Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7S-224-2012.pdf
PDF · 94.24 KB
Case nature
Subarea
7S/224/2012
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu Š.Q. W., S., A. Č.. X, zast. advokátom JUDr. Ladislavom Csákóom, AK Rožňava, Hviezdoslavova č. 4, proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Košiciach, Košice, Kuzmányho č. 8, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. AB 763115 zo dňa 01.10.2012, takto
rozhodol:
Konanie z a s t a v u j e.
Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Žalobou napadnutým rozhodnutím (blokom na pokutu nezaplatenú na mieste), Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Rožňava uložilo žalobcovi za spáchanie priestupku podľa § 47 ods. 1, písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. vo výške 30,00 eur. V poučení uvedeného bloku na pokutu (rozhodnutia) sa konštatuje, že toto rozhodnutie je právoplatné podpisom páchateľa priestupku a podľa § 84 zákona č. 372/1990 Zb. sa proti nemu nemožno odvolať. Rozhodnutie je však preskúmateľné súdom.
Včas podanou žalobou zo dňa 12.11.2012 sa žalobca cestou svojho zvoleného zástupcu domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia správneho orgánu (bloku na pokutu č. č. AB 763115 zo dňa 01.10.2012) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať žalobcovi právo na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že § 2 zákona o priestupkoch vymedzuje pojem priestupok ako zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo inom zákone a nejde o správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin, pričom jeho konanie nie je možné z uvedeného hľadiska ako priestupok kvalifikovať, pretože sa žiadneho takéhoto konania nedopustil. Potvrdil, že v uvedenom čase bol legitimovaný policajnou hliadkou a nemal pri sebe preukaz totožnosti, avšak z jeho strany bola poskytnutá maximálna možná súčinnosť pri preukazovaní jeho totožnosti. Keďže je osobou trpiacou postihnutím, prejavujúcim sa neovládateľnými pohybmi tela (tikmi), policajti pravdepodobne tieto jeho prejavy považovali za grimasy. Preto nevidí dôvod, pre ktorý by boli členovia policajnej hliadky oprávnení vyzvať ho, aby sa legitimoval. Namietal tiež výšku uloženej pokuty, ktorú považuje za neprimeranú. keďže bola uložená na hornej hranici peňažného trestu, pričom za primerané vzhľadom na charakter priestupku, ktorý sa mu kladie za vinu, považuje napomenutie v zmysle § 84 ods. 2 zákona o priestupkoch. Poukázal tiež na to, že predmetný blok podpísal, pretože mu bolo príslušníkom PZ povedané, že ak nesúhlasí s výškou pokuty, celá vec sa bude riešiť na príslušnom správnom orgáne.
Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 19.08.2013 uviedol, že žalobca svojim podpisom na bloku na pokutu nezaplatenú na mieste, opatrenom riadnym poučením o spôsobe zaplatenia pokuty, o lehote na jej zaplatenie a následkoch nezaplatenia vyjadril súhlas s uložením blokovej pokuty podľa § 84 a nasl. zákona o priestupkoch. Ak nepovažoval priestupok za dostatočne zistený a preukázaný a nesúhlasil so zaplatením pokuty, mohol využiť svoju zákonnú možnosť na začatie priestupkového konania. Toto svoje
právo však nevyužil. Preto žalovaný považuje postup správneho orgánu pri vydávaní napadnutého rozhodnutia za súladný so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Súd na základe ustanovenia § 244 a nasl. O.s.p., v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť a konanie je potrebné zastaviť podľa § 103, § 104 ods. 1 za použitia ust. § 246c O.s.p.
