Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_16C-66-2014.pdf
PDF · 113.78 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/66/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Karadžičova 8, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés, advokát, Bratislava, proti žalovanému: S. W., R.. XX. O. XXXX, bytom I. B.. XXX/XX, U. J., o 694 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Žaloba o zaplatenie 694 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 9. októbra 2013 sa zamieta.
II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou došlou súdu 29. mája 2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia súm uvedených vo výroku. V žalobe predniesol, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s., poskytol žalovanému úver vo forme povoleného prečerpania. Žalovaný prekročil limit povoleného prečerpania a porušil povinnosti, v dôsledku čoho Slovenská sporiteľňa, a.s., k 30. septembru 2013 vyhlásila mimoriadnu splatnosť pohľadávky, ktorá pozostávala z istiny 694 €, úrokov 91,57 € a poplatkov 83,25 €. Zmluvou z 28. marca 2013 Slovenská sporiteľňa, a.s., túto pohľadávku postúpila na žalobcu.
2. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Na pojednávaní uviedol, že stratil zamestnanie, s bankou sa snažil komunikovať, ale z ich strany nebola ochota.
3. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 O. s. p.), na ktoré sa dostavil len žalovaný. Žalobca sa ospravedlnil, no nepožiadal o jeho odročenie, preto ho súd vykonal v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Na pojednávaní súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to: zmluva o bežnom účte (č. l. 6), zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty (č. l. 7 a 8),zmluva o poskytnutí balíka produktov a služieb pre fyzické osoby (č. l. 5 a 9), osobitné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní (č. l. 64 až 86), oznámenie o postúpení pohľadávky (č. l. 10) a prehľad obratov na účte (č. l. 39 až 63) a v spojení s uznanými, resp. nespornými skutočnosťami (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento
skutkový stav:
4. a) Žalovaný ako klient a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako banka uzavreli 7. júla 2004 zmluvu o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX (č. l. 6), ktorej obsahom je okrem zriadenia účtu (čl. I) v podstate len deklarácia záväznosti ďalších dokumentov vo vzťahu medzi nimi. V nadväznosti na ňu Slovenská sporiteľňa, a.s., a žalovaný podpísali dve zmluvy o vydaní a používaní platobných kariet (č. l. 7 a 8).
b) Žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ podpísali konečne 5. novembra 2007 listinu označenú ako „Zmluva o poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby“, (č. l. 9 a 5) v ktorej čl. I je uvedený predmet zmluvy „poskytnutie Bankových produktov v kombinácii Balíka EXTRA“, konkrétne „1. vedenie/zmena bežného účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX..., 2. poskytnutie Elektronických služieb k Účtu, 3. vydanie Platobnej karty: ... VISA Electron..., 4. poskytnutie Povoleného prečerpania po splnení podmienok uvedených v Obchodných podmienkach pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní... účinných od 01. 7. 2007“. V čl. II ods. 2 tejto listiny sa uvádza, že súčasťou zmluvy sú „Všeobecné obchodné podmienky..., Obchodné podmienky pre balíky produktov a služieb...., Obchodné podmienky... pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní... účinné od 07.07.2007“.
c) Osobitné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom (č. l. 64 až 75) účinné od 1. júla 2007 obsahujú okrem iného tieto ustanovenia:
„C. POVOLENÉ PREČERPANIA
9. POSKYTNUTIE POVOLENÉHO PREČERPANIA
9.1 Banka Dlžníkovi poskytne Povolené prečerpanie... Po poskytnutí... Banka umožní Dlžníkovi využívať Povolené prečerpanie tak, že bude realizovať Platobné príkazy Dlžníka na prevod alebo výbery v hotovosti z Účtu Dlžníka, a to aj v prípade, ak nebude existovať Dlžníkova pohľadávka voči Banke z Účtu Dlžníka...
9.3 Banka je oprávnená kedykoľvek počas trvania Povoleného prečerpania jednostranne zmeniť (zvýšiť alebo znížiť) alebo zastaviť Povolené prečerpanie...; zmeny alebo zastavenie Povoleného prečerpania sú účinné rozhodnutím Banky a budú Dlžníkovi oznámené Oznámením. Ak Banka zníži Povolené prečerpanie, Dlžník je povinný na základe Oznámenia a v lehote určenej Bankou... vyrovnať dlžnú čiastku presahujúcu novourčené Povolené prečerpanie... Podľa predchádzajúcej vety sa primerane postupuje aj v prípade, ak Banka zastaví Povolené prečerpanie...
