Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-15C/11/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II v právnej veci žalobcov: X. U.. R. M., O.. XX.X.XXXX, X. Y. M. U.., O.. XX.X.XXXX, D. V. X. M., V. XX, proti žalovanému: N. K. D. M., F..E..D.. X. G., F. F. F. D. M., C. XX XXX XXX, za účasti vedľajšieho účastníka: F. M. P., Z. N. XX, V., C. XX XXX XXX, zastúpená R. - F. P., R..F.., Y. E. X, V., IČO 00 151 700, v konaní o náhradu škody na zdraví, takto

rozhodol:

Žalobu žalobcov v l. a 2. rade na odškodnenie bolestného z a m i e t a.

O trovách účastníkov konania a štátu súd rozhodne samostatným uznesením.

odôvodnenie:

Predmetom tohto konania bol nárok žalobcov v l. a 2 . rade na náhradu škody na zdraví titulom mimoriadneho odškodnenia bolestného, ku ktorej došlo pri dopravnej nehode dňa 26.3.1996, zavinenej osobným motorovým vozidlom W.: M. XX-XX, ktoré riadila Ing. X. X. a prevádzkovateľom ktorého bol žalovaný.

Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 29.9.1999 sp. zn. , v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15.2.2000 sp. zn.13Co/409/1999, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 3.4.2000, súd pôvodnú žalobu (P. V. Ž. R. R. U., Y. M. F.. R. U.. Y. M.) P. C.. X. X. K., E. D. Z. M. X. X. U. Ž. R. C.. X. a nároky žalobcov proti žalovanému vylúčil na samostatné konanie. Predmetným právoplatným rozsudkom súd už právne posúdil daný právny vzťah tak, že napriek tomu, že škodu K. C.. X. R. X., O. L. U. V. L. O. K. K. Z. Š., P.e činnosť, ktorú uskutočňovala v čase nehody, vykonávala pri plnení pracovných úloh v rámci pracovného pomeru so žalovaným a brať na zodpovednosť za vzniklú škodu je možné iba prevádzkovateľa motorového vozidla (žalovaného), pretože nebolo možné ustáliť zodpovednosť priameho škodcu - vodiča podľa ust. § 420 ods. 2 OZ.

Čiastočným rozsudkom zo dňa 28.10.2011 sp. zn. súd rozhodol o časti uplatnených nárokov žalobcov tak, že žalobu Y. M. st. v časti náhrady za stratu na zárobku zamietol, konanie v časti o zaplatenie úrokov z omeškania, náhradu vecnej škody a o nároku R. U. na náhradu nákladov spojených s liečením zastavil na základe späťvzatia žaloby v tejto časti a v prevyšujúcej časti nároky všetkých žalobcov súd vylúčil na samostatné konanie.

Ďalším čiastočným rozsudkom zo dňa 29.6.2012 v konaní sp. zn. súd rozhodol o nárokoch žalobcov R. U. R. Y. M. F.. R. X. P. Č. X.Č. O. Ž. R. M.. Y. M. U.. R. Y. M. na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o trovách konania.

Pri rozhodovaní o vylúčených nárokoch súd vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa v l. rade sa domáhala pôvodne žalobou z 10.6.1997 náhrady vecnej škody v sume 4000 Sk a odškodnenia 20- násobku základného bodového ohodnotenia v sume 83.250 Sk, kedy podľa posudku lekára jej patrilo v bodovom hodnotení 138,75 bodov a náhrada činila 4.155 Sk, ktorú sumu žalobkyni zaplatila poisťovňa. Žalobca v 2. rade sa domáhal rovnako žalobou z 10.6.1997 odškodnenia 20-násobku základného bodového ohodnotenia v sume 137.860 Sk, kedy podľa posudku lekára mu patrilo v bodovom hodnotení 229,75 bodov a náhrada činila 6.893 Sk, ktorú sumu mu zaplatila poisťovňa a náhrady vecnej škody v sume 900 Sk. Ďalším podaním z 24.4.2008 sa domáhala žalobkyňa v 1. rade zvýšenia odškodnenia za bolesť na 40- násobok v sume 5.516,83 eur ( 166.200.-Sk). Súd túto zmenu žaloby pripustil uznesením z 25.10.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.11.2011.

V predmetnom konaní súd uznesením z 26.5.2014 konanie o nároku mal. Y. M. na odškodnenie v celom rozsahu zastavil a konanie o nárokoch žalobcov v 1. a 2. rade na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia taktiež zastavil na základe späťvzatia žaloby v tejto časti. Predmetom tohto konania tak zostal nárok žalobcov v 1. a 2. rade titulom mimoriadneho odškodnenia bolestného.

Náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia (SSU) sú dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví, i keď sú upravené spoločne a podrobne vo vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a SSU v znení neskorších predpisov. Oba druhy odškodnenia sú náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a majú slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzovania v živote. Odškodnenie za bolesť patrí za vytrpenú bolesť, nie za bolesť budúcu (následnú), ktorá sa odškodňuje v rámci nároku na náhradu za SSU. Dôvody umožňujúce výnimočné zvýšenie odškodnenia za bolesť treba vyvodzovať predovšetkým z okolností vymedzených v časti A- Zásady pre hodnotenie, odd. I- Odškodnenie za bolesť ods. 6,7, tvoriacich prílohu vyhl.č.32/65 Zb., najmä ak ani zvýšenie odškodnenia na dvojnásobok základnej sadzby nepostačuje na primerané zmiernenie ich následkov s prihliadnutím na rozsah a povahu zranení utrpených pri úraze a bolestivú a komplikovanú liečbu, ako aj jej trvanie.