Úlohou súdu bolo predovšetkým vyriešiť základnú otázku, či je možné rozhodnutiu vydanému v blokovom konaní priznať nárok na súdu ochranu garantovanú článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky. Je nepochybné, že zákonodarca včlenil do priestupkového konania popri rozkaznom konaní aj inštitút blokového konania ako autonómny spôsob riešenia zodpovednosti jednotlivca za porušenie administratívno-právnych predpisov prostredníctvom konania upraveného predovšetkým ustanoveniami § 84 až 86 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len „zákon“). Podľa názoru súdu v súlade so zásadou logického výkladu argumentum a minori ad maius uvedené ustanovenia zákona implicitne nepripúšťajú subsidiárny účinok zvyšných ustanovení obsiahnutých v tretej časti (konanie o priestupkoch) zákona na blokové konanie, to znamená autonómny charakter blokového konania sa s výnimkou zásady subsidiarity (§ 51, ustanovení o príslušnosti § 52 až 57) objasňovanie priestupkov (§ 58 až 60) a priestupkových exempicií (§ 66), potvrdzuje.
V spojitosti s uvedeným charakterom blokového konania súd musí zdôrazniť, že hlavným úmyslom zákonodarcu pri navrhovaní mechanizmu riešenia priestupku prostredníctvom blokového konania (teleologická metóda výkladu právnej normy) je uprednostňovanie dohody o vine a sankcii medzi orgánom verejnej moci (§ 86) a domnelým páchateľom priestupku, ktorá vychádza z vedomého a súčasne prejaveného presvedčenia toho, že páchateľ vie
- čoho sa svojím konaním dopustil a že
- bude sankcionovaný iba prostredníctvom pokuty (väčšinou nižšej sadzby), pred zdĺhavejším procesom s nutnosťou vykonať dokazovanie s možným ústnym pojednávaním, doručovaním relevantných listín účastníkom, vrátane písomného a odôvodneného rozhodnutia s pripustením práva na riadne a mimoriadne opravné prostriedky, pričom nejde o návrhový priestupok (§ 84 ods. 5).
Podľa ust. § 84 ods. 1 zákona za priestupok možno uložiť pokutu v blokovom konaní, ak je priestupok spoľahlivo zistený a obvinený z priestupku je ochotný pokutu (§ 13 ods. 2) zaplatiť.
Podľa ust. § 84 ods. 5 zákona o blokovom konaní nemožno prejednať priestupky, o ktorých sa koná len na návrh.
Ako je v danom prípade nepochybné, ovládajúcou zásadou v blokovom konaní je koncentračná zásada, ktorá je mimoriadnou procesnou zásadou, ktorá účastníkovi zabraňuje, aby svoje návrhy, nové tvrdenia, resp. dôkazy prednášal kedykoľvek po začatí blokového konania, ale iba do jeho začatia. Koncentračná zásada je logickým dôsledkom dohody o riadne zistenom skutkovom stave a uvedená riadnosť sa spája s presvedčením páchateľa, že pri uvedených skutočnostiach uznáva, že je páchateľom takého skutku a že je ochotný priznať svoje zavinenie. Oprávnenosť koncentračnej zásady a najmä striktne stanoveného časového limitu, aby sa jednotlivec priamo na mieste rozhodol, či zvolí spôsob existujúcej situácie formou blokového konania alebo klasického priestupkového konania, vychádza zo snahy zvýšiť efektívnosť, rýchlosť a tiež hospodárnosť priestupkového konania a tiež pedagogicky motivovať účastníkov konania uvedomením si svojich chýb.
Uvedený načrtnutý charakter zaraďuje blokové konanie do skupiny skrátených konaní. Súhlas páchateľa prelamuje zásady správneho konania (najmä § 3 a § 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní), (ďalej len „Správny poriadok v príslušnom tvare“), (v spojení s ust. § 51 zákona), a to najmä zásadu materiálnej pravdy, v prospech dohodnutej a tým aj nevyvrátiteľnej domnienky naplnenia všetkých štyroch prvkov skutkovej podstaty priestupku (to znamená subjektu, subjektívnej stránky, objektu ako aj objektívnej stránky), vrátane posúdenia charakteru skutku, riadneho zistenia skutkového stavu, osoby páchateľa a riadnosti uloženej sankcie prostredníctvom pokuty.