11. SPLÁCANIE
11.1 Dlžník je povinný splatiť Pohľadávku Banky najneskôr v deň Konečnej splatnosti Povoleného prečerpania, za ktorý sa považuje... deň uvedený v Oznámení Banky o zastavení povoleného prečerpania.“
Existencia ani obsah obchodných podmienok pre balíky produktov a služieb, ani všeobecných obchodných podmienok však zistené neboli.
d) Slovenská sporiteľňa, a.s., žalovanému dohodnutú kartu VISA Electron vydala. Žalovaný v období od 5. novembra 2007 vyberal pomocou platobnej karty hotovosť a realizoval platby. Zároveň vkladal a prevádzal na účet hotovosť. K poslednému čerpaniu došlo 17. marca 2009, a to výberom hotovosti v sume 40 €. Odvtedy Slovenská sporiteľňa, a.s., pravidelne pripisovala na bežný účet debetné úroky, poplatky a úroky z omeškania. (výpisy na č. l. 39 až 62). Nebolo však zistené, či a ako bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžných súm a kedy a ako Slovenská sporiteľňa, a.s., uplatnila svoje právo žiadať pre nezaplatenie splátky splatenie celej istiny. Taktiež nebolo dokázané, ako (akým spôsobom) došlo 22. júla 2011 k „zastaveniu povoleného prečerpania“.
e) Listom z 5. apríla 2013 (č. l. 10) Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanému, že pohľadávka (identifikovanú ako „41Y - Pohľadávka z Nepovoleného prečerpania na Účte FO, Číslo úveru/číslo účtu: XXXXXXXXX“) „vo výške 868,82 € s príslušenstvom“ postúpila na žalobcu. Tento list bol žalovanému doručený 25. apríla 2013 (doručenka na č. l. 11).
f) Žalobca listom z 1. októbra 2013 (č. l. 12) oznámil žalovanému, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky z nepovoleného prečerpania na účte žalovaného. Preto ho vyzval na jej splatenie do 8.
októbra 2013. Tento list bol žalovanému doručený 4. októbra 2013 (doručenka na č. l. 13). Žalovaný však žiadne ďalšie splátky nezaplatil.
5. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 132 O. s. p.).
a) Skutkové zistenia v bode 4 písm. a) až c), ale aj e) a f) sú v podstate len reprodukciou príslušných listín. Žalobca napriek svojmu dôkaznému bremenu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) nepredložil súdu žiadne iné obchodné podmienky, na ktoré zmluva odkazovala. Ak však žalobca chcel z týchto podmienok odvodzovať pre seba určité práva, bolo jeho povinnosťou navrhnúť ich súdu ako dôkaz. Tým, že tak neurobil, musel súd vychádzať z toho, že nebolo dokázané, aký ich obsah sa stal súčasťou zmluvy z 5. novembra 2007.
b) Skutkového zistenie pod bodom 4 písm. d) je dôsledkom neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu. Z jeho strany neboli predložené žiadne dôkazy o tom, ako a kedy bol žalovaný Slovenskou sporiteľňou, a.s., vyzvaný na splatenie svojich záväzkov. Je síce pravdou, že v žalobcom predloženom výpise z účtu žalovaného je zaúčtovaná položky „Upomienka“, takýto záznam sám osebe však nedokazuje, čo bolo obsahom tejto upomienky, či bola písomná a či bola žalovanému riadne doručená. Taktiež žalobca nepredložil, kedy a ako bolo žalovanému zaslané „Oznámenie“, ktorým sa malo zastaviť povolené prečerpanie. Na preukázanie týchto skutočností bol tak žalobca v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. povinný predložiť potrebné dôkazy. V tejto súvislosti súd len dopĺňa, že nebolo jeho povinnosťou nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. Nepredloženie uvedených listín (obchodných podmienok, upomienok a pod.) totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale má za následok nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje uplatňované nároky (porov. v tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka pohľadávky, ktorej pôvodným veriteľom bola banka. Okrem toho sa žalobca mohol dostaviť na nariadené pojednávanie, kde ho samosudca postupom podľa § 118 ods. 2 O. s. p. mohol poučiť o sporných skutočnostiach. Na základe toho mohol žalobca navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie týchto skutočností. Ak tak neurobil, sám sa pripravil o možnosť tieto dôkazy navrhnúť.