V zmysle ust. § 2 ods. 1 cit. vyhlášky sa odškodnenie za bolesť poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním následkov, a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. Podľa ods. 2 odškodnenie za bolesť nepatrí za jednoduché duševné reakcie na postihnutie organizmu, ktoré sú prechodného rázu, ani za zmeny v organizme, ktoré sú krátkodobé, že nie je potrebné ich liečenie, prípadne ich nemožno ani objektívne zistiť, rovnako ani za bolesť budúcu a za bolesť vznikajúcu zo zmien predtým už existujúcich. K tomu, aby mohol konajúci súd rozhodnúť, že žalobcom prináleží mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť v zmysle ust. § 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky, musia žalobcovia preukázať, že poškodením zdravia a jeho liečením trpeli takými mučivými bolesťami, že nepostačuje základné odškodnenie v zmysle sadzieb pre hodnotenie a ani odškodnenia na základe zvýšenia, ktoré môže vykonať lekár v zmysle ust. ods. 6 Zásad pre hodnotenie, ktoré tvoria prílohu vyhl. č. 32/65 Zb.

Poranenia sú bolestivé vo všeobecnosti, čomu zodpovedá im prináležiaca výška základného bodového ohodnotenia v zmysle cit. vyhl., keďže za každé zranenie je stanovená bodová hodnota bolestného, pričom v tomto hodnotení je už vyjadrený stupeň bolesti, ktoré poškodený prekoná po poranení. Posudzovanie bolestného je odbornou medicínskou otázkou a pre priznanie odškodnenia nad rozsah ustanovenia § 7 ods. 2 cit. vyhl. musí poškodený v konaní preukázať, že stupeň vytrpených bolestí má charakter mučivých útrap, čo vzhľadom na značne subjektívny charakter pociťovania bolesti môže objektívne zhodnotiť len lekár - odborník.

Mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť prichádza do úvahy iba ojedinele v prípadoch, ak ide o zvlášť mučivé stavy, ktoré však je potrebné preukázať.

Citovaná vyhláška č. 32/65 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (SSU) upravuje 2 prípady, v ktorých možno odškodnenie primerane zvýšiť. Prvý prípad je upravený v § 6

ods. 2 tejto vyhlášky, podľa ktorého suma zodpovedajúca základnému počtu bodov, zistenému lekárom, sa primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodenému vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote, spoločnosti a ktoré v dôsledku poškodenia sú obmedzené alebo stratené. Druhý prípad primeraného zvýšenia sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov zistenému lekárom upravuje ust. § 7 ods. 3 vyhlášky, podľa ktorého v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to i nad ustanovené najvyššie výmery odškodnenia. Použitie tohto ustanovenia je však svojou povahou výnimočné, čo je vyjadrené pojmom „dôvody hodné osobitného zreteľa“.

Postup podľa § 7 ods. 3 cit. vyhlášky je svojou povahou výnimočný, kvalitatívne predstavuje zmenu podmienok vyjadrenú pojmom „ dôvody hodné osobitného zreteľa“, avšak pri takomto zvýšení sa prihliada na mimoriadnu povahu a okolnosti konkrétneho prípadu. Zmyslom odškodnenia za bolesť a SSU ako jednorazovej peňažnej náhrady je poskytnúť poškodenému adekvátnu satisfakciu za ním prekonané a nezávislé fyzické a psychické útrapy a zároveň jeho účelom je, aby bola v čo najväčšom rozsahu zodpovedajúcom stavu poškodeného zabezpečená možnosť vytvorenia optimálnych životných podmienok pre ďalšiu existenciu zmenenej osobnej situácie. Dôležitý pritom nie je násobok základného počtu bodov, ale suma odškodnenia tomu zodpovedajúca.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe 10.5.1999 uviedol, že žalobcom bola vyplatená titulom náhrady škody spôsobenej predmetnou dopravnou nehodou peňažná čiastka 135.640.- Sk, ktorú uhradila na základe plnenia z poistného vzťahu Slovenská poisťovňa, avšak žalobcovia sa domáhajú aj ďalších nárokov, ktoré žalovaný neuznáva ani čo do dôvodu, ani čo do výšky. Zvýšenie základného bodového ohodnotenia považoval u žalobcov za neprimerane vysoké a priečiace sa dobrým mravom, preto považoval žalobu za neopodstatnenú.

