Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/20/2015

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Jozefa Janíka a JUDr. Patrika Príbelského, PhD. v trestnej veci proti obžalovanému N. Y., nar. XX.XX.XXXX v U., trvale bytom G. č. XX, pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods.1 písm. a) Tr. zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry v Trenčíne proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.11.2014, sp. zn. , na verejnom zasadnutí konanom dňa 14. mája 2015, takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátorky okresnej prokuratúry

zamieta,

pretože nie je dôvodné.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.11.2014, sp. zn. , bol obžalovaný N. Y. podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Trenčín č. -26 podanej dňa 30.06.2014 pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods.1 písm. a) Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

od roku 2008 do mesiaca august 2013 týral svoju družku H. X. tým spôsobom, že počas ich spoločného spolužitia v rodinnom dome v G. číslo XX po požití alkoholických nápojov jej spôsoboval fyzické, ale hlavne psychické utrpenie, spočívajúce vo vyvolávaní hádok, v rámci ktorých ju bezdôvodne fyzicky napádal, bil, fackoval, udieral päsťami rúk, vykrúcal ruky, kopal do celého tela, sácal, vyhrážal sa jej zabití seba, jej i detí a rozbíjaním nábytku a ničením majetku, násilným držaním a jazdením v aute veľkou rýchlosťou, pričom jej hovoril, že nech sa zabijú obidvaja, ďalej vulgárnym správaním, nadávaním, ponižovaním, vyvolávaním strachu a stresu, ktoré sa vystupňovalo počas roka 2012 až januára 2013, kedy bola H. X. nútená odísť s deťmi k otcovi a po odsťahovaní sa aj odopieraním detí, ktoré majú v striedavej starostlivosti, čo nepriaznivo vplývalo na jej psychický stav, nemohla spávať, mala triašky, bolievala ju hlava, nedokázala jesť, v dôsledku čoho bola i viackrát hospitalizovaná na psychiatrii,

pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný.

Uvedený rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď po vyhlásení napadol odvolaním prokurátor a to v neprospech obžalovaného proti výroku o vine i o neuložení trestu. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že okresný súd dospel po vykonanom dokazovaní k nesprávnemu záveru o tom, že nebolo dokázané spáchanie skutku. Vykonaným dokazovaním bolo podľa prokurátora preukázané, že prišlo k spáchaniu žalovaného trestného činu. Poškodená popísala, že správanie obžalovaného pociťovala subjektívne ako príkorie. Na pojednávaní bola v ťažkom psychickom rozpoložení, bolo zjavné, že sa obžalovaného bála, preto nevedela hneď odpovedať na kladené otázky. Svedok Z. X.

uviedol, že obžalovaný ho v minulosti fyzicky napadol a mal útočiť i na ostatnú rodinu poškodenej. V roku 2008 obžalovaný poškodenú napadol tak, že musela vyhľadať lekárske ošetrenie. Uviedol tiež, že nie je pravdou, že by poškodená mala psychické problémy od detstva. Vedomosť o násilí zo strany obžalovaného voči poškodenej potvrdila i svedkyňa G.. Svedkovia G., C., K. potvrdili skutočnosti uvádzané poškodenou. Uviedli, že obžalovaný mal záujem, aby sa ich spoločné deti nestretávali s poškodenou. Deti mali pritom s poškodenou dobý vzťah. Znalec z odboru psychológia uviedol, že výpoveď poškodenej je vierohodná a táto subjektívne pociťovala správanie obžalovaného ako príkorie. Obžalovaný poškodenej napriek vedomosti o jej psychickom stave spôsoboval ďalšie psychické utrpenie vyvolávaním strachu, že jej zoberie deti. Znalec sa vyjadril, že poškodená subjektívne pociťuje správanie sa obžalovaného ako príkorie, teda týranie. Vzhľadom na uvedené sa preto okresný súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Navrhol preto, aby v odvolacom konaní krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods.1, písm. b), c), d) Trestného poriadku zrušil a podľa § 322 ods.1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní prokurátorka krajskej prokuratúry uviedla, že na dôvodoch písomne podaného odvolania i na tam uvedenom návrhu v plnej miere zotrváva.

