Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-311-2013.pdf
PDF · 95.5 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/311/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa S. F. a.s. so sídlom X. L. 7, W., IČO: XX XXX XXX, zast. U.. Y. X., advokátom so sídlom Na vŕšku XX, W. proti odporcovi P. P. nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XX/XX, F., adresa na doručovanie: M. H. XX/X, F. o zaplatenie 614,25 eur s prísl. na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 12. februára 2013, č.k. 11C/197/2012-29, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 424,25 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 1.8.2011 do zaplatenia, v mesačných splátkach po 20 eur, vždy do 15-teho dňa v tom-ktorom mesiaci až do zaplatenia, pod stratou výhody splátok s tým, že pri nezaplatení dvoch po sebe idúcich splátok sa stáva splatný celý dlh. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia citoval ust. § 1 ods. 1, 2, § 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z., § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu Zmluvy o úvere č. 2684 dňa 20.12.2010, na základe ktorej bol odporcovi ako dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 500 eur, za 20 % úrok z istiny a úroku vo výške 18% ako odmeny za úver. Navrhovateľ označil úrok a odmenu ako odplata. Úver bol poskytnutý za priemernú RPMN ku dňu podpísania zmluvy 44,57 % a podľa obchodných podmienok činil pri splatnosti úveru na 13 mesiacov 67,70 %. Podľa obchodných podmienok pre prípad porušenia sa odporca zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu, ktorá predstavovala 3,30 % z istiny za každý mesiac omeškania, t. j. 16,50 eur; za obdobie júl 2011 - december 2011 predstavuje zmluvná pokuta 99 eur (6 x 16,50 eur = 99 eur). Mal za preukázané, že odporca z istiny 500 eur uhradil celkom sumu 75,75 eur. Konštatoval, že z úveru je potom odporca povinný zaplatiť 424,25 eur. Nakoľko odporca sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, je povinný zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne, čo predstavuje dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska podľa nar. vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonáva ustanovenie § 517 odst.2 Občianskeho zákona. Uviedol, že navrhovateľ uplatňoval okrem nezaplateného úveru vo výške 424,25 eur (500 eur - 75,75 eur = 424,25 eur) aj odplatu vo výške 190 eur, pozostávajúca z úroku 20 % z istiny, t. j. 100 eur a úroku vo výške 18 %, čo predstavuje odmenu za poskytnutý úver, t.j. 90 eur. V článku 3 obchodných podmienok sa definuje 20 % úrok z istiny ako náhrada účelne vynaložených nákladov za úkony spojené s vymáhaním dlžnej sumy pred začatím konania, ale navrhovateľ okrem 2 výziev založených v súdnom spise - predžalobná výzva a zosplatnenie úveru, žiadne iné náklady s vymáhaním
pohľadávky súdu nepreukázal, napr. osobné návštevy odporcu, telefónne hovory, konzultácie a iné. Úrok vo výške 20 % je v zmluve definovaný ako úrok z istiny, ale v článku 3 všeobecných podmienok je definovaný ako náhrada účelne vynaložených nákladov spojených s vymáhaním dlhu. Sankčnú povahu má evidentne aj paušálna náhrada nákladov 100 eur (20 % z istiny) v súvislosti s vymáhaním pohľadávky podľa čl. 3 obchodných podmienok. Pri tejto zmluvnej podmienke ide o zjavný odklon od ratio legis zákonného inštitútu príslušenstva pohľadávky. Podľa § 121 odst. 3 Občianskeho zákona sa za príslušenstvo pohľadávky považujú okrem iného „náklady spojené s jej uplatnením“. Paušálna náhrada výdavkov umožňuje navyšovanie dlhu spotrebiteľa o neexistujúce náklady. Súd prvého stupňa považoval takéto vymedzenie úroku v zmluve a v obchodných podmienkach za nejasné a neurčité a v tejto časti považuje zmluvu za neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákona. Čo sa týka odmeny za poskytnutie úveru vo výške 18 % z úveru, t. j. 90 eur, táto je duplicitne už uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere, keď navrhovateľ žiada od odporcu za poskytnutie úveru úrok vo výške 20 %, t.j. 100 eur, ktorú označil za odmenu. Preto súd