Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_10Co-171-2015.pdf
PDF · 99.54 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/171/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: E. F., nar. X. D. XXXX, bytom P., E. F. F. XXXX/XX, zast. splnomocnenkyňou: L.I.B. legal, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, proti žalovanej: HD Medical, s.r.o., Piešťany, Školská 2034/6, zast. advokátom: JUDr. Vladimír Gembický, Piešťany, E. Belluša 6752/8, o 3.319,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany z 21. novembra 2014 č. k. 5C 141/2008 - 207 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania účastníčok m e n í tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej k rukám jej advokáta náhradu trov prvostupňového konania v sume 477,73 eur a to do 15 dní.
V napadnutej časti trov konania štátu uznesenie súdu prvého stupňa mení tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť Okresnému súdu Piešťany náhradu trov konania štátu v sume 407,57 eur a to do 15 dní.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej k rukám jej advokáta náhradu trov odvolacieho konania v sume 21,17 eur a to do 3 dní.
odôvodnenie:
Napádaným uznesením súd prvého stupňa I. zastavil konanie, II. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej (inak za stavu označovania účastníčok tohto z povahy veci sporového konania aj podania začínajúceho také konanie za „navrhovateľku“, odporcu“ a návrh“, teda v rozpore s úpravou z ust. § 79 ods. 1 a § 90 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“ a pri označení žalovanej v čase vydania uznesenia aktuálnym, dnes však už len niekdajším obchodným menom „CHIRONAX Slovakia s.r.o.“ - pozn. odvolacieho súdu) k rukám jej „právneho zástupcu“ (stručnejšie a presnejšie „advokáta“) náhradu trov „právneho zastúpenia“ (správne len „konania“) v sume 760,89 eur do 15 dní od právoplatnosti uznesenia a III. taktiež žalobkyni uložil povinnosť „nahradiť štátu trovy konania, ktoré platil“ (tu správne „zaplatiť Okresnému súdu Piešťany náhradu trov konania štátu“) v sume 407,57 eur, i tu do 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Takéto rozhodnutie odôvodnil v časti trov konania účastníčok právne ust. § 146 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 O. s. p. a poukazmi na § 16 ods. 1 písm. a/, c/ a d/ a § 19 ods. 3 vyhlášky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci (ďalej tiež len „prvá tarifa“), § 16 ods. 2 písm. c/ vyhlášky č. 163/2002 Z. z. (ďalej tiež len „druhá tarifa“) a § 14 ods. 1 písm. c/ a d/ a ods. 2 písm. c/ a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (ďalej tiež len „tretia tarifa“). Vecne konštatoval zavinenie zastavenia konania v tejto veci žalobkyňou (pre späťvzatie žaloby bez preukázania správania žalovanej, nútiaceho žalobkyňu takto postupovať) a nemožnosť považovania za dôvod hodný osobitného zreteľa (pre nepriznanie náhrady či už žalovanej alebo štátu) prieťahov v konaní (za ktoré inak Ústavný súd Slovenskej republiky
- ďalej tiež len „ústavný súd“ nálezom v jeho veci sp. zn. IV. ÚS 665/2013 žalobkyni priznal finančné zadosťučinenie 8.000 eur) ani uplynutia značného času od vykonania lekárskeho zákroku (vedúceho k uplatneniu nároku na náhradu škody na zdraví), sťažujúceho proces dokazovania. V ďalšom sa pomerne
podrobne zaoberal jednotlivými čiastkovými položkami z vyúčtovania náhrady advokátom žalovanej a to osobitne úkonmi právnej služby, spadajúcimi do obdobia účinnosti prvej, druhej i tretej tarify, nárokom na paušálne náhrady aj daň z pridanej hodnoty (DPH), pričom vlastnými prepočtami dospel k záveru, že žalovanej z požadovaných 1.057,04 eur patrí len 760,89 eur. V časti trov konania štátu potom uznesenie bolo odôvodnené právne ust. § 148 ods. 1 O. s. p. a vecne trovami štátu na znalečnom a napokon súd prvého stupňa odôvodnil aj určenie advokáta žalovanej za platobné miesto náhrady trov, prisúdenej žalovanej i dlhšiu než zákonnú trojdňovú lehotu (hoc aj tu iba paušálnymi odkazmi na § 149 ods. 1, resp. § 167 ods. 2 a § 160 ods. 1 O. s. p.).
