Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-878-2014.pdf
PDF · 94.04 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/878/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa L., zastúpeného V. proti odporcovi: Z., o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.mája 2014, č. k. 17C/39/2014-35 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa o zaplatenie sumy 6 217,23 eur z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone verejne moci zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 26,72 eur. V odôvodnení uviedol, že dňa 04.03.2014 bol Okresnému súdu Trenčín doručený návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha, aby súd rozhodol o splnení povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 6 217,23 eur, a to z titulu náhrady majetkovej škody, ktorá mu bola spôsobená pri výkone verejnej moci neoprávneným vykonaním exekúcie súdnym exekútorom v období od 06.01.2010 do 31.08.2010. Odporca sa k návrhu písomne vyjadril v podaní, ktoré bolo súdu doručené dňa 23.04.2014. V ňom uviedol, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko neboli splnené predpoklady na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. Ďalej vychádzal zo zistenia, že dňa 02.02.2010 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žiadosť súdnej exekútorky O.. G. N. W. na základe návrhu oprávnenej S. B. proti povinnému L.. I. B., teda navrhovateľovi, na vydanie poverenia na vymoženie dlžného zameškaného výživného v sume 5 459,40 eur a bežného výživného v sume 500 eur mesačne. Dňa 04.03.2010 vydal exekučný súd poverenie na vykonanie tejto exekúcie. Exekučným titulom bolo uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. 22C/31/2008 - 88, ktorým súd schválil súdny zmier medzi účastníkmi konania. Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podal navrhovateľ ako povinný námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie. O týchto námietkach rozhodol exekučný súd uznesením č. k. 61Er/216/2010 - 32 tak, že námietky zamietol. Dňa 26.10.2010 navrhovateľ ako povinný doručil súdu návrh na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodnil tým, že je schopný a ochotný dobrovoľne si plniť svoju vyživovaciu povinnosť. O tomto návrhu rozhodol exekučný súd uznesením č. k. 61Er/216/2010 - 57 zo dňa 13.05.2011 tak, že tento návrh zamietol s odôvodnením, že má za to, že nie je možné predpokladať, že povinný bude výživné plniť naďalej dobrovoľne, riadne a včas. Na základe podaného odvolania toto rozhodnutie preskúmal v odvolacom konaní Krajský súd v Trenčíne, ktorý toto uznesenie exekučného súdu potvrdil. Dňa 19.09.2011 doručila súdna exekútorka exekučnému súdu návrh oprávnenej na zastavenie exekúcie. Dňa 26.01.2012 povinný, teda navrhovateľ, doručil exekučnému súdu návrh na odklad exekúcie. Exekučný súd uznesením zo dňa 31.07.2012 exekúciu zastavil na základe uvedeného návrhu oprávnenej na zastavenie exekúcie. Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. 19C/119/2010-69 zo dňa 26.07.2011 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne 4Co/345/2011 zo dňa 20.10.2011 o návrhu navrhovateľa na zrušenie vyživovacej povinnosti voči jeho dcére S. B. rozhodol tak, že túto vyživovaciu povinnosť zrušil s účinnosťou od 06.01.2010 do 31.08.2010. Po tomto rozhodnutí Okresný súd Trenčín rozsudkom č. k. 19C/180/2011-53 zo dňa 30.05.2012 o ďalšom návrhu navrhovateľa na zrušenie tejto vyživovacej povinnosti voči jeho dcére rozhodol tak, že túto vyživovaciu povinnosť zrušil s účinnosťou od 01.08.2011. Navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody pred začatím konania vopred prerokoval, pričom zástupca odporcu ako príslušný orgán, listom zo dňa 06.02.2014 oznámil, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí. Navrhovateľ si v tomto konaní uplatňuje náhradu majetkovej škody, ktorá mu vznikla postupom Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal tento orgán verejnej moci dopustiť tým, že proti navrhovateľovi bola nezákonne vykonávaná exekúcia. Z vyjadrenia právneho zástupcu súd zistil, že navrhovateľ sa týmto domáha jednak náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a jednak nesprávnym úradným postupom (nezákonne vykonávaná exekúcia na základe nezákonného, zrušeného exekučného titulu, resp. poverenia na vykonanie exekúcie), aj keď to výslovne tak neuviedol. Pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody takisto uviedol, že zodpovednosť odvodzuje z ust. § 