Právne vec súd posúdil takto:
6. Žalobca svoje nároky voči žalovanej odvodzuje zo súboru zmlúv, ktoré žalovaný uzavrel so Slovenskou sporiteľňou, a.s. Zmluva zo 7. júla 2004 je už svojím označením, ale aj obsahom zmluva o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o poskytnutí balíka služieb z 5. novembra 2007 je potom svojím obsahom v podstate doplnením tejto zmluvy o ďalšie dojednania, najmä o dojednanie podľa § 710 Obch. zák., keďže sa ňou Slovenská sporiteľňa, a.s., ako banka zaviazala pre žalovaného vykonávať príkazy na platby z bežného účtu, aj keď na ňom nebude dostatok finančných prostriedkov (čl. I zmluvy v spojení s ods. 9.1 obchodných podmienok pre povolené prečerpania). Z ust. § 710 Obch. zák. pre taký prípad vyplýva, že práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb sa spravujú zmluvou o úvere. Slovenskej sporiteľni, a.s., teda banke, tak čerpaním povoleného prečerpania vznikla v podstate pohľadávka z titulu úveru voči žalovanému. Táto pohľadávka mala byť následne postúpená na žalobcu. Preto je potrebné v prvom rade zaoberať sa otázkou, či je postúpenie aspoň voči dlžníkovi platné a účinné.
7. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom k 7. júlu 2004, ale aj neskôr), ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom- postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom.
Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka.
8. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. (v znení účinnom k 5. novembru 2007), resp. § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom k 5. aprílu 2013) dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč. zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so závermi judikátu R 46/2009. Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr. Feketeho, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým citovaná pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá).
9. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.
10. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená naňho (28. marca 2013), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Nebolo teda dokázané, že žalovaný bol v tom čase 90 dní v omeškaní s plnením svojho záväzku a že by bol aj písomne (porov. § 92 ods. 7 resp. 8 cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy poskytnutí balíka služieb. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia naňho spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca sa stal majiteľom (veriteľom) pohľadávky. Nebolo teda dokázané, že žalobca je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom.
Podľa názoru súdu však treba nárok Slovenskej sporiteľne, a.s., považovať aj za premlčaný.
11. Ako už bolo uvedené, z obsahu zmluvy z 5. novembra 2007 v spojení s ods. 9.1 obchodných podmienok vyplýva, že ňou bola dohodnutá zmena zmluvy o bežnom účte v zmysle § 710 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie však odkazuje na použitie ustanovení o zmluve o úvere. Zmluvou o úvere sa pritom veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi určité peňažné prostriedky a dlžník sa zaväzuje vrátiť ich aj s úrokmi (§ 497 Obch. zák.). Splatnosť záväzku zo zmluvy úvere je subsidiárne upravená v § 504 Obch. zák. na jeden mesiac od žiadosti veriteľa, pokiaľ v zmluve nie je určená doba vrátenia.
Postup splácania záväzku z povoleného prečerpania je upravený v odsekoch 11.1 a 11.2 obchodných podmienok, ktoré sa v zmysle § 273 Obch. zák. stali súčasťou zmluvy na základe výslovného prejavu vôle oboch zmluvných strán. Z ods. 11.2 vyplýva, že splácanie je počas trvania právneho vzťahu z povoleného prečerpania zabezpečené automatickým započítavaním s kladnými operáciami na príslušnom bežnom účte. Citované ustanovenie tak navonok budí dojem, že splatnosť záväzku z povoleného prečerpania je v podstate ponechaná na vôli dlžníka v zmysle § 341 Obch. zák.
12. V skutočnosti podstatným je však v tejto súvislosti ustanovenie ods. 9.3 v spojení s ods. 11.1 obchodných podmienok. Z ods. 9.3 totiž vyplýva jednostranné právo banky kedykoľvek za trvania právneho vzťahu zastaviť povolené prečerpanie. Citované ustanovenie neviaže využitie tohto práva banky na žiadne podmienky, a už vôbec nie na také podmienky, ktoré by mohol ovplyvniť dlžník. Nie je teda viazané ani na porušenie záväzku zo strany dlžníka. Dôsledkom využitia práva zastaviť povolené prečerpanie je povinnosť dlžníka podľa ods. 11.1 obchodných podmienok splatiť debetný zostatok (existujúce prečerpanie) v lehote uvedenej v oznámení o zastavení povoleného prečerpania. Pre určenie tejto lehoty (lehoty splatnosti) citované ustanovenia opäť neurčujú žiadne pravidlá ani obmedzenia a jej určenie je závislé výlučne od vôle banky.
Výkladom citovaných ustanovení vo vzájomnej súvislosti tak treba dospieť k záveru, že banka je kedykoľvek oprávnená jednostranne určiť splatnosť záväzku dlžníka z povoleného prečerpania. To ale znamená, že určenie splatnosti nemožno považovať za ponechané na vôli dlžníka v zmysle § 341 Obch. zák. Naopak, treba vychádzať z toho, že splatnosť záväzku nie je určená. Zo súvisu § 340 ods. 1 a 2, ale aj § 504 Obch. zák. totiž možno vyvodiť, že splatnosť musí byť v zmluve určená určitým relatívne objektivizovateľným časovým údajom. Ak nie je a ak jej určenie nie je závislé ani od inej vonkajšej skutočnosti, ale je výslovne ponechané na vôli veriteľa, treba vychádzať z toho, že ide o rovnakú situáciu, akú Obchodný zákonník upravuje v § 340 ods. 2, teda o situáciu, kedy splatnosť nie je určená, oprávnený (veriteľ) môže požadovať jeho splnenie ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný plniť bez zbytočného odkladu. Vzhľadom na to, že ods. 9.3 a 11.1 obchodných podmienok dovoľuje banke v „Oznámení“ určiť aj deň, ku ktorému má dôjsť k splateniu povoleného prečerpania, ide v podstate aj od odchýlku od § 504 Obch. zák., ktoré pre taký prípad určuje jednomesačnú lehotu.
13. Ustanovenie § 340 ods. 2 Obch. zák. sa svojím obsahom podobné ustanoveniu § 563 Občianskeho zákonníka, ktorého výkladom sa zaoberala judikatúra. Už v judikáte R 28/1984 bolo vyslovené, že v prípade aplikácie § 563 Obč. zák. plynie premlčacia doba nie od výzvy veriteľa, ale už od okamihu vzniku dlhu, pretože vtedy mohol veriteľ svoje právo uplatniť tým, že by dlžníka vyzval na jeho splnenie. Určitý odklon od tohto (inak ustáleného) právneho názoru predstavovalo uznesenie NS SR 4 Cdo 146/2008, ktoré však nebolo schválené na publikáciu v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk. Naopak, v rozsudku 1 Cdo 197/2009 vydanom po uvedenom uznesení NS SR naďalej zotrval na názore vyslovenom v už citovanom judikáte R 29/1984. Podobne v obchodnoprávnych vzťahoch NS SR v rozsudku 4 Obdo 28/2010 zaujal rovnaký výklad. Podľa názoru NS SR možnosť uplatnenia práva na súde treba posudzovať objektívne, čo znamená, že premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď vznikla objektívna možnosť podať žalobu. Najvyšší súd SR pritom uviedol, že začiatok plynutia premlčacej doby sa v týchto prípadoch posudzuje podľa § 391 ods. 1 Obch. zákonníka.
Podľa § 391 ods. 1 Obch. zák. platí, že pri právach uplatniteľných na súde plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak zákon neustanovuje inak. Inak ustanovuje § 392 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého plynie premlčacia doba odo dňa, kedy sa mal záväzok splniť. Podľa názoru súdu, ktorý je v zhode s uvedeným názorom Najvyššieho súdu SR, sa toto ustanovenie môže vzťahovať na prípady, kedy je splatnosť záväzku určená určitým dňom, resp. iným časovým údajom. Nemôže sa týkať situácie, kedy splatnosť nie je určená. V tomto zmysle rozlišuje aj § 340 ods. 2 Obch. zák. medzi „časom plnenia určeným v zmluve“ a povinnosťou dlžníka plniť na požiadanie veriteľa. V tomto poslednom prípade sa teda čas nepovažuje za „určený“. Preto nemožno ani premlčaciu dobu v týchto prípadoch počítať odo dňa, kedy uplynula lehota „bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal“ (§ 340 ods. 2 Obch. zák.), keďže takto určený okamih nie je „deň, kedy sa mal záväzok splniť“ v zmysle § 391 ods. 1 Obch. zák. Preto na plynutie premlčania dopadá § 391 ods. 1 Obch. zák. a treba ho počítať odo dňa, kedy veriteľ mohol svoj nárok uplatniť na súde. To v zmysle uvedenej judikatúry znamená v podstate deň nasledujúci po vzniku záväzku.