Proti takémuto uzneseniu podala včas odvolanie iba žalobkyňa, navrhujúc jeho zmenu nepriznaním náhrady trov konania žiadnej zo sporiacich sa strán (čiže podľa všetkého použitie pravidla podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a nie výnimky z neho, ktorú použil súd prvého stupňa). Namietala tým, že k späťvzatiu žaloby pristúpila po nečinnosti súdu trvajúcej bezmála 4 roky a za stavu nemožnosti dovoliť si vznik ďalších trov. Nie je jej vinou, ale naopak dôsledkom neúmerne dlhých prieťahov v konaní, že už nešlo objektívne došetriť jej zdravotný stav tesne po vykonaní sporného lekárskeho zákroku, zvlášť ak v príslušnom odvetví nie je zapísaný v zozname ministerstva spravodlivosti už dlhodobo žiaden znalec a aj preto bol podaný znalecký posudok znalkyňou ustanovenou ad hoc, ten však bol vyhotovený bez vyšetrenia žalobkyne, na dva razy a opakovane namietaný z pohľadu jeho odbornosti, z ktorých dôvodov je preto použitie úpravy z ust. § 150 ods. 1 O. s. p. podľa nej v tejto veci dôvodným.
Žalovaná navrhla uznesenie v napadnutých častiach potvrdiť prakticky pre názory o nepreukázaní skutočností tvrdených žalobkyňou (najmä pokiaľ malo ísť o zanedbanie zdravotnej starostlivosti žalovanou a trvalosť poškodenia zdravia žalobkyne), o možnosti pokračovania v konaní a o rozhodnutí sa žalobkyne pre späťvzatie žaloby až potom, čo ju k tomu donútil doterajší priebeh konania (nevyvíjajúceho sa pre žalobkyňu priaznivo) a nie akékoľvek správanie žalovanej (ktorá tak na zastavení konania nenesie žiadnu vinu).
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolania žalobkyne (teda otázku správnosti oboch tzv. náhradových výrokov uznesenia za situácie, keď rozhodnutie o zastavení konania naopak žiadnou z účastníčok spochybnené nebolo) a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že uznesenie v napadnutých častiach síce nemožno považovať za správne pre nesprávnosť (nedostatočnú úplnosť) právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, vedúcu tiež k mylnému použitiu ním prvej a celkom neodôvodnenému (navyše aj v tomto prípade nekorektnému) použitiu druhej tarify, navzdory tomu však odvolaniu žalobkyne šlo priznať len čiastočný vecný úspech.
Takto to muselo byť predovšetkým preto, že ani odvolací súd nepovažuje za prijateľnú argumentáciu, podľa ktorej by v prejednávanej veci mala byť dĺžka konania považovaná či už za faktor odôvodňujúci zbavenie žalobkyne jej viny na zastavení konania, alebo mala byť považovaná za dôvod hodný osobitného zreteľa pre uchránenie rovnakej účastníčky pred povinnosťou na náhradu trov konania, vzniknutých v konaní ako jej procesnej súperke, tak i štátu.
Ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (majúce zjavne tvoriť primárny právny podklad pre žalobkyňou navrhované rozhodnutie odvolacieho súdu) je legislatívnym vyjadrením pravidla, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania skončeného zastavením nemá právo na náhradu jeho trov. Okrem neho je tu však tiež ešte ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p., ktoré zakotvuje až dve výnimky z takéhoto pravidla. Podstatou prvej z takýchto výnimiek je úprava, že ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy (veta prvá ustanovenia), kým naopak druhú zákon vymedzuje (v druhej vete tu oboznamovaného ustanovenia) tak, že ak sa pre správanie odporcu (tu rozumej žalovanej) vzal (a) späť návrh (žaloba), ktorý (-á) bol (a) podaný (-á) dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca (žalovaná).