Práve citovaná domnienka navyše nepochybne potvrdzuje zákonnosť blokového konania, lebo pochybnosti uvedených prvkov, to znamená posúdenie skutku ako priestupku riadneho zistenia skutkového stavu, vrátane osoby páchateľa, tvoria podľa § 76 ods. 1 zákona zákonné prekážky na ďalšie pokračovanie priestupkového konania.
Podľa ust. § 76 ods. 1 písm. a) až c) zákona správny orgán konanie o priestupku zastaví, ak sa v ňom zistí, že
- skutok, o ktorom sa koná, sa nestal alebo nie je priestupkom,
- skutok spáchaný nespáchal obvinený z priestupku,
- spáchanie skutku, o ktorom sa koná, nebolo obvinenému z priestupku preukázané.
Treba taktiež uviesť, že blokové konanie je založené na ústnej dohode, to znamená, že v tomto prípade ide o právno-realizačné akty, ktoré teória správneho práva (napríklad Hendrych D. a kol., Správne právo, všeobecná časť, 6. vydanie, strana 237 a nasl.) zaraďuje do skupiny verejnoprávnych zmlúv. Verejnoprávnymi zmluvami je potom potrebné rozumieť dvoj alebo viacstranné správne úkony, ktoré zakladajú, menia lebo rušia administratívno-právne vzťahy, pričom najmenej jednou zmluvnou stranou je vždy subjekt správneho práva.
Práve zrozumiteľný prejav vôle páchateľa vykonaný dobrovoľne, to znamená bez prvkov donútenia (nátlak fyzickou hrozbou či tieseň ako dôsledok psychického nátlaku), po uvedomení si svojej právnej situácie a po zvážení právnych možností a s nimi spojených výhod a nevýhod, to znamená realizácia práva výberu z dvoch zákonných foriem konania, je hlavnou podmienkou pre platnosť dohody o vine a sankcii a pre riadne začatie blokového konania oprávneným správnym orgánom. Ďalšou logickou výnimkou z priestupkového konania založenou na súhlase páchateľa je to, že ústny prejav páchateľa správny orgán nezaznamenáva prostredníctvom zápisnice a obsah hore uvedenej ústnej dohody nie je ani zachytený prostredníctvom písomnej listiny. Naopak, úradným potvrdením o tom, že boli naplnené všetky zákonné podmienky pre začatie blokového konania, je alebo pokutový blok alebo blok na pokutu na mieste nezaplatenú.
Podľa ust. § 85 ods. 1 zákona bloky na ukladanie pokút vydáva Ministerstvo financií Slovenskej republiky.
Podľa ust. § 85 ods. 1 platí, že ak nemôže páchateľ priestupku zaplatiť pokutu na mieste, vydá sa mu blok na pokutu na mieste nezaplatenú s poučením o spôsobe zaplatenia pokuty, o lehote jej zaplatenia a následkoch nezaplatenia pokuty. Prevzatie tohto bloku páchateľ priestupku potvrdí.
Pri prvej forme rozhodnutia v blokovom konaní páchateľ svoj súhlas s blokovým konaním (to znamená ochotu pokutu zaplatiť) požadovaný v zmysle § 84 ods. 1 zákona vyjadruje konkludentne aktom zaplatenia samotnej pokuty. V druhom prípade svoj súhlas páchateľ priestupku písomne prejaví prostredníctvom podpisu vydaného bloku na pokutu na mieste nezaplatenú.
Obidve formy rozhodnutia neobsahujú ani výrokovú časť spolu so skutkovou vetou ani odôvodnenie a čiastočne ani poučenie. Na rozdiel od minimálneho rozsahu náležitosti rozhodnutia vydaného v priestupkovom konaní, ktoré je vymedzené prostredníctvom ust. § 77 v spojení s ust. § 51 zákona a § 47 Správneho poriadku, pokutové bloky v zmysle § 85 ods. 4 obsahujú iba opisné údaje o osobe páchateľa, o čase spáchania skutku, právnej kvalifikácie priestupku a samotnej pokute.
Podľa ust. § 85 ods. 4, veta druhá zákona na pokutových blokoch sa vyznačia údaje o tom, komu, kedy a za aký priestupok bola pokuta v blokovom konaní uložená.