Podaním zo 17.8.1999 Slovenská poisťovňa, a.s. oznámila súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného, súčasne oznámila, že žalobkyni v 1. rade uhradili dňa 23.12.1996 sumu 9.600 Sk za škodu na motorovom vozidle, sumu 4.155 Sk za bolestné za 138,75 bodov a za náklady vynaložené so zdravotnou starostlivosťou uhradili VZP vo výške 29.340 Sk + 16.923 Sk.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcov, svedkov, posudkom o bolestnom zo dňa 26.10.1996, znaleckými posudkami, pripojenými spismi Okresného súdu Košice II sp. zn. , zn. , zn. a ďalšími listinnými dôkazmi, na základe ktorých zistil nasledujúci skutkový stav:

Žalobkyňa v l. rade utrpela dňa 26.3.1996 škodu na zdraví pri dopravnej nehode, ktorá bola prejednávaná v trestnom konaní pred Obvodnou prokuratúrou Košice II pod sp. zn. s výsledkom podmienečného zastavenia trestného stíhania proti obvinenej Ing. Vlaste Vavrákovej ako vodičke osobného motorového vozidla, ktorým spôsobila dopravnú nehodu porušením základných povinností účastníka cestnej premávky, keď sa zrazila s oprotiidúcim osobným motorovým vozidlom, ktoré riadil žalobca v 3. rade. Žalobkyňa v l. rade utrpela rôzne zranenia, a to vytknutie stehnovej kosti v bedre, tržnozmliažd. rany na tvári, pomliaždenie tváre a ruky. Z lekárskeho posudku vyhotoveného 26.10.1996 MUDr. E. E. K. I. O. G.. P. X. M. vyplynulo, že bolestné žalobkyne v základnom bodovom ohodnotení bolo určené vo výške 138,75 bodov, pričom lekár vykonal už zvýšenie bodov podľa Zásad pre hodnotenie A.I.6.b; pretože povaha zranenia si vyžiadala bolestivejší spôsob liečby a podľa zásad pre hodnotenie A.I.46b; pretože pacientka bola gravidná.

Z výpovede žalobkyne v l. rade vyplynulo, že pri nehode mala vykĺbenú koksu, čo znamenalo mesiac kľud na lôžku, 4 mesiace chodila o barlách a všetko sa to udialo počas jej tehotenstva, kedy vôbec nevychádzala von, pretože mesiac bola hospitalizovaná a potom v domácom liečení, pričom jej tehotenstvo v dôsledku nehody prebiehalo problémovo, mala aj zranenia hlavy a ruky, operáciu neabsolvovala, ale bola v narkóze pri naprávaní koksy. Vyjadrovala sa aj k následkom nehody, a to bolestiam kĺbu a bolestiam chrbtice s tým, že pri spánku, pri ležaní a pri dlhšej chôdzi alebo námahe pociťuje bolesti v okolí kĺbu. Poukázala na to, že má fóbiu z cestovania motorovým vozidlom a že

rezignovala nad vyšetreniami, pretože tie nie sú podľa nej objektívne. Pokiaľ sa týka jej syna, ten mal komplikovanú zlomeninu stehennej kosti, nebol operovaný, ale bol liečený novou metódou, bol hospitalizovaný asi mesiac a taktiež mal pomliaždenie tváre s tým, že dnes to už nie je viditeľné, ale asi trištvrte roka po nehode mal veľké bolesti, po prepustení z nemocnice asi mesiac sa učil chodiť a chorú nohu mal o 2 cm kratšiu, čo sa prejavilo pri bežnej chôdzi, vytvoril sa mu na nohe kalus v časti zlomeniny a v dôsledku strhnutia náplastí mu vznikli rany na lýtkach. Vyjadrovala sa aj k pôrodu dcéry cisárskym rezom s tým, že po pôrode zaostával psychomotorický vývoj dcéry, avšak nevedela posúdiť, či zdravotný stav maloletej dcéry je v dôsledku dopravnej nehody alebo nie.

K liečbe jej zranení uviedla, že boli to hrozné a neskutočné pocity z dôvodu, že mesiac musela ležať na lôžku a zároveň pozerať na svoje dieťa, ktoré leží a trpí počas liečby, keď nevedel chodiť, pričom zároveň na jednej izbe ležali aj s jej matkou R. U., aby to lepšie psychicky znášali. Poukázala na to, že všetko je evidované v zdravotných záznamoch, aj o braní liekov a komplikáciách počas liečby, ktoré videla v tom, že mesiac pred pôrodom bola hospitalizovaná pod neustálym dohľadom. V súvislosti so zdravotným stavom naposledy bola u lekára 3.4.2002 a to na rehabilitačnom oddelení. Niekedy v októbri 1996, keď nastupovala na vysokú školu svojej lekárke uviedla, že sa cíti dobre z dôvodu, že potrebovala potvrdenie k prijímacím pohovorom na školu, avšak v rámci preventívnych prehliadok už uviedla lekárom, aké má problémy, ale sama nenavštevovala žiadnych lekárov. Ako učiteľka telesnej výchovy mala problémy, cítila v nohe nepríjemnú bolesť, tzv. lupavý pocit v kĺbe pri výjazdoch so žiakmi alebo chodení pešo. V súvislosti s psychickými zábranami pri cestovaní vozidlom nenavštívili so synom žiadneho psychológa, pretože jedinou zábranou, ktorú obaja zaznamenali je nepríjemný pocit z cestovania v motorovom vozidle.