Zavinenie na zastavení konania sa potom v zmysle záverov ustálenej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry), na ktorej záveroch ani v tejto konkrétnej veci nevznikol dôvod čokoľvek meniť, zásadne posudzuje len z procesného hľadiska a pričíta tomu, kto dal k takémuto rozhodnutiu súdu podnet (takže pri späťvzatí žaloby principiálne nesie vinu na zastavení konania žalobca - tu žalobkyňa ako fyzická osoba ženského pohlavia). Toto neplatí len pri takom správaní žalovaného (tu žalovanej) v priebehu konania, ktorého dôsledkom je faktické donútenie iniciátora konania k tomu, aby dôvodne podanú žalobu vzal späť (v snahe predísť jej zamietnutiu), kedy sa naopak usudzuje na naplnenie podmienok podľa § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. Dôvod zastavenia konania pritom súd spravidla neskúma, ak sa však uvádza dôvod nasvedčujúci priamej príčinnej súvislosti medzi správaním žalovaného a späťvzatím inak dôvodnej žaloby, je povinnosťou súdu urobiť si v tomto jasno (aby tak mohlo byť zrejmé, či sa má pri rozhodovaní o trovách zastaveného konania rozhodovať podľa niektorej výnimky z pravidla a ak áno, podľa ktorej, alebo súhrn pre rozhodnutie významných okolností nasvedčuje potrebe postupu podľa pravidla). Napokon definitívnym pomocným vodítkom pri riešení tej dilemy, či použiť pravidlo alebo výnimku, je vznik trov konania s požadovanou náhradou na strane toho, komu by sa prípadne mali trovy nahrádzať - kde ide o vodítko prameniace z pomerne jednoduchej a logicky dosť ťažko spochybniteľnej úvahy, že ak tu nie sú buď trovy majúce sa nahradiť a/alebo požiadavka na ich náhradu, nie je dôvod nepoužiť pravidlo. Práve v takomto prípade totiž rozdiel medzi rozhodnutím, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu jeho trov a iným rozhodnutím, podľa ktorého by náhrada nemala byť priznaná len účastníkovi bez viny na zastavení konania, vykazuje prvky skôr akademického sporu a opakom (a contrario) tu treba dovodiť, že postup podľa ktorejkoľvek z viet ust. § 146 ods. 2 O. s. p. má svoje opodstatnenie len pri pozitívnom rozhodovaní o náhrade (teda o tom, že sa povinnosť na náhradu aj uloží, nie teda i vtedy, ak ju uložiť nemožno).
Pri rešpektovaní úvah zhora bolo treba súhlasiť so súdom prvého stupňa v tom, že žalobkyňa si späťvzatím žaloby bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu (tobôž teda nie z dôvodu nasvedčujúceho správaniu žalovanej, pre ktoré by inak dôvodná žaloba musela byť vzatá späť) sama vytvorila procesnú situáciu, v ktorej ubrániť sa tzv. náhradovej požiadavke protistrany v spore šlo len veľmi ťažko. Dôvodom pre nepriznanie náhrady pritom nemohla byť dĺžka konania, pretože späťvzatie žaloby s poukazom na ňu bolo len prejavom faktickej rezignácie na pôvodne požadovanú súdnu ochranu a nie svedectvom splnenia žalobou vyžadovanej povinnosti až v priebehu konania (ako najčastejšieho počínania vynucujúceho si späťvzatie žaloby, po ktorom ďalšie vedenie konania už stráca zmysel). Podľa názoru odvolacieho súdu tu absentoval i akýkoľvek dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady (ktorú by za vyššie opísaného stavu vecí šlo - či už celkom alebo sčasti - nepriznať nanajvýš žalovanej a nie obom účastníčkam, z ktorých žalobkyni právo na náhradu nevzniklo zo zákona a to práve pre zavinenie ňou zastavenia konania), keďže žalobkyňou uvádzané dôvody, majúce ju priviesť k späťvzatiu žaloby, boli dôvodmi na strane súdu prvého stupňa a nie žalovanej (ktorá dĺžku konania nebola preukázateľne schopná žiadnym spôsobom ovplyvniť). Pri posudzovaní otázky existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pritom rozhodne nemohlo byť bez významu ani už súdom prvého stupňa spomenuté finančné zadosťučinenie, priznané žalobkyni v konaní pred ústavným súdom. I keď poukaz na takýto argument môže evokovať dojem revanšu (súdu primárne povinného poskytnúť účastníčke zadosťučinenie za - hoc aj dôvodnú - sťažnosť na prieťahy v konaní, sekundárne potom povolaného rozhodovať o trovách konania za účasti rovnakej osoby), pre rozhodovanie súdov oboch stupňov v prejednávanej veci mohlo (a aj muselo) mať význam výlučne to, či rozhodnutie o zaťažení žalobkyne náhradovou povinnosťou by mohlo byť chápané ako prílišná tvrdosť preto, žeby žalobkyňa po skončení konania bez vydania ňou pôvodne požadovaného rozhodnutia súdu mala byť na tom horšie, než keby žiadne konanie ani neviedla.