Obžalovaný N. Y. uviedol, že odvolanie prokurátora navrhuje ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca uviedol, že z odôvodnenia odvolania v podstate nevyplýva, k akému porušeniu Trestného zákona zo strany súdu prišlo, resp. aké dôkazy súd nevykonal. Podľa jeho názoru súd vykonal všetky potrebné dôkazy a riadne sa s nimi vysporiadal. Ide len o to, že prokurátor vykonané dôkazy hodnotí inak. Odvolanie prokurátora navrhol preto zamietnuť.

Poškodená H. X. uviedla, že sa stotožňuje s návrhom prokurátora.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Krajský súd preskúmajúc napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady prezumpcie neviny - § 2 ods.4 Tr. por., zákonného procesu - § 2 ods.7 Tr. por., práva na obhajobu - § 2 ods.9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods.12 Tr. por., i rovnosti strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods.14 Tr. por. Krajský súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k vyhlásenému rozsudku po bezchybnom procesnom postupe a v súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Pokiaľ ide o skutkový stav krajský súd uvádza, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného zločinu je napadnutý rozsudok výsledkom konania, pri ktorom súd prvého stupňa postupoval podľa ustanovení Trestného poriadku, pričom v konaní nezistil také chyby, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, tak ako je uvedený v rozsudku okresného súdu a na záver súdu prvého stupňa, že nebolo preukázané vo vzťahu k obžalovanému, že sa skutok stal. Na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd vyvodil správne skutkové i právne závery, pričom sa podrobne zaoberal dôkazmi, tak jednotlivo ako aj v súhrne a svoje závery riadne vysvetlil v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je v intenciách ustanovenia § 168 ods.1 Tr.por. Aj krajský súd tak ako súd prvého stupňa po zhodnotení dôkazov tak jednotlivo ako i v súhrne skonštatoval, že nie je možné bez akýchkoľvek pochybností dospieť k záveru o vine obžalovaného a v tomto smere nie je možné súdu prvého stupňa nič vytknúť.

Samotný obžalovaný od začiatku trestného stíhania spáchanie skutku popiera. Priznal, že počas spolužitia s poškodenou vznikali v ich rodine vzájomné nezhody a obojstranné potýčky, niekedy i

fyzického charakteru. Popísal, že poškodená sa pod vplyvom psychickej poruchy chovala niekedy agresívne, nevypočítavo a zanedbávala starostlivosť o spoločné deti. Po rozchode sa on snažil deti presviedčať, aby k poškodenej chodili, tie však nechceli. Hádky medzi nimi boli časté, ale rozhodne sa nesprával spôsobom uvedenom v obžalobnom návrhu. Pripustil, že jej mohol spôsobiť modriny, najmä keď sa naťahovali o deti. Poprel, že by sa jej v súvislosti s rýchlou jazdou vyhrážal usmrtením.

Obžalovaný je zo spáchania žalovaného skutku usvedčovaný viac-menej len výpoveďou poškodenej H. X.. Krajský súd však upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že je do veľkej miery vôbec otázne, či poškodená vlastne obžalovaného usvedčuje a to v tom rozsahu, v akom je skutok formulovaný v obžalobnom návrhu. Z výpovede poškodenej vlastne vyplýva len to, že mala s obžalovaným počas vzájomného spolužitia rôzne nezhody. Hádky vznikali najmä keď bol obžalovaný pod vplyvom alkoholu. V súvislosti s vyhrážaním sa zabitím uviedla, že niekedy v roku 2010 keď pre obžalovaného prišla do krčmy, tento tam nechcel nechať vozidlo a keď do neho nasadli, tak sa jej mal vyhrážať, že ich oboch zabije. Nikdy inokedy sa jej zabitím nevyhrážal. Nezničil žiaden nábytok, len sa vyhrážal zničením nábytku na chate. Potvrdila, že ataky boli vzájomné, teda z jej strany i zo strany obžalovaného, taktiež facky boli vzájomné a obaja na seba používali vulgárny slovník. Bila i ona jeho a to aj päsťami. V januári 2013 opustila spoločnú domácnosť a odvtedy ju obžalovaný žiadnym spôsobom neatakoval. Trestné oznámenie podala až pol roka po opustení spoločnej domácnosti a to z dôvodu, že sa jej obžalovaný mal vyhrážať, že jej nedá deti a že je zlou matkou. Uviedla tiež, že jej otec Z. X. sa k nej v minulosti správal agresívne.