O jednotlivých trvalých následkoch tejto nehody svedčí znalecký posudok č.1/2005 zo dňa 13.8.2005 vyhotovený znalcom z odboru zdravotníctva, odvetvie ortopédia MUDr. Bielekom Jurajom, z ktorého okrem iného súd mal za zrejmé, aké zranenia utrpeli obaja žalobcovia pri autonehode a možno ich hodnotiť z lekárskeho hľadiska za ťažké. Rany u žalobkyne v 1. rade boli ošetrené chirurgicky, vykĺbený bedrový kĺb bol u nej v deň úrazu reponovaný a ďalej pokračovala v konzervatívnej liečbe- mesiac kľud na lôžku a pasívna rehabilitácia za pomoci rehabil. pracovníka, potom nasledovala ambulantná liečba za pomoci francúzskych barlí 3 mesiace a prakticky zranenie nezanechalo trvalé následky. Prvé ľahšie ťažkosti uvádzala žalobkyňa podľa záznamov na KUCH 4 mesiace od úrazu, ale kĺb nebol bolestivý na tlak a neboli prítomné ani lúpavé fenomény pri pohyboch, neboli teda u nej zistené príznaky svedčiace pre výrazné trvalé zmeny, okrem miernych ťažkostí pri dlhodobom státí a zmene počasia.

Aj poranenia žalobcu v 2.rade súviseli podľa znalca jednoznačne s dopravnou nehodou, zlomenina tela ľavej stehnovej kosti bola liečená konzervatívne repozíciou v ťahu náplasťovou vertikálnou extenziou po dobu 4 týždňov, po 2 mesiacoch liečby bola končatina kratšia o 1,5 cm, po 6 mesiacoch po rehabilitácii bolo skrátenie o 1 cm a po 9 rokoch od úrazu pri vyšetrení nepociťuje žalobca žiadne ťažkosti, plne zaťažuje, športuje bez problémov a končatiny sú rovnako dlhé., teda zranenie nezanechalo žiadne trvalé následky. Pokiaľ ide o bolesti, podľa znalca pri vyšetrení a rozhovore so žalobkyňou 12.6.2005 nezistil ňou uvádzané ťažkosti - lúpanie a praskanie v kĺbe a jedine uvádzala mierny pocit tlaku alebo ľahkej bolesti pri dlhšom státí alebo pri výraznej zmene počasia. Ani žalobca v 2. rade pri vyšetrení neuvádzal znalcovi žiadne bolesti a zlomenina bola ideálne prestavaná, preto žalobca nie je vylúčený zo žiadnych aktivít.

F. U.. V. pred súdom uviedla, aké mali žalobcovia po nehode obmedzenia v štúdiu a v živote s tým, že žalobkyňa v 1. rade sa jej sťažovala na bolesti kĺbu pri zmene počasia a na zmenu v partnerskom živote. K samotnej liečbe a bolestivosti zranení sa nevyjadrovala. Rovnako svedkyňa M. R. sa vyjadrovala pred súdom iba k obmedzeniam v pohybe a zdravotným problémom žalobkyne pri dlhšom státí a sedení s tým, že sa sťažuje na bolesti kĺbu a má strach z jazdy motorovým vozidlom. Svedkyňa Mgr. U. Y. poukázala na to, že žalobkyňa kvôli vážnym zraneniam pri nehode bola oslobodená od účelových cvičení a od športových aktivít v rámci Špeciálnej ZŠ, kde sú obidve zamestnané, nevedela sa ale vyjadriť k užívaniu liekov, či k samotnej liečbe zranení žalobcov.

Nakoľko žalobcovia mali výhrady a námietky k č. 1/2005 znalca JUDr. V. a menovaný znalec už nie je znalcom, súd vo veci nariadil kontrolné znalecké dokazovanie U.. G. V., znalcom z odboru zdravotníctvo, odvetvie ortopédia, ktorý mal posúdiť otázky v súvislosti s predmetom konania, t.j. nárokom na mimoriadne odškodnenie bolestného u oboch žalobcov, teda posúdiť priebeh, bolestivosť a spôsob ich liečby, výskyt prípadných komplikácií a určiť aj bodové hodnotenie bolestného. Zo záveru jeho znaleckého posudku č.27/2015 zo dňa 23.2.2015 súd zistil, že bodové vyjadrenie odškodnenia za bolesť podľa vyhl. č. 32/1965 Z.z. u žalobkyne v l. rade následkom zranení, ktoré utrpela pri dopravnej nehode 26.3.1996, stanovil znalec na 96,25 bodov. Po dôkladnej analýze dostupnej zdravotnej dokumentácie a klinického vyšetrenia žalobkyne v l. rade znalec konštatoval, že liečenie popísaných zranení u žalobkyne a to vykĺbenie ľavého bedrového kĺbu, pomliaždenie tváre s tržnými ranami, pomliaždenie hlavy s tržnými ranami, pomliaždenie ľavej obličky ľahkého stupňa s krvácaním z vývodných močových ciest prebiehalo obvyklým, korektným a štandardným spôsobom bez akýchkoľvek prípadných sprievodných komplikácií a žiadne mimoriadne, resp. neobvyklé okolnosti sa počas liečby u nej nevyskytli. Z medicínskeho hľadiska teda neexistujú dôvody, pre ktoré by bolo pri odškodňovaní bolesti u žalobkyne možné a nutné postupovať podľa § 7 ods. 3 cit. vyhlášky, pretože z medicínskeho hľadiska sa nejedná o výnimočný prípad hodný mimoriadneho zreteľa. Bodové vyjadrenie odškodnenia za bolesť u žalobcu v 2. rade následkom zranení, ktoré on utrpel pri predmetnej dopravnej nehode - zlomenina tela ľavej stehennej kosti s posunom kostných úlomkov, pomliaždenie pravej strany tváre s krvnou podliatinou, stanovil znalec na celkom 153,75 bodov a rovnako po dôkladnej analýze dostupnej zdravotnej dokumentácie a klinického vyšetrenia žalobcu znalec konštatoval, že liečenie vyššie popísaných zranení u žalobcu rovnako prebiehalo obvyklým štandardným a korektným spôsobom bez akýchkoľvek prípadných sprievodných komplikácii a ani u žalobcu v 2. rade z medicínskeho hľadiska neexistujú dôvody, pre ktoré by bolo pri odškodňovaní bolesti možné a nutné postupovať ako v prípade hodného mimoriadneho zreteľa.