Pri nazeraní na problém náhradovej povinnosti aj touto optikou totiž nešlo nevidieť rozdiel medzi množstvom iných súdmi prejednávaných vecí (v ktorých „po“ obraznom „hodení ručníka do ringu“ iniciátor konania nedocielil z ním požadovaného nič a ešte má znášať povinnosť na náhradu trov konania svojho súpera v spore) a tou konkrétnou posudzovanou tentoraz (v ktorej žalobkyňa k späťvzatiu žaloby bez preukázania správania žalovanej donucujúceho ju k takému kroku pristúpila až s vedomím priznania jej ústavným súdom len na finančnom zadosťučinení sumy viac než dvojnásobne prevyšujúcej sumu požadovanú od žalovanej, z ktorej by aj po odrátaní súm tzv. istiny požadovanej žalobou a súčtu oboch náhradových povinností, vyplývajúcich z napádaného uznesenia súdu prvého stupňa, žalobkyni malo ostať ešte viac než 3.500 eur - nakoľko 8.000 - 3.319,39 - 760,89 - 407,57 = 3.512,35).
Dôvod pre uchránenie žalobkyne pred povinnosťou na náhradu trov konania žalovanej ani štátu tak ani podľa odvolacieho súdu nejestvoval, prvá z takýchto náhrad (patriaca žalovanej) však pre čiastočnú chybnosť úvah premietnuvších sa aj v odôvodnení napádaného uznesenia bola ale priznaná vo vyššej, než prináležiacej sume.
Podľa § 1 vyhlášky č. 180/1991 Zb. o odmenách a náhradách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci na určenie výšky odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za premeškaný čas v súvislosti s poskytovaním právnej pomoci komerčnými právnikmi sa vzťahuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci.
Podľa § 13 ods. 1 vyhlášky č. 240/1990 Zb. sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci určená podľa hodnoty veci je z hodnoty nad 10.000 Kčs (neskôr Sk) do 200.000 Kčs 400 Kčs a 10 Kčs za každých začatých 1.000 Kčs.
Podľa § 27 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb táto vyhláška nadobúda účinnosť 1. apríla 2002 s výnimkou § 15 a § 18 až 20, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2003.
Pri riadení sa tiež práve odcitovanými ustanoveniami prvej i druhej tarify, ako aj vyhlášky upravujúcej odmeňovanie komerčných právnikov (ktorým bol v čase začatia poskytovania právnych služieb žalovanej i jej terajší advokát) nemohlo obstáť určenie výšky odmeny za právne zastúpenie žalovanej pri prvých štyroch úkonoch (z rokov 2001 a 2002) a to pre neobhájiteľnosť záveru o odmene za jeden úkon právnej pomoci v sume uvádzanej súdom prvého stupňa (96,26 eur alebo 2.900 niekdajších Sk). Prakticky to isté platilo u zmienky o honorovaní ostatného z nich (tu rozumej odvolania z 12. februára 2002 podaného v mene žalovanej proti uzneseniu o tzv. preddavkovej povinnosti) podľa druhej tarify, kde súdu prvého stupňa podľa všetkého uniklo, že táto vyhláška nadobudla účinnosť až po urobení úkonu, o ktorom tu je reč.