Následne logickým dôsledkom absencie zápisnice, absencie odôvodnenia na pokutovom bloku, ako aj hore uvedenej koncentračnej zásady je to, že zákon prostredníctvom ust. § 84 nepripustil možnosť správnych opravných prostriedkov.
Podľa ust. § 84 ods. 3 zákona proti blokovému konaniu sa nemožno odvolať, nemožno ho obnoviť ani preskúmať mimo odvolacieho konania.
Otázku súdneho prieskumu rozhodnutí o priestupku zákon rieši iba prostredníctvom ust. § 83, ktoré vzhľadom na svoje zaradenie do systematiky právneho predpisu, to znamená mimo časť označenú
ako blokové konanie, sa na prieskum pokutových blokov v zmysle ust. § 83 ods. 2 zákona (implicitne zakotvenie nesplniteľnej podmienky) nevzťahuje.
Podľa ust. § 83 ods. 2 zákona návrh na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom možno podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku v správnom konaní.
Ústava Slovenskej republiky umožňuje prostredníctvom článku 51 ods. 1, aby zákonodarca vymedzil, resp. obmedzil prieskumnú pôsobnosť správneho súdnictva. Avšak z článku 46 ods. 2, veta druhá nad všetky pochybnosti vyplýva záver (výkladové pravidlo článok 152 ods. 4 ústavy), že riadne rozhodnutie správneho orgánu týkajúce sa základných práv a slobôd (či už hmotnoprávne alebo procesnej povahy) z právomoci správneho súdnictva nesmie byť vylúčené.
Podľa § 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v článkoch 35, 36, 37 ods. 4, 38 až 42 a 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podľa článku 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím správneho orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Je nepochybné, že rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle článku 42 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spojených s článkom 154c ods. 1 a článkom 144 ods. 1 ústavy nemajú priamy dopad na iné súdne spory, ako tie konania, v medziach ktorých boli vyhlásené. Avšak na druhej strane minimálne predstavujú veľmi významný zdroj poznania rozsahu a obsahu základných práv a ľudských slobôd, a to najmä článok 46 ods. 2 ústavy a sú návodom pre súdy na aplikáciu právnych predpisov v medziach legitímneho očakávania jednotlivcov v demokratickej spoločnosti.
Podľa článku 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa vysoké zmluvné strany zaväzujú, že sa budú riadiť právoplatným rozsudkom súdu vo všetkých sporoch, v ktorých sú účastníkmi.
Podľa článku 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.
Podľa článku 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
Podľa článku 7 ods. 2 ústavy môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 2.
Podľa článku 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
V rozsudku Lauko proti Slovenskej republike a Kadubec proti Slovenskej republike z 2. septembra 1998 Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval porušenie práva na prístup k súdu z dôvodu, že o priestupku sťažovateľov rozhodli správne orgány, ktorých rozhodnutia neboli súdne preskúmateľné. Okolnosti riešenia priestupkov pritom osvedčujú správnosť záveru, že sankcie neboli ani v jednom z uvedených prípadov uložené v blokovom konaní.
Na základe vyššie uvedených zistení, ako aj právnych záverov môže súd v súlade s článkom 152 ods. 4 ústavy vysloviť právny názor, že ani článok 46 ods. 2, ani iné ústavné články nebránia tomu, aby sa v správnom súdnictve nepreskúmavali rozhodnutia o priestupku riadne vydané v blokovom konaní. Súčasne je však nutné pri hore uvedenom názore zdôrazniť podmienku riadnosti (to znamená legálnosti a legitímnosti) blokového konania. Preto ak správny súd na základe tvrdenia žalobcu alebo iného účastníka súdneho prieskumu spojí súvislosti s aplikáciou článku 46 ods. 2 ústavy nadobudne opodstatnené pochybnosti o riadnosti rozhodnutia vydaného v blokovom konaní, je jeho povinnosťou tento prieskum vykonať.
Aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zo dňa 23. augusta 2011 sp. zn. 1Sžd/2/2011 uviedol: „Práve ústavnú formuláciu „rozhodnutia týkajúce sa“ (článok 46 ods. 2) nie je potom reštriktívne vykladať ako rozhodnutia, ktoré sú zákonným spôsobom za právoplatne označené, ale podľa mienky najvyššieho súdu sa vzťahuje aj na také rozhodnutie, ktorých právoplatnosť správny orgán vyslovil alebo ich tak označil, hoci neskôr sa preukáže, že na ich právoplatnosť nie sú zákonné podmienky splnené“. Najvyšší súd k tomuto záveru uviedol, že do skupiny rozhodnutí, u ktorých podmienky pre platnosť a s tým spojenú právoplatnosť, nenastanú nikdy, patria podľa odbornej literatúry (napríklad Hendrych D. a kol.: Správní právo; Machajová J. a kol.: Všeobecné správne právo) predovšetkým nulitné akty vrchnostenskej správy nazývané tiež paakty. Medzi typické znaky, ktoré by mali vyvolávať pochybnosti o nulite inak formálne vydaného aktu, patria najmä absencie právneho titulu, najzávažnejšie vady príslušnosti a nedostatok právomoci konajúceho správneho orgánu, resp. úradnej osoby.
Z uvedeného vyplýva, že najmä rozhodnutia vydané v blokovom konaní, ktoré trpia tak závažnými vadami, že domnienka súdu o ich nulitnosti je ťažko spochybniteľná, spadajú do hore uvedenej skupiny rozhodnutí, ktoré sa musia v zmysle ústavného príkazu zakomponovaného do článku 42 ods. 2 ústavy preskúmať.
Pretože otázka preskúmateľnosti rozhodnutia vydaného v blokovom konaní pre správny súd predstavuje test jeho súdnej právomoci v zmysle dodržania podmienok (§ 103 O.s.p.) a táto otázka súčasne vymedzuje rámec meritórneho súdneho prieskumu, musí súd tento test vykonať v medziach bodov žaloby, ktoré sú pre neho pri preskúmavaní žalovaného rozhodnutia záväzné.
Uvedené skutočnosti vyplývajú aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.10.2014 sp. zn. 1Sžd/15/2013.
Súd po sumarizácii dôvodov žaloby (vytýkanie nedostatkov v skutkových zisteniach, v právnom posúdení priestupku, výšky uloženej pokuty, prípadne vytýkanie konania žalovaného správneho orgánu a jeho postihnutie takou vadou, ktorá by mala mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia) konštatuje, že tieto boli súhlasom vydaným žalobcom pri prejednaní priestupku s kompetentným orgánom skonzumované. Keďže nezistil iné závažné vady v blokovom konaní, ktoré by mohli zasiahnuť do základných práv a slobôd žalobcu, inými námietkami žalobcu sa nemohol ďalej zaoberať.
Podľa ust. § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliadne súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa ust. § 104 ods. 1, veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení žalobných dôvodov, ako aj s prihliadnutím na vyjadrenie a stanovisko žalovaného k žalobe, považoval súd za potrebné v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o konanie podľa § 247 a nasl. O.s.p., súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť žalobcu aj na znenie § 250 ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého je žalovaným správny orgán, ktorý rozhodoval v poslednom stupni, v tomto prípade Okresné riaditeľstvo PZ v Rožňave, pretože proti napadnutému rozhodnutiu - bloku na pokutu nezaplatenú na mieste týmto správnym orgánom vydanému, v správnom konaní odvolanie prípustné nie je. Z uvedeného vyplýva, že ním označený žalovaný v konaní ani nie je pasívne legitimovaným.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého právo na náhradu trov konania má iba úspešný žalobca. Pri zastavení súdneho konania sa otázka úspešnosti žalobcu prelamuje v prospech toho, kto zastavenie konania nezavinil. Pretože žalobca svojou žalobou nenaplnil podmienky konania, ani na základe tejto alternatívnej možnosti nemohol súd prihliadnuť k jeho požiadavke na priznanie náhrady trov predmetného konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis ostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.