3 ods.1 písm. a/, d/ zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pred samotným posúdením dôvodnosti návrhu navrhovateľa súd skúmal, či si navrhovateľ splnil povinnosť vopred predbežne prerokovať svoj nárok na náhradu škody podľa § 15 ods.1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Na základe vykonaného dokazovania súd konštatuje, že tomu tak bolo. Preto sa navrhovateľ môže podľa § 16 ods.4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci domáhať uspokojenia nároku na súde. Pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v danom prípade musí byť splnená podmienky existenciu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. V prvom prípade musí byť nevyhnutne preukázaná existencia právoplatného rozhodnutia, ktoré je nezákonné a takéto rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Právo na náhradu škody však vzniká iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, s výnimkou prípadu, ak ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, (čo nie je prejednávaný prípad) možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V prípade nesprávneho úradného postupu musí byť preukázané porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Navrhovateľ netvrdil existenciu pochybenia spočívajúceho v povinnosti urobiť úkon alebo nečinnosti súdu. Z jeho tvrdení je možné vyvodiť, že namietal práve nezákonný zásah do svojich práv, teda zásah do jeho majetkových práv v dôsledku nezákonne vedenej exekúcie na jeho majetok. Zároveň však namietal nezákonnosť exekučného titulu, rozhodnutia súdu, ktorým bol schválený súdny zmier. Na základe vykonaného dokazovania súd konštatuje, že existencia nezákonného rozhodnutia (podľa zákonných kritérií, ktoré sú vyššie uvedené) nebola v konaní preukázaná. Ak poukazoval navrhovateľ na skutočnosť, že exekučný titul bol fakticky zrušený a stal sa neúčinný v dôsledku ďalšieho rozhodnutia, tak táto skutočnosť je pre zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím irelevantná. Rozhodnutie, ktoré bolo exekučným titulom, bolo zákonné (nebolo zrušené pre jeho nezákonnosť). Išlo o rozhodnutie, ktorým súd schválil súdny zmier uzatvorený medzi navrhovateľom a jeho dcérou ohľadne vyživovacej povinnosti navrhovateľa k nej. Navyše súd konštatuje, že rozhodnutie, ktorým mal byť "fakticky" zrušený exekučný titul (rozhodnutie o zrušení vyživovacej povinnosti), nezrušovalo tento exekučný titul, teda rozhodnutie, ale zrušovalo vyživovaciu povinnosť, teda nie samotné rozhodnutie. V tejto súvislosti súd uvádza, že navrhovateľ zamieňa skutočnosť zrušenia vyživovacej povinnosti so skutočnosťou zrušenia rozhodnutia, ktoré bolo exekučným titulom. Súd, ktorý vyhovel jeho návrhu a jeho vyživovaciu povinnosť zrušil sa nezaoberal rozhodnutím - exekučným titulom, ale zaoberal sa skutočnosťami, ktoré majú význam pre zánik jeho vyživovacej povinnosti. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že bolo zrušené rozhodnutie, ktoré bolo podkladom exekúcie, teda exekučným titulom, nebolo preukázané. Preto základ jeho návrhu, že exekučný titul neexistoval, a že exekúcia bola v dôsledku toho vykonávaná nezákonne je na základe vykonaného dokazovania nepreukázaný. Na pojednávaní navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca uviedol, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané dôvodne, avšak v priebehu exekučného konania došlo fakticky k zrušeniu exekučného titulu. Ďalej mimo túto skutočnosť uvádzal dôvody vedúce ho k záveru o tom, že poverenie na vykonanie exekúcie je rozhodnutím. Z tohto vyjadrenia je zrejmé, že navrhovateľ na jednej strane hovorí o zrušení exekučného titulu, a na druhej strane o
zrušení poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré považuje za rozhodnutie. Ak mala byť spôsobená škoda vydaným poverením na vykonanie exekúcie, tak tento akt, ktorý nie je rozhodnutím, ale je procesnou skutočnosťou, navyše takisto nebol zrušený pre nezákonnosť. Poverenie, ktoré nie je rozhodnutím, nie je charakterizované ani právoplatnosťou ani vykonateľnosťou (čo je podmienkou kvalifikovania rozhodnutia ako nezákonného rozhodnutia podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Po jeho vydaní sa ním opätovne exekučný súd ani žiadny iný súd nezaoberal z pohľadu jeho správnosti, zákonnosti. Čo sa týka nesprávneho úradného postupu na základe vykonaného dokazovania súd nemá preukázané žiadne pochybenie exekučného súdu, teda postup súdu v rozpore s Exekučným poriadkom. O