Ak potom tarifná odmena za jeden úkon právnej služby vypočítaná z hodnoty veci v čase účinnosti prvej tarify činila len 1.300 Sk (400 + 10x 90), žalovaná bola povinná svojmu právnemu zástupcovi zaplatiť na odmene za prvé tri úkony riadne identifikované odôvodnením napádaného uznesenia súdu prvého stupňa (i s odkazmi na ustanovenia § 16 ods. 1 písm. a/, c/ a d/ prvej tarify, vymedzujúce úkony honorovateľné plnou odmenou) len 3.900 Sk (3x 1.300), za úkon štvrtý len polovicu odmeny v rovnakej výške, teda 650 Sk (1.300: 2, tu por. i odkaz súdu prvého stupňa na § 16 ods. 2 písm. c/ nepatričnej druhej tarify, zhodou okolností nachádzajúce sa na celkom rovnakom mieste i v tarife prvej) a na paušálnych náhradách k týmto úkonom 400 Sk (4x 100). To znamenalo, že v období účinnosti prvej tarify žalovanej vznikli trovy s nárokovateľnou náhradou len v sume 4.950 Sk, teda po konverzii na dnešnú menu 164,31 eur (4.950 : 30,126).
Za stavu nepodania odvolania aj žalovanou a akceptovania ňou takto krátenia požadovanej náhrady zo strany súdu prvého stupňa potom všetky ďalšie súdom prvého stupňa akceptované úkony boli vykonané v roku 2006 (ďalšie odvolanie proti uzneseniu o preddavkovej povinnosti z 13. marca 2006), resp. v roku 2014 (účasť na pojednávaní 23. mája 2014 a podanie vyslovujúce súhlas so späťvzatím žaloby z 8. septembra rovnakého roka) a takto až v čase účinnosti tretej tarify. Tu odmena za jeden úkon patrila (podľa § 10 ods. 1 tretej tarify v spojení s jej ust. § 14 ods. 2 písm. c/ v znení platnom a účinnom do 30. júna 2013, resp. v spojení s ust. § 13a ods. 1 písm. c/ a contrario a písm. d/, ods. 2 písm. b/ per analogiam a ods. 5 v znení platnom a účinnom od 1. júla 2013) v správne okresným súdom ustálených sumách 60,58 eur (1.825 Sk prekonvertovaných na dnešnú menu ako polovica z 3.650 Sk), resp. 121,17 a opäť 60,58 eur (41,49 + 8x 9,96 pri účasti na pojednávaní a len polovica z takéhoto súčtu pri nemožnosti akceptovania vyššej než takejto odmeny u súhlasu so späťvzatím žaloby, ktoré z povahy veci už nejde považovať za podanie týkajúce sa veci samej - zvlášť, ak sa súhlas so späťvzatím vysloví a nie naopak). V období účinnosti tretej tarify tak čiastková nárokovateľná náhrada na odmene predstavovala sumu 242,33 eur (60,58 + 121,17 + 60,58), na paušálnych náhradách 19,40 eur (nižších než účtovateľných
3,32 eur k celkovo piatemu úkonu a 2x 8,04 eur k ostatným dvom) a po možnosti priznania u úkonu z roku 2006 DPH len z odmeny (12,12 eur ako 20% zo 60,58) a u úkonov z roku 2014 z odmeny aj paušálnych náhrad (39,57 eur ako 20% z 197,83; tu por. i § 18 ods. 3 tretej tarify v znení platnom a účinnom do 31. mája 2009 vrátane i po takomto čase a čl. I bod 16 a čl. II vyhlášky č. 209 /2009 Z. z.) a celková čiastková náhrada v tomto prípade sumu 313,42 eur (242,33 + 19,40 + 12,12 + 39,57).