Otec poškodenej - svedok Z. X. uviedol, že v roku 2008 k nemu poškodená prišla dobitá obžalovaným. Obžalovaný poškodenej i vnukom bránil chodiť k nemu. Za psychickú poruchu poškodenej môže podľa neho obžalovaný.

Ďalší vypočutí svedkovia vo veci v podstate len potvrdili, že neboli bezprostredne nikdy prítomní pri tom, že by obžalovaný poškodenú napádal, alebo sa k nej správal spôsobom uvedeným v obžalobnom návrhu.

Svedkyňa C. síce videla na poškodenej modriny, ale o tom, že ju mal zbiť obžalovaný sa dozvedela len sprostredkovane, od sestry poškodenej. Tak isto svedok N. G. (bývalý priateľ poškodenej) nikdy nevidel, že by sa obžalovaný k poškodenej správal spôsobom uvedeným v obžalobe. Potvrdil, že obžalovaný i poškodená sa vzájomne slovne urážali. Možno uviesť, že výpoveď svedka G. vyznieva sumárne priaznivo v prospech obžalovaného, keď uvádzal, že to bol práve obžalovaný, ktorý sa snažil, aby vzťahy s poškodenou boli v rovine normality. Poukazoval na agresívne a nevypočítateľné správanie poškodenej pod vplyvom psychickej poruchy. Obžalovaný ho žiadal, aby dával na poškodenú pozor, „nech si niečo neurobí“. Nikdy si na tele poškodenej nevšimol žiadne zranenia. Poškodená mu uviedla, že jej otec Z. X. sa k nej správal agresívne. Poškodená opakovane utekala niekam „preč“. Celé „toto“ vymyslel podľa neho otec poškodenej. Svedkovia V. N. (sestra obžalovaného), C. Y. (otec obžalovaného) a J. Y. (matka obžalovaného) uvádzali, že to bola poškodená, ktorá provokovala obžalovaného, vyvolávala hádky a používala i násilie. Svedkyne Y. a W. potvrdili, že medzi obžalovaným a poškodenou prichádzalo k nezhodám, bezprostredne však nevideli, že by obžalovaný poškodenú bil. Svedkyňa Y. si na poškodenej nikdy nevšimla zranenia, svedkyňa W. v roku 2008 na nej zranenia videla, ale len poškodená jej povedala, že ju mal udrieť obžalovaný. Tak isto svedkyňa K. videla v roku 2008 na tele poškodenej modriny, ale len si „domyslela,“ že ich má od obžalovaného. Svedok G. (starosta obce) potvrdil, že atmosféra v dome obžalovaného a poškodenej bola „stresová“, slovné urážky prichádzali z oboch strán. Deti nechceli ísť k poškodenej, tá sa snažila vziať ich „nasilu“. Svedok W. uviedol, že deti poškodenej k nej nechceli ísť, keď sa obžalovaný a poškodená o ne naťahovali, tak mohlo prísť k zraneniam a to i zo strany poškodenej.

I z ďalších výpovedí a prečítaných listinných dôkazov vyplynulo, že medzi poškodenou a obžalovaným existovali nezhody, pričom tak obžalovaný ako i poškodená vo vzájomnej komunikácii používali vulgarizmy, k príležitostnému používaniu násilia prichádzalo z oboch strán. Zranenie poškodenej je dokumentované lekárskou správou MUDr. S. z 19.04.2008, kedy bol zistený hematóm tváre a ľavého ramena.

Súdny znalec z odboru psychológia PhDr. Peter Vaňko v znaleckom posudku i vo výpovedi uviedol, že vzhľadom na prejavy psychického ochorenia poškodenej nemôže vylúčiť ani potvrdiť

prítomnosť psychických známok týrania u poškodenej. Poškodená subjektívne pociťovala správanie sa obžalovaného ako týranie. Poškodená trpí afektívnou bipolárnou poruchou. Ide o duševné ochorenie, ktoré nie je zapríčinené vonkajšími vplyvmi, teda ani chovaním obžalovaného. Uvedené ochorenie spôsobuje u poškodenej pre jej okolie nevypočítateľné a nečitateľné správanie, zmenu nálad, čo generuje konflikty. Schopnosť správne vnímať a zapamätať si javy mohla byť u poškodenej skreslená najmä v čase prepuknutia a odznievania príznakov jej ochorenia. Tým môže byť ovplyvnená špecifická i všeobecná vierohodnosť jej výpovede.

Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že spáchanie žalovaného trestného činu nie je bez akýchkoľvek pochybností preukazované žiadnym z vykonaných dôkazov. V neprospech obžalovaného vyznievajú len výpovede poškodenej a jej otca. Výpoveďou poškodenej však boli preukázané len vzájomné nezhody a občasné použitie násilia z oboch strán. S výnimkou „hrozby zabitím oboch rýchlou jazdou“ nepotvrdila žiadne vyhrážanie sa zo strany obžalovaného. Ako ponižovanie pociťovala len výčitky obžalovaného, že je zlou matkou, a to navyše v situácii, keď zrejme pod vplyvom ochorenia starostlivosť o deti zanedbávala. Zarážajúce je, že dôvodom na podanie trestného oznámenia bola vlastne z jej strany snaha o pomstu obžalovanému za to, že jej nechcel dávať ich spoločné deti.

Výpoveď svedka X. (otca poškodenej), v zhode s názorom súdu prvého stupňa, ani krajský súd nepovažuje za vierohodnú. Samotná poškodená, aj iní svedkovia potvrdili, že jej otec sa k nej správal agresívne a mal nezhody s obžalovaným.

Krajský súd poukazuje i na výpoveď svedka G. (priateľa poškodenej), ktorý v podstate vypovedal paradoxne v prospech obžalovaného. Potvrdil, že v dôsledku ochorenia bolo správanie sa poškodenej nevypočítateľné až niekedy agresívne, zanedbávala starostlivosť o deti a bol to práve obžalovaný, ktorý sa snažil „dať veci do normálu“. Tento svedok tiež uviedol, že otec poškodenej sa k nej agresívne správal.

Tvrdenia ostatných svedkov o násilí zo strany obžalovaného sa zakladajú výhradne na domnienkach, že ak mala poškodená nejaké zranenia, zrejme jej ich musel spôsobiť obžalovaný. Prítomnosť syndrómu týranej osoby nebola u poškodenej s istotou potvrdená.

Podľa § 208 ods.1 Tr. zákona sa týraním blízkej a zverenej osoby rozumie spôsobovanie fyzického alebo psychického utrpenia:

a) bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť, b) bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania, c) nútením k žobrote alebo k opakovanému vykonávaniu činnosti vyžadujúcej jej neúmernú fyzickú záťaž alebo psychickú záťaž vzhľadom na jej vek alebo zdravotný stav alebo spôsobilej poškodiť jej zdravie, d) vystavovaním vplyvu látok spôsobilých poškodiť jej zdravie, alebo e) neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktorý má právo užívať.