Znalec v znaleckom posudku podrobne špecifikoval jednotlivé zranenia utrpené oboma žalobcami, ďalej popísal spôsob ich liečby a opísal aj charakter zranení s tým, že zranenia pri nekomplikovanom priebehu nezanechávajú trvalé následky na zdravotnom stave. Celkom žalobkyňa v l. rade bola hospitalizovaná vo FN L. Pasteura v Košiciach od 26.3.1996 do 26.4.1996, t.j. 31 dní vrátane, plné zaťažovanie zranenej končatiny je možné po uplynutí cca 3 mesiacov od úrazu a po uplynutí 6 mesiacov možno luxáciu pokladať za bezpečne zhojenú. Rovnako žalobca v 2. rade bol hospitalizovaný 31 dní ako žalobkyňa v l. rade, tiež u neho zaťažovanie zranenej končatiny bolo možné po uplynutí 3 mesiacov a po uplynutí 6 mesiacov aj jeho zlomeninu pokladal znalec za bezpečne zhojenú. Zranenie - vykĺbenie ľavého bedrového kĺbu, intenzitu bolesti hodnotil u žalobkyne v l. rade ako stredne silnú až silnú, ktoré v prvých dňoch po úraze je tlmená analgetikami, čo trvá 3 až 5 dní a následne bolesti sa postupne zmierňujú a ustupujú po uplynutí 10 - 12 týždňov po úraze. Ďalšie zranenia žalobkyne posúdil znalec ako mierne bolestivé zranenia, pričom bolestivosť odznieva v priebehu niekoľkých prvých dní po úraze. U žalobcu v 2. rade zlomeninu stehennej kosti považoval za bolestivé zranenie a intenzitu bolesti hodnotil ako silnú, pričom bolestivé štádium trvá prvých 5 až 10 dní, následne bolesti sa zmierňujú bežnými analgetikami a úplný ústup bolesti očakáva sa 10 - 12 týždňov po úraze. Ďalšie zranenie žalobcu v 2. rade považoval za mierne bolestivé, odznievajúce v priebehu prvých dní po úraze. Zvolený liečebný postup u oboch žalobcov bol podľa znalca adekvátny rozsahu a charakteru posudzovaných zranení a bol zrealizovaný v súlade s aktuálnym stavom úrovne medicínskeho poznania, pričom iný liečebný postup u nich neprichádzal do úvahy. Znalec odmietol tvrdenie o ťažkej bolestivej rehabilitácii žalobcu v 2. rade ako blud a mystifikáciu, poukázal na to, že už pri kontrolnom vyšetrení v septembri 1996, kedy na začiatku školského roka bola zlomenina jeho stehennej kosti bezpečne zhojená a dieťa nastúpilo riadne do školy bez opory, preto z medicínskeho hľadiska neexistoval dôvod, pre ktorý by sa nemohol zapájať do akejkoľvek fyzickej aktivity. Znalec konštatoval, že žalobkyňa v l. rade sa ani pri jednom z odborných vyšetrení na ťažkosti, ktoré tvoria podstatu jej výhrad k znaleckému posudku U.. V. nesťažovala a nikdy ich neuvádzala, a preto z odborného medicínskeho hľadiska absentuje akýkoľvek objektívny dôvod pre existenciu takýchto jej ťažkostí, teda aby sa bolesť objavovala aj pri malých záťažových situáciách bezdôvodne. Poukázal aj na to, že navrhovateľka si dobrovoľne niekoľko rokov po úraze zvolila štúdiou odboru, kde je relatívne vysoká úroveň fyzickej kondície priam podmienkou, pričom aktivity absolvovala a bola schopná absolvovať, a čo sa týka pracovného zaradenia, trvalá následky na jej zdravotnom stave neznižujú pracovnú schopnosť žalobkyne. Znalec konštatoval, že aj U.. V. sa veľmi podrobne zaoberal subjektívnymi ťažkosťami žalobkyne a subjektívne ťažkosti objektivizoval a teda ani U.. V. R. R. U.. G. sa nepodarilo zistiť röntgenologickými, ani klinickými zmenami na ľavom bedrovom kĺbe

subjektívne ťažkosti uvádzané žalobkyňou, ktoré podľa znalca skrátka neexistujú, pretože neexistuje žiaden objektívny dôvod pre existenciu takýchto ťažkostí. Podľa znalca samotné zhojené vykĺbenie ľavého bedrového kĺbu ani teoreticky nemohlo vytvárať prekážku spontánneho pôrodu žalobkyne a teda nemohlo byť ani dôvodom ukončenia gravidity žalobkyne cisárskym rezom.