Ak potom advokátovi žalovanej vzniklo právo ním zastupovanej účastníčke vyúčtovať na odmene, paušálnych náhradách a DPH celkom nanajvýš sumu 477,73 eur (164,31 + 313,42), práve takáto suma predstavovala aj nárokovateľnú náhradu trov konania a zároveň sumu majúcu sa zaplatiť žalobkyňou, nesúcou vinu na zastavení konania v prejednávanej veci.
Odvolací súd preto v tejto časti uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. zmenil (právne aj fakticky) spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho uznesenia (zahŕňajúcim tiež nahradenie slovného spojenia „náhrada trov právneho zastúpenia“, opodstatneným len v prípade vzniku účastníkovi s právom na náhradu tzv. advokátskych aj iných trov, všeobecnejším a tradičným slovným spojením „náhrada trov konania“).
V časti trov konania štátu potom uznesenie správne v jeho podstate (pokiaľ šlo o nikým úspešne nespochybnenú sumu trov štátu na znalečnom, reprezentujúcu tzv. náhradovú povinnosť voči nemu i osobu majúcu mu náhradu zaplatiť) a preto fakticky súce na potvrdenie (§ 219 O. s. p.) zmenil len právne (i tu podľa § 220 O. s. p.) tak, ako to vyplýva z druhej vety výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu (keďže v tomto prípade bolo treba vyjadriť i okresným súdom zrejme nepostrehnutý rozdiel medzi trovami konania a ich náhradou a určiť tiež platobné miesto náhrady v osobe súdu, ktorý reálne rozpočtové prostriedky na znalečné vynaložil).
K obom takýmto rozhodnutiam pritom platí, že súd prvého stupňa síce dôvod pre odchýlenie sa ním od zákonnej trojdňovej lehoty plnenia oboch náhrad nevymedzil, tento však odvolací súd zhliadol práve v uspokojení sa žalovanou i štátom s poskytnutím žalobkyni takejto výhody (dlhšej 15-dňovej lehoty).
Pri takomto výsledku odvolacieho konania v ňom žalovaná (usilujúca o potvrdenie uznesenia súdu prvého stupňa) zaznamenala úspech len v rozsahu 62,79% (477,73: 760,89x 100), zvyšok v rozsahu 37,21% (100 - 62,79) bol procesným úspechom odvolávajúcej sa žalobkyne a výsledkom odvolacieho konania medzi účastníčkami tak bol prevažný čistý úspech žalobkyne iba v rozsahu 25,58% (62,79 - 37,21).
Len takýmto percentom bolo potom možno priznať úspešnejšej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania. Z tých za tie účelne vynaložené šlo považovať len trovy s nárokovateľnou náhradou, ktoré tu predstavovalo iba 60,58 eur na odmene (vyjadrenie k odvolaniu voči inému rozhodnutiu, než vo veci samej, zasluhujúce si polovicu základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 13a ods. 2 písm. b/ tretej tarify a nie účtovanú celú odmenu), 8,39 eur na paušálnej náhrade (§ 16 ods. 3 tretej tarify) a 20% DPH zo súčtu takýchto súm v sume 13,79 eur (§ 18 ods. 3 tretej tarify), spolu teda len 82,76 eur a z tých 25,58% činilo 21,17 eur.
To bol dôvod, pre ktorý odvolací súd žalobkyni v odvolacom konaní podľahnuvšej podľa § 224 ods. 1 a 2 a § 142 ods. 2 O. s. p. uložil povinnosť na zaplatenie náhrady trov odvolacieho konania žalovanej len v sume vyplývajúcej z tretieho (ostatného) výroku tohto jeho uznesenia, pričom pri konečnej podobe svojho rozhodnutia taktiež rešpektoval stav nedostatku vzniku iných trov než na právnej službe (§ 151 ods. 8 O. s. p. a contrario) i platobné miesto náhrady v osobe advokáta (§ 149 ods. 1 O. s. p.), na rozdiel od súdu prvého stupňa ale nezistil existenciu žiadneho dôvodu pre odchýlku od zákonnej lehoty plnenia (§ 160 ods. 1 O. s. p.).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Ak povinnosti ním uložené nebudú splnené dobrovoľne v lehotách ním urče
ných, možno sa ich splnenia domáhať exekučne.