prvého stupňa považoval odmenu vo výške 90 eur za odmenu v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 odst.1 Občianskeho zákona. Pokiaľ navrhovateľ žiadal viac (190 eur), súd prvého stupňa v prevyšujúcej časti návrh zamietol ako nedôvodný. Považoval za podstatné zároveň uviesť, že navrhovateľ v predžalobnej výzve z 12.8.2011 uviedol dlh odporcu vo výške 273 eur a v oznámení o zosplatnení záväzku z 13.9.2011 dlh už činil 714,25 eur. Uviedol, že v zmluve nie sú jasne a zrozumiteľne uvedené, resp. definované úroky tak, aby boli v súlade s § 9 ost.1 písm. y/ z. č. 129/2010 Z. z. - o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien a doplnkov. Navrhovateľ si uplatňuje aj zmluvnú pokutu za obdobie od júla (po 3 mesiacoch od omeškania so zaplatením poslednej splátky 16.3.2011) až do decembra 2011 vo výške 99 eur (3,30 % z istiny, t.j. vo výške 16,50 eur/mesiac x 6 mesiacov = 99 eur) za omeškanie s plnením peňažného záväzku. Podľa § 3a ods.1, 2 nar. vlády č. 87/1995 Z. z. v znení nar. vlády č. 281/2010 Z. z. účinného od 1.7.2010 je zmluvná pokuta vo výške 3,30 % mesačne z úveru (500 eur) v rozpore s § 3a, nakoľko prekračuje trojnásobok zákonného úroku z omeškania (3,30 % x 12 mesiacov = 39,6 %), ktorá činí 39,6 % ročne. Na základe uvedeného súd prvého stupňa v tejto časti návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zmluvnej pokuty zamietol ako nedôvodný. Čo sa týka priemernej RPMN v zmysle § 9 odst. 2 písm. y/ z. č. 129/2010 Z. z. ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere (20.12.2010 na 13 mesiacov), konštatoval, že správne sú uvedené v zmluve vo výške 44,57 % s tým, že aj RPMN uvedených v čl. 1 Obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy pri splatnosti úveru na 13 mesiacov sú uvedené správne vo výške 67,70 %. O trovách konania rozhodol podľa § 142 odst.2 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku, a to v jeho zamietajúcej časti podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Vytýkal súdu prvého stupňa, že jeho rozsudok v zamietajúcej časti je zmätočný, nedostatočne odôvodnený, dochádza ním k bezprecedentnej ochrane spotrebiteľa. Poukazoval na to, že bod 3 obchodných podmienok obsahuje dohodu zmluvných strán o sankčnom plnení zo strany dlžníka v prípade, že nesplní svoj záväzok podľa čl. II. zmluvy. Okrem zmluvnej pokuty sa strany dohodli, že veriteľ je oprávnený účtovať dlžníkovi náhradu účelne vynaložených nákladov za úkony spojené s vymáhaním dlžnej sumy pred začatím súdneho alebo rozhodcovského konania vo výške 20 % z poskytnutej istiny, ktorá náhrada nákladov nepredstavuje odplatu za poskytnutie úveru, ale môže byť navrhovateľom účtovaná v súvislosti so vzniknutými nákladmi napr. na osobné návštevy poverenou osobou zo strany veriteľa, vyhotovovanie a zasielanie upomienok, registráciu a evidencia dlžníka v systéme navrhovateľa. Dôvodil, že v konaní si túto náhradu neuplatňoval, nakoľko v petite návrhu požadoval, aby súd zaviazal odporcu len k úhrade dlžnej istiny, zákonného úroku z omeškania, ako aj na úhradu zmluvnej pokuty vo výške 99 eur. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vo svojom nedostatočnom a nedôslednom odôvodnení duplicitne posudzoval sankcie v zmysle bodu 3 obchodných podmienok zmluvy, ako dva samostatné nároky navrhovateľa. Najprv považoval túto náhradu za úrok v zmysle čl. II. zmluvy o úvere a následne v ďalšom odseku už namieta paušálnu náhradu nákladov ako zjavný odklon od ratio legis zákonného príslušenstva pohľadávky. V odôvodnení rozsudku sa zaoberal a namietal nárok, ktorý návrhu navrhovateľa nebol uvedený. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že paušálna náhrada výdavkov umožňuje navyšovanie dlhu spotrebiteľa o neexistujúce náklady. Vytýkal súdu prvého stupňa, že nesprávne posúdil vymedzenie úroku v zmluve a v obchodných podmienkach. V tejto časti nedôvodne označil zmluvu za neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že si splnil svoju zákonnú povinnosť uviesť v predmetnej zmluve o úvere všetky náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase podpisu zmluvy o úvere, pretovšetkým zdôrazňoval, že okrem iného zmluva v čl. I. určito a zrozumiteľne ustanovuje, že úver na 13 mesiacov je poskytnutý za celkový úrok vo výške 20 % z istiny, pričom je zistená aj výška odmeny za poskytnutie úveru (18 % z istiny), ktoré v plnom rozsahu