Podľa ust. § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej fyzické a právnické osobu vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

Podľa ust. § 428 svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

Podľa ust. § 429 prevádzateľ zodpovedá ako za škodu spôsobenú na zdraví a veciach, tak za škodu spôsobenú odcudzením alebo stratou vecí, ak stratila fyzická osoba pri poškodení možnosť ich opatrovať.

Podľa ust. § 100 ods. 1 právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa ust. § 106 ods. 1,2 právo na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí , ak ide o škodu na zdraví.

Posledným citovaným zákonným ustanovením Občiansky zákonník upravuje jednak subjektívnu premlčaciu dobu, ako aj objektívnu premlčaciu dobu. Objektívna premlčacia doba neplatí pri práve na náhradu škody spôsobenej na zdraví. Uplatní sa tu iba subjektívna 2 ročná premlčacia doba, ktorá začne plynúť od okamihu, keď sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu zodpovedá, a to bez ohľadu na to, kedy sa tak stane. Vyžaduje sa však príčinná súvislosť medzi vznikom škody a škodnou udalosťou.

V prejednávanom prípade sa žalobkyňa v l. rade domáhala zvýšenia odškodnenia za bolesť na 20- násobok základného bodového hodnotenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. Nárok titulom odškodnenia bolestného zmenila v priebehu konania, a to podaním doručeným súdu dňa 25.4.2008 na sumu - 166.200.- Sk ako 40 -násobok.

V danom prípade bolo potrebné žalobný návrh žalobkyne v l. rade posúdiť z hľadiska, či nárok je uplatnený v lehote v súlade s príslušným ustanoveniami Občianskeho zákonníka a či nárok je dôvodný v zmysle ustanovení vyhlášky č. 32/65 Zb., pretože vedľajší účastník vo svojom podaní z 15.5.2008 vzniesol námietku premlčania nároku žalobkyne v časti zvýšenia odškodnenia bolesti, ktorý si uplatnila podaním z 25.4.2008 po uplynutí zákonnej 2-ročnej lehoty a namietal taktiež dôvodnosť uplatneného nároku žalobkyne už aj v podaní zo dňa 29.8.2003, keď podľa jeho názoru postačovalo žalobkyni odškodnenie bolesti v základnom bodovom hodnotení, ktoré jej vedľajší účastník ako poisťovňa za žalovaného aj poskytol v sume 4.155 Sk na základe posudku MUDr. E. zo dňa 26.10.1996 vystaveného podľa vyhl.č. 32/65Zb., ktorý akceptoval, pričom žalobkyňa si nedala ani vypracovať posudok o SSU, čo svedčí o tom, že jej zranenia nezanechali následky na celý život.

Ako vyplýva z podania žalobkyne v l. rade, svoj nárok opiera o posudok o bolestnom zo dňa 26.10.1996 vyhotovený U.. E. K. I. L. Pasteura v Košiciach, z ktorého súd považoval za preukázané, že bolestné bolo hodnotené celkovo 138,75 bodmi a SSU nebolo stanovené. V zmysle ust. § 9 cit. vyhlášky 32/65 Zb. odškodnenie bolesti a SSU je možné vykonať, ako náhle je zdravotný stav poškodeného možné

považovať za ustálený a vtedy je možné určiť výšku škody bodovým hodnotením. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že u žalobkyne v l. rade ku dňu podania žalobného návrhu, t.j. k 10.6.1997 boli splnené všetky podmienky pre uplatnenie nároku, avšak v čase ďalšieho podania, ktorým rozšírila žalobný návrh dňa 25.4.2008 na sumu 166.200 Sk, márne jej uplynula lehota na uplatnenie práva v zmysle ust. § 106 Občianskeho zákonníka.

Súd musel z úradnej povinnosti prihliadať na vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku zo strany vedľajšieho účastníka v konaní. Z obsahu spisu považoval za nepochybné, že žalobkyňa v 1. rade vedela o tom, aká škoda jej bola spôsobená a kto za ňu zodpovedá už v čase, keď sa rozhodovalo o bodovom ohodnotení bolestného 26.10.1996, ale k rozšíreniu žalobného návrhu ( uplatneniu 40- násobku odškodnenia bolestného) došlo až po uplynutí premlčacej doby, t.j. dňa 25.4.2008, preto námietku premlčania tejto časti nároku žalobkyne nad 20-násobok základného bodového ohodnotenia, súd považoval za dôvodnú a nárok v tejto časti zamietol ako premlčaný. Premlčacia doba začala plynúť najneskôr 26.10.1996 a uplynula dňa 26.10.1998 a v tejto lehote svoj nárok žalobkyňa neuplatnila na súde.

Predmetom posúdenia dôvodnosti zostalo, či nárok žalobkyne v 1. rade na 20- násobok základného bodového ohodnotenia bolestného uplatnený pôvodnou žalobou v sume 83.250 Sk, t,j. 2.763,39 eur, je primeraný povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe citovanej vyhlášky, rovnako či je primeraný poškodeniu na zdraví a priebehu liečenia 20-násobok bolestného u žalobcu v 2. rade.

V zmysle ust. § 7 ods. 1 vyhl. č. 32/19965 Zb. platnej ku dňu vzniku nároku výška odškodnenia za bolesť a SSU sa určuje sumou 30.- Sk za jeden bod. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia celková výška odškodnenia za bolesť a SSÚ z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 120.000.- Sk, z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 36.000.- Sk. Podľa ods. 3 cit. vyhl. v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v ods. 1 a 2.

Podľa posudku o bolestnom vypracovaného U.. E. 26.10.1996 výška bodového ohodnotenia žalobkyne v 1. rade bola stanovená na 138,75 bodov a sumu 4.155 Sk jej uhradil vedľajší účastník z titulu tohto odškodnenia. Taktiež žalobcovi v 2. rade zaplatil vedľajší účastník za žalovaného náhradu bolestného v základnom bodovom ohodnotení stanovenom lekárom U.. E. za 229,75 bodov v sume 6.893 Sk.

Berúc do úvahy, že k úrazu a vzniku škody došlo 26.3.1996, súd vychádzal z právnej úpravy v zmysle vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodnení bolesti a predovšetkým z § 2, i zo zásad pre hodnotenie bolesti a I. prílohy predmetnej vyhlášky, zohľadňujúc 2 posudky vypracované U.. E. R. U.. G., prihliadal na bodové hodnotenie U.. E., podľa ktorého bolo plnené obom žalobcom základné bodové hodnotenie bolestného, aj keď v konaní ustanovený znalec inak - v nižšom rozsahu určil základné bodové ohodnotenie bolestného. Pri rozhodovaní o tom, či je namieste primerané zvýšenie odškodnenia voľnou úvahou súdu, t.j. nad rámec stanovený právnou úpravou ust. § 7 ods. 2 cit. vyhlášky, dospel súd po zhodnotení vykonaného dokazovania k záveru, že prípad žalobcov nemožno považovať za hodný osobitného zreteľa, odôvodňujúci zvýšenie odškodnenia za bolesť v zmysle § 7 ods. 3 cit. vyhlášky.

Aj keď z medicínskeho hľadiska sa znalci zhodli pri hodnotení rozsahu zranení žalobcov na tom, že zranenia boli ťažké, zároveň skonštatovali, že liečba prebehla obvyklým a štandardným spôsobom, bez sprievodných komplikácií. Znalec U.. G. bodové ohodnotenie bolestného stanovil dokonca v nižšom rozsahu, ako pôvodný posudok z 26.10.1996, keď namiesto 138,75 bodov ohodnotil bolestné u žalobkyne v 1. rade počtom 96,25 bodov a u žalobcu v 2. rade počtom bodov 153,75. Intenzitu bolestivosti jednotlivých zranení žalobcov hodnotil v prípade žalobkyne v 1. rade u vykĺbenia kĺbu ako stredne silnú až silnú, ostatné ako mierne bolestivé zranenia, u žalobcu v 2. rade u zlomeniny stehennej kosti ako silnú (4. stupeň z 5-stupňovej stupnice) a ostatné ako mierne bolestivé zranenie. Psychický diskomfort, určitú mieru sťaženia zdravotnej pohody, stavy únavy alebo iné fyzické útrapy a strasti z obmedzenia pohybu alebo bezvládnosti hodnotil ako sprievodný znak, samozrejmú a obvyklú

súčasť liečby akéhokoľvek vážnejšieho zranenia spojeného s hospitalizáciou a zmenou obvyklého životného štýlu, pričom tieto ťažkosti žalobcov hodnotil tak, že neprekročili akceptabilnú mieru obvyklú pre štandardnú liečbu zranení žalobcov. Liečebný postup považoval u oboch za adekvátny charakteru a rozsahu zranení, v súlade s s úrovňou medicínskeho poznania a v súlade so zásadami lege artis. Znalci vychádzali z vyšetrení žalobcov, z ich zdravotnej dokumentácie, so zameraním na tie časti tela, ktoré boli postihnuté v dôsledku nehody ( z hľadiska hybnosti, rozsahu hybnosti resp. bolestivosti), kedy bolesti kĺbu vyplynuli len z tvrdenia žalobkyne v 1.rade a podľa charakteru trvalých následkov na zdravotnom stave znalci pokladali zdravotný stav žalobcov za definitívny a ustálený. Zo záverov znaleckého dokazovania vyplynulo, že následky úrazu nie sú takého rozsahu, ako tvrdila žalobkyňa v 1. rade a zmieňoval sa žalobca v 2. rade v konaní. Bolesti, ktorými žalobcovia trpeli, boli zohľadnené v posudku U.. E.Š. o bolestnom zo dňa 26.10.1996, v ktorom lekár zvýšil hodnotenie bolestného žalobkyne v 1. rade pre bolestivejší spôsob liečby, čím došlo k navýšeniu bodového hodnotenia za bolestné, ktoré bolestné jej vedľajší účastník aj plnil vo finančnej čiastke 4.155 Sk za 138,75 bodov, čo nebolo v konaní sporné a žalobcovi v 2. rade vo finančnej čiastke 6.893 Sk za 229,75 bodov, kde rovnako zvýšil hodnotenie bolestného žalobcu v 2. rade pre bolestivejší spôsob liečby. Znaleckým dokazovaním sa nepreukázala opodstatnenosť ani takto pôvodne stanoveného bodového ohodnotenia bolestného u oboch žalobcov, keď znalcom MUDr. G. bolo bodové ohodnotenie znížené u žalobkyne v 1. rade na 96,25 bodov a u žalobcu v 2. rade na 153,75 bodov. Zranenia, ktoré utrpeli žalobcovia, nemožno považovať z medicínskeho hľadiska za mimoriadne bolestivé, keďže znalci nezistili potrebu značného množstva analgetík alebo hypnotík zo zdravotnej dokumentácie žalobcov, ani komplikácie liečby. Z preambuly tej vyhlášky vyplýva, čo je mimoriadnym zreteľom a mimoriadnym zreteľom sú ťažké komplikácie, hnisanie v ranách, zdravotné komplikácie, ktoré vzniknú v súvislosti s úrazom alebo jeho liečbou, ale tu nemôžeme predsa brať štandardný praktický ideálny spôsob liečby, aj keď ťažkého zranenia, čo znalec nespochybnil, že to boli ťažké zranenia a mali dobu liečenia aj 6 mesiacov, ale jednoducho tá liečba prebiehala úplne ideálnym spôsobom a tu jednoducho na to zvýšenie dôvod nebol. Bolestivejší spôsob liečby a subjektívne výraznejšie ťažkosti žalobkyne v 1. rade sú dve úplne odlišné kategórie - či z právneho a medicínskeho hľadiska, v tomto prípade jednoducho bolestivejší spôsob liečby nebol, ale bol štandardný u oboch žalobcov podľa znalca.

Súd zdôrazňuje, že v prípade odškodnenia za bolesť je možné ako dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré zakladajú možnosť priznať mimoriadne zvýšenie bolestného, brať do úvahy predovšetkým spôsob liečby, ktorý je mimoriadne bolestivý, spôsobuje vážne útrapy pri liečení, a to nie iba z pohľadu subjektívneho, ale objektívne vo vzťahu k podobným prípadom poškodenia zdravia. Súd teda nemôže pri posudzovaní mimoriadneho zvýšenia náhrady bolestného u žalobcov vychádzať predovšetkým zo subjektívnych pocitov žalobcov v l. a 2. rade, resp. zo sprostredkovaného tvrdenia žalobkyne v l. rade ako zákonnej zástupkyne o bolestiach žalobcu v 2. rade, pretože takéto zistenie nemôže byť postačujúce pre rozhodnutie o mimoriadnom zvýšení náhrady bolestného. Skutkové tvrdenia žalobcov, ktoré sa týkajú ich subjektívnych pocitov vo vzťahu k bolesti je potrebné objektivizovať, napr. znaleckým posudkom, odborným vyjadrením, prípadne inými dôkaznými prostriedkami, ktoré umožňujú objektivizáciu tvrdenia o tom, že liečenie poranení, ktoré žalobcovia utrpeli, boli mimoriadne bolestivej povahy, že došlo k osobitne bolestivému spôsobu liečby a podobne. Samotné konštatovanie, že došlo k dlhodobej liečbe a hospitalizácii, nepostačuje pre objektivizáciu zistenia mimoriadnych okolností pre zvýšenie náhrady bolestného. Rovnako je potrebné pri zdôvodňovaní mimoriadneho zvýšenia bolestného oddeliť tú časť skutkových okolností, ktoré sa týkajú následkov po ukončení liečenia zranení, pretože tieto môžu byť iba kritériami pre posúdenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd teda nemôže v prípade žalobkyne v l. rade ako kritérium pre mimoriadne zvýšenie bolestného uvádzať to, že trpí bolesťami mierneho stupňa v súčasnosti, ani to, či mala stresovú poruchu v súvislosti s jazdou motorovým vozidlom, alebo že musela chodiť pomocou francúzskych barlí, pretože tieto okolnosti nie sú kritériami, ktoré by zakladali mimoriadne zvýšenie bolestného, môžu byť posudzované len v prípade nároku na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia (teda bolesti následné a následky po nehode).

Nakoľko nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, aby išlo u žalobcov o výnimočný prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 7 ods. 3 cit. vyhlášky, nie je možné sumu odškodnenia nad základné bodové hodnotenie primerane zvýšiť. Udávané osobité ťažkosti a bolesti vnímané subjektívne žalobkyňou v 1. rade neboli však objektivizované zo strany znalcov, preto na ne nemožno prihliadať. Súd nemôže uprednostňovať osobné presvedčenie žalobkyne pred medicínskymi závermi. Z uvedených dôvodov súd

dospel k tomu záveru, že nie je dôvod na mimoriadne odškodnenie rozhodnutím súdu a žalobu oboch žalobcov na zvýšenie odškodnenia za bolestné zamietol.

O trovách konania súd rozhodol s použitím ust. § 151 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého súd môže rozhodnúť o trovách konania samostatným uznesením, ak nerozhoduje o nich v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Košice II.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O.s.p.).