návrhoch, resp. o námietkach navrhovateľa, ktorý bol povinný v exekučnom konaní, súd riadne rozhodol, dokonca rozhodnutie, voči ktorému zákon pripúšťa odvolanie, bolo preskúmané odvolacím súdom v odvolacom konaní a bolo potvrdené. V zmysle § 9 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa za nesprávny úradný postup súdu považuje postup spočívajúci v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v jeho nečinnosti alebo zbytočných prieťahoch, ktoré však môžu byť konštatovanie len z výsledku vybavenia sťažnosti na prieťahy, v žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, a z právoplatného rozhodnutia vydaného disciplinárnym konaním. Takisto je možné považovať za nesprávny úradný postup aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb, ktorý však v konaní zistený nebol. Súd na základe vykonaného dokazovania konštatuje, že súdna exekútorka pri vykonávaní exekúcie konala v súlade s udeleným poverením na vykonanie exekúcie. Súdna exekútorka nemala oprávnenie skúmať, či v priebehu exekučného konania, v ktorom sa vymáha bežné výživné, došlo k hmotnoprávnemu zániku vyživovacej povinnosti. Na deklaráciu tejto skutočnosti je oprávnený iba súd, a to na základe návrhu povinného z výživného, ak túto skutočnosť oprávnený z výživného dobrovoľne neuzná. Naopak súdny exekútor musí v exekučnom konaní vymáhať dlh vyplývajúci z platného exekučného titulu a v exekučnom konaní sa riadiť iba na základe rozhodnutí exekučného súdu, resp. súdnymi rozhodnutiami, ktoré sa týkajú daného exekučného konania. V danom prípade tomu tak bolo. Súdna exekútorka konala v súlade s poverením, rozhodnutiami exekučného súdu a exekučného titulu. Súd považuje za potrebné uviesť aj to, že argumentácia odporcu v tom smere, že navrhovateľ sa môže domáhať výživného, ktoré bolo v exekučnom konaní vymožené od svojej dcéry, ktorá bola oprávnená v exekučnom konaní, je dôvodná. Tento záver vyplýva z ustanovenia § 78 ods.2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine. Poukazovanie navrhovateľa na analógiu so stavom v prípade vzniku škody, spôsobenej pri výkone verejnej moci vo vzťahu k obvinenému v trestnom konaní, kedy takisto je dôvodne vznesené obvinenie proti obvinenému, na základe ktorého je policajt povinný ďalej v trestnom konaní konať, avšak v prípade, že obvinený je v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby, dôjde takisto k faktickému zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia, nie je namieste, teda nie je dôvodné. Použitie analógie súdom pripadá do úvahy len vtedy ak na právne posúdenie veci je znenie právnych predpisov nepostačujúce, príp. neexistujúce, teda existuje tzv. medzera v zákone. V danom prípade súd konštatuje, že tomu tak nie. Bez potreby aplikácie iného ustanovenia právnych predpisov, ako sú citované ustanovenia právnych predpisov, je možné návrh navrhovateľa posúdiť a rozhodnúť o tom, či zodpovednosť za škodu odporcu je daná. V opačnom prípade by súd, ktorý je viazaný ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov a je zodpovedný za ich aplikáciu, prevzal na seba úlohu normotvorcu, ktorým nie je. Navyše v danom prípade by nešlo ani o analógiu zákona, ale o akúsi analógiu so súdnym rozhodnutím a výkladom podaným v tomto rozhodnutí. Takisto argumentácia navrhovateľa, že štát mal dbať na to, aby exekúcia nebola vykonávaná na základe exekučného titulu, ktorý sa stal neúčinným a exekúciu mal zastaviť v zmysle § 57 ods.1 písm. b/ Exekučného poriadku nie je dôvodná. Jednak preto, že v čase, keď bolo právoplatne rozhodnuté o zániku, resp. zrušení vyživovacej povinnosti navrhovateľa k oprávnenej, teda dňa 08.12.2011, už súdna exekútorka exekúciu zrážkami zo mzdy navrhovateľa nevykonávala. Už dňa 07.09.2011 podala oprávnená súdnej exekútorke návrh na zastavenie exekúcie, teda ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu o zrušení vyživovacej povinnosti navrhovateľa k oprávnenej s účinnosťou od 06.01.2010. Súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že nebol splnený hlavný zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, teda či už preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia, alebo existencie nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní. Z dôvodu hospodárnosti konania sa súd nezaoberal okolnosťami vzniku škody a jej výšky, nakoľko tieto skutočnosti by neprivodili z vyššie uvedených dôvodov iné rozhodnutie súdu. Právne vec posudzoval podľa § 3 ods. 1 písm. a), d), ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1-3, § 9 ods. 1, 2, 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nakoľko odporca bol v konaní plne úspešný. Odporca svoje trovy konania vyčíslil v zákonnej lehote podaním