Tieto závery tak v prerokúvanej veci znamenajú: tým, že obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., v ods. 9.3 a 11.1 dávali banke v podstate jednostranné právo určiť splatnosť záväzku dlžníka, v podstate reprodukovali znenie § 340 ods. 2 Obch. zák. Vzhľadom na to nemožno považovať deň reálneho zastavenia povoleného prečerpania za deň splatnosti na účely § 340 ods. 1 alebo § 391 ods. 1 Obch. zák. Naopak, deň splatnosti reálne nebol určený, keďže bol v dispozícii banky. Banka sa teda mohla rozhodnúť, kedy uplatní svoje právo voči dlžníkovi (aj) na súde. Toto právo pritom v zmysle citovaných ustanovení mohla využiť kedykoľvek, teda ihneď po každom čerpaní dlžníka. V dôsledku toho tak treba premlčaciu dobu vo vzťahu ku každému nároku z titulu povoleného prečerpania počítať odo dňa nasledujúceho po dni, kedy tento nárok vznikol. Ako vyplýva z už citovaného ods. 9.1, tieto nároky vznikali tak, že banka realizovala príkazy z účtu (prevody, výbery platobnou kartou) aj vtedy, keď na ňom nebol dostatok peňažných prostriedkov. Na základe uvedeného tak ale treba uzavrieť, že každé takéto čerpanie začínalo plynutie osobitnej premlčacej lehoty, keďže banka mohla žiadať jeho vrátenie kedykoľvek využitím postupu podľa ods. 9.3 a 11.1 obchodných podmienok.
14. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný poslednýkrát čerpal z povoleného prečerpania 17. marca 2009 formou výberu z karty (t. j. Slovenská sporiteľňa, a.s., mu v tento deň vyplatila z účtu peniaze, hoci na ňom nemal kladný zostatok, čím jej vznikla ďalšia pohľadávka na vrátenie takto poskytnutého úveru na základe § 710 v spojení s § 497 Obch. zák.). Po tomto dátume už žiadne čerpania nevykonal. Podľa toho, čo už bolo uvedené, však banka mohla vrátenie tohto posledného čerpania žiadať postupom podľa ods. 9.3 v spojení s ods. 11.1 obchodných podmienok (zastavením povoleného čerpania) kedykoľvek, teda aj prvý deň po vykonanom čerpaní. V zmysle už citovaného § 391 ods. 1 Obch. zák. tak premlčacia doba práva banky na vrátenie uvedeného úveru (poskytnutého formou prečerpania) začala plynúť 18. marca 2009. Podľa § 397 Obch. zák. je premlčacia doba štvorročná. Štvorročná doba, ktorá začala plynúť 18. marca 2009, uplynula 18. marca 2013, a jej uplynutím sa právo Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému premlčaclo (§ 387 ods. 1 Obch. zák.). Pri ostatných čerpaniach, ku ktorým došlo na účte žalovaného pred 17. marcom 2009, k premlčaciu došlo ešte skôr.
15. Nároky na úroky a úroky z omeškania ako akcesorické nároky k nároku veriteľa na vrátenie poskytnutého úveru sa premlčujú najneskôr spoločne s hlavným záväzkom, teda tiež najneskôr 18. marca 2013. Len pre poriadok súd pripomína, že na prerokúvanú veci nedopadá ustanovenie § 396 Obch. zák. To sa totiž podľa svojho výslovného znenia týka len práva (klienta) na peňažné prostriedky uložené na účte, nie práva banky požadovať zaplatenie prípadných nárokov z povoleného prečerpania (úveru) podľa § 710 v spojení s § 497 Obchodného zákonníka.
16. Žaloba v prerokúvanej veci bola na súd podaná až 29. mája 2014, teda po uplynutí premlčacej doby počítanej od ktoréhokoľvek z uvedených okamihov. Dôsledkom premlčania podľa 388 ods. 1 Obch. zák. je, že premlčaný nárok nemožno v súdnom konaní priznať. Keďže žalovaný je spotrebiteľom (§ 52 ods. 4 v spojení s § 879j Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. januára 2008), musel súd v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. prihliadnuť na premlčanie nároku žalobcu aj bez - inak potrebnej (§ 388 ods. 1 Obch. zák.) - námietky žalovaného.
17. Podľa žalobcu žalovaný v roku 2010 a 2011 vykonal čiastočné úhrady približne po 20 €. Žalobca však nepredložil žiaden doklad o podrobnejších okolnostiach týchto platieb. Preto nemožno posúdiť, či z týchto splátok žalovaného možno skutočne usudzovať na jeho vôľu uznať záväzok voči žalobcovi v zmysle § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 3 Obch. zák. Preto súd týmto splátkam nepriznal účinky uznania dlhu v zmysle cit. ustanovenia s účinkom predlženia premlčacej doby, čo by inak (za normálnych okolností) podľa § 407 ods. 3 Obch. zák. z uznania dlhu vyplývalo.
18. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti bolo treba žalobu žalobcu zamietnuť v celom rozsahu, čo sa aj vo výroku II stalo.
19. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný, preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal.
Žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať (už cit. § 151 ods. 1 O. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.
V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež, v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.