Podľa súdnej judikatúry (napr. R 11/1984) týraním zverenej osoby v zmysle § 215 Trestného zákona sa rozumie také zlé nakladanie so zverenou osobou, ktoré sa vyznačuje hrubším stupňom necitlivosti a bezohľadnosti s určitým trvaním; nevyžaduje sa, aby u zverenej osoby vznikli následky na zdraví, ale musí ísť o také konanie, ktoré týraná osoba pre jeho hrubosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súhlasí odvolací súd so záverom súdu prvého stupňa, že vykonaným dokazovaním neboli produkované žiadne priame ani nepriame dôkazy, ktoré by sami osebe, alebo v spojení s inými dôkazmi umožňovali vysloviť jednoznačný a nespochybniteľný záver o tom, že sa žalovaný trestný čin stal a následne, že ho spáchal obžalovaný. Samotné nezhody medzi obžalovaným a poškodenou, občasné vzájomné fyzické ataky a nevraživosť nemožno ešte považovať za týranie v zmysle § 208 Tr. zákona. Jednorazové „vyhrážanie“ sa rýchlou jazdou vo vozidle, či zničením nábytku na chate, nemôže rozhodne dosahovať takú mieru intenzity fyzického či psychického utrpenia, aby bolo možné ho považovať za týranie v zmysle § 208 Tr. zákona. Rovnako tak za týranie nemožno v tomto

kontexte považovať vyjadrenia obžalovaného, že poškodená je zlou matkou. Ostatné spôsoby konania zo strany obžalovaného uvádzané v obžalobnom návrhu neboli vôbec preukázané. Treba poukázať i na chovanie sa poškodenej, ktorá sa pod vplyvom psychického ochorenia mohla chovať (a zrejme i chovala) takým spôsobom, ktorý u obžalovaného vzbudzoval zlosť - zmeny nálad, úteky z domova, zanedbávanie starostlivosti o deti - a preto reakcia z jeho strany na toto chovanie mohla byť pod vplyvom hnevu iná ako v štandardnej situácii.

Vo vzťahu k odvolacím dôvodom, ktoré uvádzal prokurátor krajský súd nezistil, že by v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní boli produkované dôkazy preukazujúce spáchanie trestného činu. Samotné subjektívne pociťovanie chovania sa obžalovaného zo strany poškodenej ako týranie ešte nie je spôsobilé naplniť znaky skutkovej podstaty žalovaného zločinu. K tomu musia pristúpiť aj objektívne preukázané skutočnosti. Tak sa tomu však v danom prípade nestalo.

Podľa § 2 ods.4 Trestného poriadku každý, proti komu sa vedie trestné konanie sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. V uvedenom ustanovení je upravená zásada prezumpcie neviny. Podľa nej nedokázaná vina ma rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina, a teda obvinený nie je povinný svoju nevinu dokazovať. Zo zásady prezumpcie neviny vyplývajú nasledovné pravidlá pri dokazovaní:

- in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného); ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného, čomu zodpovedajú dôvody oslobodenia spod obžaloby, najmä dôvody uvedené v § 285 písm. a) a c),

- obvinenému musí byť vina preukázaná; obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech; teda ak obvinený niektorú okolnosť nepoprie, nemožno z toho vyvodzovať záver, že táto okolnosť zodpovedá skutočnosti; rovnako ak obvinený k svojmu tvrdeniu nepredloží dôkazy, nemožno z toho vyvodiť záver, že také tvrdenie je nepravdivé; odsudzujúci rozsudok môže byť pritom vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obvineného, a v prípade, ak vina obvineného nie je preukázaná, musí byť obvinený oslobodený spod obžaloby podľa § 285.

Okresný súd preto postupoval správne, keď s poukazom na aplikáciu zásady in dubio pro reo skonštatoval, že nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný a podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku ho spod obžaloby oslobodil, pričom uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie, ktoré považoval odvolací súd za potrebné uviesť a s podrobnejším odôvodnením vyššie uvedených záverov v plnej miere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Z týchto dôvodov odvolanie prokurátora odvolací súd nepovažoval za dôvodné, a preto ho podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.