doručeným súdu dňa 15.05.2014 v celkovej výške 26,72 eur, ktoré pozostávajú z hotových výdavkov za cestu na vykonané pojednávanie. Zástupca odporcu na cestu z miesta jeho sídla, teda z N. na súdne pojednávanie do H. použil osobné motorové vozidlo zn. Škoda Superb s priemernou spotrebou 8,7 litra nafty na 100 km pri jazde v meste a 6,43 litra nafty na 100 km pri jazde mimo mesta. Podľa vyčíslenia zástupcu odporcu cesta na pojednávanie mala v meste dĺžku 32 km a mimo mesta 260 km, celkovo 292 km, ktorú súd považuje za skutočnú a účelnú. Cena 1 litra nafty bola 1,370 eura. Celkové náklady na spotrebované pohonné látky tak potom predstavujú sumu 26,72 eur.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Dôvodil tým, že exekúcia bola proti nemu vykonávaná neoprávnene a k jej vykonaniu dal poverenie súd ako orgán verejnej moci konajúci v mene Slovenskej republiky. Ku škode tak jednoznačne došlo pri výkone verejnej moci a jedine v súvislosti s jej výkonom. Z uvedeného dôvodu preto Slovenská republika za spôsobenú škodu nesie zodpovednosť podľa zák. č. 514/2003 Z. z. tak, ako ju v doterajších prednesoch bližšie špecifikoval. Namietal preto v zmysle uvedeného nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrhu v celom rozsahu vyhovie a odporcovi uloží povinnosť nahradiť mu trovy konania.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania /§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p./ a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody s odôvodnením, že nebola preukázaná existencia nároku na jej náhradu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Vyslovil právny názor, že exekúcia bola vykonávaná na základe exekučného titulu, ktorý bol účinný a preto nebol dôvod na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods.1 písm. b/ Exekučného poriadku. V čase, keď bolo právoplatne rozhodnuté o zániku, resp. zrušení vyživovacej povinnosti navrhovateľa k oprávnenej, teda dňa 08.12.2011, už súdna exekútorka exekúciu zrážkami zo mzdy navrhovateľa nevykonávala. Už dňa 07.09.2011 podala oprávnená súdnej exekútorke návrh na zastavenie exekúcie, teda ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu o zrušení vyživovacej povinnosti navrhovateľa k oprávnenej s účinnosťou od 06.01.2010. Preto nebol splnený hlavný zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, teda či už preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia, alebo existencie nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vysloveným právnym názorom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.. Súd prvého stupňa zodpovedal vo svojom rozsudku na všetky námietky navrhovateľa vznesené v prvostupňovom konaní, pričom navrhovateľ vo svojom odvolaní len opätovne na svoje doterajšie vyjadrenia poukázal a nič iné neuviedol. Preto k odvolaniu uvádza len nasledovné:
Tvrdeniu navrhovateľa, že ku škode jednoznačne došlo pri výkone verejnej moci a jedine v súvislosti s jej výkonom odvolací súd nepovažuje za správne, nakoľko pokiaľ exekučné konanie prebehne v súlade s účinnou právnou úpravou, tak ako to bolo aj v danej veci, možno len konštatovať, že navrhovateľovi nevnikol žiadny nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Súdna exekútorka v danej veci konala v súlade s právnym predpismi, s poverením, rozhodnutiami exekučného súdu a exekučného titulu. Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa poznamenáva, že pokiaľ navrhovateľ prostredníctvom exekúcie zaplatiť na oprávnenú osobu na výžinom viac, ako mu určoval exekučný titul, ktorý bol zmenený súdnym rozhodnutím podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, môže sa domáhať vrátenia tohto výživného od oprávnenej osoby len za podmienok uvedených v § 78 ods. 2 Zákona o rodine, t. j. že nenávratnosť spotrebovaného výživného sa týka len maloletých detí. U plnoletých detí vniká nárok na vrátenie preplatkov vzniknutých v dôsledku zrušenia alebo zníženia výživného, aj keď ide o spotrebované výživné.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Úspešnému odporcovi nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., nakoľko odporca si žiadne trovy neuplatnil podľa § 151 ods. 1 O.s.p..
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .