluve je uvedená v dosť vysokej výške, t.j. 70 % ročne, pričom v danom čase bola priemerná výška úrokov za úvery poskytovaných bankami, pri úveroch s dĺžkou 36 mesiacov 11,63 %, čo je v danom prípade viac ako 6 násobok. Ďalej je v zmluve uvedený údaj poskytnutá časť revolvingu 858,21 eur

Súd prvého stupňa po preskúmaní zmluvy dospel k záveru, že zmluva v časti dohody o výške úrokov za poskytnutie revolvigového úveru, považoval za dohodu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s nariadením vlády č. 238/2008Z.z a za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení a teda za neplatnú.

Taktiež súd považoval zmluvu za neplatnú aj v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty nakoľko po preskúmaní zmluvy aj v tejto časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty veci dospel k záveru že nejde o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku.

Keďže bolo preukázané, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 1500 eur z ktorého žalovaná uhradil sumu 2033,40 eur, čo nebolo vo veci sporné, je zrejmé, že žalovaná nedlží nič. Súd započítal úhrady žalovaného na istinu. Započítanie žalobcom úhrad zo strany žalovaného na iné veci, úroky, poplatky považoval za neprípustné.

S poukazom na vyššie uvedené a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Súd mal ďalej vo veci za preukázané, že žalobca úver zosplatnil listom zo dňa 12.02.2013 a žalovanú vyzval na úhradu dlžnej sumy v lehote do 15 dní od obdŕžania výzvy. Uvedená skutočnosť bola žalovanej oznámená poštovou zásielkou, ktorú si žalovaná prevzala dňa 18.02.2013. V tejto dobe už mala uhradených celých 2033,40 eur, teda poskytnutú istinu. Teda nemohla sa preto dostať do omeškania

Na základe uvedeného keďže súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná aj v časti úrokov z omeškania a preto žalobu zamietol aj v tejto časti ohľadom úrokov z omeškania.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len ,,O.s.p.“). Žalovaná bola v konaní v plnom rozsahu úspešná a v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení jej vznikol nárok na plnú náhradu trov konania. Nakoľko zo súdneho spisu žalovanej žiadna náhrada trov konania nevyplýva, nárok na náhradu trov konania si neuplatnila a trovy konania nevyčíslila, súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že za hlavný dôvod využitia opravného prostriedku považuje nezákonnosť a neopodstatnenosť rozhodnutia, nakoľko rozsudok ako aj jeho dôvody sú v rozpore so zákonom, a to predovšetkým s ust. § 53 ods. 1 a ods. 6 Občianskeho zákonníka. V odvolaní uviedol, že otázka odplaty za úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej zmluvy bola v čase uzavretia spotrebiteľského vzťahu medzi žalobcom a žalovaným výslovne upravená, a to v ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že odplatu dohodnutú v zmluve nie je možné porovnávať s úrokovými sadzbami bánk. Zároveň namietal aj nesprávne a nezákonné posudzovanie ustanovení o zmluvnej pokute ako neprijateľnej podmienke. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti tak, že žalovaného zaviaže k zaplateniu tých nárokov, ohľadne ktorých bola žaloba zamietnutá, k náhrade trov prvostupňového konania a trov právneho zastúpenia žalobcu v prvostupňovom konaní. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré špecifikoval.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku , teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“ .

V zmysle článku 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa preto prvostupňový súd správne zaoberal otázkou, či zmluvné podmienky inkorporované do štandardnej spotrebiteľskej zmluvy nepredstavujú neprimerané zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa. Prvostupňový súd pritom dospel k záveru, že výška úrokov uvedená v zmluve o revolvingovom úvere je v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu ich neprimeranosti.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že účastníci konania uzavreli dňa 29.07.2010. Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8300031482, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej čiastku úveru (,,úverový limit“) 1.500,- Eur, ktorú sa žalovaná zaviazal splatiť v 36. splátkach po 85,15 Eur splatných vždy k 30. dňu v mesiaci. Celková suma, ktorú sa žalovaná zaviazala zaplatiť (t.j. úver + úroky) činila 3.065,40 Eur. Ročná úroková sadzba predstavuje 70 %.

Z karty klienta (č.l. 24) vyplýva, že žalovanej bola vyplatená čiastka úveru vo výške 1.217,05 Eur, Žalovaná do dňa podania návrhu na vydanie platobného rozkazu uhradila v prospech žalobcu spolu sumu 2.033,40 Eur.

Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu predovšetkým zdôrazňuje tú skutočnosť, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami je netolerovateľné za žiadnych okolností. Preto správne postupoval súd prvého stupňa, ak nepriznal žalobcovi žiadané úroky predstavujúce viac ako 100 % oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere (v tom čase 12,64 % ročne, tak ako to vyplýva z internetovej stránky NBS: <http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-kategorie- sdds/urokove-sadzby/priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-ban. V tejto súvislosti odvolací

súd zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ sú úroky neplatné v celom rozsahu, nemožno ich ďalej ani moderovať, a preto súd prvého stupňa správne postupoval, ak považoval dohodu o výške úrokov za v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Táto okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o výške úrokov ako absolútne neplatnú.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnou argumentáciou prvostupňového súdu, že zmluvne „dojednaný“ úrok za poskytnutý úver vo výške 70 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi, pretože takmer šesťnásobne prevyšuje priemerné úrokové miery podobného úveru v čase uzavretia zmluvy o úvere. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Pokiaľ ide o skutočnosť, že prvostupňový súd nepriznal úroky z úveru vôbec, a teda nemoderoval výšku úrokov, odvolací súd na podporu uvedeného poukazuje na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“), v zmysle ktorej členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. Z uvedeného článku vyplýva, že vnútroštátne súdy sú povinné iba neuplatniť nekalú podmienku, aby nebola záväzná pre spotrebiteľa, nemôžu však zmeniť jej obsah. Táto zmluva totiž musí v zásade existovať ďalej bez akejkoľvek zmeny okrem odstránenia nekalých podmienok, pokiaľ je jej ďalšia existencia možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva. Pokiaľ by vnútroštátny súd mohol meniť obsah nekalých podmienok, ktoré sú uvedené v takýchto zmluvách, mohlo by sa tým ohroziť splnenie dlhodobého cieľa uvedeného v článku 7 smernice. Táto možnosť by totiž mohla prispieť k odstráneniu odstrašujúceho účinku pre predajcov alebo dodávateľov spočívajúceho v tom, že sa takéto nekalé podmienky voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnia, keďže predajcovia alebo dodávatelia by sa totiž mohli pokúšať dotknuté podmienky používať, pretože by vedeli, že aj keby bolo rozhodnuté o ich neplatnosti, mohol by vnútroštátny súd zmeniť zmluvu v potrebnom rozsahu, a tak by ich záujmy ostali zabezpečené. Článok 6 ods. nemožno chápať tak, že vnútroštátnemu súdu v prípade, že zistí existenciu nekalej podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, umožňuje zmeniť obsah uvedenej podmienky namiesto toho, aby ju voči spotrebiteľovi jednoducho neuplatnil (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-618/10 Banco Espanol de Crédito SA proti Joaquínovi Calderónovi Caminovi, bod 65, 69, 71).

Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

Ako teda vyplýva z obsahu spisu úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi konania v spotrebiteľskom úvere uzavretého dňa 29.07.2010 podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto je takéto dojednanie neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Poskytnutý úver je teda z uvedeného dôvodu bezúročný.

Podľa § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere boli aj ,,Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o.“ (ďalej len ,,zmluvné dojednania“), v ktorých v bode 14 je zakotvená zmluvná pokuta vo výške 0,065 % dlžnej sumy za každý deň omeškania (t.j. 23,725% p.a.). Odvolací súd poznamenáva, že zmluvné dojednania neboli so zmluvou o úvere ani technicky spojené a neboli ani zmluvnými stranami podpísané.

Odvolací súd v tomto prípade poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , v zmysle ktorého ,,Uvedená zmluva a VOP neboli ani len technicky spojené, avšak ani zo samotného technického spojenia zmluvy a VOP nemožno vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP“. Keďže zmluvné dojednania neboli zmluvnými stranami podpísané, nie je možné dospieť k záveru, že by bola dodržaná zákonom (§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vyžadovaná písomná forma.

Odvolateľ poukazuje na „vtesnanie sa“ do administratívneho limitu. Je však potrebné rozlišovať medzi inštitútom úrokovej sadzby (úroky za úver) a inštitútom RPMN (ročná percentuálna miera nákladov). Administratívny strop zákonodarca stanovil nie na úroky, ale na RPMN, ktorá ročná percentuálna miera nákladov zahŕňa aj poplatky a obdobie splácania. Ide o celkové náklady na úver. Nariadenie vlády č. 238/2008 Z. z. a ani žiadny všeobecne záväzný predpis nijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu. Sadzba úrokov 64,93 % je úplne drastická a nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám ( (48%), (60%), Krajský súd v Prešove vo veci (25%). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4. 1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26% na 18% a sadzbu 26% vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom. Odvolacie námietky žalobcu preto nie sú dôvodné.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovanej žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.