rešpektuje platnú legislatívu Slovenskej republiky. Vytýkal, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil dojednanú odmenu vo výške 90 eur, ako duplicitne uvedenú. Rovnako považoval za zmätočné tvrdenia súdu, že v zmluve nie sú jasne a zrozumiteľne uvedené úroky tak, aby boli v súlade s § 9 ods. 1 písm. y) zákona č. 129/2010 Z.z. s poukazom na konštatovanie súdu prvého stupňa o RPMN. Mal za to, že požadované sankcie v súvislosti s omeškaním (t.j. úrok z omeškania a zmluvná pokuta) sú v súlade s § 3a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/95 Z.z. v platnom znení.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd preskúmal vec v medziach podaného odvolania a t.j. vo výroku, ktorým bol návrh zamietnutý v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.
Predmetom preskúmania odvolacím súdom bol len výrok, ktorým bol návrh navrhovateľa v prevyšujúcej časti zamietnutý. Rozsudok okresného súdu vo zvyšnej časti nebol napadnutý účastníkmi, nadobudol právoplatnosť, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti nepreskúmaval (§ 206 O.s.p.).
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa obsahuje riadne objasnenie skutkového a právneho základu rozhodnutia, je riadne odôvodnené v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Za tohto stavu boli odvolacie námietky navrhovateľa neopodstatnené. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnosti na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Za zdôraznenie jeho správnosti uvádza nasledovné.
V danej veci je nepochybné, že na predmetný právny vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia právneho poriadku na ochranu spotrebiteľa, najmä zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako i § 52 a násl. Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o štandardnú formulárovú zmluvu uzavretú medzi navrhovateľom - veriteľom, ako dodávateľom a odporcom, ako spotrebiteľom.
Súd prvého stupňa správne rozhodol, keď navrhovateľovi priznal len rozdiel medzi reálne poskytnutými peňažnými prostriedkami vo výške 500 eur a sumou peňažných prostriedkov, ktoré navrhovateľovi odporca zaplatil t.j. 75,75 eur t.j. 424,25 eur a správne uložil odporcovi aj povinnosť zaplatiť úroky z omeškania z tejto sumy v zákonnej výške t.j. 9% ročne od 01.08.2011 do zaplatenia.
Z obsahu úverovej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 20.12.2010 a z obchodných podmienok navrhovateľa tvoriacich súčasť zmluvy bolo zistené, že účastníci uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, v ktorej je uvedené, že navrhovateľ poskytol odporcovi úver vo výške 500 eur. V čl. I. zmluvy úver bol poskytnutý za celkový úrok vo výške 20% z istiny a za poskytnutie úveru si veriteľ vyúčtoval odmenu vo výške 18% s tým, že úrok a odmena sú označované ďalej ako „odplata“. V čl. II. už uvedená odplata predstavovala 190 eur. Celkovo mal odporca vrátiť veriteľovi dlžnú sumu 690 eur. Odporca sa zaviazal uhradiť veriteľovi úver vrátane odplaty v 13 mesačných splátkach, a to prvé 3 mesačné splátky po 2,50 eur a ďalších 10 mesačných splátok po 68,25 eur v dohodnutej dobe splatnosti, pričom je nesporné, že doposiaľ odporca zaplatil len sumu 75,75 eur. Je nepochybné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje rozčlenenie splátok úveru na istinu, úroky a iné poplatky a ani samotnú výšku úroku, ktorý mal odporca splácať ako odmenu navrhovateľovi za poskytnutie úveru. Nerozčlenenie splátok na istinu, úroky a iné poplatky, nemôže byť považované za splnenie povinnosti, ktorá vyplýva z ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. o spotrebiteľských úveroch, preto v zmysle § 11 ods. 1 písm.
a) z. č. 129/2010 Z.z. veriteľ nemôže od spotrebiteľa požadovať úrok alebo poplatky. Navrhovateľ tak nemá právo na zaplatenie odplaty za poskytnutý úver.
Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní tvrdí, že odplatu si v podanom návrhu neuplatňoval, v petite návrhu požadoval len úhradu dlžnej istiny, úrok z omeškania a zmluvnú pokutu, jeho tvrdenie nekorešponduje s podaným návrhom. Z petitu jeho návrhu nepochybne vyplýva, že si uplatňoval od odporcu okrem nároku z omeškania a zmluvnej pokuty zaplatenie sumy 614,25 eur, pričom z tejto sumy titulom istiny sumu 424,25 eur (500 eur - 75,75 eur, ktorú sumu odporca zaplatil pred podaním návrhu) a zostávajúca časť bola tak nepochybneuplatnená ako odplata (podľa zmluvy úrok a odmena).
Odvolací súd naviac uvádza, že v predmetnej zmluve o úvere sa nachádzajú dva údaje týkajúce sa RPMN ku dňu podpisu zmluvy pri splatnosti úveru na 13 mesiacov 44,57% a potom v čl. I. obchodných podmienok uvedený údaj, že RPMN činný pri splatnosti úveru 13 mesiacov 67,70%. Podľa názoru odvolacieho súdu je RPMN uvedená neurčito a nezrozumiteľne, keď v zmluve sa nachádzajú dva údaje týkajúce sa RPMN, pričom v zmluve nie sú uvedené všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z.z.. Táto informácia je pritom pre spotrebiteľa významná za účelom presvedčiť sa na základe tohto údaju o výhodnosti úveru. Opodstatnené by bolo v tomto smere preto prijať záver aj o tom, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z.z. neobsahuje povinný údaj RPMN. S prihliadnutím na skutočnosť, že odporca úver čerpal zmluvu by bolo opodstatnené vyhodnotiť ako platnú, avšak úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov.
Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ v konaní domáhal a ktorá bola dojednaná účastníkmi v čl. 3 obchodných podmienok vo výške 3,3% z požičanej sumy za každý kalendárny mesiac omeškania až do zaplatenia a účelne vynaloženú náhradu nákladov v súvislosti s vymáhaním dlhu vo výške 20% z poskytnutého úveru, najmenej však 67 eur, v tejto časti aj podľa názoru odvolacieho súdu bol návrh navrhovateľa nedôvodný. Zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi účastníkmi je svojim charakterom spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52 Občianskeho zákonníka, a preto nesmie obsahovať neprijateľné podmienky, teda ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom za takúto neprijateľnú podmienku sa považuje aj ustanovenie, ktoré požaduje od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s neplnením jeho záväzkov (§ 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka). Vyššie uvedené dojednanie zmluvnej pokuty v obchodných podmienkach zmluvy o úvere je práve takouto neprijateľnou podmienkou. Takto dojednaná zmluvná pokuta je zjavne neprimeraná k hodnote plnenia zo strany navrhovateľa a k závažnosti porušenia zmluvnej povinnosti zo strany odporcu. Takýto spôsob dojednania zmluvnej pokuty aj podľa názoru odvolacieho súdu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok požaduje aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Ide teda o neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Za takýchto okolností súd prvého stupňa správne postupoval, keď navrhovateľovi priznal nárok len v rozsahu rozdielu medzi navrhovateľom poskytnutou istinou a odporcom vrátenou sumou spolu s úrokom z omeškania. Pokiaľ súd prvého stupňa vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol jeho rozhodnutie bolo správne.
Odvolací súd z týchto dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej výrokovej časti a vo výroku o náhrade trov konania ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Úspešnému odporcovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p., nakoľko odporca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. a naviac mu ani žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .